Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 3CoE/131/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607201385 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607201385.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom O. XX, K. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. C XX/XX, O., pre vymoženie pohľadávky 1.086,11 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/98/2007-21 zo dňa 27. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 29.5.2012 zamieta. Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 26.7.2012 zamieta. Povinnému a súdnej exekútorke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu, podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnom poriadku (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v znení neskorších právnych predpisov, zastavil. Zároveň podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol aj o trovách exekúcie a to tak, že uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie vo výške 105,79 Eur. Súd prvého stupňa uviedol, že z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie. V predmetnej veci prvostupňový súd zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie sa doposiaľ nestal vykonateľným, pretože nebol doručený povinnému. Pri vrátení zásielky s oznámením poštového doručovateľa o neznámom adresátovi, ktorý je fyzickou osobou nepodnikateľom, nemôže rozhodcovský súd uplatniť tzv. fikciu doručenia, tak ako je to v prípade, ak pošta odosielateľovi oznámi, že adresát si zásielky neprevzal v odbernej lehote. Vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na základe neúspešného doručenia neznámemu adresátovi je v rozpore s vyššie citovanými právnymi predpismi. Nedoručený exekučný titul nespĺňa podmienku vykonateľnosti, preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak by rozhodcovský súd účinne doručil rozhodcovský rozsudok povinnému, ďalšie vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko rozhodcovský súd v konaní nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným a povinného zaviazal na plnenie právom nedovolené a plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere mal prvostupňový súd preukázané, že v danom prípade sa jednalo o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto museli aplikovať normy spotrebiteľského práva. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd prvého stupňa preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah. V danom prípade rozhodcovský súd priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru prvostupňový súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahovali niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli absolútne neplatné. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej iba „ RPMN“), ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V predmetnej veci rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Postupom oprávneného, spočívajúcom v tom, že sa domáhal nárokov, ktoré sú v rozpore so spotrebiteľským právom a zároveň aj nárokov v rozpore s dobrými mravmi, došlo k zastaveniu exekúcie, preto súd rozhodol v súlade s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosťou platiť trovy exekúcie zaťažil oprávneného. Súdnej exekútorke podľa názoru súdu prvého stupňa patrila náhrada vzniknutých trov vo výške 423,02 Eur. V špecifikácii trov exekútorka uviedla, že v konaní vymohla na trovy exekúcie sumu 317,23 Eur. Na základe uvedeného súd súdnej exekútorke priznal náhradu trov exekúcie vo výške 105,79 Eur. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal a/ že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c/ súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d/ nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e/ rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (písm. a/) uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípu právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať (písm. b/), odvolateľ uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, oprávnený poukázal na fakt, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania. K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie, uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci. K dôvodu odvolania, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že exekučný súd si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba; zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25% denne mal sankčný charakter a účtoval sa len v prípade poručenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je neprimeraná, najmä z dôvodu neexistencie iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného rizika oprávneného. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky úrokovej sadzby v obchodných záväzkových vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho názoru, že v zmysle uvedeného ustanovenia si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto sa v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. k podanému odvolaniu vyjadril zákonný sudca s tým, že odvolaniu nemienil vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok má vadu formálnej vykonateľnosti, nakoľko nebol doručený povinnému do vlastných rúk. Je vylúčené, aby rozhodcovský súd uplatnil fikciu doručenia pri takejto poštovej zásielke. Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26. 7. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu,“ v ktorom opätovne v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia. Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 3. 9. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v ktorom opätovne v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia. V závere navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a § 205a O.s.p. Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (či napáda rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo práva). Ak odvolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý výrok len o niektorej z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv), odvolací súd je rozsahom uplatneným v odvolaní viazaný a odvolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje svojmu prieskumu. Uvedené rovnako platí aj pre vymedzenie dôvodov riadneho opravného prostriedku. Ak účastník nesúhlasí s argumentáciou súdu prvého stupňa vyjadrenou v odôvodnení rozhodnutia, vyjadrí v odvolaní svoje námietky, ktoré tak určia medze preskúmavania rozhodnutia odvolacím súdom. Dôvodnosť konkrétnych výhrad odvolateľa je tak následne na posúdení odvolacieho súdu. V posudzovanej veci súd prvého stupňa postavil svoje rozhodnutie na aplikácii § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku; podľa jeho záverov nie je predložený exekučný titul doposiaľ právoplatný a vykonateľný, ktorá skutočnosť bráni jeho realizácii v exekučnom konaní. Oprávnený podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom obšírne a podrobne prezentoval svoje právne úvahy, avšak zjavne bez spojitosti s odôvodnením napadnutého uznesenia. V odvolaní sa účastník nevyjadril k podstate napadnutého uznesenia, jeho úvahy smerovali k uplatňovaniu právomoci exekučného súdu, aplikácii § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, zachovávaniu princípov rovnosti účastníkov konania, posudzovaniu charakteru právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou, ktorej neplnenie bolo dôvodom rozhodcovského konania, primeranosti úrokov z omeškania a pod. Odvolanie však neobsahuje jedinú námietku vzťahujúcu sa k dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorá skutočnosť viedla krajský súd k posúdeniu odvolania ako nedôvodného. Pre úplnosť však krajský súd uvádza, že k zastaveniu exekúcie exekučným súdom po vydaní poverenia došlo po tom, čo sa exekučný súd oboznámil s obsahom doručeniek o doručení rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého sa vykonáva exekúcia proti povinnému v tomto konaní. Vyplýva z nich, že zásielka, bola adresovaná povinnému na adresu L. O. XX, XXX XX L. O. a táto sa vrátila rozhodcovskému súdu pri prvom pokuse o doručenie dňa 17.7.2006 a pri druhom pokuse dňa 2.8.2006 s poznámkou adresát „je neznámy“. Informáciu o vykonaných pokusoch o doručenie zásielky doručenky neobsahovali. V čase doručovania exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku platilo ustanovenie § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ako na to správne poukázal prvostupňový súd, podľa ktorého osobitné dojednania účastníkov rozhodcovského konania ohľadne doručovania sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností, a platilo aj ustanovenie § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, z ktorého vyplýva, že subsidiárne sa na vzťahy neupravené zákonom o rozhodcovskom konaní použijú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi - Občiansky súdny poriadok. Tak ustanovenie § 46, ako aj ustanovenie § 47 O.s.p. upravovali v rozhodnom čase doručovanie súdnych rozhodnutí. Vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku bolo potrebné pre jeho doručovanie aplikovať ustanovenie § 47 ods. 2 O.s.p. účinné v čase doručovania, ktoré pre uplatnenie tzv. fikcie doručenia predpokladalo vykonanie dvoch pokusov o doručenie na mieste, kde sa adresát zásielky zdržuje. Ako bolo uvedené vyššie, dôkaz o tom, že pri doručovaní rozsudku boli vykonané dva pokusy o jeho doručenie, predložené doručenky neobsahovali. Z toho vyplýva, že podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia splnené neboli. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu konania (je jedno, či na návrh alebo bez návrhu) zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo vykonateľnosť a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. To, že rozhodnutie zatiaľ nenadobudlo vykonateľnosť, môže zistiť exekučný súd najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Exekučný súd preto postupoval správne, ak po zistení, že exekučný titul nenadobudol vykonateľnosť, podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Nejednalo sa teda o žiadnu svojvôľu, ale postup v súlade so zákonom. To, že exekučný titul nenadobudol právoplatnosť a teda ani vykonateľnosť, exekučný súd zistil až v štádiu po vydaní poverenia z predložených doručeniek. Nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučnom titule, nebráni exekučnému súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúciu zastaviť. Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie ako závislom výroku z dôvodu vecnej správnosti, keďže zodpovedá ustanoveniam Exekučného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase doručovania exekučného titulu. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. V danom prípade odvolací súd ani súd prvého stupňa nezaložil záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu - Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého bolo vyhodnotené, že exekučný titul nie je vykonateľný, nakoľko nebol v zmysle právnych predpisov riadne doručený povinnému. Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní bol úspešný povinný a aj súdna exekútorka, náhradu trov odvolacieho konania si však postupom podľa § 151 ods. 1 neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.