Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7CoE/50/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607208070 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607208070.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Martinom Máčajom, K. XX, XXX XX G., proti povinnému: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. K. XXX, o zaplatenie 753,60 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 3Er/805/2007-11 zo dňa 22.júna.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd ako súd prvého stupňa podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil v časti vymáhanej pohľadávky 481,08 Eur spolu s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 481,08 Eur od 20.01.2007 do zaplatenia, v časti vymáhania 81,75 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 361,81 Eur od 20.01.2007 do 15.06.2007, zo sumy 245,63 Eur od 16.06.2007 do zaplatenia a časti trov právneho zastúpenia oprávneného vo výške 109,84 Eur. Prvostupňový súd v odôvodnení poukázal na to, že exekúcia sa vykonávala na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku. Právnym dôvodom pre konanie pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere č. 5370793 zo dňa 24.11.2006 uzavretej podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd vychádzal pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu z obsahu predmetnej zmluvy, z ktorej vyplývalo, že veriteľ (oprávnený v exekúcií) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcií) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch negatívne vymedzil jednotlivé druhy zmlúv, na ktoré sa nevzťahoval a nakoľko zmluva o úvere nespadala pod tento taxatívny výpočet bolo nutné na vzťahy z nej vzniknuté aplikovať ustanovenia predmetného zákona. Súd po preskúmaní zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje ročná percentuálna miera nákladov (ďalej iba „RPMN“). Rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Preto ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľkonásobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania, ako napr. neuvedenie úroku, dohodou o voľbe práva a podobne. Takýmto obchádzaním zákona dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva. Tento výklad je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a žiada ho zrušiť. Uviedol, že v dobe uzavretia zmluvy o úvere (24.11.2006) išlo o tzv. absolútny obchod a nebolo možné ju vtedy podradiť pod platný právny režim spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na to, že nebolo možné túto zmluvu považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, tak nebolo možné vyžadovať ani uvedenie RPMN. Oprávnený namietal aj to, že predmetná zmluva neobsahuje všeobecné náležitosti, ktoré sú pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované, pretože oprávnený poskytuje peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uvádza, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Preto podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému. V nadväznosti na uvedené poukázal oprávnený na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/26/2004 zo dňa 22. 09. 2005 a sp. zn. 2Obdo/28/2004 zo dňa 22. 09. 2005. Najvyšší súd sa v nich zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje. Oprávnený zdôrazňuje, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté uznesenie a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím uznesením podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou o úvere zo dňa 24.11.2006 bolo nutné posúdiť jednoznačne podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12.2007. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravu zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zmluva o úvere zo dňa 24.11.2006 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala (a aj v súčasnosti poskytuje) úvery z vlastných zdrojov, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinný teda v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch mal v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Pre posúdenie daného právneho vzťahu ako spotrebiteľského nemala význam dohoda účastníkov zmluvy o tom, že ich vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, ani fakt, že inak sa zmluva o úvere ako tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) spravuje výhradne ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je definovaná zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ide o právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom, ktorému uvedený zákon poskytuje náležitú ochranu. Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom okresného súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1,2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne so súdom prvého stupňa, že v zmluve o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25%, t.j. 91,25 % ročne, je vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného okresný súd vyvodil správny záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Odvolateľ konkrétne nenamietol záver okresného súdu o zastavení exekúcie v časti trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní. S poukazom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania, nebol odvolací súd oprávnený vykonať prieskum napadnutého uznesenia v dotknutej (odvolaním nenapadnutej) otázke. Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.