Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/201/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611206241 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5611206241.1
Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobkyne Zuzany J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. K., ul. C. č. XXXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária Laššák, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, ul. Robotnícka č. 6, IČO: 36 771 651, proti žalovanému: Liptovská nemocnica s poliklinikou MUDr. Ivana Stodolu Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, ul. Palúčanská č. 25, IČO: 17 336 163, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Ľubošom Rackom, advokátom so sídlom Q. K., R. V. č. XX, P.O.BOX 128, IČO: 37 980 548, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/182/2011-89 zo dňa 22. februára 2012, čo do výroku o určenie, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou trvá, takto
r o z h o d o l :
čiastočný rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu n e d o t k n u t é .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom č. k. 8C/182/2011-89 zo dňa 22. 02. 2012 Okresný súd Liptovský Mikuláš určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce dané žalovaným žalobkyni písomnosťou z 12. 05. 2011, je neplatné. Žalobu v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá zamietol. Rozhodnutie o nároku žalobkyne o náhradu mzdy a o trovy konania si vyhradil na konečné rozhodnutie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala jednak určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 12. 05. 2011 pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer naďalej trvá, ako aj priznania náhrady mzdy ako nároku vyplývajúceho z neplatného skončenia pracovného pomeru. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd konštatoval, že „...Medzi účastníkmi konania nebol sporným platný vznik pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne a žalovaného. Dňa 02. 02. 2002 bola medzi nimi uzatvorená pracovná zmluva (reagujúca na prijatie právnej úpravy o verejnej službe); je v nej konštatované, že pracovný pomer zmluvných strán trvá od 23. 01. 1984. Zamestnanec sa stáva dňom 01. 04. 2002 zamestnancom podľa zákona o verejnej službe vo funkcii samostatný odborný referent. Následnými písomnými dodatkami bola pracovná zmluva menená, avšak vždy len v časti týkajúcej sa mzdových dojednaní. Písomnosťou z 12. 05. 2011 žalovaný ako zamestnávateľ prejavil vôľu skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžite pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ako vyplýva z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru z 12. 05. 2011, boli zachované všetky jeho formálne náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené v písomnej forme, obsahuje skutkové vymedzenie jeho dôvodu, ktoré nie je zameniteľné s iným dôvodom a bolo v lehote podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce doručené zamestnankyni dňa 13. 05. 2011. Zamestnávateľ sa dozvedel o skutku, v
ktorom vidí dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru (preberanie čistiacich prostriedkov zo skladu žalobkyňou a jej kolegyňou O. J., ktoré neboli použité na účely plnenia pracovných úloh, ale vzaté zamestnankyňami domov, čím bola spôsobená škoda 353,28 eur) po vykonaní kontroly spotreby čistiacich prostriedkov a niektorých kancelárskych potrieb. Kontrola bola vykonaná 16.3.2011, protokol z nej bol vyhotovený 27. 04. 2011. Zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so zamestnankyňou v dvojmesačnej lehote odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel (najskôr 16. 03. 2011, najneskôr 27. 04. 2011). Prihliadajúc na znenie Pracovného poriadku žalovaného článku 8 ods. 8 písm. b/ súd konštatoval, že aj keď inventarizácia bola vykonaná 16. 03. 2011 (teda porovnanie stavu zásob s údajmi na výdavkových dokladoch), k spracovaniu jej výsledkov relevantným spôsobom došlo až 27. 04. 2011. Je preto zachovaná aj jednomesačná lehota v zmysle Pracovného poriadku (ktorá však bola prebratá z vtedy platného Zákonníka práce). Rovnako nebolo preukázané dodatočné menenie dôvodu uvádzaného v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd skúmal aj zachovanie lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce. Žaloba bola faxovým podaním doručená tunajšiemu okresnému súdu dňa 11. 07. 2011 o 14.05 hod, doplnená písomným podaním z toho istého dňa, ktoré bolo tunajšiemu okresnému súdu doručené 13. 07. 2011. Keďže pracovný pomer žalobkyne mal skončiť dňa 13. 05. 2011, žaloba je podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu, že nebolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobkyne malo dôjsť 13. 05. 2011, teda za účinnosti Zákonníka práce do jeho novelizácie zákonom č. 257/2011 Z. z., ktorou bolo ustanovenie § 74 o povinnosti zamestnávateľa prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov pod sankciou jeho neplatnosti zrušené. Podľa prechodných ustanovení (§ 252 g/ ods. 1 Zákonníka práce) je ust. § 74 potrebné vzhľadom na dobu vzniku právneho vzťahu účastníkov aplikovať aj po 01. 09. 2011. Keďže u žalovaného ako zamestnávateľa nie je zriadená zamestnanecká rada, subjektom oprávneným na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru je v zmysle ust. § 129 ods. 4 Zákonníka práce odborová organizácia. Štatutárnym zástupcom odborovej organizácie u žalovaného je predseda závodného výboru S. X., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že prerokovanie skončenia pracovného pomeru patrí do kompetencie závodného výboru. Toto tvrdenie svedka korešponduje aj s článkom 36 písm. b/ Stanov odborovej organizácie, ktorý zakotvuje, že výbor základnej odborovej organizácie je v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce príslušným odborovým orgánom; rovnaká úprava je obsiahnutá v čl. 8 ods. 14 Pracovného poriadku žalovaného. Svedok S. X. vo svojej výpovedi uviedol, že na požiadanie štatutárneho zástupcu nemocnice zvolal zasadanie výboru odborovej organizácie, ale nekonalo sa na žiadosť štatutára žalovaného odôvodnenú tým, že nie je potrebné. Aj keď nevedel uviesť presný dátum, kedy mal výbor odborovej organizácie zasadať uviedol, že to bolo v máji 2011 a jej predmetom bolo prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Tvrdenie v okamžitom skončení pracovného pomeru z 12. 05. 2011 o tom, že odborový orgán s okamžitým skončením pracovného pomeru súhlasil nie je pravdivým. Svedok takto vypovedal napriek tomu, že je stále zamestnancom žalovaného, súd nemal dôvod jeho výpovedi neuveriť. Súd poznamenal, že podmienkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je jeho prerokovanie s odborovým orgánom vopred, keď takýto časový moment v uvedenom tvrdení okamžitom skončení pracovného pomeru z 12. 05. 2011 tiež nie je uvedený. Je nelogickým, aby svedok vôbec zvolal zasadnutie výboru odborovej organizácie v prípade, že okamžité skočenie pracovného pomeru so žalobkyňou už bolo vopred prerokované. Možno sa stotožniť s obranou žalovaného, že pre platnosť prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je obligatórnou písomná forma. Takýmto prerokovaním však nie sú rozhovory riaditeľa nemocnice a predsedu odborového orgánu. Svedok X. nepoprel, že o skončení pracovného pomeru so štatutárnym zástupcom žalovaného komunikoval, uviedol však, že osobne s Ing. C. hovoril o tom, že chce zvolať výbor, pretože končí pracovný pomer so žalobkyňou pre rozkrádanie. Svedok reagoval vyjadrením, že o tom nemôže rozhodovať sám. Ak by bolo postačujúcim prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou štatutárnym zástupcom žalovaného a štatutárnym zástupcom odborovej organizácie, potom je nelogickým, aby bolo zvolané zasadanie závodného výboru, dokonca v zasadačke riaditeľa nemocnice.
Ako ďalší dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa uviedla nenaplnenie materiálnych znakov skutku, ktorý má zakladať závažné porušenie pracovnej disciplíny a ktorý spočíva v tom, že spolu so svojou kolegyňou O. J. pre celé oddelenie preberala (fasovala) toaletný papier, mydlo a Indulonu. Rovnako preberala čistiace prostriedky, ktoré nepoužila na plnenie svojich pracovných úloh, ale brali si ich domov, čo priznala p. J. v elektronickej správe z 11. 04. 2011, ktorú podpísala
aj menom žalobkyne. Zamestnávateľovi tým mali spôsobiť škodu 353,28 eur. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, ktorý by sa mal uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať trvanie pracovného pomeru od zamestnanca počas plynutia výpovednej doby. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ zamestnancovi preukázať. U zamestnanca právna úprava vyžaduje aspoň nedbanlivostné zavinenie. Výpoveďou žalobkyne je preukázané porušenie jej pracovných povinností vymedzených pracovnou zmluvou, keď nad ich rámec spolu s kolegyňou A. J. preberala zo skladu kancelárske potreby, čistiace a hygienické pomôcky pre celé oddelenie. Aj keď na výdavkových pokladničných dokladoch je podpis kolegyne J., žalobkyňa nepoprela, že tieto pomôcky v sklade spolu s O. J. prevzala a odniesla na pracovisko. Išlo však o dlhodobo zaužívanú prax u žalovaného, keď výsluchom svedkýň PhDr. U., Z. Z. aj žalobkyne bolo zistené, že až do uskutočnenia kontroly v marci 2011 neboli stanovené limity počtu týchto prostriedkov na ich čerpanie za isté časové obdobie. Hygienické prostriedky (toaletný papier, Indulonu a mydlo) následne žalobkyňa a jej kolegyňa odovzdávali ostatným zamestnancom úseku, ktorých bolo jedenásť. Rámec takejto kolegiálnej výpomoci však presahovalo odoberanie čistiacich prostriedkov. Žalobkyňa nepracovala u žalovaného ako upratovačka a rovnako nebol dôvod pre preberanie čistiacich prostriedkov a pracieho prášku na jej osobné použitie tak, ako to bolo pri hygienických prostriedkoch. Zamestnávateľ zabezpečil riadne a včasné upratovanie kancelárie, v ktorej žalobkyňa svoju prácu vykonávala. Ak mala žalobkyňa problém s dezinfekciou odtoku umývadla alebo nedostatočným uprataním kancelárie, zistené nedostatky mala signalizovať zodpovedným zamestnancom. Na pojednávaní žalobkyňa poprela, že si čistiace prostriedky brala domov pre svoju osobnú potrebu. Svedkyňa J. potvrdila, že email s priznaním tejto skutočnosti podpísala aj priezviskom žalobkyne bez jej vedomia a súhlasu. Súd však nemohol opomenúť, že email bol odoslaný z počítača svedkyne J., keď žalobkyňa svojím vlastným počítačom, svojou vlastnou emailovou adresou u svojho zamestnávateľa nedisponovala. Rovnako súd poznamenal, že tieto tvrdenia boli prednesené žalobkyňou aj svedkyňou až v tomto súdnom konaní, teda ich zo strany žalobkyne považoval za účelové. V čase uvedených zistení sa obidve zamestnankyne snažili celú záležitosť so zamestnávateľom vyriešiť, hovorili s jeho kontrolórkou, Z. Z. aj riaditeľom nemocnice. Možno to bol motív odoslania uvedeného emailu p. J. a jeho podpísania aj priezviskom žalobkyne. Ak by aj žalobkyňa čistiace prostriedky bola použila pre svoju osobnú potrebu v domácom prostredí, zo škody vyčíslenej v okamžitom skončení pracovného pomeru 353,28 eur by v prípade spoločného konania žalobkyne a A. J. jedna polovica pripadajúca na žalobkyňu bola vo výške 176,64 eur. Kvalifikačným znakom trestného činu krádeže je pritom podľa ustanovení trestného práva škoda spôsobená vo výške minimálne 266 eur. Z tohto pohľadu nie je možné u žalobkyne uvažovať o podozrení zo spáchania trestného činu krádeže, do úvahy prichádza priestupková zodpovednosť. Závažné porušenie pracovnej disciplíny definuje Pracovný poriadok žalovaného ako konanie, ktorým zamestnanec porušil právny predpis, ak tým spôsobil škodu alebo ujmu dobrému menu. Aj priestupok je porušením právneho predpisu. Ako príklad závažného porušenia pracovnej disciplíny definuje Pracovný poriadok preukázanú krádež alebo spoluúčasť na krádeži v jeho vlastníctve, čo z hľadiska pojmového výkladu trestného zákona nie je prípad žalobkyne. U žalobkyne nemožno hovoriť o trestnej činnosti. Žalovaný voči nej doposiaľ neinicioval trestné stíhanie, neuplatnil si voči nej doteraz právo na náhradu škody. Pri skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne, závažne alebo zvlášť hrubým spôsobom je súd povinný prihliadnuť aj na osobu zamestnanca, na jeho funkciu a doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, dobu a situáciu porušenia pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia jeho konkrétnych pracovných povinností a na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa. Žalobkyňa aj v prípade, ak by použila čistiace prostriedky pre osobnú potrebu, bola dlhoročnou zamestnankyňou žalovaného, zo strany ktorého voči jej plneniu pracovných úloh neboli za celú dobu trvania pracovného pomeru vznesené žiadne výhrady. Žalobkyňa nebola vedúcou zamestnankyňou, konania nad rámec svojej pracovnej náplne sa dopustila v snahe pomôcť kolegyni. Aj z tohto hľadiska by aj v prípade, ak by bolo žalobkyni preukázané spáchanie trestnej činnosti, bolo skončenie pracovného pomeru okamžite nedôvodné, pretože porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne by nebolo možné hodnotiť ako závažné. Súd nemohol opomenúť, že žalovaný ako zamestnávateľ pri vykonávaní kontroly spotreby čistiacich, hygienických prostriedkov postupoval neštandardne, keď vopred zamestnancom neurčil limity ich spotreby. Bolo potom obtiažnym definovať, čo je to nadmerná spotreba takýchto prostriedkov. Až po vykonaní kontroly na jar v roku 2011 žalovaný pristúpil k určeniu limitov prideľovania hygienických, čistiacich prostriedkov.
Keďže žalobkyňa písomným podaním z 26. 5. 2011, ktoré bolo žalovanému doručené 30.5.2011 oznámila, že v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce trvá na tom, aby bola naďalej zamestnávaná, s
prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej pracovný pomer doposiaľ trvá. Od žalovaného ako zamestnávateľa totiž podľa súdu nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Situácia na trhu práce na území Slovenskej republiky je v dôsledku hospodárskej krízy vypuknutej približne v roku 2008 ťaživá. Zvlášť nepriaznivá je v hornatom regióne Liptova, kde je fungujúcich iba niekoľko priemyselných podnikov, ktoré zredukovali stavy zamestnancov. Žalobkyňa je od roku 2008 starobnou dôchodkyňou, najskôr bola v predčasnom starobnom dôchodku a súčasne pracovala, teraz má nárok na starobný dôchodok v plnej výške, ktorý poberá v sume 330 eur, teda jej príjem je o niečo nižší než minimálna mzda. Došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, zrejme aj v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru. Samotná žalobkyňa na pojednávaní nevedela uviesť, či by naďalej vzhľadom na svoj zdravotný stav zvládla vykonávanie doterajšej práce, najmä ak by mala sama plniť pracovné úlohy, ktoré v minulosti plnili dve pracovníčky. Aj žalovaný ako zamestnávateľ sa v dôsledku hospodárskej krízy musel správať zodpovednejšie, šetrnejšie narábať s finančnými prostriedkami. Dôsledkom toho nie je len vykonanie kontroly spotreby hospodárskych a čistiacich prostriedkov, ale aj racionalizácia vykonávaných prác. Súd prihliadal aj na to, že žalovaný je zdravotníckym zariadením, ktorého prioritou je predovšetkým poskytovanie zdravotnej starostlivosti a jej financovanej z prostriedkov verejného poistenia. Nie je spravodlivé požadovať od zamestnávateľa, aby zamestnal žalobkyňu, ktorá navyše nie je bytostne odkázaná na príjem zo zamestnania, keďže je poberateľkou dôchodkovej dávky. Vzhľadom na celospoločenskú ekonomickú situáciu musel súd prihliadať aj na sociálne aspekty rozhodnutia...“.
Rozhodnutie o trovách konania, ako aj o nároku žalobkyne na náhradu mzdy si prvostupňový súd vyhradil na konečné rozhodnutie vo veci samej.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podala žalobkyňa, čo do výroku, ktorým súd zamietol žalobu o určenie, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadala, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil a určil, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá.
Prvostupňovému súdu vytýkala, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to vo vzťahu k napadnutému výroku, ako aj to, že iniciatívne a nad rámec konania rozhodol vo výrokovej časti v prospech žalovaného ako zamestnávateľa, keďže zamietol žalobu v časti o určenie trvania pracovného pomeru. V priebehu celého konania nebolo totiž zo strany žalovaného ani len naznačené, že by súd mal ukončiť pracovný pomer medzi ním a žalobkyňou z toho dôvodu, že nemožno od neho ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca - žalobkyňu naďalej zamestnával. Žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že neexistujú relevantné dôvody, na základe ktorých mal súd o danej veci rozhodnúť, tak ako rozhodol. O to viac, keď žalovaný ani raz nedeklaroval, že nie je schopný zamestnávať žalobkyňu vo svojich vyjadreniach, nikdy neargumentoval zlou hospodárskou situáciou v regióne, nezdôrazňoval, že by sa nachádzal v zlej finančnej situácii, ktorá by viedla k prepúšťaniu zamestnancov. Zovšeobecňovať hospodársku situáciu v regióne Liptova a prirovnávať ju k stavu u zamestnávateľa je neakceptovateľné, a týmto konaním prvostupňový súd išiel nad rámec svojich možností, keďže žalovaný počas celého prebiehajúceho konania nevyjadril, že by od neho nebolo možné z akéhokoľvek dôvodu spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Naopak, ako sa v priebehu konania preukázalo, žalovaný obsadil pracovné miesto po žalobkyni bez výberového konania protežovaným uchádzačom bez adekvátneho vzdelania, ktorý je navyše v priamom príbuzenskom vzťahu s primárom jedného z oddelení žalovaného. Aj z uvedeného je zrejmé, že ekonomická situácia u žalovaného nie je taká, ako bola vykreslená dotknutým rozhodnutím. O uvedenej skutočnosti nasvedčuje tiež fakt, že na internetovej stránke žalovaného sú aj v súčasnosti zverejnené 4 pracovné ponuky. S poukazom na uvedené žalobkyňa vyslovila názor, že súdny proces neprebehol podľa zásad spravodlivého konania. V tomto smere poukázala na znenie ust. § 46 ods. 1, § 48 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej na znenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Je absolútne irelevantné, aby sa súd zaoberal celospoločenskou ekonomickou situáciou a hospodárskou krízou, ktorá prebiehala pred viac ako štyrmi rokmi a na jej základe prijímal neopodstatnené závery. Dôvody napadnutého rozhodnutia sú tiež diskriminačné, pretože žalobkyňu ako starobnú dôchodkyňu zvýhodňujú na trhu práce s odôvodnením, že poberá starobný dôchodok v sume 330 eur mesačne. Pritom rok 2012 bol
vyhlásený za európsky rok aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Rozhodnutie okresného súdu odvolávajúce sa a zohľadňujúce pri posudzovaní trvania pracovného pomeru dôchodkový vek žalobkyne je preto v priamom rozpore s ust. §13 Zákonníka práce. Navyše žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na svoj ako aj prekonané zdravotné problémy je plne schopná vykonávať všetky práce prideľované zamestnávateľom v zmysle platnej pracovnej zmluvy.
Odvolateľka namietla konštatovanie prvostupňového súdu, podľa ktorého nevedela na pojednávaní uviesť, či by naďalej vzhľadom na svoj zdravotný stav zvládla vykonávať doterajšie práce, najmä ak by mala sama plniť pracovné úlohy, ktoré v minulosti plnili dve pracovníčky, a tiež nerozumie prečo by nad rámec dojednanej pracovnej zmluvy a jej náplne práce mala plniť pracovné úlohy za dve pracovníčky. Za nemiestne a neadekvátne označila úvahy okresného súdu odvolávajúce sa na dopady hospodárskej krízy, v dôsledku ktorej je situácia na trhu práce na území Slovenskej republiky ťaživá obzvlášť v hornatom regióne Liptova. Nevidí seba menší dôvod, prečo by práve ona mala znášať dôsledky a byť poškodená, keď po odpracovaní viac ako 40 rokov pre žalovaného, počas ktorých vždy zodpovedne a svedomito pristupovala k svojej práci, bol práve s ňou neprimerane, v rozpore s právnymi predpismi, teda neplatne ukončený pracovný pomer výnimočným spôsobom, a to okamžitým skončením pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Napadnutým rozhodnutím vôbec neboli zohľadnené jej sociálne aspekty a nebola zohľadnená jej súčasná situácia, keď je stále zo strany bývalých kolegov zo zamestnania vnímaná ako osoba, ktorá mala byť z práce okamžite vyhodená z dôvodu preukázania krádeže majetku vo vlastníctve žalovaného. Prihliadajúc na sociálne aspekty zamestnávateľa s viac ako 550 zamestnancami a uprednostňujúc jeho záujmy pred záujmami žalobkyne je nelogické a v rozpore so základnými princípmi a zásadami upravenými Zákonníkom práce, aby nebolo žalobkyni aj v ďalšej časti podanej žaloby vyhovené.
Súčasne s podaním odvolania si žalobkyňa uplatnila trovy odvolacieho konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13. 05. 2012 odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.
Podľa jeho názoru okresný súd napadnutým rozhodnutím nerozhodol ultra petitem, pretože jeho cieľom bolo žalobu v celom rozsahu zamietnuť, teda docieliť právny stav, keď žalobkyňa nebude jeho zamestnancom, čo v sebe zahŕňa aj zamietnutie určenia, že pracovný pomer žalobkyne aj naďalej trvá. Ak by sa aj napadnuté rozhodnutie súdu vymykalo návrhom účastníkov konania, súd by tak mohol rozhodnúť podľa § 153 ods. 2 O. s. p., pretože spôsob vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi vyplýva z § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
Vo vzťahu k ďalším skutočnostiam uvádzaným v odvolaní žalovaný uviedol, že nepopiera existenciu príbuzenského pomeru novoprijatého uchádzača o zamestnanie na vypísané voľné pracovné miesto. Z odvolania však nie je zrejmé na základe čoho žalobkyňa dospela k ňou uvedenému hodnoteniu dotknutého zamestnanca. Jej tvrdenia nie sú ničím podložené a vo vzťahu k dotknutému zamestnancovi by ich bolo možné považovať aj za urážlivé. Pokiaľ aj uviedla, že na internetovej stránke žalovaného sú zverejnené 4 pracovné ponuky je treba uviesť, že ide o pozície výlučne zdravotníckych pracovníkov. Zdravotníci pracovníci sú pritom rozhodujúcou kategóriou zamestnancov žalovaného. Sú to tí zamestnanci, ktorí tvoria samostatnú podstatu existencie žalovaného a ktorí pre žalovaného vytvárajú konečný produkt - poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Existencia takýchto voľných pracovných pozícii u žalovaného sa tak nijako nedotýka záverov súdu, že ďalšie zamestnávanie žalobkyne, ktorá bola technicko-hospodárskou pracovníčkou, by bolo pre žalovaného neúčelné a neefektívne.
Za ďalšie je pravdou, že globálna hospodárska kríza prepukla približne pred 4 rokmi, ale doposiaľ neskončila. Kríza prepukla v USA a až následne sa presunula do Európy. V Európskej únii, v štátoch patriacich do menovanej únie, je hospodárska kríza v súčasnosti mimoriadne zjavná. Hospodársky rast sa v prevažnej väčšine štátov zastavil alebo výrazne znížil. Mnohé postihla recesia. Preto je námietka žalobkyňa, že kríza pominula nesprávna a nemôže tak spochybniť napadnuté rozhodnutie súdu. To, že žalobkyňa je starobnou dôchodkyňou bol len jedným z dôvodov, ktoré prvostupňový súd viedli k zamietnutiu žaloby v časti o určenie trvania pracovného pomeru. Rozhodujúcim pritom nebol vek žalobkyne, ale to, že aj po skončení pracovného pomeru bude mať pravidelný príjem. O diskriminácii žalobkyne tiež nemožno hovoriť aj z toho dôvodu, že z odvolania nie je zrejmé v porovnaní s čím, kým, by mala byť diskriminovaná. Súčasne s podaním vyjadrenia si žalovaný uplatnil trovy odvolacieho konania.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, 2 O. s. p.) z týchto dôvodov:
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Domáhať sa rozhodnutia, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, bude na zamestnávateľovi. Toto právo môže uplatniť podaním samostatného návrhu na začatie konania alebo uplatnením vzájomného návrhu (§ 97 O. s. p.) v konaní o náhradu mzdy. Naliehavý právny záujem na takomto určení zamestnávateľ nemusí preukazovať.
Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj oboznámiac sa s obsahom celého spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné v tom bode, v ktorom vytýkala okresnému súdu, že rozhodol nad rámec toho, čo bolo predmetom konania. V žiadnom, či už ústnom, resp. písomnom prednese žalovaného odvolací súd nezistil, že by sa domáhal rozhodnutia o tom, že nemožno od neho ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. I keď uvedená otázka nie je výslovne upravená v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, odvolací súd vychádzajúc z publikovaných komentárov k citovanému zákonnému ustanoveniu dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný chcel, aby okresný súd aplikoval uvedené ustanovenie na prejednávanú vec, mal takýto návrh v konaní výslovne vzniesť. Keďže tak doposiaľ neučinil, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako napadnutý výrok podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Zo zhora uvedených dôvodov sa odvolací súd nezaoberal tým, či dôvody prvostupňového súdu, pre ktoré „zamietol žalobu o určenie trvania pracovného pomeru“ sú alebo nie sú správne. Navyše je potrebné podotknúť, že okresný súd mal pri svojom rozhodovaní zjavne namysli to, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu aj naďalej zamestnával, a preto aj takto mal napadnutý výrok formulovať.
Aj napriek tomu, že rozsudok okresného súdu bol v napadnutej časti zrušený, žalovanému podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni, aby v priebehu ďalšieho konania (o náhradu mzdy) požiadavkou o ďalšom „nezamestnávaní“ žalobkyne vzniesol. Až potom a po ďalšom dokazovaní sa bude môcť odvolací súd vyjadriť k správnosti záverov prvostupňového súdu, keďže v tomto smere by boli jeho úvahy vzhľadom na súčasný stav konania ešte predčasné.
V novom rozhodnutí o veci prvostupňový súd taktiež nanovo rozhodne aj o náhrade trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd určil, že okamžitého skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dané žalovaným žalobkyni písomnosťou zo dňa 12. 05. 2011 je neplatné, zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .