Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5CoP/80/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611208596 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5611208596.6 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci starostlivosti o maloleté deti X.: B., nar. XX.X.XXXX a J., nar. X.X.XXXX, mal. deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, odbor sociálnych vecí a rodiny, deti rodičov: R. Y. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K. Y. č. XXX, štátny občan SR, zastúpená Kubicová, Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., Záhradnícka 68, Bratislava, IČO: 35 917 148 a B. X., nar. XX.X.XXXX, bytom XXXX D., V. Q., právne zastúpeného JUDr. Ivetou Kalinovou, advokátkou, Advokátskej kancelárie so sídlom P., I. XX, za účasti Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, Špitálska 6, 814 99 Bratislava, P.O. BOX 57, za účasti Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, v konaní o nariadenie návratu maloletých detí, o odvolaní otca maloletých detí proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6P/18/2011-70 zo dňa 21.11.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši zo dňa 21.11.2011 č.k. 6P/18/2011-70 p o t v r d z u j e . O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd nenariadil návrat maloletých detí X.: B., nar. XX.X.XXXX a J., nar. X.X.XXXX do V. kráľovstva. O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd štátu náhradu trov konania nepriznáva. Súd prvého stupňa svoje uznesenie odôvodnil poukazom na § 176 ods. 2 O.s.p., čl. 1, čl. 3, čl. 11, čl. 12, čl. 13, čl. 16, čl. 18 Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí a vykonané dokazovanie, na základe ktorého zistil skutkový a právny stav takto: Rozsudkom Okresného súdu vo Vestralene č. 05-074059TVI-VTRA zo dňa 21.9.2005 (č.l. 254 spisu 4P/50/2006) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Halogalande č. 05-156977 ASI-HALO zo dňa 10.3.2006 (č.l. 265 spisu 4P/50/2006) príslušný nórsky súd rozhodol, že B. X. a R. X. budú mať rodičovskú zodpovednosť za B. a J. spoločne, krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu - záver bodu 2, t.j. že B. X. bude mať každodennú starostlivosť o B. a J. a upravil stretávanie tak, že B. a J. X. a R. X. majú právo na dva stretnutia ročne. Počas prvých dvoch rokov sa stretnutia uskutočnia v trvaní jedného týždňa v mieste bydliska detí. Následne sa ich trvanie predĺži o dva týždne, ak ku stretnutiam môže dôjsť na inom mieste, než v mieste bydliska detí. Jedno zo stretnutí by sa podľa možnosti malo uskutočniť počas školských letných prázdnin. R. X. sa okrem toho umožňuje navštevovať deti v mieste ich bydliska raz za mesiac. Dovolací senát Najvyššieho súdu (č.l. 277 spisu 4P/50/2006) dňa 23.5.2006 odvolanie R. Y. X. na Najvyšší súd zamietol. Zo správy Obce Oksnes mal súd za preukázané, že táto obec poskytuje zdravotné, zubárske vzdelávacie služby rovnako ako všetky obce v Nórsku. Deti v Nórsku majú právo na bezplatné školenie, lekárske ošetrenie, ošetrenie zubov. V obci je úzka spolupráca medzi zdravotným systémom a základnou školou. Zabezpečia, aby mal. deti po príchode do Nórska prijali zodpovedajúcu pomoc. Keď mal. deti X. prídu budú povolané na lekársku prehliadku k lekárovi a zdravotnej sestre. Zistí sa eventuálna potreba za vakcínami. Deti sa pripoja do programu dobrovoľného očkovania, ktorý štát Nórsko ponúka všetkým deťom v Nórsku. Očakávajú, že deťom X. budú v škole potrebné dodatočné zdroje, pokým na uspokojivý spôsob nezvládnu nórsky jazyk. O potrebe osobitných zdrojov v škole zistia hneď po ich príchode do Nórska v úzkej spolupráci s obecným systémom zdravotnej starostlivosti o deti. Škola má pedagogické zdroje, aby mohla poskytnúť potrebné vzdelanie (č.l. 29 spisu). Zo správy o súčasných životných podmienkach otca súd zistil, že otec žije v prenajatom byte, ktorý dom je dobre udržiavaný, takisto hygiena. Skladá sa z chodby, troch spálni, kuchyne, obývačky, kúpeľne. Otec má ukončené vzdelanie. Dva roky pracuje ako učiteľ v škole v X.. Žije v D., obci s približne tisíc obyvateľmi, spolu so svojou priateľkou, jej 13-ročným synom a ich 1-ročným synom. V susedstve žije matka otca, ako aj sestra. V blízkosti bytu sa nachádza futbalové ihrisko, krytý tenisový kurt, miestna škola a pekná príroda s fjordami a horami. Oblasť je pekná pre deti, poskytuje zdravé sociálne prostredie s deťmi a rôznymi aktivitami (správa na č.l. 53a - 53f spisu) Zo správy zo šetrenia rodinno-výchovného prostredia kolízneho opatrovníka mal súd za preukázané, že matka deťom vytvorila vhodné podmienky na výchovu a starostlivosť. Deti sú v tomto prostredí spokojné, majú tu väzby na rodinu, priateľov, spolužiakov. Sú výborne hodnotené v škole. Kolízny opatrovník uviedol, že boli prítomní pri vykonávaní pohovoru psychológa s deťmi. Deti sa pomocou použitých techník, ako aj osobnými rozhovormi, vyjadrili, že prioritou je pre ne matka, vzájomné súrodenecké väzby, starí rodičia. Kolízny opatrovník konštatoval, že deti vyjadrili vôľu bývať u matky (č.l. 52 spisu). Psychologička Referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, soc. vecí a rodiny Liptovský Mikuláš vo svojej psychologickej správe uviedla, že mal. deti by boli návratom vystavené psychickej traume. Na základe ich zistení, získaných pozorovaním detí, ich opakovanými výpoveďami a aj neverbálnymi psychologickými metódami, neodporučila návrat detí. Odporučila pri rozhodovaní rešpektovať vyjadrenia detí. Ak príslušný justičný alebo správny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich týždňov odo dňa začatia konania, žiadateľ alebo ústredný orgán dožiadaného štátu má právo na vlastný podnet alebo na požiadanie ústredného orgánu dožadujúceho štátu dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania. Ak bola ústrednému orgánu dožiadaného štátu doručená odpoveď, zašle ju podľa okolností dožadujúcemu ústrednému orgánu alebo žiadateľovi. Podľa článku 12 Dohovoru o občiansko-právnych aspektov medzinárodných únosov detí ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. Podľa článku 13 Dohovoru o občiansko-právnych aspektov medzinárodných únosov detí bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa článku 16 Dohovoru o občiansko-právnych aspektov medzinárodných únosov detí po doručení oznámenia o neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní dieťaťa podľa článku 3 sa justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, zdržia rozhodovania vo veci opatrovníckeho práva, až kým sa nerozhodne, že návrat dieťaťa sa podľa tohto dohovoru neuskutoční, okrem prípadu, keď v primeranej lehote po doručení oznámenia nebola podaná žiadosť podľa tohto dohovoru. Podľa článku 18 Dohovoru o občiansko-právnych aspektov medzinárodných únosov detí ustanovenia tejto kapitoly neobmedzujú právomoc justičného alebo správneho orgánu nariadiť návrat dieťaťa kedykoľvek. Prvostupňový súd je viazaný právnym názorom súdov vyššieho stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia 4MCdo/9/2011 zo dňa 27.7.2011 uložil prvostupňovému súdu vypočuť mal. deti a zároveň poukázal na možnosť odmietnutia nariadenia návratu dieťaťa v prípade, že samotné dieťa nesúhlasí s návratom, ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Súd mal. deti vypočul v ich domácom prostredí za prítomnosti detskej psychologičky. Deti vyjadrili vôľu bývať s matkou na území Slovenskej republiky, s návratom do Nórskeho kráľovstva nesúhlasili. Podľa názoru súdu deti dosiahli vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť ich názor. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalej vo svojom rozhodnutí stotožnil s konštatovaním generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia byť v najvyššej miere chránené práva a oprávnené záujmy dieťaťa. Dovolací súd uložil prvostupňovému súdu zisťovať celkové sociálne pomery dieťaťa v mieste obvyklého pobytu, najmä to, ktoré osoby alebo orgány akým spôsobom zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu, výživu, tiež to, aké sú vzájomné citové väzby a vzťahy týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Zo šetrenia rodinno-výchovného prostredia mal súd za preukázané, že starostlivosť o deti, ich výživu, výchovu zabezpečuje matka za pomoci svojich rodičov, medzi týmito osobami sú silné citové väzby. Je však úplne zrejmé, že tento súčasný stav je výsledok stavu, ktorý trval dlhú dobu pred vyhlásením tohto rozhodnutia tak, ako to konštatoval dovolací súd. Matka deti neoprávnene premiestnila na územie Slovenskej republiky v r. 2005, teda deti na Slovensku strávili viac ako polovicu svojho života, sú zžité s týmto prostredím, preto súd ich návrat, s prihliadnutím na názor mal. detí, do Nórskeho kráľovstva nenariadil. Predmetom tohto konania bolo rozhodovania súdu o nariadení návratu mal. detí v zmysle Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí a nie rozhodovanie o ich vyhostení. O trovách konania si súd, podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., vyhradil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O trovách štátu súd rozhodol tak, že štátu právo na náhradu trov konania, ktoré platil titulom vyplácania tlmočného, nepriznal, nakoľko v zmysle ust. § 18 O.s.p., účastník má právo konať pred súdom v svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie. Používanie takéhoto jazyka je naplnením princípu rovnosti účastníkov konania, čo napokon vyplýva aj z čl. 26 dohovoru. V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie otec maloletých detí prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš zmeniť tak, že nariadi návrat maloletých detí: B. X., nar. XX.X.XXXX a J. X., nar. X.X.XXXX do Nórskeho kráľovstva. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec. Najvyšší súd SR uložil prvostupňovému súdu vypočuť detí a poukázal len na možnosť odmietnutia návratu za určitých okolností, nie na povinnosť prvostupňového súdu návrat nenariadiť, pokiaľ maloleté deti s tým nebudú súhlasiť. Prvostupňový súd vôbec nepreskúmaval, či sú deti na takej úrovni vyspelosti, aby sa mohli k svojmu návratu relevantne vyjadriť. Nevzal tiež do úvahy skutočnosť enormného a dlhodobého vplyvu matky na detí. Deti boli systematicky psychický spracovávané ich matkou tak, aby si postupne vytvorili negatívny vzťah k otcovi. Otec maloletých detí je toho názoru, že matka vystavuje maloleté deti psychickej traume, keďže v nich živí neustály strach, schováva sa s nimi, odopiera im riadnu školskú dochádzku a riadne vzdelávanie, deťom sa zhoršil školský prospech, znemožňuje deťom mať stálych detských priateľov, nedodržiava zákony. Matka má nezodpovedný prístup k svojím deťom, čo dokazuje aj skutočnosť, že vycestovala do Spojeného kráľovstva, kde bola zadržaná na základe medzinárodného zatykača. Maloleté deti ponechala na Slovensku, kde sa o ne niekoľko mesiacov starali jej rodičia. Matka uprednostňuje najmä svoje záujmy, keďže vedela, že je na ňu vydaný medzinárodný zatykač, ale napriek tomu vycestovala zo Slovenska. Skrývaním sa s deťmi, opustením detí a bránením školskej dochádzky, deti vystavuje neustálemu stresu. Pokiaľ deti žijú s matkou, sú na ňu viazané, počúvajú negatívne vyjadrenia o svojom otcovi a rôzne hrozby, ktoré im údajne hrozia od otca. Je nepochybné, že sa deti nutne musia vyjadriť, že chcú zostať s matkou. Bolo by skôr prekvapujúce, keby za takýchto okolností povedali, že s matkou byť nechcú a chcú sa vrátiť otcovi. Stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť názory maloletých detí tak, ako predpokladá Dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, je v tomto prípade skreslený dlhodobým ovplyvňovaním detí. Maloleté deti sa počas celého konania o návrat nemohli ani raz stretnúť so svojim otcom, aby zistili svoj vzťah k nemu. Za tejto situácie deti nie sú schopné vyjadriť svoj skutočný názor, preto ich názor nie je možné zohľadniť. Vzhľadom k celému priebehu doterajšieho konania, odmietania matky umožniť otcovi stretávanie s deťmi a dokonca neumožnenie telefonovania vyznievajú záverečné dve vety v psychologickej správe zo dňa 7.11.2011 ohľadne toho, aby otec detí začal spolupracovať s matkou ako úplne nerealizovateľné. Nenavrátenie detí by znamenalo pre otca definitívne odoprenie jeho rodičovských práv. Prvostupňový súd pochybil v tom, že vzal do úvahy názor detí napriek tomu, že deti sú výrazne ovplyvnené matkou. Súd v uznesení len skonštatoval, že deti dosiahli vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť ich názor. Toto však nijako neodôvodnil ani sa nevysporiadal s tým, či tak výrazne ovplyvnené deti môžu skutočne vyjadriť svoj názor, na ktorý je potrebné prihliadnuť. Súd za celý čas konania o návrat detí nepreskúmal vzťah detí k otcovi. Pokiaľ by mal prvostupňový súd objektívne posúdiť vzťah detí k otcovi a to, či sa chcú vrátiť alebo nie, mal zabezpečiť stretnutie detí s otcom a následne deti vypočuť. Prvostupňový súd pochybil aj v tom, že len skonštatoval, že maloleté deti sa vžili s prostredím. Takéto konštatovanie bez ďalšieho odôvodnenia nie je možné akceptovať, pretože okolnosti bolo potrebné posudzovať komplexne vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na podmienky, ktoré budú poskytnuté deťom a ich otcovi v Nórskom kráľovstve pri začlenení detí do prostredia rodiny a v škole. K odvolaniu otca maloletých detí proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala písomné vyjadrenie matka maloletých detí prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť a priznať matke maloletých detí náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Vo svojom vyjadrení poukazovala na to, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením, ktoré je podľa nej vecne správne, zákonné, vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a opiera sa v plnom rozsahu o záväzný právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 9/2011 zo dňa 27.7.2011. Odvolanie otca maloletých detí považuje za nesprávne a nedôvodné. V podanom odvolaní sú účelovo a klamlivo uvádzané skutočností, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Matka nebráni styku detí s otcom, otec sa o deti vôbec nezaujíma. Školská dochádzka, individuálne štúdium a komisionálne skúšky detí boli vykonané v súlade so zákonom. Matka žije usporiadaným životom, má vytvorené vhodné prostredie a podmienky pre výchovu maloletých detí, čo potvrdzuje aj správa kolízneho opatrovníka. Posledné výsluchy detí a ich vyjadrenia boli uskutočnené za podmienok ich maximálnej objektivizácie a metódami, ktoré vylučujú, resp. odhalia akékoľvek „naučené“ výpovede. Výpovede detí sú spontánne a predstavujú ich skutočné želania a túžby. Konajúci súd nemal vzhľadom na vek a osobný výsluch detí pochybnosti o vyspelosti detí a ich schopnosti vnímať a vyjadrovať sa k celej veci, a preto na ich názor v súlade s čl. 13 dohovoru v plnom rozsahu prihliadal. Nakoľko deti jednoznačne vyslovili túžbu zotrvať na Slovensku s matkou, starými rodičmi a ostatnými členmi rodiny, ktorí im všetci spolu vytvárajú vhodné podmienky a priaznivé citové a duševné zázemie. Deti sa zžili s prostredím, v ktorom momentálne žijú. Napadnuté rozhodnutie je vecne správne, je dostatočne v intenciách Najvyšším súdom SR vysloveným právnym názorom odôvodnené a preskúmateľné. Kolízny opatrovník maloletých detí ponechal konečné rozhodnutie na úvahu súdu. Centrum pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže navrhol, aby odvolací súd vo veci rozhodol s prihliadnutím na výpovede detí, vykonané dokazovanie ako aj vyjadrenie kolízneho opatrovníka a všetky okolnosti prípadu. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie. V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, prislúchajúceho spisového materiálu a vykonaní dokazovania v odvolacom konaní, v ktorom účastníci zotrvali na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach, otec maloletých detí prostredníctvom svojej právnej zástupkyne trval na svojom odvolaní, matka maloletých detí navrhovala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť, zástupca Krajskej prokuratúry v Žiline vyslovil názor, že mal. B. a mal. J. dosiahli vek a rozumovú vyspelosť a že ich názor by mal aj odvolací súd vziať do úvahy. Navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť, dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe vykonaného dokazovania v zmysle intencií Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého maloleté deti dosiahli vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť ich názor. Maloleté deti vyjadrili vôľu bývať s matkou na území SR a s návratom do Nórskeho kráľovstva nesúhlasili. Starostlivosť o maloleté deti, ich výživu, výchovu zabezpečuje matka za pomoci svojich rodičov, medzi ktorými osobami sú silné citové väzby. K námietkam otca maloletých detí uvádzaným v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v súlade s právnymi predpismi a v zmysle intencií uznesenia Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, tak Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd SR to vyjadril v rozhodnutí uverejnenom v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 127/1999, kde uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd v danom konkrétnom prípade poukazuje na to, že v prípade, ak je aplikovateľný Haagsky dohovor o návrate dieťaťa, nemožno rozhodnúť automaticky či mechanicky. Zásadnou otázkou je, aby bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov (rozhodnutie ESĽP Mutatis Mutandis, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku). Najlepší záujem dieťaťa (jeho blaho) je treba posudzovať v každom jednotlivom prípade. Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné a zároveň potreba sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z pohľadu perspektívy osobného rozvoja bude závisieť na rade individuálnych okolností, najmä na veku a stupni vyspelosti dieťaťa, prítomnosti, či absencie rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch (rozhodnutie ESĽP Šneersome a Kampeanella proti Taliansku). Článok 8 dohovoru obsahuje procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenie pre dieťa. Z hľadiska aplikácie Haagskeho dohovoru eliminujúce dôvody návratu maloletého do miesta pôvodného bydliska podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzicky alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z príkazného návratu boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.