Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21CoE/37/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607208816 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607208816.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu O. XX, XXX XX P., vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, práv. zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, zast. konateľom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom, proti povinnému: R. A., nar. XX.XX.XXXX, naposledy s hláseným pobytom bezdomovca K. X., toho času na neznámom mieste, zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom Mestom Liptovský Hrádok, o vymoženie 314,01 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/869/2007-14 zo dňa 28.06.2012 v spojení s uznesením 3Er/869/2007-37 zo dňa 20.09.2012, takto jednomyseľne r o z h o d o l : uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 06.08.2012 zamieta. Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a), ust. § 58 ods. 1, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 25, § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a s poukazom na § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) exekúciu zastavil. Doplňujúcim uznesením č. k. 3Er/869/2007-37 zo dňa 20.09.2012 okresný súd rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa vyplýva, že v danom exekučnom konaní predstavoval exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 5585/07 zo dňa 03.08.2007. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo zmluvy o úvere zo dňa 26.07.2006 uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka. Nakoľko povinný porušil zmluvné podmienky, oprávnený si uplatnil istinu vo výške 10 460 Sk pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovským rozsudkom súd povinného zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 10 460 Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania. Zásielka sa rozhodcovskému súdu vrátila s oznámením poštového doručovateľa o neznámom adresátovi. Na základe tejto skutočnosti bola na rozhodcovskom rozsudku vyznačená právoplatnosť dňom 20.08.2007 a vykonateľnosť dňom 23.08.2007. Okresný súd poukázal na to, že povinnému sa už nepodarilo doručiť ani žalobu s výzvou na vyjadrenie. Okresný súd dospel k názoru, že rozhodcovský rozsudok sa doposiaľ nestal vykonateľným. V rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní a vyznačení právoplatnosti exekučného titulu a neboli splnené podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia, ktorú nemožno uplatniť pri vrátení zásielky s oznámení o neznámom adresátovi. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje na ustanovenia O.s.p., preto ak nebol dodržaný postup uvedený v § 47 ods. 2 O.s.p., nemožno považovať rozhodcovský rozsudok za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. Okresný súd poukázal na to, že aj v prípade účinného doručenia, ďalšie vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko rozhodcovský súd v konaní nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným a povinného zaviazal na plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal a) že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o.i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžadoval zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005). Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Alternatívne odvolateľ navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne konkrétne otázky ohľadne ustanovenia písm. q ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania poukázal na nesprávne slovenské znenie verzie smernice Rady č. 93/13/EHS v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ (písm. q) ods. 1 jej prílohy). Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých úradných verziách a vziať do úvahy skutočný úmysle zákonodarcu a cieľ predpisu. Mal za to, že je potrebné Súdnemu dvoru EÚ dať príležitosť posúdiť exekučné konanie, najmä vo vzťahu k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“. Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Uviedol pri tom, že rozhodcovský súd pri doručovaní exekučného titulu nepostupoval v súlade s § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní a s ust. § 47 ods. 2 O.s.p. Aj keď rozhodcovský súd konal a rozhodol za účinnosti zákon o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30.06.2009, z ust. § 25 ods. 3 a najmä z ust. § 51 ods. 3 tohto zákona vyplýva, že sa na doručovanie rozhodnutia subsidiárne použije O.s.p. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že je rovnako ako súd prvostupňový toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. Každý z týchto dôvodov neprípustnosti má za následok zastavenie exekúcie. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Dôvody pre zastavenie exekúcie sú teda tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Spoločnou ich charakteristikou je, že súd k týmto okolnostiam prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), v každom štádiu konania. Ak súd zistí neprípustnosť exekúcie pred vydaním poverenia (v konaní o žiadosti o udelenie poverenia), je to dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (§ 44); rovnako v námietkovom konaní súd vydá rozhodnutie, ktorým námietkam proti exekúcii vyhovie (§ 50). Procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až 40 Ex. por.) a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom, je hmotnoprávnou podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo prechod alebo prevod pohľadávky apod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.03.2012, sp. zn. 6 MCdo/3/2011 vyslovil: „Exekučný súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti, preto je oprávnený sám preskúmať, či rozhodnutie je skutočne vykonateľné. To platí tým viac v štádiu exekučného konania, v ktorom je namietaná spôsobilosť rozhodnutia byť exekučným titulom. Pri skúmaní, či rozhodnutie, na základe ktorého sa má vykonať exekúcia, bolo povinnému riadne doručené, vychádza zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, prípadne zo skutočností o okolnostiach doručenia, zistených pomocou šetrenia, ktoré vykonal. Nejde pri tom o posudzovanie obsahovej správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie jeho formálnej vykonateľnosti. V preskúmavanej veci napriek námietkam povinnej o tom, že jej nebolo riadne doručené uznesenie krajského súdu, ktorým malo byť rozhodnuté o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť oprávnenej vymáhanú sumu, pretože sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržovala, nevykonal exekučný súd na túto okolnosť žiadne šetrenie.“ Z vyššie uvedeného názoru možno uzavrieť, že exekučný súd je oprávnený sám vykonať šetrenie za účelom zistenia riadneho doručenia exekučného titulu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o potrebnosti aplikácie ustanovení O.s.p. o doručovaní písomnosti do vlastných rúk pri doručovaní písomnosti v rozhodcovskom konaní (žaloba a rozhodcovský rozsudok), teda aj nevyhnutnosti zachovať postup predpokladaný pre uplatnenie fikcie doručenia - § 47 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd poukazuje na to, že dôvody uvedené v odvolaní nekorešpondujú s právnymi úvahami okresného súdu, na ktorých založil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pre vykonanie exekúcie a ani jeden odvolací dôvod nenapáda skutkové a právne závery okresného súdu, teda ani ich nespochybňuje. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako neopodstatnené a ani sa nimi nezaoberal. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť. Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na posúdení obsahu konkrétnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.