Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/319/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111201377 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111201377.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Róbert Kubík - R + B, s miestom podnikania 018 13 Papradno 147, IČO: 43 175 775, zastúpeného splnomocneným zástupcom Mgr. Vladimírom Ďurišom, H. XXX/XX, XXX XX N. D., proti žalovanému: Jozef Dubec, s miestom podnikania Clementisova 1031/25, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 41 176 227, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, v konaní o zaplatenie 300 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/140/2011-134 zo dňa 05.04.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cb/140/2011-167 zo dňa 20.09.2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/140/2011-134 zo dňa 05.04.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cb/140/2011-167 zo dňa 20.09.2013 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 300 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 23.01.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách prvostupňového konania, podľa ktorého žalobca je povinný nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 10,01 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 99,93 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 300 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 23.01.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách súdneho konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 10,01 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 99,93 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v odôvodnení po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 536 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 555 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 49a Občianskeho zákonníka, § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1 O.s.p. skonštatoval, že predmetom žaloby bolo zaplatenie faktúry vystavenej za práce vykonané žalobcom pre žalovaného na stavbe v Prahe. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na faktúru č. 090006 splatnú dňa 1.12.2009 s dátumom vystavenia 1.12.2009 na sumu 20.240,- Kč. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že faktúra bola vystavená na vyššiu sumu ako zodpovedá vykonaným prácam. V priebehu konania žalovaný obranu rozšíril tiež o tvrdenie, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je relatívne neplatná pre omyl, do ktorého bol žalovaný žalobcom uvedený. Okresný súd podľa vykonaných dôkazov zistil, že medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobca pre žalovaného vykonával práce na stavbe v Prahe. Žalobca práce fakturoval ako vykonané prípravné práce na stavbe Korunní. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že takéto práce žalobca nevykonával a vykonával v rozpore so svojim živnostenským oprávnením práce izolatérske. V priebehu konania žalobca zmenil skutkové tvrdenie tak, že žiada zaplatenie tak prípravných, ako aj izolatérskych prác. Ako prvou otázkou sa okresný súd v konaní zaoberal vznikom právneho vzťahu medzi účastníkmi. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že vzťah vznikol na základe inzerátu, ktorý uverejnil žalovaný a na ktorý reagoval žalobca. Účastníci sa následne stretli na benzínovej pumpe v Žiline, kde sa dojednali ohľadom vykonávaných prác, ich rozsahu a miesta vykonávania prác. Okresný súd však uviedol, že otázka vzniku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi nebola sporná, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný v konaní uvádzali, že zmluvný vzťah vznikol medzi nimi. O existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným svedčí aj fakt, že prvá faktúra vystavená žalobcom bola žalovaným v celom rozsahu uhradená a ohľadom ďalšej faktúry samotný žalovaný uviedol, že je ochotný ju čiastočne plniť. Okresný súd tak uzavrel, že zmluvný vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný ohľadom zmluvného vzťahu sa ďalej bránil námietkou relatívnej neplatnosti. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktoré nie je možné vykladať tak, že osoba, ktorá sa následne dovoláva omylu, je zbavená povinnosti podľa okolnosti konkrétneho prípadu sama si zaistiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach, resp. skutočnostiach, ktoré táto osoba považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Pokiaľ žalovaný považoval živnostenské oprávnenie na izolatérske práce za nevyhnutnú podmienku vzniku právneho vzťahu, mal sám vykonať šetrenie ohľadom zistenia skutočného rozsahu živnostenského oprávnenia a prípadne podmieniť vznik zmluvy predložením tohto živnostenského oprávnenia zo strany žalobcu. Ak žalovaný žiadne šetrenie nevykonal, a napriek tomu zmluvný vzťah so žalobcom uzavrel, bolo možné skonštatovať, že zanedbal požiadavku na primeranú starostlivosť smerujúcu k zaisteniu si dostatočného rozsahu informácií pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré považoval pre vznik zmluvného vzťahu za rozhodujúce. Táto nečinnosť a nedostatok starostlivosti žalovaného tak neumožňovala žalovanému následne sa účinne dovolávať podľa § 49a Občianskeho zákonníka omylu, a teda neplatnosti právneho úkonu. Na základe uvedeného preto okresný súd dospel k záveru, že námietka žalovaného nebola dôvodná a okresný súd túto námietku považoval za účelovo uplatnenú v súdnom konaní na obranu voči nároku žalobcu. O účelovosti tejto námietky podľa názoru okresného súdu svedčí aj fakt, že žalovaný prvú faktúru vystavenú žalobcom v celosti uhradil a z druhej bol ochotný uhradiť časť vo výške 300 Eur. Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu, podľa ktorého žalobca pre žalovaného realizoval práce na stavbe v Prahe. Skutočný rozsah realizovaných prác, resp. ich druh, vyplynul zo stavebného denníka, ktorý bol v priebehu súdneho konania predložený. Popis prác v stavebnom denníku obsahoval jednak prípravné a jednak izolatérske práce. Žalobca v konaní stavebný denník spochybňoval, avšak žiaden iný doklad o skutočnom rozsahu a druhu vykonaných prác zo strany účastníkov predložený nebol. Žalobca nepredložil iný doklad, ktorým by preukázal skutočný rozsah a druh ním vykonaných prác. Okresný súd skonštatoval, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, na základe ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať prípravné a izolatérske práce na stavbe v Prahe. Prvostupňový súd ďalej považoval za preukázané, čo vyplynulo predovšetkým z tvrdení žalobcu a inzerátu žalovaného, že podmienkou pre vznik zmluvného vzťahu nebolo preukázanie oprávnenia na výkon izolatérskych prác, ale naopak žalovaný núkal pracovníkom, ktorí pre neho pracovali aj zaškolenie na vykonávané práce. Okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku premlčania vznesenú žalovaným s odôvodnením, že sa nejednalo o podnikateľskú činnosť žalobcu a že na tento zmluvný vzťah bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Okresný súd však vzťah medzi účastníkmi posúdil ako vzťah zo zmluvy o dielo podľa Obchodného zákonníka a v čase podania žaloby a ani v čase pripustenia zmeny žaloby všeobecná štvorročná premlčacia doba neuplynula. Okresný súd dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie ku dňu 22.01.2010 a na súde mohol svoje právo uplatniť počnúc dňom 23.1.2010, odkedy začala plynúť premlčacia doba. Premlčacia doba by potom uplynula až dňom 22.1.2014. Okresný súd sa ďalej zaoberal cenou vykonávaných prác. Žalobca v priebehu konania nepredložil ani presnú špecifikáciu vykonávaných prác čo do druhu a množstva a nešpecifikoval ani presný spôsob výpočtu fakturovanej sumy vo vzťahu k ním tvrdenej hodinovej sadzbe, resp. sadzbe podľa m2. Na druhej strane žalovaný na pojednávaní tvrdil, že sadzba bola dohodnutá podľa m2 vykonaných prác, sám však do súdneho spisu predložil prehľad prác, ktoré vo vzťahu k žalobcovi uznal. Z tohto prehľadu bolo zrejmé, že samotný žalovaný do tohto prehľadu zahrnul jednak práce oceňované cenou za m2 a jednak práce oceňované v hodinovej sadzbe. Tvrdenia účastníkov tak na základe tohto dokladu bolo možné považovať za zhodné v tom smere, že práce boli medzi účastníkmi oceňované jednak hodinovou sadzbou a jednak sadzbou za realizované m2. Z týchto zistení okresný súd mal za to, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, podľa ktorej žalobca pre žalovaného vykonával práce v Prahe s tým, že dohoda o cene medzi účastníkmi bola jednak v hodinovej sadzbe a jednak v sadzbe za realizované bežné metre, resp. m2. Žalobca uvádzal hodinovú sadzbu 100,- Kč za 1 hodinu, pričom takú istú hodinovú sadzbu uviedol aj žalovaný v prehľade prác, ktoré voči žalobcovi uznal. Jediný doklad o cene prác bol doklad predložený žalovaným v podobe ním vypracovaného cenníka. Keďže samotný žalobca potvrdil, že práce sa vykonávali aj s cenou dohodnutou za realizované bežné metre, resp. m2 a inú dohodu žalobca v konaní nepreukázal, vychádzal okresný súd z cenníka predloženého žalovaným, ktorý bol jediným dokladom o cene týchto prác. Pokiaľ aj žalobca dal návrh na vykonanie dôkazov, a to vypočutím svedkov, tak žalobca nevedel bližšie uviesť identifikačné údaje svedkov, pričom žalovaný ich identifikovať nevedel a za tejto situácie okresný súd nemohol žalobcom navrhnuté dôkazy realizovať, keďže bez presnej identifikácie nebolo možné tieto osoby na pojednávanie ako svedkov predvolať. Žalobca žiadal, aby bol vyžiadaný stavebný denník danej stavby, čo žalovaný predložil. Tento stavebný denník žalobca spochybnil, avšak nepreukázal, že by na danej stavbe mal existovať ešte nejaký ďalší stavebný denník, na ktorý sa odvolával a z ktorého by mal byť zistiteľný rozsah ním vykonaných prác. Vo vzťahu k fotografiám predložených žalobcom okresný súd uviedol, že z nich nebolo možné jednoznačne ustáliť, na akej stavbe sa práce zachytené na fotografiách realizovali a nebolo možné ustáliť ani obdobie, v ktorom boli realizované. Predmetom nároku žalobcu boli pritom práce za mesiace september a október 2009, pričom podľa oblečenia osôb zachytených na týchto fotografiách sa s veľkou pravdepodobnosťou jednalo o práce realizované v letnom období. Ani z týchto fotografií nevyplynul celkový rozsah prác vykonávaných žalobcom, ale vyplývalo z nich len to, že žalobca nejaké práce realizoval. Z prípadných faktúr na ubytovanie, či už by boli z mesiacov september alebo október 2009, by nebolo možné zistiť skutočný rozsah prác vykonávaných žalobcom, ale len to, že v danom období voči žalovanému bol uplatnený nárok na zaplatenie ubytovacích prác. Po vyhodnotení skutkového stavu okresný súd uviedol, že žalobca svoje dôkazné bremeno ohľadom preukázania nároku na zaplatenie celkovej sumy 20.240,- CZK neuniesol a celkový tvrdený rozsah prác v konaní nepreukázal. Na druhej strane v priebehu konania a tiež v rámci mimosúdnych rokovaní žalovaný nárok žalobcu uznával v rozsahu 300 Eur a zároveň predložil rozpis vykonaných prác práve na túto sumu. V e-mailovej korešpondencii realizovanej cestou právneho zástupcu bola ochota žalovaného zaplatiť sumu 300 Eur uvádzanú viackrát a opakovane. Okresný súd pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal zo záveru, že časť uplatneného nároku žalobcu nebola medzi účastníkmi konania sporná. Žalobca tvrdil, že má po prepočte nárok na zaplatenie sumy 765,65 Eur, pričom žalovaný tvrdil, že celková suma, ktorú je povinný žalobcovi zaplatiť, zodpovedá čiastke 300 Eur. Plnenie požadované žalobcom bolo tak v rozsahu 300 Eur medzi účastníkmi nesporné a v tejto časti bolo možné vyhodnotiť skutkové tvrdenia účastníkov ako zhodné. Povinnosť žalovaného platiť žalobcovi prevyšujúcu časť uplatneného nároku vo výške 465,65 Eur nebola žalobcom preukázaná, pričom toto tvrdenie bolo predmetom dôkazného bremena žalobcu. Žalobca v konaní skutočný rozsah, a tým pádom aj svoj nárok na uplatnenú cenu vykonaných prác nepreukázal. Okresný súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo požadovať zaplatenie ceny vykonaných prác v nespornej výške 300 Eur. Ďalšiu časť svojho nároku žalobca v konaní nepreukázal a v tejto časti ani nebol nárok uplatnený dôvodne. Okrem istiny žalobca požadoval aj úrok z omeškania, a to od 01.12.2009 až do zaplatenia. Žalobca však nepreukázal, že by sa vo vzťahu k nemu žalovaný do omeškania s plnením záväzku dostal už počnúc dňom 01.12.2009. V rozpore s týmto tvrdením žalobcu bola už aj samotná faktúra, vystavená 01.12.2009 a zároveň za deň splatnosti bol uvedený ten istý deň 01.12.2009. Na to, aby faktúra mohla byť považovaná za výzvu na zaplatenie, musela by byť predovšetkým doručená protistrane, t.j. žalovanému. V konaní nebola preukázaná medzi účastníkmi dohoda o lehote splatnosti ceny prác vykonávaných žalobcom pre žalovaného. Žalovaný ako dlžník by tak podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol povinný plniť záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalovaný sa do omeškania s plnením peňažného záväzku mohol dostať až po tom, ako mu faktúra, ktorá predstavovala výzvu žalobcu na plnenie, bola doručená. Žalobca doručenie tejto faktúry žalovanému nepreukázal a žalovaný v podanom odpore uviedol, že predmetná faktúra mu bola doručená spolu s treťou upomienkou žalobcu až dňa 21.01.2010. Pri určení začiatku vzniku omeškania žalovaného s plnením jeho peňažného záväzku tak okresný súd vychádzal z tohto tvrdenia žalovaného. Ak faktúra bola žalovanému doručená dňa 21.01.2010, žalovaný bol povinný plniť bez zbytočného odkladu, teda najneskôr nasledujúci deň, dňa 22.01.2010. Do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, sa preto žalovaný dostal počnúc nasledujúcim dňom, teda dňom 23.01.2010 a od tohto dňa žalobcovi patrilo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Čo sa týkalo uplatnenej výšky úrokov z omeškania, žalobcom požadovaná úroková miera 9 % ročne zodpovedala ustanoveniu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Okresný súd žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal zaplatenie sumy 300 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 23.01.2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti istiny presahujúcej priznanú sumu 300 Eur a rovnako v zostávajúcej časti úroku z omeškania požadovaného žalobcom už od 01.12.2009 bol návrh vyhodnotený ako žalobcom nepreukázaný, a preto nedôvodný a z tohto titulu vo zvyšnej časti bol nárok uplatnený žalobcom zamietnutý. O trovách súdneho konania v spojení s opravným uznesením bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Okresný súd uviedol, že úspech žalobcu sa vyhodnocoval od uplatnenej pohľadávky žalobcom 765,65 Eur, pričom bol úspešný len v časti o zaplatenie 300 Eur, preto úspech žalobcu v percentuálnom vyjadrení predstavoval 39 % predmetu konania a neúspech žalobcu, ktorý sa súčasne rovná, úspechu žalovaného, tak zodpovedal 61 % predmetu konania. V konaní mal žalovaný úspech vo väčšom rozsahu, a preto mu patrí právo na náhradu 22 %. Trovy prvostupňového konania na strane žalovaného predstavovali zaplatený súdny poplatok vo výške 45,50 Eur a trovy právneho zastúpenia zodpovedali celkovej výške 454,21 Eur. Celkovo tak žalovanému vo vzťahu k žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania vo výške 22 % zo súdneho poplatku 45,50 Eur, teda 10,01 Eur a vo výške 22 % z trov právneho zastúpenia 454,21 Eur, teda 99,93 Eur. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 300 Eur spolu s príslušenstvom, a to s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 23.01.2010 do zaplatenia a odvolanie žalovaného smerovalo aj do výroku o trovách prvostupňového konania. V podanom odvolaní žalovaný ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., keďže okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namietal, že splatnosť ceny za dielo bola dohodnutá, a to na základe riadne vystavenej faktúry, ktorú bol žalobca oprávnený vystaviť po odovzdaní prác a podpísaní preberacieho protokolu a súpisu prác, z ktorého by bolo možné zistiť rozsah vykonaných prác žalobcom. Podľa názoru žalovaného dohoda o splatnosti ceny za dielo bola preukázaná výsluchom svedka X. A., ktorý k tejto otázke uviedol: „Dohoda bola taká, že podmienkou platby je odovzdanie diela spolu s podpísaným preberacím protokolom a súpisom prác. Tieto mal odsúhlasiť majiteľ firmy, teda brat a až potom mala byť fakturácia". Toto tvrdenie svedka, podľa názoru žalovaného, korešponduje aj s vyjadrením žalovaného na pojednávaní konanom dňa 21.12.2012, keď uviedol: „Dohoda medzi nami bola taká, že žalobca vypracuje preberací protokol, ktorý mi predloží spolu so súpisom prác, tak aby som tieto práce mohol prevziať a následne som ho mal vyplatiť". Žalovaný v podanom odpore poukazoval na to, že ani faktúra nebola riadne vystavená, a tak spochybňoval uplatnený úrok z omeškania, t.j. aj samotnú splatnosť ceny za dielo. Dohodu o splatnosti ceny za dielo žalobca nijako nerozporoval. Okresný súd preto nesprávne konštatoval, že nebola preukázaná medzi účastníkmi dohoda o lehote splatnosti ceny prác vykonávaných žalobcom pre žalovaného. Žalobca práce nikdy žalovanému neodovzdal, ani nikdy riadne nevystavil žalovanému faktúru. Časť prác, ktoré žalobca vykonal, nevykonal riadne, pretože tieto vykazovali viaceré vady. Žalovaný ďalej odkázal na konštatáciu okresného súdu, ktorý uviedol, že ak nemal preukázanú dohodu o splatnosti ceny za dielo, čo podľa názoru žalovaného je nesprávne zistenie okresného súdu, nesprávne aplikoval na splatnosť ceny za dielo ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pri zmluve o dielo Obchodný zákonník obsahuje, podľa názoru žalovaného, špeciálne ustanovenie k § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka o splatnosti ceny za dielo, a to ust. § 548 Obchodného zákonníka, podľa ktorého objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. Podľa § 554 Obchodného zákonníka zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste. Žalobca dielo nikdy neukončil, dielo ani nikdy neodovzdal, na preukázanie tejto skutočnosti neprodukoval ani jeden dôkaz, pričom žalovaný spochybňoval splatnosť ceny diela už v odpore proti platobnému rozkazu, aj následne v celom konaní. Žalobca nevystavil riadnu faktúru, pretože vystavil faktúru na diametrálne odlišnú sumu a predmet vykonaných prác, a tak takáto faktúra, podľa názoru žalovaného, sa nedá považovať ani za výzvu na zaplatenie sumy 300 Eur za vykonané izolačné práce, ako to nesprávne konštatoval prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalovaný mal za to, že splatnosť ceny za dielo vo výške 300 Eur nenastala v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, a preto nebolo správne uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu za dielo, ktorá ešte nebola splatná. Vo vzťahu k trovám prvostupňového konania žalovaný uviedol, že okresný súd nesprávne postupoval, pokiaľ žalovanému priznal iba trovy konania vo výške 5,46 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 54,51 Eur. Žalovaný uviedol, že jeho úspech v konaní pred súdom prvého stupňa nebol 51 %, ale 61 %. Neúspech žalovaného tak bol 39 %, preto žalovanému podľa výsledku prvostupňového konania patrila náhrada trov nie vo výške 12 %, ale 22 %. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba žalobcu v časti o zaplatenie 300 Eur s príslušenstvom bude zamietnutá v celom rozsahu a žalovanému priznaná náhrada trov súdneho konania spolu aj s náhradou trov odvolacieho konania. Žalovaný súčasne uviedol, že žiada o doručovanie písomnosti v tomto konaní podľa § 45 ods. 4 O.s.p. aj elektronickými prostriedkami, a to na adresu: [email protected] <mailto:[email protected]>. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zdôraznil, že žalovaný práce nereklamoval, ani nežiadal dobropis na vykonané práce, preto navrhol odvolanie zamietnuť a žalovanému nepriznať žiadne trovy konania. Ak sa žalovaný bráni, že žalobca nevystavil riadne faktúru, považoval túto argumentáciu žalovaného za úmyselné zavádzanie, pretože faktúra bola riadne vystavená a zaslaná doporučene poštou, s tým, že žalovaný si ju v odbernej lehote nevyzdvihol, a k jej vyzdvihnutiu došlo, až keď bola zaslaná doporučene druhýkrát. Žalovaný žiadnym spôsobom neupovedomil žalobcu o prípadných vadách. Žalobca ďalej namietal výpoveď svedka X. A., ktorú vnímal ako účelové klamstvo, pretože, ak by sa takéto tvrdenie zakladalo na pravde, tak by žalovaný hneď po obdržaní faktúry požadoval predloženie spomínaných dokumentov, ktoré svedok uviedol vo svojej výpovedi a tiež by podľa názoru žalobcu požadoval odstránenie prípadných vád. Žalovaný sa však k predmetnej faktúre vyjadril len listom zo dňa 27.1.2010, kde žiadal opravu výšky faktúry, žiadnym spôsobom sa však nezmienil o nejakých dokumentoch, ktoré by mali byť doložené k faktúre, či o prípadných vadách, čo podľa názoru žalobcu je dostatočným preukázaním nepravdivosti tvrdení svedka X. A., ako aj samotného žalovaného Jozefa Dubca. Práve z titulu, že žalovaný sľúbil žalobcovi, že sa mu ozve, k čomu nedošlo, žalobca bol nútený začať vymáhať pohľadávku z faktúry súdnou cestou. Žiadal rozsudok okresného súdu v dotknutých výrokoch potvrdiť, ako vecne správne rozhodnutie. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/319/2013-173 zo dňa 09.01.2014 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 28.01.2014 a na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch posudzovaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 23.05.2013. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, za aplikácie ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek ustanovených v ods. 2 až 7 ust. § 213 O.s.p.. Krajský súd nezistil ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného ako relevantný, keďže mal za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a uvedené skutkové zistenia aj správne právne vyhodnotil. Odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje. K zvýrazneniu správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného obsiahnutých v podaní zo dňa 23.05.2013 krajský súd uvádza, že okresný súd správne uzavrel existenciu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v zmysle uzavretej zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. ust. Obchodného zákonníka. K záverom okresného súdu v súvislosti s námietkou absencie živnostenského listu žalobcu vo väzbe ku konštatovaniu uzavretého zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným krajský súd pre úplnosť poukazuje na ust. § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého platnosť právneho úkonu nie je dotknutá tým, že sa určitej osobe zakázalo podnikať alebo že určitá osoba nemá oprávnenie na podnikanie. Vzhľadom aj k uvedenému zákonnému ustanoveniu preto nemohla byť relevantná obrana žalovaného v námietke relatívnej neplatnosti právneho úkonu zmluvy o dielo, keď podľa tvrdení žalovaného mal byť uvedený žalobcom do omylu, a to práve z titulu, že žalobca nedisponoval živnostenským listom na izolatérske práce. Táto okolnosť sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka nedotkla platnosti uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným. Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Podľa ust. § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, keďže podľa zisteného skutkového stavu okresný súd pri rozhodovaní o pohľadávke žalobcu na zaplatenie sumy 300 Eur s príslušenstvom prihliadol v tejto výške istiny na nespornosť v spojení aj s vyjadrením žalovaného, ktorý v e-mailovej komunikácií zo dňa 11. júna 2012 prostredníctvom svojho zástupcu uvádzal, že je ochotný zaplatiť žalobcovi sumu 300 Eur, pretože táto suma zodpovedá podkladom, ktoré má žalovaný k dispozícií pre výpočet ceny prác, ako aj, že žalovaný od začiatku vyjadroval vôľu zaplatiť žalobcovi cenu prác vo výške 300 Eur (č.l. 55, 56 spisu). Žalovaný nielen v podanom odpore zo dňa 31.05.2011, ale aj v priebehu konania pred okresným súdom nerozporoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 300 Eur, túto sumu bol ochotný žalobcovi zaplatiť, preto nemohla byť vzatá do úvahy ako relevantná námietka žalovaného v odvolaní, že v istine 300 Eur nenastala splatnosť pohľadávky žalobcu. Žalovaný v odpore zo dňa 31.5.2011 uviedol, že v prípade vystavenia faktúry žalobcom na sumu 300 Eur, by túto uhradil. Vzhľadom aj k uvedenému stanovisku žalovaného je potom jeho námietka o nesplatnosti pohľadávky žalobcu o zaplatenie 300 Eur účelová. Žalovaný v rámci svojej dôkaznej povinnosti nepreukázal, že by žalobca dielo nevykonal riadne, a to čo do okresným súdom priznanej istiny 300 Eur. Žalovaný nepreukázal uplatnenie zodpovednostného nároku voči žalobcovi, a preto ani v tomto smere obrana žalovaného použitá v odvolaní nemohla byť relevantná. Okresný súd na základe rešpektovania ust. § 132 O.s.p. pri rozhodovaní o pohľadávke žalobcu do rozsahu 300 Eur vychádzal z nespornosti tvrdení žalobcu a žalovaného v tejto sume. Skutkové tvrdenia účastníkov v rozsahu ceny diela 300 Eur okresný súd vyhodnotil ako zhodné, a preto pokiaľ žalobe v sume 300 Eur vyhovel, jeho rozhodnutie bolo vecne správne a vo vyvolanom odvolacom konaní krajským súdom potvrdené. Vzhľadom k rešpektovaniu tejto zhodnosti a nespornosti medzi účastníkmi súdneho konania, tak správne postupoval okresný súd, ak mal za to, že nastala splatnosť pohľadávky žalobcu na zaplatenie 300 Eur. Okresný súd podľa výsledkov dokazovania správne skonštatoval, že nebolo preukázané v časti dôvodnej pohľadávky žalobcu o zaplatenie 300 Eur, že by zaplatenie uvedenej sumy bolo viazané na ďalšie podmienky a takúto podmienenosť ani nevyjadroval žalovaný, keďže od samotného začiatku súdneho konania bol ochotný zaplatiť žalobcovi 300 Eur. Vzhľadom k uvedenému správaniu sa žalovaného potom nebolo možné vziať do úvahy ako relevantné namietanie žalovaným v podanom odvolaní, že podmienkou platby žalobcovi mal byť podpísaný preberací protokol so súpisom prác, keďže týmito listinami v rámci svojich vyjadrení nepodmieňoval zaplatenie sumy 300 Eur žalobcovi. Pri súkromno-právnom zmluvnom vzťahu, ktorý tu bol kreovaný medzi žalobcom a žalovaným, pri jeho vyhodnotení a posúdení obsahových náležitostí je určujúce správanie sa a konanie účastníkov zmluvného vzťahu, v danom prípade žalovaného, ktorý, ak nerobil sporným nárok žalobcu na zaplatenie 300 Eur, tak na túto nespornosť bolo nevyhnutné prihliadať aj v rámci odvolacieho konania a nebolo možné akceptovať obranu žalovaného v odvolaní, že okresný súd v čase svojho rozhodovania nemal preukázanú splatnosť pohľadávky žalobcu v sume 300 Eur ako ceny vykonaného diela. Okresný súd s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku aplikoval ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, tak ako sa toho dovolával žalovaný v podanom odvolaní zo dňa 23.05.2013, preto nebola správna námietka žalovaného, že pri žalobcovom nároku o zaplatenie ceny diela nebolo prihliadané k špeciálnemu ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca preukázal, že dielo v cene 300 Eur pre žalovaného vykonal, odovzdal, čo v zhodnosti potvrdil aj žalovaný, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 300 Eur. Krajský súd zhrňuje, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania a úplného zistenia skutkového stavu okresným súdom žalovaný pri prejave vôle zaplatiť žalobcovi 300 Eur túto nepodmieňoval ďalšími dokladmi, ktoré by mal žalobca predložiť, preto žalobcovi vznikol nárok na cenu diela. Vo väzbe so vznikom tohto nároku potom okresný súd správne postupoval, pokiaľ pri uplatnenom príslušenstve, a to úroku z omeškania, aplikoval ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka. Bolo dokázané, že žalobcovi vznikla pohľadávka o zaplatenie 300 Eur, a to od ktorého momentu sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku žalobcovi zaplatiť cenu diela v sume 300 Eur, sa odvíjalo od výzvy žalobcu na splnenie tohto záväzku žalovaným. Kvalifikovanou výzvou bola označená faktúra žalobcu pri jej preukázanom doručení žalovanému 21.1.2010, preto už dňom nasledujúcim po doručení tejto faktúry, t.j. 22.1.2010, bol žalovaný povinný plniť svoj záväzok a ak tak nevykonal tohto dňa, do omeškania sa dostal nasledujúcim dňom po 22.1.2010. t.j. dňom 23.1.2010, od ktorého dátumu vecne správne okresný súd priznal žalobcovi aj 9 % úrok z omeškania ročne. Krajský súd v súvislosti s omeškaním žalovaného primárne prihliadal na jeho prejavenú vôľu a správanie sa, keď bol ochotný zaplatiť žalobcovi sumu 300 Eur ako nespornú cenu diela, a preto, pokiaľ v odvolacom konaní sa bránil, že v tejto sume splatnosť ceny diela nenastala, tak to krajský súd hodnotil ako účelovú obranu žalovaného, na ktorú neprihliadal. V súvislosti s odvolaním žalovaného do výroku o trovách prvostupňového konania je potrebné uviesť, že tento odvolací dôvod žalovaného bol odstránený opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/140/2011-167 zo dňa 20.09.2013, ktoré bolo okresným súdom vydané na základe vrátenia odvolacej právnej veci krajským súdom podaním zo dňa 05. septembra 2013, v ktorom bolo poukázané len na chybu v počítaní, keďže podľa vyjadreného pomeru úspechu a neúspechu žalobcu je zrejmé, že žalovaný bol v súdnom konaní úspešný v pomernom vyjadrení 22 %, a nie 12 % tak, ako to pôvodne bolo uvedené v napadnutom rozsudku okresného súdu. Správne vyjadrený pomerný úspech 22 % v zmysle citovaného opravného uznesenia Okresného súdu Žilina sa potom premietol aj do priznaných trov prvostupňového konania v správnej výške, a to trov konania v zaplatenom súdnom poplatku 10,01 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 99,93 Eur. V konečnom dôsledku vydaním opravného uznesenia Okresným súdom Žilina č.k. 20Cb/140/2011-167 zo dňa 20.09.2013 sa akceptoval odvolací dôvod žalovaného do výroku o trovách prvostupňového konania, a tým v štádiu odvolacieho konania tento odpadol. Krajský súd preto potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách prvostupňového konania v spojení s opravným uznesením. Z titulu pomernosti úspechu v súdnom konaní bolo potrebné zo strany okresného súdu poukázať na ust. § 142 ods. 2 O.s.p., a nie na ust. § 142 ods. 3 O.s.p., ako to uviedol okresný súd, avšak takýto odkaz sa v konečnom dôsledku nedotkol vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania v spojení s opravným uznesením vydaným okresným súdom. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, keďže žalovaný podaným odvolaním vo veci samej neuspel, preto bol povinný nahradiť žalobcovi trovy tohto odvolacieho konania. Podľa obsahu písomného vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 24.06.2013 však žalobca neuskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania ako jednej z dvoch kumulatívnych podmienok pre ich priznanie v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. (1/ podanie návrhu, 2/ vyčíslenie trov v zákonom stanovenej lehote), preto z titulu absencie tejto podmienky žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.