Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/281/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111235166 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111235166.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa CBA Slovakia, s.r.o., so sídlom Lučenec, Dukelských hrdinov 2, IČO: 36 620 319, právne zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Filom, so sídlom Z., Dr. P. XX, proti odporcovi Ing. H. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B., R. XX, o zaplatenie 481,03 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/17/2012-98 zo dňa 28.1.2013 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v časti o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 96,21 eur spoločne s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 12.5.2011 až do zaplatenia p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu v časti o náhrade trov prvostupňového konania v rozsahu 218,12 eur m e n í tak, že navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a . Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý v časti o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 384,82 eur spolu s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 12.5.2011 až do zaplatenia a v časti o náhrade trov konania o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady trov prvostupňového konania sumu 872,48 eur. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 481,03 eur spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 12.5.2011 až do zaplatenia titulom zodpovednosti odporcu za schodok v zmysle § 182 Zákonníka práce (ďalej len ZP). Vychádzal z toho, že boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku predmetnej zodpovednosti zamestnanca - odporcu. Dohoda o hmotnej zodpovednosti odporcu (spoločne s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti viacerých zamestnancov) bola medzi účastníkmi uzavretá 31.3.2009. Zároveň inventúrou za obdobie 2.6.2010 až 13.1.2011 bol zistený (celkový) schodok 2.876,77 eur. Odporca pritom nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorým by spochybnil výsledok danej inventúry. Okresný súd v súvislosti s tvrdeniami odporcu uviedol, že schodok bol zistený i pri predchádzajúcej inventúre 2.6.2010 a ak odporca (podľa jeho vlastného vyjadrenia) dlhodobo poukazoval na nedostatky v pracovných podmienkach na strane zamestnávateľa, mal možnosť odstúpiť od dohody o hmotnej zodpovednosti. Taktiež v prípade hlásenia porúch chladiacich boxov bol pokazený tovar odpísaný a v rámci inventúry je osobitne (mimo uplatňovaného rozsahu zodpovednosti) vyčíslený i pokazený resp. pozáručný tovar. Okresný súd zdôraznil, že vzhľadom na právnu konštrukciu zodpovednosti za schodok sa zavinenie zamestnanca predpokladá a bolo dôkaznou povinnosťou odporcu preukázať opak, k čomu však v prejednávanom prípade nedošlo, t.j. odporca neuniesol dôkazné bremeno jeho súvisiacich (proti)tvrdení. Prvostupňový súd dodal, že spôsob rozpočítania schodku medzi jednotlivých spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov odporca konkrétne nerozporoval. Vzhľadom na skutočnosť, že sa navrhovateľ ocitol s plnením dlhu v omeškaní, uložil mu i povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol tak, že odporca je povinný titulom ich náhrady v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. zaplatiť v spore úspešnému navrhovateľovi sumu 1.090,60 eur, ktorú čiastku konkrétne zdôvodnil vymedzením zaplateného súdneho poplatku a jednotlivých úkonov právnej služby, vrátane súvisiacej náhrady hotových výdavkov a ich právnej klasifikácie podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca, ktorý s ním nesúhlasil a domáhal sa zníženia istiny spolu s príslušenstvom o 20% a taktiež náhrady trov konania o 20%. Poukazoval na to, že v inventarizačnom období bol dlhodobejšie práceneschopný - od 9.12.2010 do 14.1.2011, a preto nemohol ovplyvniť dianie na predajni, stráženie tovaru, ako aj celkové hospodárenie. Domnieval sa, že uvedené podmieňuje alikvotné zníženie rozsahu náhrady škody. Odporca opakovane uviedol, že v rozhodnom období viackrát upozorňoval zamestnávateľa - navrhovateľa na nedostatky na predajni, čo okresný súd náležite nevyhodnotil. Pripustil, že pre dotknuté nedostatky písomne od dohody o hmotnej zodpovednosti neustúpil, ale myslel si, že tieto okolnosti by mali byť zohľadnené vo vzťahu k výške náhrady škody požadovanej od jeho osoby. V danom smere poukázal i na rozhodnutie okresného súdu v inej obdobnej veci účastníkov, kde bola „uznaná spoluvina 10% z istiny a 10% z trov konania“. Vo vzťahu k trovám konania v súdenej veci - osobitne náhrade hotových výdavkov právneho zástupcu navrhovateľa - namietal odvolateľ zahrnutie do náhrady trov i dane z pridanej hodnoty ohľadne pohonných hmôt, nakoľko predmetná daň už bola zaplatená v cene paliva. Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu. Uviedol, že požiadavka odporcu na alikvotné krátenie náhrady škody za schodok za obdobie jeho práceneschopnosti nemá oporu v zákone, keďže spôsob rozpočítania schodku medzi jednotlivých spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov je priamo vymedzená v § 189 ods. 2, 3 ZP. Postup, ktorého sa dovoláva odporca (t.j. zohľadnenie obdobia jeho práceneschopnosti) bol nepriamo možný len podľa predchádzajúceho Zákonníka práce, účinného do 31.3.2002 (zákon č. 65/1965 Zb.). V tejto spojitosti navrhovateľ v inej veci, na ktorú odkazuje odporca, podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu práve v otázke zníženia rozsahu náhrady škody o 10%. Ostatné tvrdenia odporcu - podľa navrhovateľa - podrobne vyhodnotil už okresný súd. Vo vzťahu k náhrade hotových výdavkov dodal, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom nie je vzťahom tzv. zdaniteľného plnenia a zároveň nárok na priznanie aj dane z pridanej hodnoty k hotovým výdavkom vyplýva priamo z ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1O.s.p. (z toho titulu rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v rozsahu 80% istiny s príslušenstvom a trov konania, t.j. v rozsahu do sumy 384,82 eur s prísl. a 872,48 eur) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti vo veci samej napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 O.s.p. a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozsudku. Je nepochybné, že odporca napriek vlastným tvrdeniam o dlhodobých a opakovaných nedostatkoch na strane zamestnávateľa, s ktorými súviseli aj odporcove opakované upozornenia na tieto nedostatky, od dohody o hmotnej zodpovednosti neodstúpil. Ohľadne jednotlivých konkrétností týkajúcich sa odporcom tvrdených nedostatkov je plne dôvodná (proti)argumentácia navrhovateľa, že s predmetnými tvrdeniami sa vyporiadal už okresný súd. Z odôvodnenia dotknutej časti napadnutého rozsudku je zrejmé, že jednotlivé vyjadrenia odporcu zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení. Odvolateľ napokon v odvolaní ani konkrétne nespochybňuje ten, ktorý čiastkový (skutkový) záver okresného súdu, len nesúhlasí vo všeobecnosti so spôsobom hodnotenia dôkazov, resp. s konštatovaniami okresného súdu. Takéto maximálne všeobecné namietanie však nie je spôsobilé podmieniť nesprávnosť určitého záveru okresného súdu. Krajský súd v danej spojitosti dodáva, že hodnotenie dôkazov okresným súdom zodpovedá nielen jeho zákonným pravidlám, ale aj konkrétnym okolnostiam prejednávaného prípadu. V širších súvislostiach je zároveň nutné uviesť, že súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. základného práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka na úspech v konaní, vrátane práva na hodnotenie dôkazov podľa predstáv účastníka. Opodstatneným je taktiež vyjadrenie navrhovateľa, že požiadavka na alikvotné/pomerné krátenie náhrady škody za obdobie, počas ktorého bol odporca práceneschopný, nemá oporu v zákonných ustanoveniach. Ustanovenie § 182 ods. 3, ako aj § 189 ods. 4 ZP predpokladá/umožňuje čiastočné zníženie náhrady škody/čiastočné zbavenie sa zodpovednosti len z tam vymedzených dôvodov (preukázanie, že schodok vznikol bez zavinenia dotknutého zamestnanca, resp. preukázanie, že schodok čiastočne zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov), čo - ako už bolo konštatované vyššie - v súdenej veci preukázané nebolo. Samotný fakt práceneschopnosti, hoci i relatívne dlhšieho trvania, ktorá zapadá do inventarizačného obdobia, paušálne neznamená (predovšetkým vzhľadom na právny charakter zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný zamestnanec vyúčtovať) zbavenie sa takejto zodpovednosti. Na okraj krajský súd dodáva, že pokiaľ ide o rozhodnutie v inej obdobnej veci účastníkov, takéto rozhodnutie nie je pre súdy konajúce v prejednávanej veci záväzné - § 135 a § 226 O.s.p. Z konštatovaných dôvodov krajský súd rozhodnutie v preskúmavanej časti merita veci potvrdil ako vecne správne. Naproti tomu odvolací súd ako dôvodné vyhodnotil odvolanie odporcu v časti náhrady trov prvostupňového konania. S poukazom aj na judikatúru (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 3/2009 z 25.6.2009) krajský súd zohľadnil i širšie okolnosti prípadu, ktoré dávajú solídny základ na úvahu o možnosti aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. Je nepochybné, že je právom účastníka vybrať si konkrétneho zástupcu, ktorý bude hájiť jeho práva a oprávnené záujmy v konaní pred súdom. Z daného pohľadu je primerané aj zvolenie si právneho zástupcu, ktorý má sídlo vo väčšej vzdialenosti od sídla konajúceho súdu, čo priamo v sebe zahŕňa nutnosť vyšších nákladov zastupovania z titulu náhrady cestovného a náhrady za stratu času pri účasti na úkonoch súdu. V prejednávanej veci - aj vzhľadom na výšku uplatňovanej pohľadávky a spôsob obrany odporcu, záujem samotného navrhovateľa na mimosúdnom vyrovnaní, v rámci ktorého požadoval od odporcu úhradu len dvoch tretín istiny - sa nejaví nevyhnutnou bezprostredná účasť výlučne len navrhovateľom zvoleného právneho zástupcu na pojednávaniach okresného súdu. Zároveň z postupu právneho zástupcu navrhovateľa v konaní je zrejmé, že sám nielen uvažoval o možnosti substitučného zastúpenia, t.j. že nepovažoval svoju vlastnú účasť na pojednávaní za nevyhnutnú, ale v tomto smere vykonal i konkrétne kroky (substitučná plná moc z 25.5.12 - č.l. 40). V konkrétnostiach súdenej veci síce k naplneniu substitučného zastúpenia nedošlo a substitútom bola koncipientka (iného) advokáta so sídlom taktiež v Lučenci. Dôležitým je však principiálny pohľad, ktorý z hľadiska či už navrhovateľa alebo jeho právneho zástupcu nevylučoval možnosť poskytnutia právnej služby formou substitučného zástupcu. Následne možno konštatovať, že minimálne vo vzťahu k jednému z pojednávaní pred súdom prvého stupňa bolo žiaduce využiť takúto formu zastúpenia. V dôsledku takéhoto postupu by neboli vznikli výdavky na cestovného a na náhradu za stratu času, ktoré vo vzťahu k už i len jedinému úkonu súdu predstavujú viac než 210 eur; pričom celkovo boli poskytnuté tri takéto úkony právnej služby. Na základe opísaných východísk a úvah krajský súd uzavrel, že rozsah „zníženia“ náhrady trov, ktorého sa domáha odporca v rámci odvolania je primeraný a zodpovedá spravodlivému usporiadaniu veci medzi účastníkmi. Z daného titulu v preskúmavanej časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania tento zmenil tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že v rámci aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. hodnotil aj možný dopad rozhodnutia o „znížení“ náhrady trov konania na navrhovateľa. V tejto spojitosti konštatuje, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou so splateným základným imaním vo výške 3.990.000 eur prevádzkujúcou dva veľkoobchodné sklady a viac ako 340 maloobchodných prevádzok po celom území SR a zamestnávajúcou cca 2400 zamestnancov (zdroj: www.cba-slovakia.sk <http://www.cba- slovakia.sk>). Preto čiastočné nepriznanie mu náhrady trov právneho zastúpenia v prebiehajúcom konaní sa výraznejšie neodrazí v jeho majetkovej sfére. Krajský súd opakovane zdôrazňuje, že v súvislosti s ďalšími trovami, ktoré súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal t.j. v rozsahu 872,48 eur zostáva jeho nárok na náhradu voči odporcovi nedotknutý, t.j. zachovaný. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. S prihliadnutím na predmet odvolacieho konania je možné konštatovať prevažujúci úspech na strane odporcu (ohľadne trov konania v sumu 218,12 eur mu bolo vyhovené a vo vzťahu k istine v rozsahu 96,21 eur bol neúspešný). Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval, odvolací súd mu túto nepriznal. Navrhovateľ, ako v prevažnej miere neúspešný účastník odvolacieho konania, taktiež nemá právo na náhradu jeho trov. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.