Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/159/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5409202043 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5409202043.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Výrobno - obchodný kombinát, a.s., so sídlom Bystrická cesta 132, 034 01 Ružomberok, IČO: 31 644 121, proti žalovanému: DKM Agro, s.r.o., so sídlom Na Kopanici 1442, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 851 612, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ivanom Ilavským, advokátom, so sídlom Martina Hattalu 2159/38, 026 01 Dolný Kubín, v konaní o zaplatenie 7.328,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Cb/5/2010-273 zo dňa 17. apríla 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Cb/5/2010-273 zo dňa 17. apríla 2013 p o t v r d z u j e . Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 245,15 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Ivana Ilavského, advokáta, so sídlom Martina Hattalu 2159/38, 026 01 Dolný Kubín. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 2.692,67 Eur a ďalšie trovy konania vo výške 876,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej „OBZ“) okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou okresnému súdu dňa 30.06.2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.278,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,02 % za každý deň omeškania od 22.04.2009 do zaplatenia. Žalobca dôvodil tým, že dňa 17.04.2009 žalovaný prevzal objednané rezivo podľa osobného výberu a objednávky. Tovar bol vyfakturovaný faktúrou č. 129039 zo dňa 17.04.2009 v sume 7.278,16 Eur. Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 16.06.2010, č.k. 6Cb/5/2010-105, zamietol žalobu a žalobcu zaviazal, aby žalovanému nahradil trovy konania. Takto prvostupňový súd rozhodol dospejúc k záveru, že síce žalovanému vznikol záväzok na zaplatenie ceny tovaru dodaného podľa dodacích listov č. 3/3 a 4/3, avšak tieto dodacie listy sa vzťahovali na iný tovar, než bol uvedený vo faktúre, ktorá bola predmetom v žaloby (faktúra č. 129039), a preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy vyúčtovanej faktúrou č. 129039 za nepreukázaný. Voči prvostupňovému rozsudku podal odvolanie žalobca, na základe ktorého Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn. 14Cob/202/2010 zo dňa 18.10.2010, rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.06.2010, č.k. 6Cb/5/2010-105 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej žalobca žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 7.328,57 Eur s 0,02 % denným úrokom z omeškania od 22.04.2009 do zaplatenia, za odobraté rezivo, dodané na základe dodacích listov 3/3 - 4/3, ktoré vyúčtoval faktúrou č. 129035 v sume 7328,57 Eur. O zmenenej žalobe okresný súd opätovne rozhodol dňa 09.02.2011 rozsudkom č.k. 6Cb/5/2010-159 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 7.328,57 Eur s 0,02 % denným úrokom z omeškania od 04.05.2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania. Na základe odvolania žalovaného, odvolací súd uznesením sp.zn. 14Cob/264/2011 zo dňa 04.06.2012, rozsudok okresného súdu č.k. 6Cb/5/2010-159 zo dňa 09.02.2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na neúplnosť a predčasnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu a tiež konštatoval nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V rámci ďalšieho konania bolo okresným súdom doplnené dokazovanie dôkazmi, ktoré vykonal okresný súd bez návrhu, keď po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu účastníci konania nenavrhli vykonať žiadne dôkazy. Takto okresný súd vykonal výsluch svedka p. L. W. a vyžiadal vyšetrovací spis OR PZ v J. Kubíne č.k. ČVS:ORP-584/OEK-DK-2009 (ďalej len ako „vyšetrovací spis“). Následne boli vykonané dôkazy, ktoré navrhol žalobca (výsluch svedka p. X. U. a konfrontácia svedkov p. L. W. a p. P. U.). Okresný súd ustálil, že p. L. W.k, konateľ spoločnosti EEC Invest, s.r.o. objednal u p. P. U. (ktorý uviedol, že je zamestnancom, manažérom spoločnosti TOLOS, s.r.o. - č.l. 100-101 spisu) rezivo, s tým, že jeho druh a množstvo špecifikoval emailovými objednávkami (výpovede svedkov p. L. W. a p. P. U. na č.l. 267 spisu). L. W. podpísal P. U. na dodávku reziva zmenku na 600.000,- Sk, keď malo ísť o tri kamióny a jeden kamión mal vyjsť na cca 200.000,- Sk (výpoveď L. W. na č.l. 25 spisu vyšetrovacieho spisu, ktorú okresný súd ohľadom vyjadrenia sa k zmenke považoval na rozdiel od výpovedí, ktoré urobil v konaní sp.zn. 6Cb/5/2010 za najvierohodnejšiu z dôvodu jej prvotnosti). Svedok P. U. mienil rezivo objednané L. W. kúpiť od žalobcu. Za týmto účelom však nerobil vlastné objednávky. K uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a P. U. nedošlo, pretože žalobca s ním nechcel obchodovať (výpoveď predsedu predstavenstva žalobcu JUDr. Milana Paučulu na č.l. 52 spisu), resp. firma TOLOS, s.r.o. nemala na tento obchod čas (výpoveď svedka P. U. na č.l. 101 spisu) a peniaze (výpoveď P. U. na č.l. 267 spisu). Objednávky, ktoré poslal L. W. P. U. boli tri (výpoveď svedka P. U. na č.l. 267 spisu) a P. U. tieto objednávky, teda objednávky vyhotovené L. W., preposlal Ing. Y. T. (výpoveď P. U. na č.l. 17 vyšetrovacieho spisu+ na č.l. 267 spisu). V konaní nebolo preukázané, že by vo svojom mene urobil objednávky P. U. a ani žalovaný. Svedok P. U. uviedol, že v danom obchodnom prípade boli len jediné objednávky, a to objednávky, ktoré mu poslal L. W. a ktoré on dal Ing. T. a boli dve alebo tri. Konateľ žalovaného potvrdil, že je pravdou, čo uviedol svedok P. U., a to, že boli tri druhy objednávok (č.l. 268 spisu). V konaní nebolo sporné, že podľa jednej z objednávok bola zrealizovaná dodávka reziva (hranoly v objeme 30,915 m3), dodacie listy k nej (č. 1/3 a 2/3 na č.l. 29 spisu) boli datované dňom 27.03.2009, v skutočnosti sa však dodávka uskutočnila dňa 03.04.2009, kedy prevažnú časť kúpnej ceny (4.000,- Eur) doniesol žalobcovi v hotovosti konateľ žalovaného Ing. Y. T.. Kúpna cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 129033 na sumu 5.899,44 Eur (č.l. 28 spisu) a bola vystavená na žalovaného, rovnako ako dodacie listy. Zvyšok kúpnej ceny žalovaný uhradil prevodom na účet (č.l. 26 a 27 spisu). V konaní nebolo sporné, že rezivo podľa uvedených dodacích listov bolo dodané firme EEC Invest, s.r.o. (konateľ Pavol Knotek), ktorý objednával kamión na uvedenú prepravu. Rezivo sa zložilo v Leviciach (výpoveď svedka L. W. na č.l. 222 spisu). V deň, keď Ing. Y. T. osobne zaplatil sumu 4.000,- Eur, bola podpísaná medzi účastníkmi konania kúpna zmluva, a to žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (č.l. 7-8 spisu). Ako vyplývalo z č.l. II tejto zmluvy, jej predmetom bol záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu dohodnutý objem smrekového reziva a previesť k nemu vlastnícke právo a ďalej záväzok kupujúceho zaplatiť za dodané smrekové rezivo. V uvedenom článku je odsek označený písm. a), v ktorom sa uvádzalo, že spracované smrekové rezivo na základe dielčich objednávok obsahujúcich rozmer a požadovanú akosť, pre tú ktorú dodávku podľa požiadaviek kupujúceho „v množstve cca .....m3 mesačne“. V čl. IV odsek 2 prvá veta z kúpnej zmluvy bolo uvedené, že fakturačné platby budú zúčtované mesačne na základe vystaveného daňového dokladu predávajúcim. Ako ďalej vyplývalo z poslednej vety nasledujúceho článku odovzdanie sortimentu podľa čl. II kupujúcemu bolo podmienené tým, že kupujúci uhradí odobraté predchádzajúce dodávky. V čl. VII ods. 1 bola dohodnutá doba trvania zmluvy na obdobie od 30.03.2009 do 31.12.2009. Ohľadne predmetnej kúpnej zmluvy žalobca uviedol, že ju považoval za objednávku (č.l. 222 spisu). Vykonaným dokazovaním bolo súčasne preukázané, že bola realizovaná aj ďalšia dodávka reziva, kamión na jej dopravu objednával a financoval opäť L. W. a druhá dodávka bola zložená na tom istom mieste, kde prvá (výpoveď svedka L. W. na č.l. 222 spisu). Prepravu vykonával šofér X. U. a išlo o dodávku podľa dodacích listov č. 3/3 a 4/3 zo dňa 03.04.2009. Dodacie listy boli vystavené na žalovaného, rovnako ako faktúra č. 129035 na sumu 7.328,57 Eur, ktorej zaplatenie bolo predmetom konania (č.l. 116 až 118 spisu). Okresný súd uviedol, že rozhodujúcou otázkou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo zistenie, či žalovanému vznikol alebo nevznikol záväzok zaplatiť za rezivo, dodané podľa dodacích listov č. 3/3 a 4/3 zo dňa 03.04.2009 a vyúčtované faktúrou č. 129035. Podľa okresného súdu vznikli dva obchodné, na seba nadväzujúce vzťahy. Prvý vzťah vznikol medzi spoločnosťou EEC Invest, s.r.o., v zastúpení Pavlom Knotekom a medzi spoločnosťou TOLOS, s.r.o., v zastúpení Václavom Santolíkom. EEC Invest, s.r.o. si u spoločnosti TOLOS, s.r.o. objednala rezivo a táto spoločnosť sa mu ho zaviazala dodať. Druhý, obdobný vzťah mal vzniknúť medzi firmou TOLOS, s.r.o. a žalobcom, keď firma TOLOS, s.r.o. rezivo podľa objednávok spoločnosti EEC Invest, s.r.o. objednala u žalobcu s tým, že nerobila vlastné objednávky, ale používala objednávky firmy EEC Invest, s.r.o. Žalobca s firmou TOLOS, s.r.o., v zastúpení Václavom Santolíkom obchodovať nechcel, resp. nechcel jej vydať pripravené rezivo, lebo nebolo zaplatené. Václav Santolík z dôvodu, že nemal peniaze požiadal Ing. Y. T., aby túto zákazku prevzal na seba a vyplatil ju. Na tomto sa dohodli s JUDr. Milanom Paučulom (výpoveď Ing. Y. T. na č.l. 3 vyšetrovacieho spisu). Namiesto kupujúceho do zmluvného vzťahu medzi žalobcom a P. U. tak vstúpil žalovaný, pričom skutočnosť, že táto zámena na strane kupujúceho bola výsledkom trojstrannej dohody medzi žalobcom, žalovaným a Ing. T. preukazoval fakt, že žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu. Z tejto kúpnej zmluvy je zrejmé určenie zmluvných strán, aj záväzok predávajúceho dodať predmet kúpnej zmluvy (tovar) kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k tomuto predmetu a tiež záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu (čl. II zmluvy). Aby však bolo možné hovoriť o vzniku kúpnej zmluvy v zmysle § 409 OBZ, bola potrebná ešte dohoda o ďalších dvoch podstatných náležitostiach tohto zmluvného typu, a to dohode o vymedzení predmetu kúpy a o množstve tovaru. V písomnej kúpnej zmluve bol predmet kúpy vymedzený len všeobecne ako smrekové rezivo. Množstvo tovaru v zmluve uvedené nie je, keď zmluva predpokladala vystavenie dielčich objednávok (čl. II a VII zmluvy). V prípade prvej dodávky okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania, podľa § 409 OBZ vznikla kúpna zmluva, ktorej predmetom bol predaj a kúpa reziva v množstve 30,915 m2, keďže záväzok predávajúceho dodať predmet kúpnej zmluvy (tovar) kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k tomuto predmetu a tiež záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, boli obsiahnuté v písomnej zmluve a na ďalších podstatných náležitostiach (predmete kúpy a množstve tovaru) sa účastníci konania dohodli ústne tak, že žalovaný výslovne akceptoval objednávku, podľa ktorej bol naložený prvý kamión, ako svoju objednávku, pričom v tejto bol dostatočne vymedzený predmet kúpy aj množstvo tovaru. V prípade objednávky, podľa ktorej bol naložený druhý kamión, žalovaný popieral „prevzatie objednávky za svoju“ a pri takomto tvrdení (rozpornom s tvrdením žalobcu) by okresný súd mohol prijať záver o existencii dohody o týchto podstatných náležitostiach (predmet kúpy a množstvo tovaru), len ak by bola preukázaná dôkazmi, ktoré boli vykonané v tomto konaní. Okresný súd pritom konštatoval, že existenciu takejto dohody sa žalobcovi spoľahlivo preukázať nepodarilo. Výpoveď svedka P. U. na č.l. 267 a 268 spisu bola totiž rozporná a nedalo sa z nej, ohľadne týchto okolností spoľahlivo vychádzať. Na jednej strane svedok P. U. uviedol, že Ing. Y. T. postúpil dve alebo tri objednávky a dve sa aj zrealizovali, na druhej strane uviedol, že „za jeho prítomnosti a prítomnosti Ing. Matúšku a JUDr. Paučulu sa hovorilo o tom, že ďalšie dodávky sa budú realizovať vtedy, ak p. Knotek zaplatí prvý kamión“. L. W. prvý kamión nezaplatil, napriek tomu sa realizovala druhá dodávka. Okrem rozpornosti pritom nemožno vylúčiť ani tendenčnosť výpovede svedka P. U. ohľadne daných okolností, pretože ak by potvrdil tvrdenie konateľa žalovaného, že sa vo vzťahu k žalobcovi dohodli len na prevzatí prvej objednávky, pre svedka P. U. by to znamenalo, že vo vzťahu k ostatným objednávkam (teda okrem prvej) by ostal voči žalobcovi zaviazaný on. Okresný súd nevylúčil, že tendenčné môžu byť i tvrdenia žalovaného. Dôkazné bremeno však spočívalo na žalobcovi, a preto okresný súd konštatoval, že z vykonaných dôkazov nemožno prijať jednoznačný, alebo aspoň vysoko pravdepodobný, záver o tom, že žalovaný akceptoval nielen jednu, ale i ďalšiu objednávku ako svoju. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že objednávkou žalovaného bola kúpna zmluva, okresný súd sa s takýmto názorom nestotožnil, a to pre jej všeobecný, a preto neurčitý obsah, pokiaľ ide o určenie druhu a množstva tovaru. Dospejúc k záveru, že žalovanému na základe vykonaného dokazovania nevznikol záväzok zaplatiť kúpnu cenu, keďže medzi účastníkmi konania nevznikla ohľadne tohto tovaru kúpna zmluva, okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Zároveň žalobca odvolaním napadol aj výrok o trovách konania. Podľa žalobcu prvostupňový súd pochybil a nesprávne vyhodnotil celé dokazovania, napadnutý rozsudok bol nesprávny a nespravodlivý, lebo sa opieral o „tendenčné sústavné tvrdenie žalovaného“. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že svedok p. W., ktorý rezivo - tovar objednal u p. U. preto, že ako p. U. uvádzal, nemal čas ani peniaze, celý obchod posunul Ing. Y. T., ktorý s tým súhlasil a prevzal ako zábezpeku aj zmenku na 600.000,- Kč. „Pre to, že Ing. Y. T. s uvedeným obchodom súhlasil, svedčilo, že spomenutú zmenku prevzal a dodnes ju vlastní, čo nepopieral. Keby s obchodom nesúhlasil, prečo by mal prevziať zmenku na tak vysokú sumu?“ V odvolaní žalobca uviedol, pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, že síce zmluvu podpísal, ale nedal podľa zmluvy objednávku, ani nedohodol cenu, čo bolo uvedené v zmluve, že toto tvrdenie bolo tendenčné a sústavne zavádzajúce. Ako bolo vo výpovedi svedkov uvedené, jasne išlo o tri, najmenej o dve dodávky reziva. Toto tvrdenie nikto nespochybnil. Žalovaný tvrdil, že prvú zásielku objednal a zaplatil. Toto „je nehorázne klamstvo“ a okresný súd sa s tým nevysporiadal. „Ako mohol Ing. Y. T. objednať prvú zásielku, keď tá bola expedovaná, nie ako uvádzal okresný súd v rozsudku na strane 3 dňa 3.4.2009, ale podľa dôkazov (dodacích listov č. 1/3, 2/3 na 30 915 m3) v skutočnosti bola vyexpedovaná dňa 27.3.2009“. Tu sa okresný súd dopúšťal omylu na základe tendenčných nepravdivých zavádzajúcich tvrdení žalovaného - bez dôkazov. Túto dodávku tovaru Ing. T. zaplatil 3.4.2009 zálohovo a doplatok až 6.4.2009. Teda Ing. Y. T. nemohol túto zásielku objednať, ani prevziať, lebo túto prevzal šofér p. „P.“ dňa 27.3.2009 a aj ju v Leviciach odovzdal p. W.. To sú dôkazy, ktoré sa nedajú spochybniť. Pán Ing. Y. T. o veci v tom čase ani nevedel. Ako hovoril svedok p. U. - dňa 2.4.2009 sa skontaktoval s Ing. T. telefonicky poobede (Ing. T. išiel z Poľska). Dohodli sa na tom, že Ing. T. obchod, ktorý mu ponúkol p. U., zrealizuje, a preto dňa 3.4.2009 p. U. a Ing. T. prišli do sídla firmy žalobcu a rokovali o tom, že Ing. T. zaplatí prvú dodávku tovaru vyexpedovanú dňa 27.3.2009 - hoci ju nevidel neprevzal a ani neobjednal. Nie je zrejmé, odkiaľ okresný súd bral údaje, že túto zásielku videl, objednal a prevzal. To nie je pravda. Ing. T. pravdepodobne videl dobrý „kšeft“, (keďže dostal zmenku na 600.000,- Kč), a preto dňa 3.4.2009 podpísal len rámcovú zmluvu a ústne, ale aj písomne objednal ďalšiu dodávku reziva, ktorá už bola pripravená a kamión od p. W. bol pristavený. Dodávateľ - žalobca však ďalšiu dodávku nechcel prepustiť, ale žiadal zaplatiť prvý už dodaný kamión. Na to Ing. T. odišiel do Dolného Kubína a doniesol zálohu na prvý dodaný kamión, a to 4.000,- Eur a tvrdil, že zostatok doplatí v pondelok, kedy má dostať ďalšie peniaze. Žiadal tiež, „aby sme pustili aj druhý kamión“, že aj ten zaplatí. Tak sa aj stalo, uverili sme mu a kamión sme prepustili o 15,30 hod. Rezivo prevzal šofér, tak ako prvý kamión a podľa výpovede šoféra zložil ho v Leviciach tam, kde aj prvý kamión - bol pri tom p. W.. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že rezivo bolo vyrobené na základe mailovej objednávky, nebolo treba žiadnej inej objednávky, veď to žalovaný neurobil ani pri prvej dodávke a tú zaplatil. Keďže ju zaplatil, už to nemohol nijako spochybňovať a účelovo vytvárať rôzne situácie, ktoré nakoniec okresný súd posúdil ako správne, hoci viackrát sa zmieňoval o účelovej obhajobe. V celej veci je však jedna pravda, ktorú ani okresný súd neposúdil správne - Ing. T. do toho obchodu vstúpil dobrovoľne, čo je aj z dokazovania jasné. Nepočítal však s tým, že ho p. U. aj p. W. oklamú a nezaplatia mu nič. „Zlakomil sa na zmenku 600.000,-Kč a vidinu dobrého zárobku.“ Žalobca splnil všetky zásadné obchodné podmienky - tovar vyrobil, akceptoval písomnú aj ústnu dohodu s Ing. T. a tovar dodal, čo je preukázateľné. Nemôže teda byť nakoniec poškodený. Žalovaný sa odvolával na objednávku, lebo iné argumenty nemal. Tovar však prevzal, prvú zásielku zaplatil a druhú nie, „lebo mu p. W. nezaplatil za prvú zásielku - to tvrdil na prvých pojednávaniach - ďalej to už odporca popiera.“ V odvolaní žalobca zdôraznil, že svedkovia jasne vypovedali, „že: 1/ - Objednávateľ bol Ing. T., ktorý mailovú objednávku doniesol osobne 3.4.2009 a na nej si JUDr. L. urobil aj poznámku, že objednávka bola doručená osobne. Toto tvrdia aj svedkovia p. U. a p. W.. 2/ - Dodávky boli dve a Ing. T. nevidel a neprevzal ani jednu, avšak prvú zaplatil a druhú nie, lebo nemal peniaze a už vedel, že ho p. U. a p. W. podviedli a začal sa zaujímať o predaj zmenky. 3/ - Odporca Ing. T. začal vec riešiť cez políciu a prokuratúru s tým, že ho p. U. a p. W. podviedli - aj to je dôkaz, že on bol podvedený a tak priznal, že rezivo objednal odporca Ing. T..“ K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní svojho právneho zástupcu. Z dokazovania bolo nesporné, že objednávateľom tovaru bola spoločnosť TOLOS s.r.o. a nie DKM Agro, s.r.o. Žalovaný vstúpil do celého obchodu výlučne len takým spôsobom, že manažér spoločnosti TOLOS s.r.o. Václav SANTOLÍK ho oslovil, či by nezaplatil žalobcovi sumu 5.899,44 Eur vyúčtovanú faktúrou č. 129033, a teda prevzal by na seba tento obchodný prípad, pričom uvedený tovar mala prevziať spol. EEC Invest, s.r.o. Tak ako je to uvedené v odvolaní žalovaného z 24.03.2011, žalovaný prejavil záujem obchodovať so žalobcom, o čom svedčilo uzavretie Kúpnej zmluvy z 03.04.2009 na dodanie smrekového reziva podľa dielčích objednávok obsahujúcich rozmery, požadované akosť a množstvo v m3 mesačne podľa dohodnutej ceny podľa cenníka, ktorý mal byť súčasťou tejto a tvoriť prílohu č. 1 k tejto zmluve. Teda obchody mali prebiehať na základe odsúhlasených objednávok, malo sa jednať o písomne alebo emailové objednávky, ktoré mali byť urobené minimálne 48 hod. pred uskutočnením dodávky. Celý postup podľa tejto zmluvy bol teda jasne dohodnutý. Žalovaný si však nikdy nedal žiadnu objednávku, aby mu bol tovar, uvedený v zmluve, dodaný. Jednoznačne to vyplývalo aj z listinných dôkazov a výpovedí svedkov. Počas celého súdneho konania nebolo podľa žalovaného hodnoverným spôsobom preukázané, že tovar, ktorý bol fakturovaný v sume 7.328,57 Eur, si objednával žalovaný a taktiež nebolo preukázané, že by tento tovar aj prevzal. Z celého dokazovania vyplývalo, že objednávateľom dodávky tovaru v sume 7.328,57 Eur bola spoločnosť EEC Invest s.r.o., ktorej mal uvedenú dodávku žalobca fakturovať. Táto spoločnosť si tiež objednala prepravu tohto tovaru. Žalovaný poukázal aj na dôvody, ktoré už uviedol vo svojom písomnom odvolaní z 24.03.2011 pričom zdôraznil, že dokazovaním nebola preukázaná tá skutočnosť, že by došlo k plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného a že by mal teda zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu 7.328,57 Eur s prísl. Žalobca počas celého konania nepreukázal existenciu e-mailovej alebo písomnej objednávky zo strany žalovaného, na základe ktorej by došlo k dodaniu tovaru žalovanému. Z vykonaného dokazovania teda nebolo zrejme, že objednávka, ktorú uvádzal žalobca, je objednávkou žalovaného, keďže žalovaný ju nikdy nepodpísal a i naďalej tvrdil, že si žiadny tovar u žalobcu neobjednával. Ani z výpovedí svedkov a ani z predložených listinných dôkazov nevyplývalo, že žalovanému vznikol záväzok na zaplatenie ceny tovaru vyúčtovaného faktúrou č. 129035. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní tvrdil, že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade sú neprimerané vysoké, tak právny zástupca žalovaného poukázal na tu skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia boli podrobne vyúčtované podľa príslušných ustanovení vyhlášky „MS SR 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov“, pričom výška úhrady za jeden úkon právnej služby vychádza z tarifnej hodnoty veci a z celého pojednávania je nesporné, že sa jednalo o väčší počet právnych úkonov. Právny zástupca žalovaného poukázal na to, že na každom pojednávaní samotný žalobca navrhoval vykonanie ďalších dôkazov, čím rástol aj počet právnych úkonov, účasť na súdnych pojednávaniach, ktorá je jednoznačne preukázaná. Žalovaný uvádzal, že súd prvého stupňa rozsiahlym dokazovaním úplne zistil skutkový stav veci, pretože vykonal všetky navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym zisteniam. Z odvolania žalobcu nevyplývalo, v čom mal okresný súd pochybiť a v čom spočívalo nesprávne vyhodnotenie celého dokazovania. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 17.04.2013 č.k. 6Cb/5/2010-273 a odvolanie žalobcu zamietol a „to teda tak, že návrh žalobcu sa zamieta a že je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia 2.692,67 € a trovy konania 876 €. Zároveň žiadame aby žalobcu zaviazal uhradiť trovy odvolacieho konania v sume 237,34 € + režijný paušál 7,81 € za právny úkon spočívajúci v písomnom vyhotovení vyjadrenia k odvolaniu žalobcu.“ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/159/2013-263 zo dňa 18.06.2014 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení osobitne písomnosťou krajského súdu zo dňa 18.06.2014 (č.l. 264 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 7.328,57 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 06.06.2013 (č.l. 278 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu. Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Nosným v odvolacom konaní bola otázka (ne)dôvodnosti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za špecifikovaný tovar - rezivo. Okresný súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že v prípade objednávky, podľa ktorej bol naložený druhý kamión, žalovaný popieral „prevzatie objednávky za svoju“ a pri takomto tvrdení (rozpornom s tvrdením žalobcu) by okresný súd mohol prijať záver o existencii dohody o týchto podstatných náležitostiach (predmet kúpy a množstvo tovaru), len ak by bola preukázaná dôkazmi, ktoré boli vykonané v tomto konaní. Okresný súd pritom konštatoval, že existenciu takejto dohody sa žalobcovi spoľahlivo preukázať nepodarilo. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd uvádza, že sa stotožnil s týmito závermi okresného súdu. Základom pre toto konštatovanie bola podľa krajského súdu skutočnosť, že žalobca nepreukázal v konaní, že k druhej dodávke došlo podľa dohody účastníkov konania a už vôbec nie, že práve táto dodávka bola žalobcom uskutočnená v prospech žalovaného, teda že žalovaný túto dodávku prevzal. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní v rovine zmenky na 600.000,- Kč, nie je možné bez ďalšieho premietnuť do záverov o existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a celkom bezpochyby nepreukazujú ani uskutočnenie dodávky, teda že predmetnú dodávku tovaru - reziva žalovaný skutočne prevzal. V rovine namietaných záverov okresného súdu žalobcom v priebehu skutkového deja považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že vzhľadom na svedecké výpovede, ako aj výpovede účastníkov konania nebolo možné podľa krajského súdu dospieť k iným záverom, než dospel okresný súd. Nemožno v tomto smere opomenúť skutočnosť, že určitá celkom konkrétna forma protichodných tvrdení vyplývala nielen z tvrdení samotného žalobcu, ale aj z výpovedí vypočutých svedkov, ktorá protichodnosť však v konečnom dôsledku nemohla priniesť iný záver, než ten, ktorý konštatoval okresný súd, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdených skutočností, že tovar, ktorý bol predmetom spornej dodávky, bol skutočne dodaný žalovanému. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že tento záver nevyplýval ani zo svedeckej výpovede svedka - šoféra, ktorý vykonával prepravu predmetného tovaru - reziva. Skutočnosť tvrdená žalobcom tak v prvostupňovom konaní ako aj v odvolaní, že k spornej dodávke bola doručená objednávka žalobcovi, pretože si na nej JUDr. T. L. urobil aj poznámku, ešte sama o sebe nepreukazuje jej relevantné, resp. skutočné doručenie žalobcovi. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP). Ak žalobca v odvolaní zdôraznil, že objednávka bola doručená osobne a tiež uviedol, že „Toto tvrdia aj svedkovia p. U. a p. W.“, tak krajský súd uvádza, že zo svedeckých výpovedí týchto svedkov pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 27. marca 2013 takéto skutočnosti nevyplývali. Krajský súd pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Žalobca v odvolaní zdôraznil, že dodávky boli dve a Ing. Y. T. nevidel a neprevzal ani jednu, avšak prvú zaplatil a druhú nie, lebo nemal peniaze a už vedel, že ho p. U. a p. W. podviedli. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu podľa krajského súdu je potrebné uviesť, že ani z týchto konštatovaní žalobcu nie je možné jednoznačne ustáliť, že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za spornú dodávku, ak nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaný si túto objednal a v konečnom dôsledku prevzal. Podľa krajského súdu nemožno opomenúť, že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Z dôkaznej situácie pred súdom prvého stupňa, ale ani na základe tvrdení v odvolacom konaní z ustáleného skutkového stavu sporovej veci nebolo možné podľa odvolacieho súdu prijať iný záver, než ten, ktorý prijal okresný súd, z ktorého nevyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnenú kúpnu cenu za dodávku reziva, ak nebolo okrem iného žalobcom preukázané objednanie tovaru žalovaným, jeho dodanie žalobcom žalovanému, resp. osobe na to žalovaným poverenej. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalobca v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že došlo k preukázaniu prevzatia tovaru žalovaným, tak potom nebolo možné vyhodnotiť túto argumentáciu žalobcu ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorým sa krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“. K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu - ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP, tak ako už krajský súd uviedol, v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Žalobca v podanom odvolaní namietal aj správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania. V argumentácii v tejto rovine však žiadne ďalšie skutočnosti neuviedol. Z uvedených dôvodov krajský súd preskúmal výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu i v tejto časti. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré vynaložil vo vecnej a časovej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Pokiaľ si žalovaný zvolil zástupcu, tak realizoval len ústavne zaručené právo na právnu pomoc, preto podľa krajského súdu nebolo možné nepriznať žalovanému účelne vynaložené a vzniknuté trovy konania. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu. (III. ÚS 557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne. Účelnosť vynaložených trov súdneho konania zákon, a to OSP nedefinuje, avšak nepochybne pri účelnosti uplatňovania alebo bránenia práva pôjde o také úkony účastníka, ktoré sú vykonané vo vecnej a časovej súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním. K úplnosti sa dodáva, že účelnosť vynaložených trov v danej konkrétnej veci bola preukázaná bránením práv žalovaného prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu. Účelnosť vynaložených trov vždy závisí od konkrétnych okolností danej veci. „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4M Cdo 21/2009). Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Za služby právnej pomoci si advokát účtuje odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za zastupovanie advokátom je jednou z položiek trov konania deklarovaných v § 137 OSP. O ich náhrade rozhoduje súd podľa § 142 a nasl. ust. OSP. Za trovy konania treba teda považovať aj odmenu advokáta, ktorého si účastník ako zástupcu v konaní zvolil. Žalobca v odvolaní vecnú správnosť napadnutého výroku o trovách konania čo do jednotlivých priznaných úkonov právnej služby a vyčíslenia trov právneho zastúpenia konkrétne nenapadol. Z uvedených dôvodov bol aj napadnutý výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 28.0uh 6.2013 (č.l. 285 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume 237,34 Eur + režijný paušál 7,81 Eur, teda celkovo v sume 245,15 Eur, ktorú sumu nahradí žalobca žalovanému v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1 OSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).