Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/8/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200294 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200294.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobkyne: P. F.-G., bytom B. XXE/X, XX-XXX M., X. republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, Bratislava, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8603-3/2014-BA zo dňa 20.01.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 21.03.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu 8603-3/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 20.01.2014“ sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8603-3/2014-BA zo dňa 20.01.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 700-0242/2011-23 zo dňa 09.09.2011, ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobkyni nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.05.2010. Žalovaný zmenil časť výroku prvostupňového rozhodnutia, keď vypustil text: „...nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti a vložil text: „...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.“ V ostatnej časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaný potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., ako aj ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom od 01.01.2011 a konštatoval, že žalobkyňa bola vedená v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnankyňa zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING od 01.05.2010 do 31.01.2012. Uvedený zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava od 07.04.2010. Podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť ku dňu 02.06.2012. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie Rady č. 574/1972 z 21.03.1972. Tiež na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a č. 988/2009. Uviedol, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a SZČO nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov. Pri určení uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. SZČO, ale aj výkon činnosti. Preto je potrebné skúmať aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Pojem reálneho výkonu činnosti je zadefinovaný v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu. Žalovanému bola doručená informácia z poľskej inštitúcie ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských SZČO zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľsku. Poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Konštatovala, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola ani vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ žalobkyne bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR, nemôže byť preto na území SR ani podľa jedného z uvádzaných článkov základného nariadenia - čl. 11(3) a čl. 13(1) a čl. 13(3) poistená, čoho dôsledkom je, že sa na ňu nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia. Poukázala na list poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013, žalovaný akceptoval dňa 10.12.2013 návrh poľskej inštitúcie ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi žalovaným a poľskou ZUS v súlade s čl. 16(4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, podľa ktorého aj žalobkyni bolo určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Proti rozhodnutiu žalovaného podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, ktorou žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazovala na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jej názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko žalobkyňa nevykonávala len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nej výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia. Poukázala na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo ku skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázala, že uzavrela v dobrej viere pracovnú zmluvu a bola pripravená prácu vykonávať a nemyslela si, že jej zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jej názoru, došlo k zaťaženiu žalobkyne negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany jej zamestnávateľa napriek tomu, že žalobkyňa nevedela a ani nemusela vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdila, že nebolo zohľadnené, že žalobkyňa nemala žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemala žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil. Ďalej poukázala na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobkyne na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobkyňou, keď predložené návrhy žalobkyne prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadala rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie zrušiť a zohľadniť predpisy Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Súhlasil s konaním v jej neprítomnosti a žiadala priznať náklady konania. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedla, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platila príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.05.2011 uzavrela dodatočne zmluvu s firmou Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky. Uviedla, že podala návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Uviedla, že nevedela, že jej zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú zmluvu s ním uzavrela z dôvodu, že sa chcela naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdila, že dostávala odmenu za svoju prácu, preto nemala žiadny dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mala plniť úlohy, ktoré dostala na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. O porušení zákona zo strany jej zamestnávateľa sa dozvedela po veľmi dlhej dobe, predpokladala, že jej zamestnávateľ ju nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodenou a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jej zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdila, že správny orgán nesprávne voči žalobkyni použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z dôvodu, že pre žalobkyňu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobkyne porušený čl. 11 (1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bola registrovaná pre potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobkyni. K žalobe pripojila ako dôkazy: pracovnú zmluvu, štvrťročnú správu o vykonaní prác, pokladničné bloky, registračný list FO, výpis z účtu v banke. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.8.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že zamestnávateľovi žalobkyne - Gregors Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (do 24.11.2011), následne Palárikova 76, Čadca, IČO: 45 506 108 (ďalej len „zamestnávateľ žalobkyne“) dňom 02.06.2012 zaniklo živnostenské oprávnenie v celom rozsahu, tak ako vyplýva z výpisu zo živnostenského registra vedeného Okresným úradom Čadca, odbor živnostenského podnikania, živnostenský register č. 250-29211 zo dňa 23.09.2014. Zánikom živnostenského oprávnenia zamestnávateľ žalobkyne stratil status zamestnávateľa vymedzený v § 7 zákona č. 461/2003 Z.z., v dôsledku čoho už nemôže realizovať povinnosti, ktoré by ako zamestnávateľ žalobkyne mal v súvislosti s účasťou žalobkyne na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti, aj za obdobie keď zamestnanecký pomer u žalobkyne podľa predloženej pracovnej zmluvy mal trvať. Z tohto dôvodu nebolo dôvodné za účastníka konania pribrať označený subjekt, nakoľko len na existujúceho zamestnávateľa žalobkyne by sa mohli vzťahovať povinnosti, ktoré každý zamestnávateľ v súvislosti s účasťou svojho zamestnanca na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti má a v čase trvania pracovného pomeru mal. Z tohto dôvodu krajský súd s označeným subjektom, ktorý stratil status zamestnávateľa, nekonal, i keď s ním správne orgány ako s účastníkom správneho konania konali, nakoľko prípadným zrušením rozhodnutia žalovaného by práva a povinnosti tohto subjektu nemohli byť dotknuté, nakoľko tento subjekt už nemá práva ani povinnosti zamestnávateľa, vo vzťahu k zamestnancovi - žalobkyni. Pokiaľ existovali práva a povinnosti v súvislosti s účasťou žalobkyne na poistení, tieto práva a povinnosti, dňom zániku živnostenského oprávnenia (dňom 02.06.2012), zanikli. Krajský súd v Žiline verejne vyhlásil rozsudok dňa 1803.2015 z dôvodu, že boli splnené podmienky podľa § 250f ods. 1, 2 O.s.p.. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“ Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“ bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v mieste bydliska.“ Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.“ Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“ Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia.“ Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“ Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2011, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia pracovného pomeru. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania bolo na území SR. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu bolo zistené, že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ správnemu orgánu napriek výzve nepredložil. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo zistené, že podľa tvrdenia p. I. V., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň bola ekonómkou označeného zamestnávateľa, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Žalobkyňa v rámci správneho konania predložila ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktorým však absentuje dátum ich vyhotovenia, nie je zrejmé, za ktorý konkrétny štvrťrok je správa realizovaná, absentuje v nich dátum vykonania prác, konkrétnejšie miesto vykonania prác, okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ, realizovať. Žalobkyňa dôkazy, ktoré predložila súdu spolu so žalobou na č.l. 11 a 17,18 spisu bližšie neoznačila, k preukázaniu akých skutočností tieto majú slúžiť. Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobkyňa nepreukázala konkrétne vykonávanie prác, jednak v súlade s inštrukciami vykonávania prác, a na základe ktorej mala podľa zamestnávateľa vykonať práce promotéra vyučovania obchodnej angličtiny, promótera internetových školení (v pracovnej zmluve je uvedený druh práce - promotér vyučovania obchodnej angličtiny), prezentácia školení podnikateľov cestou propagácie - roznášanie letákov, a to odovzdaním letáku, potvrdenie tohto úkonu slovenským podnikateľom. Naviac, rozsah inštrukcie vykonávania prác, ktorými žalobkyňa preukazovala práce, ktoré pre označeného zamestnávateľa vykonávala, nie sú prácami, ktoré podľa tvrdenia I., obsiahnutého v správe o vykonaní kontroly, sa týkali činnosti, ktorú mali zamestnanci označeného zamestnávateľa vrátane žalobkyne vykonávať, teda nejednalo sa o internetové školenia, a nepreukazujú ani realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobkyňa s označeným zamestnávateľom dňa 1.5.2011 uzavrela, ktorej pracovnou náplňou bolo vykonávanie práce promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem, bez ďalšieho. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Tak žalobkyňa ako aj jej zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 1.5.2011 žalobkyňa prácu reálne vykonávala. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ Grzegors Jan Maliński. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní nepreukázala. Žalobkyňa v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe nepreukázala, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 1.5.2011 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Neuviedla skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 1.5.2011, preukázali. Preto krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 1.5.2011 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v podanej žalobe, že je poškodená, nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jej zamestnávateľ. Pokiaľ by aj toto tvrdenie žalobkyne bolo pravdivé, žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, o aké internetové školenia sa jednalo, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah ňou vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobkyne ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa nemala v konaní úspech, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.