Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/176/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201118 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201118.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, zast. advokátom JUDr. Martinom Dočárom, GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6970-20/2014-BA zo dňa 01.08.2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 6970-20/2014-BA z 01.08.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni na účet právneho zástupcu trovy konania vo výške 251,60 Eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 30.09.2014, doručenou súdu dňa 30.09.2014, domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6970-20/2014-BA zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný potvrdzuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 1642/2014-CA-DvN zo dňa 19.02.2014. Prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že rozhodnutiami správnych orgánov obidvoch stupňov bola ukrátená na svojich právach, rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu nesprávnej aplikácie právnych predpisov, svojvoľného hodnotenia dôkazov a z tohto dôvodu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva v závažnom právnom pochybení spočívajúcom v nedôslednej aplikácii čl. 11 ods. 1 a 2 Smernice ES č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalovaný riadne neaplikoval čl. 11 ods. 2, bol použitý výlučne formálne, pričom žalovaný nerešpektoval jeho účel, zmysel a obsah. Poukázal najmä na skutočnosť, že žalovaný ignoroval svoju zákonnú povinnosť uvedenú v čl. 11 ods. 3 Smernice ES č. 987/2009 a neriešil otázku bydliska dohodou s príslušným orgánom druhého členského štátu. V prípade, ak nedošlo k dohode podľa čl. 11 ods. 1, je na mieste ex lege aplikovať čl. 11 ods. 2. Žalovaný bol povinný rešpektovať úmysel žalobkyne a nie tento nahrádzať vlastným záverom nemajúcim oporu v skutkovom, dôkaznom ani právnom stave veci. Žalobkyňa poukazovala aj na tú skutočnosť, že do Veľkej Británie odišla s úmyslom zdržiavať sa tam len dočasne, výlučne z pracovných dôvodov, nakoľko na území Slovenskej republiky bol nedostatok pracovných príležitostí, vycestovala za prácou, keďže sa chcela o seba postarať sama vlastnou prácou, jej úmyslom však nikdy nebolo trvalé usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky. Žalobkyňa vždy mala stabilné bývanie na Slovensku a v súčasnej dobe sa zdržiava na adrese trvalého pobytu v Slovenskej republike. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených vo svojom rozhodnutí. Uviedol, že žalobkyňa bola poistená na území Veľkej Británie počas 5 rokov bezprostredne predchádzajúcich jej žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti a v prípade, ak by sa jednalo o poistenie na území Slovenskej republiky, splnila by podmienky vyplývajúce z dikcie ust. § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vzniku nároku. V zmysle čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Uvedené pravidlo je možné v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia uplatniť v prípade, že dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, čo žalobkyňa preukázateľne nesplnila. Cieľom uvedeného ustanovenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie môže zohľadniť aj v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanie na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia). V nadväznosti na uvedené je otázka bydliska v predmetnom prípade, keď žiadateľka o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. Nakoľko žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázateľne nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, bolo v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či si zachovala bydlisko - centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Žalovaný na základe všetkých predložených podkladov dospel v správnom konaní, ktoré sa týkalo priznania nároku na dávku v nezamestnanosti na oboch stupňoch opakovane k záveru, že bydlisko - centrum záujmov žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie zostalo zachované. K rovnakému záveru dospel Úrad pre poistné na národné poistenie NIC&EO, Bentom park View, Longbenton, Newcastle upon Tyne, ktorý dňa 28.05.2014 potvrdil, že žalobkyňa podľa jeho záznamov vstúpila do systému sociálneho zabezpečenia Veľkej Británie po jej príchode na toto územie dňa 28.05.2005 a žila a pracovala vo Veľkej Británii po celý čas, kedy sa zdržiavala vo Veľkej Británii, a to do 23.07.2010, platila dane a poistné do systému národného poistenia vo Veľkej Británii. V predmetnej veci teda nebolo potrebné aplikovať ust. čl. 11 bod 1 ani bod 2 Smernice ES č. 987/2009, ktorou sa vykonáva nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2014 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (žalobkyňa bola na území Veľkej Británie 5 rokov), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) preukázali, že si nezachovala väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii. Žalobkyňa skončila pracovný pomer na území Veľkej Británie z vlastného podnetu, pričom možno uviesť, že žalobkyni by nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle právnych predpisov Veľkej Británie. Nie je preto zrejmé, na základe akého právneho dôvodu by žalovaný mal odhliadnuť od faktu, že žalobkyni v štáte posledného zamestnania nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, pričom však doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v štáte posledného zamestnania by mala automaticky zohľadniť a priznať nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade, ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát skúma, či vôbec je možné dobu poistenia nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, vrátane prvostupňového rozhodnutia, ako aj ich postupov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobkyne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.. Krajský súd v Žiline rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.08.2015 z dôvodu, že boli splnené podmienky ust. § 250f ods. 1 a 2 O.s.p.. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa § 104 ods. 7 uvedeného zákonného ustanovenia rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoréhokoľvek z členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa čl. 61 ods. 2 predmetného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 predmetného nariadenia nezamestnané osoby, ktoré mali bydlisko v inom členskom štáte ako je príslušný štát 1. Osoba, ktorá je čiastočne alebo prerušovane nezamestnaná a ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, má byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi alebo službám zamestnanosti v príslušnom členskom štáte. Takáto osoba poberá dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, ako keby mala bydlisko v tomto členskom štáte. Tieto dávky poskytuje inštitúcia príslušného členského štátu. 2. Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám v nezamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý čl. 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba. 3. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 sa zaeviduje ako osoba hľadajúca prácu u príslušných služieb zamestnanosti členského štátu jej bydliska, podlieha systémovému kontrolnému postupu a dodržiava podmienky ustanovené právnymi predpismi tohto štátu. Ak sa rozhodne, že sa zaeviduje ako osoba hľadajúca prácu tiež v členskom štáte, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec osoba alebo samostatne zárobkovo činná osoba, musí spĺňať povinnosti uplatniteľné v tomto štáte. 4. Vykonávanie druhej vety odseku 2 a druhej vety odseku 3 ako aj dojednaní o výmene informácií, o spolupráci a vzájomnej pomoci medzi inštitúciami a službami členského štátu bydliska a členského štátu, v ktorom daná osoba vykonávala svoje posledné povolanie, sa ustanovia vo vykonávacom nariadení. 5. a) Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. b) Ak však pracovník iný ako cezhraničný pracovník, ktorý poberal dávky na náklady príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorého právnym predpisom podliehal naposledy, poberá najprv pri jeho návrate do členského štátu bydliska dávky v súlade s článkom 64, pričom sa poberanie dávok v súlade s písm. a) pozastaví na dobu, počas ktorej poberá dávky podľa právnych predpisov, ktoré sa na neho vzťahovali naposledy. 6. Dávky poskytované inštitúciou miesta bydliska podľa odseku 5 sú naďalej poskytované na jej náklady. S výhradou odseku 7 však príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého sa na danú osoba vzťahovali naposledy, nahradí inštitúcii miesta bydliska plnú výšku dávok poskytovaných touto inštitúciou počas prvých troch mesiacov. Výška náhrady počas tejto doby nemôže byť vyššia, ako je splatná výška v prípade nezamestnanosti podľa právnych predpisov príslušného členského štátu. V prípade uvedenom v odseku 5 písm. b) doba, počas ktorej sa dávky poskytujú podľa článku 64, sa odpočíta od doby uvedenej v druhej vete tohto odseku. Dojednania o náhrade sa ustanovia vo vykonávacom nariadení. 7. Doba náhrady uvedená v odseku 6 sa však predĺži na päť mesiacov, ak daná osoba počas predchádzajúcich 24 mesiacov dosiahla doby zamestnania alebo samostatne zárobkovo činného zamestnania aspoň 12 mesiacov v členskom štáte, právne predpisy ktorého sa na ňu vzťahovali naposledy, ak takéto doby by zakladali nárok na dávky v nezamestnanosti. 8. Na účely odsekov 6 a 7 môžu dva alebo viaceré členské štáty alebo ich príslušné orgány určiť iné metódy náhrady, alebo upustiť od všetkých náhrad medzi inštitúciami, ktoré podliehajú pod ich právomoc. Podľa čl. 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 209 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z., rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Podľa § 196 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla v zmysle ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ďalej na ust. čl. 61 ods. 1 a 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, a tiež čl. 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, detašované pracovisko Kysucké Nové Mesto, žalobkyňa bola dňa 30.07.2010 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V zmysle uvedeného rozhodnutia si dňa 27.09.2010 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu - Veľká Británia. V posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od doby od 30.07.2006 do 29.07.2010 na území Slovenskej republiky preukázala nasledovné doby poistenia: na území iného členského štátu - Veľkej Británie od 30.07.2006 do 23.07.2010 (t. j. 1455 dní). Z údajov vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré žalobkyňa predložila pri uplatnení nároku na dávku je zrejmé, že bola v období výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, že mala stabilné zamestnanie. Z toho vyplýva, že zo všetkých dostupných a preukázaných údajov za štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobkyne. Vzhľadom na zistené skutočnosti pre účely konania o nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať žalobkynine väzby na území Slovenskej republiky za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie. Ďalej poukázala na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa neukončila poistenie v nezamestnanosti podľa slovenských predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobkyňu nevzťahuje, preto nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Proti rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Mala za to, že splnila všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Svoje odvolanie odôvodnila tým, že na území Veľkej Británie mala úmysel zdržiavať sa len dočasne, výlučne z pracovných dôvodov. Poukázala na znenie čl. 11 ods. 1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 ako vykonávacieho nariadenia k Nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, podľa ktorého bydlisko osoby sa určuje iba za predpokladu, že existuje rozdiel v stanoviskách, resp. viacerých členských štátov takým spôsobom, že sa určí centrum záujmu dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií a súvisiacich skutočností, najmä dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých štátov, celková životná situácia dotknutej osoby: jej rodiny, stav a rodinné väzby, stabilitu jej bytovej situácie, vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti, či miesta bydliska dotknutej osoby pre daňové účely. Tiež poukázala aj na znenie čl. 11 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 Z.z.. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 01.08.2014 č. 6970-20/2014-BA prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu zaradenia navrhovateľky do evidencie uchádzačov o zamestnanie, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej 3 roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 7 Zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citoval ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ust. čl. 61 ods. 1, čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. V zmysle citovaných ustanovení žalovaný posudzoval žiadosť o dávku v nezamestnanosti žalobkyne. Žalovaný dospel k záveru, že navrhovateľka bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalovaný poukázal aj na to, že nie je možné považovať bydlisko navrhovateľky počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. V súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov: Ing. S. sa na území Veľkej Británie kontinuálne zdržiavala od roku 2005 do roku 2010, na územie Slovenska sa vracala každé 2 mesiace, uvedenú frekvenciu návratov však nevie preukázať; situácia dotknutej osoby vrátane: - od povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; v konaní bol preukázaný jeden súvislý pracovný pomer vykonávaný navrhovateľkou na území Veľkej Británie v roku 2005 - 2010. Práca bola vykonávaná v sklade, zamestnanie nemalo dočasný ani sezónny charakter. Vzhľadom na celkovú dĺžku trvania pracovného pomeru vykonávaného vo veľkej Británii je možné pracovnú situáciu navrhovateľky vo Veľkej Británii vyhodnotiť ako stabilnú, - jej rodinného stavu a rodinných väzieb: navrhovateľka je slobodná, istý čas sa na území Veľkej Británie zdržiavala spolu s bratom, ktorý tu bol pracovne činný v roku 2006 - 2009, istý čas spolu aj bývali. Na Slovensko sa vracala k rodičom a k priateľovi, - jej bytovej situácie, najmä to, či je táto situácia stabilná: počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bývala v prenajatých nehnuteľnostiach, na území Slovenska nevlastní nehnuteľnosť určenú na bývanie, uvádza bývanie s rodičmi. V roku 2006 nadobudla do vlastníctva pozemok, - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely: žiadateľka bola zamestnaná podľa britských právnych predpisov, takže daňové a odvodové povinnosti taktiež podliehali britskej legislatíve. Za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že s ohľadom na všetky zistené skutočnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca opätovne usúdila, že bydlisko navrhovateľky nezostalo počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie zachované na území Slovenskej republiky. S týmto záverom sa aj žalovaný stotožnil. Navrhovateľke preto nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu. V preskúmavaných rozhodnutiach rozhodovali správne orgány o žiadosti žalobkyne o priznanie dávky v nezamestnanosti. V konaní bolo nesporné, že v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na základe rozhodnutia správnych orgánov podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti žalobkyňa nesplnila. Pre riadne posúdenie veci bolo preto potrebné zo strany správneho orgánu vykonať dokazovanie v otázke zistenia bydliska žalobkyne v súlade s príslušnými ustanoveniami Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. V správnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere na území Veľkej Británie od roku 2005 do roku 2010, v tomto období žalobkyňa bola poistená v nezamestnanosti na území Veľkej Británie, ak by preukázala existenciu väzieb na území Slovenskej republiky, a teda existenciu bydliska v súlade s citovanými právnymi normami na území SR, teda zachovanie tzv. pôvodného bydliska, tak nárok žalobkyni na priznanie dávky v nezamestnanosti by vznikol. Ako vyplýva z obsahu správneho spisu, správny orgán vychádzal zo skutočností, že posledné stabilné zamestnanie, ktoré na území Veľkej Británie ako posledný pracovný pomer žalobkyňa realizovala, bol v období roku 2005 do roku 2010. Vychádzal z toho, že pracovný pomer žalobkyne bol stabilný, resp. mala jedno stabilné zamestnanie. V administratívnom spise sa nachádza aj zápisnica zo dňa 31.01.2014, z ktorej žalovaný vychádzal. Zo zápisnice vyplýva, že žalobkyňa sa na území Veľkej Británie zdržiavala od septembra 2005 do 23.07.2010. Na územie Slovenska sa vracala každé dva mesiace, dovolenku trávila na území Slovenska. Dĺžka pobytu na území Slovenska bola rôzna. Niekedy to boli 3 - 4 dni, 1 týždeň, 2 - 3 týždne a raz bola až 1 mesiac počas neplateného voľna na Slovensku. O týchto skutočnostiach predložila doklady o platbách za letenku za obdobie rokov 2006 - 2010. V zápisnici žalobkyňa uviedla, že si v roku 2006 zakúpila stavebný pozemok. Mala otvorený účet v J. I.. Vo vzťahu k bývaniu vo Veľkej Británii uviedla, že vystriedala 6 podnájmov, tzn. že nikdy sa nejednalo o stabilné ubytovanie, resp. bývanie. Podľa názoru krajského súdu sú dané kritéria pre spôsob určenia bydliska uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, ktorými sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií, ale podľa krajského súdu sú to kritéria, z ktorých aj v preskúmavanej veci mal žalovaný vychádzať. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí a vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že by zisťoval a vyhodnocoval konkrétnu situáciu žalobkyne v súvislosti s pobytom žalobkyne a jej zamestnaním na území Veľkej Británie. V prípade konštatovania rodinnej situácie a rodinných väzieb žalobkyne, tieto tak isto bližšie nezisťoval. V prípade skúmania bytovej situácie, pokiaľ mal žalovaný za to, že jej bydlisko zostalo v mieste posledného zamestnania stabilné, mal uvedené skutočnosti preveriť a v tomto smere vykonať dokazovanie. V zápisnici zo dňa 31.01.2014 z výsluchu žalobkyne vyplýva, že si v roku 2006 kúpila stavebný pozemok a v J. I. mala otvorený účet, z ktorého realizovala všetky platby, životné poistenie. Pokiaľ žalobkyňa mala trvalý pobyt v E., číslo domu XXX, k trvalému pobytu sa viažu aj poplatky za miestne poplatky za komunálny odpad a drobné stavebné odpady, mal vyzvať žalobkyňu na preukázanie tejto skutočnosti. Podľa názoru súdu žalovaný ani nevyhodnotil dĺžku a trvalosť pobytu na území dotknutého členského štátu. Žalobkyňa uvádzala, že na územie Slovenska sa vracala každé 2 mesiace a dovolenku trávila na území Slovenska. Letenky nemohla doložiť, ale predložila doklady o platbách za letenky za obdobie 2006 - 2010. Žalovaný taktiež nevyhodnotil doklady o platbách leteniek za obdobie 2006 - 2010. Pokiaľ by vykonané dokazovanie nebolo dostačujúce, bol povinný podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej veci žalovaný skúmať s poukazom na čl. 11 ods. 2 citovaného vykonávacieho nariadenia samotný úmysel žalobkyne, teda hlavne pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k tomu, aby odišla v roku 2005 do Veľkej Británie pracovať a pohnútky, ktoré ju viedli k návratu do Slovenskej republiky v roku 2010. Podľa názoru súdu na základe doterajšieho dokazovania nemožno sa teda bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovaného, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia, t. j. skúmať aj úmysel dotknutej osoby. Je potrebné uviesť, že súčasťou skúmania „miesta bydliska" nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovanie bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu - výkonu zamestnania. Prvostupňový správny orgán doplnil dokazovanie a to výsluchom žalobkyne, jej rodinných príslušníkov, ale tento dôkaz ostal iba v rovine konštatovania. Taktiež žalovaný doplní dokazovanie a vyhodnotí ho aj vo vzťahu k listinným dôkazom žalobkyne, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise. Z toho dôvodu Krajský súd v Žiline rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Žalobkyňa bola v konaní úspešným účastníkom konania, preto má pri aplikácii ust. § 250k ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania. Tieto si uplatnila prostredníctvom právneho zástupcu v podaní zo dňa 02.12.2014 v celkovej výške 251,67 Eur, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby á 61,87 Eur a ďalej z náhrady hotových výdavkov - režijný paušál 3 x 8,04 Eur a 20 % DPH. Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom žalobkyne a priznal žalobkyni náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a hotové výdavky podľa špecifikácie. A/ Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01.07.2013 (ďalej len „vyhláška") je výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len "výpočtový základ").. Výpočtový základ pre rok 2014 predstavuje sumu 804 Eur. Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Jedna trinástina výpočtového základu pre rok 2014 predstavuje sumu 61,85 Eur. V predmetnej veci sa jednalo o prieskum rozhodnutia o dávkovej veci sociálneho poistenia (ktorými sú dávky nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia, úrazového poistenia, garančného poistenia a poistenia v nezamestnanosti), keďže sa jednalo o prieskum zákonnosti rozhodnutia o nároku na dávku v nezamestnanosti, a teda za zastupovanie v takejto veci za jeden úkon právnej služby patrí odmena vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Súd priznal odmenu za tri úkony právnej služby, a to za: 1. prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 23.09.2014, ako vyplýva z plnomocenstva doloženého k žalobe, v súlade s § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 61,85 Eur, 2. písomne podanie na súd - žalobu zo dňa 30.09.2015 v súlade s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 61,85 Eur, 3. písomne podanie na súd - vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 02.12.2014 v súlade s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 61,85 Eur. Odmena za úkony právnej služby spolu 185,55 Eur. B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby - tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. Súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako hotové výdavky právneho zástupcu aj režijný paušál za rok 2014 (3 x 8,04 Eur); režijný paušál spolu 24,12 Eur. C/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky DPH (20 %) vo výške 41,93 Eur, o ktorú sa zvýšila súdom priznaná odmena za úkony právnej služby a náhrady, keďže mal preukázané overením identifikačného čísla SKXXXXXXXXXX na www stránke ?http://ec.europa.eu/taxation_customs/vies/ vatResponse.html?, že právny zástupca žalobkyne je platiteľom dane. Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty (251,60 Eur) považuje súd podľa konkrétnych okolností predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného práva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..