Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/132/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201239 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201239.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, F., v zastúpení JUDr. Máriou Uheľ Greňovou, advokátkou so sídlom L. X, B., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 1100308/1/406739/2014 z 12.09.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 03.11.2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/406739/2014 zo dňa 12.09.2014 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“, „napadnuté rozhodnutie“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Martin (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 9514301/5/3221600/2014 zo dňa 02.07.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov bol žalobkyni vyrubený úrok z omeškania vo výške 2.784,80 Eur (ďalej len „úrok z omeškania“) za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby vo výške 4.641,36 Eur priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2009 v lehote splatnosti 31.03.2010. V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci, ktorý poukázal na § 156 ods. 1 písm. a) a ods. 8 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. a konštatoval, že daňový subjekt - žalobkyňa, je povinná zaplatiť daň, ktorú uviedla v podanom daňovom priznaní v lehote do 3 kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Ak však túto daň nezaplatí, tak správca dane je povinný daňovému subjektu vyrubiť úrok z omeškania. Keďže žalobkyňa (ďalej aj „daňový subjekt“) podala daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009, tak bola povinná najneskôr do 31.03.2010 daň, ktorú v tomto priznaní uviedla, zaplatiť. Z dôvodu, že tak neurobila a neuplynula ani lehota na vyrubenie úroku z omeškania, správca dane napadnutým rozhodnutím žalobkyňu sankcionoval. Konštatoval, že sumu 466.263,- Sk (15.477,10 Eur), ktorú daňový subjekt zaplatil v r. 2005, a to dňa 04.08.2005 v sume 200.000,- Sk, 31.10.2005 v sume 110.000,- Sk a 13.12.2005 v sume 156.263,- Sk), správca dane použil čiastočne na úhradu vyrubenej dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1999 (platobný výmer Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002) v celkovej sume 12.154,11 Eur, na úhradu daňovej povinnosti za r. 2003 v sume 1.687,18 Eur a na úhradu predpísaných preddavkov na daň za r. 2004 dňa 31.10.2005 za I. štvrťrok v sume 421,80 Eur, za II. štvrťrok v sume 404,67 Eur, za III. štvrťrok v sume 404,67 Eur a za IV. štvrťrok v sume 404,67 Eur. Konštatoval, že z rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.04.2010 vyplýva, že daňový subjekt sa oslobodzuje spod obžaloby pre skutok, ktorý je kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane a poistného, nie však, že určuje daňovému subjektu (žalobkyni) za zdaňovacie obdobie r. 1999 daň z príjmov fyzickej osoby v sume 7.425,- Sk. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na neopodstatnenosť vyrubenia úroku z omeškania, pretože na základe pochybenia pracovníčky daňového úradu zaplatila v r. 2005 daňovému úradu 466.263,- Sk a na základe toho aj preddavkovo daň z príjmov, táto námietka je nedôvodná. Proti tomuto rozhodnutiu podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súčasne žiadala zrušiť aj prvostupňové správne rozhodnutie. V dôvodoch žaloby poukázala na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ktorý podľa žalobkyne nesprávne uviedol, že žalobkyňa dňa 04.08.2005 zaplatila správcovi dane sumu 466.263,- Sk, a to čiastočne na úhradu vyrubenej dane z príjmov za r. 1999 - platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev v sume 12.154,11 Eur. Poukázala, že neuhradený rozdiel predstavoval 3.322,90 Eur. Nesúhlasila s konštatovaním žalovaného, že z tejto sumy na úhradu daňovej povinnosti za r. 2003 bolo poukázaných 1.687,18 Eur a na úhradu preddavkov na daň za r. 2004 suma 1.635,81 Eur. Ďalej nesúhlasila s názorom žalovaného, že daňový subjekt sa rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 oslobodzuje spod obžaloby pre skutok skrátenia dane, nie však, že určuje daňovému subjektu daň z príjmov za r. 1999 v sume 7.425,- Sk. Žalobkyňa tvrdila, že z rozsudku Okresného súdu Martin jednoznačne a nepopierateľne vyplýva, že z podkladov kontroly je možné konštatovať viacero nezrovnalostí, ktoré počas daňovej kontroly neboli vysporiadané, avšak nakoľko žalobkyňa so správcom dane nekomunikovala, správca dane rozhodol v neprospech daňového subjektu. Konštatovala, že v priebehu trestného konania bolo znaleckým dokazovaním v prospech žalobkyne ako obžalovanej preukázané, že žalobkyňa má dispozičné oprávnenia ku spoločnosti H.T.H spol. s r. o. a že táto spoločnosť riadne a včas podala daňové priznanie za r. 1999, pričom v tomto bola zahrnutá aj suma 840.000,- Sk, čo vyplynulo aj z daňovej kontroly. Nakoľko daň z uvedenej sumy bola štátu odvedená spoločnosťou H.T.H. spol. s r. o., v prípade jej zdanenia aj u fyzickej osoby p. O., by jednoznačne viedlo k záveru, že jedna a tá istá suma bola zdaňovaná dvakrát. Uviedla, že túto skutočnosť konštatoval aj daňový porada JUDr. P. O. vo svojom stanovisku z 19.02.2008. Čo sa týka sumy 300.000,- Sk, poukázala, že bolo preukázané, že žalobkyňa túto sumu prijala 11.11.1998, túto sumu riadne zdanila v daňovom priznaní z r. 1998. Z toho dôvodu daňová povinnosť žalobkyne za obdobie r. 1999 predstavovala sumu 7.425,- Sk. Taktiež bolo v konaní, podľa názoru žalobkyne, preukázané, že vyrubenú daň v celkovej výške 466.236,- Sk zaplatila tak, ako uviedol aj žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia, a to dňa 04.08.2005, 31.10.2005 a 13.12.2005, kedy zaplatila sumy 200.000,- Sk, 110.000,- Sk a 156.263,- Sk, vždy pri platbe poštovou poukážkou uviedla variabilný symbol, svoje DIČ: 1021850753, teda zaplatila nie celú sumu v jeden deň - 04.08.2005, ako to nesprávne uviedol žalovaný v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný použil platbu na čiastočnú úhradu uvedeného dlhu, čiastočne na úhradu daňovej povinnosti za r. 2003 a čiastočne na úhradu preddavkov na r. 2004, postupoval v rozpore so zákonom a nesprávne použil úhradu od žalobkyne, t.j. nepoužil tieto sumy na úhradu svojich pohľadávok pôvodom najstarších, s poukazom na § 58 zákona č. 511/1992 Zb. Okrem toho žalovaný žalobkyni neoznámil spôsob úhrady, a to aj napriek oznamovacej povinnosti uloženej mu zákonom. Tvrdila, že námietka týkajúca sa neopodstatnenosti vyrubenia úrokov z omeškania vznesená v rámci odvolacieho konania je dôvodná, v prípade, ak by správca dane postupoval pri zaplatení v zmysle zákona, nedošlo by následne k vyrubeniu úrokov z omeškania, penále a pod., a to z dôvodu neexistencie istiny, z ktorej úrok z omeškania vyrubil. Tvrdila, že v prípade, ak by správca dane postupoval v súlade so zákonom, teda v dôsledku zaplatenia príslušnej dane, aj keď oneskorene, by došlo k zániku povinnosti daňového subjektu (žalobkyne) a následne v prípade, ak by žalovaný vyrubil sankciu za oneskorené zaplatenie dane, mohol by žalobca požiadať o odpustenie tejto sankcie, nakoľko si v celom rozsahu splnil povinnosť, s poukazom na § 64 zákona č. 511/1992 Zb. platného v uvedenom čase, čo mu v dôsledku nesprávneho a protizákonného postupu správcu dane bolo znemožnené. Ďalej uviedla, že pochybenie správcu dane vyplýva najmä z uvedených skutočností, a to z oznámenia PharmDr. A. F. o platbách zo dňa 30.01.2000, z ktorého vyplýva, že sa sčasti jednalo o platby v hotovosti, ktoré podľa dokladov prevzala žalobkyňa ako fyzická osoba a sčasti o bezhotovostné platby na účet XXXX-XXXXXXXXXX/ XXXX, t.j. účet spoločnosti H.T.H. spol. s r. o. Touto skutočnosťou sa správca dane nezaoberal tak, ako mu to ukladá zákon. Dňa 08.03.2000 vykonal ten istý správca dane daňovú kontrolu u daňového subjektu H.T.H. spol. s r. o., pričom kontrolované boli pokladničné doklady, výpisy z bežného účtu a stavebný denník za r. 1998-1999 za obdobie vykonávania prác na objekte lekáreň Pharm. Kováčovej, zmluva o dielo uzavretá medzi žalobkyňou a H.T.H. spol. s r. o. a podané daňové priznanie, pričom správca nezistil žiadne pochybenia žalobkyne ako daňového subjektu. Žalobkyňa konštatovala, že správca dane vykonal daňovú kontrolu prostredníctvom svojho zamestnanca - p. I. J.. Z jej výpovede vyplýva, že táto zamestnankyňa sa zaoberala výlučne okolnosťami súvisiacimi s fyzickou osobou (žalobkyňou) a opomenula súvis predmetnej veci s právnickou osobou H.T.H. spol. s r. o., podľa jej vyjadrenia, ona kontrolu právnických osôb nevykonáva, pretože to nie je jej pracovnou náplňou. Táto pracovníčka nepožiadala o súčinnosť pracovníka toho istého správcu dane, ktorý vykonal kontrolu tejto právnickej osoby, v dôsledku čoho došlo k pochybeniu pri zistení základu dane a jej vyčíslenia. V prípade, že by správca dane, zastúpený p. J., postupoval v súlade so zákonom a jeho dikciou (t.j. prihliadnuť na výhody v prospech daňového subjektu), musel by dospieť k obdobnému záveru ako daňový poradca. Poukázala, že správca dane vyrubil žalobkyni penále platobným výmerom č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003 v sume 466.263,- Sk, t.j. 100 % dlžnej sumy, pričom zo všetkých okolností je zrejmé, že správca dane opätovne pochybil pri svojom postupe, nakoľko žalobcovi správca dane vyrubil daň za r. 1999 výmerom č. 666/2201/23874/02/Rev, ktorý nadobudol právoplatnosť 02.04.2002. Splatnosť vyrubenej dane bola stanovená do 15 dní od doručenia výmeru a preto z uvedeného dôvodu správca dane mal vyrubiť penále v čase, keď tak konal, t.j. 28.01.2003, až počnúc mesiacom apríl 2002, t.j. žalobca ako daňový subjekt v čase vydania platobného výmeru č. 666/2100/4563/03/Bur bol v omeškaní 10 mesiacov a nie od apríla 2000. Žalobkyňa podaním z 03.04.2013 podala správcovi dane návrh na vydanie nulitného rozhodnutia - Platobného výmeru Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, nakoľko v rámci trestného konania bolo preukázané, že daň z príjmov žalobkyne za r. 1999 mala byť určená vo výške 7.425,- Sk, ktorú aj zaplatila. Podľa žalobkyne je potrebné uviesť, že žalobkyňa zaplatila aj plnú výšku dane určenej podľa platobného výmeru vo výške 466.236,- Sk. Zároveň požiadala aj o odpustenie sankcií a správca dane žiadosti žalobkyne nevyhovel. Z uvedených skutočností vyplýva, že správca dane od r. 1999 nepostupoval voči žalobkyni ako daňovému subjektu v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, v dôsledku čoho bola ukrátená na svojich právach. Žalobkyňa v snahe riešiť vzniknutú situáciu zmierčou cestou, a to s poukazom na skutočnosti hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne, požiadala správcu dane o vydanie nulitného rozhodnutia v nadväznosti na platobné výmery č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003 a č. 666/2201/23874/02/Rev, týkajúce sa sám 466.236,- Sk (§ 64 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní). V danom prípade mal správca dane najskôr uhradiť predpis z daňovej kontroly, nie bežné preddavky za rok a daňovú povinnosť. Navyše spôsob úhrady - použitie prijatej platby mal správca dane oznámiť daňovému subjektu - žalobkyni, čo sa nestalo. Žalobkyňa v čase vykonávania predmetnej daňovej kontroly mala vážne zdravotné problémy s dopadom na jej psychiku, pričom následky jej nekonania a nereagovania voči daňovému úradu sú pre rodinu žalobkyne likvidačné, preto má za to, že uvedené okolnosti bolo možné vyhodnotiť ako okolnosti hodné osobitného zreteľa. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním z 27.11.2014, v ktorom žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že postup správcu dane pri sankcionovaní žalobkyne za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby, ktorú priznala v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2009 v lehote splatnosti do 31.03.2010 bol súladný so zákonom, a to § 49 ods. 2, § 156 ods. 1 písm. a) a ods. 8 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. Poukázal, že namietané skutočnosti v podanej žalobe sú skutočnosťami, ktoré s napadnutým rozhodnutím a prejednávanou vecou nesúvisia a ani neboli predmetom odvolania. Vychádzajúc z obsahu námietok žalobkyne, že sa vzťahujú k rozhodnutiu - Platobný výmer Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni daň z príjmov fyzických osôb podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., predmetné rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 02.04.2002, žalobkyňa proti nemu nepodala odvolanie. Námietky, ktoré uviedla v podanej žalobe nesúvisia s napadnutým rozhodnutím žalovaného. S poukazom na to, že aj z rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 zo 17.03.2010 je zrejmé, že bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že trestný čin nespáchala a že bolo preukázané, že jej daňová povinnosť za obdobie roku 1999 predstavovala 7.425,- Sk, z čoho podľa žalovaného nevyplýva, že žalobkyni sa určuje za zdaňovacie obdobie r. 1999 daň z príjmov fyzickej osoby v sume 7.425,- Sk, ale sa oslobodzuje spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin krátenia dane a poistného. Všetky námietky uvádzané v dôvodoch žaloby a týkajúce sa znaleckého dokazovania, ktoré bolo predmetom konania Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 a platieb v prospech účtu spoločnosti H.T.H. spol. s r. o., Martin, sa týkajú zdaňovacieho obdobia r. 1998, preto sa žalovaný k tomu nemôže vyjadriť, nakoľko u žalobkyne za zdaňovacie obdobie r. 1998 nebola vykonaná kontrola dane z príjmov fyzických osôb. Poukázal, že vyrubenie úroku z omeškania vôbec nesúvisí ani s vyrubením dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1999, ani s použitím platieb poukázaných správcovi dane v dňoch 04.08.2005, 31.10.2005 a 13.12.2005. K námietkam žalobkyne, že nebolo vyhovené ani jej žiadosti o odpustenie sankcie, žalovaný konštatoval, že žalobkyňa v ôsmich prípadoch napriek výzvam nepredložila všetky potrebné dokumenty a nezaplatila správny poplatok, preto správca dane zastavil konanie vo veci odpustenia sankcie podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z.z. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, na základe riadne a včas podanej žaloby bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 250f ods. 1,2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., pričom rozsudok verejne vyhlásil dňa 07.04.2015 a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. ju zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane žalobkyni ako fyzickej osobe vyrubil úrok z omeškania v sume 2.784,80 Eur za nezaplatenie dane z príjmov vo výške 4.641,36 Eur, ktorú žalobkyňa priznala v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie r. 2009 v lehote splatnosti do 31.03.2010. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane. Podľa § 156 ods. 2 cit. zákona, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení k 31.12.2009 aj k 30.03.2010, daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Jednou zo základných zásad daňového konania v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“) je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 3 ods. 1 cit. normy). V zmysle zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 cit. normy), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Zásada rovnosti vyjadrená v § 3 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z., podľa ktorej daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a rovnaké povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenie daňových úradov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Podľa názoru krajského súdu bolo úlohou súdu v danom prípade posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho názoru, že daň z príjmov právnických osôb za r. 2009, ktorá bola žalobkyňou uvedená v daňovom priznaní, nebola v súlade so zákonom zaplatená v lehote splatnosti do 31.03.2010 a či v dôsledku tejto skutočnosti vzniklo právo správcu dane rozhodnutím vyrubiť žalobkyni úrok z omeškania z výšky nezaplatenej dane po lehote splatnosti, teda za obdobie od 01.04.2010 do 31.03.2014 tak, ako konštatuje správca dane v napadnutom rozhodnutí. Vychádzajúc z ustanovenia § 32 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov účinného v r. 2009 (aj 31.03.2010), bola žalobkyňa ako daňový subjekt povinná podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie (r. 2009), ak za uvedené zdaňovacie obdobie dosiahla zdaniteľné príjmy. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že žalobkyňa do troch mesiacov po skončení zdaňovacieho obdobia v súlade s § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2009 podala, keď daňové priznanie doručila na Daňový úrad Martin dňa 30.03.2010 (ako vyplýva z prezenčnej pečiatky), v ktorom deklarovala daň na úhradu vo výške 4.641,36 Eur. Tieto skutočnosti žalobkyňa v administratívnom konaní nespochybnila, ani nespochybnila údaje, ktoré sú obsahom podaného daňového priznania, vrátane skutočnosti, že daňové priznanie bolo ňou vypísané, podpísané a podané u príslušného správcu dane. Krajský súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré ako žalobné body uviedla v podanej žalobe ako aj v odvolacie dôvody v administratívnom konaní žalobkyňa, sa týkajú plnenia si daňových povinností za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, konkrétne r. 1999. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2009 a znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený pre účely tohto konania, mal krajský súd preukázané, že orgány činné v trestnom konaní, vrátane v tomto trestnom konaní predloženého znaleckého posudku Ing. E. Q. č. 1/2009, č. znaleckého úkonu 01/2009, dokazovali príjem žalobkyne za zdaňovacie obdobie, resp. časť zdaňovacieho obdobia r. 1999 a v trestnom konaní bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku, keď trestným rozsudkom bolo konštatované, že za zdaňovacie obdobie r. 1999 žalobkyni vznikla daňová povinnosť nie vo výške 466.263,- Sk, ale vo výške 7.425,- Sk. K tvrdeniu žalobkyne, ktorá konštatuje, že správca dane v rozhodnutí mal, podľa jej tvrdenia, konštatovať nesprávne, že v trestnom konaní Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003 sa neurčuje daňovému subjektu daň z príjmov za r. 1999 v sume 7.425,- Sk, krajský súd poukazuje, že uvedené trestné konanie s prejednávanou vecou nesúvisí. Základom pre vyrubenie úroku z omeškania je oneskorená úhrada dane z príjmov za r. 2009 a nie r. 1999. Taktiež námietky, ktoré uviedla v podanej žalobe ohľadne platby sumy 466.263,- Sk, sa týkajú vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby (žalobkyne) za r. 1999, a to platobným výmerom Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev z 25.02.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 02.04.2002 a ktorým správca dane žalobkyni vyrubil za zdaňovacie obdobie r. 1999 sumu 466.263,- Sk titulom dane z príjmov. Ani obsah tohto platobného výmeru správcu dane, ani tvrdenia o úhradách tejto čiastky v r. 2005 tak, ako uvádza žalobkyňa v žalobe, ako aj úhrada daňovej povinnosti za r. 2003 a r. 2004, s prejednávanou vecou nesúvisia a nemôžu súvisieť, lebo sa týkajú iného zdaňovacieho obdobia, a to úhrady podlžností zo sumy 466.263,- Sk, ktoré žalobkyňa zaplatila v troch splátkach v r. 2005, t.j. ešte pred samotným vznikom daňovej povinnosti na dani z príjmov za r. 2009. Preto obrana, ktorú uviedla žalobkyňa v podanej žalobe, obdobne pokiaľ poukazovala na obchodno-záväzkové vzťahy so spoločnosťou H.T.H. spol. s r. o., sa týkajú skoršieho zdaňovacieho obdobia (r. 1999) a nemôžu súvisieť s predmetom tohto sporu. Preto nie je možné ani vyhodnocovať správnosť aplikácie ustanovenia § 58 zákona č. 511/1992 Zb., na ktorý žalobkyňa poukazovala a ktorý upravuje spôsob platenia dane a použitia platieb, keď tvrdila, že správca dane ich nesprávne identifikoval a použil na uhradenie pohľadávok žalobkyne, ktorý nebol súladný so zákonom. Aj z tohto dôvodu uvedené žalobné argumenty nie sú dôvodné a pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, sú irelevantné. Žalobkyňa v podanej žalobe ďalej poukazovala na aplikáciu § 64 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý upravuje úľavu alebo odpustenie daňového nedoplatku. V danom prípade sa preskúmava právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane, ktoré vychádza z údajov daňového priznania za r. 2009, ktoré podala žalobkyňa v zákonnej lehote a údaje v daňovom priznaní vypísala priamo žalobkyňa ako fyzická osoba. Predmetom súdneho prieskumu nie je rozhodnutie správcu dane o žiadosti daňového dlžníka o povolenie úľavy alebo odpustenie daňového nedoplatku v zmysle ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. Naviac, krajský súd uvádza, že s poukazom na § 100 zákona č. 511/1992 Zb. (obdobná úprava v § 78 zákona č. 563/2009 Z.z.) rozhodnutia o odpustení daňového nedoplatku alebo jeho časti podľa § 64 zákona č. 511/1992 Zb. sú vylúčené zo súdneho prieskumu. Aj z týchto dôvodov nie je možné vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na uvedené žalobné námietky prihliadať. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe poukazovala na rozhodnutia správcu dane o vyrubení penále za nezaplatenie dane za zdaňovacie obdobie r. 1999 Platobným výmerom č. 666/2100/4563/03/Bur z 28.01.2003 vo výške 466.263,- Sk, ako aj na Platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev z 25.02.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.04.2002, krajský súd sa oboznámil s obsahom týchto rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom súdneho prieskumu v konaní č. 20S/132/2014. Súd je viazaný obsahom a petitom žaloby, ktorých preskúmania a zrušenia, postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., sa žalobkyňa v konaní 20S/132/2014 pred Krajským súdom v Žilina, domáha. Predmetom preskúmania nie sú tieto rozhodnutia správcu dane. Naviac, krajský súd poukazuje, že Platobný výmer č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, sa dňa 02.04.2002 stal právoplatným, správca dane ním žalobkyni ako fyzickej osobe vyrubil daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 1999 v sume 466.263,- Sk a Platobným výmerom č. 666/2100/4563/03/Bur z 28.01.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.03.2003, bolo žalobkyni ako fyzickej osobe vyrubené penále za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 1999, najneskôr v deň jej splatnosti v sume 466.263,- Sk. Aj z obsahu výrokových častí rozhodnutí, na ktoré poukazovala žalobkyňa, súd nemal preukázanú súvislosť uvedených rozhodnutí správcu dane vo vzťahu k napadnutému a preskúmavanému rozhodnutiu. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na § 64 zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý upravuje nulitné rozhodnutia, krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie aj v zmysle kritérií ustanovenia § 64 ods. 2 cit. normy a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je nulitným rozhodnutím, nakoľko ho vydal orgán na to vecne príslušný, nebolo vydané omylom inej osobe a nebolo ani preukázané, že nadväzuje na nulitné rozhodnutia, keď v konaní taktiež nebolo preukázané, že by rozhodnutia, na ktoré poukazovala žalobkyňa a ktoré sa týkajú dane z príjmov fyzickej osoby za r. 1999, vrátane vyrubenia penále za oneskorenú úhradu dane z z príjmov za zdaňovacie obdobie r. 1999. Je preukázané, že tieto rozhodnutia vydal kompetentný, na to príslušný orgán, boli adresované žalobkyni, nie inej osobe a nebolo ani preukázané, že by podkladom na ich vydanie boli iné nulitné rozhodnutia. Naviac, ak by aj súd dospel k záveru (čo nedospel), že uvedené rozhodnutia boli nulitnými rozhodnutiami, nie je súdu z podanej žaloby ani administratívneho spisu zrejmé, aký súvis uvedené rozhodnutia, ktoré sa týkajú zdaňovacieho obdobia r. 1999 a neplnenia daňovej povinnosti riadne a včas určenej za r. 1999, čo sa týka dane z príjmov fyzických osôb, majú so zdaňovacím obdobím r. 2009. Z uvedených dôvodov nemohol vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu krajský súd uvedené námietky žalobkyne akceptovať. Takisto námietky žalobkyne ohľadne jej zlého zdravotného stavu počas daňového aj trestného konania nie sú pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantné. Krajský súd poukazuje, že každá fyzická osoba - podnikateľ si musí byť vedomá nielen pozitívnych, ale aj negatívnych dôsledkov, ktoré s podnikaním súvisia - musí počítať s tým, že budú vykonávané daňové kontroly, vydávané rozhodnutia správcom dane na určenie daňových povinností a sankcií, resp. že takéto konanie môže byť aj podkladom trestného stíhania podnikateľa tak, ako v konečnom dôsledku sa trestné stíhanie vykonalo na žalobkyni v konaní Okresného súdu Martin č.k. 1T/89/2003. Skutočnosť, že trestné konanie prebiehalo (s pozitívnym výsledkom pre žalobkyňu, ktorá bola oslobodená spod obžaloby a podľa znaleckého posudku mala byť jej daňová povinnosť za r. 1999 určená v podstatne nižšej sume, než bol skutok formulovaný o výške jej daňovej povinnosti a nezaplatenej dani za r. 1999), samotná táto skutočnosť nemá vplyv a nemôže sa dotýkať práv a povinností, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia vydaného o 10 rokov neskôr, než bola prejednávaná vec v konaní č. 1T/89/2003. Pokiaľ žalobkyňa v r. 1999 aj v r. 2009 vykonávala živnosť, musela si byť vedomá všetkých možných úskalí, ktoré podnikanie, ako sústavná činnosť za účelom dosiahnutia zisku tak, ako je definovaná v § 2 Obchodného zákonníka, predstavuje. Preto nebolo možné argumenty žalobkyne týkajúce sa jej zdravotného stavu a daňových kontrol, ktoré boli vo vzťahu k nej realizované a mali vplyv na jej psychiku ako aj rodinných príslušníkov, zohľadniť. Naviac krajský súd poukazuje, že napadnutým rozhodnutím nebola vyrubená daň na základe vykonanej kontroly, ale na základe údajov, ktoré oznámila sama žalobkyňa v riadne a včas podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2009. Krajský súd záverom konštatuje, že v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., s poukazom na § 247 O.s.p., krajský súd môže a je kompetentný preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., v ktorom bola žalobkyňa povinne zastúpená advokátom, v súlade s ustanovením § 250 ods. 1 a 2 O.s.p., žalobkyňa jednoznačne označila účastníkov konania ako aj rozhodnutie, ktorého preskúmania sa domáha a ktoré bol povinný súd preskúmať. Taktiež bola žalobkyňa v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 249 ods. 2 O.s.p. povinná uviesť skutkové a právne dôvody, na základe ktorých má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné. Krajský súd nedospel k záveru, že by napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore so zákonom, tieto skutočnosti nevyplývajú ani z obsahu administratívneho spisu, preto žaloba nie je dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. krajský súd žalobu zamietol. Žalobkyňa v konaní nemala úspech, nevzniká jej právo na náhradu trov konania. Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. a contrario súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave písomne v dvoch vyhotoveniach.