Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 3Sžf/60/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201239 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5014201239.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobkyne: Ing. K. O., bytom O., právne zastúpenej JUDr. Máriou Uheľ Greňovou, advokátkou so sídlom Družstevná 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/406739/2014 zo dňa 12.09.2014, konajúc o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/132/2014-91 zo dňa 7. apríla 2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/132/2014-91 zo dňa 7. apríla 2015 p o t v r d z u j e. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i rozhodnutia Daňového úradu Žilina, pobočka Martin (ďalej len „správca dane“), č. 9514301/5/3221600/2014 zo dňa 02.07.2014, ktorým tento podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.07.2014 (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni úrok z omeškania vo výške 2 784,80 Eur (ďalej len „úrok z omeškania“) za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby vo výške 4 641,36 Eur priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2009 v lehote splatnosti 31.03.2010. Žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie správcu dane postupom podľa § 74 ods. 5 daňového poriadku potvrdil. Podľa § 250k ods. 1 OSP krajský súd neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd súdny prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu predchádzajúceho ich vydaniu zameral na zistenie dodržania zákonných podmienok na vyrubenie predmetného úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku. V danej súvislosti skúmal, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho názoru, že daň z príjmov žalobkyne za rok 2009, ktorú uviedla v daňovom priznaní, nebola v súlade so zákonom zaplatená v lehote splatnosti do 31.03.2010 a či v dôsledku tejto skutočnosti vzniklo právo správcu dane rozhodnutím vyrubiť žalobkyni úrok z omeškania z výšky nezaplatenej dane po lehote splatnosti, teda za obdobie od 01.04.2010 do 31.03.2014 tak, ako konštatuje správca dane v napadnutom rozhodnutí prvého stupňa. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd konštatoval zistenia, že žalobkyňa do troch mesiacov po skončení zdaňovacieho obdobia, v súlade s § 49 ods. 2 daňového poriadku podala daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009, pričom podľa prezenčnej pečiatky toto doručila na Daňový úrad Martin dňa 30.03.2010. Deklarovala ním daň na úhradu vo výške 4 641,36 Eur. Tieto skutočnosti žalobkyňa v administratívnom konaní nespochybnila, ani nespochybnila údaje, ktoré sú obsahom podaného daňového priznania, vrátane skutočnosti, že daňové priznanie bolo ňou vypísané, podpísané a podané u príslušného správcu dane. K žalobným dôvodom krajský súd uviedol, že tieto sa týkajú plnenia si daňových povinností za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, konkrétne za zdaňovacie obdobie roku 1999, ktoré nie je predmetom tohto konania. Z obsahu žalobkyňou poukazovaného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2009 a pre účely tohto trestného konania predloženého znaleckého posudku vypracovaného Ing. E. Q. pod č. 1/2009 mal krajský súd preukázané, že orgány činné v trestnom konaní dokazovali príjem žalobkyne za zdaňovacie obdobie, pričom uvedeným rozsudkom okresného súdu bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona. Krajský súd poukázal na konštatovanie trestného rozsudku, že za zdaňovacie obdobie roku 1999 žalobkyni vznikla daňová povinnosť nie vo výške 466 263,- Sk, ale vo výške 7 425,- Sk. Podľa krajského súdu uvedené trestné konanie s prejednávanou vecou nesúvisí. Základom pre vyrubenie úroku z omeškania je oneskorená úhrada dane z príjmov za rok 2009, a nie za rok 1999. Taktiež námietky žalobkyne, týkajúce sa platby sumy 466 263,- Sk, sa týkajú vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby (žalobkyne) za rok 1999, určenej platobným výmerom Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.04.2002. Obsah tohto platobného výmeru, tvrdenia žalobkyne o úhradách tejto čiastky v roku 2005, ako aj žalobkyňou poukazované úhrady daňových povinností za roky 2003 a 2004, krajský súd posúdil ako nesúvisiace s prejednávanou vecou, pretože sa týkajú iných zdaňovacích období. Poukázal na skutočnosť, že úhrady daňových nedoplatkov zo sumy 466 263,- Sk, zaplatené žalobkyňou v troch splátkach v roku 2005, sa realizovali ešte pred samotným vznikom daňovej povinnosti na dani z príjmov za rok 2009. Preto uvedenú obranu žalobkyne, taktiež pokiaľ poukazovala na obchodno- záväzkové vzťahy so spoločnosťou H.T.H. spol. s r. o., krajský súd vyhodnotil ako týkajúce sa skoršieho zdaňovacieho obdobia (roku 1999) a nesúvisiace s predmetom tohto konania. S poukazom na viazanosť súdu obsahom a petitom žaloby v konaní podľa piatej časti OSP krajský súd konštatoval nepreukázanie súvislosti rozhodnutí o dodatočnom určení daňovej povinnosti z príjmu fyzických osôb za rok 1999 žalobkyni a o následnom vyrubení penále za nezaplatenie uvedenej dane (rozhodnutia správcu dane v poradí uvádzaných daňových povinností č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002 a č. 666/2100/4563/03/Bur zo dňa 28.01.2003), pričom tieto nie sú predmetom súdneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu krajský súd ani nevyhodnocoval správnosť aplikácie ustanovenia § 58 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), na ktorý žalobkyňa poukazovala v súvislosti s námietkou nesprávnej identifikácie a použitia správcom dane ňou realizovaných platieb. Aj z tohto dôvodu uvedené žalobné argumenty, pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, krajský súd posúdil ako nedôvodné. K poukazu žalobkyne na nevyhovenie jej žiadosti o úľavu alebo odpustenie daňového nedoplatku podľa § 64 zákona o správe daní krajský súd uviedol, že v tomto konaní je predmetom súdneho prieskumu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane, vychádzajúce z údajov daňového priznania žalobkyne za rok 2009, a nie rozhodnutie správcu dane o žiadosti daňového dlžníka o povolenie úľavy alebo odpustenie daňového nedoplatku v zmysle ustanovenia § 64 ods. 2 citovaného zákona. Zároveň krajský súd s poukazom na § 100 zákona o správe daní (obdobná úprava v § 78 daňového poriadku) uviedol, že rozhodnutia o odpustení daňového nedoplatku alebo jeho časti podľa § 64 zákona o správe daní sú vylúčené zo súdneho prieskumu. Z uvedeného na túto žalobnú námietku krajský súd neprihliadol. V súvislosti s požiadavkou žalobkyne na vydanie nulitného rozhodnutia správcom dane podľa § 64 daňového poriadku, v nadväznosti na platobné výmery určujúce jej dodatočne daňovú povinnosť na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1999 a určujúce jej penále za nezaplatenie uvedenej, dodatočne určenej dane, krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie aj v zmysle kritérií ustanovenia § 64 ods. 2 daňového poriadku a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je nulitným rozhodnutím, nakoľko ho vydal orgán na to vecne príslušný, nebolo vydané omylom inej osobe a nebolo ani preukázané, že nadväzuje na nulitné rozhodnutia. Taktiež krajský súd z obsahu administratívneho spisu a žaloby nemal v tomto konaní preukázaný súvis tejto požiadavky s rozhodnutiami týkajúcimi sa daňových povinností na dani z príjmu žalobkyne za rok 1999. Rovnako krajský súd v prejednávanej veci za irelevantné označil námietky žalobkyne poukazujúce na jej nepriaznivý zdravotný stav počas daňového a trestného konania. S prihliadnutím na osobnú zodpovednosť podnikateľa nesúceho riziko spojené s podnikaním, prípadne so súvisiacou administratívnou a trestnoprávnou zodpovednosťou, krajský súd dôvodil, že žalobkyňa si musela byť vedomá možnosti výkonu daňových kontrol, pričom tieto s prejednávanou vecou, rovnako ako vyššie uvádzané skutočnosti spojené s dodatočným určením daňovej povinnosti za rok 1999, nesúvisia. V tejto súvislosti taktiež poukázal na skutočnosť, že preskúmavaným rozhodnutím nebola vyrubená daň na základe vykonanej kontroly, ale na základe údajov, ktoré oznámila sama žalobkyňa v riadne a včas podanom daňovom priznaní dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) OSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila. Žalobkyňa napáda nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré žalobkyňa, argumentačne zhodne s dôvodmi žaloby, vidí v nezohľadnení ňou uvádzaných súvislostí vyplývajúcich zo zaplatenia daňovej povinnosti žalobkyne na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 1999 v sume 466 263,-Sk, a to v spojení so závermi ohľadne výšky tejto daňovej povinnosti ustálenej na základe znaleckého dokazovania, vykonaného v rámci trestného stíhania vedeného voči žalobkyni, stanovenej na sumu 7 425,-Sk. Žalobkyňa predovšetkým dôvodí, že bola v trestnom konaní na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 oslobodená spod obžaloby z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). Výšku daňovej povinnosti z príjmov žalobkyne za zdaňovacie obdobie 1999 v sume 7 425,-Sk, vyplývajúcu zo znaleckého posudku vypracovaného v rámci uvedeného trestného stíhania vedeného voči jej osobe, žalobkyňa považuje za správne určenú daňovú povinnosť, a preto nesúhlasí s názorom žalovaného, že na základe vyššie uvedeného oslobodzujúceho rozsudku v trestnom konaní nedošlo k určeniu daňovej povinnosti v uvedenej sume, ale zostáva v platnosti jej výška 466 263,-Sk, právoplatne určená dodatočným platobným výmerom vydaným príslušným správcom dane. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa namieta nezákonné použitie ňou vykonanej platby v sume 466 263,-Sk správcom dane, ktorý bez prihliadnutia na správnu výšku daňovej povinnosti z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1999, t. j. v sume 7 425,-Sk, v rozpore s § 58 zákona o správe daní túto použil na čiastočnú úhradu dane z príjmov fyzických osôb zo rok 1999, na úhradu daňovej povinnosti za rok 2003 a na úhradu preddavkov na daň na rok 2004. Podľa žalobkyne v danom prípade ide o povinnosť uloženú rozhodnutím, takže z platby mal správca dane najskôr uhradiť predpis z daňovej kontroly, nie bežné preddavky za rok a daňovú povinnosť. Zároveň žalobkyňa namieta, že použitie prijatej platby mal správca dane oznámiť žalobkyni, ale tak neučinil. Súvislosť zaplatenia dane z príjmov za rok 1999 so žalobou napadnutými rozhodnutiami žalobkyňa vidí v skutočnosti, že zaplatením dane z príjmov za rok 1999 vo vyššej sume, ako mala byť, t.j. zaplatením 466 263,-Sk namiesto 7 425,-Sk, jej vznikol na dani preplatok, ktorého použitím na úhradu dane z príjmov žalobkyne za zdaňovacie obdobie roku 2009 by nebol vznikol nedoplatok na tejto dani, a teda nebola by nastala skutočnosť odôvodňujúca vyrubenie úroku z omeškania za nezaplatenie tejto dane žalobkyňou riadne a včas. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 165 ods. 2 daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2012 daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku v znení účinnom do 31.07.2014 úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť. Podľa § 50 ods. 4 zákona o správe daní proti postupu správcu dane pri platení a evidencii dane môže daňový subjekt podať reklamáciu. Na podmienky a spôsob vybavenia sa primerane vzťahujú odseky 2 a 3. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) až c) zákona o správe daní konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 53 ods. 3) a rozhodnutia o námietke (§ 50 ods. 3), sa obnoví na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Podľa § 75 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa § 77 ods. 3, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, stanovené na vyrubenie sankčného úroku žalobkyni z dôvodu nezaplatenia daňovej povinnosti priznanej žalobkyňou k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009, ktorý jej bol vyrubený rozhodnutím správcu dane č. 9514301/5/3221600/2014 zo dňa 02.07.2014. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobkyne, konštatuje, že vo vzťahu k splneniu podmienok na vyrubenie sporného sankčného úroku žalobkyni z dôvodu nezaplatenia predmetnej daňovej povinnosti, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce podstatné dôvody (§ 219 ods. 2 OSP). Z obsahu odvolania podaného v preskúmavanom daňovom konaní, ako i z obsahu podanej žaloby a odvolacích dôvodov vyplýva, že ťažisko právnej argumentácie žalobkyne v podstate spočíva v spochybňovaní výšky dodatočne rozhodnutím správcu dane určenej daňovej povinnosti žalobkyne na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1999 (ďalej len „daň z príjmov za rok 1999“), ktorej zaplatením na základe daňovej exekučnej výzvy v sume 466 263,- Sk, mal podľa žalobkyne vzniknúť na uvedenej dani preplatok. Ako vyplýva z jej podaní, žalobkyňa, vychádzajúc z právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010, ktorým bola oslobodená spod obžaloby z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona, má za to, že výška dane z príjmov za rok 1999 v skutočnosti činila 7 725,- Sk. Toto tvrdenie o výške dane z príjmov za rok 1999 žalobkyňa opiera o závery znaleckého posudku vypracovaného pre účely trestného konania vo vyššie uvedenej veci súdnym znalcom Ing. E. Q. pod č. 1/2009 zo dňa 17.06.2008 v znení jeho doplnenia zo dňa 03.12.2009. V odvolaní podanom v daňovom konaní (č. l. 71 administratívneho spisu) žalobkyňa uviedla: “Pretože som zaplatila na základe pochybenia pracovníčky DÚ Martin v r. 2005 na účet DÚ sumu 466.263 Sk, mám za to, že som preddavkovo zaplatila DÚ daň z príjmov z mojej činnosti až do r. 2011 podľa podaných daňových povinností za príslušné zdaňovacie obdobia.“ Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa týmto vyjadrením akoby dávala správcovi dane na vedomie, že si jednostranne započítava svoju pohľadávku proti pohľadávkam správcu dane pozostávajúcich z jej daňových povinností na dani z príjmov za jednotlivé zdaňovacie obdobia, až do roku 2011. Žalobkyňa má v podstate za to, že započítava pohľadávku vzniknutú z titulu jej preplatku na dani z príjmov za rok 1999, ktorý mal vzniknúť zaplatením tejto dane v sume určenej dodatočným platobným výmerom, 466 263,- Sk, namiesto sumy 7 725,- Sk vyplývajúcej zo záveru vyššie uvedeného znaleckého posudku vypracovaného v rámci trestného stíhania. Zároveň žalobkyňa na podporu svojich tvrdení v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa zdôrazňuje, že z trestného rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010 je zrejmé, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že trestný čin nespáchala. Vyššie uvádzané argumenty a dôvody nezákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov nemožno akceptovať. Nemožno prisvedčiť dôvodom, na základe ktorých žalobkyňa prijala záver o výške jej daňovej povinnosti za rok 1999 v sume 7 725,- Sk, ani postup, akým si stanovila výšku vlastného daňového preplatku a následne jednostranným úkonom započítala ňou predpokladaný daňový preplatok na daňové povinnosti nasledovných zdaňovacích období. Akceptovanie uvedeného postupu by bolo popretím princípov legality a právnej istoty, na ktorých je postavený právny štát a jeho právny systém (čl. 1 ods. 1 ústavy). Obsahom princípu legality a zásady zákonnosti ovládajúcej správu daní a daňové konanie, resp. správne konanie ako také (čl. 2 ods. 2 ústavy, § 2 ods. 1 zákona o správe daní), je okrem iného aj požiadavka, aby vo veci konal kompetentný správny orgán, t.j. majúci podľa príslušných zákonov právomoc na konanie a aby konal zákonom stanoveným procesným postupom. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Aj v správnom práve, resp. v správnom konaní všeobecne, sa uplatňuje princíp „rei iudicatae“, ktorý znamená, že o právoplatne rozhodnutej veci nemožno znova rozhodovať. Výnimku tvoria prípady využitia mimoriadnych opravných prostriedkov postupmi upravenými procesnými verejnoprávnymi predpismi (obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania), ktorými za splnenia zákonom stanovených podmienok možno dosiahnuť nápravu právoplatných správnych rozhodnutí. V predmetnej veci prichádzalo do úvahy využitie obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) až c) zákona o správe daní, resp. § 75 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku. Na túto možnosť bola žalobkyňa upozornená správcom dane v jeho odpovedi zo dňa 05.04.2004, adresovanej žalobkyni na základe jej vyjadrenia k oznámeniu o výške jej daňového nedoplatku evidovaného správcom dane ku dňu 31.12.2003 (príloha administratívneho spisu č. 28). Rozhodovať o výške dodatočne určenej daňovej povinnosti na dani z príjmov na základe výsledkov daňovej kontroly sú oprávnené daňové úrady, ktorých právomoc je daná § 5 ods. 3 písm. a) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 2 daňového poriadku, resp. do 31.12.2011 bola daná na základe § 4 ods. 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v platnom znení v spojení s § 1a písm. d) zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.). Preto nie je možné, aby bola výška dane z príjmov žalobkyne za rok 1999 určená rozhodnutím súdu v konaní podľa Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.), ktorého predmetom bolo rozhodovanie o vine, resp. nevine žalobkyne zo spáchania skutku tvrdeného v obžalobe podanej príslušným prokurátorom ako orgánom činným v trestnom konaní. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že bola vyššie uvedeným rozsudkom okresného súdu oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že trestný čin nespáchala, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie z obsahu výroku ani z jeho odôvodnenia nevyplýva. Podľa výroku rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 1T/89/2003 zo dňa 17.03.2010, právoplatného dňa 22.04.2010, žalobkyňa bola súdom oslobodená spod obžaloby z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, pretože skutok v zmysle obžaloby nie je trestným činom. Okresný súd konštatoval nenaplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu z dôvodu nedostatku subjektívnej stránky spočívajúcej v nepreukázaní úmyselného konania žalobkyne (str. 7 trestného rozsudku). To znamená, že žalobkyňa nebola oslobodená spod obžaloby z iného dôvodu predpokladaného Trestným poriadkom, napr. pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná alebo z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchala žalobkyňa. Naopak, okresný súd v rozsudku konštatoval zistenia znaleckého dokazovania vo vzťahu k daňovej povinnosti žalobkyne na dani z príjmov za rok 1999, v rámci ktorých okrem iného súdny znalec uviedol, že žalobkyňa nevyužila možnosti podania mimoriadnych opravných prostriedkov podľa zákona o správe daní a platobný výmer Daňového úradu Martin č. 666/2201/23874/02/Rev zo dňa 25.02.2002 (ním určená daňová povinnosť na dani z príjmu zo rok 1999 v sume 466 263,- Sk) „je platný a vykonateľný“ (str. 6 trestného rozsudku). S prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu a tvrdenia žalobkyne, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa ako daňový subjekt, ktorému bola právoplatným a vykonateľným rozhodnutím určená daňová povinnosť, nie je oprávnená si započítať jednostranným úkonom podľa vlastnej úvahy preplatok na určitej dani proti iným pohľadávkam správcu dane pozostávajúcim z jej daňových povinností na iných daniach. Z uvedeného dôvodu zaplatením vymáhaného daňového nedoplatku na dani z príjmov za rok 1999 v sume 466 263,- Sk žalobkyni nevznikol preplatok na tejto dani, ktorý by jednostranne mohla započítať na daň z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009. Takýto úkon, nemajúci oporu v zákone, nemá právny účinok predpokladaný žalobkyňou. Preto, ak nezaplatila riadne a v zákonom stanovenej lehote priznanú daňovú povinnosť na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009, nastali podmienky predpokladané ustanovením § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku na vyrubenie úroku z omeškania. V prípade pochybností o správnosti použitia platieb žalobkyne alebo o správnosti výšky jednotlivých daní a daňových nedoplatkov žalobkyne evidovaných príslušným správcom dane, mala žalobkyňa k dispozícii na využitie opravný prostriedok reklamácie podľa § 50 ods. 4 zákona o správe daní. Na základe vyššie uvedeného a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebola úspešná. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.