Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/51/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015200401 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5015200401.2 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: Branislav Šťastný - BRAST, 013 61 Kotešová č. 565, právne zast. JUDr. Jankou Chorvátovou, advokátkou so sídlom U. O. č. XX, XXX XX G., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/30622/2015 zo dňa 20.01.2015, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. 1100308/1/30622/2015 zo dňa 20.01.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9501403/5/4353110/2014 zo dňa 23.09.2014, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 21.151,91 € a nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2009 v sume 652,26 €. Žalobca namieta, že rozhodnutie žalovaného vychádza zo zistenia skutkového stavu správnym orgánom, ktoré je nedostačujúce na posúdenie veci a zároveň napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V žalobnom bode I. žalobca uvádza, že prostredníctvom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia spočívajúcom v nasledovnom skutkovom stave: Ako fyzická osoba - podnikateľ, podnikajúci v predmete činnosti zapísanom v Živnostenskom registri pre účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti nadobudol nehnuteľnosť - pozemok a následne na tejto postavil budovu. V tejto od skolaudovania výlučne žalobca vykonával a aj dodnes nepretržite vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorú nikto iný nevyužíval a ani doposiaľ nevyužíva na iné účely ako na podnikanie. Ako podnikateľ si teda pri nadobudnutí nehnuteľností uplatňoval odpočítanie vstupnej DPH z nákladov na výstavbu a zariadenie tejto nehnuteľnosti v plnej výške. Peňažné prostriedky na úhradu nadobúdacej ceny nehnuteľnosti si obstaral z úveru a neskôr z požičaných peňazí od svojich rodičov U.U. a X. B.. Nebol schopný splatiť, resp. ani začať splácať peňažné prostriedky požičané od jeho rodičov, ktorí si pre tieto potreby zobrali úver v banke a predovšetkým zaťažili záložným právom v prospech ich financujúcej banky svoj rodinný dom, na základe ich vzájomnej dohody previedol rodičom spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti; podrobne tieto skutočnosti vysvetlil správcovi dane prostredníctvom vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly, keďže o domnelých záveroch správcu dane sa dozvedel až z protokolu, a potom následne v rámci vyrubovacieho konania, uvedené skutočnosti ozrejmil správcovi dane opätovne na množstve ústnych pojednávaní, nariadených samotným správcom dane, ktoré v konečnom dôsledku správca dane rozpisuje v napadnutom rozhodnutí. Prvostupňový správny orgán odôvodnil svoje závery v rozhodnutí totožne ako v protokole z daňovej kontroly zistením, že nakoľko v roku 2009 bezodplatne daroval spoluvlastnícke práva k nehnuteľnosti - polyfunkčný dom so súpisným číslom XXXX postavený na parcele č. 1659/143 v kat. úz. B. O., nachádzajúci sa na Z. T. XXXX v O. rodičom, a to U. B. a X. B., každému do podielového spoluvlastníctva v podielovom spoluvlastníctve 1/3, čím mal porušiť ust. § 8 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a malo byť jeho povinnosťou odviesť daň vzniknutú ku dňu nadobudnutia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. O vyššie uvedenej skutočnosti ho prvýkrát správca dane upovedomil až na ústnom pojednávaní dňa 30.09.2013, t. j. takmer po 10 mesiacoch vedenia daňovej kontroly začatej dňa 21.12.2012. Na pojednávaní dňa 21.12.2012 pri začatí daňovej kontroly správca dane po žalobcovi žiadal predložiť samotnú darovaciu zmluvu, ktorú nepredložil, pretože ju nemal. Na ústnom pojednávaní dňa 30.09.2013 uviedol správcovi dane, že v roku 2009 nebolo z jeho strany vedomé nevysporiadanie DPH v zmysle, v akom mu to správca dane predostieral a zároveň nebol ani vyzvaný na predloženie nejakých listín súvisiacich s predmetom tejto veci v spojení s povinnosťou jeho dôkazného bremena. O dôvodoch záverov správcu dane sa dozvedel až zo samotného protokolu, ktoré vyvodil z darovacej zmluvy, ktorou v 2009 previedol formálne bezodplatne svojim rodičom spoluvlastnícke podiely k polyfunkčnému domu. Prozaickým dôvodom formálneho bezodplatného prevodu dvoch spoluvlastníckych podielov v podiele 1/3 polyfunkčného domu svojim rodičom, z ktorej bola po celý čas jeho výstavby odpočítaná daň počnúc vydaním stavebného povolenia a končiac jeho kolaudáciou vo februári 2009, a ktorá bola ním odpisovaná a zároveň z tovarov a služieb na nej realizovaných bola daň odpočítaná, bolo to, že on na jeseň v roku 2009 už nemal vlastné financie a hlavne nezačal so splácaním dlhu voči svojim rodičom, ktorí mu po celý čas realizácie polyfunkčného domu a aj po jeho začatí užívania finančne pomáhali. Predtým si fakticky požičiaval peniaze od svojich rodičov. Rodičia mu teda finančne v súvislosti s podnikaním pomohli, poskytli mu množstvo financií s tým, že bolo dohodnuté, že ich vráti, len čo rozbehne podnikanie v samotnej budove. Celému tomuto predchádzalo na úplnom začiatku, že spolu s bratom dňa 26.06.2007 si zobral na výstavbu tohto polyfunkčného domu hypotekárny úver od OTP banka Slovensko, a to sumu 82.453,69 €, ktorý bankou bol účelovo poskytnutý výlučne na výstavbu tohto polyfunkčného domu. Poukázal na to, že bol ako mladý podnikateľ bez potrebného podnikateľského majetku a s podmienkou banky, že mu nemôže poskytnúť takýto úver na neexistujúcu stavbu, bol nútený poskytnúť banke na zabezpečenie splatenia úveru inú nehnuteľnosť, a tu mu pomohli jeho rodičia, ktorí mu v jeho prospech na jeho výstavbu polyfunkčného domu - budovy na podnikanie zaťažili záložným právom pre banku svoj rodinný dom so súpisným číslom XXX a všetkými prislúchajúcimi pozemkami v kat. úz. S.. Všetko je evidované na LV č. XXXX. Od samého počiatku jeho rodičia v rámci rodinného podnikania pomohli žalobcovi ako svojmu synovi k výstavbe tejto budovy a celý čas trvania podnikania mu finančne pomáhali a pomáhajú. Dohoda bola, že budovu skolauduje žalobca, rýchlo ju začne prenajímať a zo zisku začne splácať rodičom všetko to, čím mu pomohli a hlavne aby neprišli o strechu nad hlavou. Budovu samozrejme nepostavil z úveru, jeho rodičia mu finančne pomáhali a mama si o tom viedla evidenciu, ktorá bola správcovi dane predložená taktiež, všetko bolo podrobne správcovi zdôvodnené a preukázané listinami. Peniaze však v roku 2009 nebol schopný začať čo i len splácať v splátkach, poukázal na to, že sú dvaja súrodenci, dohoda s rodičmi bola, že bude splácať zo zisku všetko to, čím mu pomohli a samozrejme úver, aby rodičom nezostal zaťažený dom, lebo rodičia nemienili robiť medzi deťmi rozdiely. Preto jeho mama videla do všetkých dokladov jeho firmy a do účtovníctva, a preto aj bola s ním na daňovom úrade ako splnomocnený zástupca. Keď ani po pol roku od kolaudácie nebol schopný začať vracať rodičom väčšie sumy peňazí, v záujme zachovania dobrých rodinných vzťahov v rodine previedol teda rodičom spoluvlastnícke práva každému v 1/3 k samotnému polyfunkčnému domu, aby si boli istí, že v prípade nevrátenia peňazí budú sa môcť uspokojiť zo samotnej budovy, pretože právne nadobudli každý spoluvlastnícky podiel po 1/3. S týmto zámerom v záujme zistenia návratnosti peňazí svojim rodičom sa preto aj neskôr v roku 2011 budova vložila sa do obchodnej spoločnosti PROFIMARKET, s. r. o.. V januári 2011 rodičia žalobcu vyplatili žalobcovu hypotéku, ktorú použil na stavbu polyfunkčného domu, spotrebným úverom od tej istej banky, ich rodinný dom s pozemkami tak zostal zaťažený ťarchou tohto spotrebného úveru od roku 2011. Videli, že má problém dokončiť stavbu aj splácať úver navyše, mali založený svoj dom, preto bremeno splácania požičaných peňazí, ktoré prakticky použil žalobca na stavbu jeho podnikateľskej budovy, zobrali na seba, aby chránili nielen svoju strechu nad hlavou, ale takto vlastne pomohli aj žalobcovi v očiach bánk, pretože zostal bez úveru. Pravda je taká, že žalobcovi rodičia mu dali podpísať dohodu nazvanú ako darovacia zmluva, ktorou chcel rodičom previesť každému spoluvlastnícky podiel na budove, a to za ich doterajšie investície, pôžičky a vôbec spolufinancovanie vzniku tejto budovy. Fakticky nešlo o žiadne bezodplatné prevedenie spoluvlastníctva. Rovnako nejde v pravom slova zmysle o bezodplatné nadobudnutie zo strany jeho rodičov, pretože tomu predchádzalo práve súkromné požičanie peňazí a vybudovanie samotnej nehnuteľnosti, a preto správca dane musí zohľadniť skutočný obsah právneho úkonu darovacej zmluvy a nemôže vykladať tieto úkony prísne formálne. Podľa Občianskeho zákonníka sa vlastníctvo nadobúda jedine spôsobmi špecifikovanými v samotnom zákone, a keďže ako účastníci darovacej zmluvy rozumeli, čo potrebujú a čo sledujú prevodom dvoch podielov na jeho rodičov, riešili to práve darovaním ako zákonným nadobúdacím titulom spoluvlastníctva. Po celý čas užívania nehnuteľnosti od jej skolaudovania ako i doposiaľ uvedená nehnuteľnosť bola a je výlučne využívaná na podnikateľské účely, ostávajúci dvaja spoluvlastníci (obdarovaní rodičia) nikdy fakticky s budovou nedisponovali pre svoje potreby, aj keď sa stali jej spoluvlastníkmi. Bolo medzi nimi dohodnuté, že on plynule bude pokračovať v podnikateľských aktivitách s touto budovou, ktorá stavebne pozostáva z jednej bytovej jednotky, ale ani túto nikdy jeho rodičia neužívali na osobné potreby alebo účely. Nikdy táto nehnuteľnosť nebola dodaná ani žalobcovi ani ostatným spoluvlastníkom na osobnú potrebu ani na iný účel ako na podnikateľský. Ani ponechanie nehnuteľnosti do užívania inému nie je samo o sebe podnikaním v zmysle Živnostenského zákona. Pre vyššie uvedené skutočnosti nie je teda pravdivé tvrdenie správcu dane o tom, že išlo o dodanie tovaru na iný účel než podnikanie. Po celý čas trvania spoluvlastníctva žalobca vedený ako fyzická osoba, podnikateľ a zároveň spoluvlastník používal budovu v rámci svojej ekonomickej činnosti na jeho podnikanie a rodičia boli len formálnymi spoluvlastníkmi budovy, ktorú fakticky užíval on a ním určení podnikatelia ako nájomcovia budovy. Jedine on mal z užívania budovy príjmy, jeho rodičia ako súkromné osoby z toho nemali nič a nijakým spôsobom polyfunkčný dom, resp. jeho časť neužívali. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ pre uskutočnenie dodávky tovarov z hľadiska dane z pridanej hodnoty je relevantný prevod ekonomického vlastníctva, nie prevod právneho vlastníctva. Postupy prevodu právneho vlastníctva tovaru upravené vo vnútroštátnom práve členských štátov nie sú rozhodujúce. Ak by sa podmienky dodávky posudzovali podľa podmienok upravujúcich prevod vlastníctva v zmysle občianskeho práva jednotlivých členských štátov, bolo by ohrozené fungovanie spoločného systému dane z pridanej hodnoty v EÚ, ktoré je zakotvené v Smernici Rady 2006/112/ES. Predmetom tejto žaloby sú teda nezákonné závery žalovaného správneho orgánu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so závermi správcu dane a uznal za zákonný sporný záver uvedený až na strane 9 a 10 rozhodnutia správcu spočívajúci v závere nutnosti odvedenia DPH z dodaného tovaru - prevodu spoluvlastníckeho podielu 2/3 k nehnuteľnosti jeho rodičom považovaného za protihodnotu ku dňu povolenia vkladu vlastníckeho práva v ich prospech dňa 17.09.2009 a súčasne dodanie tohto tovaru podľa názoru správcu dane, na ďalší iný účel ako na podnikanie. Predmetom žaloby sú všetky skutočnosti, ktoré boli uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom žalovaný sa nevysporiadal so všetkými predloženými listinnými dôkazmi a oznámenými a preukázanými skutočnosťami. Žalobca poukazuje na nezákonnosť, neúplnosť a zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, pričom poukazuje najmä na to, že medzi žalobcom a jeho rodičmi ako zmluvnými stranami darovacej zmluvy v skutočnosti neprišlo k bezodplatnému prevodu časti nehnuteľnosti, ale išlo podľa skutočného výkladu právneho úkonu a hlavne podľa ich skutočnej vôle k splateniu požičanej sumy od rodičov - obdarovaných prevodom časti nehnuteľnosti. V danom prípade išlo o prevod nehnuteľnosti za protihodnotu vo výške dovtedy požičaných peňažných prostriedkov od zmluvných strán - nadobúdateľov. Poukázal na § 22 Zákona o DPH, pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby. Správca dane v rozpore so skutočným stavom určil teda základ dane z celkovej V momente, keď sa rozhodol previesť 2/3 nehnuteľnosti na rodičov, a tým im takto zaplatiť dlh, hodnota prevádzanej časti nehnuteľnosti bola vo výške zapožičaných peňažných prostriedkov, o čom správcovi dane predložil množstvo listinných dôkazných prostriedkov. Správca dane v rozpore so skutočným stavom určil teda základ dane z celkovej hodnoty budovy 111.325,82 €, čo nemá oporu v dokazovaní vykonanom až vo vyrubovacom konaní. Žalobca si je vedomý možnosti vzniku daňovej povinnosti v danom období, avšak určite nie v sume vypočítanej správcom dane nezohľadňujúcej všetky zistené a preukázané skutočnosti. Správca dane postupoval v rozpore so zásadami daňového konania, najmä so zásadou zohľadnenia skutočného obsahu právneho úkonu, pri určení základu dane tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí. Správca dane bol povinný základ dane stanoviť ako sumu požičaných peňažných prostriedkov do dňa prevodu časti nehnuteľnosti na jeho rodičov, pretože pohľadávka rodičov voči žalobcovi bola uspokojená z prevedenia spoluvlastníctva k časti budovy. Uvedené bolo v súlade so Zákonom o DPH v znení účinnom od 01.07.2009 do 31.12.2009. V skutočnosti teda medzi zmluvnými stranami došlo k výmene plnení. Preukázal existenciu priamej súvislosti medzi dodaním tovaru - prevod časti nehnuteľnosti rodičom a protihodnotou, ktorú skutočne aj prijal od svojich rodičov - peňažnými vkladmi matky na jeho hypotekárny účet v banke v sume zodpovedajúcej spravidla mesačnej splátke istiny a úroku s jeho úveru. Preukázal prijaté hodnoty plnení od rodičov ako zmluvnej strany vyjadriť v peniazoch, no ani s týmto sa správca dane vôbec v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Správca dane sa nevysporiadal ani s výškou úrokov zaplatených z poskytnutých pôžičiek, ktorá mala byť taktiež zohľadnená pri výpočte základu dane. Správca dane absolútne opomenul ekonomické a obchodné hľadisko v danej veci v podobe skutočného obsahu právneho úkonu, práve naopak povýšil formálny právny úkon darovania nad jeho skutočný obsah založený na odplatnom plnení; v tejto súvislosti preto žiadal aj o vypočutie všetkých zmluvných strán, teda svojich rodičov, avšak správca dane bez akéhokoľvek odôvodnenia sa s týmto návrhom nevysporiadal. Správca dane taktiež neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o žalobcovom súčasnom dodaní tovaru na iný účel ako na podnikanie, pričom žalobca mu predložil dôkazy, ako súpisy kontrolovaných dokladov a listín, množstvo nájomných zmlúv, ktorými žalobca preukazuje, že tak v rozhodnom období ako i doposiaľ nehnuteľnosť výlučne žalobca používa na podnikanie i formou prenájmov iným podnikateľom. Rovnako sa s uvedenými skutočnosťami správca dane nevysporiadal. Bolo teda povinnosťou správcu dane vykonať celkove posúdenie všetkých okolností súvisiacich s dotknutým plnením ku dňu jeho dodania, aby zistil, že išlo v skutočnosti o odplatný prevod spoluvlastníctva, vrátane úmyslu zmluvných strán tak ako to bolo predložené objektívnymi dôkazmi. Na základe predložených bankových výpisov, potvrdení bánk a výsluchu svedkov nie je žiadna pochybnosť o tom, že ku dňu dodania tovaru žalobcovi bolo poskytnuté peňažné plnenie od zmluvných strán - jeho rodičov v peňažne vyčísliteľnej sume, čo mu musí dať odvolací orgán za pravdu. Žalobca teda nebol povinný z dodania tohto tovaru odviesť daň tak, ako mu ju určil správca dane v napadnutom rozhodnutí, pretože pre účely DPH je potrebné toto dodanie tovarov považovať za odplatné dodanie tovaru a na účely podnikania, vzhľadom na jasný, určitý a preukázaný úmysel zmluvných strán. Vzhľadom na uvedené daňový úrad nesprávne právne posúdil a následne aplikoval hore citované ustanovenia zákona o DPH, keď najskôr prvostupňový orgán nepovažoval za dostatočné vykonanie stavebných prác, neskôr uskutočnenie stavebných prác vyfakturovaných dotknutou faktúrou uznal, avšak sprostredkované stavebné práce, ktorých špecifikáciu žiadal žalobca doplniť dokazovaním / ktoré uprel žalovaný žalobcovi/, opätovne vylúčil pre absenciu náležitostí faktúry, ktorá môže byť i na samostatnej listine. Z hľadiska aplikácie režimu DPH žalovaný vo veci samej opomenul, že nie sú dané zákonné predpoklady na jeho právne a hlavne daňové posúdenie veci, pretože budova ako taká je už toho času skolaudovaná, je a bola vždy výlučne používaná na podnikateľské účely, správca dane nemal právo zadržať nami uplatnený odpočet DPH, DPH bola použitá na budúce obdobia. Dôkazom sú existujúce bývalé a terajšie nájomné vzťahy , preukazujúce budúci zisk daňového subjektu. So všetkými doposiaľ uvedenými odvolacími námietkami sa žalovaný v rade 1/ ako odvolací orgán vysporiadal v napadnutom rozhodnutí len odkazom na citáciu § 8, 19, 22 a 69 zákona č. 222/2004 Z.z. a citáciou § 628 Občianskeho zákonníka o darovacej zmluve a konštatovaním, že aj zápis na liste vlastníctva č. XXXX pre kat, úz. B. O. deklaruje prevod časti predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy a že spolupodieľanie sa na financovaní výstavby predmetnej nehnuteľnosti rodičmi a na splácaní hypotekárneho úveru neznamená, že sa má darovacia zmluva posudzovať ako odplatná zmluva. Odvolací orgán zároveň odobril postup správcu dane, ktorý nevypočul nami navrhnutých svedkov a teda nevykonal nami navrhované a žiadané dokazovanie, s tvrdením, že pre posúdenie danej veci aj bez toho bol dostatočne zistený skutkový stav. Napokon žalovaný ako odvolací orgán ani nezohľadnil procesnú námietku nezákonnosti začatia daňovej kontroly. S ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací orgán nezaoberal, čo však nijako v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnil. Namietal zákonnosť napadnutého rozhodnutia tak prvostupňového správneho orgánu ako i odvolacieho orgánu, pretože závery správcu dane a tak potvrdzujúce rozhodnutie rozhodnutia vydaného žalovaným z nedostatočne a okrem toho i nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia okolností konkrétneho prípadu a to s poukazom na nasledovné: Podľa čl. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa Daňového poriadku v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa Daňového poriadku správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa Daňového poriadku pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa citovaného zákona rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od priznania, hlásenia, dohody alebo iného oznámenia, musí obsahovať odôvodnenie. Podľa citovaného zákona rozhodnutie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa §70 ods. 1 Katastrálneho zákona v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa ods. 2 citovaného zákona údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. S poukazom na vyššie citované ustanovenia žalobca je toho názoru, že žalované správne orgány postupovali pri svojom rozhodovaní a procesnom postupe rozhodnutiu predchádzajúcom v rozpore s citovanými ustanoveniami, pretože nesprávne a neúplné zistili a následne aj vyhodnotili skutkový stav, a predovšetkým nesprávne aplikovali dotknuté právne predpisy. Predovšetkým, vzhľadom na konštatovanie žalovaného v napadnutom potvrdzujúcom rozhodnutí, poukázal na citované ustanovenia Katastrálneho zákona, podľa ktorých pojem hodnovernosť údajov znamená, že sa každý môže spoľahnúť na to, že tieto údaje sú pravdivé, možno im veriť a spoľahnúť sa na ne. Hodnovernosť je možné vyvrátiť, teda preukázať opak. Na preukázanie tejto skutočnosti sa použijú rôzne doklady alebo listiny. Ide o materiálnu publicitu katastra. Zmätočné v napadnutom rozhodnutí žalovaného v rade je to, že na jednej strane konštatuje úplnosť a dostatočnosť zisteného skutkového stavu a preukázanie všetkých našich tvrdení objektívnymi dôkazmi, no na strane druhej ich neuznanie s odkazom na údaj o darovacej zmluve v katastri nehnuteľností SR ohľadne dotknutej nehnuteľnosti. Zvlášť v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora EÚ k DPH sp. zn. C-326/11 z 12.7.2012 /J.J. Komen proti Staatssecretaris van Financien/: „Pri celkovom posudzovaní okolností plnenia treba v súvislosti so zdanením určitej transakcie zohľadniť deklarovaný úmysel strán, a to pod podmienkou, že bude podložený objektívnymi dôkazmi...vnútroštátnym súdom prislúcha uistiť sa, že transakcia nie je umelo vykonštruovaná, a preto neodráža ekonomickú skutočnosť, a že nie je vytvorená iba s cieľom dosiahnutia daňovej výhody,,. S prihliadnutím na doposiaľ uvedené mal za to, že žalované správne orgány postupovali v rozpore s ustanoveniami vyššie citovaných právnych predpisov a pri svojom rozhodnutí vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci nadväzne na nesprávne vyhodnotený zistený skutkový stav. Z týchto dôvodov je napadnuté právoplatné rozhodnutie nezákonné a z tých dôvodov navrhol, aby súd po vykonanom dokazovaní vydal tento rozsudok: Krajský súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR, Lazovná 63, Banská Bystrica č. 1100308/1/30622/2015 zo dňa 20.1.2015, ktorým odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9501403/5/4353110/2014 z 23.9.2014, ktorým mi bol vyrubený rozdiel dane z priadnej hodnoty v sume 21151,91 Eur a nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 21 151,91 Eur zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie, pričom sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Žiline v predmetnej veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok pre aplikáciu ust. § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods.3 O.s.p.. Žalobca a žalovaný boli písomnými výzvami zo dňa 30.4.2015 vyzvaní či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (súd rozhodne o žalobe rozsudkom bez pojednávania) s poukazom na ust. § 250f ods. 2 O.s.p. s doložkou, že ak sa v stanovenej lehote 15 dní nevyjadria, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemajú námietky. Právna zástupkyňa žalobcu výzvu prevzala dňa 18.5.2015 a žalovaný dňa 4.5.2015. V stanovenej lehote sa súdu nevyjadrili, preto súd mal za to, že boli splnené podmienky na aplikáciu § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.. Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ako aj postupov oboch správnych orgánov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu mal za to, že vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav a na takto zistený skutkový stav potom boli správne aplikované právne predpisy : zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH a aj ustanovenia procesného právneho predpisu - zákona č. 563/2009 Z.z. a to z nasledovných dôvodov: Podľa čl. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, zákon účinný ku dňu 31.12.2009 predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych spoločenstiev (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. ak platiteľ dodá tovar na svoju osobnú spotrebu, dodá tovar na osobnú spotrebu svojich zamestnancov, dodá tovar bezodplatne alebo dodá tovar na ďalší iný účel ako na podnikanie a pri kúpe alebo vytvorení tohto tovaru vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, považuje sa takéto dodanie tovaru za dodanie tovaru za protihodnotu. Bezodplatné dodanie tovaru na obchodné účely, ak jeho hodnota nepresiahne 16,60 € bez dane za 1 kus, a bezodplatné dodanie obchodných vzoriek sa nepovažuje za dodanie tovaru za protihodnotu. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Podľa § 22 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 3 je základom dane cena, za ktorú bol tovar nadobudnutý vrátane nákladov súvisiacich s nadobudnutím, a ak bol tovar vytvorený vlastnou činnosťou, základom dane sú náklady na vytvorenie tovaru vlastnou činnosťou; pri dodaní tovaru, ktorý je podľa osobitného predpisu (§ 22 zákona č. 595/2003 Z.z.) odpisovaným majetkom, je základom dane zostatková cena majetku zistená podľa osobitného predpisu (§ 25 zákona č. 595/2003 Z.z.). Podľa § 25 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, zostatkovou cenou na účely tohto zákona je rozdiel medzi vstupnou cenou hmotného majetku a nehmotného majetku a celkovou výškou odpisov z tohto majetku zahrnutých do daňových výdavkov [§ 19 ods. 3 písm. a)] okrem zostatkovej ceny podľa § 28 ods. 2 písm. b), pričom v zdaňovacích obdobiach, v ktorých daňovník postupuje podľa § 17 ods. 34 a § 19 ods. 2 písm. t), sa za výšku odpisu zahrnutého do daňových výdavkov považuje ročný odpis podľa § 27 alebo § 28. Podľa § 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), tento zákon upravuje správu daní, práva a povinností daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 predmetného zákona, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 zákona, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1 zákona, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 zákona, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutný a potrebný na dosiahnutie jej účelu. Jednou z činnosti správcu dane pre účely prebiehajúcej daňovej kontroly je súčinnosť iných osôb, ktorú vymedzuje § 26 Daňového poriadku. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 3 O.s.p., na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní - Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, preto je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy aj daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmu rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy a to hmotnoprávne, ako aj procesno-právne, ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu mal súd preukázané, že prvostupňovým rozhodnutím správca dane Daňový úrad Žilina podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 21.151,91 € a nepriznal vo vzťahu k žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2009 v sume 652,26 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 20.499,65 €. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na vykonanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej bol spísaný protokol č. 9501403/5/4498299/2013 zo dňa 04.10.2013, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 04.10.2013. V zápisnici o ústnom pojednávaní správca dane dňa 14.01.2014 podal stanovisko, pričom obsahom zápisnice je prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2009. Žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2009, preto správca dane zotrval na zisteniach, tak ako boli uvedené v protokole. V rámci vyrubovacieho konania správca dane zistil, že Branislav Šťastný spolu so svojim bratom V. B. uzatvorili s OTP bankou Slovensko, a. s., zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 2.484 000,-Sk v roku 2007, pričom za úver ručili nehnuteľnosťou svojich rodičov. Po nesplácaní úveru si rodičia zriadili spotrebný úver, kde v zmluve je vyznačený účel úveru: splatenie úveru. V rámci vyrubovacieho konania bola namietaná cena, z ktorej bola predpísaná dodatočná daň. Poukázal na výšku spotrebného úveru, ktorým rodičia kontrolované platiteľa splácali hypotekárny úver poskytnutý na výstavbu tejto nehnuteľnosti. Suma úveru je nižšia ako suma, z ktorej bola vypočítaná dodatočná daň. Správca dane uviedol, že prefinancovanie úverov je finančným vysporiadaním medzi fyzickou osobou platiteľom, jeho rodičmi - nezdaniteľnými osobami a treťou stranou bankou, a toto plnenie ide mimo režimu dane z pridanej hodnoty, nakoľko osoby, ktoré vstúpili do tohto reťazca finančného vysporiadania, sú nezdaniteľné osoby - rodičia. Preto finančné krytie úveru zo strany rodičov nie je plnením podľa § 2 Zákona o DPH, ale darovanie 2/3 nehnuteľnosti fyzickou osobou - platiteľom dane z pridanej hodnoty bezodplatne, a to na základe darovacej zmluvy je predmetom dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na darovaciu zmluvu nie je možné spájať toto plnenie s protihodnotou, ktorou bolo splatenie úveru rodičmi. Ak platiteľ realizuje dodanie tovaru alebo služieb bez toho, aby od prijímateľa tovaru alebo služby žiadal akúkoľvek reálnu protihodnotu, potom sa takéto dodanie tovaru alebo služby považuje za dodanie za protihodnotu. To znamená, že bezodplatne dodané tovary a služby sa stávajú z hľadiska daňového zaobchádzania rovnocenné s odplatne dodanými tovarmi a službami, t. j. platiteľ dane ich pri dodaní musí zdaniť daňou na výstupe. Poukázal na to čo je predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, je to dodanie tovaru v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou za protihodnotu. Tak isto v tejto súvislosti je považované aj dodanie nehnuteľnosti, darovanie - bezodplatné dodanie nehnuteľnosti podľa § 8 ods. 3 Zákona sa považuje za dodanie tovaru za protihodnotu, t.j. predmetom dane v prípade ak daň pri kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola odpočítateľná. Základom dane v tomto prípade podľa § 22 ods. 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty je cena, za ktorú bol tovar nadobudnutý vrátane nákladov súvisiacich s nadobudnutím, ak bol tovar vytvorený vlastnou činnosťou, základom dane sú náklady na vytvorenie tovaru vlastnou činnosťou. To znamená, že odpočítanú daň je platiteľ dane povinný odviesť v zdaňovacom období, v ktorom dôjde k dodaniu - darovaniu budovy. Taktiež poukázal na ust. § 62 a nasl. ust. Občianskeho zákonníka, čo sa týka uzatvárania darovacej zmluvy. Správca dane mal za to, že zapísaním vlastníctva 2/3 nehnuteľnosti na rodičov daňového subjektu došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 ods. 3 Zákona o DPH, keď pri takomto bezodplatnom dodaní tovaru sa uplatňuje ust. § 22 ods. 5 Zákona o dani z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o určenie základu dane. Z podkladov zo Správy katastra Bytča vyplynulo, že stavby - polyfunkčný dom bol zapísaný do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX dňa 09.04.2009 na základe žiadosti o zápis do listu vlastníctva. Prílohou odpovede je aj darovacia zmluva uzavretá medzi Branislavom Šťastným - žalobcom na jednej strane a na druhej strane X.U. a U. B. ako obdarovanými. Vklad predmetnej darovacej zmluvy bol povolený dňa 17.09.2009, t. j. v deň, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie príslušného katastrálneho úradu o povolení vkladu do katastra nehnuteľností. Zákon osobitne upravuje základ dane pre bezodplatné dodanie tovaru, ktorý je odpisovaným majetkom podľa Zákona o dani z príjmov. Základom dane pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 3 je zostatková cena majetku zistená podľa Zákona o dani z príjmov. Zostatkovou cenou na účely zákona č. 595/2003 Z.z. je rozdiel medzi vstupnou cenou hmotného majetku a nehmotného majetku a celkovou výškou odpisov z tohto majetku zahrnutých do daňových výdavkov - § 25 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z.. Podľa inventárnej karty hmotného a nehmotného investičného majetku kontrolovaný daňový subjekt zaradil uvedenú nehnuteľnosť do užívania dňa 23.02.2009 v obstarávacej cene - vstupnej cene 166.988,73 €. V prvom roku odpisovania zaradil podnikateľský subjekt hmotný majetok triedený podľa klasifikácie produkty a klasifikácie stavieb do štvrtej odpisovej skupiny s dobou odpisovania 20 rokov. Následne zvolil metódu rovnomerného odpisovania. Keďže vlastníctvo nehnuteľností bolo nadobúdateľmi nadobudnuté z titulu darovacej zmluvy vedenej na Správe katastra Bytča dňa 17.09.2009, t. j. pred možným uplynutím odpisu na konci účtovného obdobia k 31.12.2009, v tomto prípade sa zostatková cena hmotného majetku rovná vstupnej - obstarávacej cene hmotného majetku, t. j. 166.988,73 €. Táto pozostáva zo všetkých výdavkov vynaložených na vybudovanie polyfunkčného domu za obdobie rokov 2007 - 2009 a zároveň zaúčtovaných v účtovníctve daňového subjektu za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Počas výstavby v rokoch 2007 - 2009 si žalobca uplatňoval odpočítanie dane z nákladov, resp. výdavkov - faktúry, doklady o nákupe vynaložených na vybudovanie polyfunkčného domu, a to za obdobie, kedy sa začala výstavba polyfunkčného domu realizovať až do jeho ukončenia. Žalobca uvedeným postupom porušil ust. § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 8 ods. 3 v nadväznosti na § 22 ods. 5 Zákona o DPH, kedy bezodplatne dodal tovar iným osobám, súčasne tento tovar dodal na iný účel ako na podnikanie, a z ktorého bol povinný odviesť daň v tuzemsku zo zostatkovej ceny majetku vo výške 21.151,91 € (166 988,73 eur x 2/3 = 111325,82 Eur x DPH (19 %)= 21,151,91 Eur). Proti predmetnému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, základom tvrdenia žalobcu v odvolaní bola skutočnosť, že medzi ním a jeho rodičmi, teda medzi zmluvnými stranami darovacej zmluvy, v skutočnosti nedošlo k bezodplatnému prevodu časti nehnuteľnosti, ale podľa skutočného výkladu právneho úkonu išlo o vyplatenie požičanej sumy od rodičov prevodom časti nehnuteľnosti - 2/3 podielu na nehnuteľnosti. Ďalej tvrdil, že v danom prípade išlo o prevod nehnuteľnosti za protihodnotu vo výške dovtedy požičaných peňažných prostriedkov od zmluvných strán - nadobúdateľov. Namietal, že správca dane v rozpore so skutočným stavom určil daň z celkovej hodnoty budovy 111.325,82 € (2/3 zo sumy 166 968,73 Eur), čo nemá oporu v dokazovaní vykonanom až vo vyrubovacom konaní. Žalobca si je však vedomý možnosti vzniku daňovej povinnosti v danom období - tretí štvrťrok 2009, avšak určite nie v sume vypočítanej správcom dane nezohľadňujúcej všetky zistené a preukázateľné skutočnosti. Nebol teda povinný odviesť daň tak, ako mu ju určil správca dane, pretože pre účely DPH je potrebné toto dodanie tovaru považovať za odplatné dodanie tovaru na účely podnikania vzhľadom na jasný, určitý a preukázaný úmysel zmluvných strán. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 20.01.2015 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom, tak ako ho zistil správca dane a rovnako sa stotožnil aj s právnym posúdením prvostupňového správneho orgánu. Žalobca uskutočnil bezodplatné dodanie tovaru, keď svojím rodičom pani U. B. a pánovi X.U. daroval 2/3 z predmetnej nehnuteľnosti - polyfunkčný dom, pričom v rokoch 2007 - 2009 si uplatňoval odpočítanie dane z nákladov, resp. výdavkov vynaložených na vybudovanie polyfunkčného domu, považuje sa uvedené dodanie tovaru podľa § 8 ods. 3 Zákona o DPH za dodanie tovaru za protihodnotu. Základom dane pri uvedenom plnení podľa § 22 ods. 5 zákona bola zostatková cena majetku zistená podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Nakoľko žalobca z dodania tovaru - prevodu časti nehnuteľnosti nepriznal a neodviedol DPH, bol postup správcu dane súladný so zákonom, keď mu z uvedeného dôvodu vyrubil DPH v sume 21.151,90 € - zostatková cena nehnuteľnosti x 2/3 x 19 % = 166.988,73 x 2/3 x 0,19 = 21.151,91 €. K námietke skutočného obsahu právneho úkonu uviedol, že základnými podmienkami darovacej zmluvy sú bezplatnosť a dobrovoľnosť. Podmienka bezplatnosti znamená, že darovanú hodnotu nemá darca dostať za protihodnotu a podmienka dobrovoľnosti znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť dar za protihodnotu. Samotné podmienky darovacej zmluvy ustanovujú, že v prípade dodania nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy dochádza k bezodplatnému dodaniu tovaru v súlade s § 8 ods. 3 Zákona o DPH. Správca dane vyhodnocoval darovaciu zmluvu aj podľa jej skutočného obsahu, z ktorej je zrejmé, že sa skutočne jedná o úkon darovania. Poukázal pritom na jednotlivé články darovacej zmluvy a aj na zápis na LV č. XXXX kat. úz. B. O.. Taktiež poukazoval na to, že skutočnosť, že sa rodičia žalobcu podieľali na financovaní výstavby nehnuteľnosti a na splácaní hypotekárneho úveru, neznamená, že sa má darovacia zmluva posudzovať ako zmluva odplatná. Ďalej tiež uviedol, že pani U. B. komunikovala so správcom dane ako splnomocnený zástupca a pána X. B. správny orgán nepovažoval za potrebné vypočuť, nakoľko všetky potrebné skutočnosti pre objektívne posúdenie veci boli dostatočne zistené počas kontroly. Podstatou prejednávanej veci je vyriešenie spornej otázky, či správne orgány - správca dane a žalovaný postupovali v súlade so zákonom o DPH č. 222/2004 Z.z., keď posudzovali prevod časti nehnuteľnosti žalobcu - polyfunkčného domu, ktorý sa nachádza na adrese Z. XXXX, O., ktorý je evidovaný na LV č. XXXX kat. úz. B. O. so súpisným číslom XXXX postavený na parcele 1659/143, ktorý bol realizovaný na základe darovacej zmluvy zo dňa 29.05.2009 medzi darcom - žalobcom a obdarovanými rodičmi žalobcu X. a U. B. v rozsahu darovania 2/3 z uvedenej nehnuteľnosti ako dodanie tovaru s poukazom na ust. § 8 ods. 1 pís. a), § 8 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný a aj správca dane mali za to, že vzhľadom na to, že išlo na základe darovacej zmluvy o bezodplatný prevod, bezodplatné dodanie tovaru - 2/3 ín špecifikovanej nehnuteľnosti od platiteľa dane - žalobcu vo vzťahu k jeho rodičom ako neplatiteľom dane, bolo potrebné aplikovať ust. § 8 ods.3 zákona o DPH a takéto dodanie tovaru (prevod nehnuteľnosti) sa má považovať za dodanie tovaru za protihodnotu, pričom základom dane je podľa § 22 ods. 5 zákona o DPH zostatková cena majetku zistená podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Nebolo sporné, že vklad do katastra nehnuteľností na Správe katastra Bytča predmetnej nehnuteľnosti resp. darovacej zmluvy bol povolený dňa 17.09.2009 pod V 773/2009 v rozsahu podielov - 1/3 na X. B. a U.U. - 1/3 - rodičov žalobcu. Vklad bol povolený na základe darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako darcom a obdarovanými - rodičmi žalobcu, pričom v čl. II. darovacej zmluvy je výslovne uvedené, že darca daruje predmetnou zmluvou nehnuteľnosti špecifikované v zmluve do podielového spoluvlastníctva v podiele po 1/3, pričom obdarovaní rodičia dar od darcu s vďakou prijímajú. V čl. VI. zmluvy bolo uvedené, že účastníci zmluvy zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, táto nebola podpísaná pod nátlakom, berú na vedomie, že sú svojimi prejavmi vôle viazaní a na znak súhlasu túto vlastnoručne podpisujú. Žalobca v žalobe namietal predovšetkým to, že v skutočnosti nešlo v danom prípade o bezodplatný prevod časti nehnuteľnosti resp. jej podielov v rozsahu 2/3, ale v skutočnosti že išlo o zaplatenie (splatenie) požičanej sumy vo vzťahu k svojim rodičom (žalobca tvrdil, že malo ísť z jeho strany o pôžičku peňazí od svojich rodičov v súvislosti so žalobcovým podnikaním, s dohodou medzi nimi, že len čo rozbehne podnikanie v samotnej polyfunkčnej budove, ktorá bola predmetom prevodu, že tieto peniaze rodičom vráti, pričom rodičia žalobcovi pomohli, zaťažili v prospech žalobcu na výstavbu polyfunkčného domu záložným právom pre banku svoj rodinný dom) a to práve prevodom časti špecifikovanej nehnuteľnosti v stanovených podieloch. Ďalej poukázal na to, že žalobca výlučne predmetnú nehnuteľnosť - polyfunkčný dom on sám používa na podnikateľské účely, a to formou prenájmov iným podnikateľom. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou znamenajúcou, že súd preskúma napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Súd teda nemôže z vlastnej iniciatívy prejav žalobcu nahradiť a sám vyhľadať možné právne vady napadnutého rozhodnutia. Základným predpokladom konania je tvrdenie žalobcu, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Zo žaloby však musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z ktorej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona, ktorý však musí tiež konkretizovať, t. j. že správny orgán porušil vydaním rozhodnutia konkrétne ustanovenie zákona alebo iného právneho predpisu, a to poukázaním na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva. Žalobca v žalobe nijakým spôsobom nekonkretizuje procesnú námietku nezákonnosti začatia daňovej kontroly. Z týchto dôvodov je táto námietka bezpredmetná. Oznámenie o výkone daňovej kontroly č. 9500403/5/3481360/2012/Dra zo dňa 23.11.2012 bolo doručené žalobcovi dňa 30.11.2012. Žalobca zásielku osobne prevzal. Podľa uvedeného oznámenia sa daňová kontrola mala začať dňa 21.12.2012 o 09:00 hod. v priestoroch Daňového úradu Žilina, Janka Kráľa 2, Žilina. S poukazom na § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do 8 dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola avšak nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. V predloženom administratívnom spise sa nenachádza žiadna dohoda medzi žalobcom a správcom dane o novom termíne začatia daňovej kontroly, resp. žiadosť žalobcu ako daňového subjektu, resp. oznámenie správcovi dane, že z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Z týchto dôvodov daňová kontrola začala v súlade so zákonom a to dňa 21.12.2012. Bolo preukázané, že realizáciu výstavby nehnuteľnosti - príslušného polyfunkčného domu začal daňový subjekt - žalobca na základe žiadosti o vydanie staveného povolenia, ktoré bolo vydané Mestom Bytča pod č. VAŽP/261/2007-MK zo dňa 02.05.2007. Rozhodnutím pod č. VAŽP/38/2009-MK zo dňa 12.02.2009 Mesto Bytča ako príslušný stavebný úrad povolilo daňovému subjektu - žalobcovi užívanie stavby - polyfunkčný dom na pozemku parcela č. KN 1659/143 v kat. úz. B. O.. Nebolo sporné, že predmetná nehnuteľnosť bola do užívania zaradená dňa 23.02.2009, pričom na inventárnej karte hmotného a nehmotného investičného majetku uviedol žalobca vstupnú cenu a obstarávaciu cenu nehnuteľností v sume 166.988,73 €, odpisovú skupinu 4, doby odpisovania 20 rokov a metódu odpisovania rovnomernú. V čase zaradenia uvedenej nehnuteľnosti do užívania bol žalobca jej výlučným vlastníkom. Rovnako z administratívneho spisu bolo preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa 11.8.2009 daroval svojim rodičom X. B. a U. B. 2/3 zo špecifikovanej nehnuteľnosti. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 17.09.2009. Podľa názoru súdu správne orgány postupovali správne, keď napadnutým rozhodnutím, resp. prvostupňovým rozhodnutím vyrubili žalobcovi daň z pridanej hodnoty z titulu dodania tovaru - prevodu časti nehnuteľnosti, tak ako to bolo uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia s poukazom na ust. §§ 8 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 3, § 19 ods. 1, 22 ods. 5 a § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Nepochybne aj súd mal preukázané z predmetnej darovacej zmluvy bezodplatné dodanie tovaru s poukazom na ust. § 8 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 3 Zákona o DPH v rozsahu 2/3 z predmetnej nehnuteľnosti polyfunkčného domu na X. a U. B.. Podľa názoru súdu správca dane aj správne určil základ dane pri uvedenom plnení s poukazom na § 22 ods. 5 Zákona o DPH, podľa ktorého je základom dane pri uvedenom plnení zostatková cena majetku zistená podľa zákona č. 595/2003 Z.z. (§ 22 ods. 1, § 25 ods. 3 zákona) s tým, túto daň bol povinný žalobca odviesť v zdaňovacom období, v ktorom dôjde k dodaniu - darovaniu predmetnej nehnuteľnosti - polyfunkčného domu, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený tak ako už bolo konštatované dňa 17.9.2009. S poukazom na ust. § 628 a nasl. ustanovenia Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne prenecháva obdarovanému, a tento dar obdarovaný prijíma. Základnými podmienkami darovacej zmluvy sú teda bezodplatnosť a dobrovoľnosť, pričom písomná forma je podmienkou platnosti darovacej zmluvy, hlavne v prípade, ak je predmetom prevodu nehnuteľnosť. Podmienka bezodplatnosti znamená, že za darovanú hodnotu - dar nemá darca dostať protihodnotu. Podmienka dobrovoľnosti znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť za dar protihodnotu. Súd poukazuje najmä aj na to, že žalovaný správne posudzoval predmetnú darovaciu zmluvu aj podľa jej skutočného obsahu, pričom v čl. II. darovacej zmluvy je uvedené, že darovacou zmluvou daruje darca obdarovaným v rade 1/ a v rade 2/ nehnuteľnosti, ktoré sú bližšie špecifikované v čl. I. tejto zmluvy do ich spoluvlastníctva každému v podiele 1/3. Obdarovaní rodičia v rade 1/ a v rade 2/ dar darujúceho syna s vďakou prijímajú. Podľa čl. VI. darovacej zmluvy bola darujúcim ako aj obdarovaným v rade 1/ a 2/ prečítaná, jej obsahu bolo porozumené, nebola podpísaná v tiesni ani pod nátlakom. Zmluvné strany berú na vedomie, že sú svojimi prejavmi vôle viazaní a na znak súhlasu túto darovaciu zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedeného je zrejmé, že obsah právneho úkonu je vzhľadom na písomný prejav zmluvy nepochybný, pričom súd tiež poukazuje na to, že jednotliví účastníci zmluvy ako žalobca, resp. obdarovaní, sa prípadne cestou žaloby prostredníctvom súdu nedomáhali určenia neplatnosti predmetnej zmluvy, nedomáhali sa neplatnosti cez ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. Urobením takéhoto simulovaného právneho úkonu je spravidla spojené zastieranie iného právneho úkonu - disimulácia. Krajský súd v Žiline sa stotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade pre vyrubenie dane z pridanej hodnoty nie je rozhodujúca skutočnosť, ktorú žalobca uvádza, že financovanie výstavby, že túto financovali resp. spolufinancovali z hypotekárneho úveru z OTP banka Slovensko prostredníctvom rodičov, ktorí mu poskytli finančné prostriedky na výstavbu predmetnej nehnuteľnosti, ktorí taktiež uhrádzali splátky vyššie uvedeného hypotekárneho úveru, ktorý neskôr aj za žalobcu vyplatili a taktiež zaťažili svoju nehnuteľnosť záložným právom. O poskytnutých finančných prostriedkoch od svojich rodičov ako vyplýva z výkazov o majetku a záväzkoch za roky 2007, 2008 žalobca vo svojom účtovníctve neúčtoval, t.j. neboli predmetom účtovníctva. Tak isto je bezpredmetné a právne irelevantné, že rodičia žalobcu sa podieľali na financovaní výstavby predmetnej nehnuteľnosti a na splácaní hypotekárneho úveru, neznamená to, že teda v danom prípade by sa z tohto dôvodu mala predmetná darovacia zmluva posudzovať ako odplatná zmluva. Taktiež sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že skutočnosť, že nebolo úmyslom žalobcu previesť časť predmetnej nehnuteľnosti za odplatu tak, ako to tvrdí v žalobe, svedčí aj skutočnosť, že žalobca z prevodu časti predmetnej nehnuteľnosti nepriznal daň z pridanej hodnoty, žalobca z prevodu časti predmetnej nehnuteľnosti nevystavil faktúru a takisto neustálil výšku odplaty. Rovnako súd poukazuje aj na to, že v zápisnici z ústneho pojednávania č. 9501403/5/4162652/2014 zo dňa 10.09.2014 žalobca uviedol, že v septembri 2009 darovacou zmluvou previedol k dotknutej nehnuteľnosti za odplatu v celkovej sume 116.930,59 Eur, ktorá suma mala pozostávať zo sumy 71.550 Eur, ktorú uhradili nadobúdatelia - rodičia žalobcovi vyplatením jeho úveru, sumy pôžičky nadobúdateľov od ich financujúcej banky OTP číslo zmluvy 158/4013/10SÚ zo dňa 27.01.2011, zo sumy 10.426,84 Eur, t.j. úrokov zaplatených banke z úveru do 30.04.2014, zo sumy 4.283,16 Eur, t.j. úroku z úveru za obdobie od 05/2014 do 2018, ktoré musia nadobúdatelia zaplatiť banke, zo sumy 10.670,59 Eur titulom hotovostných vkladov jedného z nadobúdateľov v prospech bankového účtu žalobcu, zvyšok 20.000 Eur spočíva v hotovostných platbách za niektoré tovary a služby použité k nadobudnutiu nehnuteľností žalobcom a preukázané kópiou evidenciami B. v zošite. V odvolaní zo dňa 27.10.2014 žalobca uvádzal, že správca dane bol povinný základ dane stanoviť ako sumu požičaných peňažných prostriedkov do dňa prevodu časti nehnuteľností na rodičov, t.j. do 17.09.2009. Stotožnil sa súd s vyjadrením žalovaného, že tak takto stanovená odplata sa však diametrálne líši od odplaty, ktorú žalobca vyčíslil v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 10.09.2014. Súd má za to, že základ dane správca dane a teda aj žalovaný posudzoval v súlade s ustanoveniami zákona o DPH a to § 22 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. a s uvedenými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Tak isto je nepodstatné poukazovanie žalobcu na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (poukaz na uvedenú vzniesol až v žalobe, t.j. žalovaný k nej nemohol v rámci rozhodnutia o odvolaní zaujať stanovisko), nakoľko predmetom preskúmania v predmetnej veci nie je skutočnosť, či došlo k prevodu vlastníctva, ale posúdenie otázky, či prevod vlastníctva bol odplatný alebo bezodplatný. Vo vzťahu k námietke žalobcu k nevypočutiu jeho rodičov ako účastníkov darovacej zmluvy ako obdarovaných súd uvádza, že vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom aj na zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9501403/5/4417942/2013 zo dňa 30.09.2013, kde sa U. B. - matka žalobcu ako splnomocnená zástupkyňa žalobcu vyjadrovala vo veci v tom zmysle, že si v roku 2009 neuvedomovali, že v prípade darovania je potrebné z daru vysporiadať daň z pridanej hodnoty je táto námietka bezpredmetná. Rovnako v rámci daného konania žalovaný správne vyhodnotil, že nebolo potrebné v danom prípade vypočuť ako svedka otca žalobcu - pána X. B. vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci, keď zo zhromaždených podkladov k veci bolo možné vyvodiť zodpovedajúce právne závery, žalovaný správne konštatuje nadbytočnosť vykonania takýchto dôkazov. Rovnako súd považuje za nepodstatnú, resp. nedôvodnú námietku nedostatku dôvodov rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, nakoľko z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je dostatočne zrejmé, na základe akých skutočností, z akých dôvodov správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 21.151,91 Eur za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009, pričom je možné konštatovať, že žalovaný správny orgán sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami žalobcu, ktoré vzniesol žalobca v rámci odvolacieho konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bola žaloba ako nedôvodná pri aplikácii § 250j ods. 1 zamietnutá. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p a contrario. Nakoľko žalobca nebol úspešným účastníkom konania, nemá právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.