Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/92/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015200432 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5015200432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: TREMA s.r.o., so sídlom Kragujevská 389, 010 01 Žilina, IČO: 46 229 281, v zastúpení Mgr. Karolom Haťapkom, advokátom, adresa na doručovanie P. O. Q. XX, XXX XX Q., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/97033/2015 zo dňa 03.03.2015, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobný návrh z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 21.04.2015 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/97033/2015 zo dňa 03.03.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie, rozhodnutie žalovaného, preskúmavané rozhodnutie"), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Martin (ďalej len „prvostupňový orgán") č. 9514402/5/5185822/2014/Glö zo dňa 25.11.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu"), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 53 617,29 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a poukázal na § 51 ods. 1 písm. a), § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.") a konštatoval, že pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie február 2013, napriek opakovaným výzvam správcu dane, žalobca nepredložil v rámci daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní žiadne doklady a z dokladov, ktoré si zabezpečil v rámci výkonu svojej činnosti správca dane prostredníctvom Policajného zboru SR a Prezídia Policajného zboru dospel k záveru, že pri kontrole oprávnenosti odpočítania DPH za zdaňovacie obdobie február 2013 z dokladov, ktoré mal správca dane k dispozícii, a to rekapitulácia z DPH - odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie február 2013, medzi zapožičanými dokladmi sa nenachádzali podrobné záznamy, ktoré je platiteľ povinný viesť v zmysle § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., ani faktúry, ktoré by zodpovedali sume uplatneného odpočítania DPH v riadku 21, v riadku 23 daňového priznania žalobcu k DPH, potom žalovaný konštatoval, že záver správcu dane, ktorým neuznal žalobcovi odpočítanie DPH v celkovej sume 53 617,29 €, ktoré si deklaroval v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie február 2013, bol správny. Žalovaný konštatoval, že žalobca nepredložil správcovi dane faktúry, ktoré by preukázali opodstatnenosť uplatneného nároku na odpočítanie, keď medzi dokladmi, ktoré si správca dane zapožičal od polície, sa takéto faktúry nenachádzali, s výnimkou dokladu ERP zo dňa 04.02.2013 na predaj mobilného telefónu Samsung Galaxy S3 Mini - suma 29,00 € z toho DPH 4,83 €. Žalobca nepreukázal, že sa pokúsil získať faktúry od svojich dodávateľov, keď mu bol správcom dane poskytnutý dostatočný časový priestor na preukázanie nárokovaného odpočítania DPH. Ďalej konštatoval, že žalobca neviedol záznamy v zmysle § 70 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z.z.. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie daní a na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane s možnosťou pomerného odpočítania dane, pričom v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Žalovaný ako aj správca dane konštatovali, že bez vyššie uvedených záznamov nie je možné preveriť správnosť uplatneného odpočítania dane v nadväznosti na daňové priznanie DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Konštatoval, že platiteľ dane musí z hľadiska splnenia formálnych podmienok disponovať príslušnými faktúrami, ktoré musia byť zaevidované v záznamoch o prijatých tovaroch a službách a poukázal na § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal oprávnenosť nárokovaného odpočtu dane uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 príslušnými faktúrami a povinnými záznamami, keď oznámenie o výkone daňovej kontroly z 15.7.2013 obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Medzi povinné náležitosti oznámenia o daňovej kontrole nepatrí uvedenie hmotnoprávneho predpisu - zákona č. 222/2004 Z.z. , ani uvedenie dôvodu daňovej kontroly. V súlade s § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. oznámenie o daňovej kontrole správca dane vyhotovil a doručil žalobcovi. Konštatoval, že písomnosti vydané správcom dane v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania boli podpísané oprávnenými osobami v súlade s platnými predpismi ako aj internými riadiacimi aktmi finančnej správy. Čo sa týka tvrdenia, že nebolo žalobcovi predložené písomné poverenie zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmé, že by uvedené právo bolo žalobcovi odopreté. K námietkam žalobcu o postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly uviedol, že v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane nezaevidoval žiadnu sťažnosť, ktorú by podal žalobca voči zamestnancom vykonávajúcim uvedenú kontrolu. K námietkam, že žalobcovi nebolo umožnené právo nazerať do spisu, vyhotoviť fotokópie dokladov a vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, poukázal, že počas výkonu daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní žalobca nepožiadal o nahliadnutie do spisu, ani o vyhotovenie fotokópií dokladov zo spisu a napriek opakovaným výzvam správcu dane sa na ústne pojednávanie nedostavil. Žalobcovi bol správcom dane poskytnutý dostatočný priestor na to, aby sa mohol vyjadriť k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia. K námietke o nedodržaní ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly poukázal na § 46 ods. 1 a 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. a konštatoval, že v daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 u žalobcu bola začatá 13.08.2013 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9514401/5/3404794/2013/Glö zo dňa 15.07.2013 (ďalej len „oznámenie o výkone daňovej kontroly zo dňa 15.07.2013") a ukončená bola dňa 29.07.2014, a to doručením výzvy č. 9514401/5/3544030/2014/Glö z 21.07.2014 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole o kontrole, keď v prílohe tejto výzvy bol aj samotný protokol o daňovej kontrole č. 9514401/5/3544010/2014/Glö z 21.07.2014 (ďalej len „protokol o kontrole" alebo „protokol o kontrole z 21.07.2014"), z čoho je preukázané, že správca dane neprekročil ročnú lehotu na výkon daňovej kontroly. K námietkam, že protokol o kontrole neobsahoval všetky náležitosti uvedené v § 47 zákona č. 563/2009 Z.z., konštatoval, že protokol bol žalobcovi doručený 29.07.2014, obsahoval všetky taxatívne vymedzené náležitosti uvedené v § 47 zákona č. 563/2009 Z.z., bol podpísaný zamestnancom správcu dane vykonávajúcim daňovú kontrolu a správca dane nepozmeňoval žiadne časti protokolu. K tvrdeniam o otázke posudzovania dokladov preukazujúcich nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty konštatoval, že v rámci výkonu daňovej kontroly dane z pridane hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 a v nasledujúcom vyrubovacom konaní správca ani neposudzoval žiadne doklady - faktúry, s výnimkou dokladu ERP zo 04.02.2013 na predaj mobilného telefónu Samsung Galaxy S3 Mini suma 29,00 € z toho DPH 4,83 €, ktorým je preukazovaný nárok na odpočítanie dane, nakoľko neboli žalobcom predložené žiadne doklady a ani sa takéto doklady nenachádzali medzi dokladmi zabezpečenými správcom dane od polície. Žalobca nepredložil správcovi dane žiadne doklady a záznamy, aj keď na ich predloženie bol opakovane vyzvaný. Medzi dokladmi, ktoré získal správca dane od polície sa nenachádzali žiadne faktúry s prílohami, preberacie protokoly, ktoré uvádza žalobca v odvolaní. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly správca dane nevypočul ani iného správcu dane, nepožiadal o vypočutie svedkov, teda neboli spisované žiadne zápisnice o vypočutí svedkov. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi bolo doručené iba jedno rozhodnutie správcu dane, a to pod č. 9514402/5/5185822/2014/Glö z 25.11.2014. Ďalej uviedol, že v protokole z daňovej kontroly ani v napadnutom rozhodnutí sa správca dane neodvoláva na žiadne rozsudky Európskeho súdneho dvora. K tvrdeniam o prepojenosti osôb v rámci holdingových spoločností a stanovovania cien konštatoval, že námietky nemajú žiadnu spojitosť s daňovou kontrolou, ktorá bola vykonávaná. K tvrdeniam o nutnosti vyhotovenia odborného stanoviska vo veci posúdenia reálnosti prieskumu trhu uviedol, že v priebehu daňovej kontroly zamestnanci správcu dane nepožiadali Kriminálny úrad Finančnej správy SR o vyhotovenie odborného stanoviska vo veci posúdenia reálnosti prieskumu trhu, nakoľko táto námietka nemá žiadnu spojitosť s daňovou kontrolou. K ostatným námietkam sa žalovaný nevyjadril, mal za to, že nemajú väzbu na napadnuté rozhodnutie správcu dane, ani na konanie, ktoré vykonal správca dane. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V obsahu žaloby poukázal na článok 1 ods. 1 veta prvá, článok 20 ods. 1, článok 46 ods. 1, 2, článok 152 ods. 4, článok 153, 154c ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") ako aj článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Poukazoval na princíp legality, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, jednotný prístup žalovaného pri rozhodovaní v skutkovo zhodných veciach, zásadu presného a úplného zistenia skutkového stavu a princíp dôkazného bremena a judikatúru, právo na prerokovanie veci bez zbytočného odkladu a na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR a poukázal na porušenie práv žalobcu na dobrú verejnú správu s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR IV. ÚS 387/2010, II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02. V bode 5.17.3 žaloby konštatoval, že má za to, že žalovaný rozhodol neskoro a nevysporiadal sa s tvrdením žalobcu uvedeným v podanom odvolaní, len vo výroku svojho rozhodnutia potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Správne orgány nedostatočne preverili skutočnosti dôležité pre správne určenie dane, nedostatočne komunikovali so žalobcom ako daňovým subjektom a úmyselne poškodili žalobcu a jeho dobré meno. Žalovaný ako aj správca dane neúplne zistili skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnym právnym záverom, keď správca dane je povinný dbať na to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a jeho závery neboli založené len na domnienkach správcu dane. Uviedol, že správca dane je povinný dodržiavať základnú zásadu daňového konania, ktorou je úzka spolupráca správcu dane s daňovým subjektom aj inými osobami, čo znamená realizáciu princípu svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy dane, keď pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie veci musí správca dane postupovať, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle avšak objektívne rozhodnutie veci. Tvrdil, že nadobudol presvedčenie, že správca dane pri svojom postupe nerešpektoval základné zásady daňového konania uvedené v § 3 zákona č. 563/2009 Z.z., naviac, keď porušil princíp právnej istoty, proporcionality a zásady voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 29.05.2015. Zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí správcu dane. Konštatoval, že žalobca nepredložil správcovi dane faktúry, ktorými preukazoval opodstatnenosť uplatneného nároku na odpočítanie dane, keď medzi dokladmi, ktoré si správca dane zapožičal od polície, sa takéto faktúry nenachádzali. Žalobca neviedol povinné záznamy podľa § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., preto nebolo možné preveriť správnosť uplatneného odpočítania, v nadväznosti na daňové priznanie DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Konštatoval, že platiteľ dane si uplatňuje právo na odpočítanie DPH podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. a v príslušnom zdaňovacom období, musí z hľadiska formálnych podmienok disponovať faktúrami, ktoré musia byť evidované v záznamoch o prijatých tovaroch a službách. S poukazom na § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal oprávnenosť nárokovaného odpočtu dane uvedeného v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 2013 príslušnými faktúrami a povinnými záznamami a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného na nariadenom pojednávaní dňa 29.09.2015 v neprítomnosti žalobcu, ktorý na základe úradných záznamov z 29.09.2015 telefonicky ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu, že pre poruchu dopravného prostriedku sa nemohol na vytýčený termín pojednávania dostaviť. Krajský súd návrhu právneho zástupcu žalobcu na odročenie pojednávania nevyhovel z dôvodu, že v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., v ktorom krajský súd preskúmava právoplatné rozhodnutia správnych orgánov - aj napadnuté rozhodnutie, pričom je viazaný rozsahom žalobných bodov, ktoré žalobca formuloval v podanej žalobe v lehote dvoch mesiacov na podanie správnej žaloby. Z tohto dôvodu ani osobná účasť zástupcu žalobcu na pojednávaní nemohla ovplyvniť rozsah žalobných bodov a teda aj rozsah súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu krajský súd návrhu na odročenie termínu pojednávania nevyhovel, vzhľadom na charakter konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. - správne súdnictvo, keď správny súd nevykonáva dokazovanie a vykonanie dôkazov je vo výhradnej kompetencii správnych orgánov počas správneho konania. Krajský súd preto konal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, nakoľko jeho účasť na pojednávaní nebola nevyhnutná. Naviac krajský súd poukazuje, že na vytýčený termín pojednávania volal priamo aj žalobcu, ktorý termín pojednávania prevzal dňa 29.07.2015, teda nielen jeho právneho zástupcu - Mgr. Karola Haťapku, čo znamená, že aj priamo žalobca mohol sa pojednávania osobne zúčastniť, čo však neučinil. Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či dostatočne zistil skutkový stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe (resp. opravnom prostriedku). To znamená, že krajský súd ako správny súd nevyhľadáva dôvody žaloby a je viazaný rozsahom žalobných bodov, ktoré vymedzil žalobca v podanej žalobe v lehote na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.). Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z., správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z., pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 3 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z., daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. Podľa § 3 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z., právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 563/2009 kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení k 31.12.2013, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 cit. zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 49 ods. 3 cit. zákona, platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení k 31.12.2013, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2013 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb. Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny. Správa daní, s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiskálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi, upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať zakladanie alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelné nakladanie so zisteniami zistenými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v danom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykonať, akým spôsobom dokazovanie doplniť, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodiť, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane, aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca k tvrdeniam, ktoré uvádzal v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2013 k dani z pridanej hodnoty (ktoré boli predmetom preverovania zo strany správcu dane), nepredložil, napriek niekoľkým výzvam správcu dane, žiadne listinné dôkazy. Taktiež nepreukázal, že viedol záznamy, ktoré bol povinný viesť v súlade s ust. § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2013, napriek tomu, že správca dane adresoval žalobcovi niekoľko výziev na predloženie a označenie dôkazov, a to výzvy č. 9514401/5/3922065/2013/Glö z 26.08.2013 a č. 9514401/5/1347936/2014/Glö zo 04.04.2014. Žalobca, v odpovedi na list správcu dane č. 9514401/5/4028085/2013/Glö zo dňa 10.09.2013, ktorá písomnosť bola doručená správcovi dane 12.09.2013, oznamoval, že nie je schopný predložiť doklady k prebiehajúcim kontrolám, keď doklady boli zadržané v rámci prípravného konania vedeného orgánmi činnými v trestnom konaní pod sp. zn. PZ-674/NKA-PZ-BA-2013 a k tomuto podaniu pripojil fotokópie písomností, ktorými požiadal o vydanie účtovných dokladov príslušné orgány policajného zboru. Žalobca dňa 14.01.2014 správcovi dane doručil podanie zo dňa 07.01.2014 označené ako „odpoveď na oznámenie", v ktorom tvrdil, že nemá možnosť prevziať doklady od policajného zboru, ani nedisponuje zoznamom zadržaných dokladov a predložil správcovi dane dôkazy, že doklady boli zabezpečené Policajným zborom SR pri domovej prehliadke v sídle spoločnosti UPD Holding, s. r. o., ktorá viedla jeho účtovníctvo. Súčasne správcovi dane oznámil, že Prezídium Policajného zboru SR doklady nevrátilo žalobcovi a správca dane je povinný si ich vyžiadať od Policajného zboru SR. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že správca dane si doklady zabezpečil, keď na základe výzvy č. 9514401/5/599358/2014/Glö zo dňa 14.02.2014 požiadal Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka finančnej polície, expozitúra stred Banská Bystrica o súčinnosť pri zapožičaní vecí, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke 02.08.2013 a ktoré boli dňa 22.01.2014 vrátené A. U. na základe potvrdenia o vydaní veci. Tieto boli dňa 17.02.2014 správcom dane od uvedenej zložky polície zapožičané, o čom svedčí potvrdenie o zapožičaní veci pod č. 9514401/5/62792/2014/Glö. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že správca dane sa pokúšal o výsluch konateľa žalobcu, resp. splnomocneného zástupcu žalobcu, a to predvolaním na ústne pojednávanie z 25.02.2014, vytýčené na 19.03.2014, ku ktorému sa žalobca vyjadril v písomnom podaní zo 17.03.2014, kde uviedol, že nový konateľ žalobcu určí splnomocneného zástupcu, ktorý bude oprávnený pred správcom dane konať, ďalej predvolaním z 27.06.2014, ktorým bol určený termín pojednávania na 18.07.2014, predvolaním z 26.09.2014, ktorým bol termín ústneho pojednávania určený na 19.11.2014, na určené termíny pojednávania sa štatutárny zástupca žalobcu, ani poverená osoba žalobcu, ktorá by sa preukázala predložením plnej moci k zastupovaniu žalobcu pred správcom dane, nedostavil. Krajský súd poukazuje, že predvolanie na termín 19.03.2014 bolo žalobcovi doručené 14.03.2014, predvolanie na termín 18.07.2014 bolo žalobcovi doručené 16.07.2014, predvolanie na termín 19.11.2014 bolo žalobcovi doručené uložením na pošte v mesiaci október 2014. Krajský súd mal preukázané, že správca dane doručoval predvolanie žalobcovi aj na sídlo tejto obchodnej spoločnosti, ktoré bolo sídlom v čase doručovania, v súlade so zápisom v Obchodnom registri, ako aj konateľovi tejto obchodnej spoločnosti. Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že žalobca nepredložil správcovi dane a ani v rámci odvolacieho konania žiadne listinné dôkazy, ktoré by súviseli so skutočnosťami, ktoré boli predmetom daňovej kontroly, nevymedzil skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali dôvodnosť daňovej povinnosti, ktorú preukazoval v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie február 2013, ani neoznačil svedkov, ktorí by dôvodnosť skutočností, uvedených v daňovom priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie február 2013 potvrdili. Žalobca nepreukázal, že sporné zdaniteľné obchody spĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie odpočtu DPH podľa § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z., ako i vierohodnosť účtovnej evidencie žalobcu, ako aj záznamov, ktoré je povinný viesť (§ 24 ods. 1 písm. c) zákona č. 563/2009 Z.z.). Ani listinnými dôkazmi, ktoré si zabezpečil správca dane prostredníctvom orgánov polície, nebola preukázaná dôvodnosť odpočítania dane podľa § 49 a § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 53 617,29 €, ktorú uviedol žalobca v riadku 21 daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie 2013, ako aj v riadku 23 daňového priznania, keď naviac nebolo preukázané, že žalobca viedol podrobné záznamy o všetkých prijatých tovaroch a službách v súlade s § 70 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013, tak ako mu povinnosť vyplývala z uvedeného zákonného ustanovenia. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný sa riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v podanom odvolaní, svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym hodnotením skutkového stavu, vo väzbe na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu, s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov rozhodol, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal predložením a označením dôkazov, ako aj účtovnými dokladmi, teda okrem iného aj záznamami o všetkých prijatých tovaroch a službách v súlade s § 70 zákona č. 222/2004 Z.z. nárok na odpočítanie DPH, tak ako urobil v podaní daňového priznania na DPH za zdaňovacie obdobie február 2013. K žalobným bodom krajský súd konštatuje, že ich formulovanie je všeobecné. Podstatnú časť žaloby tvorí poukazovanie na jednotlivé princípy daňového konania a postup správnych orgánov, ktorý je upravený príslušnými právnymi normami, vo väzbe na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Konkrétne žalobné body viažuce sa k preskúmavanému rozhodnutiu, sú vyjadrené žalobcom len v bode 5.17.3 žaloby. Krajský súd má za to, že žalovaný sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými v podanom odvolaní dostatočne a v súlade so zákonom rozhodol. Tvrdenie, že žalovaný rozhodol neskoro, žalobca v podanej žalobe, v ktorej bol zastúpený právnym zástupcom, bližšie nešpecifikoval. Krajský súd uvádza, že pokiaľ by rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané po uplynutí lehôt určených pre rozhodovanie daných orgánov, tak táto skutočnosť by nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Relevantná by bola iba v prípade, že by správne orgány nevydali rozhodnutie v inštančnom postupe, v lehotách určených pre vydanie rozhodnutia, hoci túto povinnosť mali, resp. že by vydané rozhodnutie nedoručovali žalobcovi, i keď s ním v správnom konaní konali. Takáto situácia by zakladala právo žalobcu na postup podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy). Pokiaľ žalobca mal za to, že mal konať správca dane, takýto žalobný bod je nekonkrétny a v konečnom dôsledku súdom nepreskúmateľný. Pokiaľ by aj bolo preukázané, že správne orgány rozhodovali v lehotách, ktoré upravujú procesné predpisy pre ich rozhodovanie, tak prekročenie lehoty na vydanie rozhodnutia, samo o sebe, nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia vo veci samej. Ako krajský súd konštatuje vyššie, žalobca nekonkretizoval tento žalobný bod a súdu nebolo zrejmé, aký súvis a vplyv má toto tvrdenie žalobcu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd vyhodnotil tento žalobný bod za nedôvodný. Za nedôvodné vyhodnotil krajský súd tvrdenie, že správne orgány nedostatočne preverili skutočnosti dôležité pre správne určenie dane, nedostatočne komunikovali so žalobcom a úmyselne poškodili žalobcu a jeho dobré meno. Tieto skutočnosti nevyplývajú z obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia, keď v dostatočnom rozsahu vyzýval správca dane žalobcu na predloženie dokladov, aby sa dostavil k výsluchu a ozrejmil na ústnom pojednávaní pred správcom dane skutočnosti preverované daňovou kontrolou. Žalobca bol pasívny, nepredložil žiadne dôkazy, nepodal návrhy na vykonanie dôkazov, na vytýčené termíny pojednávania sa nedostavil, ani nesplnomocnil inú poverenú osobu, ktorá by bola kompetentná pred správcom dane konať, napriek tomu, že tento postup správcovi dane avizoval. Krajský súd nezistil, že by v postupe a v rozhodnutí žalovaného a správcu dane boli zistené také skutočnosti, ktoré by dali za pravdu tvrdeniam žalobcu. Obdobne krajský súd dospel k záveru, že tvrdenie, že nebol úplne zistený skutkový stav veci, nevyplýva z obsahu administratívneho spisu, ani tvrdenia, že správne orgány dospeli k vydaniu rozhodnutia na základe nesprávneho právneho záveru. Krajský súd má za to, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v súlade so zákonom č. 563/2009 Z.z., dodržali všetky zásady daňového konania a umožnili realizáciu práv žalobcu ako daňového subjektu. To, že daňový subjekt svoje práva upravené v § 45 ods. 1 písm. b), c), d), e), f), zákona č. 563/2009 Z.z. nevyužil, nemôže ísť na ťarchu daňových orgánov a zaťažuje žalobcu dôsledkami neunesenia povinnosti tvrdení a dôkaznej povinnosti. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom, žaloba a jej formulované žalobné body nespochybňujú zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto krajský súd žalobu ako nedôvodnú. pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nemal úspech. Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. a contrario mu nevzniká právo na náhradu trov konania. Preto súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.