Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/287/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217050 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113217050.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Stavomontáže Žilina, a.s., so sídlom Bytčická 2, 011 06 Žilina, IČO: 31 643 841, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Beatou Opavskou, advokátkou, so sídlom Z. XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: RVT SiemControl, s.r.o., so sídlom Priemyselná ul. 3670/25, 010 01 Žilina, IČO: 36 401 421, v konaní o zaplatenie 5.220,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 183/2013-46 zo dňa 20.05.2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 183/2013-46 zo dňa 20.05.2014 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur s príslušenstvom do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 853,40 Eur zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne počítaným zo sumy 550,40 Eur od 16.06.2012 do 08.11.2013, zo sumy 303,- Eur od 30.07.2012 do 08.11.2013, zo sumy 2.662,74 Eur od 27.08.2012 do zaplatenia a zo sumy 1.707,- Eur od 24.12.2012 do zaplatenia a trovy konania vo výške 268,20 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 715,06 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 546 ods. 1 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 324 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobe po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pojednávanie konané dňa 20.05.2014 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaných účastníkov konania za súčasného splnenia zákonných podmienok vymedzených § 101 ods. 2 OSP. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 16.05.2014 a žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu, že v danom termíne sa zúčastňujú konatelia žalovaného na veľtrhu v Nemeckej spolkovej republike v Hanoveri. Okresný súd posúdil žiadosť ako nekvalifikovanú, ktorá nezodpovedala náležitostiam vyplývajúcim z poučenia okresného súdu, ktoré bolo obsahom predvolania na pojednávanie zo dňa 24.03.2014, ktoré žalovaný prevzal dňa 27.03.2014, o čom bol žalovaný elektronickou poštou dňa 20.05.2014 vyrozumený. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je nielen poskytnutie možnosti v uplatňovaní a bránení svojich práv, ale tiež konanie súdov v súlade s procesnými predpismi a ústavno-právnymi princípmi. Súd nariaďuje na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvoláva účastníkov konania a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu. Je na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. V predvolaní okresný súd poučil účastníkov okrem iného o náležitostiach žiadosti o odročenie pojednávania, žalovaný bol poučený, že návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať dôvod, pre ktorý navrhuje odročenie pojednávania, deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel a ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu, alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Podľa článku 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach, alebo záväzkoch. Na jednej strane stojí právo účastníkov zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom ako neodňateľné právo každého účastníka konania v každom štádiu súdneho procesu a na druhej strane stojí právo účastníka na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Zákon v § 101 ods. 2 druhá veta OSP určuje jednu výnimku z práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vo všeobecnosti vtedy, pokiaľ účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa pojednávania zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne, t.j. dôležité a ospravedlniteľné, ktoré súd posudzuje k okamihu, kedy o žiadosti o odročenie pojednávania rozhoduje. Napriek tomu, že žalovaný bol riadne poučený súdom o náležitostiach, ktoré žiadosť o odročenie pojednávania musí mať, tak si svoju procesnú povinnosť riadne nesplnil a okolnosti, ktoré mu v splnení tejto povinnosti bránili, okresnému súdu neuviedol. V záujme rýchlosti konania a v záujme zásady spočívajúcej v tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty a s prihliadnutím na povinnosť všeobecného súdu zakotvenú v Ústave Slovenskej republiky, ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, okresný súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného v súlade s § 101 ods. 2 OSP. Pred pojednávaním žalobca vzal žalobný návrh v časti o zaplatenie istiny 853,40 Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na skutočnosť, že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 8.11.2013, t.j. po podaní žaloby na súd, časť žalovanej pohľadávky v sume 853,40 Eur, ktorú žalobca započítal na najskôr splatné faktúry, a to v celosti na faktúru č. 2120078 a faktúru č. 2120102. Zostatok neuhradenej istiny tak predstavuje sumu 4.366,74 Eur. Z vykonaných listinných dôkazov mal okresný súd preukázané, že na základe objednávky žalovaného žalobca dodával žalovanému žalobcom vyrobené nosné konzoly podľa technickej dokumentácie vrátane ich povrchovej úpravy za dohodnutú cenu diela, ktorú žalobca vyúčtoval žalovanému vystavenými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti. Žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal čo do dôvodu a výšky v písomnom uznaní záväzku zo dňa 21.3.2013, pričom medzi účastníkmi došlo k dohode o spôsobe úhrady dlhu v mesačných splátkach najneskôr ku koncu kalendárneho mesiaca vo výške 580,02 Eur mesačne, pod následkom straty výhody splátok. Dohoda obsahuje špecifikáciu jednotlivých faktúr s uvedením dátumu ich vystavenia, dátumu splatnosti, zostatku dlžnej sumy vrátanej DPH a s uvedením variabilného symbolu úhrady. Dôsledkom uznania záväzku v zmysle § 323 OBZ je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Pokiaľ z dohody nevyplýva niečo iné, uznaním záväzku nevzniká nový právny vzťah, ale modifikuje sa už existujúci, v danom prípade spôsob zaplatenia dlžnej sumy. Teda ak žalovaný v zmysle dohody o úhrade dlhu v splátkach svoj záväzok riadne nesplnil, podľa dojednaných zmluvných podmienok sa stal zročný celý dlh a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť nielen dlžnú istinu ale aj úroky z omeškania podľa splatnosti záväzku vyplývajúceho z uzavretej zmluvy o dielo. Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo- právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania ako obchodno-právny podľa § 261 ods. 1 OBZ a zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania okresný súd posúdil ako zmluvu o dielo podľa § 546 a nasl. OBZ. Uznanie záväzku žalovaným podľa § 323 OBZ malo za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a uznanom rozsahu trval, a teda dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, mal okresný súd preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 133 OSP). Za daného stavu ak žalovaný čiastočne uhradil svoj záväzok z titulu zaplatenia ceny diela, týmto plnením nastali účinky uznania zvyšku dlhu, pokiaľ žalovaným nebol preukázaný opak. Námietku žalovaného o predčasnosti podanej žaloby s poukazom na dohodnutý splátkový kalendár, okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú, nakoľko žalovaný porušil svoju povinnosť zaplatiť dlžné splátky v dohodnutých lehotách, čím sa stal zročný celý dlh. Predpokladom na súdne uplatnenie takej pohľadávky nie je výzva pred podaním žaloby, nakoľko výška záväzku a jeho splatnosť vyplývala z textu dohody a uznania záväzku zo dňa 21.3.2013. Na základe písomnej objednávky žalovaného a následne poskytnutého plnenia zo strany žalobcu došlo medzi účastníkmi k uzavretiu zmluvy o dielo. Cenu poskytnutého plnenia žalovanému žalobca vyúčtoval v návrhu označenými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti. V rámci dohody o úhrade dlhu v splátkach účastníci upravili spôsob zaplatenia dlžnej sumy pod následkom straty výhody splátok. Porušením dohody vzniklo právo žalobcu uplatniť si voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny diela spolu s úrokom z omeškania, do ktorého sa žalovaný dostal dňom nasledujúcim po dátume splatnosti jednotlivých faktúr až do ich zaplatenia, a preto okresný súd priznal žalobcovi z titulu zmluvného plnenia - ceny diela sumu 4.366,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne počítaným zo sumy 550,40 Eur od 16.6.2012 do 8.11.2013, zo sumy 303,- Eur od 30.7.2012 do 8.11.2013, zo sumy 2.662,74 Eur od 27.8.2012 do zaplatenia a zo sumy 1.707,- Eur od 24.12.2012 do zaplatenia. O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta druhá OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal „nesprávnosť rozsudku, ktorú vidíme v tom, že súd nesprávne vyhodnotil uzavretú dohodu medzi účastníkmi o splácaní pohľadávky, ktorá bola predmetom žaloby. Zdieľame názor, že súd nás mal zaviazať zaplatiť uznanú pohľadávku v intenciách dohody v jednotlivých splátkach nie do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ale v termínoch po 580,- Eur mesačne až do splatenia celej pohľadávky. Navrhujeme, aby odvolací súd vyhovel nášmu odvolaniu.“ Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/287/2014-60 zo dňa 17.03.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 17.03.2015 (č.l. 61 spisu) v spojení s doručenkami na čl. 59 spisu a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 03.07.2014 (č.l. 54 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, nesprávne vyhodnotenie uzavretej dohody medzi účastníkmi o splácaní pohľadávky, ktorá bola predmetom žaloby, z ktorého je možné vyvodiť dôvody odvolacích námietok pre nesprávnosť skutkových zistení a následne nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, z ktorého okrem iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Žalovaný v odvolaní teda primárne namietal nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý mal podľa neho nesprávne vyhodnotiť dohodu o splácaní pohľadávky a mal rozhodnúť tak, že splatnosť dlžnej sumy „nie do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ale v termínoch 580,- Eur mesačne až do splatenia celej pohľadávky 4.366,74 Eur“ (č.l. 54 spisu). V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie odvodzoval od § 323 OBZ, mal za to, že ak žalovaný čiastočne uhradil svoj záväzok z titulu zaplatenia ceny diela, tak týmto plnením nastali účinky uznania zvyšku dlhu, pretože žalovaným nebol preukázaný opak. Námietku žalovaného o predčasnosti podanej žaloby s poukazom na dohodnutý splátkový kalendár, už okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný porušil svoju povinnosť zaplatiť dlžné splátky v dohodnutých lehotách, čím sa stal zročný celý dlh. Vzhľadom na uvedené konštatovanie okresného súdu, v napadnutom rozsudku, nie je možné odvolacím súdom konštatovať relevantnosť obrany žalovaného v odvolacom konaní, ktorý poukazoval práve na predmetnú dohodu o splácaní pohľadávky, na ktorú sa teda žalovaný odvolával. Podľa zistení odvolacieho súdu žalovaný netvrdil úhradu uvedenej sumy, ani nesprávnosť konštatovania okresného súdu, ktorý ustálil, že predsa v rámci dohody o úhrade dlhu v splátkach, bol upravený spôsob zaplatenia dlžnej sumy, a to pod následkom straty výhody splátok. Porušením uvedenej dohody preto správne okresný súd konštatoval, že vzniklo právo žalobcu uplatniť si voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny diela spolu s úrokom z omeškania. Z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil odvolanie žalovaného proti napadnutému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur s úrokom z omeškania ako nedôvodné a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP a v podrobnostiach odkazuje cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP na napadnutý rozsudok okresného súdu. Je namieste podľa krajského súdu konštatovať, že v odvolacom konaní nebola zistená ani nesprávnosť právneho posúdenia okresného súdu a ani nebol zistený v odvolacom konaní rozpor postupu okresného súdu so zásadami vyplývajúcimi z § 132 OSP. Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Za podstatné krajský súd považuje v súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že okresný súd sa pri rozhodovaní zaoberal argumentáciou účastníkov konania, ktorá bola podstatná, rozhodná pre posúdenie sporovej právnej veci. Mal za to, že boli naplnené i závery už ustálenej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej ...„odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)“. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa krajského súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu uvedené atribúty spĺňa. Ak teda v danom prípade okresný súd predmetnú dohodu, na ktorú poukazoval žalovaný v odvolaní, nepovažoval za rozhodnú, tak krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu stotožnil, mal za to, že takýto záver okresného súdu vzhľadom na okresným súdom ustálený skutkový stav bol vecne správny. Krajský súd v súvislosti s vyhodnotením obrany žalovaného tak pred súdom prvého stupňa ako i potom v odvolaní zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Z vykonaného odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany tak pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolacom konaní. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP. O trovách odvolacieho konania bolo odvolacím súdom rozhodnuté v zmysle § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý návrh na náhradu trov odvolacieho konania neuskutočnil, nevyčíslil ich k momentu verejného vyhlásenia rozsudku, ale ani v lehote do troch pracovných dní od jeho vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, ku ktorému vyhláseniu došlo dňa 25.03.2015. Preto za aplikácie § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania, keďže nebola naplnená žiadna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady trov konania, a to ich uplatnenie a ani vyčíslenie do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, preto žalobcovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania nebola priznaná ich náhrada. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).