Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/483/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5308200544 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5308200544.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: Slovanet, a.s., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 151, IČO: 35 765 143, zastúpený spoločnosťou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vlčkova 18, proti odporkyni: Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXX, toho času O., E. F. XXXX, zastúpená Centrom právnej pomoci, so sídlom Bratislava, Námestie slobody 12, adresa na doručovanie Žilina, Národná 34, P.O.BOX B10, o zaplatenie 947,77 Eur, v konaní o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/117/2009-208 zo dňa 3. decembra 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C/117/2009-208 zo dňa 3. decembra 2013 potvrdzuje. Odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 71,39 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vlčkova 18, IČO: 36 795 038, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporkyni podľa zákona č. 195/2000 Zb. a príslušných ustanovení Obchodného zákonníka povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 947,77 Eur s 0,1% denným úrokom z omeškania zo sumy 1.097,15 Eur od 16.12.2003 do 20.12.2004, zo sumy 1.022,46 Eur od 21.12.2004 do 2.2.2005 a zo sumy 647,77 Eur od 3.2.2005 do zaplatenia a uhradiť podľa § 142 ods. 1 O.s.p. trovy konania vo výške 1.144,79 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd poukázal na obsah zmluvy o zriaďovaní a poskytovaní služieb uzavretej medzi účastníkmi podľa zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, v zmysle ktorej odporkyňa neuhradila z fakturovanej sumy čiastku 28.552,80 Sk, ktorej zaplatenia sa domáhal navrhovateľ v žalobe. Pokiaľ bola v konaní vznesená námietka premlčania, táto nebola dôvodná. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedla, že súd sa nevysporiadal s otázkou platnosti dohody o plnomocenstve, na základe ktorej Z. L. zastupoval odporkyňu a následne s otázkou vzniku právneho vzťahu medzi odporkyňou a navrhovateľom. Z dokumentov predložených súdu, ako aj zo svedeckej výpovede Z. L. je zrejmé, že tento mal záujem prevádzkovať živnosť v oblasti poskytovania internetových služieb. Vzhľadom na skutočnosť, že nespĺňal všeobecné podmienky prevádzkovania živnosti (bezúhonnosť) v zmysle živnostenského zákona, vyhľadal odporkyňu, ktorá si vybavila živnostenský list a s ktorou uzatvoril dňa 27.7.2003 zmluvu o prenajatí živnostenského listu, súčasťou ktorej bola aj dohoda o plnomocenstve, na základe ktorej odporkyňa splnomocnila Z. L. na všetky právne a neprávne úkony súvisiace s podnikaním a prevádzkovaním firmy INNETSOFTWARE. Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluvou o prenajatí živnostenského listu spolu s dohodou o plnomocenstve Z. L. obchádzal živnostenský zákon, túto dohodu treba považovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Súd síce v rozsudku konštatoval, že zmluva o prenajatí živnostenského listu je neplatný právny úkon, avšak nezohľadnil skutočnosť, že dodatok tejto zmluvy tvorila dohoda o plnomocenstve, ktorá je súčasťou tejto zmluvy. Z. L. na základe tejto dohody o plnomocenstve následne podpísal dňa 4.8.2003 s navrhovateľom zmluvu o zriadení a poskytovaní služieb. Z konania splnomocnenca vznikajú práva a povinnosti splnomocniteľovi v prípade, že splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa a v medziach plnomocenstva, ktoré objektívne existuje. Z uvedeného vyplýva, že Z. L. konal za odporkyňu bez plnomocenstva. Je zrejmé, že odporkyňa nemohla dodatočne schváliť právny úkon Z. L. (uzatvorenie zmluvy dňa 4.8.2003) podľa § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže odporkyňa ani len nevedela o podnikateľských aktivitách Z. L. a o tom, že je v nejakom právnom vzťahu s navrhovateľom sa dozvedela až keď jej exekútor v roku 2010 zablokoval účet. Vzhľadom na uvedené je zo spornej zmluvy zaviazaný Z. L., od ktorého mal navrhovateľ požadovať splnenie záväzku alebo požadovať od neho náhradu škody. Podľa tvrdení odporkyne okresný súd nesprávne posúdil otázku vrátenia zariadení poskytnutých na základe zmluvy zo strany navrhovateľa. Všeobecné obchodné podmienky predpokladajú, že zariadenie sa po ukončení zmluvy vráti poskytovateľovi, a preto je dôkazné bremeno na navrhovateľovi, aby preukázal, že to tak v tomto prípade nebolo. Navyše skutočnosť, že navrhovateľ si dojednal výhradu vlastníckeho práva k fakturovaným zariadeniam podporuje tvrdenie, že navrhovateľ si fakturované zariadenia demontoval. Už zo samotného účelu inštitútu výhrady vlastníctva, ktorý plní aj zabezpečovaciu funkciu, vyplýva, že vlastníkom veci až do jej zaplatenia je predávajúci a ochraňuje predávajúceho v tom zmysle, že ak kupujúci neuhradí kúpnu cenu, musí kupujúci vec predávajúcemu vrátiť. Nedávalo by žiaden zmysel, ak by si navrhovateľ dohodol výhradu vlastníctva a po nezaplatení ceny za fakturované zariadenia a ukončení zmluvy by svoje zariadenia nechal odporkyni. Navrhovateľ na základe výhrady vlastníctva odobral odporkyni fakturované zariadenia, týmto úkonom došlo k odstúpeniu od zmluvy a účinkami odstúpenia od zmluvy povinnosť zaplatiť fakturovanú cenu za zariadenia zanikla. Peňažné úhrady zo dňa 20.12.2004 a 2.2.2005 zaplatené na základe dohovoru Z. L. a vtedajšieho riaditeľa spoločnosti Slovanet, a.s. boli za demontáž predmetných zariadení a týmito úhradami považovali zmluvné strany svoje záväzky za vyrovnané. Nemožno ich považovať za uznanie dlhu, keďže v danom čase už boli zariadenia vrátené a nedávalo by žiaden zmysel platiť zariadenie, ktoré bolo vrátené. Pretože nedošlo k uznaniu záväzku čiastočným plnením podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, je potrebné považovať nárok navrhovateľa za premlčaný. Odvolateľka tiež poukázala na fakt, že v čase rozhodovania súdu už bola väčšia časť istiny zaplatená, a to v dôsledku prebiehajúcej exekúcie, ktorá bola zastavená dňa 14.5.2012. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal súd použiť ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že domáhanie sa neplatnosti plnomocenstva udeleného Z. L. je účelové. Poukázal na výslovné vyjadrenia odporkyne a jej zástupcu formulované v konaní, z ktorých je zjavné, že tu došlo k vzniku dohody o plnomocenstve. Je zrejmé, že odporkyňa mala vôľu, aby ju p. L. zastupoval a túto prejavila v právnom úkone plnomocenstva, pričom vážnosť jej vôle je zvýraznená tým, že pre vylúčenie pochybností o pravosti jej podpisu na plnomocenstve dala tento notársky overiť. K spochybňovaniu platnosti plnej moci pristúpila odporkyňa až keď súd vyhlásil dokazovanie za skončené a bolo zrejmé, že neuniesla dôkazné bremeno. Argumentácia odporkyne o neplatnosti plnomocenstva neobstojí, nakoľko by jej použitie bolo v priamom rozpore s princípom dobrej viery účastníkov právnych vzťahov. Odporkyňa sa domáhala ochrany na základe argumentácie, že v dôsledku neplatnosti právneho úkonu (Zmluvy o prenajatí živnostenského listu), ktorého neplatnosť sama spôsobila, by jej súdom mala byť poskytnutá ochrana a má byť za neplatný vyhlásený aj jej ďalší právny úkon (plnomocenstvo), to všetko na ťarchu navrhovateľa, ako subjektu konajúceho v dobrej viere. Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že zariadenia vrátila, uvedené sa nezakladá na pravde. Aj zo všeobecných podmienok vyplýva záväzok odporkyne vrátiť tieto zariadenia, nešlo o ich automatické vrátenie. V konaní nebol predložený žiadne dôkaz o tom, že by navrhovateľ spomínané zariadenia demontoval. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s tvrdeniami odporkyne o tom, že časť pohľadávky bola vymožená v exekúcii. Exekučný titul, na základe ktorého bola pohľadávka vymáhaná, bol totiž následne zrušený, a teda o nároku navrhovateľa nebolo nikdy rozhodnuté. Je preto nevyhnutné, aby o ňom konal súd v celom rozsahu. Povinnosť tvrdiť, že časť dlhu odporkyňa uhradila, spočívala na tejto účastníčke. Použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. považoval za neopodstatnené. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie považoval odvolací súd upriamiť pozornosť na fakt, že medzi navrhovateľom a odporkyňou vznikol dňa 4.8.2003 na základe Zmluvy o zriadení a poskytovaní služieb č. 124/03 právny vzťah, obsahom ktorého bolo poskytnutie pripojenia k sieti internet a sprístupnenia s tým súvisiacich služieb. Išlo o zmluvu uzavretú medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ktorá sa spravovala ustanoveniami zákona č. 195/2000 Zb. o telekomunikáciách a Obchodného zákonníka. Zmluvu uzavrel v mene odporkyne svedok Lukáš L., čo bolo potvrdené v priebehu konania samotnou odporkyňou i označeným svedkom. Pokiaľ odporkyňa v konaní namietala, že dohoda o plnomocenstve uzavretá so svedkom L. bola neplatná, išlo zjavne o účelovú argumentáciu, ako na to správne poukázal navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu. K tvrdeniam o neplatnosti pristúpila účastníčka až vo finálnej časti konania, čo svedčí o stave dôkaznej núdze, v ktorej sa ocitla. Mimo uvedeného však treba zdôrazniť, že samotný akt udelenia plnej moci treba oddeliť od zmluvy o prenajatí živnostenského oprávnenia, ktorú považovala odporkyňa za neplatnú. Plná moc (č. l. 184 spisu) bola udelená odporkyňou Z. L. na účely prevádzkovania firmy INNETSOFTWARE a z pohľadu odvolacieho súdu niet dôvodu spájať otázku jej platnosti (pokiaľ mala všetky náležitosti) s neplatnosťou zmluvy o prenajatí živnostenského oprávnenia. Námietku odvolateľky, ktorá tvrdila, že demontáž zariadenia dodaného na základe zmluvy zo dňa 4.8.2013 bola realizovaná navrhovateľom a ak tento tvrdil opak, mal to preukázať, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Vždy platí, že ten, kto istú skutočnosť tvrdí, musí ju aj preukázať. Navrhovateľ v konaní prezentoval, že tu došlo k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej boli odporkyni poskytnuté technické zariadenia a tieto neboli vrátené. Na preukázanie uvedeného predložil v konaní zmluvu. Na druhej strane odporkyňa uvádzala, že technické zariadenia boli demontované. V tomto momente tak došlo k presunu dôkazného bremena na účastníčku, ktorej povinnosťou bolo predložiť relevantný dôkaz o tom, že zariadenia vrátila. Ak tak neučinila, neuniesla dôkazné bremeno, na čo správne poukázal okresný súd. Čiastočné plnenia realizované odporkyňou s uvedením čísla faktúry, z ktorej uplatňoval navrhovateľ nárok v aktuálnom konaní tak odvolací súd považoval za plnenia v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka - majúce za následok uznanie záväzku, ktorá okolnosť znamenala začatie plynutia novej premlčacej doby. Ako neopodstatnené boli tiež vyhodnotené argumenty odporkyne, ktorá poukázala na čiastočné plnenia realizované v exekučnom konaní. K tomu treba uviesť, že exekúcia bola v danom prípade začatá na základe neprávoplatného rozsudku, ktorý bol dokonca neskôr zrušený. Prípadné plnenia poskytnuté exekútorovi na základe neexistujúceho titulu tak nebolo možné akceptovať ako plnenia vo vzťahu k uplatnenému nároku navrhovateľa v prebiehajúcom konaní, keďže tieto neboli uskutočnené na základe existujúceho právneho dôvodu. K požadovanej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. treba uviesť, že toto zakotvuje moderačné právo súdu, ktorým môže zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Zákon pre takéto rozhodnutie vyžaduje splnenie dvoch predpokladov. Predovšetkým ide o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne o výnimočné okolnosti. Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, resp. ktorému by inak patrila náhrada trov konania, nemožno s odvolaním sa na § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznať náhradu nákladov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvodom pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. môžu byť aj pomery účastníkov (osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov), avšak len pri zistení ďalších výnimočných okolností. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod. Odporkyňa nebola v konaní úspešná, svoje povinnosti vyplývajúce zo spornej zmluvy nesplnila, je teda povinná znášať trovy vzniknuté v konaní. Bolo predovšetkým na nej, aby svoje záväzky zo zmluvy navrhovateľovi splnila a vyhla sa tak súdnemu konaniu. O trovách odvolacieho rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorému krajský súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 71,39 Eur (vyjadrenie k odvolaniu 51,45 Eur podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., režijný paušál v sume 8,04 Eur podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., 20% DPH v sume 11,90 Eur podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.