Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sd/188/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200781 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5014200781.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline - správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľa: Q. D., nar. XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom K., Q. X, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12. mája 2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 12. mája 2014 podľa § 21 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, § 112 ods. 3 a 6, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov znížila navrhovateľovi sumu starobného dôchodku od 16. júna 2014 na sumu 184,70 € mesačne. Proti rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom namietal správnosť posúdenia dôchodkových nárokov. Má za to, že odporkyňa mu mala priznať starobný dôchodok už 1. septembra 2008. Vzhľadom k tomu považuje rozhodnutie odporkyne za nezákonné, diskriminačné a nepreskúmateľné. Vytýkal rozhodnutiu jeho odôvodnenie, ktoré je zdôvodnené rozhodnutiami súdu. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že v prípade navrhovateľa bolo tak, ako u iných poistencov, postupované podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 55/2011 tak, že po posúdení nároku na starobný dôchodok v súlade s § 259 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z. a § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov bolo potrebné určiť sumu starobného dôchodku podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128). V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR odporkyňa pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok a pri určovaní dôchodkového veku, v súvislosti so zaradením doby výkonu služby do I. kategórie funkcií vychádzala z ust. § 21, § 14 ods. 4 a § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení. Pretože navrhovateľ získal najmenej 25 rokov zamestnania a z toho vykonával zamestnanie v služobnom pomere zaradené do I. kategórie funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov, vznikol mu nárok na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 Zákona o sociálnom zabezpečení vo veku 55 rokov, 1. septembra 2003. Po vzniku nároku na starobný dôchodok navrhovateľ nebol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, nie je možné preto aplikovať § 261 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa ďalej poukázala na to, že právne predpisy Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sume starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) neupravujú, akým spôsobom zabezpečiť od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) poskytnutie sumy starobného dôchodku len za doby zabezpečenia (poistenia), ktoré sa neprekrývajú s dobou výkonu služby, za ktorú už bol poskytnutý výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok. Preto podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR je potrebné na zachovanie získaných nárokov od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) aplikovať Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), ktorý bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11. januára 1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 v Zbierke zákonov. Uvedený Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a preto na jeho vykonanie nie je potrebné prijať osobitný zákon; príslušné ustanovenia uvedeného Dohovoru majú prednosť pred zákonmi o sociálnom zabezpečení (poistení), preto je nimi odporkyňa viazaná pri určení sumy starobného dôchodku poistenca, ktorý je poberateľom výsluhového príspevku za tú istú sociálnu udalosť, ktorou je prežitie zákonom stanoveného dôchodkového veku na vznik nároku na starobný dôchodok. Pretože dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení), ktorý bol určený v súlade so zachovaním nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní vykonávaných v služobnom pomere do I. a II. kategórie funkcií, nastala situácia, že navrhovateľovi vznikol nárok na starobný dôchodok a tiež na výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, je potrebné na určenie sumy starobného dôchodku aplikovať aj čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Pri posudzovaní nároku na starobný dôchodok bolo v plnom rozsahu prihliadnuté na skutočnosť, že získal dobu služby v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a nároky z nej vyplývajúce mu boli v plnom rozsahu hodnotené. Vzhľadom na uvedené odporkyňa žiadala, aby súd napadnuté rozhodnutie zo dňa 12. mája 2014 potvrdil ako vecne správne. Súd vec prejednal a rozhodol - rozsudkom č.k. 25Sd/188/2014-25 dňa 9. októbra 2014, ktorým rozhodnutie odporkyne zo dňa 12. mája 2014 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu napadli včas podanými odvolaniami navrhovateľ i odporkyňa. Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodnutím č.k. 9So/7/2015 dňa 28. septembra 2016 odvolanie navrhovateľa odmietol a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 9. októbra 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevyplýva, v čom konkrétne vidí nesprávnosť rozhodnutia odporkyne, keďže v preskúmavanom rozhodnutí odporkyňa nedôvodila ust. § 21 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb.. Krajský súd v súlade s ust. § 250l - § 250s O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, oboznámil sa s administratívnym spisom, ako aj ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ neformálnou žiadosťou z 18. septembra 2013 požiadal o prepočítanie starobného dôchodku. Z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že rozhodnutím č. GR ZVJS-12345/30-99 z 12. októbra 1999 bol navrhovateľovi podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov od 1. októbra 1999 priznaný výsluhový príspevok. Podľa ust. § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. výsluhové príspevky, na ktoré vznikol nárok podľa § 211 ods. 1 písm. d) a odseku 2 zákona č. 73/1998 Z.z. a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú od účinnosti zákona za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti zákona. Zákon nadobudol účinnosť 01.07.2002. Na základe uvedeného od 01.07.2002 sa považuje výsluhový príspevok za výsluhový dôchodok v nezmenenej výške. Pre nárok a výšku na dávku výsluhového dôchodku bola navrhovateľovi zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 2. októbra 1967 do 25. septembra 1969, doba služobného pomeru príslušníka ZVJS od 1. júla 1978 do 30. septembra 1999, spolu 23 rokov a 86 dní. Doba ZVS na účely sociálneho zabezpečenia bola zaradená do I. kategórie funkcií. Doba služobného pomeru príslušníka ZVJS na účely sociálneho zabezpečenia bola zaradená od 1. júla 1978 do 30. septembra 1999 v I. kategórii funkcií. Úmyslom zákonodarcu bolo zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnúť policajtom výsluhový dôchodok, resp. naďalej poskytovať dovtedy priznané výsluhové príspevky ako dávky, ktoré majú povahu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia až od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Z čl. 19 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, ktorý bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11.01.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 Zb. priamo vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po prežití ustanoveného veku. Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo potrebné prijímať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zákonom č. 100/1988 Zb. a sú priamo záväzné aj pre odporkyňu. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Z čl. 33 ods. 2 Dohovoru podľa názoru súdu vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho zabezpečenia je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť a nemožno ho odňať, pokiaľ starobný dôchodok z osobitného systému svojou výškou neprevyšuje výšku starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Je potrebné zdôrazniť, že výsluhový príspevok (považovaný za výsluhový dôchodok) má po dovŕšení dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení charakter „starobného dôchodku.“ U navrhovateľa došlo k vzniku nároku na dávku v starobe v dvoch oddelených systémoch dôchodkového zabezpečenia (poistenia). Pre výšku starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia mu boli hodnotené aj doby zamestnania, ktoré boli súčasne hodnotené pre nárok a výšku výsluhového príspevku v systéme sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov. Navrhovateľovi bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. od 1. októbra 1999 priznaný výsluhový príspevok. Pokiaľ odporkyňa použila postup výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by všetky doby poistenia navrhovateľ získal vo všeobecnom systéme a následne takto zistenú výšku krátila postupom podľa čl. 33 Dohovoru č. 128, postupovala podľa názoru súdu v súlade so zákonom. Navrhovateľ nemôže spravodlivo požadovať, aby mu bola vyplácaná suma starobného dôchodku, priznaného vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia aj za tie doby, ktoré mal hodnotené aj v osobitnom systéme pre nárok a výšku príspevku za službu, ktorý, ako už bolo vyššie uvedené, má od dovŕšenia dôchodkového veku charakter dávky v starobe z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, a to bez ohľadu na to, že osobitný systém pojem „starobného dôchodku“ neobsahuje. Postup odporkyne preto súd nepovažuje za diskriminujúci a v rozpore s čl. 12 Ústavy SR. Nie je v rozpore ani s čl. 39 Ústavy SR, podľa ktorého majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Z uvedených dôvodov taký postup krajský súd považuje za zákonný. Najvyšší súd SR už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový správny súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo ako oficiality jeho činnosti, nakoľko tieto sú v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, analogicky § 250j ods. 7 O.s.p. záväzné nielen pre jeho adresáta, t. j. pre správny orgán, ale aj pre konajúci krajský súd. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odporkyne krajský súd postupoval v súlade so zákonom, ako aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Odporkyňa je pri výpočte výšky dôchodku viazaná platnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou judikatúrou, pričom konajúci súd mal za preukázané, že odporkyňa pri výpočte výšky starobného dôchodku navrhovateľa takto postupovala. Pochybnosti navrhovateľa o správnosti výpočtu sumy jeho starobného dôchodku vo vzťahu k uplatniteľnosti čl. 33 ods. 2 Dohovoru vyvolané len jeho subjektívnym presvedčením a pocitmi nezakladajú dôvod na spochybnenie správnosti skutkových zistení a záverov prijatých v konaní. Námietky navrhovateľa preto súd nepovažoval za dôvodné. Krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom odporkyne, že jej preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona a práv navrhovateľa, tento jej názor považoval za správny. Z dôvodov uvedených vyššie preto krajský súd rozhodnutie odporkyne zo dňa 12. mája 2014 potvrdil v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p., o zákonnosti postupu odporkyne nemal pochybnosti. Odporkyňa v tomto konaní nemá nárok na náhradu trov a podľa výsledku konania navrhovateľovi právo na náhradu trov nevzniklo, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva) v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.. V predmetnom konaní súd postupoval v súlade s ust. § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. (teda podľa O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach. V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že, a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.