Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/148/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015200757 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5015200757.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobkyne: Ľubica Kučerová, nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. V. XXXX/XX, XXX XX T. právne zast. PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/217691/2015 zo dňa 27.05.2015, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou na tunajší súd elektronicky dňa 02.08.2015 sa žalobkyňa (ďalej len žalobkyňa, žalobca) domáha preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/217691/2015 zo dňa 27.05.2015 (ďalej len napadnuté rozhodnutie), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Ružomberok (ďalej len prvostupňový správny orgán), č. 9515401/5/342583/2015 zo dňa 13.02.2015 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu), ktorým prvostupňový orgán podľa § 68 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 27.051,68 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006, keď konštatoval, že daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.04.2016 bola vo výške 12,51 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní vo výške 27.064,19 Eur, rozdiel dane 27.051,68 Eur, a to za dodanie tovaru z faktúry žalobcu pre odberateľa Harris, a. s. č. 260 100 005, dátum vystavenia faktúry 13.03.2006, dátum daňovej povinnosti 13.03.2006, základ dane 1.743 558,- Sk, daň 331 276,02 Sk, spolu s DPH 2.074 834,- Sk, z faktúry žalobcu pre odberateľa Harris, a. s. č. 260 100 006, dátum vystavenia faktúry 21.03.2006, dátum daňovej povinnosti 21.03.2006, základ dane 2.547 537,- Sk daň 484 032 03 Sk, spolu s DPH 3.031 569,- Sk. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci a zhodne s názorom prvostupňového správneho orgánu konštatoval, že bolo potrebné vyrubiť žalobkyni rozdiel dane, pri aplikácii § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s čl. 203 Smernice o DPH. Poukázal, že správcom dane bolo kontrolou zistené, že pôvodní dodávatelia tovaru spoločnosti Víno Krupina, a.s., Seliko Ttrade, a.s. boli následne aj poslední odberatelia (Víno Krupina, a.s. dodávala tovar Seliko Trade, a.s. a Seliko Trade a.s. predal tovar kontrolovanému daňovému subjektu - žalobkyni). Žalobkyňa tovar predala spoločnosti Harris a.s. a Harris a.s. znova predala tovar Seliku Trade a.s. alebo Víno Krupina a.s.. Konštatoval, že preverovanie dopravy bolo správnom dane vykonané za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu veci, pričom daňový subjekt - žalobkyňa relevantnými dôkazmi nepreukázala prepravu uvedeného tovaru a v konaní bolo preukázané, že nedošlo k fyzickej dodávke tovaru, keď žalobkyňa nevedela preukázať dodávku a vyskladnenie tovaru, jeho skutočný objem, ani spôsob akým k dodávke tovaru došlo. Poukázal na zápisnicu z ústneho pojednávania č. 661/320/36468/2010/Bad zo dňa 13.10.2010, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa mohla vedieť o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov, pretože ako sama uviedla, že pri obchodných rokovaniach sa dozvedela, že má vystaviť faktúry a do svojho účtovníctva zaúčtovať došlo faktúry, za čo následne z obratu fakturovaného tovaru dostane sprostredkovateľskú odmenu. Žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku žalobkyne, že v danom prípade aplikácia § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s č.l. 203 Smernice o DPH bola predčasná. Žalovaný vo vzťahu k dani na vstupe dostatočne zistil skutkový stav veci a správne vec posúdil, v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Žalovaný konštatoval, v súlade s názorom prvostupňového orgánu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že uplatnila odpočítanie dane oprávnene, keď správcom dane bol dostatočne zistený skutkový stav veci a správne orgány mali k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho rozhodnutia. Žalobkyňou predložené faktúry a dôkazy na preukázanie sporných zdaniteľných obchodov, nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, keď žalobkyňa nepreukázala, že tovar jej bol skutočne dodaný a prijatý na účely uskutočnenia svojich zdaniteľných plnení. 2. Proti rozhodnutiu žalovaného podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a súčasne žiadala aj zrušiť prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Nesúhlasila s názorom správnych orgánov, ktoré uviedli, že dôvodom neuznania práva žalobkyne na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených dodávateľom žalobkyne, podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, je záver konajúcich orgánov o tom, že daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH na strane dodávateľa žalobkyne nevznikla, a to bez ďalšieho. Tento záver prvostupňový správny orgán vyvodil z toho, že žalobkyňa nepreukázala fyzickú prepravu tovaru, ktorá je podmienkou vzniku daňovej povinnosti. S uvedeným ponímaním pojmu „dodania tovaru“, ktorý vyslovili správne orgány sa nestotožňuje. Skutočnosť, že tovar ostal uskladnený na totožnom mieste alebo bol niekam prepravovaný je bez akéhokoľvek právneho významu, čo vyplýva z § 19 ods. 1, prvá a druhá veta Zákona o DPH. V uvedenom ustanovení, ako aj v žiadnom inom ustanovení Zákona o DPH nie je ani zmienka o podmienke prepravovania tovaru ako podmienke dodania v zmysle, že ak dodávateľ tovar neodošle na prepravu (alebo tovar inak nezmení svoje pôvodné miesto uskladnenia), nedošlo k dodaniu tovaru a teda ani k vzniku daňovej povinnosti. Podľa žalobkyne uvedený výklad, je nielen logicky neudržateľný, ale striktne rozporný so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty zo dňa 28.11.2006 (ďalej len Smernica o DPH). Poukázala na čl. 14 bod 1 Smernice o DPH a čl. 31, v ktorom je upravené dodanie tovaru bez prepravy a konštatovala, že niet pochýb o tom, že preprava a fyzické prevzatie tovaru odberateľom od dodávateľa nie je podmienkou vzniku vlastnej povinnosti podľa smernice a o to menej podľa eurokonformne interpretovaného § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobkyne, naopak podľa čl. 31 Smernice o DPH k dodaniu tovaru v posudzovanom prípade, došlo okamihom konsenzu o prevode vlastníckeho práva, teda práva nakladať s tovarom ako vlastník, k tovaru uvedenom vo faktúre a v dodacom liste, v prípade žalobkyne dokonca aj v preberacom protokole o prevzatí tovaru, a to v mieste, ktorým bol sklad, kde sa v čase prevodu práva tovar nachádzal. Je nepochybné a celkom logické, že tovar nemusel byť ani odoslaný, ani prepravovaný platiteľom dane z miesta, kde bol uskladnený na to, aby na strane dodávateľa vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH ako jeden z predpokladov vzniku práva žalobkyne na odpočítanie dane na vstupe podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobkyne, ak by sa preukázalo, že k reálnemu dodaniu tovaru, tak ako ho poníma Smernica o DPH, resp. Zákon o DPH, skutočne neprišlo, to ešte nemusí znamenať, že nevznikla daňová povinnosť. Ani žalovaný, ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali v konaní otázkou, či daňová povinnosť u žalobkyne nemohla vzniknúť iným, v Zákone o DPH predpokladaným spôsobom. Žalobkyňa sa počas ústneho pojednávania konaného 13.10.2010 vyjadrila, o čom svedčí aj zápisnica z tohto pojednávania, že vždy najprv zaplatil odberateľ, a to spoločnosť Harris a.s. a následne bola uskutočnená platba dodávateľovi. Túto skutočnosť však správne orgány opomenuli vyhodnotiť, a to ani po skutkovej a ani po právnej stránke. Podľa žalobkyne správne orgány opomenuli skúmať možnosť, či neprichádza do úvahy vznik daňovej povinnosti u žalobkyne a jej dodávateľa a zároveň aj možnosť žalobkyne odpočítať daň na vstupe v zmysle § 19 ods. 4 v spojení s § 49 ods. 1 Zákona o DPH alebo v súlade s čl. 65 Smernice o DPH. K záveru o nevzniknutí daňovej povinnosti dospeli správne orgány bez riadneho skúmania ďalších okolností prípadu, ktoré sú podľa judikatúry ESD kľúčové pre správne a zákonné rozhodnutie o práve na priznanie odpočítania dane na vstupe s pouk. na rozsudok C-18/13 Maks Pen. S poukazom na zásadu proporcionality a neutrality dane, podľa žalobkyne, správne orgány vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú a nekonštatujú objektívne zistenia skutočností odôvodňujúcich prelomenie zásady neutrality, vo forme výlučne výnimočne prípustného nepriznania odpočítania dane, ako základného mechanizmu fungovania systému DPH v EÚ, a to aj napriek skutočnosti, že predpoklady odôvodňujúce takýto postup členských štátov veľmi podrobne popisuje konštantná judikatúra ESD. Tá je záväzným prameňom práva, keď správne orgány musia postupovať v súlade s ústavným princípom legality štátnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa žalobkyne správne orgány mali, ak mienili spochybňovať právo žalobkyne na odpočet dane na vstupe, sa riadne zamerať v daňovom konaní aj na ďalšie a celkom odlišné skutočnosti pri zisťovaní skutkového stavu, a to v kontexte konštantnej judikatúry ESD a zásad neutrality a proporcionality dane najmä na to, či u dodávateľa žalobkyne, vzhľadom na okolnosti prípadu, nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a súčasne, či sa žalobkyňa na tomto podvode vedome nepodieľala, resp. o nečestnom konaní dodávateľa - či o daňovom podvode vedela alebo musela vedieť a len a výlučne v tomto kontexte, či dodávateľ žalobkyne daň na výstupe vo vzťahu k nej riadne priznal a zaplatil, resp. či bola daň už skôr na vyššom stupni, v dodávateľskom reťazci, zaplatená, keď „napĺňať štátny rozpočet výberom dane“ štátom nesmie narušiť neutralitu dane tým, že štát bude neodôvodnene odopierať garantované právo na odpočet dane na predchádzajúcom stupni dodávateľského reťazca, ktoré je v zásade neodopierateľné z hľadiska zásad mechanizmu DPH, podľa Smernice o DPH a judikatúry ESD, a tak „daň vyberať“ niekoľkonásobne na viacerých alebo dokonca na všetkých stupňoch dodávateľského reťazca bez rešpektovania neutrality dane. Takýto postup orgánov verejnej moci sa žalobkyni javí ako neprípustný, o čom svedčí aj názor ESD vyslovený v rozsudku C-272/13 Equoland, ktorý konštatuje, že „sankcia pozostávajúca z odmietnutia práva na odpočítanie nie je v súlade so šiestou smernicou v prípade, že sa nepreukázal žiadny podvod, ani dosah na štátny rozpočet“. Podľa žalobkyne nedošlo, vzhľadom na okolnosti prípadu, platiteľa dane k zneužitiu práva na odpočet dane na vstupe výlučne s cieľom získať pre seba daňovú výhodu a ak áno, či túto daňovú výhodu platiteľ dane získal, keďže podľa Súdneho dvora musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ plnení, ktorých sa odpočet dane týka, je získať daňovú výhodu (rozhodnutie C-504/10, rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie ESD v rozhodnutiach Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum electronics Ltd. C-355/03 a Bond House Systems Ltd C-484/03, v ktorom bolo konštatované, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe nemôže byť odopreté osobám povinným k dani, ktoré o podvodnom konaní na iných stupňoch reťazca nevedeli alebo nemohli vedieť. A contrario v súlade s ESD potom správca dane môže odoprieť právo platiteľa na odpočet dane len výnimočne, ak je preukázané, že tento vedel a musel vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane s pridanej hodnoty (rozsudok ESD Kittel C-439/04) a C-504/10 Tanoarch). Vytvorenie úsudku o existencii podvodného konania resp. „možnosti" vedomosti o existencii takého konania zo strany žalobcu na základe jediného jeho vyjadrenia, ktoré navyše na prvý pohľad vykazuje prvok laickosti a neodbornosti vyjadrovania sa žalobkyne (zamieňame pojmu marža za pojem sprostredkovateľská odmena), je podľa názoru žalobkyne nedostačujúce a absolútne rozporné s rozhodovacou činnosťou ESD. A to jednak z toho dôvodu, že jediné vyjadrenie žalobcu nie je možné považovať za zistenie všetkých objektívnych skutočností a jednak z dôvodu, že v zmysle judikatúry ESD sú orgány finančnej správy povinné preukazovať existenciu konania, resp. existenciu nevyhnutnosti vedomosti o takom konaní. Výlučne možnosť vedomosti o existencii podvodného konania dodávateľa resp. odberateľa na odopretie odpočtu dane na vstupe je nepostačujúca. Zo strany príslušných orgánov musí byť objektívne preukázaná vedomosť o podvodnom konaní alebo nevyhnutnosť vedomosti o podvodnom konaní. Poukázal na rozhodnutie C-18/13 Maks Pen ESD, v ktorom sa konštatuje „prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností“. Žalobkyňa tvrdila, že úlohou správnych orgánov bolo zistiť objektívne skutočnosti preukazujúce vedomosť alebo nevyhnutnosť vedomosti žalobkyne ako daňového subjektu, teda že vedela alebo musela vedieť o podvodnom konaní, pri ktorom sa vyžaduje, aby viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom smernice i vnútroštátnej úpravy, a že hlavným cieľom predmetného plnenia je získať daňovú výhodu. Podľa žalobkyne takéto okolnosti zistené zo strany správnych orgánov zistené neboli, keď žalobkyňa o podvodnom konaní nielenže nevedela, ale ani nemohla vedieť a zároveň pri jej činnosti, v dôsledku odpočítania dane na vstupe, jej nevznikla žiadna daňová výhoda. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora (ESD) C-504/10, ktorý konštatuje „keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie" (rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukazovala, že uvedené postupy v plnom rozsahu správne orgány v konaní opomenuli. Žalobkyňa sa nestotožnila s právnym posúdením veci aplikáciou § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s čl. 203 Smernice o DPH a má za to, že aplikácia tohto ustanovenia, vzhľadom na zistený skutkový stav, správcom dane je predčasná. Žalobkyňa opätovne odkázala na zásadu proporcionality, že štát prostredníctvom daňových orgánov mal dostatok možností a prostriedkov, aby nečestné praktiky zdaniteľných osôb zisťoval a sankcionoval, napr. pokutami alebo inicioval trestnoprávnu zodpovednosť. Daň z obratu (pridanej hodnoty) nie je nástrojom na sankčné postihy nečestného konania zdaniteľných osôb a preto výklad § 71 ods. 6 Zákona o DPH a článku 203 Smernice o DPH v tomto obsahovom význame - trestať platiteľov dane a to individuálne každého, na všetkých stupňoch dodávateľského obchodného reťazca nerešpektujúc neutralitu dane a zásadu proporcionality pri jej uplatňovaní, je podľa názoru žalobkyne, neprijateľný a v priamom rozpore so zásadami, na ktorých je vystavaný mechanizmus DPH v EÚ. 3. Súčasťou podanej žaloby bol aj návrh na predloženie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ, keď žalobkyňa žiadala, aby sa tunajší súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú formuloval: „Má sa článok 203 Smernice DPH má interpretovať tak, že nebráni vnútroštátnej praxi orgánov v prípade preukázania neexistencie zdaniteľných plnení u dodávateľa zdaniteľnej osoby a následného neoprávneného odpočtu dane na vstupe z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa podieľala na daňovom podvode dodávateľa tým, že vedela o neexistencii týchto zdaniteľných plnení, požadovať zaplatenie dane na výstupe zdaniteľnej osoby za to isté neexistujúce zdaniteľné plnenie len z dôvodu, že je táto daň uvedená na faktúre a to aj napriek tomu, že daňový orgán má možnosť ukladať za takéto podvodné konanie zneužitie práva sankcie ?" 4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 23.09.2015. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci. Poukázal na obsah rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/130/2013-80 zo 17.06.2014, ktorý konštatoval, že v prejednávanej veci bol skutkový stav zistený a bolo preukázané, že dodávateľ Seliko Trade a.s. Krupina nedodal tovar žalobkyni, preto daňovému subjektu, s poukazom na § 49 ods. 1 vo väzbe na § 19 ods. 1 Zákona o DPH nevzniklo právo odpočítať daň z tovaru z dôvodu, že pri tomto tovare nevznikla daňová povinnosť a konštatoval súd, že správca dane vo vzťahu k dodávateľským faktúram vykonal rozsiahle šetrenie zistil dostatočne skutkový stav a vec správne posúdil. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že uplatňovanie DPH v rámci EÚ upravuje Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len Smernica o DPH), ktorá v čl. 203 konštatuje, že každá osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná túto DPH zaplatiť, bez ohľadu na to, či došlo k zdaniteľnému plneniu. Poukázal na čl. 21 ods. 1 písm. d) šiestej smernice, ktorá konštatuje, že daň sa stáva splatnou jej uvedením na faktúre. Tento názor potvrdzuje aj rozsudok ESD C-643/11, C-454/98, v ktorých Súdny dvor rozhodol v súlade s uvedenými ustanoveniami, že každá osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná túto daň zaplatiť. Táto povinnosť má za cieľ zabrániť nebezpečenstvu straty daňových príjmov. Preto žalovaný má za to, že pokiaľ žalobkyňa uviedla DPH na odberateľských faktúrach pre spoločnosť Harris a.s. č. 260 100 005 a 260 100 006, bola povinná daň v riadku 13. daňového priznania zaplatiť. Poukázal, že pôvodní dodávatelia tovaru spoločnosť Víno Krupina a.s. a Seliko Trade a.s. boli následne aj poslednými odberateľmi žalobkyne a konštatoval, že žiadne ustanovenie Zákona o DPH neustanovuje podmienku prepravy tovaru, aby došlo k dodaniu tovaru, teda k vzniku daňovej povinnosti, avšak preverovanie dopravy bolo správcom dane vykonané za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu veci. Nepreukázanie prepravy tovaru relevantnými dôkazmi zo strany žalobkyne správca dane použil ako podporný dôkaz pri rozhodovaní a dospel k záveru, že v predmetnom konaní nedošlo k fyzickej dodávke tovaru na základe zistení, že daňový subjekt - žalobkyňa nevedela preukázať dodávku a vyskladnenie tovaru, jeho skutočný objem ani spôsob, akým k dodávke tovaru došlo, teda nevedela preukázať v tejto náväznosti ani prepravu tovaru takého množstva. Žalovaný poukázal opätovne na obsah zápisnice z ústneho pojednávania z 13.10.2010 a na konštatovanie, že žalobkyňa mohla vedieť o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov, pričom k tomuto záveru došiel správca dane a správne orgány pri aplikovaní zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že uplatnila predmetné odpočítanie dane oprávnene v súlade so Zákonom o DPH. 5. Krajský súd uznesením č.k. 20S/148/2015-41 zo dňa 24.05.2016 návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.06.2016. 6. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 20.09.2016, pri aplikácii § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to z nasledovných dôvodov. 7. Podľa § 19 ods. 1, prvá a druhá veta zák. č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom k 31.12.2007) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 8. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom k 31.12.2007) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 9. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. 10. Podľa § 71 ods. 2 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských korunách. 11. Podľa § 71 ods. 3 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 za faktúru sa považuje aj a) dohoda o platbách nájomného, ktorá je súčasťou nájomnej zmluvy, ak obsahuje údaje podľa odseku 2, b) dohoda o platbách, ktorá je súčasťou zmluvy o dodaní elektriny, plynu, vody, tepla, ak dohoda o platbách pokrýva obdobie najviac 12 kalendárnych mesiacov a ak obsahuje údaje podľa odseku 2. 12. Podľa § 71 ods. 4 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 za faktúru sa považuje aj a) cestovný lístok vydaný prevádzkovateľom verejnej hromadnej dopravy osôb, ktorý je platiteľom, ak cestovný lístok obsahuje jeho obchodné meno, dátum vyhotovenia a cenu vrátane dane, b) podkladová časť nálepky, ktorou sa preukazuje zaplatenie úhrady za užívanie diaľnic, ciest pre motorové vozidlá a ciest I. triedy v tuzemsku, ktorá ostane príjemcovi služby po oddelení nalepovacej časti nálepky, ak podkladová časť nálepky obsahuje obchodné meno dodávateľa služby, cenu vrátane dane a sumu dane. 13. Podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. 14. Predmetom posudzovania, v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, boli dodávateľské faktúry žalobkyne č. 260 100 005 vystavené 13.03.2006 a faktúra č. 260 100 006, dátum vystavenia 21.03.2006 (ďalej len posudzované faktúry, dodávateľské faktúry), ktorými žalobkyňa ako dodávateľ účtovala odberateľovi obchodnej spoločnosti Harris a.s. so sídlom vo Zvolene, IČO: 36 031 615 dodanie tovarov špecifikovaných na predmetných faktúrach, a to konkrétne na faktúre č. 260 100 005 dodanie produktov biele, červené víno, jablkové víno, pomarančová šťava, multivitamín v objemových množstvách od 1 920 ks až do 15 120 ks v celkovej hodnote vrátane DPH 2.074 834,- Sk a faktúre č. 260 100 006 dodanie obdobných výrobkov (víno, šťavy, multivitamín v litrových, resp. v jeden a pol litrových fľaškách v množstve od 3 750 ks až do 10 080 ks, podľa jednotlivého druhu tovaru v celkovej hodnote tovaru 3.031 569,- SK vrátane DPH. Posudzovanými faktúrami žalobkyňa dodávala obchodnej spoločnosti Harris a.s. rôzny tovar, ktorý mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina faktúrami VS 16610157 zo dňa 13.03.2006 a VS 16610170 zo dňa 20.03.2006. Jednalo sa o dodanie veľkého množstva tovaru (vína a rôznych iných nápojov v litrových až 1,5 litrových fľaškách v objeme niekoľko tisíc až 10 000 ks podľa jednotlivého druhu tovaru. Predmetný tovar bol objemný a predpokladal zabezpečenie tak u dodávateľa, ako aj u odberateľa, zabezpečenie dostatočných skladových priestorov, zabezpečenie prepravy, ako i personálnych a technických kapacít uskladnenia a prepravy. 15. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne dodanie tovaru, ktorý žalobkyňa mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade, a.s. Krupina a následne predať obchodnej spoločnosti Harris a.s., keď predmetom posudzovaného konania boli práve dodávateľské faktúry žalobkyne týkajúce sa dodaného tovaru obchodnej spoločnosti Harris, a.s.. Vykonané dokazovanie zo strany správnych orgánov vo vzťahu k dodávateľom a odberateľom žalobkyne, ako aj výsluch žalobkyne, nepreukázalo, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, neboli identifikované miesta, spôsoby a forma reálneho uskladnenia tovaru, vyskladnenia tovaru, ako aj reálnej prepravy takého množstva tovaru. 16. Podľa názoru krajského súdu, správca dane vo vzťahu k dodávateľským faktúram žalobkyne, vykonal rozsiahle dokazovanie a zistil dostatočne skutkový stav veci a vec aj správne posúdil. V konaní bolo preukázané, že správca dane vykonal dokazovanie aj vo vzťahu k odberateľským faktúram žalobkyne (daň na výstupe) tak, ako to vyplýva z protokolu o daňovej kontrole č. 661/320/1662/2011/ Bab-A/3 zo dňa 20.01.2011, keď mal preukázané, že žalobkyňa si uplatnila odpočítanie dane z došlých faktúr od dodávateľa Seliko Trade a.s. Krupina, k tovaru, ktorý následne prevádzala dodávateľskými faktúrami obchodnej spoločnosti Harris a.s.. V konaní bolo preukázané, že tovar bol nakúpený od obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina, bol predaný žalobkyni a následne žalobkyňou obchodnej spoločnosti Harris a.s., pričom bolo zistené, že odberateľ žalobkyne Harris a.s. nikdy nemal skladové priestory, neviedol skladovú evidenciu, tovar bol, podľa tohto subjektu, údajne priamo predaný obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina, keď naviac aj miestnym zistením vykonaným Daňovým úradom Zvolen v sídle spoločnosti Harris a.s. bolo zistené, že u uvedenej obchodnej spoločnosti, na adrese jej sídla, sa nachádza obytný dom, spoločnosť na uvedenej adrese sa nenachádza, nikto ju nepozná, nemá označené sídlo a v týchto priestoroch nemohlo ani byť vykonané fyzické vyskladnenie tovaru od spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina pre odberateľa Harris a.s., keďže samotný odberateľ žalobkyne Harris a.s. nemal kde takéto objemné množstvo tovaru uskladniť a naviac, keď vykonaným dokazovaním ani zo strany žalobkyne, ani zo strany ostatných preverovaných subjektov nebola preukázaná fyzická preprava takého objemného množstva tovaru. Naviac obchodná spoločnosť Harris a.s. nemala nikdy skladové priestory, žiadnych zamestnancov, preto potom záver správnych orgánov, keď dospeli k záveru, že dodanie tovaru pre obchodnú spoločnosť Harris, a.s. zo strany žalobkyne sa neuskutočnilo, pretože nebola preukázaná existencia takého veľkého množstva tovaru, je správne, keď z vykonaného dokazovania nebola preukázané uskladnenie, vyskladnenie predmetného tovaru, ako aj preprava tovaru. Argument žalobkyne, ktorá tvrdila, že žalovaný a správca dane rozhodli len na základe skutočností, že nebolo v konaní preukázané vykonanie prepravy tovaru, krajský súd neakceptoval, keď z obsahu administratívneho spisu, ako aj z dôvodov žalovaného a prvostupňového rozhodnutia je preukázané, že správca dane vykonal dokazovania nielen k otázkam vykonania prepravy tovaru zo Seliko Trade a.s. k žalobkyni a od žalobkyne k Harris a.s., resp. priamo zo Seliko Trade a.s. Krupina do Harris a.s., ale vykonal dokazovanie aj v súvislosti s tým, či bolo preukázané, že dodávatelia žalobkyne a jej následní odberatelia, ako aj samotná žalobkyňa mala dostatočné skladové priestory, technické a personálne kapacity, v ktorých bolo fyzicky možné takéto objemné množstvo tovaru uskladniť a vyskladniť (zaevidovať) a aj k preukázaniu, že k uskladneniu a následnému vyskladneniu tovaru v konkrétnych priestoroch došlo, teda nielen k preprave takéhoto objemného množstva tovaru. V tomto smere krajský súd nezistil pochybenie správnych orgánov, nakoľko vykonali rozsiahle dokazovanie k rôznym okolnostiam dodania tovaru a dospeli správnou úvahou k záveru, že nebolo žiadnymi dôkazmi preukázané dodanie predmetného tovaru. 17. Krajský súd zdôrazňuje, že k nároku na odpočet DPH z daňového dokladu je potrebné nielen deklarovať určité zdaniteľné plnenie, pri splnení všetkých formálnych a právnych náležitostí, ale tento nárok vzniká až momentom faktického uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení konkrétne v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dodaním tovaru. Pre účely Zákona o DPH vzniká tento moment až faktickým uskutočnením deklarovaných zdaniteľných plnení. Správca dane je povinný pri zistení podmienok pre odpočet DPH overovať danú obchodnú transakciu nielen u odberateľa, ale i na strane dodávateľa. Pokiaľ nie je preukázané, že na strane dodávateľa k zdaniteľnému plneniu došlo a z tohto titulu k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe. 18. Podľa názoru krajského súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a správne vec aj právne posúdili, keď dospeli k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo. Vo vzťahu k dani na vstupe v odôvodnení správca dane špecifikoval faktúry, z ktorých odpočítanie dane neuznal a uviedol aj ustanovenia zák. č. 222/2006, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval. Táto skutočnosť, tj. neuznanie uplatneného odpočítania dane z faktúr od dodávateľa žalobkyne Seliko Trade a.s. Krupina, ani žalobkyňa v podanej žalobe nenamietala. 19. Krajský súd mal preukázané, že na posudzovaných faktúrach žalobkyňa špecifikovala tovar čo do množstva, druhu, jednotkovej a konečnej ceny, hodnotu tovaru bez DPH, ako aj hodnotu DPH a hodnotu tovaru vrátane DPH. Teda jednoznačne, v posudzovaných faktúrac,h vyčíslila výšku DPH. Z tejto výšky potom správne orgány aj vychádzali. V prejednávanej veci vo vzťahu k posudzovaným faktúram však bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania a je na mieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobkyňa pristupovala pri realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodovala s niečím, čo zrejme neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. 20. Žalobkyňa mohla v konaní predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako aj komunikácia s klientmi, príp. odberateľmi, resp. predtým samotnými dodávateľmi pre žalobkyňu, sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodoch s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsobom komunikácie s potencionálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsobom preverovania množstva a kvality tovaru. Tieto skutočnosti žalobkyňa skutkovo nevymedzila a nepreukázala reálnosť obchodovania s posudzovaným tovarom a vykonaným dokazovaním zo strany správcu dane nebolo preukázané, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru dodávateľom žalobkyne, ktorá následne tento tovar dodávala svojim odberateľom - vrátane Harris a.s.. 21. Správca dane v súlade so zákonom aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, preto krajský súd konštatuje, že správca dane zo zistených skutkových okolností a žalovaný správne ustálil záver, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia, správneho uváženia a je aj v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH. 22. V konaní bolo potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikania, zodpovednosti na dosahovanie účelu hospodárskej činnosti, aby zabránila, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení, ktoré zneužíva právo poskytované zásadou neutrality DPH. 23. Vzhľadom aj na okolnosti prípadu - potrebu uskladnenia, vyskladnenia, evidencie, manipulácie a prepravy objemného množstva tovaru, neobstojí tvrdenie a spoliehanie sa žalobkyne na zásadu neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany tých daňových subjektov, ktoré boli zúčastnené v obchodnom reťazci. 24. Krajský súd poukazuje, že praxou súdov pri rozhodovaní je vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom, s prihliadnutím na judikatúru ESD, prípade ESĽP, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktorý, vo veľkej miere, ovplyvňuje konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, krajský súd nemôže nespomenúť aj existenciu inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácie podnikateľského prostredia dávajú signál pre dôsledné skúmanie práve reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Preto postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý určil DPH postupom podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH v znení účinnom v marci 2006, je súladný so zákonom. Krajský súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach v konaní 8Sžf 30/2013, rozsudok z 24.04.2014, z ktorého obsahu a záverov vychádzal a ktorého závery aplikoval aj v dôvodoch tohto rozsudku. 25. Pokiaľ ide o daň pri predaji zo strany žalobkyne - daň na výstupe, k týmto skutočnostiam taktiež správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán poukázal, že vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu - žalobkyni a posudzovaným dodávateľským faktúram žalobkyne č. 260 100 005 a č. 260 100 006, ktorými žalobkyňa účtovala ako dodávateľ dodanie tovaru obchodnej spoločnosti Harris a.s. aplikoval pri rozhodovaní vo veci ustanovenia § 71 ods. 6 Zákona o DPH vo väzbe na čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systémy dane z pridanej hodnoty. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora (C-643/11 a C-454/98), ktoré podporujú záver, že žalobkyňa je povinná zaplatiť daň (DPH), ktorú uviedla na posudzovaných faktúrach. 26. Je potrebné vychádzať z toho, že od samotnej účinnosti Zákona o DPH, ktorá nastala platnosťou Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii k 01.05.2004, je Šiesta smernica Rady č. 77/388/EHS zo 17.05.1977 (ďalej len Šiesta smernica) taktiež súčasťou Zákona o DPH, ako je aj súčasťou právneho poriadku bod 1 prílohy č. 6 Zákona o DPH. O Šiestej smernici je potrebné konštatovať, že bola ako celok prevzatá do nášho právneho poriadku práve účinnosťou Zákona o DPH (01.05.2004) a je právne záväzná. (Poukazujem na nález Ústavného súdu II.ÚS 440/2011 zo dňa 11.10.2012). V čl. 21 bod 1 písm. d) Šiestej smernice je zakotvená povinnosť platiť DPH akejkoľvek osobe, ktorá uvedie DPH na faktúre alebo inom dokumente, ktorý sa používa ako faktúra. Je to rovnaká povinnosť ako v čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, čo znamená, že túto povinnosť mala žalobkyňa podľa oboch smerníc, a to už od 01.05.2004. Hoci táto konkrétna povinnosť bola implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky až 01.01.2010, v § 69 ods. 5 Zákona o DPH, táto povinnosť zaväzovala žalobkyňu už na základe obsahu Šiestej smernice do 31.12.2007 a Smernice Rady 2006/112/ES od 01.01.2008, ktorá bola taktiež súčasťou nášho právneho poriadku ako príloha č. 6 bod 7 k Zákonu o DPH. Smernica Rady 2006/112/ES bola implementovaná do nášho právneho poriadku, teda do Zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2008 ako jedno z ustanovení prílohy č. 6 bod 7 k Zákonu o DPH. Z toho vyplýva, že ak správne orgány uviedli čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES a uviedli aj čl. 21 bod 1 písm. d) Šiestej smernice, je toto právne posúdenie správne. Preto aj argumentáciu žalobkyne v tomto smere súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 27. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní podal návrh, s poukazom na ust. § 192 SSP, na peňažnú moderáciu výšky plnenia, ku ktorej zaviazal žalovaný žalobkyňu, poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa je poberateľkou dôchodku vo výške málo presahujúcej 300 € a nevlastní iný majetok, ktorý by mohla použiť na zaplatenie peňažnej sumy, ku ktorej bola zaviazaná v napadnutom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. 28. Krajský súd návrh na peňažnú moderáciu výšky plnenia určeného v napadnutom rozhodnutí zo strany žalobcu neakceptoval. Vychádzal zo skutočností, že žalobkyňa nepreukázala skutočnosti týkajúce sa jej osoby, že uplatnená výška peňažného plnenia je neprimeraná, resp. voči nej likvidačná. I keď nepredložila listinné dôkazy (ani iné dôkazy), že je poberateľkou dôchodku, málo prevyšujúceho čiastku 300 € a nemá zdroj príjmu, krajský súd poukazuje, že tieto tvrdenia nepreukazujú skutočné osobné a majetkové pomery žalobkyne a nepreukazujú neprimeranosť peňažného plnenia a možnosť „likvidácie“ žalobkyne, v súvislosti s výkonom napadnutého rozhodnutia. 29. Krajský súd má za to, že žalobkyňa bola povinná do rozhodnutia súdu, spolu s podaním návrhu na realizáciu peňažného moderovania, predložiť listinné dôkazy, ktoré preukazujú jej majetkové pomery a preukázať, že uplatnenie peňažného plnenia, ktoré je obsahom výroku rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, je voči nej neprimerané alebo likvidačné. Navrhovaný dôkaz výsluch žalobkyne ani nemohol preukázať uvedené skutočnosti, keď majetkové pomery bola spôsobilá žalobkyňa preukázať predložením listinných dôkazov, ktoré preukazujú napr. vlastníctvo resp. nevlastnenie žiadnych nehnuteľností, stav na finančných účtoch žalobkyne, resp. iné listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, aké sú jej skutočné majetkové pomery. Krajský súd dospel k záveru, že návrh žalobkyne na aplikáciu peňažnej moderácie v súlade s § 192 SSP nie je dôvodný, keď žalobkyňa nepreukázala skutočnosti, ktoré by preukazovali, že určená výška peňažného plnenia je neprimeraná alebo voči nej likvidačná. 30. Naviac krajský súd poukazuje, že ust. § 192 SSP fakticky je „preklopením“ peňažnej moderácie, ktorá bola súčasťou úpravy § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. účinného do 30.06.2016, keď Správny súdny poriadok rozdelil moderáciu na peňažnú moderáciu vyjadrenú v § 192, ktorá sa týka moderácie peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody a sankčnú moderáciu, ktorú upravil v § 198 a nasl. SSP. Ustanovenia O.s.p. v § 250j ods. 5 viazalo realizáciu moderácie, vo vzťahu k náhrade škody peňažného plnenia a peňažnej sankcie, len vo veciach, ktoré boli vymedzené v § 250j ods. 2 O.s.p., týkali sa vecí, pokiaľ správny orgán, podľa osobitného zákona, rozhodoval o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov § 7 ods. 1 O.s.p., alebo rozhodoval o uložení sankcie. I keď treba konštatovať, že v súlade so znením § 250j ods. 2 O.s.p. nie je peňažná moderácia v § 192 SSP definovaná, podľa názoru krajského súdu nie je možné túto peňažnú moderáciu aplikovať na všetky peňažné plnenia, teda vrátane tých peňažných plnení, ktorými ukladajú príslušné správne orgány, v danom prípade žalovaný v spojení s prvostupňovým správnym orgánom, daňovú povinnosť vo vzťahu k daňovému subjektu. Krajský súd má za to, že v prípade peňažného plnenia, ktoré je obsahom správneho rozhodnutia, v ktorom je vyjadrené, vo výške peňažného plnenia, plnenie si povinností daňového subjektu voči štátu (povinnosť uloženia povinnosti žalobkyne zaplatiť daň z pridanej hodnoty - plnenie zákonnej daňovej povinnosti), nie je možné aplikovať inštitút peňažnej moderácie. 31. V zmysle uvedeného záveru vychádzajú aj všetky komentáre k § 192 SSP, dôvodové správy k tomuto ustanoveniu. V prípade iného právneho názoru by potom každé uloženie daňovej povinnosti, v súlade so zákonom, mohlo byť predmetom peňažnej moderácie, v dôsledku čoho by daňový subjekt, ktorý si riadne a včas neplnil svoje daňové povinnosti a má ich plniť až na základe právoplatného správneho rozhodnutia príslušných daňových orgánov, by v prípade preukázania daných majetkových a finančných pomerov, mohol, v správnom súdnictve „byť zaväzovaný“ k zaplateniu nižšej daňovej povinnosti než subjekty, ktoré si dobrovoľne, bez vydania právoplatných správnych rozhodnutí, svoje daňové povinnosti plnili. V dôsledku tejto skutočnosti by došlo k diskriminácii daňových subjektov, keď fakticky by došlo k zvýhodneniu tých subjektov, ktoré si riadne a včas a predovšetkým dobrovoľne svoje povinnosti neplnili, ktorí by mohli, pri aplikácii § 192 byť zaviazaní peňažnou moderáciou správneho súdu, k plneniu nižších daňových povinností než subjekty, ktoré si svoje povinnosti dobrovoľne, riadne a včas plnili, čím by bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ vychádzal súd aj z dôvodovej správy k peňažnej moderácii, zákonodarcov úmysel bolo „preklopiť“ systém peňažnej moderácie, ktorý bol upravený v O.s.p. účinnom do 30.06.2016 v § 250i ods. 2 vo väzbe na § 250j ods. 5 O.s.p., keď právna úprava O.s.p. do 30.06.2006 umožňovala peňažnú moderáciu výlučne vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré sa týkali súkromnoprávnej povahy, § 250i ods. 2 O.s.p., občianskych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (rozhodnutie o spore alebo inej právnej veci § 7 ods. 1 O.s.p. alebo o uložení sankcie). Uloženie daňovej povinnosti je povinnosťou z verejnoprávneho vzťahu a aj z tohto dôvodu nie je možné realizovať peňažnú moderáciu upravenú v § 192 SSP voči rozhodnutiu, ktorým príslušný štátny orgán ukladá daňovému subjektu plnenie daňovej povinnosti vyplývajúcej zo zákona. 32. Preto krajský súd dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán rozhodli na základe riadne zisteného skutkového stavu veci, keď nebolo preukázané reálne dodanie tovaru účtovaného posudzovanými faktúrami, a to nielen nepreukázaním prepravy tovaru, ale aj na základe iných vykonaných dôkazov, ktoré podrobne uviedli správne orgány v dôvodoch svojho rozhodnutia, preto neobstojí argumentácia žalobkyne v podanej žalobe, a nemožno sa ani prikloniť k záveru žalobkyne, že jej zodpovednosť, teda povinnosť platiť daň uvedenú vo faktúrach nevzniká z dôvodu, že nebolo preukázané, že na tomto daňovom podvode sa vedome podieľala alebo o ňom vedela a musela vedieť. Z informácií, ktoré uviedla žalobkyňa v správnom konaní správcovi dane vyplýva, že skutočnosti, ktoré sa týkali reálneho nakladania s tovarom, jej nie sú známe, keďže neuviedla tieto skutkové okolnosti, nie je možné, bez pochybností, konštatovať, že o uvedenom fiktívnom obchode, ktorý napĺňa znaky daňového podvodu, nevedela alebo nemohla vedieť. Pokiaľ by bol posudzovaný obchod reálny, vzhľadom na predmet obchodu - charakter a rozsah komodity, s ktorou obchodovala, musela by disponovať informáciami týkajúcimi sa nadobudnutia a následného prevodu tovaru (vyskladnenie, manipulácia, evidencia tovarov, jeho preprava a pod.). Vzhľadom na uvedené krajský súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. 33. Žalobkyňa v konaní nemala úspech, nevzniklo jej právo na náhradu trov konania, preto krajský súd pri aplikácii § 167 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. a contrario, keďže žalobkyňa v konaní úspech nemala, jej právo na náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V Žiline, dňa 20. septembra 2016 JUDr. Erika Čanádyová predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Miriama Talapková