Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/15/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200065 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5016200065.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: Mária Ličáková, s miestom podnikania Klačno 2001/33, 034 01 Ružomberok, IČO: 33 030 618, právne zastúpená spoločnosťou: PETKOV & Co s. r. o., advokátska kancelária, Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. k. 1670431/2015 zo dňa 13.11.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Žilina ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 1271392/2015 zo dňa 07.08.2015 určil daňovému subjektu Mária Ličáková rozdiel v sume 15 087,33 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005, nadmerný odpočet nepriznal v sume 160,43 € a vyrubil daň v sume 14 927,30 €. Nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní doručenom dňa 25.11.2005 bol 160,43 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 14 927,30 € a rozdiel dane 15 087,73 €. V odôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/125/2013-75 zo dňa 17.6.2014.2014, ktorý zrušil pôvodné rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie. Čo sa týka vzniku práva na úplné odpočítanie dane, kontrolovaný daňový subjekt mal uplatnené odpočítanie dane z došlých faktúr zo dňa 4.10.2005 a 3.10.2005 od dodávateľa SELIKO SLOVAKIA, s. r. o., Modrý Kameň (správne malo byť uvedené Seliko Trade a.s.). Faktúry sú vystavené na predaj tovaru - vína a nealkoholických nápojov vo veľkých objemoch a veľkých sumách. Po vykonanom dokazovaní správca dane zistil, že nebolo preukázané dodanie tohto tovaru daňovému subjektu a tovar papierovo na základe faktúr utvoril kruh, keďže pôvodní dodávatelia tovaru spoločnosti Víno Krupina, a. s. a Seliko Trade, a. s. boli následne aj poslední odberatelia (Víno Krupina, a. s. dodávalo tovar Seliko Trade, a. s. a Seliko Trade, a. s. predal tovar kontrolovanému daňovému subjektu Mária Ličáková, Mária Ličáková tovar predala Harris, a. s. a Harris, a. s. následne znovu Seliko Trade, a. s. alebo Víno Krupina, a. s.). Fyzická preprava tovaru nebola listinnými dôkazmi - faktúrami, evidenciami vozidiel, ŠPZ vozidiel uskutočňujúcimi prepravu, menami šoférov a pod. preukázaná a nepreukázal ju ani daňový subjekt ani dodávateľ, ani odberateľ daňového subjektu Harris, a. s. a ani osoby vypočuté v rámci dožiadaní. Správca dane preto nepriznal odpočítanie dane z hore uvedených faktúr za dodávky tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt. Od dodávateľa daňový subjekt tovar neprijal, ale k dispozícii mal len faktúry vystavené iným platiteľom, ktorý na faktúrach uviedol daň z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty je v týchto prípadoch neodpočítateľná, pretože právo odpočítať daň z dodania tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri dodávke vznikla daňová povinnosť. Keďže dodávateľ tovaru nedodal žiadny tovar v zmysle § 8 zákona č. 222/2004 Z.z. (ďalej Zákon o DPH), dodávateľovi tovaru nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona. Vo vyrubovacom konaní ďalej správca dane vykonal dokazovanie vo vzťahu k odberateľským faktúram pre odberateľa Harris, a. s. za obdobie október 2005. Išlo o faktúry vystavené dňa 04.10.2005 až 05.10.2005, pričom celková fakturovaná suma predstavuje 2.848.016,41 Sk, čo je 94.536,83 €. Daň z pridanej hodnoty z toho je 454.725,31 Sk, čo je 15.094,11 €. Poukázal na čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje, že každá osoba, ktorá uvádza daň z pridanej hodnoty na faktúre, je povinná túto daň z pridanej hodnoty na faktúre, je povinná túto daň zaplatiť, a to bez ohľadu na to, či došlo k zdaniteľnému plneniu. Ďalej poukázal na § 71 ods. 6 Zákona o DPH. Uvedený názor podporujú aj rozsudky ESD C-643/11 LVK-56 EOOD a C-454/98 Schmeink a Strobel, keď súdny dvor rozhodol v súlade s týmito ustanoveniami, že povinnosť platiť DPH má aj zdaniteľná osoba, ktorá ju uplatní na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra bez reálneho plnenia. Keďže daňový subjekt uviedol na faktúrach, ktoré vyhotovil pre odberateľa daň vo výške 15.094,11 €, nárok na odpočítanie dane celkom vo výške 160,43 €, za uvedené zdaňovacie obdobie vznikla daňovému subjektu vlastná daňová povinnosť vo výške 15.087,13 €. Čo sa týka dane na vstupe, poukázal na právny názor Krajského súdu v Žiline vyššie citovaným rozsudkom, podľa ktorého bol vo vzťahu k dani na vstupe dostatočne zistený skutkový stav a vec bola aj správne právne posúdená, keď daňové orgány dospeli k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo, a preto nevzniklo ani právo na odpočítanie dane. Povinnosť odviesť daň na výstupe, t. j. DPH z vystavených faktúr, vyplýva z ustanovení šiestej smernice a smernice 2006/112/ES týkajúcej sa povinnosti platiť daň každou osobou, ktorá uvedie DPH na faktúre, a to konkrétne čl. 21 ods. 1 písm. d) šiestej smernice a čl. 203 smernice 2006/112/ES. Aj keď ust. § 69 ods. 5 Zákona o DPH uvedenú problematiku pre roky 2006 a 2007 takto jednoznačne nešpecifikuje, platí stanovisko ESD vedené v jeho rozsudkoch vychádzajúce z vyššie uvedených smerníc EÚ. Čo sa týka námietky daňového subjektu, že je potrebné vychádzať z rozsudkov ESD Optigen Ltd C-354/03 a ďalších, keď daňový subjekt uvádza, že nevedel alebo nemohol vedieť, že sa podieľa na daňovom podvode, správca dane uviedol, že nie je možné odkazovať na tieto rozsudky, pretože v procese daňovej kontroly bolo preukázané, že tento predpoklad, t. j. konanie daňového subjektu v dobrej viere, je čisto hypotetický, pretože daňový subjekt mal vedomosť o tom, že žiaden tovar neexistuje a celý obchod je fiktívny, a preto aj podvodný. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/1/2010, podľa ktorého z dôkazov predložených daňovým subjektom nie je možné vylúčiť, že mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom, preto nie je možné aplikovať na vec rozsudky ESD vo veciach C-354/03 a nasl.. 2. Na základe odvolania daňového subjektu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. k. 1670431/2015 zo dňa 13.11.2015 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 2S/125/2013-75 zo dňa 17.6.2014 podľa ktorého skutkový stav veci bol síce dostatočne zistený, ale správca dane nešpecifikoval odberateľské faktúry a neuviedol ustanovenie Zákona o DPH, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a preto došlo k zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí správnych orgánov. Podľa názoru súdu bolo preukázané, že spoločnosť Seliko Trade, a. s. nedodala tovar Márii Ličákovej, preto jej nevzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 Zákona o DPH z dôvodu, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti. V ďalšom konaní bude potrebné špecifikovať odberateľské faktúry, a to tiež vo väzbe na celkovú priznanú daň podľa daňového priznania. V ďalšom konaní bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré tieto vady odstránilo. Zistený stav, čo sa týka daní na výstupe, bol podrobne uvedený v prvostupňovom rozhodnutí, a to čo sa týka jednotlivých odberateľských faktúr od daňového subjektu pre odberateľa Harris, a. s.. K preprave tovaru od odvolávajúceho sa pre odberateľa Harris, a. s. bolo preukázané, že tovar za túto spoločnosť nikto a nikdy nepreberal, tovar nebol prijímaný na sklad a v roku 2006 táto spoločnosť nemala žiadne skladové priestory a ani žiadnych zamestnancov. Dodacie listy priložené na faktúrach sú len formálne, pretože nepreukazujú skutočné prevzatie tovaru od dodávateľa. Bolo spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov - dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 Zákona o DPH, pretože nebola preukázaná existencia takého veľkého množstva tovaru, preprava tovaru, skladovanie a obchod teda prebehol len papierovo. Tiež bolo preukázané, že pôvodní odberatelia tovaru Víno Krupina, a. s. a Seliko Trade, a. s. boli následne aj poslední odberatelia tovaru, pretože tovar mal odberateľ Harris, a. s. Zvolen následne predať pôvodnému dodávateľovi Seliko Trade, a. s.. Nebolo preto možné v danom prípade odvolávať sa na rozsudky ESD vo veciach Optigen Ltd C-354/03 a iné, pretože uvedené rozsudky sa týkajú plnení, ktoré samy o sebe nie sú poznačené podvodom. V danom prípade však podvodom je poznačené priamo plnenie vo vzťahu k odvolávajúcej sa Márii Ličákovej, t. j. nákup tovaru od dodávateľa Seliko Trade, a. s. a následný predaj odberateľovi Harris, a. s.. Mária Ličáková na základe rozhodnutia správcu dane neznáša následky protiprávneho konania iných spoločností, ale nárok na odpočítanie dane jej nebol priznaný preto, lebo deklarovala nákup a následný predaj tovaru, ktorého existencia nebola preukázaná. V takomto prípade nie je možné ani poukazovať na konanie v dobrej viere. Nebolo tiež možné poukazovať na rozsudok C-18/13 Maks Pen EOOD, pretože v danom prípade išlo o dodanie, ktoré nebolo spochybnené, ale spochybnené bolo to, že plnenie nebolo uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre. Poukázal na to, že boj proti podvodom, daňovým únikom a zneužitiu práva vo vzťahu k DPH je cieľom podporovaným smernicou Rady 77/388/EHS, ktorá bola platná do 31.12.2006 a smernicou Rady 2006/112/ES. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, predovšetkým z rozsudku C-255/02 Halifax. Postup správcu dane, ktorý bol v súlade so závermi Súdneho dvora, nepredstavuje porušenie základných zásad uplatňovania DPH, ktorými sú zásada neutrality a proporcionality. Poukázal na účel Zákona o DPH, ako aj účel uvedených smerníc, ktorý pri daných obchodných transakciách nebol dodržaný, keďže išlo o formálne dodržanie podmienok stanovených týmto zákonom a situácia umožňujúca vzniknúť uplatneniu práva na odpočítanie dane bola čisto umelá. Neoprávnené získanie odpočtu DPH bolo hlavným cieľom predmetných plnení. Čo sa týka námietky, že daňový subjekt tým, že uviedol na faktúrach pre spoločnosť Harris, a. s. bezdôvodne DPH, nevznikla mu povinnosť zaplatiť daň, pretože ju nebol povinný odviesť, žalovaný poukázal na to, že táto povinnosť pre zdaniteľné osoby vyplýva priamo z vyššie uvedených smerníc, a to zo šiestej smernice z čl. 21 ods. 1 písm. d), ako aj zo smernice 2006/112/ES z čl. 203. V predmetnom zdaňovacom období platný Zákon o DPH obsahoval úpravu ust. § 71 ods. 6. Na základe aplikácie smernice, v danom prípade šiestej smernice, ktorá bola účinná predmetnom zdaňovacom období a uvedeného ustanovenia platného Zákona o DPH správca dane uviedol, že DPH z faktúr vyhotovených pre spoločnosť Harris, a. s. bol daňový subjekt povinný priznať napriek tomu, že k dodávkam tovaru nedošlo. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/30/2013 zo dňa 24.04.2014, ako aj rozsudky ESD C-643/11 LVK-56 EOOD a C-454/98 Schmeink a Strobel. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a súčasne žiadala aj zrušiť prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Nesúhlasila s názorom správnych orgánov, ktoré uviedli, že dôvodom neuznania práva žalobkyne na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených dodávateľom žalobkyne, podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, je záver konajúcich orgánov o tom, že daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH na strane dodávateľa žalobkyne nevznikla, a to bez ďalšieho. Tento záver prvostupňový správny orgán vyvodil z toho, že žalobkyňa nepreukázala fyzickú prepravu tovaru, ktorá je podmienkou vzniku daňovej povinnosti. S uvedeným ponímaním pojmu „dodania tovaru“, ktorý vyslovili správne orgány sa nestotožňuje. Skutočnosť, že tovar ostal uskladnený na totožnom mieste alebo bol niekam prepravovaný je bez akéhokoľvek právneho významu, čo vyplýva z § 19 ods. 1, prvá a druhá veta Zákona o DPH. V uvedenom ustanovení, ako aj v žiadnom inom ustanovení Zákona o DPH nie je ani zmienka o podmienke prepravovania tovaru ako podmienke dodania v zmysle, že ak dodávateľ tovar neodošle na prepravu (alebo tovar inak nezmení svoje pôvodné miesto uskladnenia), nedošlo k dodaniu tovaru a teda ani k vzniku daňovej povinnosti. Podľa žalobkyne uvedený výklad, je nielen logicky neudržateľný, ale striktne rozporný so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty zo dňa 28.11.2006 (ďalej len Smernica o DPH). Poukázala na čl. 14 bod 1 Smernice o DPH a čl. 31, v ktorom je upravené dodanie tovaru bez prepravy a konštatovala, že niet pochýb o tom, že preprava a fyzické prevzatie tovaru odberateľom od dodávateľa nie je podmienkou vzniku vlastnej povinnosti podľa smernice a o to menej podľa eurokonformne interpretovaného § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobkyne, naopak podľa čl. 31 Smernice o DPH k dodaniu tovaru v posudzovanom prípade došlo okamihom konsenzu o prevode vlastníckeho práva, teda práva nakladať s tovarom ako vlastník, k tovaru uvedenom vo faktúre a v dodacom liste, v prípade žalobkyne dokonca aj v preberacom protokole o prevzatí tovaru, a to v mieste, ktorým bol sklad, kde sa v čase prevodu práva tovar nachádzal. Je nepochybné a celkom logické, že tovar nemusel byť ani odoslaný, ani prepravovaný platiteľom dane z miesta, kde bol uskladnený na to, aby na strane dodávateľa vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH ako jeden z predpokladov vzniku práva žalobkyne na odpočítanie dane na vstupe podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobkyne, ak by sa preukázalo, že k reálnemu dodaniu tovaru, tak ako ho poníma Smernica o DPH, resp. Zákon o DPH, skutočne neprišlo, to ešte nemusí znamenať, že nevznikla daňová povinnosť. Ani žalovaný, ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali v konaní otázkou, či daňová povinnosť u žalobkyne nemohla vzniknúť iným, v Zákone o DPH predpokladaným spôsobom. Žalobkyňa sa počas ústneho pojednávania konaného 13.10.2010 vyjadrila, o čom svedčí aj zápisnica z tohto pojednávania, že vždy najprv zaplatil odberateľ, a to spoločnosť Harris a.s. a následne bola uskutočnená platba dodávateľovi. Túto skutočnosť však správne orgány opomenuli vyhodnotiť, a to ani po skutkovej a ani po právnej stránke. Podľa žalobkyne správne orgány opomenuli skúmať možnosť, či neprichádza do úvahy vznik daňovej povinnosti u žalobkyne a jej dodávateľa a zároveň aj možnosť žalobkyne odpočítať daň na vstupe v zmysle § 19 ods. 4 v spojení s § 49 ods. 1 Zákona o DPH alebo v súlade s čl. 65 Smernice o DPH. K záveru o nevzniknutí daňovej povinnosti dospeli správne orgány bez riadneho skúmania ďalších okolností prípadu, ktoré sú podľa judikatúry ESD kľúčové pre správne a zákonné rozhodnutie o práve na priznanie odpočítania dane na vstupe s pouk. na rozsudok C-18/13 Maks Pen. S poukazom na zásadu proporcionality a neutrality dane, podľa žalobkyne, správne orgány vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú a nekonštatujú objektívne zistenia skutočností odôvodňujúcich prelomenie zásady neutrality, vo forme výlučne výnimočne prípustného nepriznania odpočítania dane, ako základného mechanizmu fungovania systému DPH v EÚ, a to aj napriek skutočnosti, že predpoklady odôvodňujúce takýto postup členských štátov veľmi podrobne popisuje konštantná judikatúra ESD. Tá je záväzným prameňom práva, keď správne orgány musia postupovať v súlade s ústavným princípom legality štátnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa žalobkyne správne orgány mali, ak mienili spochybňovať právo žalobkyne na odpočet dane na vstupe, sa riadne zamerať v daňovom konaní aj na ďalšie a celkom odlišné skutočnosti pri zisťovaní skutkového stavu, a to v kontexte konštantnej judikatúry ESD a zásad neutrality a proporcionality dane najmä na to, či u dodávateľa žalobkyne, vzhľadom na okolnosti prípadu, nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a súčasne, či sa žalobkyňa na tomto podvode vedome nepodieľala, resp. o nečestnom konaní dodávateľa - či o daňovom podvode vedela alebo musela vedieť a len a výlučne v tomto kontexte, či dodávateľ žalobkyne daň na výstupe vo vzťahu k nej riadne priznal a zaplatil, resp. či bola daň už skôr na vyššom stupni, v dodávateľskom reťazci, zaplatená, keď „napĺňať štátny rozpočet výberom dane“ štátom nesmie narušiť neutralitu dane tým, že štát bude neodôvodnene odopierať garantované právo na odpočet dane na predchádzajúcom stupni dodávateľského reťazca, ktoré je v zásade neodopierateľné z hľadiska zásad mechanizmu DPH, podľa Smernice o DPH a judikatúry ESD, a tak „daň vyberať“ niekoľkonásobne na viacerých alebo dokonca na všetkých stupňoch dodávateľského reťazca bez rešpektovania neutrality dane. Takýto postup orgánov verejnej moci sa žalobkyni javí ako neprípustný, o čom svedčí aj názor ESD vyslovený v rozsudku C-272/13 Equoland, ktorý konštatuje, že „sankcia pozostávajúca z odmietnutia práva na odpočítanie nie je v súlade so šiestou smernicou v prípade, že sa nepreukázal žiadny podvod, ani dosah na štátny rozpočet“. Podľa žalobkyne nedošlo, vzhľadom na okolnosti prípadu, platiteľa dane k zneužitiu práva na odpočet dane na vstupe výlučne s cieľom získať pre seba daňovú výhodu a ak áno, či túto daňovú výhodu platiteľ dane získal, keďže podľa Súdneho dvora musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ plnení, ktorých sa odpočet dane týka, je získať daňovú výhodu (rozhodnutie C-504/10, rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie ESD v rozhodnutiach Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum electronics Ltd. C-355/03 a Bond House Systems Ltd C-484/03, v ktorom bolo konštatované, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe nemôže byť odopreté osobám povinným k dani, ktoré o podvodnom konaní na iných stupňoch reťazca nevedeli alebo nemohli vedieť. A contrario v súlade s ESD potom správca dane môže odoprieť právo platiteľa na odpočet dane len výnimočne, ak je preukázané, že tento vedel a musel vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane s pridanej hodnoty (rozsudok ESD Kittel C-439/04) a C-504/10 Tanoarch). Vytvorenie úsudku o existencii podvodného konania resp. „možnosti" vedomosti o existencii takého konania zo strany žalobcu na základe jediného jeho vyjadrenia, ktoré navyše na prvý pohľad vykazuje prvok laickosti a neodbornosti vyjadrovania sa žalobkyne (zamieňame pojmu marža za pojem sprostredkovateľská odmena), je podľa názoru žalobkyne nedostačujúce a absolútne rozporné s rozhodovacou činnosťou ESD. A to jednak z toho dôvodu, že jediné vyjadrenie žalobcu nie je možné považovať za zistenie všetkých objektívnych skutočností a jednak z dôvodu, že v zmysle judikatúry ESD sú orgány finančnej správy povinné preukazovať existenciu konania, resp. existenciu nevyhnutnosti vedomosti o takom konaní. Výlučne možnosť vedomosti o existencii podvodného konania dodávateľa resp. odberateľa na odopretie odpočtu dane na vstupe je nepostačujúca. Zo strany príslušných orgánov musí byť objektívne preukázaná vedomosť o podvodnom konaní alebo nevyhnutnosť vedomosti o podvodnom konaní. Poukázal na rozhodnutie C-18/13 Maks Pen ESD, v ktorom sa konštatuje „prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností“. Žalobkyňa tvrdila, že úlohou správnych orgánov bolo zistiť objektívne skutočnosti preukazujúce vedomosť alebo nevyhnutnosť vedomosti žalobkyne ako daňového subjektu, teda že vedela alebo musela vedieť o podvodnom konaní, pri ktorom sa vyžaduje, aby viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom smernice i vnútroštátnej úpravy, a že hlavným cieľom predmetného plnenia je získať daňovú výhodu. Podľa žalobkyne takéto okolnosti zistené zo strany správnych orgánov zistené neboli, keď žalobkyňa o podvodnom konaní nielenže nevedela, ale ani nemohla vedieť a zároveň pri jej činnosti, v dôsledku odpočítania dane na vstupe, jej nevznikla žiadna daňová výhoda. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora (ESD) C-504/10, ktorý konštatuje „keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie" (rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukazovala, že uvedené postupy v plnom rozsahu správne orgány v konaní opomenuli. Žalobkyňa sa nestotožnila s právnym posúdením veci aplikáciou § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s čl. 203 Smernice o DPH a má za to, že aplikácia tohto ustanovenia, vzhľadom na zistený skutkový stav, správcom dane je predčasná. Žalobkyňa opätovne odkázala na zásadu proporcionality, že štát prostredníctvom daňových orgánov mal dostatok možností a prostriedkov, aby nečestné praktiky zdaniteľných osôb zisťoval a sankcionoval, napr. pokutami alebo inicioval trestnoprávnu zodpovednosť. Daň z obratu (pridanej hodnoty) nie je nástrojom na sankčné postihy nečestného konania zdaniteľných osôb a preto výklad § 71 ods. 6 Zákona o DPH a článku 203 Smernice o DPH v tomto obsahovom význame - trestať platiteľov dane a to individuálne každého, na všetkých stupňoch dodávateľského obchodného reťazca nerešpektujúc neutralitu dane a zásadu proporcionality pri jej uplatňovaní, je podľa názoru žalobkyne, neprijateľný a v priamom rozpore so zásadami, na ktorých je vystavaný mechanizmus DPH v EÚ. 4. Súčasťou podanej žaloby bol aj návrh na predloženie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ, keď žalobkyňa žiadala, aby sa tunajší súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú formuloval: „Má sa článok 203 Smernice DPH má interpretovať tak, že nebráni vnútroštátnej praxi orgánov v prípade preukázania neexistencie zdaniteľných plnení u dodávateľa zdaniteľnej osoby a následného neoprávneného odpočtu dane na vstupe z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa podieľala na daňovom podvode dodávateľa tým, že vedela o neexistencii týchto zdaniteľných plnení, požadovať zaplatenie dane na výstupe zdaniteľnej osoby za to isté neexistujúce zdaniteľné plnenie len z dôvodu, že je táto daň uvedená na faktúre a to aj napriek tomu, že daňový orgán má možnosť ukladať za takéto podvodné konanie zneužitie práva sankcie?" 5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 27.4.2016. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že vzhľadom na zdaňovacie obdobie január 2006 a na to, že žalobkyňa na odberateľských faktúrach pre spoločnosť Harris, a. s. Zvolen uviedla DPH, bola povinná platiť do štátneho rozpočtu daň. Podľa smernice 77/388/EHS platnej do 31.12.2006 z čl. 21 ods. 1 písm. d), ako aj smernice 2006/112/ES z čl. 203 vyplýva, že DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že ak správca dane prijal záver, že k dodaniu tovaru nedošlo, následne nemohla vzniknúť daňová povinnosť vo vzťahu k odberateľovi, uviedol, že ak platiteľ uvedie vo faktúre daň, bol podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH v tom čase platnom túto vyššiu sumu dane zaplatiť, a to aj napriek skutočnosti, že daňová povinnosť z titulu dodania tovaru podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH nevznikla. Vo vzťahu k návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky k tvrdeniu žalobcu, že daňový orgán má možnosť ukladať za takéto podvodné konanie sankciu, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je nesprávne, pretože sankčný systém upravený v súčasnosti Daňovým poriadkom a do 31.12.2011 zákonom č. 511/1992 Zb. takýto druh sankcie neupravoval, resp. neupravuje. 6. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, ďalej SSP) v spojení s § 491 ods. 1 SSP a podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol z nasledovných dôvodov: 7. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu 31.10.2005 daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. 8. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 9. Podľa § 69 ods. 5 citovaného zákona ak osoba, ktorá nie je platiteľom, pri dodaní tovaru alebo služby uvedie vo faktúre daň, je povinná zaplatiť túto daň. 10. Podľa § 71 ods. 1 citovaného zákona pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím platby a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal platbu, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42. 11. Podľa § 71 ods. 2 citovaného zákona faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských korunách. 12. Podľa § 71 ods. 6 citovaného zákona ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. 13. Predmetom posudzovania, v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, boli odberateľské faktúry žalobkyne č. 200 5049 a 200 5050 vystavené dňa 4.10.2005 a 5.10.2005, ktorými žalobkyňa ako dodávateľ účtovala odberateľovi obchodnej spoločnosti Harris a.s. so sídlom vo Zvolene, IČO: 36 031 615 dodanie tovarov špecifikovaných na predmetných faktúrach, a to napr. biele, červené víno, ovocné víno, nealkoholické nápoje v objemových množstvách niekoľko tisíc kusov v celkovej hodnote 1 248 676,- Sk a 1 599 341,-Sk. Daň z pridanej hodnoty z toho je 454 725,31 Sk, čo je 15 094,11 €. Posudzovanými faktúrami žalobkyňa dodávala obchodnej spoločnosti Harris a.s. rôzny tovar, ktorý mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina. Jednalo sa o dodanie veľkého množstva tovaru (vína a rôznych iných nápojov v 1 litrových a 1,5 litrových baleniach v objeme niekoľko tisíc ks podľa jednotlivého druhu tovaru. Predmetný tovar bol objemný a predpokladal zabezpečenie tak u dodávateľa, ako aj u odberateľa, zabezpečenie dostatočných skladových priestorov, zabezpečenie prepravy, ako i personálnych a technických kapacít uskladnenia a prepravy. 14. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne dodanie tovaru, ktorý žalobkyňa mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade, a.s. Krupina a následne predať obchodnej spoločnosti Harris a.s., keď predmetom posudzovaného konania boli práve odberateľské faktúry od spoločnosti Seliko Trade a.s. a dodávateľské faktúry žalobkyne týkajúce sa dodaného tovaru obchodnej spoločnosti Harris, a.s.. Vykonané dokazovanie zo strany správnych orgánov vo vzťahu k dodávateľom a odberateľom žalobkyne, ako aj výsluch žalobkyne, nepreukázalo, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, neboli identifikované miesta, spôsoby a forma reálneho uskladnenia tovaru, vyskladnenia tovaru, ako aj reálnej prepravy takého množstva tovaru. 15. Podľa názoru krajského súdu, správca dane vo vzťahu k dodávateľským faktúram žalobkyne vykonal rozsiahle dokazovanie a zistil dostatočne skutkový stav veci a vec aj správne posúdil. V konaní bolo preukázané, že správca dane vykonal dokazovanie aj vo vzťahu k odberateľským faktúram žalobkyne (daň na výstupe) tak, ako to vyplýva z protokolu o daňovej kontrole č. 661/320/1662/2011/Bad-A/3 zo dňa 20.01.2011, keď mal preukázané, že žalobkyňa si uplatnila odpočítanie dane z došlých faktúr od dodávateľa Seliko Trade a.s. Krupina k tovaru, ktorý následne prevádzala dodávateľskými faktúrami obchodnej spoločnosti Harris a.s.. V konaní bolo preukázané, že tento tovar bol následne žalobkyňou predaný obchodnej spoločnosti Harris a.s., pričom bolo zistené, že odberateľ žalobkyne Harris a.s. nikdy nemal skladové priestory, neviedol skladovú evidenciu a tovar bol, podľa tohto subjektu, údajne priamo predaný obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina. Naviac miestnym zistením vykonaným Daňovým úradom Zvolen v sídle spoločnosti Harris a.s. bolo zistené, že na adrese sídla uvedenej obchodnej spoločnosti sa nachádza obytný dom, spoločnosť na uvedenej adrese sa nenachádza, nikto ju nepozná, nemá označené sídlo a v týchto priestoroch nemohlo ani byť vykonané fyzické vyskladnenie tovaru od spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina pre odberateľa Harris a.s., keďže samotný odberateľ žalobkyne Harris a.s. nemal kde takéto objemné množstvo tovaru uskladniť. Ani zo strany žalobkyne, ani zo strany ostatných preverovaných subjektov nebola preukázaná fyzická preprava takého objemného množstva tovaru. Naviac obchodná spoločnosť Harris a.s. nemala nikdy skladové priestory, žiadnych zamestnancov. Preto záver správnych orgánov, keď dospeli k záveru, že dodanie tovaru pre obchodnú spoločnosť Harris, a.s. zo strany žalobkyne sa neuskutočnilo, je správne, keď z vykonaného dokazovania nebola preukázané uskladnenie, vyskladnenie predmetného tovaru, ako aj preprava tovaru. Argument žalobkyne, ktorá tvrdila, že žalovaný a správca dane rozhodli len na základe skutočností, že nebolo v konaní preukázané vykonanie prepravy tovaru, krajský súd neakceptoval, keď z obsahu administratívneho spisu, ako aj z dôvodov žalovaného a prvostupňového rozhodnutia je preukázané, že správca dane vykonal dokazovania nielen k otázkam vykonania prepravy tovaru zo Seliko Trade a.s. k žalobkyni a od žalobkyne k Harris a.s., resp. priamo zo Seliko Trade a.s. Krupina do Harris a.s., ale vykonal dokazovanie aj v súvislosti s tým, či bolo preukázané, že dodávatelia žalobkyne a jej následní odberatelia, ako aj samotná žalobkyňa mala dostatočné skladové priestory, technické a personálne kapacity, v ktorých bolo fyzicky možné takéto objemné množstvo tovaru uskladniť a vyskladniť (zaevidovať) a aj k preukázaniu, že k uskladneniu a následnému vyskladneniu tovaru v konkrétnych priestoroch došlo, teda nielen k preprave takéhoto objemného množstva tovaru. V tomto smere krajský súd nezistil pochybenie správnych orgánov, nakoľko vykonali rozsiahle dokazovanie k rôznym okolnostiam dodania tovaru a dospeli správnou úvahou k záveru, že nebolo žiadnymi dôkazmi preukázané dodanie predmetného tovaru. 16. K nároku na odpočet DPH z daňového dokladu je potrebné nielen deklarovať určité zdaniteľné plnenie, pri splnení všetkých formálnych a právnych náležitostí, ale tento nárok vzniká až momentom faktického uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení konkrétne v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dodaním tovaru. Pre účely Zákona o DPH vzniká tento moment až faktickým uskutočnením deklarovaných zdaniteľných plnení. Správca dane je povinný pri zistení podmienok pre odpočet DPH overovať danú obchodnú transakciu nielen u odberateľa, ale i na strane dodávateľa. Pokiaľ nie je preukázané, že na strane dodávateľa k zdaniteľnému plneniu došlo a z tohto titulu k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe. 17. Krajský súd mal preukázané, že na posudzovaných faktúrach žalobkyňa špecifikovala tovar čo do množstva, druhu, jednotkovej a konečnej ceny, hodnotu tovaru bez DPH, ako aj hodnotu DPH a hodnotu tovaru vrátane DPH. Teda jednoznačne, v posudzovaných faktúrach vyčíslila výšku DPH. Z tejto výšky potom správne orgány aj vychádzali. V prejednávanej veci vo vzťahu k posudzovaným faktúram však bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania a je na mieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobkyňa pristupovala pri realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodovala s niečím, čo zrejme neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. 18. Správny súd zdôrazňuje, že skutkový stav vo vzťahu k dani na vstupe bol už dostatočne preukázaný v už skorších štádiách daňového konania a to pred vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/125/2013 zo dňa 17.6.2014, keď podľa tohto rozsudku správca dane aj žalovaný vo vzťahu k dani na vstupe dostatočne zistili skutkový stav veci a správne vec aj právne posúdili, keď dospeli k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo, a preto nevzniklo ani právo na odpočítanie dane. 19. Pokiaľ ide o daň na výstupe, t. j. pri predaji žalobkyne jej odberateľovi Harris, a. s. Zvolen, k týmto skutočnostiam taktiež správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že nešlo o reálne plnenie ani na tomto stupni obchodného reťazca a k reálnemu dodaniu tovarov spoločnosti Harris, a. s. nedošlo podľa vystavených faktúr. Pokiaľ správca dane a žalovaný odôvodnili povinnosť platiť daň z týchto faktúr ustanoveniami čl. 21 ods. 1 písm. d) smernice Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977, tzv. šiesta smernica v spojení s § 71 ods. 6 Zákona o DPH platného v zdaňovacom období júl 2005, vec správne právne posúdili. K tomuto právnemu posúdeniu súd dodáva. Súd poukazuje na to, od samotnej účinnosti Zákona o DPH (dňom 01.05.2004, t. j. platnosťou Zmluvy o pristúpení SR k Európskej únii) je šiesta smernica taktiež súčasťou Zákona o DPH ako bod č. 1 prílohy č. 6 Zákona o DPH. Súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 440/2011, podľa ktorého šiesta smernica okrem toho, že bola transponovaná do jednotlivých ustanovení Zákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením - prílohou č. 6, bodom 1 Zákona o DPH prevzatá ako celok. Príloha č. 6 je súčasťou Zákona o DPH, a preto právne záväzná. V dôsledku toho, v prípade takto prevzatej smernice, nemôže ísť o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva. S poukazom na zdaňovacie obdobie október 2005 bolo teda potrebné aplikovať Zákon o DPH v súlade s cieľmi a obsahom šiestej smernice. 20. Podľa čl. 21 (Osoby zodpovedné za platbu dane), bod 1. písmeno d) smernice Rady 77/388/EHS v znení smernice Rady č. 2000/65/ES zo dňa 17. októbra 2000 (šiesta smernica), podľa vnútorného systému nasledovné osoby zodpovedajú za platbu dane z pridanej hodnoty: akákoľvek osoba, ktorá uvedie daň z pridanej hodnoty na faktúre alebo inom doklade, ktorý sa používa ako faktúra. 21. Súd poukazuje na to, že v čl. 21 bod 1 písm. d) šiestej smernice, ktorá, ako bolo vyššie uvedené, je súčasťou nášho právneho poriadku od 01.05.2004, je zakotvená povinnosť akejkoľvek osoby, ktorá uvedie daň z pridanej hodnoty na faktúre alebo inom doklade, ktorý sa používa ako faktúra, túto daň aj zaplatiť. V slovenskom právnom poriadku táto povinnosť bola transponovaná do § 69 ods. 5 Zákona o DPH platnom v októbri 2005, a to ako povinnosť osoby, ktorá nie je platiteľom a pri dodaní tovaru alebo služby uviedla vo faktúre daň, zaplatiť túto daň. Taktiež v § 71 ods. 6 cit. zákona bola zakotvená povinnosť platiteľa, ktorý vo faktúre uvedie vyššiu daň, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, túto vyššiu sumu dane zaplatiť. Vzhľadom na to, že samotná šiesta smernica v rozhodnom zdaňovacom období bola súčasťou nášho právneho poriadku, je potrebné vykladať konkrétne znenie zákona tzv. eurokonformným výkladom, t.j. výkladom vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením čl. 21 bod 1, písm. d) šiestej smernice (tzv. nepriamy účinok smernice). 22. Eurokonformný výklad prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, ak je vnútroštátny predpis nepresný a necháva súdnemu orgánu priestor na voľnú úvahu. Eurokonformná interpretácia môže tiež poslúžiť na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho predpisu ustanoveniami práva Únie (Michael Siman, Miroslav Slašťan: Primárne právo Európske únie, 3. Vydanie, Bratislava 2010, str. 173). Je pravda, že uvedenie šiestej smernice v prílohe Zákona o DPH nepredstavuje jej priamu transpozíciu do slovenského právneho poriadku, pretože smernica sa transponuje v jednotlivých ustanoveniach zákona a jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom umožňujúcim ľahšiu orientáciu vo vzťahu práva Európskej únie a národného práva. Avšak vzhľadom na to, že táto smernica je právne záväzná, keďže je súčasťou prílohy č. 6 Zákona o DPH, je potrebné z jej obsahu vychádzať pri aplikácii a výklade jednotlivých ustanovení Zákona o DPH, a teda aj § 69 ods. 5 a § 71 ods. 6. Aj tieto ustanovenia je povinný súd vykladať eurokomformným výkladom, pretože vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, bod 111), bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok (Michael Siman, Miroslav Slašťan: Primárne právo Európske únie, 3. Vydanie, Bratislava 2010, str. 173). Nevyhnutným výsledkom takéhoto výkladu v danom prípade je taký výklad § 69 ods. 5 a § 71 ods. 6 Zák. o DPH, že sledovaný cieľ článku 21 bod 1. písm. d) šiestej smernice sa dosiahne len vtedy, pokiaľ platiteľ alebo osoba, ktorá nie je platiteľ (t.j. každý), kto na faktúre uvedie akúkoľvek sumu dane, a to či už vyššiu ako mal platiť alebo ktorú vôbec nemal povinnosť platiť, je povinný túto sumu dane zaplatiť. Takýto právny názor zaujal aj Európsky súdny dvor v rozsudkoch C-454/98 Schmeink a Strobel a C-643/11 LVK-56 EOOD. 23. S takýmto výkladom, ako ho učinil žalovaný správny orgán i správca dane, sa v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd. Konkrétne súd považuje tento výklad ust. § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s čl. 21 bod 1 písm. d) šiestej smernice za jediný kompatibilný s právom Európskej únie, a preto jediný prípustný, a to bez ohľadu na to, že všeobecná povinnosť vyplývajúca z čl. 21 ods. 1 písm. d) šiestej smernice, ako aj čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 transponovanej dňom 01.01.2008 (ktorá povinnosť je v tomto článku totožná s povinnosťou v čl. 21 ods. 1 písm. d) šiestej smernice), bola výslovne prevzatá do Zákona o DPH až s účinnosťou od 01.01.2010, a to konkrétne v § 69 ods. 5 citovaného zákona. Medzera, ktorá vznikla v právnom poriadku Slovenskej republiky transponovaním šiestej smernice a smernice 2006/112/ES týkajúca sa vymedzenia osôb povinných platiť DPH bola zákonným postupom preklenutá eurokonformným výkladom ovplyvneným konkrétnym znením a stanoveným cieľom týchto smerníc. Krajský súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením prvostupňového aj žalovaného správneho orgánu, že žalobca je povinný zaplatiť daň uvedenú na faktúrach na výstupe vo výške, ako bola na týchto faktúrach uvedená a argumentáciu žalobcu v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodnú. 24. Čo sa týka námietky, že u žalobcu nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a že sa žalobca na tomto daňovom podvode vedome nepodieľal ani nevedel o zneužití práva a že bol dobromyseľný, súd k tomu uvádza, že aj Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práve na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling č. C-439/04, C-440/04). V danom prípade okrem toho žalovaný správne poukázal na tú skutočnosť, že žalobca musel vedieť o fiktívnom plnení zo strany jeho dodávateľov, teda o aj tom, že k žiadnym faktickým dodávkam v rámci obchodného reťazca neprichádza, ako to vyplýva aj z jeho vyjadrenia na ústnom pojednávaní zo dňa 26.10.2010. 25. Čo sa týka námietky žalobcu, ktorý poukazuje najmä na zásadu neutrality dane a proporcionality pri uplatňovaní dane vo vzťahu k plateniu dane žalobcom na výstupe, súd uvádza, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27. novembra 2012, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov v obchodnom reťazci, zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Daňový subjekt musí niesť mieru zodpovednosti za fiktívny obchodný reťazec, ktorého bol súčasťou, a taktiež i za tú skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty na faktúrach na výstupe uplatnil. 26. Žalobca v žalobe navrhol, aby súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ, ktorej formulácia je uvedená v bode 4 tohto rozsudku. Žalovaný sa k návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky vyjadril tak, že tvrdenie žalobcu, že daňový orgán má možnosť ukladať za takéto podvodné konanie sankciu, je nesprávne, pretože sankčný systém upravený v súčasnosti Daňovým poriadkom a do 31.12.2011 zákonom č. 511/1992 Zb. takýto druh sankcie neupravoval, resp. neupravuje. 27. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 28. Keďže žalobca nepodal návrh na prerušenie konania, nebolo potrebné z tohto dôvodu rozhodovať o prerušení konania. Preto sa súd vysporiadal s potrebou predložiť prejudiciálnu otázku v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ z týchto dôvodov: 29. Žalobcom koncipovaná otázka nerieši právny základ daného prípadu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s povinnosťou odviesť DPH poukázal na čl. 203 Smernice EÚ č. 2006/112/ES a taktiež na čl. 21 bod 1 písm. d) šiestej smernice. Správne uviedol, že na predmetný prípad sa vzhľadom na zdaňovacie obdobie, za ktoré je dovyrubovaná daň, vzťahuje šiesta smernica Rady zo 17. mája 1977 č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia a jej čl. 21 bod 1 písm. d), podľa ktorého DPH platí každá osoba, ktorá uvedie daň na faktúre. Teda v danom prípade nebolo potrebné podrobiť výkladu smernicu 2006/112/ES. Vzhľadom však na v podstate totožné znenia čl. 21 bod 1 písm. d) šiestej smernice a čl. 203 smernice 2006/112/ES je potrebné doplniť, že dotknutý článok 203 smernice 2006/112/ES je na jeho správne uplatnenie dostatočne jasný a nenecháva priestor na žiadnu rozumnú pochybnosť o jeho aplikácii, aj vzhľadom na už ukončené prejudiciálne konania ESD, ktoré sa zaoberajú uvedenou problematikou - rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci LVK-56 EOOD C-643/11 (prejudiciálne konanie týkajúce sa výkladu smernice 2006/112/ES) a C-454/98 Schmeink a Strobel (prejudiciálne konanie týkajúce sa šiestej smernice). Z tohto dôvodu s poukazom na rozhodnutie ESD C-283/81 Cilfit nie je potrebné predbežnú otázku predkladať v zmysle čl. 267 ZFEÚ. 30. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nevzniká a súd mu náhradu trov konania nepriznal. Rovnako náhradu trov nepriznal ani žalovanému, pretože neboli splnené podmienky stanovené v § 168 SSP (výnimočné situácie). 31. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.