Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/97/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200524 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5016200524.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: SK BENEFIT s.r.o., so sídlom Eliáša Lániho 259/5, 014 01 Bytča, IČO: 45 422 940, právne zastúpený advátkou: Mgr. Barbora Hlavatá, so sídlom SNP 1445/41-9, 017 07 Považská Bystrica, IČO: 42 284 902, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o správnej žalobe, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/3187 O-186/2016 zo dňa 15.04.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobca a žalovaný n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorát práce Žilina č. 15/2016-IZA-2.3/pok/R zo dňa 24.02.2016 rozhodol podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. tak, že vo vzťahu k žalobcovi uložil pokutu vo výške 2.000,00 Eur a to za porušenie povinnosti vyplývajúcich z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktorý bol vykonaný v dňoch 26.06., 07.07. a 14.07.2015 u žalobcu tým, že dňa 26.06.2015 bola na prevádzke kancelárie SK BENEFIT s.r.o. na ulici A. Kmeťa kontrolovaná fyzická osoba X. B., podľa predloženej evidencie pracovného času za mesiac marec 2015, bolo zistené, že X. B. vykonávala prácu v mesiaci marec 2015 v dobe od 05.03. do 06.03. a v dobe od 09.03. do 13.03.2015 a za odpracovaný mesiac marec 2015 jej bola dňa 20.04.2015 vyplatená mzda na účet v sume 373,22 Eur. Na základe predložených dokladov bolo zistené, že právnická osoba využívala závislú prácu X. B., preukázala založenie pracovnoprávneho vzťahu podľa osobitného predpisu - pracovná zmluva uzatvorená dňa 05.03.2015 s nástupom do práce dňa 05.03.2015, avšak na základe výpisu zo sociálnej poisťovne bolo zistené, že zamestnávateľ si nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, oznamovacia povinnosť bola splnená až dňa 13.03.2015 o 16:28 hod. spätne od 05.03.2015. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán poukázal na výkon inšpekcie a na protokol z výkonu inšpekcie práce č. IZA-28-30-2.3/P-A 24,25-15504 zo dňa 14.07.2015, ktorý bol prerokovaný dňa 12.02.2015 z Ing. Štefanom Golianom, konateľom spoločnosti, ktorý nemal námietky voči zisteným skutočnostiam, ani k spôsobu zisťovania, ktorý tvorí podklad tohto rozhodnutia, že aj postihovaný účastník konania porušil zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní špecifikovaným konaním. Žalobca vo vyjadrení k začatiu správneho konania uviedol, že si je plne vedomý chyby, ale nešlo o úmysel niekoho nelegálne zamestnávať, ale išlo o administratívnu chybu. Pracovné miesto bolo vytvorené v rámci národného projektu podporiť vytváranie pracovných miest dňa 19.08.2014, na základe dohody s Úradom práce Žilina a už kvôli prideleniu štatútu nelegálny zamestnávateľ musel zrušiť chránenú dielňu, ktorú prevádzkoval tri roky. Na záver uvádza, že pokuta v navrhovanej výške je preňho likvidačná a musel by zatvoriť firmu, preto žiada o prehodnotenie situácie. Prvostupňový správny orgán vycitoval ustanovenia § 3 ods. 2, § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. a takisto § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.. Pri porušení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ide o objektívnu zodpovednosť zo strany zamestnávateľa, čo znamená, že tento je zodpovedný už tým, že k samotnému nedostatku, teda k porušeniu došlo bez ohľadu na následné odstránenie zistených nedostatkov a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, či opomenutie. Z právneho hľadiska je vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt nepodstatným, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov, zamestnávateľa alebo iných subjektov ako zamestnávateľa. Konanie účastníka konania sa v tomto prípade neviaže na zavinenie. Podnikajúca právnická osoba je za tento delikt objektívne zodpovedná, pričom súčasná právna úprava takmer vôbec neumožňuje zbaviť sa čo i len čiastočne tejto zodpovednosti, pretože prevažne neupravuje všeobecne liberačné dôvody. Z tohto vyplýva záver, že právnická osoba podnikateľ zodpovedá výlučne za spôsobený protiprávny stav bez ohľadu na zavinenie. Poukázal na to, že hoci išlo o vytvorenie pracovného miesta v rámci národného projektu podpory vytvárania pracovných miest, tento pristúpil k benevolentným dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich nelegálnu prácu, t. j. zákona č. 82/2005 Z. z.. Vo vzťahu k pokute uviedol, že pokutu uložil vo výške 2.000,00 Eur, teda na spodnej hranici podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.. Uviedol, že výška pokuty je primeraná, nakoľko plní výchovnú aj represívnu funkciu, má postihovať protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Taktiež plní preventívnu úlohu a musí mať silu odradiť účastníka konania od protiprávneho postupu, prípadne zanedbania plnenia povinnosti. Účastník konania zamestnáva nelegálne jednu fyzickú osobu, správny orgán zobral do úvahy skutočnosť, že sa jedná o zamestnávateľa, kde správny delikt bol zistený po prvýkrát, a teda pokuta vo výmere zákonného minima bude postačujúca represiou za zistený stav. 2. Proti predmetnému rozhodnutiu zo strany žalobcu bolo podané odvolanie, v ktorom žalobca uviedol, že si je plne vedomý chyby, ktorú nedopatrením urobili, a radi by prvostupňový správny orgán presvedčili, že nemali ani v najmenšom úmysle niekoho nelegálne zamestnávať, a že išlo len o administratívnu chybu. Už kvôli prideleniu štatútu nelegálny zamestnávateľ museli vo firme zrušiť chránenú dielňu, ktorú prevádzkovali pomaly tri roky. Majú všetky záväzky vo vzťahu k štátu vysporiadané, či už daňové, sociálne, zdravotné odvody, poukázali na to, že sú seriózna firma a žiaľ v tomto momente nemajú voľné finančné prostriedky vo výške 2.000,00 Eur na zaplatenie uvedenej pokuty. Poukázal na to, že im reálne hrozí ukončenie podnikania. 3. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 15.04.2016 prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V odôvodnení poukázal na správne zistený skutkový a právny stav vo veci prvostupňovým správnym orgánom. Po posúdení dospel k záveru, že skutok uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia sa stal tak, ako to konštatuje inšpektorát práce, preto je uloženie pokuty dôvodné. Z podkladov rozhodnutia vyplýva, že žalobca využíval závislú prácu fyzickej osoby X. B., ktorá pre neho vykonávala závislú prácu na základe písomne uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu, žalobca ju však prihlásil do registra fyzických osôb - zamestnancov vedenou sociálnou poisťovňou až po začatí výkonu činnosti. Účelom zákona o nelegálnom zamestnávaní je okrem iného vymedziť nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanoviť zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly a pustiť za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Za nelegálne zamestnávanie sa podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona považuje aj zamestnávanie právnickou osobu, alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, ktorým je zákonník práce a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu - zákona o sociálnom poistení. Oznamovacia povinnosť je stanovená v zmysle § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca na nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku sporenia pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činností zamestnanca. Povinnosťou zamestnávateľa je teda nielen prihlásiť zamestnanca, ale prihlásiť ho včas, inak poruší zákaz nelegálneho zamestnávania. Z podkladov rozhodnutia vyplýva, že menovaná zamestnankyňa začala vykonávať prácu pre účastníka konania dňa 05.03.2015 o 08:10 min. a účastník konania bol povinný prihlásiť ju do registra poistencov ešte pred začatím výkonu jej činnosti. Odstránenie protiprávneho stavu teda dodatočné prihlásenie zamestnanca do registra poistencov nezbavuje účastníka konania zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu, pretože dodatočným prihlásením zamestnanca len splnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z platnej právnej úpravy. Správnemu orgánu vyplýva priamo z právnej normy povinnosť začať správne konanie a vo veci rozhodnúť, preto ani v odvolacom konaní nie je možné upustiť od uloženia pokuty a zákon tu neumožňuje ani prípad na odstránenie tvrdosti zákona. Výška pokuty bola stanovená v sume 2.000,00 Eur, čo je najnižšia výmera, akú zákon pripúšťa v prípade nelegálneho zamestnávania, preto je možné tento postih považovať za mierny. Zohľadňuje aj skutočnosť, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo u tohto účastníka konania zistené prvýkrát a je predpoklad, že pokuta bude plniť výchovný účel. 4. Proti rozhodnutiu žalovaného zo strany žalobcu bola podaná správna žaloba v zákonom stanovenej lehote. Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobca bez predchádzajúceho upovedomenia kontrolu dňa 26.06.2015, kedy navštívil kancelárske priestory žalobcu, pričom v mieste výkonu nebol prítomný ani jeden z konateľov spoločnosti, títo sa dozvedeli o výkone kontroly až od zamestnankyne Mgr. F. Z.. Výkon inšpekcie mal byť zameraný na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení pracovnoprávnych predpisov v zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. a dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa zákona č. 82/2005 Z. z.. Približne dva dni po návšteve inšpektorov práce u žalobcu kontaktovala Ing. Štefana Goliana, jedného z konateľov žalobcu inšpektorka práce Ing. E. J., ktorá si vyžiadala predložiť ďalšie dokumenty, ktoré žalobca inšpektorátu predložil. O výsledku kontroly bol spísaný protokol zo dňa 14.07.2015, obsah ktorého bol prerokovaný so štatutárnym zástupcom žalobcu dňa 14.07.2015. Vykonanou inšpekciou okrem iných drobných a odstránených nedostatkov bolo zistené porušenie § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) citovaného zákona na tom skutkovom základe, že žalobca ako právnická osoba využíval závislú prácu fyzickej osoby, a to X. B., pracujúcej u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.03.2015 s nástupom do práce 05.03.2015, pričom žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť u tejto zamestnankyne voči sociálnej poisťovni. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona bolo zistené, že zamestnávateľ si túto oznamovaciu povinnosť splnil až dňa 13.03.2015 o 16:28 hod. s uvedením dátumu vzniku poistenia dňa 05.03.2015. Žalobca sa nestotožňuje a domnieva sa, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho posúdenia veci, čo viedlo k nezákonnej subssumpcii v konaní žalobcu spočívajúceho v prihlásení jeho zamestnankyne X. B. do registra sociálnej poisťovne iba niekoľko dní po dni začatia výkonu práce pod skutkovú podstatu deliktu nelegálneho zamestnávania, pretože konaním žalobcu došlo k porušeniu povinnosti prihlásiť zamestnankyňu do systému sociálnej poisťovne, najneskôr pri začatí výkonu činnosti stanovenej v § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalobca sa prvostupňovému správnemu orgánu, ako aj v odvolaní, či v opakovaných podnetoch na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Inšpektorát práce Žilina, či Národný inšpektorát práce opakovane vyjadril, že išlo len o niekoľkodňové omeškanie, nevyplývajúce z vôle žalobcu ako zamestnávateľa utajiť pracovnoprávny pomer s X. B., či vyhnúť sa administratívnej a odvodovej záťaži. Omeškanie navyše nespôsobilo žiadne negatívne účinky na stránke zamestnankyne, keďže všetky odvodové povinnosti boli zo strany zamestnávateľa riadne splnené. Žalobca si uvedomil, že jeho vinou došlo k omeškaniu a prihláseniu zamestnankyne vo verejných poistných systémoch, ale v žiadnom prípade sa nemohol stotožniť s tým, že by jeho konanie malo znaky nelegálneho zamestnávateľa a už vôbec nie s následkom postihu, ktorý mu bol uložený za omeškanie. Podotkol a vytýka žalovanému, že sa nezaoberal zadovážením dostatku skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci a nekonal v súčinnosti so žalobcom. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupov správneho orgánu predchádzajúcemu jeho vydaniu. Inšpektorát práce, ako prvostupňový správny orgán rozhodol o uložení pokuty žalobcovi na základe oprávnenia daného ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z.. Podľa § 21 ods. 3 tohto zákona sa na konanie podľa § 19 a 20 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak zákon neustanovuje inak, teda zákon o inšpekcii práce odkazuje na zákon č. 71/1967 Zb.. Logickým a systematickým výkladom v spojitosti s ust. § 2a zákona č. 82/2005 Z. z. je možné dospieť k tomu, čo považuje zákonodarca za jednu z premís kvalifikovania konania ako nelegálnej práce, a čo zároveň považuje za jeden z najdôležitejších záujmov zamestnanca, ktorý je potrebné chrániť pred nelegálnym zamestnávaním. Ide o evidenciu v systémoch sociálneho poistenia, ktorá je pre preukázanie legálneho zamestnávania podstatná. V prípade žalobcu je podmienka evidencie do bodky splnená. Zákon o nelegálnom zamestnávaní, ako aj zákon o sociálnom poistení v prvom rade chránia zamestnanca, jeho práva a oprávnené záujmy, avšak ustanovenia týchto predpisov by sa nemali vykladať a zneužívať na šikanovanie zamestnávateľa. Poukázal aj na ust. § 3 ods. 1 a § 3 ods. 4 Správneho poriadku, tiež na § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán, ani žalovaný nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné podklady pre vydanie rozhodnutia, a preto ich treba považovať za predčasné a súčasne správny orgán prvého stupňa sa dopustil vady konania, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Konania zisťovania správneho deliktu rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladanie sankcie zaň na základe zásady analógia legis, teda treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, alebo trestného zákona. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 125/2006 Z. z. neustanovuje hmotnoprávnu ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov je potrebné v tejto veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 3 písm. j) zákona o inšpekcii práce priamo odkazuje. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy trestné obvinenie a práva a záväzky občianskej povahy, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne, od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov Dohovoru (napr. rozsudok Neumeister v Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporila aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (pozri napr. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Konanie žalobcu nepochybne napĺňa intenzitu charakteristickú pre správny delikt, v dôsledku čoho bolo povinnosťou žalovaného uplatniť v jeho prípade materiálny korektív. Spoločenská nebezpečnosť konania žalobcu je v skutku nepatrná, vzhľadom na to, že žalobca si svoju administratívnu povinnosť splnil následne s oneskorením len niekoľkých dní bez toho, aby mu nesplnenie tejto povinnosti vytkol správny orgán a najmä bez akýchkoľvek následkov pre zamestnankyňu X. B.. Poukazujúc aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2012 č. k. 6Sžo/51/2011, ktoré vychádza zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR považoval za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti. Požiadavka na ústavné konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy obsiahnutej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Inšpektorát práce Žilina aj žalovaný pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania uvedenej zamestnankyne žalobcom vychádzajú výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Žalobca sa domnieva, že z doposiaľ zadovážených skutkových zistení nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z.. Predloženie pracovnej zmluvy a prihlášky do Registra sociálnej poisťovne bez ďalšieho považuje žalobca na nepostačujúce na ustálenie záverov o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom. Okolnosti začatia výkonu činnosti prvostupňový ani odvolací orgán neskúmali ani vyžiadaním tejto informácie od žalobcu, ani preverením u zamestnankyne X. B., ktorá prvé dva týždne po nástupe do práce absolvovala školenie konateľom žalobcu Mgr. Igorom Sakalom, a to najmä za účelom oboznámenia sa s produktami žalobcu, špecifickou terminológiou vyplývajúcou z produktov žalobcu, právnymi dokumentami, ktorých pravidelné používanie čakalo zamestnankyňu počas výkonu práce pre žalobcu, ako i oboznámenia sa s partnermi žalobcu a spôsobom prezentovania produktov žalobcu potenciálnym zákazníkom. Ďalej poukázal v žalobe, čo bolo cieľom zákonodarcu vyjadrenú v právnej úprave zákazu nelegálneho zamestnávania v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo nepochybné zamedziť nelegálnemu zamestnávania fyzických osôb zamestnávateľom. Správne orgány nezohľadnili skutočnosť, aké následky na žalobcu ako zamestnávateľa jeho zamestnancov bude vydanie rozhodnutia predstavovať. Kvalifikovanie žalobcu ako nelegálneho zamestnávateľa bolo podkladom pre jeho zápis do zoznamu nelegálnych zamestnávateľov v čase, keď ešte o jeho správnom delikte nebolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté. Po zapísaní do zoznamu nelegálnych zamestnávateľov musel žalobca chránenú dielňu zrušiť a so zamestnankyňou Mgr. F. Z. ukončiť pracovný pomer, keďže podpora zo strany štátu bola pre neho nevyhnutná na udržanie tohto pracovného miesta. Záujem štátu na potrestaní zamestnávateľa za omeškania registrácie zamestnanca v sociálnej poisťovni a zinkasovanie pokuty vo výške 2.000,00 Eur do štátneho rozpočtu vyústilo do skončenia pracovného pomeru so znevýhodnenou zamestnankyňou so zníženou schopnosťou vykonávať zárobkovú činnosť 80%, ktorá je matkou dvoch detí, ako aj demotivácie zamestnávateľa zamestnávať akéhokoľvek zamestnanca, a to i napriek tomu, že jeho pôvodným záverom bolo naopak vytvorenie ďalších pracovných miest. V neposlednom rade upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu inšpekciu práce bez predchádzajúceho upovedomenia, inšpektori práce navštívili kancelárske priestory žalobcu v čase, kedy nebol prítomný ani jeden z konateľov spoločnosti v rozpore s § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce. Žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, zároveň žiadal odstrániť žalobcu z centrálne verejne prístupného zoznamu fyzických a právnických osôb, ktoré v predchádzajúcich 5 rokoch porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. 5. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 03.08.2016. Žalovaný uviedol, že ako odvolací orgán vychádzal z predložených listinných dôkazov a na základe podkladov rozhodnutia dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán preukázal porušenie povinnosti žalobcom, čo uviedol a podrobne odôvodnil vo svojom prvostupňovom rozhodnutí, resp. rozhodnutí žalovaného. Z podkladov rozhodnutia považoval za zrejmé, že žalobca porušil povinnosti tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Zistenie porušenie povinnosti - zákaz nelegálneho zamestnávania mal za riadne preukázané, preto argumentáciu účastníka konania považoval za nedôvodnú a nepodloženú. Dôvody uvedené v žalobe neobsahujú žiadne nové skutočnosti, ani argumenty, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na posúdenie prejednávanej veci. Žalovaný má za to, že samotným skutkom aj s dôvodmi uloženia pokuty sa dostatočne vysporiadal ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o námietky žalobcu uvedené v žalobe, k týmto uvádza, že obidva správne orgány v konaní rešpektovali všetky príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, pričom vychádzali zo zákona o nelegálnom zamestnávaní, podľa ktorého je právny stav, kedy právnická osoba využíva závislú prácu fyzickej osoby a pritom si nesplnila oznamovaciu povinnosť, vo vzťahu k sociálnej poisťovni je považovaný za nelegálne zamestnávanie. Zákon explicitne a nespochybniteľne vymedzuje nelegálne zamestnávanie v § 3 ods. 2 zákona o nelegálnom zamestnávateľovi, podľa ktorého právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom nesmie nelegálne zamestnávať fyzickú osobu. Za nelegálne zamestnávanie sa podľa § 2 ods. 2 písm. b) považuje zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, ktorým je Zákonník práce a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu - Zákona o sociálnom poistení. Oznamovacia povinnosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby podnikateľa vo vzťahu k sociálnej poisťovni je stanovená v § 231 ods. 1 písm. b) zákona, ktorá je stanovená tak, že je zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca na nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Bez pochyby bolo zistené, že kontrolovaná zamestnankyňa žalobcu začala vykonávať prácu dňa 05.03.2015 o 08:10 hod. a podľa registračného listu bola prihlásená do registra poistencov dňa 13.03.2015 o 16:28 hod., teda s oneskorením, čo v konaní priznal aj samotný žalobca. Kontrolovaná zamestnankyňa teda evidentne vykonávala prácu bez prihlásenia do registra sociálnej poisťovne od 05.03.2015 do 13.03.2015 a za túto prácu v mesiaci marec jej bola dňa 20.04.2015 vyplatená mzda vo výške 373,22 Eur, dôkazom čoho je aj výpis z bankového účtu. Žalovaný po posúdení všetkých dôkazov, ktoré mal v odvolacom konaní k dispozícií považoval tieto za dostatočné pre objektívne rozhodnutie vo veci a mal za to, že prvostupňový správny orgán správne rozhodol o uložení pokuty a túto riadne odôvodnil. Argument žalobcu, že absolvovala zamestnankyňa žalobcu po nástupe školenie, a preto nešlo o výkon práce, je považovaný za zavádzajúci, pretože zamestnávateľ je povinný každého zamestnanca po nástupe do zamestnania oboznámiť nielen s prácou, ktorú bude vykonávať, ale aj s právnymi a inými predpismi týkajúce sa bezpečnosti, ako aj zdravia pri práci, či vnútornými predpismi zamestnávateľa. Tento čas je však považovaný už za výkon práce a zamestnanec má absolvovať školenie za oboznamovanie v pracovnom čase. Ide teda o účelovú námietku zo strany žalobcu. Žalobca poukazuje na to, že medzi kompetencie inšpektorátu práce patrí aj prejednanie priestupkov a rozhodovanie o uložení pokuty za priestupky, ide o ďalšie odlišné oprávnenie inšpektorátu práce, ktoré nemožno zamieňať s rozhodovaním o sankcionovaní správnych deliktov, naviac uvedené oprávnenie je upravené v dvoch rôznych ustanoveniach kompetenčno-právneho predpisu. Žalovaný nespochybňuje potrebu analogického použitia trestného zákona, či zákona o priestupkoch na trestanie správnych deliktov, avšak zastáva názor, že v danom prípade sa jej použitie javí ako nadbytočne a právne neupotrebiteľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal žalobu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietnuť. 6. Žalobca sa písomne k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 07.09.2016. Upriamil pozornosť súdu, že oboznamovanie zamestnankyne so špecifickými predajnými technikami, či preskúmanie aktívneho porozumenia, či oboznámenie sa zamestnankyne s predmetom činnosti zamestnávateľa je jeho povinnosť iba do určitej miery. Obsahuje tiež také postupy a prístup zamestnávateľa k zamestnancovi, ktorý zároveň zvyšuje kvalifikáciu zamestnanca a ktorou zamestnávateľ vylepšuje konkurencieschopnosť zamestnanca, pričom túto samozrejme plánuje využiť aj za účelom dosiahnutia maximálneho prospechu z vykonávanej pracovnej činnosti zamestnanca, avšak ide aj o vedomosti na úrovni know-how zamestnávateľa, ktoré by zamestnanec samostatným štúdiom informácií o produktoch zamestnávateľa, či čítaním interných noriem zamestnávateľa nezískal. Skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení používa odlišnú terminológiu ako zákonník práce je výsledkom cieľavedomej činnosti zákonodarcu a nie je možné ich výklad bez ďalšieho stotožniť. Žalobca namieta, že pokiaľ žalovaný uvádza, že bez pochyby bolo zistené, že kontrolovaná zamestnankyňa začala vykonávať prácu dňa 05.03.2015 o 08:10 hod. podľa evidencie pracovného času uviedol, že uvedeným momentom zamestnankyňa žalobcu však len nastúpila do práce, pričom pracovnú činnosť začala vykonávať až približne po dvoch týždňoch školení a oboznamovaní sa s produktami žalobcu, keď mal žalobca ako zamestnávateľ za to, že je pripravená začať vykonávať pracovnú činnosť pre zamestnávateľa a v jeho mene na jeho zodpovednosť. Práve začiatok výkonu pracovnej činnosti zamestnanca je tým okamihom, ktorý na účely splnenia oznamovacej povinnosti voči sociálnej poisťovni považuje zákon o sociálnom poistení za hranicu, ktorá určuje, či došlo alebo nedošlo k splneniu oznamovacej povinnosti voči sociálnej poisťovni. Skutočnosť, že túto námietku žalobca doposiaľ neuplatnil je len dôsledkom toho, že žalobca naozaj neveril, že jeho konanie, ktorým nezamýšľa zneužiť pracovnú zmluvu, či vyhnúť sa akejkoľvek svojej zákonnej povinnosti by mohlo byť zo strany orgánu štátneho dozoru reálne sankcionované. Poukazuje na to, že práve prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, keď sa nezaoberal okolnosťami nástupu zamestnankyne B. do zamestnania. Vo vzťahu k odmietnutiu použitiu analógie ďalej uviedol, že svojim trvaním na výlučnej aplikácii konkrétnych ustanovení právnych noriem bez ohľadu na ústavno-právny rozmer, ktorým je taký výklad a použitie zákona, ktorý je súladný s Ústavou Slovenskej republiky žalovaný len dokazuje, že nemá záujem na spravodlivej aplikácií právnych noriem a že nie je schopný vo svojej rozhodovacej činnosti použiť nič iné, ako gramatické znenie ustanovenia právnej normy. Vo vzťahu k tomu, že inšpektor práce nemohol vopred oboznámiť zamestnávateľa s výkonom inšpekcie pred jej začatím z obavy pred negatívnym ovplyvnením výsledku kontroly, neuvádza však, čo bolo dôvodom na takúto obavu a akým konkrétnym spôsobom by mohla byť inšpekcia negatívne ovplyvnená. Žalobca tak považuje postup inšpektorov za svojvoľný a arbitrárny. 7. Súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie na deň 7.12.2016. 8. Právne zástupkyňa žalobcu zotrvala na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. 9. Poverený zamestnanec žalovaného zotrval na vyjadrení k žalobe. 10. Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj postupov oboch správnych orgánov mal za to, že v predmetnej veci správne orgány dostatočne zistili skutkový stav, a na takto zistený skutkový stav potom boli správne aplikované ustanovenia zákona č. 82/2005 Z. z. a ustanovenia zákona č. 125/2006 Z. z., a preto bola žaloba ako nedôvodná postupom podľa § 190 SSP za použitia § 491 ods. 1, 2 SSP zamietnutá, a to z nasledovných dôvodov: 11. Z obsahu žaloby je zrejmé, že ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania podľa § 194 ods. 1 SSP a nasledujúce. Správny súd pri preskúmaní veci postupom podľa § 195 SSP nezistil dôvod na aplikáciu ust. § 196 SSP. 12. Podľa § 1 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, tento zákon vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 13. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., Právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 15. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zamestnávateľ je povinný zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c). 16. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z .z. Inšpektorát práce a) zabezpečuje vykonávanie inšpekcie práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 a vykonávanie dohľadu, najmä dozerá, či požiadavkám ochrany práce zodpovedajú 1. výber, umiestnenie, usporiadanie, používanie, udržiavanie a kontrola pracoviska, pracovného prostredia, pracovných prostriedkov, ochranných prostriedkov, chemických faktorov, fyzikálnych faktorov, biologických faktorov, faktorov ovplyvňujúcich psychickú pracovnú záťaž a sociálnych opatrení a 2. pracovné postupy, pracovný čas, organizácia ochrany práce a systém jej riadenia, b) vyšetruje príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, príčiny závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku, choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov, c) uplatňuje záväzným stanoviskom požiadavky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri povoľovaní a kolaudácii stavieb a ich zmien, ktoré bude zamestnávateľ a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, používať na plnenie svojich úloh, d) vydáva a odoberá 1. preukaz a osvedčenie fyzickej osobe na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, 2. povolenie na vykonávanie ľahkých prác fyzickou osobou podľa osobitného predpisu, 3. povolenie na vykonávanie športu fyzickou osobou podľa osobitného predpisu, e) odoberá 1. preukaz, osvedčenie alebo doklad fyzickej osobe na vykonávanie činnosti podľa osobitných predpisov 13) vydané fyzickou osobou alebo právnickou osobou, 2. oprávnenie zamestnávateľovi na činnosť podľa osobitného predpisu vydané právnickou osobou, 3. osvedčenie o odbornej spôsobilosti bezpečnostného technika, o čom bezodkladne informuje právnickú osobu, ktorá vydala osvedčenie, f) preveruje dodržiavanie rozsahu a podmienok oprávnení, osvedčení a preukazov vydaných podľa tohto zákona a osobitných predpisov, g) predkladá návrh Národnému inšpektorátu práce na odobratie oprávnenia alebo osvedčenia vydaného podľa § 6 ods. 1 písm. d), h) podieľa sa na odbornej výchove a vzdelávaní inšpektorov práce, i) rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu (zákon č. 125/2006 Z. z.) j) prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, k) zisťuje, zhromažďuje, spracúva a odovzdáva informácie v oblasti ochrany práce pre informačný systém ochrany práce, l) predkladá Národnému inšpektorátu práce podnety na zlepšenie ochrany práce, m) oznamuje zistené prípady nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vrátane zistených skutočností uvedených v protokole o výsledku inšpekcie práce (ďalej len "protokol") Sociálnej poisťovni, Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, príslušnému daňovému úradu, a ak ide o štátneho príslušníka krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, iným zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou alebo o osobu bez štátnej príslušnosti, aj útvaru Policajného zboru, n) vydáva na požiadanie na účely preukázania splnenia podmienok podľa osobitného predpisu potvrdenie o tom, že ku dňu požiadania nebolo zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, a to do siedmich pracovných dní od požiadania, o) vydáva na požiadanie zamestnávateľa alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, potvrdenie o tom, že u nich vznikla udalosť uvedená v písmene b), ak vyšetroval príčiny vzniku tejto udalosti, p) vydáva na požiadanie zamestnávateľa alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, kópiu dokladu, ktorý poskytli inšpektorátu práce pri vyšetrovaní príčin vzniku udalosti uvedenej v písmene b), ktorá u nich vznikla, q) poveruje prizvaného odborníka prípravou odborných podkladov v osobitných prípadoch, ak to vyžaduje povaha výkonu inšpekcie práce, r) udeľuje výnimky podľa osobitného predpisu, s) rozhoduje o uložení dodatočnej platby podľa osobitného predpisu, t) plní ďalšie úlohy podľa osobitného predpisu. 17. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000,00 Eur do 200.000,00 Eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000,00 Eur. 18. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 19. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 20. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 21. Podľa § 47 ods. 1,2,3 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 22. Žalobné námietky žalobcu súd vyhodnocuje ako nedôvodné. K prvej žalobnej námietke vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu kontrolu bez predchádzajúceho upovedomenia dňa 26.06.2015, kedy navštívil kancelárske priestory žalobcu, pričom nebol prítomný v priestoroch žalobcu ani jeden z konateľov spoločnosti súd udáva, že z ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce vyplýva povinnosť inšpektora oznámiť pred začatím inšpekcie práce svoju prítomnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, ak tým negatívne neovplyvní výkon inšpekcie práce. V danom prípade súd zdôrazňuje, že tieto skutočnosti žalobca namieta až v podanej žalobe. V priebehu správneho konania, ako je vidno z jeho odvolania, resp. z vyjadrenia k začatiu správneho konania, resp. ani zo samotného protokolu o výsledku inšpekcie č. IZA-28-30-2.3/P-A 24,25-15504 zo dňa 14.07.2015, ktorý bol prerokovaný zo samotným žalobcom - resp. štatutárnym zástupcom žalobcu, tieto námietky vôbec nevyplývajú. Je zrejmé, že o výkone inšpekcie bol žalobca informovaný nakoľko, následne bola zaslaná aj žalobcovi emailová výzva zo dňa 02.07.2015, na základe ktorej žalobca zaslal potrebné podklady vo vzťahu k prvostupňovému správnemu orgánu dňa 03.07.2015. Súd konštatuje, že spôsob a ani postup výkonu inšpekcie na pracovisku žalobcu v rámci celého správneho konania žalobca nespochybnil. Táto námietka nie je dôvodná. 23. Z obsahu administratívneho spisu mal súd nepochybne preukázané, že došlo k porušeniu povinnosti, a to vyplývajúcej z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní tak, ako toto bolo podrobne špecifikované vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že kontrolovaná zamestnankyňa žalobcu X. B. začala vykonávať prácu dňa 05.03.2015 o 08:10 hod. podľa evidencie pracovného času predloženého žalobcom ju vykonávala v čase od 05.03. do 06.03.2015 a od. 09.03. do 13.03.2015. Súd vyhodnotil nedôvodné námietky žalobcu, že predmetná zamestnankyňa v predmetnom čase, teda do 13.03.2015 nevykonávala prácu, ale že malo ísť len o školenia, ktoré sa nepovažujú za výkon práce, tak s týmto sa súd absolútne nemôže stotožniť, nakoľko zhodne so žalovaným uvádza, že zamestnávateľ je povinný každého zamestnanca po nástupe do zamestnania oboznámiť nielen s prácou, ktorú bude vykonávať, v prípade potreby ho aj zaškoliť, ale aj s právnymi a inými predpismi, ktoré sa týkajú bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, či vnútornými predpismi zamestnávateľa pod.. Tento čas je však už potrebné považovať za výkon práce zamestnanca a zamestnanec má absolvovať školenia, zaškolenia, či oboznamovanie sa práve v pracovnom čase. Z tohto dôvodu súd predmetnú námietku žalobcu vyhodnotil za účelovú, naviac túto v rámci správneho konania ani raz žalobca neuplatnil. Túto uplatnil až v žalobe, ktorú ale aj súd vyhodnocuje za absolútne nedôvodnú. Bez pochyby bolo zistené, že kontrolovaná zamestnankyňa vykonávala prácu bez prihlásenia do registra sociálnej poisťovne od 05.03.2015 do 13.03.2015 za túto jej bola vyplatená mzda vo výške 373,22 Eur, dôkazom čoho bol výpis z bankového účtu. Do sociálnej poisťovne bola prihlásená až dňa 13.03.2015 o 16:28 hod., teda s oneskorením, čo v samotnom konaní priznal aj samotný žalobca. Nie je teda dôvod na to, aby predmetné rozhodnutie bolo zrušené v dôsledku tvrdení žalobcu, že išlo len o niekoľkodňové omeškanie, ktoré malo skôr podobu administratívnej chyby, ako úmyslu. Je potrebné zdôrazniť, že administratívna právna zodpovednosť má úplne odlišný charakter, ako zodpovednosť trestnoprávna, či občianskoprávna. Táto je založená na objektívnom princípe, pretože zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou objektívnou a žalobca sa môže v konaní vyviniť len v prípade, ak poskytne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré ho zbavia zodpovednosti. Žalobca v priebehu správneho konania tak neurobil. Neurobil tak ani v priebehu súdneho konania. 24. Pokiaľ tiež žalobca poukazuje na kompetencie inšpektorátu práce, medzi ktoré kompetencie patrí aj konanie a rozhodovanie o priestupkoch, ide o odlišné oprávnenie inšpektorátu práce, ktoré nemožno zamieňať s rozhodovaním o sankcionovaní vo vzťahu k správnym deliktom. Oprávnenie uložiť žalobcovi pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania vyplýva z ust. § 7 ods. 3 pís. i) zákona č. 125/2006 Z.z..Je pravdou, že medzi kompetencie inšpektorátu práce patrí aj prejednanie priestupkov a rozhodovanie o uložení pokuty za priestupky, ide však o ďalšie - odlišné oprávnenie inšpektorátu práce, ktoré nemožno zamieňať s rozhodovaním o sankcionovamní správnych deliktov, naviac uvedené oprávnenie je upravené v dvoch rôznych ustanoveniach kompetenčného právneho predpisu (za priestupok, ktorého prejednanie patrí do kompetencie inšpektorátu práce, je považované napr. vykonávanie nelegálnej práce podľa § 7 zákona o nelegálnom zamestnávaní, prípadne priestupky vodičov, ktoré sú vymedzené v § 38 zákona č. 462/2007 Z. z.). 25. Pokiaľ ide o námietku žalobcu a potrebu aplikácie v predmetnom prípade analogického použitia trestného zákona či zákona o priestupkoch na trestanie správnych deliktov, je potrebné poukázať na to, že táto nie je spochybniteľná, ale v danom prípade, keď podľa názoru súdu základným zmyslom analógie je to, aby sa určitý normatívny právny akt aplikoval na prípad, ktorý nie je vyslovene upravený právnou normou, čo v prejednávanom prípade splnené nebolo. Podľa názoru súdu správne orgány nekonali v rozpore so zákonom, resp. s Ústavou Slovenskej republiky. Správne orgány postupovali v danom prípade s Ústavou SR a zákonom č. 82/2005 Z. z. a zákonom č. 125/2006 Z. z.. Súd v predmetnom prípade poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/28/2014 zo dňa 15.04.2015 v ktorom odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcu podľa ktorej je potrebné obmedziť trestanie iba na prípady, kedy je to odôvodnené závažnosťou a spoločenskou nebezpečnosťou protiprávneho konania je taktiež bezdôvodná. V teórii správneho práva hmotného prevažuje vymedzenie podľa ktorého správnym deliktom je protiprávne konanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú normou správneho práva. Z uvedenej definície sa odvodzujú všeobecné pojmové znaky, medzi ktoré okrem iného patrí aj sankcia (sankcionovateľnosť). To znamená, že právo spája s každým správnym deliktom konkrétnu sankciu (trest). Aj keď hlavným poslaním verejnej správy nie je trestať, čo súvisí so zásadou subsidiarity správneho trestu, že správny trest má miesto len tam, kde nepostačujú iné nástroje a prostriedky dovolené právom, zákony v niektorých prípadoch limitujú úvahu správneho orgánu o výške pokuty ustanovením jej dolnej hranice. V danom prípade prvostupňový správny orgán uložil pokutu vo výške 2.000,00 Eur na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, preto nezostalo odvolaciemu súdu nič len opätovne konštatovať, že rozhodnutie ako aj postup prvostupňového správneho orgánu a žalovaného boli v súlade so zákonom. Je potrebné poznamenať, že tzv. zmiešané správne delikty fyzických osôb podnikateľov a tiež aj právnických osôb sa v zmysle teórie správneho práva (doc. JUDr. Machajová, CSc. a kolektív - Všeobecné správne právo - piate aktualizované vydanie, vydavateľ Eurokódex, Bratislava 2010) zásadne neviažu na zavinenie. Podnikajúca fyzická osoba alebo právnická osoba je za tento delikt objektívne zodpovedná, pričom súčasná právna úprava takmer vôbec neumožňuje zbaviť sa čo len čiastočnej zodpovednosti zaň, pretože prevažne neupravuje všeobecné liberačné dôvody. Z tohto dôvodu záver, že fyzická osoba podnikateľ, resp. právnická osoba výlučne zodpovedá za spôsobený protiprávny stav bez ohľadu na zavinenie je správny. 26. V prípade využitia analógie trestného práva konkrétne inštitútu tzv. materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 trestného zákona, na ktorý aj žalobca v danom prípade poukazuje, súd poznamenáva, že analógia predstavuje interpretačný postup, ku ktorému má teória správneho práva skôr negatívny prístup. Kritiku k využitiu analógie v správnom trestaní nachádzame u Kukliša, a táto je založená na viacerých argumentoch, ktoré spočívajú najmä v nesplnení podmienok jej prípustnosti v otázkach správneho trestania. Uvádza, že analógia je jedným z interpretačných postupov v tých prípadoch, keď zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho problému. Všeobecne sa v správnom práve analógia nepripúšťa. Na jej výnimočné a obmedzené použitie by mali byť zároveň splnené tieto podmienky: medzera v zákone, použitím analógie neutrpí páchateľ, jej použitím neutrpí chránený záujem. Uvádza tiež, že pre uplatnenie väčšiny zásad aplikovaných v trestných konaniach, aj v konaniach v ktorých sú ukladané správno-právne sankcie, analógia vôbec potrebná nie je (Kukliš Ľuboš, Správne trestanie v judikatúre NS SR In Správne súdnictvo a rekodifikácia civilného práva procesného. Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v SR: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2012, str. 327-336). 27. Na základe uvedeného, súd je toho názoru, že zákonná úprava trestania správnych deliktov fyzických osôb - podnikateľov a právnických osôb, v danom prípade zamestnávateľov v zmysle zákona o nelegálnom zamestnávaní č. 82/2005 Z.z. v spojení so zákonom č. 125/2006 Z.z. je upravená dostatočným a jasným spôsobom - absentuje teda medzera v zákone, preto využitie analógie trestného práva ani nie je potrebné. Súd teda nepopiera súdmi deklarovanú potrebu aplikovať trestnoprávne princípy v správnom trestaní a na základe nich poskytnúť účastníkovi konania všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému - viď článok 6 odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách. Tvrdí však, že analógia s trestným, či priestupkovým konaním by mala byť použitá len v tom prípade, ak normy upravujúce trestanie za správne delikty neposkytujú riešenie vzniknutého problému tak, ako o tom pojednáva citovaný rozsudok. Žalobca bol riadne a zákonným spôsobom informovaný o obvinení proti nemu, bol mu poskytnutý priestor na prípravu svojej obhajoby, bol informovaný o povahe dôkazov proti nemu a bolo mu umožnené vyjadriť sa predtým, ako bolo prijaté vo veci rozhodnutie. Uvedené vyplýva z priebehu správneho konania, v rámci ktorého boli žalobcovi priznané rovnaké záruky a aké vyššie spomínané odporúčanie priznáva obvinenému. S ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno usúdiť, že zo strany správnych orgánov došlo v konaní k odňatiu práva na spravodlivý proces tak, ako to vo svojom rozsudku deklaruje konajúci súd. Taktiež súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/21/2014 zo dňa 07.10.2014, kde konštatoval tento, že otázka zásad vzťahujúcich sa na správne trestanie je veľmi všeobecná a odporúčanie Rady EÚ č. R/91/1 zo dňa 13.02.1991 možno použiť len ako legislatívnu pomôcku pre výklad zákona. Podľa názoru súdu obidva správne orgány konali bez dôvodných pochybností so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a v rozsahu potrebnom na riadne a spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci, čo patrí medzi základné procesné zásady. 28. V predmetnom prípade rozhodnutie správneho orgánu obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona, logického uvažovania a všetky dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo vyšlo v rámci konania najavo. Pokiaľ ide o výšku pokuty, táto bola uložená na spodnej hranici, teda 2.000,00 Eur, pričom správny orgán vychádzal aj z medzí ustanovených zákonom, t. j. uvedených v § 19 ods. 2 písm. a) a § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z.. Nemôžu byť dôvodné ani námietky žalobcu , ktorý poukazuje na to, že kvalifikovanie žalobcu ako nelegálneho zamestnávateľa a jeho zápis do zoznamu nelegálnych zamestnávateľov pred právoplatným skončením konania vo veci a tiež skončenie pracovného pomeru so znevýhodnenou zamestnankyňou ako aj ďalšia demotivácia zamestnávať osoby so zníženou schopnosťou vykonávať zárobkovú činnosť. Skutočnosť zapísania žalobcu do zoznamu nelegálnych zamestnávateľov pred právoplatným skončením správneho konania žalobca nepreukázal a ani skončenie pracovného pomeru so znevýhodnenou zamestnankyňou resp. demotivácia zamestnávať takýchto zamestnancov ani podľa názoru súdu nemá vplyv na prieskum predmetnej uloženej sankcie, keď nepochybne bolo preukázané porušenie povinnosti žalobcu, podrobne špecifikované výrokovou časťou prvostupňového rozhodnutia, pričom tiež pokuta bola uložená na spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia. Zároveň nebolo možné vzhľadom na uvedené rozhodnúť o návrhu žalobcu na odstránenie žalobcu z ním vedeného centrálne verejne prístupného zoznamu osôb, ktorí porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. 29. Vzhľadom na uvedené, všetky žalobné námietky zo strany žalobcu boli vyhodnotené ako nedôvodné a žaloba z týchto dôvodov bola zamietnutá postupom podľa § 190 SSP. 30. O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP, § 168 SSP za použitia § 175 SSP. Nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní, nemá ani právo resp. nárok na náhradu trov konania. Rovnako súd nepriznal právo na náhradu trov konania žalovanému správnemu orgánu pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania (výnimočnosť). 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 za, 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.