Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/207/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105229715 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5105229715.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O. J., nar. XX.XX.X., 2/ PaeDr. K. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom U. XXXX/XX, J., obaja zastúpení: JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátkou AK JUDr. Patrícia Bednářová & JUDr. Sabína Hodoňová, so sídlom Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Hlava s. r. o., so sídlom Oravská cesta 11, Žilina, IČO : 36 429 503, zastúpený spoločnosťou JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s. r. o., so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu, určenie, že nájom bytu trvá a o vzájomnej žalobe žalovaného o vypratanie, v konaní o odvolaní žalobcov v rade 1/,2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 31C/30/2005-334 zo dňa 04. februára 2016, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu v poradí prvom a druhom výroku p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu v poradí treťom výroku mení tak, že žalovanému sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov v rade 1/,2/ zamietol (v poradí prvý výrok), žalobcom uložil povinnosť vypratať priestory so samostatným vchodom č. II v juhozápadnej časti prízemia stavby školy súp. č. XXXX na U. R. XX v J., zapísanej na LV č. XXXX, trakt B, vedľajší vchod, pozostávajúce z troch miestností, kuchyne, predsiene, komory, kúpeľne a WC a odovzdať ich žalovanému v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí druhý výrok), žalobcom v rade 1/ , 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.743,86 Eur k rukám právneho zástupcu žalovaného v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí tretí výrok). V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia sa podľa poslednej zmeny žaloby pripustenej súdom uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 04.02.2016 domáhali určenia, že výpoveď nájmu zo dňa 19.08.2005, ktorou im žalovaný vypovedal nájom bytu, je neplatná, a tiež určenia, že nájom bytu žalobcov 1/,2/, ktorý byt sa nachádza v dome s. č. 3242 na U. R. XX v J., trvá. Poukazovali na to, že výpoveď nájmu zo dňa 19.08.2005 považujú za neurčitú a nezrozumiteľnú z dôvodu, že výpoveď je formulovaná tak, že je súčasne výpoveďou nájmu bytu, kde nie je špecifikovaný zákonný dôvod a súčasne výpoveďou nájmu nebytových priestorov, ktorú nepovažujú za platnú preto, lebo tieto priestory sú bytom, nakoľko v rámci schválenej projektovej dokumentácie bol priestor nimi užívaný zakreslený ako byt. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, poukazujúc na predchádzajúce súdne rozhodnutia, ktoré riešili otázku, či sa v prípade priestorov užívaných žalobcami jedná alebo nejedná o byt, v ktorých rozhodnutiach súdy túto otázku vyriešili so záverom, že miestnosti užívané žalobcami nie sú bytom. Vzájomným návrhom sa domáhal vypratania priestorov, ktoré žalobcovia užívajú bez právneho dôvodu. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie vyšiel zo záveru, že miestnosti, ktoré žalobcovia užívajú v stavbe s.č. XXXX (škola) na U. R. XX v J., nie sú bytom, ako je tento definovaný v § 2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., nakoľko tieto miestnosti nikdy neboli rozhodnutím stavebného úradu určené na bývanie. Z kolaudačného rozhodnutia bývalého MsNV-odbor územného plánovania Žilina č. UP1358/C/3547/84 zo dňa 03.09.1985 jednoznačne vyplýva, že stavebný úrad povolil užívanie stavby 9/22 triednej školy Hliny VI Žilina, ktorá obsahuje jednak vlastný objekt (učebne, telocvičňu, spojovaciu chodbu) a jednak TV k stavbe (prípojky vodovodu, kanalizácie, elektrickej energie, plynovodu, parovodu, terénne úpravy, oplotenie, chodníky, nákladný výťah). V odôvodnení kolaudačného rozhodnutia stavebný úrad uvádza, že stavba bola uskutočnená podľa schválenej projektovej dokumentácie a boli splnené podmienky územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie označené kolaudačné rozhodnutie uviedol, že toto neobsahuje žiadny údaj o účelovom určení stavby alebo jej časti na bývanie, ani žiadny údaj o byte. Stavba školy tvorí jednotný celok a ani v jedinej jeho časti nebola určená časť na bývanie. Nakoľko súd bol viazaný skutkovým vymedzením návrhu, primárne sa zaoberal otázkou, či v danom prípade predmetom nájmu bol byt ako samostatný predmet občiansko-právnych vzťahov podľa ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v ďalšom texte už len OZ), a to s poukazom na to, že žalobcovia po zmene žaloby pripustenej uznesením na pojednávaní dňa 04.02.2016 žiadali určiť neplatnosť výpovede nájmu bytu z 19.08.2005 a určenie, že nájom bytu, ktorý sa nachádza v dome č. s. 3242 na U. R. XX, J., trvá. Súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia citujúc právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 29.05.2002, sp. zn. 4Cdo 27/2002 ako i právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.04.2007 sp. zn. 26Cdo/1893/2006 uviedol, že nepovažoval za relevantnú skutočnosť, že Výmerom bývalého MsNV-odbor školstva a kultúry Žilina č. škol/1981/595 zo dňa 21.12.1981 (v ďalšom texte už len Výmer zo dňa 21.12.1981) bol žalobcovi v rade 1/ pridelený služobný byt v budove ZDŠ Hliny VI, Žilina s tým, že právo užívať tento byt mu vzniklo po podpise dohody o odovzdaní a prevzatí bytu ani skutočnosť, že dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu bez dátumu uzavretou medzi MsNV-odbor školstva a kultúry Žilina a žalobcom v rade 1/ bol tomuto žalobcovi aj odovzdaný byt do osobného užívania, ktorý mal pozostávať z troch izieb, kuchyne, predsiene, jednej komory, jednej kúpeľne s WC a ani skutočnosť, že žalobcovia byt v minulosti užívali. V tomto smere bližšie argumentoval, že rozhodujúci je právny stav založený právoplatným rozhodnutím stavebného úradu o povolení užívania stavby, teda kolaudačným rozhodnutím, nie faktický stav v užívaní stavby alebo vôľa účastníkov zmluvy či dohody. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že predpokladom úspešnosti žaloby ako takej je to, že účastníci majú vecnú legitimáciu. Z hľadiska vecnej legitimácie účastníkov v predmetnom spore možno ustáliť, že na podanie žaloby v zmysle ust. § 711 ods. 6 OZ je aktívne vecne legitimovaný nájomca bytu, pasívnu vecnú legitimáciu má prenajímateľ bytu. V predmetnom spore nebolo preukázané, že by miestnosti, ktoré žalobcovia 1/,2/ v minulosti užívali na bývanie, sú bytom. Naopak, bolo preukázané, že tieto priestory nie sú rozhodnutím stavebného úradu určené na bývanie. Súd prvej inštancie v tomto smere opätovne poukázal na kolaudačné rozhodnutie bývalého MsNV-odbor územného plánovania zo dňa 03.09.1985. Nedošlo tak k preukázaniu existencie záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou o nájme bytu. Súd v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte už len O.s.p.) byť viazaný dôvodmi žalobného návrhu danými opisom rozhodujúcich skutočností, nemohol žalobe žalobcov v znení poslednej zmeny vyhovieť, túto žalobu musel zamietnuť so záverom o nedostatku aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie účastníkov sporu, nakoľko na podanie žaloby v zmysle ust. § 711 ods. 6 OZ je aktívne vecne legitimovaný nájomca bytu a pasívne vecne legitimovaný prenajímateľ bytu. Pokiaľ sa žalobcovia snažili preukázať schválenou projektovou dokumentáciou, že dané miestnosti sú bytom, súd prvej inštancie opakovane uviedol, že pre určenie toho, či miestnosť alebo súbor miestností je bytom, je rozhodujúci právny stav založený právoplatným rozhodnutím stavebného úradu o povolení užívať stavbu, t.j. kolaudačným rozhodnutím, nie fakticky stav v užívaní stavby alebo vôľa účastníkov zmluvy či dohody ani stav podľa projektovej dokumentácie. Žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 25.11.2014 v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu špecifikoval svoj vzájomný návrh o vypratanie miestností. Doplneným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobcovia v predmetných miestnostiach už vôbec nebývajú, majú tam len uložené zariadenie bytu a iné hnuteľné veci. Žalobcovia nepreukázali existenciu relevantného právneho titulu, ktorý by ich oprávňoval na to, aby si v týchto miestnostiach mohli uložiť svoje veci, relevantným právnym titulom nemôže byť ani Výmer zo dňa 21.12.1981, ani dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu, nakoľko tak Výmer ako i dohoda sa viazali k bytu, pričom v konaní bolo preukázané, že predmetné miestnosti nie sú bytom. Nakoľko existencia inej zmluvy či dohody, ktorá by oprávňovala žalobcov na uskladnenie si svojich vecí, nebola v konaní preukázaná, žalobcovia tak tieto miestnosti užívajú bez právneho dôvodu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalovaného na vypratanie miestností. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého priznal žalovanému účelne vynaložené trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. 2. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť tak, že ich žalobe sa v celom rozsahu vyhovie, vzájomná žaloba žalovaného sa zamietne a žalovanému sa uloží povinnosť nahradiť im všetky trovy konania. V dôvodoch odvolania po citácii niektorých ustanovení zák. č. 50/1976 Zb. (ďalej už len Stavebný zákon), Občianskeho zákonníka ( ďalej už len OZ), zák. č. 41/1964 Zb. a s poukazom na vykonané dôkazy (pracovná zmluva žalobcu v rade 1/ s bývalým ONV-odbor školstva zo dňa 29.08.1980, Výmer zo dňa 21.12.1981, dohoda o odovzdaní bytu zo dňa 23.12.1981, kolaudačné rozhodnutie, príslušná stavebná dokumentácia a projektová dokumentácia a iné) uviedli, že byt, ktorý užívajú, bol v rozpore so zakreslením v projektovej dokumentácii napokon realizovaný ako trojizbový namiesto dvojizbového, a to napriek tomu, že realizácia stavby mala prebiehať v súlade s projektovou dokumentáciou č.SP-1976/646-UPI-ONV Žilina a stavebným povolením č. 1783/76 zo dňa 02.11.1976. K 01.11.1981, kedy im bol byt odovzdaný, už sa jednalo o trojizbový byt. V zmysle ustanovení Stavebného zákona sa v kolaudačnom rozhodnutí neuvádzajú všetky konkrétne detaily kolaudovanej stavby. Kolaudačným rozhodnutím sa iba potvrdzuje, že stavba bola postavená tak ako bola povolená v stavebnom konaní a po stavebno-technickej stránke je dokončená a schopná užívania. S ohľadom na existenciu iba dodatočného kolaudačného rozhodnutia a na § 104 ods. 1 Stavebného zákona za rozhodujúci doklad o tom ako bol stavba povolená, treba považovať stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu stavby, overené pečiatkou stavebného úradu v stavebnom konaní. Podľa vtedajších právnych predpisov sa v preberacom protokole uvádzali iba rozhodujúce dodávky ako boli označené v projekte. Byt bol súčasťou „dodávky“ s označením „vlastný objekt“. Záväznosť textu kolaudačného rozhodnutia nezodpovedá ustanoveniam Stavebného zákona v čase dodatočnej kolaudácie ani v súčasnosti. Podobne ako ku škole ako samozrejmosť patrila zborovňa, riaditeľňa, kuchyňa, jedáleň a iné, patril ku nej aj byt školníka, pretože tomu zodpovedali predpisy v spornom období. Nikto konajúci v súlade so Stavebným zákonom a všeobecne záväznými právnymi predpismi by neschválil užívanie základnej školy bez bytu pre školníka. Obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 27/2002 nie je v neprospech žalobcov, nakoľko hovorí o rozhodnutí stavebného úradu, ktorým je aj stavebné povolenie, t.j. rozsudok si nevyžaduje kolaudačné rozhodnutie. V uvedenom zmysle poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 01.11.2007 sp. zn. 28Cdo/1796/2007, ktorý svojim záverom prekonáva rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 12.04.2007 sp. zn. 26Cdo/1893/2006 citovaný v napadnutom rozsudku. Aj keď sporné miestnosti nie sú uvedené v dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí, niet pochýb o tom, že došlo k vzniku práva osobného užívania bytu, nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že bolo vydané rozhodnutie o pridelení bytu a následne bola uzavretá i dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu. Od roku 1984 majú uzatvorené zmluvy so SSE a od roku 2003 aj so SSP. Tiež majú samostatný vodomer, vodne a stočné za domácnosť vždy platili prenajímateľovi. Koncom októbra 1981 dal stavebník žalobcom i súhlas na vybudovanie pivnice ako prístavby bytu a súčasne im umožnil v byte vytvoriť priečku na oddelenie zádveria. V roku 1982 im stavebník umožnil vybudovanie oplotenia. Uzavretím dohody o odovzdaní a prevzatí bytu teda vzniklo žalobcom právo byt užívať. Táto dohoda bola právnou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku právneho dôvodu bývania a plnila funkcie, ktoré pred rokom 1964 plnili iné zmluvy, najmä zmluva nájomná. Na vznik osobného užívania bytu zákon v znení účinnom k 01.01.1982 nevyžadoval splnenie žiadnych iných podmienok. V súvislosti s novelou OZ vykonanou zák. č. 509/1991, a to s poukazom na § 871 ods. 1 tejto novely sa právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností, ktoré trvalo ku dňu nadobudnutia účinnosti označeného zákona, zmenilo na nájom. Spoločné užívanie bytu sa zmenilo na spoločný nájom. V zmysle uvedenej novely OZ sa tak žalobcovia stali nájomcami sporného bytu. V tomto smere poukázali na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp/15/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/350/2009, ktoré riešili obdobnú problematiku. Aplikácia ustanovení zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je v danom prípade vylúčená, nakoľko tento sa stal platným a účinným takmer 12 rokov po tom, čo žalobcovia začali sporný byt užívať. Naviac definícia bytu obsiahnutá v uvedenom zákone je definíciou na jeho účely, t.j. iba na účel nadobúdania vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo súd prvej inštancie aplikoval zákon, ktorý sa stal účinným až 12 rokov po tom, čo žalobcovia začali užívať sporný byt. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s námietkou nemožnosti aplikácie zák. č. 182/1993 Z.z. z dôvodu retroaktivity ako i z dôvodu, že zákon sa vzťahuje na úpravu vlastníckych vzťahov k bytom a nebytovým priestorom v bytovom dome a nie na úpravu vzťahov nájomných. Odvolatelia sa v ďalšej časti odvolania zaoberali otázkou, či na žalovaného prešlo vlastníctvo k bytu. Podľa vykonaného dokazovania mali za to, že vlastníkom ani správcom ich bytu sa podľa všetkých dostupných dokladov nikdy nestal MsNV-odbor školstva v Žiline a tak k prevodu vlastníctva bytu ani nemohlo dôjsť. Ďalej v odvolaní uviedli, že im nebol pridelený do užívania nebytový priestor a nikdy ani neuzavreli dohodu o odovzdaní a prevzatí nebytového priestoru. V byte nemajú odložené iba veci, byt je riadne zariadený a využívaný, avšak vzhľadom na to, že bol odpojený od energií, môže byť využívaný iba obmedzene. S poukazom na uvedené skutočnosti mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobcovia ďalej v odvolaní poukázali na neurčitosť výpovede i absenciu skutkového vymedzenia uplatneného výpovedného dôvodu. Preto výpoveď nájmu, ktorá im bola daná žalovaným je neplatná aj z tohto dôvodu. Vo vzťahu k druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaní uviedli, že priestory, ktorých vypratania sa žalovaný vzájomnou žalobou domáha, nie sú v jeho žalobe a ani vo výroku súdneho rozhodnutia náležite označené. V dôsledku toho v poradí druhý výrok napadnutého rozsudku je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Z tohto výroku nie je zrejmé, aké priestory majú vypratať. Naviac žalovaného nepovažujú za vlastníka sporných priestorov. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/376/2012, ak neexistuje rozhodnutie, ktoré by umožňovalo priestory nehnuteľnosti užívať ako byt, nemohlo v zmysle stavebných predpisov vôbec vzniknúť právo osobného užívania bytu a nadväzne na to nemohlo vzniknúť ani právo nájmu a ani vlastnícke právo k tomuto bytu. Otázne je tiež, či vlastnícke právo k spornému bytu mohlo prejsť na žalovaného, ak v zmysle kúpnej zmluvy byt nekupoval. Kúpnou zmluvou č. 164/2005 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k ZŠ Hliny VI Žilina, predmetom zmluvy bola iba stavba, s.č. XXXX, čomu zodpovedá text dodatočného kolaudačného rozhodnutia. Bez preukázania vlastníckeho práva žalovaný nie je aktívne legitimovaný domáhať sa vypratania sporných priestorov. Povinnosť vypratať byt možno výnimočne podmieniť zaistením i náhradného bytu, a to najmä v prípade, že nájomca v byte dlhodobo býval v presvedčení, že má na užívanie bytu platný titul, že mu svedčí platný titul bývania a nedostatky tohto nespôsobil. V tomto presvedčení ho mohlo utvrdzovať aj to, že po celú dobu dlhotrvajúceho súdneho konania riešili súdy otázku výpovede z toho istého nájmu bytu. Vo vzťahu k priznaným trovám konania namietali, že súd neprihliadol v danej veci na dôvody hodné osobitného zreteľa. V podrobnostiach uviedli, že obdržali zmätočnú výpoveď nájmu, proti ktorej sa museli brániť, pričom po 30 rokoch užívania nehnuteľností im bola predložená informácia, že nehnuteľnosť nie je bytom. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania tiež namietali, že žalovanému boli súčasne priznané nesprávne dvakrát trovy za účasť na pojednávaní 17.03.2015 a tiež trovy za vyjadrenie zo dňa 24.11.2014, ktoré vyjadrenie vzhľadom na jeho obsah nie je účelným úkonom súdneho konania. 3. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, odvolanie žalobcov je v celom rozsahu nedôvodné. Argumentácia žalobcov, že existencia titulu vyplýva zo stavebnej dokumentácie nemá oporu v právnom poriadku SR ani vo vykonanom dokazovaní. Miestnosti užívané žalobcami v budove školy nespĺňali definíciu bytu ani podľa starej (§ 62 zák. č. 41/1964 Zb.) ani novej právnej úpravy (§ 2 zák. č. 182/1993 Z.z.). Pokiaľ žalobcovia poukazujú na skutočnosť, že v predmetnom spore bolo preukázané len dodatočné kolaudačné rozhodnutie, čomu by malo predchádzať riadne kolaudačné rozhodnutie, zrejme nepochopili pojem „dodatočné kolaudačné rozhodnutie“. Tento pojem znamená, že sa povoľovalo užívanie stavby v čase, kedy sa táto už predčasne užívala. Z formulácie kolaudačného rozhodnutia „povoľuje užívanie stavby 9/22 triedna škola Hliny VI“ je evidentné, že uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo na celý objekt školy a nie na jednotlivé učebne. Predstava žalobcov, že boli skolaudované jednotlivé učebne, a teda stavba v časti, ktorú užívajú, je neskolaudovaná, je nezmyselná. Nedôvodná je i námietka žalobcov, ktorou spochybňovali prechod vlastníckeho práva k predmetným priestorom na žalovaného. Uvedená skutočnosť už bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C/101/2008, v ktorom sa žalobcovia domáhali voči nemu určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný nadobudol vlastnícke právo k stavbe školy na U. R. XX, J.. Uvedená žaloba bola právoplatne zamietnutá s odôvodnením, že v uvedenej škole sa nenachádza byt v zmysle práva a žalovaný je riadnym vlastníkom celej stavby. Otázka vlastníctva teda nie je sporná, výlučným vlastníkom celého objektu je žalovaný. Žalovaný opäť poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina vydaný v konaní sp. zn. 23C/202/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.04.2013 a ktorým bola zamietnutá žaloba tých istých žalobcov o určenie, že nájomný vzťah tých istých priestorov trvá. Ak medzi účastníkmi platí, že dňa 15.04.2013 tento konkrétny nájomný vzťah netrval, potom nie je možné v roku 2016 rozhodnúť, že ten istý nájomný vzťah trvá. K odvolacím námietkam žalobcov vo vzťahu k vyhoveniu vzájomnej žaloby o vypratanie priestorov, žalovaný uviedol, že priestory, ktoré majú žalobcovia vypratať sú dostatočne označené, a to jednak samostatným vchodom, ako aj traktom, tiež uvedením geografickej polohy v rámci objektu ako aj uvedením konkrétnych miestností. Na základe uvedeného tvrdenie žalobcov, že nevedia, čo majú vypratať, sa javí zjavne nezmyselnou argumentáciou. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že povinnosť vypratať byt možno výnimočne podmieniť zaistením náhradného bytu, táto ich požiadavka mala byť vznesená v rámci konania prvostupňového súdu, a to samostatným žalobným petitom. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uložiť žalobcom povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania. 4. K vyjadreniu žalovaného podali písomné stanovisko žalobcovia, v ktorom uviedli podstatný obsah viacerých listinných dôkazov (žiadosť o stavebné povolenie z 28.10.1976, rozhodnutie o povolení stavby z 02.11.1976, dohoda o predčasnou užívaní z 03.09.1980, zápis o odovzdaní a prevzatí budovy z 19.11.1981 vrátane jeho príloh, záznam z konečnej kontroly odstránenia závad a nedorobkov zistených pri preberacom konaní zo dňa 29.08.1983, žiadosť o vydanie kolaudačného rozhodnutia z 26.09.1984, dodatočné kolaudačné rozhodnutie zo dňa 03.09.1985). Ďalej uviedli, že pod názvom vlastný objekt sa okrem 22 učební myslelo aj na ostatné miestnosti, ktoré boli uskutočnené v súlade so stavebným povolením a podľa schválenej projektovej dokumentácie. Z hľadiska posúdenia účelu stavby je potrebné vychádzať vždy z projektovej dokumentácie, ktorá je súčasťou stavebného povolenia a následne aj z obsahu kolaudačného rozhodnutia. Právoplatné dodatočné kolaudačné rozhodnutie sa vzťahuje iba na časť stavby postavenej na parc. registra E 4765, čomu zodpovedá parc. registra C 4758/6 o výmere 837 m2. Žalobcovia ďalej v stanovisku citujú ustanovenia Stavebného zákona, zák. č. 41/1964 Zb., zák. č. 182/1993 Z.z., Hospodárskeho zákonníka, zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti, Vyhlášky č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, opatrenie Štatistického úradu SR č. 128/2000 Z.z. o klasifikácii stavieb, Vyhlášky č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej úprave územného konania a stavebného poriadku. 5. Žalovaný k stanovisku žalobcov uviedol, že toto ich stanovisko pozostáva z citovania právnej úpravy a jednotlivých listinných dôkazov v tejto veci, ktoré sú doplnené svojráznym výkladom nemajúcim oporu v právnej úprave ani vo vykonaných dôkazoch. Žalovaný sa podrobne vyjadril k dodatočnému kolaudačnému rozhodnutiu a stavebnému konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo. Zopakoval judikatúru vzťahujúcu sa na prejednávaný spor a v podstate zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a argumentoch. 6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti ( § 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365 CSP), vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219 ods.3 CSP) podľa § 387 ods. 1 CSP v prvom a druhom výroku potvrdil a podľa § 388 CSP v treťom výroku zmenil, to všetko z nasledovných dôvodov : Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k prvému a druhému výroku svojho rozhodnutia, dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniami a jeho rozhodnutie v tomto smere vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k prvému a druhému výroku zodpovedá v zásadných bodoch kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti prvého výroku napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti: V úvode považuje za potrebné zdôrazniť, že po poslednej zmene žaloby prednesenej na pojednávaní dňa 04.02.2016 (č.l. 324 spisu) sa žalobcovia domáhali jednak určenia, že výpoveď nájmu z 19.08.2005, ktorou im žalovaný vypovedal nájom bytu je neplatná (pôvodná žaloba zo dňa 12.12.2005 - pozn. odvolacieho súdu) a tiež určenia, že ich nájom bytu trvá. Čo sa týka označenia bytu, žalobcovia ho identifikovali ako byt nachádzajúci sa v dome s.č. XXXX na U. R. XX, J., ktorý dom je podľa aktuálneho LV č. XXXX k.ú. J. vedený ako škola postavený na viacerých parcelách registra C. Žalobcovia teda zmenou žaloby prednesenou na pojednávaní dňa 04.02.2016 už nežiadali určiť existenciu nájmu ako takého k priestorom nachádzajúcim sa v dome s.č. XXXX a špecifikovaných vo výpovedi žalovaného zo dňa 19.08.2005, ktorého určenia sa domáhali rozšírením žaloby zo dňa 24.05.2013, a ktoré rozšírenie bolo pripustené uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 28.05.2013, č.k. 31C/30/2005-84. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uvádza, že súd prvej inštancie správne poznamenal, že bol v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. viazaný dôvodmi žaloby a jej skutkovým vymedzením a tiež (z hľadiska predmetu žaloby) správne skúmal, či boli splnené predpoklady pre úspešnosť žaloby vymedzenej žalobcami. Závery súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej a zároveň pasívnej legitimácie strán sporu (strana 8 s pokračovaním na str. 9 písomného vyhotovenia rozsudku) sú i podľa názoru odvolacieho súdu správne. Ak totiž v predmetnom spore nebolo preukázané, že miestnosti užívané žalobcami v dome s.č. XXXX ( hoci aj dlhodobo) nie sú bytom (čo znamená, že žalobcovia nie sú nájomcovia bytu a žalovaný nie je prenajímateľom bytu), pričom z hľadiska ust. § 711 ods. 6 OZ vypovedať nájom bytu môže iba prenajímateľ bytu a neplatnosti výpovede sa môže domáhať iba nájomca bytu, potom súd prvej inštancie z toho logicky a zároveň správne vyvodil, že na podanie žaloby podľa vyššie označeného ustanovenia OZ je aktívne legitimovaný nájomca bytu a pasívne legitimovaný prenajímateľ bytu. Súd prvej inštancie pri skúmaní aktívnej a pasívnej legitimácie strán sporu správne skúmal (ako predbežnú) i otázku, či miestnosti užívané žalobcami v budove s.č. XXXX, sú bytom alebo nie. Jeho zápornú odpoveď na vyššie uvedenú otázku odvolací súd vyhodnotil ako správnu i napriek tomu, že v konaní bola preukázaná existencia Výmeru bývalého MsNV-odbor školstva a kultúry zo dňa 21.12.1981 (ktorým mal byť žalobcovi 1/ pridelený služobný byt v budove ZDŠ Hliny VI v Žiline) i existencia dohody o odovzdaní a prevzatí bytu uzavretá dňa 21.12.1981 medzi vyššie označeným prenajímateľom a žalobcom 1/. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania správne (najmä s odkazom na judikatúru súdov pri riešení otázky, kedy sa súbor miestností považuje za byt) nepovažoval Výmer zo dňa 21.12.1981 ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu z toho istého dňa za relevantné skutočnosti pre posúdenie miestností užívaných žalobcami ako bytu v zmysle právneho stavu. Ak teda v predmetnom spore nebola preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu, ktorým by bolo rozhodnuté, že miestnosti v dome s.č. XXXX užívané žalobcami sú účelovo určené na trvalé bývanie, potom tieto miestnosti pojmovo nespĺňajú definíciu bytu podľa § 2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. účinného od 01.09.1993 a čo je podstatné pre prejednávaný prípad ani definíciu bytu podľa § 62 zák. č. 41/1964 Zb. účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, t.j. i v čase, kedy mal byť súbor miestností pridelený žalobcovi 1/ ako byt. 7. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcov smerujúcich proti prvému výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd ich vyhodnotil ako nedôvodné. Námietka, že k vzniku práva osobného užívania bytu žalobcami 1/,2/ došlo i napriek tomu, že sporné miestnosti nie sú výslovne uvedené v dodatočnom kolaudačnom rozhodnutí, nakoľko bola preukázaná existencia Výmeru, Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu a tiež preukázaná skutočnosť, že žalobcovia majú uzavreté zmluvy so SSE, SSP, majú samostatný vodomer a že so súhlasom prenajímateľa vybudovali pivnicu, resp. priečku, nie je dôvodná. Výmer (č.l. 11 spisu) je síce možno považovať s odkazom na § 25 ods. 1 zák. č. 41/1964 Zb. za rozhodnutie o pridelení služobného bytu v zmysle § 154 ods. 1 OZ, ale tento Výmer by bolo možné považovať za platný administratívny akt iba za situácie, ak by išlo skutočne o byt v zmysle definície uvedenej v § 62 zák. č. 41/1964 Zb. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku odkazuje na ust. § 2 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z., ale nič to nemení na vecnej správnosti jeho záveru, že v predmetnom spore nebolo preukázané, že miestnosti užívané žalobcami sú bytom v zmysle ust. § 62 vyššie označeného zákona. Nakoniec Výmer i Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 21.12.1981 boli (ako predbežné otázky) skúmané i v rámci konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 23C/202/2005, kde súd prvej inštancie i súd odvolací dospeli k rovnakému záveru, že miestnosti užívané žalobcami nie sú bytom a ani bytom neboli (rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 24.05.2012, sp. zn. 23C/202/2005-č.l. 66 spisu, rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 21.02.2013 sp. zn. 9Co/367/2012 na č.l. 70). Námietka žalobcov, že v zadováženej stavebnej dokumentácii a technickej správe sa spomína byt, kde je uvedené, že do bytovej jednotky je navrhnutá kuchynská linka Kamila, vo vstupoch do školy a bytu sú navrhnuté rohože na obuv, resp. do bytovej jednotky sú navrhnuté podlahy, nie je dôvodná, nakoľko rozhodujúcimi dôkazmi pre posúdenie skutočnosti, či miestnosti odovzdané žalobcovi 1/ (Výmerom a Dohodou o odovzdaní a prevzatí bytu) sú bytom alebo nie, boli stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, pričom ani v jednom z týchto dokumentov nie je žiadna zmienka o byte v zmysle definície § 62 zák. č. 41/1964 Zb. Naviac o byte nie je žiadna zmienka ani v zápise o odovzdaní a prevzatí stavby ZDŠ Žilina - Hliny VI (č.l. 136-139 spisu). To, že sa v technickej správe spomína kuchynská linka do bytovej jednotky, rohože do bytu, resp. typ podlahy do bytovej jednotky, nemôže potvrdiť existenciu bytu v zmysle vyššie označeného ustanovenia zák. č. 41/1964 Zb. Neobstojí ani námietka žalobcov, že dodatočné kolaudačné rozhodnutie bolo vydané iba na 22 učební a telocvičňu a ak išlo o dodatočné, muselo tomu predchádzať riadne kolaudačná rozhodnutie. Iné ako dodatočné kolaudačné rozhodnutie nebolo účastníkmi sporu ani dôkazmi vykonanými súdom prvej inštancie preukázané. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcov, že ako ku škole patrila zborovňa, riaditeľňa, jedáleň, tak k nej patril aj byt školníka, resp. že by nikto neschválil užívanie základnej školy bez bytu školníka. Odhliadnuc od skutočnosti, že tento argument vo vzťahu ku konkrétnej otázke, či miestnosti odovzdané žalobcovi 1/ v roku 1981 spĺňali definíciu bytu podľa vtedy platných predpisov, nie je právne významný, odvolací súd (z pohľadu svojich poznatkov z minulosti) nezastáva názor žalobcov, že byt školníka v budove základnej školy bol vždy samozrejmosťou a nutnosťou. Pokiaľ žalobcovia poukázali v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 01.11.2007 sp. zn. 28Cdo/1796/2007, ktorým sa mal prekonať názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.04.2007, sp. zn. 26Cdo/1983/2006 (na ktorý poukazoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku - pozn. odvolacieho súdu) odvolací súd uvádza, že žalobcami vyššie označený rozsudok Najvyššieho súdu ČR riešil iný právny problém, ktorý vychádzal i z inej skutkovej situácie (išlo o prejudiciálnu otázku ne/platnosti nájomnej zmluvy týkajúcej sa nebytových priestorov). Tiež neobstojí podľa odvolacieho súdu ani námietka žalobcov, že dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu z 21.12.1981 je tou právnou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku práva žalobcu 1/ byt užívať, pričom na vznik práva osobného užívania bytu zákon v znení účinnom k 01.01.1982 splnenie žiadnych iných podmienok nevyžadoval. Odvolací súd k tomu uvádza, že dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu sa stáva neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ), ak nie je rozhodnutie o pridelení bytu a tiež v prípade, ak nie je preukázaná existencia rozhodnutia príslušného stavebného úradu, že miestnosti odovzdané užívateľovi nie sú trvalé určené na bývanie. Pokiaľ žalobcovia v tomto smere poukazovali na skutočnosť, že obdobnú problematiku riešil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp/15/2013 i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/350/2009, odvolací súd je toho názoru, že v rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30.05.2013 sp. zn. 24Sp/15/2013 (č.l. 169 a nasl. spisu) sa riešila iná právna situácia (iný spor), kde Mesto Banská Bystrica (žalovaný) rozhodnutím podľa § 7 zák. č. 260/2011 Z.z. nepriznal žiadateľke nárok na bytovú náhradu, o ktorú požiadala podľa ustanovení vyššie označeného zákona. Krajský súd v Banskej Bystrici sa síce vo svojom rozhodnutí zaoberal okolnosťami, za ktorých bol žiadateľke byt pridelený, za rozhodujúcu skutočnosť však (okrem rozhodnutia o pridelení bytu a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu) považoval hlavne to, že Mesto Banská Bystrica (žalovaný) vydalo rozhodnutie (v inom konaní) o tom, že byt užívaný žiadateľkou je služobným bytom. Čo sa týka rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011, sp. zn. 2Cdo/350/2009 (č.l. 173 a nasl. spisu), Najvyšší súd sa zaoberal iba dovolaním žalovaného, kde sa riešila iba otázka, či odvolací súd správne právne posúdil otázku ne/platnosti výpovede nájmu bytu z dôvodu, ak neplatenie nájomného nebolo skutkovo dostatočne vymedzené. Odvolací súd v tomto konaní pri posudzovaní skutočností, či išlo o byt alebo nie, vychádzal zo stavebného povolenia z roku 1943, v ktorom bolo vydané povolenie (okrem iného) aj na 4 byty. Možno pripustiť správnosť námietky žalobcov, že aplikácia ust. zákona č.182/1993 Z.z. je na tento prípad vylúčená, odvolací súd však k tomu uvádza, že táto námietka neovplyvnila vecnú správnosť prvého výroku napadnutého rozsudku, nakoľko podobnú definíciu bytu mal aj ust. § 62 zák. č. 41/1964 Zb. platný v čase odovzdania miestností v základnej škole žalobcovi 1/. 8. Čo sa týka druhého výroku napadnutého rozsudku (ktorým bolo rozhodnuté o vzájomnej žalobe žalovaného na vypratanie miestnosti v budove s.č. XXXX), odvolací súd ho po preskúmaní veci vyhodnotil ako vecne správne. Námietka žalobcov, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto výroku neurčitý a nevykonateľný, nakoľko vypratávané miestnosti nie sú náležite označené, nie je dôvodná. Podľa odvolacieho súdu miestnosti sú definované jasne počtom i konkrétnym označením a tiež konkrétnym miestom, kde sa nachádzajú. Neobstojí ani námietka, ktorou žalobcovia spochybňovali vlastníctvo žalovaného k sporným (vypratávaným) miestnostiam. Predmetom kúpnej zmluvy č. 164/právne/2005 zo dňa 13.05.2005, ktorej vklad bol povolený pod č. V2905/05 (č.l. 255 a nasl. spisu) bola stavba budovy s.č. XXXX ako celok, existencia bytu ako samostatnej veci (§ 118 OZ), ktorý by sa nachádzal v označenej budove, preukázaná nebola, ako je to už podrobne uvedené v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia. Nakoniec neobstojí ani námietka žalobcov, ktorou poukazovali na to, že povinnosť vypratať byt možno výnimočne podmieniť zaistením náhradného bytu, a to najmä v prípade, ak nájomca byt dlhodobo užíval v presvedčení, že má na užívanie bytu platný titul. Odvolací súd k uvedenej námietke žalobcov uvádza, že otázku bytových náhrad súd rieši za podmienok uvedených v ust. § 712a až 714 OZ, čo však nie je prípad prejednávaného sporu, nakoľko žaloba žalobcov bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán sporu. V samom závere (vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozsudku) odvolací súd už len poznamenáva, že v predmetnom spore (s poukazom na skutkové vymedzenie žaloby v zmysle jej poslednej zmeny) sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd nemohli vo vzťahu k výroku o vyprataní zaoberať (a to ani ako predurčujúcou otázkou), či žalobcom naďalej trvá nájomný vzťah k miestnostiam nachádzajúcim sa v budove s.č. XXXX v zmysle všeobecných ustanovení o nájomnej zmluvy (§ 663 a nasl. OZ), nakoľko predmetom sporu nebola neplatnosť výpovede nájmu priestorov obsiahnutej v liste žalovaného zo dňa 19.08.2005 (len neplatnosť výpovede nájmu bytu obsiahnutá v označenom liste - pozn. odvolacieho súdu). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené právne úvahy a závery rozsudok súdu prvej inštancie v poradí prvom a druhom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 9. Odvolací súd po preskúmaní v poradí tretieho výroku napadnutého rozsudku (výrok o trovách konania) dospel k záveru, že tento nie je správny a podľa § 388 CSP ho zmenil, nakoľko v tomto smere neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 38x ods. 1 ) ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1). Odvolací súd po preskúmaní predmetného sporu dospel k záveru, že z hľadiska rozhodnutia o práve na náhradu trov konania bolo potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 a ust. § 257 CSM účinného od 01.07.2016. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd vzhliadol v zložitosti prejednávaného sporu, v ktorom sa posudzovali špecifické otázky doteraz neriešené. Išlo najmä o otázku, či miestnosti užívané žalobcami v budove základnej školy boli bytom alebo nie, v nadväznosti od preukázanej skutočnosti, že žalobcovi 1/ bolo vydané rozhodnutie o pridelení bytu a zároveň s nim uzavretá i dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu ešte v roku 1981, odkedy sa žalobca 1/ mohol bez dôvodných pochybností domnievať, že mu právo osobného užívania k sporným miestnostiam ako bytu vzniklo. Odvolací súd pri použití ust. § 257 CSP mal na zreteli i zložitosť skutkového stavu, ktorý sa skúmal do vzdialenej minulosti, t.j. od 80. rokov minulého storočia a v neposlednom rade vzal na zreteľ i skutočnosť, že trovy, ktoré žalovanému v tomto spore vznikli zvlášť nepriaznivo neovplyvnia jeho ekonomickú a finančnú stránku. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva a podľa rovnakých kritérií rozhodol, že sa mu nepriznáva ani náhrada trov odvolacieho konania. 10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. P o u č e n i e o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)