Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/328/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113211592 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113211592.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: CD Constulting, s.r.o., so sídlom Praha 1, Nové Město, Politických vězňů 1272/21, IČO: 264 29 705, Česká republika, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Gr? sslingova 4, proti žalovanej: O. T., trvale bytom U. O., D.. X V. XXXX/XX, t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpená opatrovníčkou Kvetoslavou Balážovou, nar. XX.X.XXXX, bytom U. O., M. D.. XXXX/ X/XX, o splnenie povinnosti zaplatiť sumu 102 eur, zročný zmenkový úrok, úrok, zmenkovú odmenu a príslušenstvo, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/239/2013-120 zo dňa 20. júna 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd postupom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 (v ďalšom texte už len „Nariadenie“) vydal bez pojednávania rozsudok a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalovanú istinu a príslušenstvo. Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú žalovaná vystavila dňa 5.6.2009 na zmenkovú sumu 102 eur, pričom žalovaná sa zároveň zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 28.10.2009. Žalovaná doposiaľ uhradila 290 eur. S poukazom na listinné dôkazy (spis Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Er/798/2010, zmenka zo dňa 5.6.2009) a citujúc viaceré ustanovenia Nariadenia, Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (v ďalšom texte už len „Smernica“), zmenkového a šekového zákona (v ďalšom texte už len „zák. č. 191/1950 Sb.“), ako i ustanovenia Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch totiž dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 2.Ako primárny dôvod zamietnutia žaloby súd prvej inštancie označil/pomenoval skutočnosť, že žalobca napriek výzve (súdu) v zmysle čl. 4 bod 4 Nariadenia žalobu nedoplnil a neopravil, pričom o procesnom dôsledku nedoplnenia bol riadne poučený. 3.Ak by však žalobca aj žalobu doplnil, okresný súd konštatoval existenciu ďalších dôvodov pre jej zamietnutie. Vzhľadom na povinnosť vnútroštátneho súdu - rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010) - v každom štádiu konania aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, totiž v prejednávanej veci aplikoval spotrebiteľské právo. V danej spojitosti mal z pripojeného spisu sp. zn. 10Er/798/2010 preukázané, že zmenka priložená k návrhu na začatie konania bola vystavená na zabezpečenie spotrebiteľského úveru poskytnutého spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. so sídlom v Bratislave, IČO: 35 807 598 (veriteľom) žalovanej (dlžníkovi). Výška úveru bola podľa úverovej zmluvy dohodnutá na 250 eur, výška poplatku na 182 eur, žalovaná ako dlžník teda mala celkovo vrátiť vyššie označenému veriteľovi sumu 432 eur. Právna úprava platná v čase vystavenia zmenky (§ 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z.) však zakazovala splnenie dlhu od spotrebiteľa zmenkou alebo šekom v súvislosti s poskytovaním úveru. Veriteľ mohol prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplatného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo v súdenom prípade predstavuje 75 eur (30 % istiny z 250 eur poskytnutého úveru). Žalobca si však napriek už poskytnutému plneniu vo výške 290 eur uplatňuje pohľadávku v rozsahu prevyšujúcom 30 % dlhu zabezpečeného zmenkou, čo znamená pre veriteľa zákaz zmenku prijať a povinnosť kedykoľvek ju na požiadanie vydať dlžníkovi. Táto povinnosť platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Navyše, z obsahu zmluvy o úvere nevyplýva dohoda o úročení, ani o RPMN, preto je poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, takže pokiaľ žalovaná z poskytnutých 250 eur uhradila 290 eur, na jej strane už dlh neexistuje. Súd I. stupňa dodal, že pri zmenke ako cennom papieri treba striktne rozlišovať neplatnosť zmenky pre nesplnenie podmienok podľa zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Sb. od neplatnosti dojednaní o vystavení a vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa zo spotrebiteľských právnych vzťahov. 4.Podporne okresný súd poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR prijatého z dôvodu nejednoznačnosti výkladu dotknutej problematiky. V zmysle záverov tohto stanoviska aj v tzv. zmenkových veciach pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. 5.O trovách konania rozhodol prvostupňový súd s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko si toto procesné právo neuplatnila. 6.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Už na tomto mieste odvolací súd považuje za nutné konštatovať, že hoci odvolanie je zdanlivo rozsiahle, žalobca v jeho rámci opakovane uvádza tie isté argumenty (neraz dokonca úplne identicky slovne formulované) a neprimerane obšírne cituje z rozhodnutí súdov v iných (údajne skutkovo a právne zhodných) veciach. Zároveň z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe (§ 121 O.s.p.), že takmer totožné odvolania podáva i v iných veciach, v ktorých vystupuje ako žalobca a uplatňuje práva zo zmenky s odkazom na nariadenie č. 861/2007; a to bez ohľadu na konkrétne východiská, úvahy a závery súdov prvého stupňa. To znamená, že svojim charakterom ide (okrem iného tiež) o formulárové odvolanie. 7.Odvolateľ vytýkal okresnému súdu, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi (úverovou zmluvou, exekučným spisom), ktoré dokazovanie strany sporu nenavrhovali. Pokiaľ žalobca v konaní predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, súd v súlade s prejednacou zásadou ovládajúcou sporové konanie mal rozhodnúť o jeho nárokoch len z tohto ním predloženého dôkazu. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a z vykonaného dokazovania nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. 8.Ďalej žalobca zdôraznil znenie ust. § 17 zák. č. 191/1950 Sb., z ktorého vyplýva, že žalovaná nie je vo všeobecnosti oprávnená vznášať kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky. Mohla síce vzniesť určité námietky, ale prčom následne znáša dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení a nie je prípustné, aby túto iniciatívu prevzal súd. Napokon odvolateľ poukazoval na povahu/charakter zmenkového záväzku, ktorý je priamy, bezprostredný, nesporný, abstraktný, samostatný a celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Zdôraznil, že nadobúdateľ zmenky je chránený a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo hrubej nedbanlivosti. Napokon sa nestotožnil so závermi prezentovaného stanoviska NS SR, ktoré podľa odvolateľa vychádza z viacerých nepravdivých premís. 9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. 10. Zásadná odvolacia námietka týkajúca sa nemožnosti vykonania dokazovania bez návrhu niektorej z procesných strán neobstojí. Takéto oprávnenie totiž vyplývalo súdu priamo z textu zákona - § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., aktuálne § 295 CSP. Výnimočnosť je daná osobitným významom „európskeho“ rozmeru ochrany spotrebiteľa. 11.Nadväzne platí, že len samotná skutočnosť, že žalobca uplatní svoj nárok podľa nariadenia č. 861/2007 s „využitím“ inštitútu zmenky neznamená, že súd nemusí (v zmysle ponímania odvolateľa vôbec) reflektovať a rešpektovať svoje zákonné povinnosti v konaniach „so slabšou stranou“ - spotrebiteľom. Napadnuté rozhodnutie totiž správne zohľadňuje, že v rámci politík Európskej únie je ochrana spotrebiteľov jedným z jej hlavných a trvalých cieľov, pričom táto hodnota je postavená na roveň iných hodnôt verejného poriadku. V nemalej miere (vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam súdeného prípadu) až účelovým a zavádzajúcim je preto odvolateľom podsúvaný záver, že v prípade uplatňovania nároku zo zmenky nie je súd oprávnený prihliadnuť na kauzálny základ konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu. Presne v opačnom duchu je totiž aj v judikatúre Európskeho súdneho dvora, resp. Súdneho dvora EÚ definovaná pre všeobecné (vnútroštátne) súdy povinnosť/nevyhnutnosť skúmať i pri nároku zo zmenky postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. 12.Stotožniť sa taktiež nemožno ani s nesúhlasom odvolateľa so spoločným stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 93/2015), reflektujúceho práve opísané charakteristiky spotrebiteľskej ochrany. Žiada sa pritom dodať, že nie je porušením práva na (riadne) odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu. 13.Odhliadnuc od uvedeného platí, že pokiaľ okresný súd žiadal žalobcu o doplnenie jeho skutkových tvrdení (zaslaním tlačiva B) tak, aby predmetný prieskum - osobitne z hľadiska spotrebiteľskej právnej ochrany - mohol vykonať, žalobca na výzvu reagoval v podstate len odmietnutím jej splnenia pri zotrvávaní na svojom (nesprávnom) názore, že pre vyhovenie jeho nároku postačuje, ak predložil zmenku; vôbec teda nereagoval na konkrétnu požiadavku súdu. Nadväzne zamietajúce rozhodnutie plne zodpovedá nariadeniu č. 861/2007; čo v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd i jednoznačne vyjadril. 14.Uvedené samo osebe postačuje pre zamietnutie predostretej žaloby, pokiaľ okresný súd uviedol i ďalšie okolnosti zamietnutia návrhu, v zásade nad nevyhnutný rámec „iba“ (aj v širších súvislostiach) vysvetlil nedôvodnosť uplatňovaného nároku žalobcu. Ten pritom ani neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by aspoň nasvedčovali tomu, že základný právny vzťah medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou nebol vzťahom spotrebiteľským. Napokon, v nadväznosti na konkrétne závery o nedostatkoch zákonných náležitostí zmluvy o úvere (v ktorej má zmenka právny základ), vedúcich k následku v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru, resp. úvahu o prekročení stanoveného limitu (30 % z istiny) pre prípustnosť zabezpečovacej zmenky, absentuje tu zo strany odvolateľa akákoľvek protiargumentácia. Odvolací súd v tejto spojitosti zdôrazňuje principiálnu zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, pričom platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu strany sporu/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Aj opísaný prístup odvolateľa preto nevyhnutne vedie k procesnému neúspechu v odvolacom konaní. 15.Odvolacie dôvody žalobcu boli teda neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Napadnutý rozsudok preto vo veci samej potvrdil. 16.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov. 17. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalovanej v tomto štádiu konania jej odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 18.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. .