Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/577/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217635 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113217635.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. Q. XXXX/X, XXX XX C., o zaplatenie 1.901,98 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 4C/306/2013-87 zo dňa 26. marca 2015 a o čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľa, takto r o z h o d o l : p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie návrhu doručené navrhovateľom súdu dňa 22.12.2015. Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 4C/306/2013-87 zo dňa 26. marca 2015 v časti výroku I. o zamietnutí návrhu navrhovateľa na zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 2.011,98 Eur od 01.07.2010 do 18.11.2010, zo sumy 1.981,98 Eur od19.11.2010 do 13.01.2011, zo sumy 1.961,98 Eur od 14.01.2011 do 24.02.2011, zo sumy 1.941,98 Eur od 25.02.2011 do 25.04.2011, zo sumy 1.921,98 Eur od 26.04.2011 do 26.04.2012, zo sumy 1.901,98 Eur od 27.04.2012 do zaplatenia, z r u š u j e a zároveň v tejto časti konanie z a s t a v u j e . Rozsudok okresného súdu v ostatnej časti výroku I., v celom výroku II. a v celom výroku III. z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok I.), určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku v čl. 14 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy č. 508500226 zo dňa 14.12.2009 o dojednaní vypĺňacieho práva zmenky veriteľom a zároveň ju v celom rozsahu vyhlásil za neplatnú (výrok II.), odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ podal návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia EP a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (v ďalšom texte už len „Nariadenie“), predmetom návrhu bol nárok zo zmenky, ktorá bola vystavená k spotrebiteľskej úverovej zmluve č. 508500226 zo dňa 14.12.2009 (v ďalšom texte už len „úverová zmluva“) a jej vystaviteľom bol odporca. S poukazom na obsah exekučného spisu 6Er/203/2011, dohodu o vyplnení zmenky a čl. 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. (v ďalšom texte už len „veriteľ“) a odporcom dňa 14.12.2009 vzal za preukázané, že spornú zmenku jednostranne a v neprítomnosti dlžníka vypísal veriteľ, ktorý ju následne previedol na navrhovateľa. Okresný súd vzal za preukázanú i skutočnosť, že zmenka bola vystavená ako zabezpečovací právny prostriedok k spotrebiteľskej zmluve, nakoľko zmenka obsahuje číslo, ktoré je zhodné s číslom spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia v rozsudku uviedol, že na prejednávanú vec aplikoval Občiansky zákonníka (v ďalšom texte už len „OZ“), zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v ďalšom texte už len „zák. č. 258/2001 Z. z.), Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (v ďalšom texte už len „Smernica“) a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/161/2007 zo dňa 06.05.2008. Citujúc viaceré ustanovenia OZ, zák. č. 258/2001 Z. z., Smernice ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že čl. 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nielen podľa § 53 ods. 1 OZ, ale i podľa § 53 ods. 4 písm. a/, b/, m/, k/ OZ. Podľa § 53 ods. 5 OZ dojednanie v čl. 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy o vypĺňacom práve zmenky je zároveň pre neurčitosť dojednania i neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ. Na základe týchto skutočností a právnych úvah podľa § 153 ods. 3 určil zmluvnú podmienku v čl. 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy za neprijateľnú a pre jej neprijateľnosť i za neplatnú. S poukazom na ust. § 154 ods. 4 O.s.p. a § 494 OZ okresný súd uzavrel, že z neplatnej zmenky nemohol navrhovateľovi priznať zmenkové plnenie, a preto jeho návrh zamietol. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov nepriznal z dôvodu, že mu nevznikli ani z jeho strany neboli uplatnené návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p.. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho žiadal zmeniť tak, že jeho návrhu sa v celom rozsahu vyhovie. Odvolaním napádal rozsudok okresného súdu z dôvodu, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku, má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v konaní mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a tiež z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata rozsiahleho odvolania navrhovateľa spočívala v tvrdení, že požiadavka okresného súdu na doplnenie návrhu bola irelevantná, čo vysvetlil v odpovedi na výzvu súdu. V súlade s konštantnou judikatúrou českých a slovenských súdov je zmenka samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a pokiaľ okresný súd sa nezaoberal jednotlivými ustanoveniami zák. č. 191/1950 Sb., odignoroval predmet sporu. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že súd bol v tomto konaní oprávnený z úradnej činnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah. Nakoľko súd v tomto smere neuviedol žiadne konkrétne argumenty, je potrebné jeho rozhodnutie považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom v predmetnom konaní netvrdil, a preto nebol v tomto smere nositeľom dôkazného bremena. Okresný súd ignoroval ust. § 17 zák. č. 171/1950 Sb., z ktorého vyplýva, že odporca nie je vo všeobecnosti oprávnený vznášať kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky. Odporca podľa označeného ustanovenia síce môže vzniesť určité námietky, ale dôkazné bremeno je na ňom. Odporca v prejednávanej veci žiadne námietky nevzniesol, okresný súd nebol legitimovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Okresný súd v rozpore s označeným ustanovením O.s.p. vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi (úverovou zmluvou, exekučným spisom), ktoré dokazovanie účastníci sporu nenavrhovali. Ak navrhovateľ v konaní predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, súd mal rozhodnúť o jeho nárokoch len z tohto ním predloženého dôkazu. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté. Navrhovateľ v súvislosti s právnym posudzovaním zmenky a nárokov z tohto cenného papieru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp. zn. 25Cdo/1839/2000, podľa ktorého zmenkový záväzok je celkom samostatný a oddelený od záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Nakoľko zmenkový záväzok je priamy, bezprostredný, nesporný, abstraktný, samostatný a celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky, súd nemôže od navrhovateľa požadovať, aby preukázal vzťah medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom. Navrhovateľ poukázal i na § 17 zák. č. 191/1950 Sb. (ktorým sa obsahovo prebral čl. 17 Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone), ktorý zakotvuje zásadu zmenkového práva v tom smere, že dlžník zo zmenky v zásade nemôže vznášať určité námietky následnému majiteľovi zmenky. Navrhovateľ v závere odvolania citoval pasáže z niektorých rozhodnutí odvolacích súdov (Krajský súd v Prešove, v Banskej Bystrici). Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že zmenka bola podpísaná spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. pri zmluve o úvere na čistom podklade bez zmenkovej sumy, až potom bola do nej pripísaná suma 2.011,98 Eur, a to v jeho neprítomnosti. Nevedel uviesť, za akých okolností navrhovateľ k takejto sume dospel. Odvolací súd skôr, než pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku z dôvodov uvedených v odvolaní, zaoberal sa čiastočným späťvzatím návrhu, ktoré navrhovateľ doručil súdu po vydaní prvostupňového rozsudku. Odporca, ktorému bolo čiastočné späťvzatie návrhu riadne doručené, sa k nemu v stanovenej lehote nevyjadril. S poukazom na vyššie uvedené a zároveň s poukazom na skutočnosť, že odporca nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím návrhu, odvolací súd postupom podľa § 208 O.s.p. pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a zároveň v tejto časti konanie zastavil. Odvolací súd následne po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov: Odvolací súd vyhodnotil ako nesprávny postup okresného súdu, ktorým v prejednávanej veci rozhodol meritórne bez nariadenia pojednávania. Z čl. 5 ods. 1 Nariadenia síce vyplýva, že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je v zásade písomné, súd (tribunál) však má možnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo strán sporu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje i na vnútroštátnu právnu úpravu - ust. § 115a ods. 2 O.s.p. (ktoré okresný súd aplikoval i v prejednávanej veci) a ktoré ustanovenie bolo zaradené do O.s.p. tiež v súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie, keď súdu bola daná možnosť (nie povinnosť) rozhodnúť v drobných sporoch aj bez nariadenia pojednávania. Základom pre postup súdu podľa § 115a ods. 2 O.s.p. sú dôkazy predložené účastníkmi konania (najmä žalobcom), ktoré nevzbudzujú pochybnosti. V prípade akýchkoľvek pochybností v zásade nie je možné rozsudok bez nariadenia pojednávania vydať. Pri postupe podľa § 115a ods. 2 O.s.p. možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi konania a bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie podľa § 120 a nasl. O.s.p.. Súd sa pri postupe podľa § 115a ods. 2 O.s.p. len oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie veci, môže ich vziať za základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Skutkový stav súd teda môže ustáliť len z listinných dôkazov predložených niektorým z účastníkov, pričom v zásade je vylúčené, aby jeho rozhodnutie bolo založené na listine, resp. inom dôkaze, ktorý účastníci nepredložili. Odvolací súd zároveň poukazuje na aktuálne znenie ust. § 129 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručená alebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená. Určitá nedokonalosť právnej úpravy v tomto zákonnom ustanovení však nemôže ísť na úkor princípu ústnosti a priamosti súdneho konania vyplývajúceho z čl. 48 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a aby sa v jeho prítomnosti mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Je preto neprípustné, aby sa účastník o obsahu listinného dôkazu dozvedel až z písomného vyhotovenia rozsudku, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Z obsahu spisového materiálu je totiž zrejmé, že okresný súd pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal z exekučného spisu sp. zn. 6Er/203/2011, ktorý nebol (a samozrejme ani nemohol byť) účastníkom konania doručovaný, v dôsledku čoho (logicky) tento dôkaz nemohol byť protistranou v konaní spochybňovaný. Pokiaľ teda okresný súd v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, nemohol ani vykonať dokazovanie spôsobom stanoveným zákonom, t.j. prečítaním exekučného spisu alebo jeho časti alebo oznámením jeho obsahu. Označený dôkaz bolo možné vykonať iba podľa zásad uvedených v ust. § 120 a nasl. O.s.p., t.j. na pojednávaní. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia dospel k záveru, že konanie pred prvostupňovým súdom bolo zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď zároveň postupom, aký okresný súd v prejednávanej veci zvolil, bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd ako nesprávny a zároveň odnímajúci navrhovateľovi možnosť konať pred súdom vyhodnotil i postup okresného súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky - o dojednaní vypĺňacieho práva zmenky veriteľom - uvedené v čl. 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy (výrok II. napadnutého rozsudku). Odhliadnuc od skutočnosti, že okresný súd v označenom výroku bližšie nekonkretizoval všeobecné podmienky najmä v tom smere, ktorý dodávateľ ich vydal a ktorého dňa, vo výroku II. napadnutého rozsudku nie je určitým a jasným spôsobom vyjadrené presné znenie zmluvnej podmienky a naviac v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku chýbajú akékoľvek právne úvahy okresného súdu v tom smere, z akých dôvodov i bez návrhu určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky dodávateľovi, ktorý nebol účastníkom prejednávanej veci. Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Odvolací súd na základe týchto zistení dospel k záveru, že okresný súd i v tomto smere porušil právo navrhovateľa na spravodlivý proces tým, že svoje rozhodnutie nečakane založil na právnych záveroch v otázke neprijateľnosti zmluvných podmienok bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu, čím v podstate navrhovateľovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru. Navrhovateľ prakticky až z napadnutého rozsudku sa dozvedel, že okresný súd vyvodil svoj právny záver zo skutočností, ku ktorým mu nebola daná možnosť vyjadriť sa (podobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/10/2014 zo dňa 25.03.2015). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia a bez toho, aby sa zaoberal ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho odvolaní, rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v ďalšom konaní, ak bude mať za to, že je potrebné v ňom vykonať dôkaz, ktorý nenavrhla ani jedna z procesných strán a ktorý im nebol (prípadne nemohol byť) súdom doručený, bude potrebné, aby nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré účastníkov riadne predvolá a vykoná dokazovanie v súlade s ust. § 120 a nasl. O.s.p.. Po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní podľa kritérií uvedených v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí vo veci samej opätovne rozhodne o trovách konania včítane trov tohto odvolacieho konania. Okresný súd sa v ďalšom konaní vysporiada i s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal neprípustnosť vedľajšieho účastníctva na strane odporcu (č.l. 60 spisu). Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.