Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/56/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5307200467 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5307200467.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: ACCER, s.r.o., Dolný Kubín, ul. Matúšková č. 7, IČO: 44 827 121, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Marekom Jakubíkom, advokátom, so sídlom C., ul. M. č. XXX, proti žalovanému. Drevotrend Slovakia, spol. s r.o., Kysucké Nové Mesto, Horná Skotňa č. 2815, IČO: 36 392 936, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Celestínom Stehurom, advokátom, so sídlom C., ul. C. O. č. XXXX, o zaplatenie sumy 49.503,77 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 26.10.2015 č.k. 10C/255/2013-502 v spojitosti s opravným uznesením zo dňa 29.10.2015 č.k. 10C/255/2013-509, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojitosti s opravným uznesením p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Čadca ako súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 49.503,77 eur so 6 % úrokom z omeškania od 8.2.2006 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Pôvodne okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 1.4.2010 č.k. 8C/77/07-267 a odvolací Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 24.5.2011 č.k. 8Co/400/2010-334 rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 49.503,77 eur a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil. Odvolací súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu a nárok navrhovateľa považoval ku dňu podania návrhu 25.1.2007 za premlčaný. Na základe sťažnosti navrhovateľa - spoločnosti ACCER, s.r.o. Matúškova 7, Dolný Kubín, Ústavný súd SR Nálezom I. ÚS 33/2012-25 zo dňa 3. októbra 2012 rozhodol, že I. základné právo spoločnosti ACCER , s.r.o., na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl.20 ods.1 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/400/2010 z 24. mája 2011 porušené bolo. II. zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/400/2010 z 24. mája 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. vo zvyšku sťažnosti nevyhovel. V dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 3.10.2012 č. I. ÚS 33/2012-25, ktorým bol zrušený pôvodný potvrdzujúci Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.5.2011 sp.zn. 8Co/400/2010 musel odvolací súd uznesením zrušiť pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko práv ne závery Ústavného súdu SR sú záväzné aj pre súd prvej inštancie. V ďalšom konaní teda aj okresný súd vychádza z právnych záverov Ústavného súdu SR a svoj rozsudok, ktorým žalobnému návrhu žalobcu vyhovel a konštatoval, že ako krajský tak aj okresný súd sú viazaní právnym názorom ústavného súdu a aj z tohto dôvodu považuje okresný súd tvrdenia právneho zástupcu odporcu, že doteraz sa mylne domnievali, že išlo o pôžičku medzi konateľom a odporcom, ale išlo o vklad konateľa do imania spoločnosti, ako to vyplýva zo 4 príjmových bločkov, pričom o pôžičkách sa nehovorí ani v zápisniciach z valných zhromaždení, súd považuje za účelové. V priebehu celého konania až do rozhodnutia ústavného súdu a následne zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline žiaden z účastníkov konania ani právny zástupca odporcov netvrdil, že by išlo o vklad do obchodného imania spoločnosti. Samotný pôvodný navrhovateľ ako aj konateľ odporcu uviedli, že išlo o pôžičku nie o vklad do spoločnosti a taktiež právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 1.4.2010 uvádzal, že išlo o pôžičku, pričom v dôsledku toho, ako sa navrhovateľ zachoval, keďže jediný si uplatňoval dlh u navrhovateľa, museli vzniesť námietku premlčania. Takúto námietku nemožno vzniesť voči vkladu do spoločnosti. Konateľka odporcu sa na pojednávaní vyjadrila, že po náleze ústavného súdu ich protistrana kontaktovala so zámerom dohodnúť sa na splatnosti pôžičky, pričom návrh dohody o urovnaní vypracoval jej právny zástupca. Následne si to protistrana rozmyslela s tým, že nemajú záujem na niečom sa dohodnúť. Teda účelovo až po náleze ÚS začal právny zástupca odporcu ako aj konateľ odporcu hovoriť o vklade konateľov, pričom ako dôkaz predložil 4 príjmové bločky, nachádzajúce sa v spise na čl. 6-7, kde na týchto bločkoch sa ako účel uvádza vklad konateľov, pričom súd upresňuje, že na dvoch z týchto bločkoch bolo uvedené vklad konateľov do pokl., teda do pokladne pričom pôvodný navrhovateľ uviedol, že peniaze vkladal do pokladne spoločnosti. Odporca ani jeho zástupca však na preukázanie týchto skutočností nepredložili súdu doklady, ktoré by preukázali navýšenie základného imania, základný kapitál odporcu podľa výpisu z OR bol splatený v celom rozsahu, neboli predložené uznesenia valného zhromaždenia alebo doklady z ktorých by sa dalo preukázať, že spoločníci sa zaviazali nad rámec základného kapitálu poskytnúť spoločnosti ďalší vklad a teda tým navýšenie základného kapitálu. Navyše obchodný zákonník obsahuje ustanovenia o vkladoch od spoločníkov a nie od konateľov. Z týchto dôvodov súd považuje tvrdenia odporcu a jeho právneho zástupcu, že predmetom tohto konania je vklad do základného imania spoločnosti a nie pôžička za účelové a zavádzajúce a má za to, predmetom tohto konania je pôžička navrhovateľa, ktorú poskytol odporcovi. Súd je toho názoru, že na daný prípad je potrebné aplikovať občianske právo, nakoľko ide o pôžičku, ktorá je upravená občianskym zákonníkom, avšak v zmysle názoru ústavného súdu pokiaľ ide o určenie splatnosti pohľadávky, je potrebné prihliadať na rozhodnutia spoločníkov valných zhromaždení odporcu zo dňa 16.5.2003 a 15.4.2004. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané z predloženého dokladu VÚB zo dňa 05.9.2012 ako aj z príjmových pokladničných dokladov zo dňa 02.10.2002, 31.01.2003, 30.6.2003, 30.5.2002 a 31.3.2003, že navrhovateľ poskytol odporcovi pôžičku v sume 700.000,- Sk, 300.000,- Sk, 300.000,- Sk, 116.350,60- Sk, 100.000,- Sk, 125.000,- Sk, 150.000,- Sk. Okrem sumy 700.000,- Sk a 300.000,- Sk ostatné pôžičky v rovnakých sumách poskytovali aj ďalší dvaja konatelia Ing. Pukalík a Pavol Grajcar. Zo súvahy odporcu za mesiac 10/2005 mal súd preukázané, že odporca má dlhodobý záväzok voči všetkým trom konateľom vo výške 1.800.000,- Sk. Z predložených dokladov od VÚB a príjmových bločkov mal súd preukázané, že celkovo poskytol pôvodný navrhovateľ odporcovi pôžičku vo výške 1.491.350,60 Sk. Pokiaľ konateľ odporcu, ako aj svedok Grajcar uvádzali, ž uznávajú len sumu 1.100.000,- Sk ktorá mala byť pôvodným navrhovateľom poskytnutá spoločnosti, súd konštatuje, že žiadnymi dôkazmi mu nepreukázali výšku tejto sumy a pokiaľ aj predložili doklady o vrátení určitých pôžičiek pôvodnému navrhovateľovi, súd mal v konaní vyvrátené, že by išlo o pôžičky, ktoré sú predmetom sporu, pretože takéto krátkodobé pôžičky sa vracali aj ostatým konateľom a tieto sa vracali z iného účtu ako boli účty dlhodobých pôžičiek. Zároveň súd poukazuje na tú skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ už v čase súdneho konania nemal možnosť dostať sa k účtovným dokladom. Konateľ odporcu sám uviedol, na začiatku konania, že doklady ktoré boli zobraté z účtovníctva boli pravdivé, pamätal si, že pôvodný navrhovateľ požičal odporcovi len 1.100.000,- Sk a neskôr uviedol, že ani nevie koľko mu majú vyplatiť, čakajú na súdne rozhodnutie. Z bodu 5 zápisnice valného zhromaždenia zo dňa 16.5.2003 vyplýva že: návratnosť investícii spoločníkov - spoločníci sa dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného i nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2004. Následne na valnom zhromaždení konaného dňa 15.4.2004 sa spoločníci dohodli, čo vyplýva aj zo zápisnice z tohto valného zhromaždenia bodu 3, že návratnosť investícii spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2005. Súd sa stotožňuje s názorom právneho zástupcu navrhovateľov, že v danej veci je potrebné zaoberať sa najmä vôľou a prejavmi vôle v tom čase konateľov spoločnosti, pričom z vykonaného dokazovania je nesporné, že dlhodobé pôžičky boli poskytnuté na základe ústnych dohôd, nebola dohodnutá doba vrátenia týchto pôžičiek, nakoľko nebolo zrejmé, ako sa bude vyvíjať ďalej spoločne podnikanie, medzi spoločníkmi neboli rozpory, naopak navzájom si dôverovali, preto nepovažovali za potrebné uzatvárať nejaké písomné dohody aj v prípade týchto zápisníc z valného zhromaždenia. Pri ich podpise si všetci boli vedomí o návratnosť akých investícií spoločníkov do spoločnosti ide, že išli na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku. Konateľ odporcu vo svojich odpovediach zo dňa 26.1.2006 a 23.10.2006 na výzvu navrhovateľa na vrátenie pôžičiek uvádzal, že pôžičky boli použité na kúpu strojov a nehnuteľností. Sami sa navzájom dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nemajú vracať, teda v rokoch 2003, 2004. Nový termín mal byť prehodnotený opätovne v roku 2005 avšak nakoľko došlo k rozporom medzi jednotlivými konateľmi k takémuto novému prejednaniu už nedošlo, súd má teda za to, že došlo k zmene obsahu záväzkov medzi odporcom a spoločníkmi, ktorý spočíval v novom určení lehoty splatnosti pôvodných pôžičiek. Aj samotný ústavný súd vo svojom náleze udáva, že ako krajský tak aj okresný súd zasiahli do práva sťažovateľky na súdu ochranu a spravodlivý proces, keď určili splatnosť pohľadávky na 1.7.2003 bez toho, aby zohľadnili časovú súvislosť s ďalšími úkonmi spoločníkov prezentovaných na valných zhromaždeniach 16.5.2003 a 15.4.2004, ktoré mali vplyv na určenie inej doby splatnosti, čo svojím spôsobom potvrdil aj obsah vyjadrenia odporcu z 23.10.2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku a z ktorého vyplýva, že pôvodný navrhovateľ nikdy nepožičal odporcovi sumu 1.800.000,- Sk ale 1.100.000,- Sk, ktoré boli použité práve na kúpu strojov a nehnuteľností, pričom sumu 1.100.000,- Sk nie sú schopní vyplatiť len z toho dôvodu, že im to nedovoľuje ekonomická situácia. Po vytvorení dostatočného zisku, ako to bolo aj pôvodne dohodnuté odporca bude splácať finančné pôžičky svojím spoločníkom. Z uvedených zápisníc valných zhromaždení teda vyplýva, že od 15.4.2004 do 15.4.2006 nemohla začať plynúť premlčacia doba ani podľa § 563 Obč. zák. nakoľko by bolo nelogické, aby konatelia vyzývali spoločnosť na splnenie dlhu prvého dňa po tom, čo o plnenie požiadali, keďže aj z odpovede zo dňa 23.10.2006 vyplýva, že spoločnosť nie je schopná splácať pôžičky pre zlú ekonomickú situáciu. Z toho teda vyplýva, že premlčacia doba mohla začať plynúť až od 16.4.2006 a keďže návrh bol podaný 25.1.2007 3-ročná premlčacia ešte neuplynula. Návrh bol teda podľa názoru súdu podaný v zákonnej lehote a pre premlčanie ho nebolo možné zamietnuť. Pokiaľ by však Krajský súd v Žiline trval na svojom právnom názore vyjadrenom v rozsudku 8Co/400/2010-334 zo dňa 24.5.2001, že zo zápisníc z valných zhromaždení nevyplýva, že by sa v nich písalo o pôžičkách spoločníkov resp. o pôžičke medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom a taktiež zo znenia bodu 5 zápisnice zo dňa 16.5.2003 nevyplýva, že odporca uznal dlh voči navrhovateľovi, že by zo znenia tohto bodu mala vyplynúť splatnosť pôžičky pôvodného navrhovateľa voči odporcovi, taktiež aj zo znenia bodu 3 zápisnice z 15.4.2004 t.j., že by zotrval na tom, že splatnosť pohľadávky nastala dňom 01.7.2003, teda návrh mal byť podaný na súd najneskôr dňa 01.7.2006 a keďže bol podaný až 25.01.2007 je nárok premlčaný, v tomto prípade súd konštatuje, že námietka premlčania, ktorá bola vznesená zo strany odporcu proti nároku pôvodného navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, nie sú zákonom definované. Je nepochybné, že právny predpis im dáva značnú vážnosť a silu, avšak nikde ich nešpecifikuje, nekonkretizuje, posudzovanie, čo je v súlade s dobrými mravmi, patrí vždy od prípadu k prípadu súdu, nakoľko objasnenie pojmu dobré mravy vzhľadom k ich značnej mnohotvárnosti, ako aj k vývoju a zmenám je veľmi komplikované. Tento pojem vymedzuje, aj keď nie vždy jednotne, teória a súdna prax. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ zakotvuje základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv za splnenia nasledovných predpokladov, že toto ustanovenie sa môže vzťahovať len na výkon existujúcich práv, a taktiež toto ustanovenie upravuje, že zákonný rámec výkonu práva nespĺňa taký výkon, ktorý bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených záujmov iných, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý (t.j. nesmie ísť o tzv. šikanózny výkon práva), a musí byť v súlade s dobrými mravmi. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného nie za účelom dosiahnutia určitého, napríklad ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v ustanovení § 3 ods. 1 OZ. Rovnako je v rozpore s dobrými mravmi aj výkon práva, či už formou právneho úkonu, alebo faktickým správaním, ktorým rozumieme také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločností o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachoval morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt, ako sú slušnosť, poctivosť, morálka a podobne. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exes, ktorého následkom je, že takýto výkon práva, nemôže požívať právnu ochranu. V zmysle § 3 ods. 1 OZ však nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľné. To len potvrdzuje, že v demokratickej spoločnosti platia písané právne normy, a nepísané pravidlá správania sa sú len výnimočným inštitútom, ktorým písané právo dáva náležitú vážnosť. To znamená, že by nemalo viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv stanovených zákonom, a tým k nežiaducemu narušovaniu istoty občianskoprávnych vzťahov. Použitie tohto ustanovenia je možné len vo výnimočných odôvodnených prípadoch, ako spravodlivého vymeriavacieho merítka pre citlivé hodnotenie konkrétnych okolností individuálneho prípadu, ktoré sleduje odstránenie prípadných tvrdostí zákona. Právny zástupca navrhovateľa v konaní namietal, že uplatnená námietka premlčania voči nároku navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi, keď odporca vyplatil ostatným spoločníkom pôžičky, ktoré boli poskytnuté za tých istých podmienok, pričom vo vzťahu k ostatným spoločníkom námietku premlčania neuplatnil. Právny zástupca odporcu uviedol, že nikdy odporca nenamietal, že by nemal voči navrhovateľovi dlh, lenže pre to, ako sa navrhovateľ zachoval, že v čase, keď nemal odporca dostatok finančných prostriedkov on jediný sa snažil vymôcť svoju pohľadávku od odporcu na rozdiel od ostatných spoločníkov, musel odporca vzniesť námietku premlčania. Samotný ústavný súd konštatoval, že námietka premlčania v zásade dobrým mravom neodporuje, avšak môžu nastať situácie, kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Súd teda skúmal, či v danom prípade uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento musí mať intenzitu a vážnosť, ktorá by bola v demokratickej spoločnosti s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná s úmyslom poškodiť druhý subjekt. V súdnom konaní bolo preukázané, že v čase, keď boli pôžičky odporcovi poskytované, bol pôvodný navrhovateľ spoločníkom aj konateľom odporcu, že vzťahy medzi nimi boli dobré, neexistovali rozpory, navzájom si dôverovali. Nedohodli sa ani dobu splatnosti týchto pôžičiek, nakoľko čakali, ako sa bude rozvíjať ich ďalšie podnikanie a preto ani ohľadom doby splatnosti nespisovali žiadne písomné dohody. Je jednoznačné, že na valných zhromaždeniach konaných dňa 15.4.2004, kedy vzťahy medzi nimi boli ešte dobré sa dohodli, že ich investície vložené do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nemajú vracať, pričom nový termín mal byť prehodnotený v roku 2005, kedy už k tomu nedošlo, pretože došlo k výrazným rozporom medzi konateľmi a v tomto roku pôvodný navrhovateľ prestal byť aj konateľom odporcu. Nakoľko išlo o vklady konateľov do pokladne, titulom pôžičky je len logické, že pôvodný navrhovateľ nakoľko prestal byť konateľom spoločnosti, žiadal vrátiť svoje finančné prostriedky od odporcu. Ostatní konatelia odporcu konateľmi zostali naďalej. Súd nepovažuje konanie pôvodného navrhovateľa t.j. jeho podanie žaloby na súd na vrátenie pôžičky za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Teda, že z tohto dôvodu ako sa zachoval, bol odporca nútený vzniesť námietku premlčania. Naopak, konanie samotného odporcu v dôsledku vznesenia námietky premlčania, ako voči jedinému z bývalých troch konateľov, ktorým boli aj tieto pôžičky vyplatené podľa vyjadrenia konateľa odporcu Ing. Pukalíka, považuje súd práve za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má takú intenzitu a vážnosť, že je neakceptovateľné pre verejnú mienku v demokratickej spoločnosti a odporca svojím konaním sledoval spôsobenie škody na strane odporcu. Pôvodný navrhovateľ nemá možnosť iným spôsobom, ako podaním žaloby získať investovanú pôžičku navrhovateľovi, keďže odporca sa neustále vyhováral len na zlú ekonomickú situáciu. Pokiaľ už aj samotná žaloba bola podaná, odporca aj v konaní namiesto toho, aby uznal dlh pôvodného odporcu a dohodol sa napríklad na splátkovom kalendári, on naopak vzniesol námietku premlčania a teda súd vznesenú námietku premlčania považuje za tak výnimočný prípad, že ide o konania v rozpore proti dobrým mravom a preto návrhu vyhovel. Najvyšší súd SR taktiež vyčítal súdom, že sa nezaoberali námietkou navrhovateľa, či odporca a hlavne kedy splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom. V tomto prípade súd uvádza, že uvedené skutočnosti listinnými dôkazmi preukázané nemá, ako súd tak aj právny zástupca navrhovateľa vychádzal len z tvrdení konateľa odporcu, ktorý na začiatku tohto konania uvádzal, že pôžičky ostatným spoločníkom vyplatené neboli. Avšak v priebehu ďalšieho konania na pojednávaní dňa 1.4.2010 uviedol, že tieto pôžičky ostatným spoločníkom splatené boli, pričom si musel byť vedomý od roku 2007 odkedy sa konanie vedie, čo je predmetom tohto konania. Nemôže sa vyhovárať a účelovo tvrdiť, že ide o iné krátkodobé pôžičky, ktoré boli už splatené, keďže si musí byť vedomý čo je predmetom tohto konania. Súd však poukazuje na to, že pokiaľ by aj odporca nesplatil ostatným dvom konateľom poskytnuté pôžičky, Ing. Pukalík je naďalej konateľom a spoločníkom odporcu a ako uviedol svedok Grajcar, je spoločníkom odporcu a je uňho zamestnaný, pôžičky boli použité na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku spoločnosti, kým pôvodný navrhovateľ nie je ani konateľom od roku 2005 ani spoločníkom od roku 2009 odporcu podľa výpisu z obchodného registra, preto má právo na vrátenie týchto pôžičiek. Pri právnom posúdení tejto veci súd vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR, že pri posudzovaní každého jednotlivého prípadu je potrebné vychádzať z jeho individuálnych rozmerov založených na konkrétnych skutkových zisteniach, ktoré sú ako aj v tomto prípade špecifické, značne komplikované a netypické, ktoré všeobecné súdy celkom opomenuli, mechanicky až formalisticky sa zaoberali len občiansko-právnym charakterom tohto právneho vzťahu, pod ktorý bolo potrebné uplatnenú námietku premlčania, ako dôvodnú podradiť, avšak v dôsledku tohto príliš formalistického postupu dospel od volací súd k extrémne nespravodlivým záverom. S prihliadnutím na právny názor ústavného súdu dospel okresný súd k názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný, nakoľko premlčacia doba začala plynúť až od 16.4.2006 a taktiež vznesená námietka premlčania odporuje dobrým mravom, preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi sumu 49.503,77 eur so 6 % úrokom z omeškania od 8.2.2006 až do zaplatenia. Výrok týkajúci sa trov konania odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Opravným uznesením zo dňa 29.10.2015 okresný súd len doplnil rozsudok vo výrokovej časti o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi priznanú istinu s príslušenstvom o slová „... so 6 % úrokom z omeškania ročne od 8.2.2006 až do zaplatenia...“. 2. Proti poslednému rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 26.10.2015 podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že neúplne zistil skutkový stav veci a aj vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o námietku premlčania poukazoval aj na judikát Najvyššieho súdu SR 1 Cdo/148/2004 a podľa názoru odvolateľa dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej tvrdil, že došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom a to tým, že súd nevypočul navrhovaných svedkov. Okrem iného uviedol, že navrhovateľ na začiatku súdneho sporu predložil súdu príjmové pokladničné doklady, z ktorých jednoznačne vyplýva, že konatelia poskytli odporcovi finančné prostriedky za účelom vkladu konateľov. V priebehu súdneho konania táto skutočnosť ušla všetkým účastníkom konania, kde sa neustále hovorilo o pôžičkách, ale nik si neuvedomil, za akým účelom finančné prostriedky konatelia spoločnosti poskytli. Túto skutočnosť nechal bez povšimnutia aj OS Čadca, ktorý na túto skutočnosť odmietol vypočuť nami navrhnutých svedkov a to predovšetkým ďalších konateľov spoločnosti, ktorí spoločnosti finančné prostriedky poskytli a to svedka Grajciara a tiež účtovníčku, ktorá prijala finančné prostriedky a vypísala predmetné príjmové pokladničné doklady. Neobstojí tu tvrdenie OS Čadca, že všetci účastníci počas súdneho konania hovorili o pôžičkách, keď písomný doklad a to príjmový pokladničný doklad hovorí o vklade konateľov. Na túto skutočnosť mal OS Čadca zamerať dokazovanie a mal riadne zistiť skutkový stav veci a to, či finančné prostriedky boli poskytnuté odporcovi ako vklad, čomu svedčí písomný doklad alebo či išlo o pôžičky, ako to tvrdil pôvodný navrhovateľ. Tým, že OS v Čadci odmietol vypočuť nami navrhnutých svedkov, jednak nezistil riadne skutkový stav veci a jednak jeho postupom nám bola odňatá možnosť konať pred súdom. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zdôrazňoval, že okresný súd postupoval podľa názoru Ústavného súdu SR publikovaného v Náleze I. ÚS 33/2012-25 a navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v odvolacom konaní potvrdiť v spojitosti s opravným uznesením a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 528,07 eur. 4. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd bol potom povinný pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). 5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 6. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. § 470 ods. 1 CSP (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania) posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov CSP a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 CSP) a z princípu ústavne konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 11. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 12. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné: 13. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil pri právnom posúdení veci právnymi názormi vyslovenými Ústavným súdom SR v Náleze zo dňa 3.10.2012 č.k. I. ÚS 33/2012-25 a týmito právnymi názormi je v plnom rozsahu viazaný aj odvolací súd, keďže uvedeným nálezom Ústavný súd SR okrem iného zrušil pôvodný potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu (iného odvolacieho senátu Krajského súdu v Žiline) a to rozsudok zo dňa 24. mája 2011 sp.zn. 8Co/400/2010. 14. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje v rámci tohto (terajšieho) odvolacieho konania, že Ústavný súd SR konštatoval, že z obsahu základného spisu i ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie v merite veci bolo založené na chybnom určení doby splatnosti sťažovateľkinej pohľadávky (pohľadávky žalobcu) a na nesprávnom posúdení dôvodnosti námietky premlčania tejto pohľadávky vznesenej žalovaným. Ďalej z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva okrem iného, že: a) K určeniu splatnosti pohľadávky sťažovateľky krajský súd vôbec neprihliadol na rozhodnutie spoločníkov na valných zhromaždeniach odporcu 16, mája 2003 a 15. apríla 2004 v zmysle ktorého sa vložené investície spoločníkov v priebehu dvoch rokov nemali vracať, pričom tento termín sa mal znova prehodnotiť v r. 2005, k čomu už zrejme nedošlo, takže v tomto období dvoch rokov (od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006) nemohla začať plynúť premlčacia doba ani podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ale najskôr sa tak mohlo stať až od 16. apríla 2006. b) Ústavný súd konštatoval, že námietka premlčania v zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných, či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva úkor účastníka, .ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade uvedenej právnej normy tak v žiadnom prípade nemožno konanie pred ním ako celok označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne nespravodlivým záverom. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplynulo, že krajský súd (ale aj okresný súd) zasiahol do práva sťažovateľky na súdu ochranu a spravodlivý proces tým, že: - arbitrárne určil charakter záväzkovo právneho vzťahu medzi účastníkmi konania podľa občianskeho, a nie prípadne obchodného práva, čo mohlo mať vplyv aj na dĺžku premlčacej doby, - určil splatnosť pohľadávky na 1. júl 2003 (actio nata) bez toho, že by zohľadnil časovú súvislosť s ďalšími úkonmi spoločníkov prezentovanými na valných zhromaždeniach 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, ktoré svedčili síce nie pre uznanie dlhu, o ktorej verzii uvažoval krajský súd, ale mali vplyv na určenie inej doby splatnosti pôžičky pre predchodcu sťažovateľa (navrhovateľa) ako jedného zo spoločníkov, čo svojím spôsobom potvrdil obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku, - vôbec sa nezaoberal námietkou sťažovateľa (navrhovateľa), či odporca, a hlavne kedy splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom, - vo svojom rozhodovaní bezvýhradne akceptoval námietku premlčania vznesenú odporcom, čím aproboval konanie, ktoré sa javí byť contra bonos mores. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach, pričom v mnohých prípadoch špecifické okolnosti môžu byť, ako v tejto veci značne komplikované a netypické, ktoré v danom prípade všeobecné súdy celkom opomenuli, mechanicky až formalisticky sa zaoberali len občiansko-právnym charakterom predmetného právneho vzťahu a úzko vykladaným jeho zákonným režimom, pod ktorý bolo potrebné uplatnenú námietku premlčania, ktorú od počiatku považoval krajský súd za dôvodnú podradiť. Všeobecné súdy vopred celkom rezignovali na priliehavejšie posúdenie predmetného vzťahu medzi spoločníkom a spoločnosťou a pôsobenie dobrých mravov. Zmienené úvahy všeobecné súdy vôbec nevykonávali a preto z nich ani nemohli vyvodiť potrebné konsekvencie. 15. Pokiaľ teda odvolateľ v podanom odvolaní polemizuje s právnymi závermi uvedenými v Náleze Ústavného súdu SR, tak odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) považuje toto za bezpredmetné, nakoľko súdy sú viazané právnymi názormi z Nálezu Ústavného súdu SR. 16. Pokiaľ ide o trovy tohto odvolacieho, ale aj celého doterajšieho konania, súd prvej inštancie uviedol vo výroku svojho rozsudku, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, čo v čase rozhodovania okresného súdu (rozsudok zo dňa 26.10.2015) bolo v súlade s vtedy platným ustanovením § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Ako už bolo predtým uvedené, odvolací súd však rozhodoval už za účinnosti Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016) a vychádzal pritom z nasledovných ustanovení tohto zákona: Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle vyššie citovaných ustanovení CSP odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu. 17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)