Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21CoE/118/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415201455 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5415201455.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci vedenej pred súdnou exekútorkou: Mgr. Jana Virličová, so sídlom Exekútorského úradu M. XXX/A, XXX XX A., vo veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený advokátkou: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., V. XX, XXX XX A., poštová adresa: M. XXX/A, XXX XX A., proti povinnému: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. K., N. XXXX/XX, v štádiu konania o udelenie poverenia súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8Er/101/2015-48 zo dňa 03.02..2016, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučným titulom v predmetnom konaní bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., pod sp. zn. PV-B/1011/0395 zo dňa 24.05.2013. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere zo dňa 19.12.2007 medzi Poštovou bankou, a.s. (právny predchodca oprávneného) a povinným. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože sa jedná o spor medzi žalobcom, právnym predchodcom oprávneného a žalovaným, ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa čl. 6 Zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienok. Z predmetnej zmluvy mal súd prvého stupňa preukázané, že sa s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy a obsah zmluvy jedná o spotrebiteľský právny vzťah, a to zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán pod sankciou absolútnej neplatnosti. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom umožňuje, aby aj exekučný súd skúmal spotrebiteľskú zmluvu, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou v bode 11.2 Všeobecných obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, a teda je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka bola začlenená do rozsiahlych všeobecných obchodných podmienok, ktoré mohol povinný len odmietnuť ako celok a nemá vplyv na ich obsah. Rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať a vydať exekučný titul, a na základe takéhoto exekučného titulu nie je možné viesť exekučné konanie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podanie svojho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. a § 221 O.s.p. tým, že - v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich účastník bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, - v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že 1. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín než pripúšťa výslovné znenie zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), 2. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.), prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky, 3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to nesprávnou aplikáciou právnych predpisov, 4. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 O.s.p., s tým, že pre právne závery uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci absentujú akékoľvek dôkazy, 5. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, 6. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho súdneho dvora, 7. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú, 8. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia a 9. svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou zákonnej úpravy, aby súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska jeho súladu so všetkými všeobecne záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Súd svojim konaním išiel nad rámec zákona, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012. Uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súdu ,a preto prekážka veci rozsúdenej bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Z § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie na rozhodcovskú doložku. V rámci skúmania exekučného titulu pred vydaním poverenia exekučný súd nie je oprávnený posudzovať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, keďže doručený rozhodcovský rozsudok už nemožno preskúmavať a má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a je záväzný pre účastníkov a všetky orgány. V ďalšom uviedol, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je daná klientovi možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vytýkal prvostupňovému súdu nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spočívajúcu v tom, že neuviedol, v čom má spočívať údajná nerovnováha v právach a povinnostiach spôsobená rozhodcovskou doložkou. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného, nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola označená za neplatnú per se, bez dôkladného skúmania skutkového stavu. Exekučný súd sa nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva slabšej strany na štátnom súde. Oprávnený dal do pozornosti Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodcami sú odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s právnickým vzdelaním. Oprávnený sa v tejto súvislosti plne stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu. V ďalšom s poukazom na článok 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 249 ZES) oprávnený namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (rozsudok zo dňa 29.06.2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie zo dňa 28.04.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009). Teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia iných krajských či okresných súdov, ktoré v predmetnej veci udelili súdnemu exekútorovi poverenie, resp. rozhodnutie o zamietnutí žiadosti bolo krajským súdom zrušené (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2012-59).V závere svojho odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho právo priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody. Na doplnenie, vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom. Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona rozhodcovskom konaní. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Krajský súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nevykonal prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. neučinil právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, t. j. neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (hoci by tak mohol učiniť za predpokladu, že rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na vydanie poverenia došlo čisto z procesného dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vôbec rozhodcovský rozsudok vydať. Oprávnený v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia zmluvy (09.06.2008) Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004 Z.z, účinnou od 01.04.2004 a zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinný od 01.07.2007. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi ako tzv. typová zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008. Výpočet neprijateľných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je demonštratívny, súd teda môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S účinnosťou od 01.01.2008 je zmluvná podmienka, vyžadujúca od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľmi výlučne v rozhodcovskom konaní, označená za neprijateľnú výslovne v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Krajský súd je toho názoru, že rozhodcovská zmluva, v takej formulácii, ako ju predložil oprávnený spotrebiteľovi na podpis, zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Význam rozhodcovskej zmluvy je osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Odvolací súd je presvedčený, že tak ako banky, aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách). Spotrebiteľovi nebola daná primeraná lehota, aby sa rozhodol, či od rozhodcovskej zmluvy bez následku na vznik a trvanie úverovej zmluvy, odstupuje. Oprávnený zároveň nepreukázal, že spotrebiteľ mohol uzatvoriť úverovú zmluvu aj bez toho, aby pristúpil na rozhodcovskú zmluvu. Ohľadom námietky oprávneného, že text doložky je v súlade s ustanoveniami zákona o bankách v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy odvolací súd dodáva, že povinnosť ponúknuť nedovolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky sa nedá stotožniť s jeho jednostranným nanútením klientovi (spotrebiteľovi). K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, z odôvodnenia ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, krajský súd poznamenáva, že mu je označený nález z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej sa tento nález konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach s obdobným skutkovým stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a zaväzuje teda len účastníkov tohto konania, teda nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy nie sú ním viazané, krajský súd podotýka, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie jedného senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov ako je i posudzované rozhodnutie. Iné senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti obchodnej spoločnosti, v prospech ktorej rozhodol len jediný senát ústavného súdu označeným nálezom, naďalej odmietajú (ako zjavne neopodstatnenú) /viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. I. ÚS 332/2012-12 zo dňa 27.06.2012, I. ÚS 359/2012-14 zo dňa 22.08.2012, III. ÚS 264/2012-19 zo dňa 19.06.2012, III. ÚS 181/2012-14 zo dňa 24.04.2012, III. ÚS 455/2013-16 zo dňa 26.09.2013, III. ÚS 433/2013-23 zo dňa 10.09.2013, III. ÚS 595/2012-15 zo dňa 11.12.2012/. Námietky oprávneného o rozdielnom posúdení obdobnej exekučnej veci vyhodnotil súd ako neopodstatnené. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nejde o rovnakú či obdobnú vec. V tejto veci mohol klient (podľa pasáže uvedenej oprávneným v odvolaní) uzatvoriť zmluvu o úvere s doložkou alebo bez nej, v prejednávanej veci tomu tak nebolo, keďže zmluvu klient bez doložky uzatvoriť nemohol. Ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tunajší súd dodáva, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutia jedného senátu tohto súdu, ktorým v žiadnom prípade nemožno pripisovať „precedenčný“ charakter. Tunajší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo/105/2011, publikované v Zb.NS pod č. 66/2013, podľa ktorého už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. K odvolacej námietke, že okresný súd rozhodol bez jeho účasti a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, krajský súd poznamenáva, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť krajský súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou) konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá krajskému súdu vlastné právne posúdenie a vlastné predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04) Krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Odvolací súd uzatvára, že exekučný súd správne rozhodol o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý naň nemal právomoc, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia. O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.