Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/97/2015 z 18. 5. 2016

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/97/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812200526
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5812200526.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Juraj Poljak, s miestom podnikania Lán 678, 029 52 Hruštín, IČO: 43 437 028, zastúpeného právnym
zástupcom Mgr. Romanom Kobellom, advokátom, so sídlom K. XXXX, XXX XX G. F., proti žalovanému:
ORACO, s.r.o., so sídlom 029 56 Zákamenné 1029, IČO: 36 782 335, zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom P. X.. XXX, XXX XX X., v konaní o zaplatenie
2.717,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
2Cb/26/2012-240 zo dňa 18. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/26/2012-(240) 320 zo dňa 18. marca 2015 p o t v
r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
2.717,58 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.167,98 Eur od 02.12.2010
do zaplatenia a zo sumy 549,60 Eur od 19.01.2011 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 4.400,- Eur zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť štátu trovy konania vo výške 105,16 Eur, a to na účet Okresného súdu Námestovo do
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatne osobitným
uznesením do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou okresnému
súdu 24.01.2012 a následne po pripustení zmeny petitu žaloby na pojednávaní konanom dňa 17.10.2012
(č.l. 140 spisu) žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2.717,58 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.167,98 Eur od 02.12.2010 do zaplatenia a zo sumy 549,60
Eur od 19.01.2011 do zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Podaním zo dňa 25.06.2012 doručeným okresnému súdu na pojednávaní dňa 25.06.2012, žalovaný
cestou právneho zástupcu vzniesol voči uplatnenému nároku žalobcu vzájomný návrh, a to vo výške
4.400,- Eur titulom nároku na náhradu škody. Škoda mala vzniknúť žalovanému neoprávneným užívaním
osobného motorového vozidla Škoda Roomster evč: NO 725BA žalobcom v období od 08.12.2010 do
28.03.2011 (110 dní), kedy si žalovaný musel prenajať od spoločnosti ORCO, s.r.o., Bratislava, osobné
motorové vozidlá, za ktoré platil dohodnuté nájomné v sume 40,- Eur denne, čo za obdobie 110-dní
predstavuje celkovú sumu 4.400,- Eur.



V rámci vykonaného dokazovania sa okresný súd okrem výsluchu svedkov oboznámil i s obsahom listín
nachádzajúcich sa v spise v čase rozhodovania, ktoré predkladali účastníci konania a dotknuté okresným
súdom vyzvané organizácie a to: „s návrhom na zaplatenie sumy 2.867,53 Eur s príslušenstvom, ktorého
prílohou sú faktúra žalobcu č. 2/2011 zo dňa 11.1.2011 na sumu 549,60 Eur, splatná 18.1.2011, ktorou
žalobca vyfakturoval žalovanému opravu mot. vozidla Škoda Roomster ev. č. NO 725BA (spojková sada
+ zotrvačník a práca), faktúra č. 43/2010 zo dňa 28.11.2010 na sumu 2.317,93 Eur, splatná 1.12.2010,
ktorou žalobca fakturoval žalovanému opravu mot. vozidla Škoda Roomster ev. č. NO 725BA pod
položkami 1 až 23, keď pod položkou 23 je uvedený odťah vozidla sumou 126,- Eur (čl. 3-5), s platobným
rozkazom a odporom žalovaného proti platobnému rozkazu (čl. 10-11), s obsahom písomného podania
žalovaného zo dňa 25.6.2012, ktorým vzniesol námietku započítania voči uplatnenému nároku žalobcu
a to vo výške 4.400,- Eur titulom nároku na náhrady škody, ktorým žalovaný zároveň žiadal zaviazať
žalobcu na zaplatenie sumy 1.532,47 Eur s príslušným úrokom z omeškania, ktorá suma prevyšuje
uplatnený nárok žalobcu (čl. 27), s opravenou faktúrou žalobcu č. 43/2010 zo dňa 28.11.2010 znejúcou
na sumu 2.167,98 Eur (čl. 38), v ktorej je uvedeným 22 fakturovaných položiek a faktúrou žalobcu
č.42/2010 zo dňa 28.11.2010 na sumu 320,- Eur (čl. 39), ktorou žalobca fakturoval žalovanému
samostatne odťah vozidla. Ďalej sa súd oboznámil s obsahom faktúry č. 11040028 zo dňa 31.3.2011
znejúcej na sumu 4.400,- Eur, ktorou firma ORCO, s.r.o. Zákamenné fakturovala žalovanému - ORACO,
s.r.o. Zákamenné prenájom vozidla na základe nájomnej zmluvy zo dňa 8.12.2010 a s obsahom
predmetnej nájomnej zmluvy, kde boli medzi uvedenými účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnuté
podmienky nájmu (čl. 90 až 94), s obsahom zmluvy o predaji ojazdeného mot. vozidla žalovanému
zo dňa 11.11.2008 a jeho fakturáciou (čl. 98-103), s obsahom výpisu z knihy jázd pre firemné vozidlo
Škoda Roomster ev. č. NO 725BA za obdobie od 1.11.2010 do 31.3.2011 (čl. 98 až 136), v ktorom
sú vyznačené jazdy uvedeným motorovým vozidlom podľa jednotlivých mesiacov s uvedeným miesta,
kde sa mot. vozidlo pohybovalo a v akom časovom intervale, koľko bolo najazdených kilometrov počas
jednotlivej jazdy, pričom počiatočný stav bol dňa 2.11.201081.952,2 km a konečný stav dňa 31.3.2011 bol
86.222,7 km, s pokladničnými blokmi od firmy IMPA, s.r.o. Dolný Kubín, ktorými dokladmi žalovaný hradil
v hotovosti súčiastky a to v dňoch 23.11.2010, 25.11-.2010 a 26.11.2010 (čl. 137-139), s faktúrami firmy
Oracor, s.r.o. Veličná zo dňa 22.10-.2010, 12.1.2010, ktorými boli žalobcovi fakturované tam uvedené
dodané súčiastky (čl. 146-147). Ďalej sa súd oboznámil s potvrdením firmy Z.D.I. & partners Žilina zo dňa
27.02.2013 (čl. 171) predloženého žalovaným, že výpisy z knihy jázd na mot. vozidlo Škoda Roomster
ev. č. NO 725BA za obdobie od 1.12.2010 do 31.3.2011 sú správne pokiaľ ide o počiatočný a konečný
stav kilometrov (čl. 171), s obsahom cenníka prác žalobcu platného od 1.1.2007 (čl. 196), v ktorom
žalobca uvádza cenný prác v euro a to i napriek tomu, že mena euro bola zavedená ako platidlo od
1.1.2008, so správou spoločnosti Z.D.I. Partners - bezpečnostné systémy, Mgr. B. W. zo dňa 26.4.2013,
vyžiadanej súdom (čl. 205), z ktorej správy vyplýva, že uvedená spoločnosť dodáva zabezpečovacie
systémy, medzi ktoré patria aj zariadenia - jednotky GPS offline pre motorové vozidlá - ako kniha jázd. Ide
o autonómne zariadenia, ktoré získané údaje zo satelitného systému uchováva vo vlastnom pamäťovom
bloku, ktorý je súčasťou zariadenia a je umiestnený v motorovom vozidle. Ďalej zo správy vyplýva, že
jednotlivý užívateľ si môže knihu jázd z tohto bloku stiahnuť a to pripojením k počítaču, kde je možná aj
samotná editácia - úprava týchto jázd a to užívateľom, ktorý na to potrebuje uviesť svoje meno a heslo.
Zásah - úprava by sa mala zobraziť v knihe jázd ako úprava administrátora. Ďalej zo správy vyplýva,
že uvedená firma pre firmu Orco, s.r.o. dodala jednotky GPS LUPUS a to tri kusy v období 11/2005,
jeden kus 8/2006, 1/2006 pre montáž zariadenia medzi vozidlami a taktiež pre firmu Oraco v mesiaci
11/2008 dva kusy. Súd sa ďalej oboznámil s obsahom listín a to s hlásením poistnej udalosti - havarijné
zo dňa 30.11.2010 spoločnosťou ORACO s.r.o. Zákamenné s popisom vzniku škody (čl. 231-232),
s faktúrou č. 42/2010 na sumu 320 Eur za odťah motorového vozidla Škoda Roomster, s kalkuláciou
nákladov na opravu motorového vozidla Škoda Roomster (čl. 234 až 238), s prípisom poisťovne pre
žalovaného (čl. 239), v ktorom mu oznamuje, že z tohto poistného vzťahu mu nevznikne nárok na plnenie
a zároveň aj fotodokumentácia predmetného motorového vozidla, s ďalším prípisom spoločnosti Z.D.I. &
partners zo dňa 22.1.2014, ktorá vysvetľuje rozpor medzi potvrdením zo dňa 27.02.2013 a 26.04.2013,
v ktorej výslovne uvádza, že potvrdenie zo dňa 27.02.2013 vo svojej korešpondencii vôbec neeviduje
a naďalej platí jej vyjadrenie uvedené v správe zo dňa 26.04.2013 v plnom rozsahu a ďalej uvádza,
že zariadenie GPS Lupus je autonómne zariadenie, ktoré sa inštaluje do vozidla a jeho výsledkom je
kniha jázd. Jej firma neeviduje prevádzku týchto vozidiel, nie je to technicky možné a s dátami, ktoré sú
uložené autonómne uložené v zariadení manipuluje výlučne vlastník alebo prevádzkovateľ vozidla. Súd
sa taktiež oboznámil s vyšetrovacím spisom OO PZ Námestovo č. ORP-651/NO-DK-2012 pod ktorou
sp. zn. sa viedlo šetrenie vo veci podozrenia z prečinu neopravného používania motorového vozidla,
keď táto vec bola odmietnutá, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného konania a to uznesením zo



dňa 24.07.2012.“ V predmetnom spise je oznámenie žalovaného - ORACO, s.r.o. zo dňa 15.06.2012,
zápisnica o výsluchu Juraja Poljaka zo dňa 17.07.2012 na č.l. 8 uvedeného spisu, v ktorom popisuje
situáciu z konca roku 2010 v súvislosti s opravou automobilu Škoda Roomster NO 725BA.

Na pojednávaní konanom dňa 17.10.2012 žalobca zobral späť návrh v časti o zaplatenie sumy 149,95
Eur s 9% úrokom z omeškania od 2.12.2010 do zaplatenia a okresný súd vyhláseným uznesením v
zmysle § 96 ods. 1, 2 OSP v tejto často konanie zastavil.

Zároveň okresný súd uznesením zo dňa 17.10.2012 na pojednávaní pripustil zmenu petitu žaloby tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.717,58 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 2.167,98 Eur od 2.12.2010 do zaplatenia a zo sumy 549,60 Eur od 19.1.2011 do
zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na § 537 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 536 ods. 1 až 3 OBZ, § 539 ods. 3 OBZ, § 369 ods. 1, 2, 3 OBZ,
§ 541 OBZ, § 546 ods. 1 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 554 ods. 1 až 4 OBZ, § 562 ods. 1, 2 OBZ, §
151s ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 151s ods. 4 OZ, § 97
ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj len „OSP“), § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.1.2013, § 10c Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., § 1 ods. 1 a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., §
97 OSP, § 98 OSP, § 120 ods. 1, 3 OSP, § 132 OSP. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi
účastníkmi konania boli ústne uzavreté dve samostatné zmluvy o dielo, a to jednak v mesiaci 10/2010,
keď žalobca na výzvu pracovníkov žalovaného vykonal odťah motorového vozidla Škoda Roomster ev. č.
NO 725BA, ktoré zostalo stáť pri diaľnici pri Trnave a vykonal jeho opravu. Uvedené potvrdzuje výpoveď
žalobcu, výpoveď svedkov Mgr. Y. H., F. a Y.. Predmetné motorové vozidlo pri tejto poruche bol ohliadnuť
aj pracovník poisťovne Allianz, a.s., u ktorej bolo toto vozidlo poistené. Druhá zmluva o dielo bola ústne
uzavretá asi týždeň po prevzatí motorového vozidla zo servisu žalobcu, keď z firmy ORACO s.r.o. volali,
že predmetné vozidlo zostalo stáť v Oravskej Lesnej. Následne žalobca vozidlo odtiahol k sebe domov
a posudzoval to ako reklamáciu. Nakoľko však chyba na vozidle nebola na komponentoch, ktoré sa
opravovali predtým a išlo o novú závadu na spojke, ktorú závadu odstránil a oznámil žalovanému, že
vozidlo je hotové a pojazdné. Vykonané opravy motorového vozidla Škoda Roomster ev. č. NO 725BA
žalobca vyfakturoval žalovanému faktúrami č. 43/2010 zo dňa 28.11.2010 znejúcou na sumu 2.167,98
Eur (č.l. 38 spisu), v ktorej je uvedených 22 fakturovaných položiek a faktúrou žalobcu č. 42/2010 zo dňa
28.11.2010 na sumu 320,- Eur (č.l. 39 spisu), ktorou žalobca fakturoval žalovanému samostatne odťah
vozidla, faktúrou č. 2/2011 zo dňa 11.1.2011 na sumu 549,60 Eur, splatnou 18.1.2011, ktorou žalobca
vyfakturoval žalovanému opravu motorového vozidla Škoda Roomster ev. č. NO 725BA (spojková sada
+ zotrvačník a práca). O tom, že oprava motorového vozidla bola vykonaná so súhlasom žalovaného,
svedčila aj tá skutočnosť, že porucha na tomto vozidle bola hlásená poisťovni ako škodová udalosť
a podľa žalovaného mala byť predmetom likvidácie poistnej udalosti, keď motorové vozidlo v servise
žalovaného bol ohliadať pracovník poisťovne. Uvedenému svedčí aj to, že žalovaný žiadal prepracovať
pôvodnú faktúru č. 43/2010 zo dňa 28.11.2010, keď vykonaný odťah vozidla žiadal fakturovať osobitne,
a to kvôli poisťovni. Pri tejto požiadavke žalobca nenamietal výšku fakturovanej opravy motorového
vozidla, resp. iné nezrovnalosti ohľadom samotnej opravy na vozidle. Žalovaný cez osobu p. Y. H.
kontaktoval žalobcu pri poruche motorového vozidla v Oravskej Lesnej, kde toto vozidlo zastalo a
žalobca ho odtiahol do servisu. Z výpovedí žalobcu, ako aj p. Š. H. jednoznačne vyplýva, že následná
oprava motorového vozidla sa realizovala so súhlasom žalovaného, ktorý bol žalobcom informovaný aj
o tom, že vozidlo je opravené a že bude vydané žalovanému až po tom, čo bude uhradená faktúra za
jeho prvú opravu. Svedok Š. H. sám potvrdil, že žalobca časom vyfakturoval aj druhú opravu na tomto
vozidle, keď bola fakturovaná oprava spojky. Uvedená faktúra zo strany žalovaného nebola uhradená
z dôvodu, že nebola žiadna objednávka na opravu vozidla a cena opravy. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný až do podania žaloby preukázateľne nenamietal vykonané opravy na motorovom
vozidle Škoda Roomster ev. č. NO 725BA. Až v podanom odpore proti platobnému rozkazu poukázal
na nezrovnalosti pri oprave motorového vozidla a poukázal aj na to, že žalovaný neoprávnene užíval
motorové vozidlo po tom, čo ho odmietol po sprevádzkovaní vydať žalovanému, čím sa obohatil a
žalovanému tak vznikla škoda vo výške 3.000,- Eur.

Zo správania žalovaného v priebehu konania však vyplýva, že žalovaný akceptoval žalovanú
pohľadávku žalobcu uplatnenú v tomto súdnom konaní, voči ktorej žalovaný podaním zo dňa 25.6.2012



vzniesol námietku započítania, a to vo výške 4.400,- Eur titulom nároku na náhrady škody. Uvedeným
podaním žalovaný zároveň žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie sumy 1.532,47 Eur spolu s 9% úrokom
z omeškania odo dňa 25.06.2012 do zaplatenia (bez špecifikácie úroku z omeškania - či ide o ročný,
mesačný alebo denný úrok). Žalovaný vzájomný návrh na sumu 4.400,- Eur odôvodnil tým, že počas
neoprávneného zadržiavania motorového vozidla žalovaného Škoda Roomster ev. č. NO 725BA v
období od 8.12.2010 do 28.3.2011 si žalovaný prenajal od spoločnosti ORCO, s.r.o. Bratislava osobné
motorové vozidlá, za ktoré platil dohodnuté nájomné v sume 40,- Eur denne, čo trvalo celkom 110 dní.

S ohľadom na vykonané dokazovanie okresný súd hodnotil vzájomný návrh žalobcu ako nedôvodný v
celom rozsahu. Z výpovedí vypočutých svedkov v tomto súdnom konaní jednoznačne bolo preukázané,
že medzi spoločnosťami ORCO, s.r.o., Bratislava (predtým Zákamenné) a ORACO, s.r.o., Zákamenné -
žalovaným je personálne prepojenie, keď v spoločnosti ORCO, s.r.o. vystupujú ako konatelia Ing. H. F.,
I. XXX, S. Z. a Mgr. Y. H., Ľ. Y. XXX/XX, Námestovo a v spoločnosti ORACO, s.r.o. (žalovaný) vystupujú
ako konatelia Mgr. F. F., Y. XXXX/XX a V. H., Ľ. Y. XXX/XX,. Námestovo, za ktorú na základe osobitného
splnomocnenia konaná jej manžel Mgr. Y. H. (vypočutý svedok v konaní). Z výpovedí svedkov H. F.,
H. Y. a R. X. bolo taktiež preukázané, že obidve firmy fakticky sídlili v jednom areáli v Zákamennom,
využívali jeden hospodársky dvor a služby sa zabezpečovali pre firmu ORCO s.r.o. a taktiež pre firmu
ORACO s.r.o. Zákamenné. Tieto dve firmy mali dohromady 10 až 12 áut, ktoré slúžili zamestnancom
firiem ORCO, s.r.o., resp. ORACO, s.r.o. Vyhotovenie nájomnej zmluvy zo dňa 8.12.2010 medzi firmami
ORCO, s.r.o. a ORACO, s.r.o., bolo s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti len účelové v snahe
vyhnúť sa zaplateniu za opravy vykonané žalobcom na motorovom vozidle Škoda Roomster ev. č. NO
725BA. Z toho dôvodu okresný súd potom vzájomný návrh žalovaného v celom rozsahu aj zamietol.

Z vykonaného dokazovania okresný súd dospel aj k záveru, že žalovaný oprávnene a v súlade s § 151s
OZ zadržiaval motorové vozidlo žalovaného Škoda Roomster ev. č. NO 725BA, o čom žalovaného aj
vopred informoval (výpoveď svedka Š. H.), a to pre nezaplatenie faktúry za prvú opravu tohto motorového
vozidla. Ak však počas trvania oprávneného zadržiavania motorového vozidla vznikla na tomto vozidle
škoda, resp. žalobca sa neoprávnene obohatil počas tejto doby, bolo povinnosťou žalovaného preukázať
škodu, resp. obohatenie žalovaného hodnovernými dôkazmi a nie tým, že vyčíslil sumu za užívanie
iného vozidla personálne a hospodársky prepojenej spoločnosti na základe nájomnej zmluvy. Okresný
súd teda žalobe „žalobcu v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania 9%
ročne (8% nar. vlády + 1% ECB) a to zo sumy 2.717,58 Eur od 2.12.2010 (splatnosť faktúry č. 43/2010)
do zaplatenia a zo sumy 549,,60 Eur od 19.1.2011 (splatnosť faktúry č. 2/2011) do zaplatenia.“

Podľa § 148 ods. 1 OSP okresný súd uložil žalovanému, ktorý bol v konaní neúspešný, povinnosť
nahradiť štátu trovy konania vo výške 105,16 Eur, ktoré mu vznikli vyplatením svedočného svedkovi
Mgr. Y. H., ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov okresného súdu. O trovách konania okresný
súd nerozhodol v súlade s § 151 ods. 3 OSP a § 155 ods. 1 OSP, pretože o týchto trovách rozhodne
samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, nakoľko v konaní sa posudzuje
aj vzájomný návrh žalovaného.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý citoval § 156 ods.
2 OSP a dôvodil tým, že pojednávanie konané dňa 18.2.2015 bolo odročené za účelom vyhlásenia
rozsudku na deň 11.3.2015 o 10.30 hod. Dňa 11.3.2015 bolo právnemu zástupcovi žalovaného „emailom
oznámené, že tento termín vyhlásenia rozsudku sa ruší a nový termín je deň 18.3.2015 o 11.00 hod.
z dôvodu PN zákonného sudcu. Takýmto postupom vo veci súd porušil ustanovenie § 156 ods. 2
OSP. Občiansky súdny poriadok /OSP/ takýto postup súdu neumožňuje.“ Okresný súd vo veci rozhodol
predčasne bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci, pretože nevykonal všetky dôkazy potrebné
na zistenie skutkového stavu veci. Namietal, že okresný súd „do dnešného dňa i napriek našim
opakovaným návrhom nevykonal znalecké dokazovanie na zistenie rozsahu poškodenia motorového
vozidla zn. ŠKODA Roomster EČV: NO725 BA pri prvej a druhej oprave, rozsahu opravy a ceny opravy
pri prvej a druhej oprave tohto vozidla žalobcom.“ Ide o odborné otázky, na zodpovedanie ktorých
treba odborné znalosti znalca. Navrhnutím tohto dôkazu žalovaný realizoval zákonné právo podľa § 120
ods. 1 OSP. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí síce súdu, ale
súd nemôže návrhy účastníkov konania na doplnenie dokazovania prehliadať. Súd týmto návrhom na
vykonanie dokazovania nebol síce viazaný a navrhnutý dôkaz nemusel vykonať, ale podľa § 157 ods.
2 OSP bolo povinnosťou súdu v odôvodnení tohto rozsudku presvedčivo odôvodniť, prečo nevykonal
tento navrhnutý dôkaz. V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd vôbec neodôvodnil, prečo tento



dôkaz nevykonal, hoci jeho vykonanie bolo potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. V dôsledku
nesprávneho postupu súdu pri vykonávaní dokazovania došlo k stavu, že okresný súd na základe
nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, čo je
odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu napr. rozhodnutie vo veci Ruiz Torija c/a Španielske kráľovstvo séria A č. 303-
A zo dňa 9.12.1994 a aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach, napr.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004 za porušenie práva
na tzv. spravodlivé súdne konanie je potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia rozhodnutia súdu. Právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu je podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v
Košiciach neoddeliteľnou súčasťou práva na tzv. spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.
Táto judikatúra je podľa § 135 ods. 1 OSP pre súdy záväzná, pretože sa týka základných práv a slobôd
občanov. Ak súd riadne neodôvodní svoje rozhodnutie, odníme tým účastníkovi konania právo konať
pred súdom, čo je odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Neuvedenie konkrétnych úvah
v odôvodnení rozhodnutia súdu vylučuje možnosť vecného preskúmania rozhodnutia súdu odvolacím
súdom a aj možnosť, aby účastník konania posúdil ako súd v jeho veci vyložil a aplikoval príslušné
právne predpisy a akými právnymi úvahami sa súd spravoval pri svojom rozhodovaní o veci (nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach sp.zn. II. ÚS 6/03 zo dňa 13.3.2003 a sp.zn. III. ÚS
209/2004 zo dňa 23.6.2004).

Žalovaný v odvolaní namietal, že právny názor okresného súdu uvedený v odôvodnení tohto rozsudku
je nesprávny, čo je odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Žalobca v tomto konaní neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom jeho nároku na zaplatenie sumy 2.717,58 EUR s príslušenstvom a napriek
tomu okresný súd jeho žalobe vyhovel. „Do dnešného dňa nebolo žiadnym hodnoverným dôkazom
preukázané že prvá oprava motorového vozidla zn. ŠKODA Roomster EČV: NO725BA v mesiaci
október 2010 a druhá oprava o cca týždeň neskôr boli vykonané so súhlasom oprávneného zástupcu
našej spoločnosti a že medzi žalobcom a našou spoločnosťou došlo k uzavretiu dohody o rozsahu
opravy, cene opravy a čase opravy. Žalobca prvú opravu vykonal nekvalitne a neodborne, čo by sa
preukázalo pri znaleckom dokazovaní. Z dôvodu nekvalitnej opravy žalobcom sa motorové vozidlo zn.
ŠKODA Roomster EČV: NO725BA po týždni znovu pokazilo a musela sa vykonať druhá oprava. Súd
z neznámych dôvodov priznal žalobcovi cenu prvej opravy, cenu druhej opravy a aj náklady na odťah
motorového vozidla, hoci žalobca nikdy nemal živnostenské oprávnenie na výkon odťahovacej služby a
vykonával ju neoprávnene.“ Medzi žalobcom a žalovaným sa vždy pri každej oprave dohodoval rozsah
opravy a cena opravy. Okresný súd sa vôbec nezaoberal antidatovaním cenníka prác žalobcu, ktorý
žalobca údajne vystavil dňa 1.1.2007 a napriek tomu sú v ňom uvedené ceny v eurách, hoci v tom čase
boli zákonným platidlom slovenské koruny. Nie je pravdivý názor okresného súdu, že žalovaný svojím
konaním akceptoval pohľadávku žalobcu v sume 2.717,58 Eur s príslušenstvom. Žalobca „do dnešného
dňa“ žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, kedy a akým spôsobom si voči žalovanému uplatnil
zádržné právo na motorové vozidlo zn. ŠKODA Roomster EČV: NO725BA a ani to, kedy a akým
spôsobom žalovaného informoval o uplatnení tohto jeho zádržného práva. Žalobcovi nikdy platne
nevzniklo zádržné právo, a preto žalobca nebol oprávnený používať toto motorové vozidlo. V období
odo dňa 8.12.2010 do dňa 28.3.2011 žalobca na tomto vozidle najazdil 1577,70 km, čo nie je možné
považovať za skúšobné jazdy. Týmto svojím konaním žalobca žalovanému spôsobil škodu v sume
4.400,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd „bezdôvodne zamietol náš vzájomný návrh na sumu 4.400,-
EUR s prísl. proti žalobcovi. Právny názor súdu, že nájomná zmluva zo dňa 8.12.2010 medzi našou
spoločnosťou a spoločnosťou ORCO s.r.o. je účelová zmluva je nesprávny. Táto nájomná zmluva je
platná zmluva a našej spoločnosti na jej základe vznikla povinnosť plniť spoločnosti ORCO s.r.o. Nášmu
vzájomnému návrhu na sumu 4.400,-EUR s prísl. mal preto súd vyhovieť. Odôvodnenie tohto rozsudku
síce obsahuje citáciu ustanovení Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku, ale bez konkrétnej aplikácie týchto zákonných ustanovení na toto konanie.“ Vzhľadom
na nesprávnosť výrokov č. I. a č. II. tohto rozsudku je nesprávny výrok č. III. tohto rozsudku o povinnosti
našej spoločnosti zaplatiť trovy štátu v sume 105,16 Eur a aj výrok č. IV. tohto rozsudku o trovách tohto
konania. „V ostatnom sa pridržiavame našich doterajších prednesov v tomto konaní. Na základe týchto
skutočností navrhujeme, aby Krajský súd v Žiline podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP zrušil rozsudok
Okresného súdu Námestovo sp.zn. 2 Cb 26/2012-240 zo dňa 18.3.2015 vo všetkých výrokoch a vrátil
vec Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.



Dňa 19.5.2016, teda v deň nariadeného verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom o 7.53
hod doručil právny zástupca žalovaného odvolaciemu súdu podanie -stanovisko spoločnosti ORACO
s.r.o. Zákamenné vo veci sp.zn. 14Cob 97/2015 prostredníctvom faxového podania. V uvedenom
podaní okrem iného právny zástupca žalovaného uviedol, že „Pôvodný termín vyhlásenia napadnutého
prvostupňového rozsudku mal byť dňa 11.3.2015 o 10.30 hod. Emailovým oznámením zo dňa 11.3.2015
prvostupňový súd zmenil termín vyhlásenia rozsudku na termín 18.3.2015 o 11.00 hod. Občiansky súdny
poriadok v žiadnom svojom ustanovení takýto postup nepripúšťa.“ „Prvostupňový súd naviac porušil
kogentné ustanovenie § 156 ods. 2 OSP, čím mi spôsobil ujmu na mojich právach.“ „ Prvostupňový
súd pri vydaní výrok č. IV. rozsudku o trovách konania postupoval v rozpore s § 151 ods. 3 OSP,
nakoľko nešlo o väčší počet nárokov uplatňovaných v tomto konaní.“ „Do dnešného dňa nám a
ani nášmu advokátovi JUDr. Jánovi Vajdovi odvolací súd nedoručil stanovisko /vyjadrenie/ žalobcu
k nášmu odvolaniu zo dňa 2.4.2015 proti prvostupňovému rozsudku, a to i napriek našej písomnej
žiadosti zo dňa 28.9.2015.“„ Podľa platnej súdnej judikatúry, má porušenie povinnosti vyjadriť sa vo
veci samej účastníkom konania za následok vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ OSP, pretože
sa účastníkovi konania odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého
účastníka konania. Odníma sa mu tým právo na spravodlivý proces /uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v Bratislave sp.zn. 5 Cdo 200;2010 zo dňa 9.11.2010/. Tento právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zodpovedá rozhodovacej činnosti Európskeho
súdu pre ľudská práva v Štrasburgu /rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva v Štrasburgu vo
veci Trančíková c/a Slovenská republika zo dňa 13.1.2015/, ktorými sú slovenské súdy viazané.“ „….
neexistoval dlhodobý zmluvný vzťah, ale že vždy pri každej oprave si účastníci konania dohodovali
rozsah a cenu opráv. Účastníci konania si pri 2 opravách, ktorých zaplatenie bolo predmetom tohto
konania nedohodli rozsah opravy a ani cenu opravy. Žalobca v priebehu tohto konania nepreukázal, že
našu spoločnosť oboznámil s cenníkom svojich prác a s cenníkom autosúčiastok, pričom je všeobecne
známou skutočnosťou že ceny autosúčiastok a ceny opravárenských prác sa menia v priebehu roku.
Prvá oprava bola nekvalitná a preto sa musela vykonať druhá oprava, pričom žalobca sa domáhal
voči našej spoločnosti zaplatenia nákladov za obidve opravy a súd mu oba tieto nároky bezdôvodne
priznal. Žalobca nepreukázal doručenie pôvodných faktúr a ani prepracovaných faktúr našej spoločnosti
a preto nemá nárok na priznanie úrokov z omeškania v ním uplatnenom rozsahu. Žalobca s vozidlom zn.
ŠKODA Roomster zaobchádzal tak, ako by to bolo jeho vlastné vozidlo a v období odo dňa 8.12.2010
do dňa 28.03.2011 na tomto vozidle najazdil 1.577,70 km. Z výpisov knihy jázd je zrejme, kedy bolo
toto vozidlo opravené, kedy a aké jazdy na ňom žalobca uskutočnil. Žalobca nevedel, že na tomto
vozidle je namontované GPS zariadenie a zistil to až v priebehu tohto konania a preto až v priebehu
tohto konania začal tvrdiť, že išlo o údajné skúšobné jazdy a že si údajne uplatnil zádržné právo.“
Žalovaný ďalej uviedol, že „Prvostupňový súd si riadne nesplnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 120
ods. 4 OSP a podľa § 118 ods. 2 OSP. Všetky listinné doklady predložené žalobcom namietame ako
nepravdivé a nehodnoverné. Ide o tzv. súkromné listiny. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky v Prahe publikovaného v časopise Soudní judikatura 22/1997, ak účastník poprie pravosť
resp. správnosť súkromnej listiny, tak platí že účastník ktorý túto listinu predložil ako dôkaz, má dôkaznú
povinnosť a dôkazné bremeno. Tento účastník teda znáša nepriaznivé procesné následky toho, že sa
v konaní nepodarí preukázať pravosť alebo správnosť súkromnej listiny. Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp.zn. 4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.2.2010, ak vystaviteľ popiera
pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadom pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo
skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Žalobca v tomto konaní
neuniesol dôkazné bremeno a súd napriek tomu jeho žalobe proti našej spoločnosti vyhovel.“ „Právne
názory uvedené v odôvodnení prvostupňového rozsudku sú nesprávne, čo je odvolací dôvod podľa §
221 ods. 1 písm. h/ OSP. Žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno a súd i napriek tomu jeho
žalobe vyhovel“. „Pre prípad, ak odvolací súd potvrdí prvostupňový rozsudok navrhujeme, aby podľa §
239 ods. 2 písm. a/ OSP pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. V súčasnosti sú vo veci dané dôvody na podanie ústavnej sťažnosti našou
spoločnosťou pre porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na emailovom oznámení zo dňa 10.5.2016 je uvedené, že
predsedníčkou senátu je JUDr. Martina Nemravová. Na internetovej stránke www.justice.sk je uvedené,
že sudkyňou vo veci je JUDr. Ivana Nemčeková.“.„ Podľa platnej súdnej judikatúry je možné doplniť
dôvody odvolania až do rozhodnutia odvolacieho súdu.“ Tiež uviedol, že „...opätovne navrhujeme, aby
Krajský súd v Žiline podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP zrušil rozsudok Okresného súdu Námestovo



sp.zn. 2Cb 26/2012-240 zo dňa 18.3.2015 a vrátil vec Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie
a rozhodnutie“.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/97/2015-346 zo dňa 10.05.2016
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 10.05.2016 (č.l. 347 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórnych výrokov napadnutého
rozsudku, ktorými okresný súd žalobe vyhovel a vzájomný návrh žalovaného zamietol a stotožnenie
sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219
ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z
titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval
tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.717,58 Eur s príslušenstvom, nebola
dostatočne preukázaná dôvodnosť vzájomného návrhu žalovaného v rovine existencie dôvodov na
vyhovenie vzájomnému návrhu žalovaného. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil,
ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú
pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal procesný postup okresného súdu v
prvostupňovom konaní a následne vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa, že okresný súd
rozhodol vo veci predčasne, že dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, z čoho odvodzoval
dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, teda nesprávne právne posúdenie ako



i odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávnosť výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť
trovy štátu, vyvodzoval z tvrdenej nesprávnosti výrokov č. 1 a č. 2 napadnutého rozsudku.

Primárne teda žalovaný v podanom odvolaní namietal postup okresného súdu, pričom tvrdil porušenie
§ 156 ods. 2 OSP. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní považuje krajský súd za
podstatné poukázať na citáciu § 156 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého rozsudok sa vyhlasuje spravidla
hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie
rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným
účastníkom hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho
odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

Z obsahu spisového materiálu v rozsahu podanej námietky žalovaného krajský súd zistil, že
pojednávanie v zmysle Zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18. februára 2015, č.l. 315 a nasl.
spisu, okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým odročil pojednávanie na 11. marca 2015 s tým, že
„prítomní PZ žalobcu a žalovaného berú termín vyhlásenia rozsudku na vedomie, písomne volaní
už nebudú“ (č.l. 3127 spisu). Z úradného záznamu z č.l. 318 spisu vyplýva, že „Dňa 11.03.2015
telefonicky a e-mailom oznámené právnym zástupcom účastníkov konania zrušenie termínu vyhlásenia
rozsudku vo veci 2Cb/26/2012 a oznámený nový termín vyhlásenia rozsudku s tým, že uvedené
oznámia svojim klientom. Nový termín vyhlásenia rozsudku: 18.03.2015 o 11.00 hod. PM č. 3.“ (č.l.
318 spisu). Po uvedenom úradnom zázname v spise na č.l. 319 spisu sa nachádza e-mailová správa,
ktorá bola doručená právnemu zástupcovi žalovaného, právnemu zástupcovi žalobcu - oznámenie
o zmene termínu vyhlásenia rozsudku, s tým, že nový termín bol stanovený na deň 18.03.2015 o
11.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. 3 okresného súdu. Ďalej sa v spisovom materiáli nachádza
prvopis rozsudku ako i zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku zo dňa 18. marca 2015 na č.l. 322
spisu, na ktorom okresný súd vyhlásil napadnutý rozsudok. Z odvolania žalovaného bolo zrejmé, že
namieta postup okresného súdu vo veci odročenia pojednávania na termín 18.03.2015, pričom žalovaný
konštatoval, že takýmto postupom okresný súd porušil § 156 ods. 2 OSP. V súvislosti s uvedenou
argumentáciou žalovaného krajský súd považuje za podstatné primárne zvýrazniť, že o zmene termínu
pojednávania boli právni zástupcovia účastníkov riadne upovedomení, o čom svedčí obsah spisového
materiálu a v konečnom dôsledku uvedenú skutočnosť ani právny zástupca žalovaného v odvolaní
nenamietal. Ak žalovaný tvrdil porušenie § 156 ods. 2 OSP, tak predmetný postup okresného súdu,
ktorý vzhľadom na objektívne príčiny (práceneschopnosť zákonného sudcu), ktoré žalovaný v odvolaní
osobitne nespochybnil, nebol síce v súlade s § 156 ods. 2 OSP, keďže rozsudok nemohol byť vyhlásený
na verejnom vyhlásení rozsudku, ktoré bolo určené na 11.03.2015, teda v časovom úseku 3 týždňov od
posledného pojednávania, treba však mať na pamäti, že išlo len o procesný postup, o ďalšom termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci riadne prostredníctvom právnych zástupcov upovedomení,
k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „každý má právo, (...) aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná nezávislým
a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch teda rozhodne
nedošlo. Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá podľa
ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu,
ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis
I. ÚS 75/96). Na úrovni vykonávacej zákonnej úpravy túto koreláciu práva účastníka konania a jemu
zodpovedajúcej povinnosti súdu zakotvujú viaceré ustanovenia OSP. Podľa § 123 OSP účastníci
konania majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, čo bolo
postupom okresného súdu jednoznačne dodržané a čo v konečnom dôsledku žalovaný ani nespochybnil
v odvolaní. Podľa § 122 ods. 1 OSP dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní, čo bolo tiež
postupom okresného súdu dodržané. Z obsahu spisového materiálu vyplývalo, že v prípade odročenia
pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku v období medzi odročením pojednávania a vyhlásením
rozsudku na takto odročenom pojednávaní neboli okresným súdom vykonávané žiadne ďalšie dôkazy.
Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu ústavy majú práva a slobody zaručené medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný význam, pričom ústavu nemožno
vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika
jej účastníkom (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 15/98), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou
zaručených práv a slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to ústava nevylučuje, na znenie príslušných
medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98). Inými slovami,
výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)



je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah
súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou. V danej veci je táto výkladová technika relevantná,
pokiaľ ide o súvislosť obsahu práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy s obsahom práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných
zásad občianskeho súdneho konania napokon zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor
(čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé
prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým vyjadrením zásady
kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práva účastníka konania vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom sa vo svojej judikatúre opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou
koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (pozri rozsudky ESĽP vo veciach v. Švajčiarsko, 1997-I, s. 108, § 24;
v. Francúzsko, 1997-II, s. 436, § 33; v. Česká republika z 3. marca 2000, § 40). Účastník konania preto
musí mať možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii,
obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom a v príslušnom čase a v prípade
potreby aj v písomnej forme a vopred (pozri rozsudok ESĽP vo veci v. Česká republika, § 42). Jednou
zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného
vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú
podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (pozri
rozsudky ESĽP vo veciach v. Švajčiarsko, 1996-V, s. 1567-68, § 38; v. Fínsko, 1997-VIII, s. 2928, § 53,
v. Česká republika, § 39). Všetky uvedené požiadavky kladené na procesný postup boli podľa zistení
odvolacieho súdu splnené, preto i vyhodnotenie nedodržania lehoty stanovenej § 156 ods. 2 OSP -
tri týždne, teda predmetného namietaného postupu okresného súdu žalovaným predsa nemôže mať
za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci a tiež nemôže spôsobiť žiadnu ujmu na právach
účastníkov konania.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd vo veci rozhodol predčasne, bez dostatočného zistenia
skutkového stavu veci a nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, poukázal na
§ 120 ods. 1 a podľa § 157 ods. 2 OSP bolo povinnosťou súdu v odôvodnení rozsudku presvedčivo
odôvodniť, prečo nevykonal navrhnutý dôkaz. V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou
žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na obsah zápisnice spísanej okresným
súdom dňa 18. februára 2015, č.l. 315 a nasl. spisu, v zmysle ktorého bolo zrejmé, že okresný súd
rozhodoval o návrhu žalovaného na znalecké dokazovanie, a to ohľadom opráv na motorovom vozidle
prvej a druhej opravy, pričom okresný súd rozhodol o predmetnom návrhu žalovaného uznesením
vyhláseným na tomto pojednávaní, ktoré nielen vyhlásil, ale i v stručnosti odôvodnil s tým, že
vykonanie dokazovania s ohľadom na dobu, ktorá uplynula od poslednej opravy, počas ktorej motorové
vozidlo bolo používané, upúšťa, preto krajský súd konštatuje na rozdiel od žalovaného, že namietaný
postup okresného súdu v prvostupňovom konaní viedol k úplne a dostatočne zistenému skutkovému
stavu veci, a to i bez vykonania dôkazu navrhnutého žalovaným, pretože i bez neho podľa názoru
odvolacieho súdu bolo možné následne vec správne právne posúdiť. V tomto smere odvolací súd
zvýrazňuje, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následne vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých dôkazov) vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sleduje tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne potrebu zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať, resp. nevykoná určitý navrhovaný dôkaz,
je jeho povinnosťou odôvodniť takýto postup, ktoré odôvodnenie bolo okresným súdom vykonané
podľa obsahu Zápisnice o ústnom pojednávaní z 18. februára 2015 (č.l. 315 rub spisu) priamo na
pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu žalovaného, pričom priamo na ústnom pojednávaní
ho teda odôvodnil a v prípade, že okresný súd potom uvedené odôvodnenie duplicitne nepremietol
aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak nemožno uvedený postup okresného súdu s dôrazom
na situáciu, že o návrhu žalovaného rozhodoval, odôvodnil ho na pojednávaní priamo, čo z obsahu
zápisnice vyplýva, vyhodnotiť ako taký, ktorý by spôsobil ujmu na právach žalovaného. Odvolací súd
konštatuje, že tieto zistenia nenašli odzrkadlenie v odvolaní žalovaného. Ak teda okresný súd na
pojednávaní vyhlásil predmetné uznesenie, odôvodnil ho, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku



už duplicitne svoje myšlienkové pochody v tejto rovine neuviedol, tak krajský súd uvádza, že tento postup
okresného súd nemal ani za následok nesprávne právne rozhodnutie. Krajský súd konštatuje, že záver
okresného súdu o nevykonaní žalovaným navrhnutého dôkazu bol racionálnou úvahou konajúceho
súdu, vychádzajúcou z priebehu konania a stavu dokazovania a nevykonaním navrhnutého dôkazu
nebol žalovaný postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (k tomu
porovnaj obdobne Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010). Vyššie uvedené zistenie o procesnom postupe okresného súdu v prvostupňovom konaní nebolo
odvolacím súdom vyhodnotené ako nedostatočné zdôvodnenie upustenia od vykonávania navrhnutého
dôkazu žalovaným, a teda predmetný odvolací dôvod žalovaného, vzhľadom na obsah spisového
materiálu s poukazom na Zápisnicu o pojednávaní zo dňa 18. februára 2015 nebolo možné vyhodnotiť
ako dôvod pre zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Len pre úplnosť krajský
súd pripomína, že na predmetnom pojednávaní bol prítomný právny zástupca žalovaného, preto je
logický predpoklad, že v prípade nedostatočného odôvodnenia predmetného vyhláseného uznesenia,
by nepochybne takýto postup okresného súdu namietal, k čomu však podľa obsahu spisového materiálu
v rozhodnom období nedošlo.

K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným krajský súd uvádza, že tento postup prvostupňového
súdu bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd
neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže sama osebe viesť k
záveru o porušení jeho práv“.

Krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný
navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a
vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá
OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli)
budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca ako odvolateľ v danej veci
aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom
nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal
možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne
súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ okresný
súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, tak týmto postupom nebol žalovaný vylúčený z realizácie
žiadneho procesného práva, ktoré mu OSP priznáva.

Ak okresný súd nepovažoval za podstatné vykonanie znaleckého dokazovania, tak v súvislosti s
odvolacou argumentáciou žalovaného v tejto rovine považuje krajský súd za podstatné uviesť, že
znalecké dokazovanie vstupuje do súdneho konania až vtedy, keď na základe skutkových okolností a
zrejmých skutkových záverov možno v určitom štádiu konania vec posúdiť právne a za predpokladu,
že nemožno na základe odborných hľadísk zodpovedať všetky otázky, ktoré sú pre posúdenie veci
rozhodné, pričom z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.2.2015 (č.l. 315 a nasl. spisu)
vyplývajú dôvody, pre ktoré predmetný dôkaz nebol okresným súdom vykonaný.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, poukázal
pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva povinnosť riadne
odôvodniť rozhodnutie, pričom podľa žalovaného právny názor okresného súdu je nesprávny s tým,
že nebolo preukázané, že v mesiaci október 2010 a druhá oprava o týždeň neskôr boli vykonané
so súhlasom oprávneného zástupcu žalovaného a tiež konštatoval, že z dôvodu nekvalitnej opravy
žalobcom sa predmetné motorové vozidlo pokazilo, musela sa vykonať druhá oprava. „Súd z neznámych
dôvodov priznal žalobcovi cenu prvej opravy, cenu druhej opravy, a aj nákladov na odťah motorového



vozidla“. K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd
uvádza, že pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči
protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho
súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového
konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a
plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to,
ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada
vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti“,
sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V
podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov,
je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné
prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako
odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z
účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej
zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k
vade prvostupňového konania.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom
odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods.
2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou
rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska
presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom
prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a
v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci.
Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu
príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola
posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide
tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne
posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo
dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v
ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných
ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak,
že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené,
čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal. Okresný súd práve
v rovine tejto odvolacej námietky uviedol, že o tom, že oprava motorového vozidla bola vykonaná so
súhlasom žalovaného, svedčila aj tá skutočnosť, že porucha na tomto vozidle bola hlásená poisťovni
ako škodová udalosť a podľa žalovaného mala byť predmetom likvidácie poistnej udalosti, keď motorové
vozidlo v servise žalovaného bol ohliadať pracovník poisťovne, žalovaný žiadal prepracovať pôvodnú
faktúru č. 43/2010 zo dňa 28.11.2010, keď vykonaný odťah vozidla žiadal fakturovať osobitne, a to
kvôli poisťovni, pričom pri tejto požiadavke žalobca nenamietal výšku fakturovanej opravy motorového
vozidla, resp. iné nezrovnalosti ohľadom samotnej opravy na vozidle, ktoré zdôvodnenie okresného súdu
však nenašlo odzrkadlenie v odvolacej argumentácii žalovaného, a tiež nebolo žalovaným spochybnené



v odvolaní. Krajský súd v tejto rovine zároveň poukazuje i na výpoveď vypočutého svedka Mgr. Y. H.
v celom jej rozsahu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd hodnotil všetky
vykonané dôkazy, vychádzal zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov, účastníkov konania, z
ktorých dôkazov vyplývali pre neho závery dostatočné pre prijatie spoľahlivých základov na rozhodnutie
vo veci samej, krajský súd tiež konštatuje, že stručnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu netvorila jeho nepreskúmateľnosť. Pre úplnosť vzhľadom na namietaný procesný postup
okresného súdu sa opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné
vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné
považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, v ktorom opakovane zdôraznil
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom zákonnom procesnom
a hmotno-právnom rámci.

Žalovaný v odvolaní tvrdil, že žalobca „Do dnešného dňa žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal,
kedy a akým spôsobom si voči našej spoločnosti uplatnil zádržné právo na motorové vozidlo zn. ŠKODA
Roomester EČV: NO725BA a ani to, kedy a akým spôsobom našu spoločnosť informoval o uplatnení
tohto jeho zádržného práva. Žalobcovi nikdy platne nevzniklo zádržné právo a preto žalobca nebol
oprávnený používať toto motorové vozidlo.“ (č.l. 333 spisu). V súvislosti s uvedenou argumentáciou
žalovaného v odvolaní však krajský súd poukazuje na argumentáciu žalovaného pred súdom prvého
stupňa, kedy tvrdil „Žalobca až v priebehu tohto konania začal tvrdiť, že si voči žalovanému uplatnil
zádržné právo, dovtedy to žalovanému žiadnym spôsobom neoznámil“. V súvislosti s poučením podľa §
120 ods. 4 OSP krajský súd potom konštatuje, že uvedená argumentácia žalovaného v odvolaní nie je
totožná s argumentáciou pred súdom prvého stupňa. K uvedenému záveru odvolacieho súdu ďalej sa
javí podstatné poukázať na výpoveď vypočutého svedka Mgr. Y. H., ktorý bol poučený podľa § 126 OSP
a pred súdom prvého stupňa uviedol (č.l. 144 a nasl. spisu), „Po určitej dobe som sa dozvedel, že auto
jazdí po Orave a že auto je opravené z toho dôvodu som kontaktoval žalobcu, že si prídeme po auto.
Vtedy on reagoval tak, že nemá vyplatenú ešte prvú opravu kedy údajne malo ísť o chybu v motore a
teda že nám auto nevydá. Podotýkam, že v tej dobe sme vo firme žalovaného od žalobcu žiadnu faktúru
nemali. Potom čo nám bola doručená faktúra za prvú opravu som ja osobne žiadal prepracovať túto
faktúru a to tak aby bola špecifikovaná suma za opravu a suma za odťah vozidla a to kvôli poisťovni
keď odťah mal byť likvidovaný poisťovňou ako aj oprava ale poisťovňa požaduje rozdelenie týchto súm.
Predmetnú faktúru sme neuhradili (žalovanú) a auto nám teda nebolo ani vydané, z toho dôvodu ja
som kontaktoval leasingovú spoločnosť, ktorej auto patrilo, vysvetlil som o čo ide a samozrejme pánovi
žalobcovi som povedal, že ak nezaplatíme leasing, spoločnosti si auto zoberie.“ Z uvedeného potom
nie je možné vyhodnotiť tvrdenie žalovaného v odvolaní, ktoré bolo použité prvýkrát v odvolaní, že
žalobca nepreukázal, kedy a kým spôsobom si uplatnil zádržné právo ani to, kedy a akým spôsobom
žalovaného informoval o uplatnení tohto jeho zádržného práva bez ďalšieho za relevantné tvrdenie, ak
svedok uviedol predmetné skutočnosti vo svedeckej výpovedi, pričom vedomosť o uvedenom postupe
žalobcu bez ďalšieho nemožno spochybniť, keďže svedok uviedol „predmetnú faktúru sme neuhradili
(žalovanú) a auto nám teda nebolo ani vydané, z toho dôvodu som kontaktoval leasingovú spoločnosť,
ktorej auto patrilo“. Tiež z výpovede predmetného svedka vyplýva, že pracovník leasingovej spoločnosti
kontaktoval žalobcu prvýkrát, auto napriek tomu nebolo vydané (č.l. 144 spisu). Ak za tohto dôkazného
stavu okresný súd konštatoval existenciu zádržného práva z ustáleného skutkového stavu v konaní
pred ním, tak krajský súd nemal priestor na odklon od uvedených logických záverov súdu prvého
stupňa, z ktorého dôvodu ani ďalšia argumentácia žalovaného v tejto rovine nemohla byť vyhodnotená
ako relevantná. K výpovedi predmetných svedkov krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že
uvedení svedkovia boli poučení v súlade s § 126 OSP. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a
k správaniu sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky
a podobne) a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania, vo vzťahu k výpovediam dotknutých



svedkov, vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že
by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý zamietol vzájomný
návrh žalovaného a tvrdil, že žalobca mu spôsobil škodu v sume 4.400,- Eur, tak krajský súd sa nemohol
s uvedenou argumentáciou stotožniť, keďže dospel k záveru zhodnému so záverom okresného súdu, že
žalovaný oprávnene v súlade s § 151s Občianskeho zákonníka používal motorové vozidlo, preto nebol
priestor na to, aby krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu o vzájomnom návrhu žalovaného.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

K podaniu žalovaného, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 19.5.2016 krajský súd zvýrazňuje,
že :

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 205a ods. 1 písm. d/ OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého
stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy,
ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Podľa § 120 ods. 4 OSP, súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.
Vzhľadom na citovanú právnu úpravu k podaniu žalovaného, ktoré teda bolo doručené odvolaciemu
súdu dňa 19.5.2016, t.j. v deň nariadeného verejného vyhlásenia rozsudku o 7.53 hod, ktoré doručil
právny zástupca žalovaného pod označením Stanovisko žalovaného vo veci sp.zn. 14Cob/97/2015
prostredníctvom faxového podania, krajský súd uvádza, že nevyplývajú z neho dôvody, pre ktoré



právny zástupca žalovaného napriek tomu, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bol riadne
informovaný odvolacím súdom vzhľadom na jeho žiadosť mailom dňa 11.5.2016 (č.l. 348 spisu),
predmetné podanie doručil odvolaciemu súdu až dňa 19.5.2016 faxovou správou, a to o 7.53 hod,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol stanovený na 8.40 hod., ktorý postup sa bez
ďalšieho javí ako nekorektný a nemožno preto vylúčiť ani úmysel zmariť termín verejného vyhlásenia
rozsudku odvolacím súdom. Krajský súd zdôrazňuje pri tomto svojom konštatovaní, že právny zástupca
žalovaného teda neozrejmil dôvody tohto svojho konania v súvislosti s časovým horizontom vykonania
cca 50 minút pred termínom verejného vyhlásenia rozhodnutia, keď o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku bol relevantne oboznámený už dňa 11.5.2016 (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
19.5.2016). V súvislosti s uvedeným podaním žalovaného však považuje krajský súd za podstatné, v
rovine svojho postupu poukázať na argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd stotožnil a v zmysle ktorej
„Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p. Zákon však nerieši
situáciu pre prípad, ak odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., a teda aké právne dôsledky
má odstránenie vád odvolania (doplnenie dôvodov) odvolateľom až po uplynutí odvolacej lehoty, avšak
pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Lehota, do ktorej môže odvolateľ rozširovať dôvody
odvolania, sa vzťahuje na také odvolanie, ktoré má všetky zákonom požadované náležitosti. Táto lehota
ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania a ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p.
ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku.
Pokiaľ sa v odvolaní vyskytnú vady, je povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na ich odstránenie, pričom
lehotu na odstránenie vady určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a neustanovuje ju samotné
plynutie odvolacej lehoty. Ak k doplneniu vadného odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu,
je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) je
vada odstránená. Pritom je irelevantné, že k jej odstráneniu došlo až po uplynutí 15 dňovej lehoty na
odvolanie (porovnaj J. Krajčo a kolektív, Občiansky súdny poriadok, komentár, V. aktualizované vydanie,
EUROUNION, Bratislava 2010, str. 823, tiež rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.
53/2006 a č. 25/2009)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2012, sp.zn. 6Cdo
30/2012). Z predmetného odvolania žalovaného je zrejmé, že žiadne vady nemalo. K postupu krajského
súdu v tomto smere sa poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
528/2012-19 z 24. októbra 2012, v zmysle ktorého „Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné
námietky, ústavný súd stručne uvádza, že v zmysle ústavnej blankety podmienky a podrobnosti o súdnej
ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy) a zároveň platí, že domáhať sa základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného
procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok, ktorý je od účinnosti novely prijatej
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v odvolacom konaní založený
na uplatňovaní tzv. neúplného apelačného systému v sporovom konaní. Tento odvolaciemu súdu v
zásade až na zákonom ustanovené výnimky nedovoľuje, aby pri rozhodovaní o odvolaní vzal do úvahy
dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli uplatnené pred prvostupňovým súdom (§ 205a Občianskeho súdneho
poriadku). Odvolaciemu súdu pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia prislúcha posúdiť, či v konkrétnej
právnej veci (i) určitá v odvolaní tvrdená skutočnosť je novou skutočnosťou, ktorá nebola uplatnená
pred prvostupňovým súdom, a ak áno, či (ii) nie je naplnená niektorá zo zákonných výnimiek, ktorá
z tejto skutočnosti aj napriek tomu, že nebola uplatnená pred prvostupňovým súdom, robí spôsobilý
odvolací dôvod. Taktiež prislúcha odvolaciemu súdu posúdiť, či určitá právna argumentácia učinená
účastníkom konania po uplynutí lehoty na podanie odvolania (ako to bolo u sťažovateľov) bola alebo
nebola súčasťou odvolacích dôvodov uplatnených v tejto lehote a v prípade negatívneho zistenia má
právo na túto argumentáciu neprihliadať (§ 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a contrario)
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 528/2012-19 z 24. októbra 2012). Vzhľadom
na tieto uvedené skutočnosti, potom nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú v tomto štádiu konania
argumentáciu žalovaného pod bodom 10/ Stanoviska, keďže nebola bližšie špecifikovaná tak, aby ju
bolo možné vyhodnotiť vo vzťahu k odvolacím súdom citovanej judikatúre.
K bodu 1/ predmetného stanoviska odvolací súd uvádza, že sa ním zaoberal v odôvodnení vyššie. K
bodu 2/, krajský súd uvádza, že žalovaný uvedené skutočnosti nenamietal v odvolaní zo dňa 2.4.2015,
neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré túto argumentáciu nemohol použiť v odvolaní zo dňa 2.4.2015
cez úpravu v § 205a OSP a ani prečo ju uvádzal až po uplynutí odvolacej lehoty. Napriek týmto
konštatovaniam však krajský súd uvádza k postupu okresného súdu v zmysle úpravy § 151 ods. 3 OSP,
že s touto argumentáciou žalovaného sa nemohol stotožniť, a mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia



okresného súdu v tejto rovine je síce stručné, ale táto stručnosť nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť,
resp. nesprávnosť a cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Pokiaľ žalovaný v stanovisku zo dňa 18.5.2016 uvádzal, pod bodom 3/, že „Do dnešného dňa nám
a ani nášmu advokátovi JUDr. Jánovi Vajdovi odvolací súd nedoručil stanovisko /vyjadrenie/ žalobcu
k nášmu odvolaniu zo dňa 2.4.2015 proti prvostupňovému rozsudku, a to i napriek našej písomnej
žiadosti zo dňa 28.9.2015.“„Podľa platnej súdnej judikatúry, má porušenie povinnosti vyjadriť sa vo
veci samej účastníkom konania za následok vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ OSP, pretože
sa účastníkovi konania odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého
účastníka konania“, tak odvolací súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu nevplýva žiadne
vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu k odvolaniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené v zmysle
oznámenia zo dňa 10. apríla 2015 (č.l. 335 spisu v spojení s doručenkou na č.l. 335 rub spisu), o
čom však právny zástupca žalovaného získal relevantnú vedomosť už dňa 6.5.2015, keď bol študovať
spis podľa úradného záznamu na č.l. 336 spisu a požiadal v ten istý deň i o vyhotovenie fotokópií
zo súdneho spisu, čomu bolo okresným súdom vyhovené. Žiadosť o doručenie vyjadrenia právneho
zástupcu žalobcu žiadal právny zástupca žalovaného i v podaní zo dňa 23.4.2015 (č.l. 338 spisu) a aj v
podaní zo dňa 28.9.2015. Predmetné vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 28.9.2015 bolo
krajským súdom doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 3.11.2015 (č.l. 343 spisu). Právny zástupca
žalobcu sa však k dátumu 19.5.2016 (deň verejného vyhlásenie rozsudku odvolacím súdom) k odvolaniu
žalovaného a ani k doručenému podaniu právneho zástupcu žalovaného zo dňa 28.9.2015 nevyjadril,
takže nebolo čo doručovať právnemu zástupcovi žalovaného a jeho argumentáciu v tejto rovine nebolo
možné vyhodnotiť ako relevantnú. Vzhľadom na rozsiahlosť argumentácie žalovaného v tejto rovine v
stanovisku zo dňa 18.5.2016, krajský súd poukazuje na to, že obsah spisového materiálu tvorí na č.l. 327
spisu zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku okresným súdom, č.l. 328-330 odvolanie žalovaného v
podobe faxovej správy, č.l. 331-331 riadne podanie odvolania žalovaného, č.l. 334 uznesenie okresného
súdu, rub č.l. 334 doručenka právneho zástupcu žalovaného, č.l. 335 zaslanie odvolania právnemu
zástupcovi žalobcu, rub č.l. 335 doručenka právneho zástupcu žalobcu, č.l. 336 úradný záznam o
nazretí do spisu JUDr. Jánom Vajdom, č.l. 357 úradný záznam o vyhotovení fotokópií JUDr. Jánovi
Vajdovi, č.l. 338 oznámenie žalovaného, č.l. 339 predkladacia správa krajskému súdu, č.l. 340 úradný
záznam o informáciách z obchodného vestníka, č.l. 341-342 vyjadrenie žalovaného, č.l. 343, 344
zaslanie vyjadrenia žalovaného právnemu zástupcovi žalobcu spolu s doručenkou právneho zástupcu
žalobcu Mgr. Romana Kobellu, č.l. 345 nariadenie verejného vyhlásenia rozsudku, č.l. 346 uznesenie
krajského súdu zo dňa 10.05.2016, ktorým bolo nariadené verejné vyhlásenie rozsudku, č.l. 347 spisu
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku krajským súdom právnym zástupcom, č.l. 348 mailová správa
o doručení upovedomenia o verejnom vyhlásení rozsudku JUDr. Jánovi Vajdovi, právnemu zástupcovi
žalovaného, č.l. 349 nedoručená zásielka o termíne verejného vyhlásenia rozsudku Mgr. Romanovi
Kobellovi právnemu zástupcovi žalobcu, č.l. 350 výpis z Advokátskej komory na právneho zástupcu
žalobcu, č.l. 351 úradný záznam z obchodného vestníka, č.l. 352-356 faxová správa JUDr. Jána Vajdu,
právneho zástupcu žalovaného zo dňa 18.5.2016, č.l. 357 mailová správa JUDr. Jána Vajdu, právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 18.5.2016, čl. 363 až 367 zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku
odvolacím súdom a úradný záznam zo dňa 19.5.2016 spolu s prílohami.

Pokiaľ žalovaný v stanovisku zo dňa 18.5.2016 uvádzal skutočnosti pod bodom 4/, 7/, tak tieto boli i
predmetom odvolacieho konania, teda boli posúdené na základe argumentácie žalovaného v odvolaní.

K bodu 6/ predmetného stanoviska žalovaného krajský súd uvádza, že uvedená argumentácia
žalovaného nenašla odzrkadlenie v konaní pred súdom prvého stupňa v rámci produkovanej obrany
žalovaného, žalovaný neuviedol žiaden dôvod, ktorý by bol prekážkou takejto argumentácie pred súdom
prvého stupňa a krajský súd len pripomína, že okresný súd v rámci prijatých záverov postupoval v
súlade s § 132 OSP a vyhodnocoval komplexne všetky dôkazy a tiež, že žalovaný bol relevantne
poučený podľa § 120 ods. 4 OSP naposledy pred súdom prvého stupňa dňa 18.2.2016, podľa obsahu
zápisnice na č.l. 315 rub spisu. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že v zmysle § 120 ods. 4 OSP
v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa odvolacie dôvody novo použité až v rámci odvolania nemôžu stať
relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri
tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa,
ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli



uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p.“.

K bodu 5/ predmetného stanoviska žalovaného, krajský súd uvádza, že žalovaný uvedené skutočnosti
nenamietal v odvolaní, v stanovisku tiež neuviedol dôvody, pre ktoré túto argumentáciu nemohol použiť
pred súdom prvého stupňa, navyše krajský súd poukazuje na obsah zápisnice z 18.2.2015 na č.l. 315
rub spisu, z ktorého je zrejmé poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP, spolu s citáciou tohto ustanovenia.
Zároveň z predmetnej zápisnice vyplýva podrobné oboznámenie s celým obsahom spisového materiálu,
vykonanými dôkazmi a tiež s ďalším postupom v rovine dokazovania. Len pre úplnosť v rovine
prípadnej absencie postupu súdu pri aplikácii § 118 ods. 2 OSP poukazuje krajský súd i na závery
vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. IV. ÚS 326/2012-13 z 21. júna 2012,
ktoré si osvojil a v zmysle ktorých „K tejto námietke ústavný súd dodáva, že ani prípadné porušenie
uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia
účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Ústavný
súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu,
podľa ktorého „Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny
procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“

Pokiaľ žalovaný pod bodom 8/ stanoviska žiadal pripustiť dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, tak odvolací súd uvádza, že žalovaný bližšie neuviedol, v čom má spočívať
zásadný právny význam rozhodnutia. Krajský súd na tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne
poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná
možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu
ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na
všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia“.

Krajský súd ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS
348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť
odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na
úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“.

Po vyhodnotení návrhu žalovaného na pripustenie dovolania, za absencie bližšieho zdôvodnenia
po jeho obsahovej stránke, bol krajský súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal
všetkými žalovaným uvádzanými skutočnosťami, preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že žalovaný žiadal o jeho pripustenie pre prípad
potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto nebolo
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovaného,
obsiahnutého v písomne podanom zo dňa 18.05.2016. Nezostalo odvolacím súdom nepovšimnutým,
že žalovaný v tomto istom bode v predmetnom stanovisku uvádzal, že „V súčasnosti sú vo veci dané
dôvody na podanie ústavnej sťažnosti našou spoločnosťou pre porušenie základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. K uvedenej argumentácii
však žalovaný nič bližšie neuviedol, preto nebolo možné v tomto štádiu konania vyhodnotiť jej relevanciu,
prípadne zjednať nápravu a javí sa ako nelogické v situácii, že žalovaný síce konštatuje dôvody ústavnej
sťažnosti, teda ich pozná už v tomto štádiu konania, ktoré bližšie neozrejmí v podaní označenom
ako súrne, nežiada nápravu konaním odvolacieho súdu, ktorou by sa predišlo prípadnému konaniu o
ústavnej sťažnosti, ale zvýrazňuje práve postup ochrany svojich práv v konaní o ústavnej sťažnosti.



Pod bodom 9/ stanoviska žalovaný uvádzal, že „Na emailovom oznámení zo dňa 10.5.2016 je uvedené,
že predsedníčkou senátu je JUDr. Martina Nemravová. Na internetovej stránke www.justice.sk je
uvedené, že sudkyňou vo veci je JUDr. Ivana Nemčeková“. V súvislosti s uvedenou argumentáciou
poukazuje krajský súd na § 156 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Krajský súd akcentuje, že
na úradnej tabuli Krajského súdu Žilina bol zverejnený Zoznam verejných vyhlásení rozsudkov dňa
19.5.2016, z ktorého je zrejmé, že predsedníčkou senátu v tejto prejednávanej odvolacej veci je JUDr.
Martina Nemravová, splnenie ďalších zákonných podmienok pre možnosť postupu v zmysle § 156 ods.
3 OSP vyplýva i z uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 10.05.2016 na č.l. 346 spisu, z ktorého
vyplýva jeho vyvesenie a zvesenie z úradnej tabule krajského súdu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na
uverejnenie na internetovej stránke www.justice.sk, na ktorej má byť uvedené, že sudkyňou je JUDr.
Ivana Nemčeková, tak nosným je, že boli splnené podmienky podľa § 156 ods. 3 OSP a na internetovej
stránke v zozname verejných vyhlásení rozsudkov, ktorý bol uverejnený dňa 12.5.2016 na úradnej
tabuli internetovej stránky www.justice.gov.sk je predsedníčkou senátu JUDr. Martina Nemravová,
ktoré skutočnosti vyplývajú i z obsahu spisového materiálu. Krajský súd uvedenú námietku vyhodnotil
ako námietku bez právneho významu. „Postup súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez
nariadenia pojednávania, stanovuje § 156 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením. Podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie
rozsudku osobitne predvolávať účastníkov konania“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18.8.2010, sp.zn. 4Cdo 262/2009).

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané
podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného
súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania vo veci samej, keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa
§ 151 ods. 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.

Vzhľadom na závery krajského súdu vo veci samej potom nebol priestor ani na odlišné posúdenie
rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť štátu trovy konania
cez úpravu v § 148 ods. 1 OSP a krajský súd vyhodnotil i túto výrokovú časť napadnutého rozhodnutia
cez úpravu v § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie a cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP sa
s ním stotožnil.

Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania vo veci samej, keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa
§ 151 ods. 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).