Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 24Sa/86/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200922 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5016200922.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline - ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci žalobkyne: JUDr. Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. O. Q. XXXXX/XE, XXX XX F., právne zast. Mgr. Martinou Chorváthovou, advokátkou, so sídlom A. A. XX, XXX XX F., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, so sídlom Andreja Kmeťa 17, 010 01 Žilina, za účasti ďalšieho účastníka konania: Ing. B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/XX, XXX XX X., právne zast. ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2016/036094/TOT zo dňa 26.09.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 02.12.2016, doručenou krajskému súdu dňa 06.12.2016, domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2016/036094/TOT zo dňa 26.09.2016, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001545/Hl zo dňa 25.02.2016, ktorým správny orgán prvého stupňa uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo jej uložil pokarhanie a zaviazal ju k povinnosti nahradiť trovy konania vo výške 16,- € do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Žalobkyňa v žalobe namietala, že keď zavolala na políciu, síce uviedla, že jej bývalý manžel chce odviesť ich dcéru a mohla použiť i slovo únos a jemu tiež mohla povedať v tom strese, aby si rozmyslel, čo robí, lebo sa môže jednať o únos, ale v tej chvíli tak jednala len z toho dôvodu, že nechcela, aby otec maloletého dieťaťa odišiel s dcérou do A. a bez nej. Nemala v úmysle dotknúť sa jeho cti a uraziť svojím konaním osobu oznamovateľa. Zavolaním polície chcela len zabrániť, aby odišiel s dcérkou na miesto, na ktorom sa nezhodli a bez jej prítomnosti. Určite nebolo jej úmyslom krivo obviniť oznamovateľa z trestného činu, či spôsobiť mu ujmu na cti tým, že ho urazí, či vydá na posmech. Jej vyjadrenie, že by sa mohlo jednať o únos ani nemožno považovať za urážku na cti. Polícii neklamala v tom, že otec dieťaťa chcel s dieťaťom odísť bez jej prítomnosti a jej súhlasu. Namietala, že ako jeden z dôkazov správny orgán použil videozáznam, ktorý predložil oznamovateľ. Uvedený dôkaz bol získaný nezákonne, bol nahratý bez súhlasu osôb v ňom zachytených. Správny orgán na takýto dôkaz nemal vôbec prihliadať a ani ho vykonať. Správny orgán nesprávne právne vec posúdil, ak konštatoval, že jej konanie napĺňa znaky priestupu proti občianskemu spolunažívaniu, nakoľko tu chýba jedna z podstatných zložiek priestupku, a to zavinenie osoby. Samotný výrok alebo skutok nestačí sám o sebe na naplnenie znakov priestupku. Platí pravidlo, že nikto sa nemôže dopustiť urážky, ak sám nevie, že uráža. Páchateľ musí vedieť jednak o urážlivosti svojho výroku alebo skutku, jednak jeho zavinenie sa musí vzťahovať na tento výrok alebo skutok, ako aj na následok, t.j. urážku na cti. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 26.09.2016 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, tiež aby zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 25.02.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby správny súd priznal žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a) SSP. Žalobkyňa žiadala nariadiť pojednávanie vo veci. 3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril dňa 25.01.2017. Vo vyjadrení, pokiaľ ide o námietky žalobkyne, okrem iného uviedol, že konanie žalobkyne nepochybne bolo spôsobilé uraziť iného na cti, predovšetkým vzhľadom na okolnosti, za ktorých žalobkyňa označila svojho bývalého manžela za únoscu. Žalobkyňa totižto až po tom, čo ukončila telefonický rozhovor s príslušníkmi polície, pred rodičmi navrhovateľa a taktiež pred okoloidúcimi osobami navrhovateľovi adresovala slová: „si mi ju proste uniesol“, „nemôžete mi ju uniesť“ a „je to únos“, čím jednoznačne naznačovala, že sa jej bývalý manžel - navrhovateľ dopúšťa únosu. S uvedeným tvrdením žalobkyne sa vysporiadal žalovaný na strane 3 rozhodnutia zo dňa 26.09.2016. Žalovaný poukázal na stranu 4 napadnutého rozhodnutia, z ktorej vyplýva, že konaním žalobkyne nepochybne bola naplnená i subjektívna stránka priestupku urážky na cti, nakoľko obvinená musela objektívne vedieť, že ňou uvádzané tvrdenie o únose je nepravdivé. Podľa názoru žalovaného bolo zámerom žalobkyne, ktorá uviedla, že navrhovateľ sa pokúša o únos ich spoločného dieťaťa, „poškodiť“ navrhovateľa na cti, nakoľko žalobkyňa bola navrhovateľom viackrát oboznámená s tým, že navrhovateľ chcel vziať ich spoločnú dcéru do A. a žalobkyni pritom opakovane navrhoval, aby išla s nimi. Žalobkyni taktiež muselo byť zrejmé, že stretnutie navrhovateľa s ich spoločnou dcérou je náhradným stretnutím, s ktorým žalobkyňa súhlasila prostredníctvom SMS komunikácie, ktorá tvorí súčasť spisového materiálu policajného orgánu. Žalobkyňa svojim výrokom predneseným pred navrhovateľom, jeho rodičmi i ďalšími osobami (okoloidúcimi) a neskôr i pred príslušníkmi polície nepochybne naznačovala, že navrhovateľ je únoscom, pričom si musela byť vedomá nepravdivosti svojho tvrdenia a toho, že jej tvrdenie o únose je skreslené. Takéto tvrdenie prednesené pred viacerými osobami bolo objektívne spôsobilé vyvolať zákonom predpokladaný následok - ohrozenie vážnosti navrhovateľa. Použitie videozáznamu ako jedného z dôkazov svedčiacich o spáchaní skutku žalobkyňou bolo v súlade so zákonom, so zákonným znením § 12 Občianskeho zákonníka. Ak má videozáznam vecný vzťah k predmetu úradného konania a napomôže splneniu účelu konania, je možné takýto záznam použiť v rámci dokazovania i bez súhlasu fyzických osôb. Žalovaný sa s uvedeným argumentom žalobkyne vysporiadal na strane 3 napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol, pričom súhlasil s priznaním odkladného účinku podanej žaloby. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23.02.2017 k vyjadreniu žalovaného z 25.01.2017 opakovane uviedla, že nemala v úmysle dotknúť sa cti a uraziť svojim konaním osobu oznamovateľa. Zavolaním polície chcela len zabrániť, aby otec dieťaťa odišiel s dcérkou na miesto, na ktorom sa nezhodli a bez jej prítomnosti. Nikoho krivo neobvinila, nakoľko či sa jedná o únos môže byť kvalifikované až v prípadnom trestnom konaní, ak policajný orgán začne trestné stíhanie. V čase incidentu ťažko vedela posúdiť pravdivosť, či skôr presnosť svojho vyjadrenia, nakoľko jej v tom okamihu len bolo zrejmé, že otec maloletého dieťaťa koná v rozpore s rozhodnutím súdu o úprave styku s maloletým dieťaťom, keďže chcel s maloletým dieťaťom bez jej prítomnosti odísť. Žalobkyňa nemala v úmysle uraziť oznamovateľa, nevedela o tom, že svojim výrokom ho uráža. S poukazom na ust. § 34 ods. 1 Správneho poriadku uviedla, že použitý zvukovo - obrazový záznam vyhotovený oznamovateľom ako dôkaz nie je v súlade s právnymi predpismi, a preto ho nemožno použiť ako dôkazný prostriedok. 5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 07.03.2017 k vyjadreniu žalobkyne z 23.02.2017 v súvislosti s argumentáciou žalobkyne poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa síce skutočne telefonicky kontaktovala príslušníkov polície, ktorým uviedla, že bývalý manžel unesie ich spoločnú dcéru, avšak krátko po ukončení telefonického rozhovoru pokračovala v obviňovaní Ing. B. O. z únosu ich dcéry pred tretími osobami, a práve uvedené konanie bolo spôsobilé Ing. B. O. uraziť na cti. Ako vyplýva z videozáznamu zachytávajúceho priebeh skutku, žalobkyňa po ukončení telefonátu s príslušníkmi polície adresovala Ing. B. O. pred jeho rodičmi a taktiež pred okoloidúcimi nezainteresovanými ďalšie výroky, na ktoré žalovaný poukázal už v napadnutom rozhodnutí na strane 3 ako aj vo vyjadrení zo dňa 25.01.2017 k podanej žalobe. Žalovaný zotrval na svojom právnom názore ohľadom zákonnosti pripustenia dôkazu - videozáznamu zachytávajúceho priebeh skutku, a to predovšetkým s ohľadom na znenie § 12 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru z uvedeného zákonnej úpravy vyplýva, že videozáznam zachytávajúci fyzické osoby je možné použiť i bez súhlasu, či privolenia zachytávanej osoby na základe tzv. úradnej licencie (za úradným účelom). Úradným účelom tu zákon rozumie najmä dôkazné účely v rámci trestného konania, občianskoprávneho konania či priestupkového konania. Ak teda videozáznam má vecný vzťah k predmetu úradného konania a napomôže splneniu účelu konania, je možné takýto záznam použiť v rámci dokazovania i bez súhlasu fyzických osôb. Žalovaný zotrval na zákonnosti a prípustnosti videozáznamu zachytávajúceho priebeh skutku. 6. K žalobe sa na základe výzvy správneho súdu vyjadril aj ďalší účastník konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) SSP Ing. B. O., ktorý bol ako poškodený účastníkom administratívneho konania. Vo vyjadrení podanom prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 03.04.2017 uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za vecne a právne správne a vydané v súlade so zákonom. Navrhol, aby ho správny súd potvrdil ako vecne správne a žalobu žalobkyne zamietol, buď ako podanú oneskorene alebo z dôvodu, že poškodený sa výrokmi žalobkyne smerovanými na jeho adresu, pred jeho vlastnou dcérou, rodičmi a ďalšími svedkami cítil viac ako dotknutý, zasiahli do jeho cti a samotné uloženie pokarhania žalobkyni tento zásah neodčiní a javí sa ako nedostatočný. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obvinená sa dopustila konania tak, ako sa jej kladie za vinu a jej vyjadrenie, že „z okolností prípadu, ktoré sa mali odohrať a v strese nemohla situáciu presne vyhodnotiť“, považuje za alibistické a účelové v úmysle liberovať sa spod zodpovednosti. Osoba, voči ktorej sa žalobkyňa priestupku dopustila, je otcom ich maloletej dcéry Q., je teda jednou z najbližších príbuzných maloletej, nešlo o osobu cudziu alebo pre maloletú o osobu neznámu alebo nebezpečnú. Samotná skutočnosť, že chcel s dcérou tráviť čas v konečnom dôsledku by mu nemala byť na ujmu. Z vykonaných dôkazov, najmä svedeckých výpovedí jasne vyplynulo, že obvinená mala dostatok času veci reálne zhodnotiť, otec maloletej s dcérou nikam nešiel, jeho auto stálo na parkovisku, čakal kým žalobkyňa zavolá políciu a čakal aj kým polícia príde, a teda v danom časovom úseku bol dostatok času na triezve zhodnotenie situácie. Žalobkyňa si bola a je plne vedomá, že svojimi vyjadreniami a správaním bola spôsobila zasiahnuť do osobnostných práv poškodeného a robila to úmyselne a cielene, aby opätovne zmarila styk poškodeného s dcérou. Žalobkyňa ako dospelá osoba s vysokoškolským právnym vzdelaním si musí byť vedomá, že keď začne na ulici vzbudzovať rozruch a obviňovať poškodeného z únosu, ktorý bez vedľajších úmyslov prišiel len na stretnutie so svojom dcérou, vymyslel jej program a chcel vyplniť jej čas, v čase vymedzenom v právoplatnom rozhodnutí a dohodnutom so žalobkyňou, je tým spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv poškodeného urážkou na cti. Poškodený ponúkol žalobkyni, aby išla spolu s dcérou a poškodeným v jednom aute, prípadne svojim autom, tá však toto riešenie rezolútne odmietala, aby poškodeného prinútila tráviť čas s dcérou podľa jej predstáv a to v detskom centre, v dôsledku čoho úmyselne začala otca osočovať, obviňovať z únosu, vyvolávať rozruch a volať políciu, aby si presadila svoje. Podľa jeho názoru žalobkyňa koná premyslene a v zasahovaní do cti poškodeného naďalej pokračuje v úmysle vybudovať u dcéry negatívny postoj k otcovi. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu žalobkyne zamietnuť a priznať mu voči žalobkyni náhradu trov konania a právneho zastúpenia. 7. Na súdnom pojednávaní konanom na Krajskom súde v Žiline dňa 01.08.2017 právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na dôvodoch uvedených v žalobe a trvala na tom, že správny orgán vec nesprávne právne posúdil, lebo nebola naplnená subjektívna stránka priestupku - zavinenie, nakoľko žalobkyňa svojim konaním ani len z nedbanlivosti nespôsobilá skutok, z ktorého bola uznaná za vinnú. Navrhla z dôvodov uvedených v žalobe napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, zrušiť i rozhodnutie Okresného úradu Martin zo dňa 25.02.2016 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom uplatnila náhradu konania v celom rozsahu. 8. Poverená zamestnankyňa žalovaného na súdnom pojednávaní okrem iného uviedla, že videozáznam, ktorý bol vyhotovený bez súhlasu žalobkyne tým, že bol použitý výlučne na úradne účely v rámci priestupkového konania, možno označiť za dôkaz zákonný. Domnieva sa, že bez zabezpečenia a použitia tohto dôkazu by bolo uplatnenie práva Ing. B. O. de facto nevymožiteľné, nakoľko na základe tohto dôkazu došlo k odstráneniu rozporov medzi výpoveďami. Presné zistenie skutkového stavu, zistenie aspoň materiálnej pravdy by malo byť povýšené nad ochranu osobnosti žalobkyne, keďže do hmotnoprávneho postavenia žalobkyne nebolo zasiahnuté bezúčelne ale z dôvodu zabezpečenia dôkaznej situácie. Na strane žalobkyne by sa mala zohľadniť zásada, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, žalobkyňa by teda nemala mať úspech v konaní z dôvodu, že nebol udelený súhlas na vykonanie alebo použitie dôkazu, ktorý preukazuje jej protiprávne konanie. Ustanovenie procesných predpisov o tom, že ako dôkaz môžu v konaní slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, iba umožňujú vykonanie takýchto dôkazov pred príslušnými štátnymi orgánmi, teda prestavujú úradnú licenciu pre použitie prejavov fyzickej osoby v dôkaznom konaní, avšak nijako nezbavujú toho, kto ich obstaral, zodpovednosti za ich neoprávnené vyhotovenie. Žalobkyňa by sa v podstate mohla domáhať svojich práv ale v inom konaní, za to, že bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv, ale nie v tomto konaní. Žalobkyňa pred prvostupňovým správnym orgánom tvrdila, že Ing. O. porušoval rozhodnutie súdu a chcel realizovať styk s dcérou bez jej prítomnosti, čo však nie je pravda, lebo ako je to zrejmé z videozáznamu, ešte pred príchodom policajnej hliadky Ing. O. jej opakovane ponúkol ísť do A. s nimi, a to buď v jeho aute, alebo nech ona ide svojim autom. Na políciu volala žalobkyňa a tvrdila, že jej manžel chce uniesť dieťa, pričom ona má súdne rozhodnutie, že stretnutie musí byť len v jej prítomnosti a on naložil ich dcéru do auta a chce odísť, nech prídu rýchlo, lebo ju unesie, čo nebola pravda. Čo sa týka subjektívnej stránky priestupku, je toho názoru, že bola naplnená táto stránka, ktorá vyjadruje vôľovú a psychickú zložku páchateľky k zamýšľanému následku, teda zavinenie. V čase, kedy žalobkyňa volala na políciu, vedela, že o únos nejde. 9. Ďalší účastník konania Ing. B. O., ktorý nevyužil svoje právo v zmysle ust. § 32 ods. 4 SSP a nevzdal sa svojho účastníctva v konaní pred správnym súdom, na otázku sudkyne uviedol, že pokiaľ by sa mal vyjadriť k tomu, prečo požiadal svojho otca Ing. B. O., aby vyhotovil videozáznam zo stretnutia s jeho dcérou kritického dňa 09.05.2015, bolo to predovšetkým z toho dôvodu, že v minulosti ho jeho bývalá manželka - žalobkyňa viackrát krivo obvinila z pedofílie, zo znásilnenia a pod., a preto chcel, aby bol chránený. Pokiaľ ide o žalobu žalobkyne, žiadal, aby táto bola zamietnutá. 10. Splnomocnená zástupkyňa vedľajšieho účastníka konania na pojednávaní uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava vyjadrenia zo dňa 03.04.2017 s tým, že žaloba žalobkyne je nedôvodná, nakoľko opätovne namieta rovnaké skutočnosti, ako namietala už pred správnym orgánom. Správny orgán postupoval pri vydávaní rozhodnutia v súlade so zákonom, so všetkými námietkami žalobkyne sa dôsledne v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal, a teda nevidí dôvod, pre ktorý by malo byť rozhodnutie zrušené. Vo vzťahu k použitiu nezákonne získaného dôkazu sa pripojila k vyjadreniu žalovaného správneho orgánu a poukázala na právnu úpravu účinnú od 01.07.2016, kde v čl. 16 ods. 2 CSP je upravená zásada tzv. testu proporcionality, v rámci ktorej možno na účely ochrany práv použiť aj dôkaz, ktorý bol získaný bez súhlasu osôb, ktoré sú na tomto dôkaze zaznamenané, najmä v prípadoch, ak ide o ochranu práv, ktoré majú prednosť pred právami, ktoré sú poškodené vyhotovením takéhoto záznamu. Navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať ďalšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia. 11. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu, ako i postup, ktorý predchádzal ich vydaniu v zmysle ust. § 194, § 195 a § 177 SSP, pričom dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 12. Z obsahu predloženého administratívneho spisu mal súd preukázané, že preskúmavaným rozhodnutím č. OÚ-ZA-OOP1-2016/036094/TOT zo dňa 26.09.2016 žalovaný Okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí ako príslušný odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobkyne podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku a rozhodnutie Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 25.02.2016 č. OÚ-MT-OVVS-2016/001545/492/15/Hl, ktorým ako správny orgán príslušný na konanie podľa § 52 ods. 1 zákona o priestupkoch uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnila tým, že dňa 09.05.2015 v čase o 08:30 hod. pred vchodom č. XX bytového domu s. č. XXXX na ul. Z. vo V. krivo obvinila navrhovateľa Ing. B. O., rok nar. XXXX, že má v úmysle uniesť maloletú dcéru Q. O., rok nar. XXXX, pričom navrhovateľ je oprávnený sa s ňou stretávať každú párnu sobotu v mesiaci na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu v Prievidzi 4P/133/2012-486, čím svojim konaním pred viacerými privolanými hliadkami polície vytvárala dojem, že je zločinec a únosca, čím navrhovateľovi Ing. B. O., trvale bytom X. - A., ul. U. č. XX, ublížila na cti tým, že ho urazila, za čo jej podľa § 11 ods. 1 písm. a) a § 12 zákona o priestupkoch uložil pokarhanie a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16,- €. Žalovaný správny orgán v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že spáchanie predmetného skutku obvinenou bolo v konaní jednoznačne preukázané na základe zabezpečených svedeckých výpovedí, taktiež výpoveďou navrhovateľa a v neposlednom rade sčasti na základe výpovede samotnej obvinenej. Súčasťou spisového materiálu je i videozáznam, zachytávajúci priebeh predmetného incidentu, ktorý je objektívnym dôkazom jednoznačne preukazujúcim spáchanie skutku. Z uvedeného videozáznamu vyplýva, že po stretnutí navrhovateľa s obvinenou a ich spoločnou dcérou navrhovateľ usadil maloletú do vozidla, na ktorom prišiel a chcel s ňou odísť do A., vyzývajúc obvinenú, aby išla s nimi buď vo vozidle navrhovateľa alebo samostatným vozidlom za navrhovateľom. Obvinená nesúhlasila, aby navrhovateľ vzal ich spoločnú dcéru do A. a požadovala ako miesto, kde malo prebiehať stretnutie, detské centrum. Následne obvinená telefonicky zavolala príslušníkov polície, ktorým uviedla, že bývalý manžel unesie ich spoločnú dcéru. Po ukončení telefonického rozhovoru obvinená pred rodičmi navrhovateľa a taktiež pred okoloidúcimi osobami navrhovateľovi adresovala slová: „si mi ju proste uniesol“, „nemôžete mi ju uniesť“ a „je to únos“, čím jednoznačne naznačovala, že sa jej bývalý manžel - navrhovateľ dopúšťa únosu. Obvinená prostredníctvom podaného odvolania namietala nezákonnosť dôkazu - videozáznamu, ktorý bol vyhotovený bez súhlasu osôb na ňom zachytených. Žalovaný vzhľadom k uvedenému argumentu konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď uvedený dôkaz použil v rámci dokazovania a pri rozhodovaní v merite veci z neho i primárne vychádzal. Poukázal na ust. § 12 Občianskeho zákonníka a zdôraznil, že z uvedenej zákonnej úpravy vyplýva, že videozáznam zachytávajúci fyzické osoby je možné použiť i bez súhlasu či privolenia zachytávanej osoby na základe tzv. úradnej licencie (za úradným účelom). Úradným účelom tu zákon rozumie najmä dôkazné účely v rámci trestného konania, občianskoprávneho konania, či priestupkového konania. Ak teda videozáznam má vecný vzťah k predmetu úradného konania a napomôže splneniu účelu konania, je možné takýto záznam použiť v rámci dokazovania i bez súhlasu fyzických osôb. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný v plnej miere stotožnil s použitím predmetného videozáznamu, ktorý zachytáva priebeh spáchania priestupku obvinenej, ako i so záverom prvostupňového správneho orgánu o prípustnosti takéhoto dôkazu. Podľa žalovaného konaním obvinenej boli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, t.j. objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka. Objektom v prípade priestupku obvinenej bola česť, resp. dobré meno navrhovateľa. Objektívna stránka spočívala v nepravdivom a skreslenom tvrdení obvinenej, že navrhovateľ sa dopustil únosu, pričom takéto tvrdenie predniesla pred viacerými osobami, v dôsledku čoho bolo spomínané tvrdenie obvinenej spôsobilé vyvolať ujmu na cti navrhovateľovi. Subjektom priestupku je obvinená. V danom prípade bola naplnená i subjektívna stránka priestupku urážky na cti, nakoľko obvinená musela objektívne vedieť, že ňou uvádzané tvrdenie o únose je nepravdivé. Priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch s dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na posmech. Páchateľ musí o urážlivosti svojho výroku, resp. skutku vedieť a jeho zavinenie sa musí vzťahovať na tento výrok, resp. na skutok ako aj na následok, t.j. urážku na cti. Podľa žalovaného bolo zámerom obvinenej, ktorá uviedla, že navrhovateľ sa pokúša o únos ich spoločného dieťaťa, „poškodiť“ navrhovateľa na cti, nakoľko obvinená bola navrhovateľom viackrát oboznámená s tým, že navrhovateľ chcel vziať ich spoločnú dcéru do A. a obvinenej pritom opakovane navrhoval, aby išla s nimi. Taktiež jej muselo byť zrejmé, že stretnutie navrhovateľa s ich spoločnou dcérou je náhradným stretnutím, s ktorým obvinená súhlasila prostredníctvom SMS komunikácie, ktorá tvorí súčasť spisového materiálu policajného orgánu. Obvinená svojim výrokom predneseným pred navrhovateľom, jeho rodičmi ako i ďalšími osobami (okoloidúci) a neskôr i pred príslušníkmi polície nepochybne naznačovala, že navrhovateľ je únoscom, pričom si musela byť vedomá nepravdivosti svojho tvrdenia a toho, že jej tvrdenie o únose je skreslené. Takéto tvrdenie prednesené pred viacerými osobami bolo objektívne (t.j. podľa všeobecnej verejnej mienky) spôsobilé vyvolať zákonom predpokladaný následok - ohrozenie vážnosti navrhovateľa. 13. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 26.09.2016, ktorým bolo podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietnuté odvolanie žalobkyne a bolo potvrdené rozhodnutie Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 25.02.2016. 14. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech. 15. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 16. Podľa § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. 17. V zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený. 18. Podľa § 11 ods. 1 zákona o priestupkoch za priestupok možno uložiť tieto sankcie: a) pokarhanie, b) pokutu, c) zákaz činnosti, d) prepadnutie veci. 19. Podľa § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. 20. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade zameral na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Konštatuje pritom, že protiprávne konanie žalobkyne, ktorým došlo k spáchaniu priestupku je vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ako aj v rozhodnutí o odvolaní vymedzené dostatočne a určite. V obidvoch rozhodnutiach bolo tiež náležite vyhodnotené hodnotenie dôkazov, vrátane videozáznamu, ktorý žalobkyňa namietala ako dôkaz získaný nezákonne, pretože bol nahratý bez súhlasu osôb v ňom zachytených a správny orgán na takýto dôkaz nemal vôbec prihliadať a ani ho vykonať. Žalobkyňa žiadnym hodnoverným spôsobom nevyvrátila skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a preto za takýchto skutkových okolností bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného aj podľa názoru súdu vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodené a v hodnotení dôkazov správnymi orgánmi súd nezistil také právne pochybenia a nelogické nesprávnosti alebo inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o skutkové zistenia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, tieto považuje správny súd za správne a úplné. Osobitne pritom poukazuje na výpovede svedkov kpt. Mgr. V. J. a npráp. P. K., príslušníkov OO PZ Vrútky, ktorí boli vyslaní na preverenie oznámenia žalobkyne o únose a ktorí nie sú v príbuzenskom pomere so žalobkyňou ani poškodeným. Ich výpovede preto možno považovať za nestranné a objektívne preukazujúce konanie žalobkyne po ich príchode na ulicu Z. č. XX v F.. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že zavolaním polície chcela len zabrániť, aby jej bývalý manžel Ing. B. O. odišiel s dcérou do A. a bez nej, správny súd vyhodnotil túto jej námietku za nedôvodnú, pretože vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že ešte pred príchodom hliadky polície jej Ing. B. O. opakovane ponúkal, že môže ísť do A., kde malo byť rodinné stretnutie na chate (kde už žalobkyňa v minulosti bola) spolu s nimi buď v jeho aute alebo tam môže ísť žalobkyňa za nimi vlastným autom. Žalobkyňa volala na políciu a tvrdila, že jej manžel chce uniesť dieťa, pričom ona má súdne rozhodnutie, že stretnutie musí byť len v jej prítomnosti a on naložil ich dcéru do auta a chce odísť, nech prídu rýchlo, lebo ju unesie, čo sa nezakladalo na pravde. Správny súd je toho názoru, že žalobkyňa ako dospelá osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním si musela byť vedomá, že ak na mieste prístupnom verejnosti, akým ulica pred bytovým domom bezpochyby je, začne vzbudzovať rozruch a obviňovať poškodeného z únosu (hoci prišiel na vopred dohodnuté stretnutie s maloletou dcérou a pripravil jej program), ktorú skutočnosť telefonicky oznámila aj na čísle 158 polícii, je tým spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv poškodeného urážkou na cti. Pokiaľ žalobkyňa svojimi výrokmi prednesenými pred Ing. B. O., jeho rodičmi ako i ďalšími okoloidúcimi osobami a neskôr i pred príslušníkmi polície nepochybne naznačovala, že Ing. B. O. je únoscom, pričom si musela byť vedomá nepravdivosti svojho tvrdenia, že jej tvrdenie o únose je skreslené a nepravdivé, takéto tvrdenie prednesené pred viacerými osobami bolo objektívne spôsobilé vyvolať zákonom predpokladaný následok a ohroziť vážnosť navrhovateľa. 21. Žalobkyňa ďalej namietala, že videozáznam, ktorý predložil oznamovateľ bol získaný nezákonne a správny orgán na takýto dôkaz nemal vôbec prihliadať. Správny súd preto skúmal, či vyhotovením obrazového záznamu zo strany Ing. B. O. išlo o neoprávnený zásah do osobnosti, spôsobilý narušiť či ohroziť práva žalobkyne chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, a riešil otázku použiteľnosti tohto dôkazného prostriedku v priestupkovom konaní. Dôležitým v tomto smere a významným pre predmetnú vec je zistenie, či záujem na ochrane súkromia je väčší ako záujem spoločnosti na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho konania. Podľa názoru súdu zvukový i obrazový záznam z videokamery zabezpečený súkromnou osobou môže byť v priestupkovom konaní použitý ako dôkazný prostriedok na dokumentovanie a preukazovanie porušenia ustanovení priestupkového zákona. Prípustnosť takéhoto dôkazného prostriedku je potrebné posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie zakotveného v článku 8 Dohovoru a s ohľadom na článok 6 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie. V priestupkovom konaní aj v trestnom konaní sa nemôže súkromná osoba domáhať netrestnosti s odkazom na porušenie svojho práva na súkromie, ak táto osoba sama porušila oprávnené záujmy inej osoby chránené zákonom. Správny súd v posudzovanom prípade potom zohľadnil zásadu, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania a žalobkyňa nemôže mať prospech v zmysle úspechu v spore z dôvodu, že odmietne udeliť súhlas na vykonanie dôkazu preukazujúceho jej protiprávne konanie. Za účelom hľadania pravdy v priestupkovom i súdnom konaní by mal byť záujem na zistení skutkového stavu povýšený nad ochranu osobnosti druhej strany konania. Správny súd je toho názoru, že použitie obrazovo-zvukového záznamu - videozáznamu zhotoveného otcom Ing. B. O. v danom prípade sledovalo legitímny cieľ, a to preukázanie porušeného práva poškodeného Ing. B. O., a tak nezistil rozumný dôvod pre odmietnutie vykonania tohto dôkazu v priestupkovom konaní. Žalobkyňa pred prvostupňovým správnym orgánom tvrdila, že Ing. B. O. porušoval rozhodnutie súdu a chcel realizovať styk s dcérou bez jej prítomnosti, čo však nie je pravda, lebo ako je zrejmé z videozáznamu, ešte pred príchodom policajnej hliadky Ing. O. jej opakovane ponúkal možnosť ísť spolu s nimi do A.. 22. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení sa krajský súd s rozhodnutiami správnych orgánov stotožnil a keďže žalobné námietky žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí, krajský súd žalobu postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol. 23. O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP, § 168 SSP za použitia § 175 SSP. Nakoľko žalobkyňa nebola úspešná v konaní, nemá ani právo na náhradu trov konania. Rovnako súd nepriznal právo na náhradu trov konania žalovanému pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania (výnimočnosť). Ďalej rozhodol o trovách konania ďalšieho účastníka konania, Ing. B. O. voči žalobkyni, ktorá nebola v konaní úspešná, v zmysle ust. § 169 SSP tak, že mu právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu správny súd neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by mu vznikli trovy konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musia okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.