Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/127/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111213087 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111213087.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. G. - L. XXX, 2/ T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. G. XXX, obaja právne zastúpení: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: JUDr. Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. G. XXX, právne zastúpený: JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, o náhradu škody s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č. k. 5C/33/2013-504 zo dňa 27. októbra 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bol vo zvyšku návrh zamietnutý, s a n e d o t ý k a . Výroky I. a III. m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v rade 1/ a 2/ každému sumu 2.629,87 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.06.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu o povinnosti žalovaného zaplatiť každému zo žalobcov v rade 1/ a 2/ zo sumy 2.629,87 Eur 9 % úrok z omeškania od 20.04.2011 do 13.06.2011, z a m i e t a . Žalobcom v rade 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,44 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade sumu 5.259,74 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 20.04.2011 do zaplatenia (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcom v 1/ a 2/ rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 67,06 % (výrok III.). Ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v prejednávanej veci. Predchádzajúci rozsudok zo dňa 27.10.2014, ktorým žalobu zamietol odvolací súd zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď okresný súd nepovažoval za možné v konaní o náhradu škody riešiť otázku vlastníctva lesných pozemkov, na ktorých malo dôjsť ťažobnou činnosťou žalovaného ku škode spôsobenej ťažbou dreva, ktorú si žalobcovia ako vlastníci týchto pozemkov uplatňovali v súdenej veci voči žalovanému. Okresný súd vykonaným dokazovaním ustálil, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, na ktorých došlo k ťažbe dreva, sú aj žalobcovia v rade 1/ a 2/. Poukázal na závery znaleckého posudku Ing. Krišpinského s tým, že žalovaný veľkosť podielov žalobcov, ktoré boli týmto posudkom určené žiadnym spôsobom nevyvrátil. Žalovaný ťažbu dreva nepoprel, avšak nepreukázal, že by k nej došlo na základe rozhodnutia väčšiny podielových spoluvlastníkov. Žalovaný mal uzatvorené individuálne nájomné zmluvy so spoluvlastníkmi bez predchádzajúceho rozhodnutia väčšiny. Nedošlo tak k rozhodnutiu väčšiny spoluvlastníkov lesných pozemkov v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o spôsobe hospodárenia so spoločnou vecou. Výšku škody, ktorú si žalobcovia uplatňovali mal okresný súd preukázanú znaleckým posudkom Ing. Jána Bebeja. Zároveň však prihliadal na námietku premlčania vznesenú žalovaným a dospel k záveru, že táto je dôvodná. Žalobcom tak priznal nárok na náhradu za výrub drevnej hmoty za rok 2009 v sume 2.524,64 Eur a za rok 2011 v sume 2.735,09 Eur. Nárok na náhradu škody za neoprávnenú ťažbu v roku 2008 vo výške 1.036,83 Eur považoval za premlčaný. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a percentuálne určil úspech žalobcov v rozsahu 83,53 %, ich neúspech v rozsahu 16,47 % a čistý úspech v rozsahu 67,07 %. 2. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca do výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobný návrh bude v celom rozsahu zamietnutý. Uviedol, že okresný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť jeho procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec následne nesprávne právne posúdil. Namietal, že okresný súd pri rozhodovaní prekročil petit žalobcov, ktorým sa pôvodne domáhali, aby každému z nich zaplatil sumu 3.148,28 Eur, napriek tomu mu uložil povinnosť zaplatiť im sumu 5.259,74 Eur. Ďalej nesprávne ustálil moment jeho omeškania so zaplatením, nakoľko žalobcami na úhradu vyzývaný nebol. K omeškaniu tak mohlo dôjsť až po tom, čo mu bola doručená žaloba v súdenej veci. Tiež okresný súd nesprávne percentuálne ustálil úspech žalobcov, ktorý by mal byť 63,23 %. 3. Pokiaľ ide o skutkové závery okresného súdu, tento nekriticky vychádzal z výšky spoluvlastníckeho podielu žalobcov, ktorá bola určená znaleckým posudkom Ing. Krišpinského. Závery tohto posudku však nie sú správne. Okresný súd nezistil skutočnú výmeru pôvodnej PKN parcely 4140, ktorý údaj znalec používal pri určení veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobcov. Znalec nesprávne vychádzal z výmery 115.275 m2, hoci objektívne mala byť táto výmera 127.981 m2, čo tvorí súčet CKN parciel, ktoré sú totožné s pôvodnou PKN parcelou 4140. Ďalej žalovaný namietal, že otázka určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve sa musí riešiť so všetkými, ktorí sú vedení ako vlastníci danej nehnuteľnosti, poukázal aj na stanovisko v uznesení NS SR sp. zn. 5Mcdo 1/2010. V tomto prípade ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania. V súdenej veci sa riešila otázka spoluvlastníctva, avšak účastníkmi neboli všetci spoluvlastníci. 4. Uviedol, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal aj s užívaním parciel, nakoľko mal uzavreté platné zmluvy o nájme do 31.12.2015. Niektorí podieloví spoluvlastníci ho žalovali o neplatnosť týchto zmlúv v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 17C/286/2010, avšak nakoniec zobrali žalobné návrhy späť a zmluvy ostali v platnosti. 5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že so žalovaným neuzatvorili nájomnú zmluvu, nakoľko veľkosť spoluvlastníckeho podielu, ktorá tam bola uvedená, nezodpovedala skutočnosti. Keď ostatní spoluvlastníci prišli na to, že žalovaný ťaží viac drevnej hmoty, než za ktorú im reálne platil, rozhodli sa vypovedať mu nájomné zmluvy a založili si nové spoločenstvo Horevsan. Žalovaný už nemohol ďalej ťažiť na sporných parceliach a s ťažbou prestal, preto odpadol predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/62/2003. Zároveň odpadol predmet sporu vo veci 17C/286/2010, nakoľko do konca roku 2015 nebolo vytýčené pojednávanie a nájomné zmluvy, ktorých určenia neplatnosti sa domáhali uplynula dňa 31.12.2015. 6. Žalovaný v podaní, ktorým reagoval na vyjadrenie žalobcov k odvolaniu (v tzv. replike) zotrval na skutočnostiach, ktoré uvádzal v podanom odvolaní. Tvrdenia žalobcov označil za účelové a v rozpore so skutočnosťou, najmä pokiaľ išlo o dôvody, pre ktoré boli ukončené konania vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 17C/286/2010 a 13C/336/2015. Opätovne zdôraznil, že škodu žalobcom spôsobiť nemohol, nakoľko väčšina spoluvlastníkov sa rozhodla s ním podpísať platné nájomné zmluvy na užívanie uvedených parciel. 7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - „CSP“) bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, t.j. v časti výroku, ktorým bolo vyhovené nároku žalobcov a viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP tento rozsudok v časti napadnutého výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu ostal nedotknutý, nakoľko nebol napadnutý odvolaním. 8. Primárne sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného, že postupom súdu prvej inštancie došlo k zásahu do jeho procesných práv a bola porušená ústavná zásada práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec petitu žaloby. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že žalobným návrhom doručeným okresnému súdu dňa 20.04.2011 sa žalobcovia v rade 1/ a 2/ domáhali voči žalovanému každý samostatne zaplatenia sumy 4.159,70 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od podania žaloby do zaplatenia. Na pojednávaní konanom dňa 27.05.2013 žalobcovia zobrali žalobu čiastočne späť s tým, že ďalej žiadali, aby súd konal o celkovej sume 6.296,57 Eur (č. l. 167 rub). Na nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 21.11.2013 (č. l. 183 rub) okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým konanie o zaplatenie sumy 2.022,83 Eur zastavil. Vychádzajúc z dispozitívneho úkonu žalobcov a z kontextu ich vyjadrení v rámci konania pred okresným súdom je zrejmé, že títo sa domáhali každý samostatného nároku na zaplatenie voči žalovanému. Pre potreby dispozitívneho úkonu však tieto samostatné nároky sčítali a dospeli k úhrnnej sume 8.319,40 Eur, z ktorej dispozitívnym úkonom zobrali späť sumu 2.022,83 Eur. Žiadali ďalej konať o ich nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur ako sume zodpovedajúcej súčtu ich samostatných nárokov, ktorých výška bola rovnaká. Okresný súd tak síce konal správne o nároku na náhradu škody vo výške 6.296,57 Eur, avšak vo vzťahu ku každému zo žalobcov sa jednalo o sumu 3.148,285 Eur. Žalobcovia svoj pôvodný návrh, aby každému samostatne bola uhradená žalovaným náhrada škody nezmenili, „iba“ spoločne voči žalovanému odpočítali vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania časť, v ktorej bolo konanie zastavené. Žiaden zo žalobcov však neuviedol, že by sa späťvzatie týkalo iba nároku uplatneného niektorým z nich. 9. Následný postup okresného súdu po vyhlásení uznesenia o čiastočnom zastavení konania, kedy tento nevykonal písomné vyhotovenie tohto uznesenia a nedoručoval ho stranám sporu nebol správny. V čase jeho vyhlásenia upravoval procesný postup súdu Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), ten v ust. § 168 ods. 2 určoval, ktoré uznesenia sa doručujú účastníkom konania (teraz stranám sporu), medzi ne patrili aj uznesenia, proti ktorým bolo prípustné odvolanie. Proti uzneseniu o zastavení konania bolo odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 ods. 3 O.s.p.). Okresný súd však takto nepostupoval a nevykonal písomné vyhotovenie uznesenia o čiastočnom zastavení konania, ani ho nedoručoval. Keďže však uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní, stalo sa vyhlásením pre súd záväzným (§ 170 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd preto správne ďalej aj napriek tomuto pochybeniu pokračoval v konaní o nároku žalobcov na zaplatenie celkovej sumy 6.296,57 Eur. Uvedené procesné pochybenie okresného súdu nepovažoval odvolací súd za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 10. Okresný súd však pri rozhodovaní už dôsledne neprihliadal na to, že žalobcovia si zo sumy 6.296,57 Eur uplatňovali každý „len“ sumu 3.148,285 Eur, preto túto nedôslednosť krajský súd odstránil tak, že rozsudok okresného súdu zmenil, pokiaľ ide o rozčlenenie priznanej istiny s príslušenstvom medzi žalobcov. Má za to, že týmto postupom nedošlo k zásahu do procesných práv strán sporou ani k porušeniu ústavnej zásady práva na spravodlivý proces. Vychádzal z toho, že ak by bol ponechaný výrok o rozsudku okresného súdu, v ktorom nebolo určené, v akom pomere má žalovaný uhradiť priznanú istinu každému zo žalobcov, platí zásada hmotného práva pri solidárnych veriteľoch, že z uvedenej sumy mal každý nárok na rovnaký podiel. 11. Námietky žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach a následnom nesprávnom právnom posúdení veci nepovažoval odvolací súd za opodstatnené. Čo sa týka určenia veľkosti podielov, vychádzal okresný súd správne zo záverov znaleckého posudku Ing. Pavla Krišpinského č. 4/2009. Ten v časti III., označenej ako „Záver“, svojho znaleckého posudku uviedol dôvody, pre ktoré vychádzal z výmery sporných parciel 115.275 m2. Žalovaný v odvolaní uvádza výmeru pôvodnej PK parcely, ktorú stanovil ako súčet KN-C parciel č. 4971/1, 3, 4, 6 a 4972, tvrdil, že údaje v znaleckom posudku nie sú správne, avšak sám neuvádza a neoznačuje konkrétne dôkazy, ktoré by mali správnosť týchto záverov spochybňovať. Odvolací súd nepovažuje za dostatočné poukazovanie na skutočnosť, že PKN parcela 4140 zodpovedá KN-C parcelám. Znalec sa v posudku touto skutočnosťou zaoberal a vysvetlil dôvody, pre ktoré nemožno súčet výmer CKN parciel považovať za výmeru pôvodnej PKN parcely, na základe ktorej určil veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov. 12. Rovnako námietka žalovaného o nemožnosti riešenia otázky veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobcov v súdenej veci bez toho, aby stranami sporu boli všetci do úvahy pripadajúci podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností nie je opodstatnená. S touto námietkou sa vysporiadal odvolací súd už v rámci uznesenia zo dňa 29. októbra 2015 sp. zn. 7Co/131/2015, ktorým bol v poradí prvý rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zrušený. Tam jednoznačne odvolací súd vyjadril názor, že určenie vlastníckeho práva v prejednávanej veci je treba považovať za predbežnú otázku, ktorej vyriešenie je potrebné, aby bolo možné rozhodnúť o veci samej. Situácia, na ktorú poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, t.j., že v prípade určenia vlastníckeho práva musia byť stranami sporu všetci do úvahy pripadajúci spoluvlastníci nehnuteľností, ku ktorej sa vlastnícke právo určuje prichádza do úvahy v prípade, že predmetom konania by bolo takéto určenie. V súdenej veci však predmetom konania je nárok na náhradu škody, nie určenie vlastníckeho práva, toto určenie má charakter prejudiciálnej otázky. V tomto prípade preto nie je namieste odvolacia námietka žalovaného o nedostatku vecnej legitimácie pre neúplný okruh subjektov tvoriacich strany sporu. 13. Žalovaný tiež namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu o vzniku jeho omeškania so zaplatením žalovanej istiny. Túto námietku považoval odvolací súd za opodstatnenú. Súdna prax aj právna teória ustálila, že v prípade, ak medzi účastníkmi záväzkového vzťahu nebol čas plnenia dohodnutý, v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je povinný dlžník plniť deň nasledujúci po dni, ku ktorému bol na plnenie vyzvaný. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by boli žalobcovia žalovaného vyzývali na zaplatenie žalovanej sumy pred podaním žalobného návrhu, treba za takúto výzvu považovať doručenie žaloby. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 10.06.2011 (piatok). Žalovaný tak bol povinný poskytnúť plnenie nasledujúci deň. Keďže však tento deň pripadol na sobotu, v zmysle § 122 Občianskeho zákonníka o počítaní lehôt mu začala plynúť lehota na plnenie nasledujúcim najbližším pracovným dňom, t.j. 13.06.2011. Ak v tento deň žalovanú sumu neuhradil, nasledujúcim dňom sa v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dostal do omeškania so zaplatením žalovanej sumy a žalobcom vzniklo právo na náhradu úrokov z omeškania, a to od 14.06.2011. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v časti úrokov z omeškania zmenil tak, že tieto priznal žalobcom od 14.06.2011a pokiaľ si tieto uplatňovali pred uvedeným dátumom, ich nárok ako nedôvodný zamietol. 14. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Vychádzajúc zo sumy, ktorú si pôvodným žalobným návrhom doručeným okresnému súdu dňa 20.04.2011 žalobcovia uplatňovali a sumou, ktorá im bola priznaná, dospel odvolací súd k zisteniu, že úspech žalobcov predstavoval 63,22 %, potom ich neúspech 36,78 % a čistý úspech 26,44 %, v ktorom rozsahu im priznal nárok na náhradu všetkých trov konania. 15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)