Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13CoZm/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113210466 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113210466.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členiek senátu JUDr. Márie Dubcovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanej: G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX Z., štátna občianka SR, zastúpenej advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., so sídlom T. B. XX, XXX XX Z., v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy 1.200 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11CbZm 38/2013-158 zo dňa 20.9.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11CbZm 38/2013-158 zo dňa 20.9.2016 p o t v r d z u j e . Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 1.020 Eur spolu s 0,06 % úrokom denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do 17.8.2009, so 6 % úrokom ročne zo sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 do zaplatenia a o zaplatenie odmeny v sume 3,40 Eur zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal žalovanú zaviazať na zaplatenie zmenkovej sumy 1.020 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do zaplatenia, úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 1/3 percenta zmenkovej sumy, t.j. 3,40 Eur. Na odôvodnenie podanej žaloby žalobca uviedol, že je majiteľom vlastnej zmenky, ktorú nadobudol indosáciou a je tak nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky. Zmenka bola vystavená žalovanou dňa 6.2.2009 na zmenkovú sumu 1.020 Eur, pričom žalovaná sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 2.6.2009. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ uhradil 0 Eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou bez protestu, indosant nenechal predloženie zmenky zistiť verejnou listinou. Žalobca nárok uplatnil na tlačive návrhu na uplatnenie pohľadávky podľa Článku 4 ods. 1 kapitoly I Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len nariadenie). Okresný súd vyplnil časť I. vzorového tlačiva C na odpoveď a toto doručil žalovanej, aby sa k návrhu vyjadrila. Žalovaná napriek riadnemu doručeniu tlačiva C a ostatných písomností na návrh nereagovala a odpoveď na návrh okresnému súdu nedoručila. 2. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 11CbZm/38/2013-76 zo dňa 25.11.2014 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 1.020 Eur s úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do 17.8.2009, spolu s úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 do zaplatenia a odmenu vo výške 3,40 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Voči tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie, v ktorom vzniesla námietku premlčania žalobcom uplatneného práva. Odvolací súd uznesením č.k. 13CoZm/35/2015-117 zo dňa 24.11.2015 tento rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 1.020 Eur s úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do 17.8.2009, spolu s úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 do zaplatenia a s odmenou vo výške 3,40 Eur a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa s ohľadom na námietku premlčania zaoberať sa otázkou premlčania uplatneného nároku žalobcu a vec opätovne prejednať. 3. Žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 0,19 % úroku denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do 17.8.2009, na základe ktorého dispozitívneho úkonu a za súhlasu žalovanej okresný súd uznesením č.k. 11CbZm/38/2013-128 zo dňa 8.3.2015 rozhodol o čiastočnom zastavení konania v časti o zaplatenie úrokov vo výške 0,19 % denne zo sumy 1.020 EUR od 2.6.2009 do 17.8.2009. 4. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to fotokópie zmenky, pripojeným spisovým materiálom sp. zn. 20Er/3228/2010 a z neho predovšetkým rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16695/2009 a uznesením o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 5. Okresný súd rešpektujúc záväzný právny názor odvolacieho súdu vytýčil vo veci termín ústneho pojednávania, pretože za účelom vyhodnotenia námietky premlčania považoval tento postup za potrebný v zmysle nariadenia. Z argumentácie žalovanej v odvolaní proti prvému meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu vyplynula skutočnosť vedenia exekučného konania a okolnosti týkajúce sa predmetnej zmenky súvisiace s nekalou povahou, či neprípustnosťou nároku, ktorý mal byť zmenkou zabezpečený. Okresný súd zdôraznil, že žalobca argumentáciu žalovanej o zabezpečovacej povahe predmetnej zmenky vo vzťahu ku kauzálnemu záväzku vyplývajúcemu zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej právnym predchodcom žalobcu subjektom Pohotovosť, s.r.o., nespochybňoval ani nevyvracal a v rámci svojej argumentácie zdôrazňoval abstraktnú povahu zo zmenky vyplývajúceho práva. Krajský súd podľa § 186 ods. 2 CSP konštatoval, že skutočnosť zabezpečovacej povahy predmetnej zmenky vo vzťahu ku záväzku žalovanej vyplývajúcemu zo spotrebiteľskej zmluvy v konaní sporná nebola. Okresný súd v nadväznosti na to prihliadal na závery vyplývajúce zo Spoločného stanoviska Občianskoprávneho kolégia NS SR a Obchodnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 20.10.2015. Okresný súd tiež zohľadnil právnu úpravu vyplývajúcu z Článku I., § 17 ods. 2 Zákona zmenkového a šekového v znení účinnom od 23.12.2015 a prihliadol aj na závery vyplývajúce z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 20Er/3228/2010-17 z 21.4.2011 a tiež na skutočnosti vyplývajúce z tohto exekučného spisu. Okresný súd z tohto exekučného spisu konštatoval, že právny predchodca žalobcu Pohotovosť, s.r.o. sa domáhal vydania poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16695/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2010 a ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu sumu 1.020 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1.020 Eur od 2.6.2009 do zaplatenia spolu so zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania. Súčasťou tohto exekučného spisu je aj fotokópia zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu Pohotovosť, s.r.o. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom dňa 6.2.2009 pod číslom 5381119 a fotokópia zmenky, ktorá je totožná so zmenkou, na základe ktorej žalobca v konaní sp. zn. 11CbZm/38/2013 uplatnil svoje právo. Exekučný súd konštatoval v uznesení č.k. 20Er/3228/2010-17 zo dňa 21.4.2011, že označený rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných podmienkach ku spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neprijateľnou podmienkou a je preto neplatná. Exekučný súd preto žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, pričom konštatoval, že rozhodcovský súd vo svojom rozsudku nevenoval náležitú pozornosť ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky, ale priznal oprávnenému plnenie na základe zmenky napriek tomu, že zákon v § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom úvere zakazoval plniť dlh zmenkou. Uznesením č.k. 20Er/3228/2010-26 zo dňa 18.07.2012 Okresný súd Žilina rozhodol o zastavení predmetného exekučného konania a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2012. 6. Vo vzťahu k námietke premlčania okresný súd poukázal na relevantnú právnu úpravu zákona zmenkového a šekového s tým, že právo žalobcu ako majiteľa predmetnej zmenky je právom, ktoré sa premlčuje podľa Článku I., § 70 ods. 2, § 77 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového, nakoľko ide o právo majiteľa zmenky proti vystaviteľovi zmenky, v jednoročnej premlčacej dobe, ktorá v prejednávanej veci na základe predmetnej zmenky začala plynúť odo dňa jej splatnosti, teda od 17.8.2009. K otázke momentu splatnosti zmenky okresný súd vychádzal zo zmenkovej listiny, z ktorej vyplýva, že sa jedná o vistazmenku, teda zmenku splatnú pri predložení a v konaní nebolo sporné, že zmenka bola predložená žalovanej dňa 17.8.2009, čo vyplýva zo skutočnosti uplatnenia postihového nároku žalobcu na zaplatenie 6 % úroku ročne podľa Článku I., § 48 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového od 17.8.2009. Žalovaná v rámci procesnej obrany skutočnosť predloženia zmenky na plnenie 17.8.2009 nespochybnila. Premlčacia doba začala podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynúť od 18.8.2009 a dňa 18.8.2010 uplynula. Pri podaní žaloby vo veci dňom 28.3.2013 potom žalobca právo zo zmenky uplatnil po uplynutí premlčacej doby, a teda oneskorene. Na tieto závery podľa okresného súdu nemá vplyv úprava § 112 Občianskeho zákonníka, a to v nadväznosti na konštatované závery vyplývajúce z uznesenia č.k. 20Er/3228/2010-17 vo vzťahu k absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bolo vedené rozhodcovské konanie, ktoré vyústilo do vydania rozhodcovského rozsudku, keď skutočnosť neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky bránila tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ bol tento vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou, a teda je absolútne neplatná, nemohol na základe takejto doložky byť nárok pred rozhodcovským súdom byť prejednaný a účinne priznaný so všetkými právnymi dôsledkami, najmä v zmysle úpravy § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd tak rozhodol na základe námietky premlčania o zamietnutí žaloby v celom rozsahu, pričom vo vzťahu ku konštatovaniu dôvodnosti námietky premlčania pri uplatnení 6 % úroku ročne zo zmenkovej sumy vychádzal okresný súd z názoru, podľa ktorého úroky majú povahu opakujúcich sa dávok, čo znamená, že povinnosť platiť úroky je založená okolnosťami, ktoré nastali v čase, keď nárok na zaplatenie týchto úrokov vznikol, k čomu došlo momentom splatnosti predmetnej zmenky. Obdobne okresný súd ku zmenkovej odmene vychádzal zo záveru, že sa jedná o postihový nárok podľa Zákona zmenkového a šekového, ktorý je svojim vznikom a možnosťou uplatnenia viazaný na splatnosť zmenky. 7. Okresný súd ďalej uviedol, že pri zamietnutí žaloby na základe vznesenej námietky premlčania nevznikol priestor pre vecné hodnotenie uplatneného práva žalobcu. Napriek tomu okresný súd konštatoval, že aj v prípade, ak by právo žalobcu nebolo premlčané, nebolo by možné žalobe vyhovieť, keď z rozhodnutia exekučného súdu vyplynulo, že exekučný titul priznával plnenie právom nedovolené s poukazom na úpravu § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto závery exekučného súdu, ktoré si okresný súd osvojil, nemajú dopad na platnosť predmetnej zmenky ako abstraktného cenného papiera, avšak odôvodňujú záver o nemožnosti priznania práva na podklade tejto zmenky pri zohľadnení záverov vyplývajúcich z uvedeného spoločného stanoviska a úpravy vyplývajúcej z Článku I., § 17 ods. 1, 2 Zákona zmenkového a šekového v znení účinnom od 23.12.2015. 8. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, a to pri zohľadnení obsahu meritórneho rozhodnutia, ktorým bola žaloba zamietnutá a pri skonštatovaní procesného zavinenia žalobcu na čiastočnom zastavení konania, v nadväznosti na čo žalovaná v celom rozsahu úspešným účastníkom, ktorej tak bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 9. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP. Žalobca namietal, že okresný súd, pokiaľ vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi, tak takéto dokazovanie úverovou zmluvou ani dokazovanie exekučným spisom, žalobca ani žalovaný nenavrhli. Pokiaľ žalobca predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, tak okresný súd bol povinný rozhodnúť len o nárokoch vyplývajúcich z tejto zmenky. Žalovaný podľa článku 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia mohol vznášať námietky voči zmenke, a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Okresný súd mal ďalej za nesporné, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ako aj, že zmenka, ktorá je predmetom sporu je zmenkou zabezpečovacou a žalovaný uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Žalovaný ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Podľa názoru žalobcu okresný súd ignoroval ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb., keďže žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb. vyplýva, že dôkazné bremeno v rovine kauzálnych námietok spočíva na žalovanom a nie na žalobcovi. Ak takéto dôkazné bremeno neunesie, tak je povinný plniť zo zmenky. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000, z ktorého vyplýva, že zmenkový záväzok je úplne samostatný a oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom vzniku tohto zmenkového záväzku. Ďalej žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, z ktorého vyplýva, že ak žalobca uplatnil nároky zo zmenky, ktorú žalovaný podpísal a ktorú pôvodný majiteľ previedol na žalobcu rubopisom, nemôže byť žalobcom uplatnený nárok neprípustný. 10. Žalobca v podanom odvolaní k otázke premlčania uviedol, že uplatnená pohľadávka zo zmenky nie je premlčanou. Premlčacia doba môže začať plynúť až odo dňa splatnosti zmenky, nie od momentu jej vystavenia, pričom žalovaná vystavila zmenku ako tzv. vistazmenku, teda jej splatnosť nastáva predložením na platenie. Doložka na zmenke „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ predstavuje prípustnú modifikáciu lehoty na predloženie zmenky podľa ustanovenia § 34 ods. 1 tretia veta Zákona zmenkového a šekového. Splatnosť zmenky tak nastáva v momente predloženia, pričom predložiť je možné ju v lehote 4 mesiacov od vystavenia. Premlčacia doba začína plynúť až v momente predloženia zmenky na platenie a ku dňu podania návrhu na uplatnenie pohľadávky na súde nebol nárok zo zmenky premlčaný, pretože odo dňa predloženia zmenky na platenie neprešla dlhšia doba ako 3 roky. Preukázanie skutočnosti, že nastalo premlčanie uplatneného nároku zo zmenky, je na strane žalovanej. 11. K prekážke res iudicata žalobca uviedol, že okresný súd dospel k záveru, že zmenka, ktorá je uplatnená v tomto konaní, bola už predmetom rozhodcovského konania a ak v rozhodcovskom konaní bol vydaný rozhodcovský rozsudok, tak tento predstavuje prekážku rozhodnutej veci, res iudicata. K tomuto žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, v ktorom sa poukazuje na to, že ak ...„exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata“. Rovnaký záver prijal Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012, podľa ktorého ....„rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne“. Ďalej z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že ...„aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy“. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 vyplýva, že ...„ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu“. Z uvedených rozhodnutí NS SR vyplýva, že súdy sú povinné prihliadať na neplatnú rozhodcovskú doložku a vyvodiť záver, že rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je nulitným právnym aktom majúcim účinky paaktu. Zároveň nie je prekážkou, že účastník rozhodcovského konania sa uvedenými skutočnosťami proti rozhodcovskému rozsudku nebránil spôsobom, ktorý zákon vyžaduje. V tejto súvislosti obdobného, resp. rovnakého záveru podľa žalobcu bolo potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 zo dňa 17. marca 2011. Okrem uvedeného uznesenia ÚS SR žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE 308/2011. Z tohto jednoznačne vyplýva, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol ako exekučný titul uplatnený v exekučnom konaní proti povinnému, ktorý je v tomto konaní žalovaným, je nulitným právnym aktom, ktorý nevyvoláva žiadne právne účinky a je nutné na neho nazerať akoby neexistoval. Neexistujúci (nulitný) právny akt nemôže zakladať prekážku res iudicata. Okresný súd bol preto povinný na túto nulitnosť rozhodcovského rozsudku prihliadnuť aj v tomto konaní a uplatnený nárok zo zmenky riadne prejednať. V tejto súvislosti žalobca ešte považoval za potrebné uviesť, že Okresný súd Bratislava V v právne zhodnej veci vedenej pod sp. zn. 1CbZm 138/2013, vo veci totožného žalobcu, ale odlišného žalovaného, rozhodol tak, že považoval skorší rozhodcovský rozsudok vydaný na základe totožnej zmenky za nulitný a taký, ktorý nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej a vec žalobcu meritórne prejednal. Táto vec je vedená pod sp. zn. 1CbZm 138/2013 a predstavuje právne totožné veci. Nie je prípustné, aby v rozhodovaní dochádzalo k neodôvodneným rozdielom. Ak teda okresný súd v jednej veci konštatuje, že rozhodcovský rozsudok na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci, je k takému záveru potrebné dospieť konzistentne aj v ostatných veciach. 12. Žalobca v súvislosti so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 93/2015 poukázal na niekoľko príkladov rozhodnutí Oberster Gerichtshof - najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach, a keďže rakúsky ústavný súd nie je oprávnený skúmať ústavnosť rozhodnutí Oberster Gerichtshof, sú tieto rozhodnutia považované za konečné v rámci súdneho systému Rakúskej republiky. Ani nemecká ani rakúska úprava ochrany spotrebiteľa neobsahuje žiadne prelomenie ochranyhodnosti prevodu (rubopisu) v prípadoch zmenky založenej spotrebiteľským vzťahom, čoho dôkazom je: BGH, 25.02.1965 - II ZR 191/62 (Dr. Fisher, Dr. Kuhn, Liesecke, Dr. Bukow a Dr. Schulze. Žalobca v podanom odvolaní uviedol závery a rozhodnutia práve vo vzťahu k ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb. v nadväznosti na Spoločné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 93/2015 so záverom, že samotné stanovisko bez odôvodnenia sa vôbec nezmieňuje o prelomení ochrany nadobúdateľa zmenky podľa § 17 čl. I zákona č. 191/1950 Zb., t.j. o nepotrebnosti preukazovania zlomyseľného konania nadobúdateľa zmenky (indosatára) pri nadobúdaní zmenky, či už na námietku dlžníka alebo bez nej, z čoho jasne vyplýva, že ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb. naďalej platí v celej svojej šírke, že stanovisko sa skutočne týka iba povinnosti ex offo preskúmať zmenkový nárok v intenciách možnej absolútnej neplatnosti podkladového úkonu (kauzálneho úkonu) z dôvodu jeho nekalej povahy alebo neprípustnosti nároku zo zmenky. Stanovisko NS SR č. 93/2015 v žiadnom prípade neprelomilo zásadu ochranyhodnosti prevodu zmenky rubopisom. K prelomeniu došlo až zmenou zákona zmenkového a šekového k 23.12.2015, a to nepochybne bez spätných účinkov na zmenky vystavené pred týmto dátumom. Stanovisko Najvyššieho súdu SR v podstate odmieta aplikovať ochranu zmenkového dlžníka voči indosantovi cestou náhrady škody a tlačí všeobecné súdy do hľadania riešení poskytnutia ochrany dlžníkovi pred ochranou indosatára, avšak nijako neuvádza, že ak aj všeobecný súd zistí neplatnosť kauzálneho úkonu, čo má všeobecný súd okrem prieskumu zmenkového nároku v intenciách neplatného kauzálneho úkonu robiť. Prieskum zmenkového nároku v intenciách neplatnosti kauzálneho úkonu po dobromyseľnej indosácii má ten následok, že sa to nijako nedotýka povinnosti zaplatiť sumu uvedenú na zmenke. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal na rakúsku úpravu ochrany spotrebiteľa pri zmenkových vzťahoch, a to znenie rakúskeho spolkového zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj rozsudok Oberster Gerichsthof, rozhodnutie sp. zn. 1Ob602/87 z 10.6.1987. Žalobca zdôraznil, že neexistuje taký judikát českého, nemeckého alebo rakúskeho súdu, ktorý by umožňoval chrániť zmenkového dlžníka pred dobromyseľným (pri nadobúdaní zmenky) indosatárom tak, že by chránil zmenkového dlžníka bez námietky zmenkového dlžníka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré by mohol namietať voči predchádzajúcemu majiteľovi zmenky. Princíp zákazu zneužitia práva totiž chráni len tých, čo sa o svoje práva starajú. To, že bolo možné zmenkou zabezpečiť sumu len do výšky 30 % (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z.) nie je dôvodom na neplatnosť zmenky, ak suma v nej uvedená presahuje túto sumu. Uvedené je možné považovať len za relatívnu námietku zmenkového zákazu, ktorá je založená na porušení povinnosti veriteľa dlžníka neprijať zmenku v rozpore so zákazom jej prijatia, t.j. na osobných vzťahoch medzi veriteľom a dlžníkom. Neplatnosť zmenky je regulovaná výlučne zákonom č. 191/1950 Zb., a preto nie je možné na ňu aplikovať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka. Zmenka v danom konaní spĺňa všetky náležitosti vyžadované v § 75 zákona č. 191/1950 Zb., tak potom nemôže byť zmenkou neplatnou, a to z dôvodu, že by svojim obsahom alebo účelom odporovala zákonu. Skúmaním kauzy ex offo by dochádzalo k narúšaniu pilierov, na ktorých stojí zmenkové právo a Dohovor o jednotnom zmenkovom práve zo 7.6.1930, čím by dochádzalo k budovaniu nedôvery voči zmenke ako cennému papieru. Názor Najvyššieho súdu SR v odôvodnení stanoviska o tom, že pri uplatnení námietky dlžníka, že žalobca konal vedome na škodu dlžníka, by výkon práva bol v rozpore s dobrými mravmi ako aj v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. (§ 4 ods. 7), je podľa názoru žalobcu nesprávny. V prípade indosácie zmenky, sa zmenka stáva platidlom, takže možnosť vznášať námietky voči nej je obmedzená len na prípady zlomyseľnosti nadobúdateľa pri jej nadobúdaní. Najvyšší súd SR v stanovisku nesprávne vykladá pojem „vedome na škodu veriteľa“ spôsobom, ktorý bol v Rakúsku na Oberster Gerichtshof opustený v roku 1972. Pre porovnanie žalobca poukázal na rozhodnutie OGH 1 Ob 270/57 z 8.1.1958, OGH 5 Ob 275/71 z 25.01.1972 SZ 45/6 - EvBI 1972/190 S 352. 13. Žalobca poukázal na to, že znenie dohody o vyplňovacom práve vo všeobecných obchodných podmienkach nemá žiadne znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože nebude spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oproti zákonnej úprave a navyše sa bude týkať ceny hlavného predmetu plnenia, ktorá bola individuálne vyjednaná, pričom sa v ňom nebude spomínať žiaden zmenkový úrok, ani taký, ktorý je neprimeranej výšky ako sankcia za nesplnenie zmluvnej povinnosti, a potom dohoda o vyplňovacom práve nemala byť ako porušená, keďže dlžník podpísal blankozmenku s údajom, ktorý sa v dohode o vyplňovacom práve nespomínal, čo však, keďže išlo o prejav dlžníka, nie pôvodného veriteľa, znamená, že dohoda o vyplňovacom práve nemôže byť ani neplatná, nielen porušená. Nadobúdateľ zmenky je chránený a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo hrubej nedbanlivosti, čo však v situácii predtlačenej sumy zmenkového úroku a neznalosti všeobecných obchodných podmienok v čase nadobudnutia zmenky znamená, že nadobúdateľ zmenky nemal žiadnu indíciu, aby pátral po dohode o vyplňovacom práve. Vo vzťahu k zmenkovému úroku vo výške 0,25 % denne samotné stanovisko NS SR jednoznačne požaduje posúdiť mieru primeranosti takéhoto úroku a zamietnuť žalobu v časti nad rámec primeranosti. Tento úrok sa počíta od vystavenia zmenky do splatnosti zmenky v prípade zmenky vystavenej na videnie, čo je moment jej predloženia dlžníkovi a od tohto momentu sa počíta zákonný úrok z omeškania vo výške 6 % ročne. Žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 a vzhľadom ku komplexnej argumentácii v odvolaní žiadal žalobca rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené s priznaním trov súdneho konania. 14. Žalovaná cestou právnej zástupkyne vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá predovšetkým z dôvodu relevantnej námietky premlčania. Žalobca sa vo vyjadrení k premlčaniu nároku len stručne vyjadril, pričom ani v jednej pasáži sa nevyjadruje k okamihu, kedy začala plynúť premlčacia lehota napriek tomu, že táto skutočnosť bola pre vec smerodajná. Okresný súd správne vyhodnotil a v konaní ani nebolo sporné, že zmenka bola na platenie žalovanej predložená dňa 17.8.2009, a teda premlčacia doba začala plynúť dňa 18. augusta 2009. Žalovaná tvrdenie žalobcu o dátume predloženia zmenky nerozporuje, iný dátum predloženia zmenky žalobca neoznačil v konaní pred súdom prvej inštancie ani v podanom odvolaní, kde len stroho uvádza, že preukázanie premlčania je na strane žalovanej. Žalovaný v podanom odvolaní ohľadom prekážky res iudicata uviedol, že okresný súd dospel k záveru, že zmenka bola už predmetom rozhodcovského konania. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na odsek 38 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že úprava § 112 Občianskeho zákonníka v spojení s Článkom III., § 5 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového na uvedený záver nemá vplyv a neuplatní sa v nadväznosti na závery vyplývajúce z uznesenia č.k. 20Er/3228/2010-17 vo vzťahu k absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá ako neprijateľná podmienka bránila, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Na základe takejto doložky nemohol byť nárok rozhodcovským súdom vôbec prejednaný a účinne priznaný vydaným rozhodcovským rozsudkom, ktorý by bol riadnym exekučným titulom so všetkými dôsledkami vrátane úpravy podľa § 110 ods. 1 OZ. V zmysle tohto ustanovenia v prípade, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa podľa rozhodnutia malo plniť. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že vydanie predmetného rozhodcovského nálezu a rozhodcovské konanie nemalo žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 a § 112 Občianskeho zákonníka, nakoľko rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovské konanie prebiehalo, bola absolútne neplatným právnym úkonom. Žalovaná tak žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť. 15. Žalobca sa k doručenému vyjadreniu žalovanej k podanému odvolaniu nevyjadril. 16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoZm/3/2017-213 zo dňa 12.9.2017 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.9.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 18. Krajský súd primárne uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval rozhodné ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), a to vzhľadom k jeho účinnosti od 1. júla 2016 podľa ust. § 474 CSP a ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Žalobca v podanom odvolaní kládol dôraz hlavne na charakter konania, ktoré bolo vyvolané pred okresným súdom podaným návrhom, a to konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“) a uplatneného nároku, ktorý vychádzal z predloženého originálu zmenky ako cenného papiera abstraktnej povahy, s poukazom aj na ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb., keď podľa názoru žalobcu nebolo možné vznášať kauzálne námietky, na ne prihliadať a tým ani viesť dokazovanie v smere kauzy, čím podľa žalobcu ako odvolateľa boli porušené ustanovenia Nariadenia, ako aj koncentračná zásada konštruovaná týmto Nariadením, pokiaľ žalovaný nevzniesol námietky voči zmenke podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Žalobca súčasne v odvolacom konaní namietal závery Spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, na ktoré poukázal aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom k rozsahu a podstate odvolacích dôvodov žalobcu primárne krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. 23. Krajský súd na základe odvolacích dôvodov žalobcu nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k takým vadám, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to ani po skutkovej, ani po právnej stránke. Nemožno sa stotožniť s námietkami žalobcu ako odvolateľa ohľadom vykonávania dôkazov súdom prvej inštancie listinami, a to úverovou zmluvou, exekučným spisom, prípadne ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré neboli sporovými stranami navrhované. Okresný súd postupoval vecne správne, ak s prihliadnutím na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení č.k. 13CoZm/35/2015-117 zo dňa 24.11.2015 zameral svoj procesný postup na posúdenie dôvodnosti žalovanou uplatnenej námietky premlčania nároku žalobcu. Okresný súd rovnako nepochybil, ak pri svojom procesnom postupe zohľadnil vyvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky s prihliadnutím na závery Spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 93/2015. 24. Krajský súd vzhľadom k uplatnenému nároku žalobcu, jeho posúdeniu okresným súdom a doterajšej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací konal a v predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných pred 20. októbrom 2015 vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného nároku, v kombinácii s účelom Nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter kauzy stojacej za zmenkou, tak v danom momente tohto konania a rozhodovania bolo potrebné vychádzať z vývoja rozhodovacej praxe súdov SR v dotknutých veciach, ktorú zjednocuje prijaté Stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných č. 93 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015 ako Spoločné Stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Práve s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý spočíva v zabezpečení jednotného rozhodovania súdov v totožných či obdobných veciach, potom aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací bol povinný rešpektovať relevantnú judikatúru, ako aj prijaté zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená to, že sa nemôže vyvíjať judikatúra najvyššieho súdu, čo platí aj k rozhodovacej praxi odvolacieho súdu. 25. Okresný súd za dodržania ustanovení Nariadenia a cez úpravu čl. 19 Nariadenia v spojení s ustanoveniami O.s.p. a CSP vo vzťahu k dokazovaniu správne postupoval, vychádzajúc i zo Spoločného Stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015, pod č. 93, podľa ktorého: „I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie. II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje“, keď zabezpečil prieskum nároku uplatneného žalobcom v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má žalovaný nárok svoj základ, a to v situácii, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku predložil súdu zmenku. Teda na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu ako aj z dôvodu komplexného posúdenia existencie záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, a tiež za účelom posúdenia žalovanou vznesenej námietky premlčania, súd prvej inštancie v konaní zabezpečil exekučný spis súvisiaci so zmluvou, ktorá bola uzavretá medzi žalovanou ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého okresný súd zistil spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy. 26. Vo vzťahu k záverom okresného súdu zvýrazňuje krajský súd, že okresný súd sa prioritne zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou, pričom konštatoval nespornosť okolností vyplývajúcich z predloženého návrhu žalobcu na uplatnenie pohľadávky v zmysle Nariadenia, kde žalobca požadoval zákonný zmenkový úrok 6 % ročne z uplatnenej zmenkovej sumy 1.020 Eur od 17.8.2009 až do zaplatenia. Okresný súd vecne správne poukázal na vznik nároku veriteľa na zaplatenie tohto úroku, ktorý je podľa Článku I., § 48 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového viazaný na splatnosť zmenkovej sumy, keď postih v rozsahu 6 % úrokov zákon priznáva veriteľovi odo dňa zročnosti. Ak žalobca v návrhu na uplatnenie pohľadávky uvádza ako deň zročnosti dátum 17.8.2009 s tým, že zmenku k zaplateniu žalovanej predložil jeho právny predchodca v postavení indosanta, tak samotný žalobca s ohľadom na charakter predmetnej zmenky, ktorá je vistazmenkou, teda zmenkou splatnou na videnie, ktorá je zročná pri predložení (Článok I., § 34 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového) vymedzil dátum 17.8.2009 ako dátum, kedy bol a zmenka predložená na platenie žalovanej, čím sa zároveň stala splatnou. Žalovaná tento dátum v konaní nepoprela, a preto okresný súd vecne správne konštatoval, že sa jedná o skutočnosť medzi stranami nespornú. Žalobca sa k záverom okresného súdu ohľadom premlčania uplatnenej pohľadávky vyjadril v podanom odvolaní veľmi stručne v odsekoch 21., 22. a 23. tohto odvolania (č.l. 177 rub spisu), kde však neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s vecne správnymi závermi súdu prvej inštancie. Samotný žalobca poukázal na skutočnosť, že premlčacia doba začína plynúť až odo dňa splatnosti zmenky a nie od momentu jej vystavenia. Okresný súd však plynutie premlčacej doby nepočítal odo dňa vystavenia zmenky, ale práve odo dňa splatnosti zmenky, ktorý samotný deň žalobca vymedzil dňom 17.8.2009 ako bolo uvedené vyššie. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu ku konaniu, ktoré medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou prebiehalo pred rozhodcovským súdom, kde okresný súd konštatoval, že vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bolo vedené rozhodcovské konanie, nemohli nastať účinky v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k premlčaniu právoplatným rozhodnutím priznaného nároku, ani vo vzťahu k § 112 OZ o prerušení premlčacej doby počas konania, v ktorom veriteľ uplatnil nárok voči dlžníkovi, žalobca v podanom odvolaní nenapadol, a preto za viazanosti odvolacieho súdu rozsahom podaného odvolania nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Vo vzťahu k dĺžke premlčacej doby okresný súd konštatoval jednoročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti zmenkového nároku, teda od 18.8.2009 a ktorá dňom 18.8.2010 uplynula. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil. Okresný súd vychádzal z premlčania upraveného v Článku I., § 70 ods. 2 Zákona zmenkového a šekového s tým, že v danom prípade sa jedná o práva majiteľa zmenky proti vystaviteľovi zmenky, ktoré sa premlčujú v jednoročnej lehote. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na predloženú zmenku, z ktorej žalobca uplatnil nárok voči žalovanej a ktorá je vo fotokópii založená na č.l. 10 súdneho spisu. Z tejto zmenky je zrejmé, že sa jedná o vlastnú zmenku vystavenú žalovanou, a teda nárok uplatnený žalobcom voči žalovanej je nárokom uplatneným veriteľom na základe vlastnej zmenky voči vystaviteľovi vlastnej zmenky. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na Článok I., § 78 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového, v zmysle ktorého je vystaviteľ vlastnej zmenky zaviazaný rovnako ako prijímateľ cudzej zmenky. Vystaviteľ vlastnej zmenky tak aj vo vzťahu k premlčaniu má obdobné postavenie ako príjemca zmenky cudzej, a teda premlčacia doba na práva zo zmenky uplatnené voči vystaviteľovi vlastnej zmenky je v zmysle ustanovenia Článku I., § 70 ods. 1 Zákona zmenkového a šekového trojročná. Tento záver však nemal vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko pri aplikácii trojročnej premlčacej doby, s prihliadnutím na splatnosť zmenkového nároku 17.8.2009, uplynula táto trojročná doba dňom 17.8.2012. Žalobca podal návrh na uplatnenie pohľadávky v zmysle Nariadenia voči žalovanej na Okresnom súde Žilina dňa 28.3.2013, čím žalobca svoje právo voči žalovanej uplatnil po uplynutí premlčacej doby. Žalobcovi tak toto právo vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovanou nie je možné v konaní priznať. 27. Vecne správny je tiež podporný záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že žalobe by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, ak by námietka premlčania nebola dôvodná, a to s prihliadnutím na skutočnosti zistené exekučným súdom vo vzťahu k uplatnenému zmenkovému nároku s poukazom na úpravu § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Krajský súd je názoru, že za situácie, kedy bolo zrejmé postavenie žalovanej ako spotrebiteľa v úverovom vzťahu s predchádzajúcim majiteľom zmenky, ktorá poskytnutý spotrebiteľský úver zabezpečovala, je potrebné vychádzať z uvedeného spoločného stanoviska, aj keď v rozhodnom období (do 31.12.2010, zmenka vystavená dňa 06.02.2009) samotné vystavenie zmenky v spotrebiteľských vzťahoch bolo povolené, rovnako tak indosácia zmenky zabezpečovacej spotrebiteľský úver, v danej veci bolo dôvodné poskytnutie ochrany súdom prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd zhodne so spoločným stanoviskom zdôrazňuje, že „Ani nariadenie ani OSP neobmedzuje odporcu v tom, aké námietky môže uplatniť. Ak by vzhľadom na uplatnené námietky odporcu súd dospel k záveru, že navrhovateľ vedome konal na škodu odporcu ako dlžníka z indosovanej zmenky, pretože pri nadobudnutí zmenky, na ktorej je uvedené číslo spotrebiteľskej zmluvy vedel, že sa jedná o zmenku na rad, ktorá v zásade zbavuje dlžníka možnosti uplatniť voči novému majiteľovi zmenky námietky v zmysle § 17 ZZŠ a z údaju o čísle zmluvy (tzv. hodnotová doložka, ktorá informuje o kauzálnom vzťahu vedúcemu k použitiu zmenky a okolností svojich vzťahov k remitentovi musel vedieť, že zmenka sa týka spotrebiteľského vzťahu), výkon práva navrhovateľa by tak vzhľadom na konkrétne zistené okolnosti bol v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 OZ, ako aj so ZSÚ v znení platnom do 31.12.2010, pretože indosácia zmeniek zabezpečujúcich záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy v posudzovaných okolnostiach predmetných prípadov bola v rozpore s ust. § 4 ods. 7 citovaného zákona v znení platnom do 31.12.2007; toto platí aj pre ust. § 4 ods. 6, 7 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2008 do 31.12.2010“. 28. „Pokiaľ by sme dospeli k záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv (ust. §17 obsahuje úpravu, podľa ktorej kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu povinnosti na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný“. 29. „Určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno- právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR“. 30. Na základe uvedeného potom aj v rámci tohto odvolacieho konania bolo potrebné prihliadnuť na Spoločné Stanovisko Najvyššieho súdu SR v spojení aj s rozhodnou zákonnou úpravou, pričom okresný súd vyvodil vecne správny záver k uplatnenému nároku žalobcom, ak žalobu vo zvyšku uplatneného zmenkového úroku, 6% ročného úroku a zmenkovej odmeny zamietol nielen na základe dôvodne uplatnenej námietky premlčania ale aj cez ochranu žalovanej ako spotrebiteľa. Okresný súd postupoval vecne správne, ak pohľadávku žalobcu podrobil prieskumu na základe nariadeného pojednávania, ktorý prieskum bol v súlade aj s vyvíjajúcou sa rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, za vzatia do úvahy aj Spoločného Stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015, aby sa tak zabezpečil princíp právnej istoty pri rozhodovaní v druhovo rovnakých veciach, ktorý princíp právnej istoty patrí k základným znakom právneho štátu. 31. Krajský súd dodáva, že posudzované rozhodnutie okresného súdu v napadnutých výrokoch tak z procesného ani vecno-právneho hľadiska nevybočilo z rámca daného právnou úpravou aplikovanou okresným súdom, relevantnou pre rozhodnutie v danej veci aj s uvádzaným Spoločným Stanoviskom NS SR. Pokiaľ vznášal žalobca v podanom odvolaní aj právnu argumentáciu vo vzťahu k Spoločnému stanovisku Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, krajský súd uvádza, že práve princíp právnej istoty ako znak právneho štátu, ktorým nepochybne Slovenská republika je, si vzhľadom k rozdielnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vyžadoval zaujať zjednocujúci postoj k právnej ochrane spotrebiteľa v takomto druhu vyvolaných súdnych sporov s uplatneným nárokom zo zabezpečovacej zmenky, a ak sa týchto právnych záverov Najvyššieho súdu SR držal v rámci rozhodnutia okresný súd a vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajský súd, tak tento postup je zákonným postupom bez ohľadu na rozhodovaciu činnosť iných súdov, súdov iných štátov, na ktoré odkazoval žalobca v odvolaní. 32. V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol, ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania. Výrok o trovách prvoinštančného konania nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení rozhodnutia vo výroku o veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny. 33. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, ktorej tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.