Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/383/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114219095 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114219095.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY C. súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, J., v konaní o zaplatenie 418,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/180/2014-52 zo dňa 23.07.2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh žalobcu zamietol a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a . Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 154,07 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.06.2011 do 20.12.2011 vo výške 3,45 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 154,07 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 01.05.2014). 3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nárok žalobcu je len čiastočne dôvodný. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 a oznámenia zo dňa 15.10.2012 mal súd za preukázané, že pohľadávka voči žalovanej bola postúpená na žalobcu, a teda žalobca je v tomto konaní aktívne vecne legitimovaný. Právny predchodca žalobcu (A., a. s.) a žalovaná uzavreli dňa 12.01.2007 zmluvu o splátkovom úvere, t. j. o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z.), na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 763,46 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 59-tich mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci vo výške 22,01 eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 20.12.2011. Predmetná zmluva obsahovala všetky podstatné a zákonom vyžadované náležitosti (§ 4 ods. 2 ZoSU). Žalovaná si svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnila, čo v tomto konaní nijako nerozporovala, ktorú skutočnosť má preto súd za preukázanú. V zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy (od 01.05.2014) súd prvej inštancie prihliadal na premlčanie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo, t. j. u úradnej povinnosti, z ktorého dôvodu pristúpil k posúdeniu, či nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní nie je premlčaný. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z návrhu žalobcu mal za preukázané, že žalobca si v tomto konaní uplatnil neuhradené splátky od 20.06.2010 do 20.12.2011 spolu vo výške 418,19 eur. Návrh žalobcu bol podaný dňa 05.06.2014. Premlčacia doba podľa súdu prvej inštancie v tomto prípade plynie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko jeho aplikácia je v prospech spotrebiteľa a v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 OZ sa Občiansky zákonník uplatní prednostne vo všetkých právnych vzťahoch, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní tak, ako to tvrdil žalobca, je v tomto prípade vylúčená ustanovením § 52 ods. 2 OZ. Podľa súdu prvej inštancie je všeobecná premlčacia doba podľa § 101 OZ trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť prvý raz, súd mal za to, že všetky splátky splatné do dňa 05.06.2011 sú premlčané a teda je návrh potrebné v tejto časti zamietnuť. Ostatné splátky, t. j. splátky splatné po 05.06.2011, t. j. splátky splatné od 20.06.2011 do 20.12.2011 nie sú premlčané, a teda žalobca má voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy spolu vo výške 154,07 eur (7 x 22,01 eur) z titulu neuhradenia dlžných splátok úveru. Súd prvej inštancie preto rozhodol o návrhu žalobcu v časti istiny tak, že žalovanú zaviazal na úhradu sumy 154,07 eur žalobcovi a v zostávajúcej časti istiny návrh žalobcu zamietol. Žalobca si v konaní s poukazom na omeškanie dlžníka, t. j. žalovanej uplatnil aj úrok z omeškania vyčíslený na sumu 28,19 eur, a to zo splátok splatných za obdobie od 21.06.2010 do 20.12.2011. Súd prvej inštancie konštatoval, že splátky splatné do 20.05.2011 sú premlčané, z ktorého dôvodu je premlčaný aj nárok na zaplatenie ich príslušenstva, ktorého právny osud je nevyhnutne spätý s existenciou primárneho dlhu. Pokiaľ ide o príslušenstvo splátok splatných od 20.06.2011, žalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti tej-ktorej splátky nasledovne: 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.06.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,99 eur, 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.07.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,82 eur, 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.08.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,66 eur, 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.09.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,49 eur, 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.10.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,33 eur, 9 % ročne zo sumy 22,01 eur od 21.11.2011 do 20.12.2011 vo výške 0,16 eur, 9 % ročne zo sumy 418,19 eur od 21.12.2011 do zaplatenia. Úroky z omeškania boli uplatnené správne v sadzbe 9 % v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorá neprevyšuje najvyššiu zákonnú prípustnú hranicu úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi jednak nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zosplatnených ku dňu 20.12.2011 (ku dňu konečnej splatnosti úveru) vo výške 3,45 eur, ako aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 154,07 eur (suma istiny, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal v tomto konaní) od 21.12.2011 (deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru) až do zaplatenia. Vo zvyšku návrh v časti príslušenstva s poukazom na vyššie uvedené zamietol. Súd prvej inštancie návrhu vyhovel len čiastočne. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Žalobca bol v konaní úspešný len v časti o zaplatenie sumy 157,52 eur (154,07 eur + 3,45 eur), t. j. 35,28 % celkovo uplatnenej pohľadávky. Žalovaná bola v konaní úspešná v zostávajúcej časti, t. j. 288,86 eur (446,38 eur - 157,52 eur), ktorá suma predstavuje 64,71 % z predmetu sporu. Čistý úspech žalovanej potom predstavuje 29,43 %, z ktorého dôvodu má žalovaná nárok na náhradu trov konania. Nakoľko si však žalovaná náhradu trov konania neuplatnila a v konaní jej žiadne trovy ani nevznikli, súd prvej inštancie jej náhradu trov konania nepriznal. 4. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu v časti, v ktorej súd žalobný návrh zamietol. Poukázal na to, že so zamietnutím žaloby nesúhlasí, nakoľko zastáva názor, že okresný súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby. Zdôraznil, že v danom prípade je nutná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, vrátane ustanovení týkajúcich sa premlčania. Žalobcovi vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, keďže bolo potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Poukázal pritom na to, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa 12.01.2007, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Pričom podľa § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v predmetnom prechodnom ustanovení. Navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že vyhovie návrhu žalobcu. 5. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila. 6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku návrh zamietol postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil. Rovnako aj vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. Zároveň odvolací súd konštatuje, že výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 154,07 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.06.2011 do 20.12.2011 vo výške 3,45 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 154,07 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku, sa nedotkol. 7. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. 8. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery súdu prvej inštancie. 9. Odvolanie žalobcu obsahuje v zásade tri odvolacie námietky. Žalobca nesúhlasí s aplikáciou ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ustanovení § 397 Obchodného zákonníka. Zároveň namieta spotrebiteľský charakter zmluvy v súvislosti s tým, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, pričom zmluva bola uzavretá 12.01.2007. Okrem toho namieta, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. 10. Všetky tri odvolacie námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. 11. Vo vzťahu k prvým dvom odvolacím námietkam má odvolací súd za to, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou je rozhodne vzťahom spotrebiteľským a tým pádom použitie ustanovení o spotrebiteľskom práve je plne namieste a súd prvej inštancie ich správne použil aj s riadnym odôvodnením. V tomto prípade nemôže obstáť argumentácia žalobcu, že až ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinným odo dňa 01.01.2008 možno na obdobné vzťahy použiť normy spotrebiteľského práva, nakoľko aj pred účinnosťou tohto ustanovenia boli v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené právne normy týkajúce sa spotrebiteľov, napríklad zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý definuje pojmy spotrebiteľ, spotrebiteľský úver, veriteľ v rámci spotrebiteľského vzťahu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo znenie ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenie § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne uvedené v ustanovení § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neprijateľnosťou. Rozhodnutie korešponduje aj s prebratím smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k právnemu poriadku, upravujúci režim spotrebiteľských zmlúv. 12. Na zdôraznenie odvolací súd považuje za potrebné dodať, že hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv, a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34, ďalej len „smernica“). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. 13. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní. 14. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 16. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je preto podľa odvolacieho súdu potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Podľa odvolacieho súdu nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa podľa odvolacieho súdu nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa ako žalovanej na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013). V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu premlčacia doba splátky splatnej dňa 20.05.2011 uplynula dňa 20.05.2014 tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Žalobný návrh bol doručený súdu dňa 05.06.2014, t. j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. 17. Súd prvej inštancie správne zamietol žalobný návrh žalobcu ohľadne premlčaných splátok úveru, keď ustálil, že splátky úveru splatné od 20.06.2010 do 20.05.2011 sú premlčané, keďže neboli uplatnené v zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej lehote, keď si prvýkrát žalobca mohol uplatniť nárok na zaplatenie týchto splátok od 20. dňa mesiaca, pričom splátka splatná dňom 20.05.2011 musela byť uplatnená najneskôr dňom 21.05.2014. Nárok však bol uplatnený na súde dňa 05.06.2014. Rovnako správne ustálil súd prvej inštancie, že pokiaľ si žalobca uplatnil i nárok na vyčíslený úrok z omeškania zo splatných splátok úveru a na základe uhradených platieb za rozhodné obdobie, keďže uplatnený nárok bol sčasti premlčaný s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa úroky premlčujú rovnako v lehote 3 rokov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p., pretože je vecne správny. 18. V danom prípade neobstojí ani námietka odvolateľa ohľadne zohľadnenia 4-ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka. Skutočnosti, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie pri posúdení otázky premlčania, sú pre začiatok plynutia premlčacej lehoty dostatočne ozrejmené, a to aj v kontexte skutočnosti, ktorá ani medzi účastníkmi sporná nebola. 19. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keďže tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi. 20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva žalovanej v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešná. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)