Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 30S/47/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200212 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5017200212.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: Amirp, spol. s.r.o., so sídlom Tatranská 298, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 31 605 435, právne zast. LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2017/7154-2/25095/21/NEM zo dňa 03.04.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňový správny orgán Krajský pamiatkový úrad Žilina rozhodnutím č. KPUZA-2017/462-2/2153/MAG zo dňa 11.01.2017, ako správny orgán príslušný podľa § 9 ods. 5 a § 11 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane pamiatkového fondu“) v zmysle § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) na základe žiadosti žalobcu v zmysle § 32 ods. 2, 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu rozhodol podľa § 32 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu o zámere obnovy časti národnej kultúrnej pamiatky - Tržnica, situovanej na parcele č. KN 324, katastrálne územie Žilina, ktorá je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok pod číslom 10064/1 tak, že ..,,navrhovaný zámer v rozsahu výmeny zatváracích kovových brán na objekte zo Zaymusovej ulice a ulice Horný Val za nové bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120, špecifikované v grafickej prílohe žiadosti je z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom neprípustný.“ V odôvodnení prvostupňového správneho rozhodnutia správny orgán konštatoval, že predmetná kultúrna pamiatka „Tržnica“ je kompaktná bloková dvojpodlažná budova, situovaná na južnom okraji Mestskej pamiatkovej rezervácie Žilina. Objekt bol postavený v rokoch 1941 - 1942 na mieste troch pôvodných domov podľa projektu architektov M. X. a I. I.. Dvojúrovňová tržnica mala krytú prízemnú časť, na prízemí boli otvorené predajné plochy. V pasáži plynule nadväzujúcom na komunikačnú sieť mesta boli malé obchodíky. V 60. rokoch prestavali objekt na veľkopredajňu „SMER“ a pôvodná voľná dispozícia poschodia bola čiastočne upravená na administratívne účely. Posledná väčšia stavebná úprava je z roku 1998, kedy bola predajná plocha na prízemí rozšírená na úkor skladových priestorov. Fasády objektu sú realizovaná v jednotnom štýle, ich architektonický účinok je založený na kontraste plných stien obložených tehlovo-červeným keramickým obkladom a sklobetónových plôch, presvetľujúcich v dvoch súvislých pásoch priestory prízemia i poschodia. V strednom trakte sa na úrovni prízemia objavujú menšie plochy celozasklených stien v oceľových rámoch. Výklady, ako aj okenné otvory majú kovové - oceľové rámy. Objekt bývalej tržnice je príkladom kvalitnej funkcionalistickej architektúry, ktorá v dobe svojho vzniku bola jednou z najmodernejších na Slovensku, - na svoju dobu mala nápadité a prevádzkovo čisté dispozičné riešenie. Objekt je hodnotný aj svojím celkovým architektonickým výrazom, čistým kompozičným a materiálovým riešením južnej a severnej fasády, aj napriek niektorým neskorším nevhodným úpravám. Prvostupňový orgán v danej veci nenariadil v zmysle § 38 Správneho poriadku vykonanie miestnej obhliadky národnej kultúrnej pamiatky, nakoľko predložený obsah zámeru a ním poznané skutočnosti o jej aktuálnom stave mu poskytovali spoľahlivé podklady pre vydanie rozhodnutia. Predložené podanie následne preskúmal a na základe dostupných podkladov a vizuálnej obhliadky predmetnej národnej kultúrnej pamiatky podľa § 32 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu vo výrokovej časti rozhodnutia uviedol, že predložený zámer je neprípustný. Žalobca predložil návrh, v ktorom navrhol vymeniť existujúce kovové brány za bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120 v zmysle grafickej dokumentácie žiadosti. Existujúce zatváracie brány na objekte sú na svojom mieste situované od doby svojho vzniku, ako prvé uzavretie priestoru tržnice. Predmetné brány sú súčasťou pamiatkovej hodnoty objektu, ktorý má ucelenú materiálovú koncepciu a architektonický výraz, ktorý je potrebné zachovať. Kovové zatváracie brány sú aj predmetnom pamiatkovej ochrany národnej kultúrnej pamiatky, nakoľko sú súčasťou jej vizuálu a majú aj svoju historickú a estetickú hodnotu. Výmena brán je možná len za identickú materiálovú a tvarovú kópiu, alebo je možné pristúpiť k jej rekonštrukcii. Bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120 navrhované žalobcom sú nevhodné z hľadiska ich estetického pôsobenia v súvsťažnosti s národnou kultúrnou pamiatkou a jej pamiatkovými hodnotami. 2. Na základe odvolania žalobcu vydal žalovaný dňa 03.04.2017 rozhodnutie č. PUSR-2017/7154-2/25095/21/NEM, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Žalovaný dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 ods. 3, § 16 ods. 1, § 27, § 28 ods. 1 písm. b), § 28 ods. 2 písm. a, b, § 29 ods. 1, § 32 ods. 1, 2, Zákona o ochrane pamiatkového fondu ako aj ustanoveniami Správneho poriadku. Na základe uvedených ustanovení Zákona o ochrane pamiatkového fondu je zrejmé, že každý vlastník kultúrnej pamiatky je povinný pri akejkoľvek úprave kultúrnej pamiatky alebo jej časti vyžiadať si pred začatím samotných prác na obnove rozhodnutie o prípustnosti zámeru obnovy u príslušného krajského pamiatkového úradu. V konaní o zámere obnovy krajský pamiatkový úrad, ako kompetentný orgán na úseku ochrany pamiatkového fondu, posúdi, či je zámer obnovy prípustný z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom. Pokiaľ zámer prípustný je, v rozhodnutí o zámere obnovy príslušný krajský pamiatkový úrad určí podmienky, za ktorých zámer možno vykonávať. Až na základe rozhodnutia o zámere obnovy môže vlastník kultúrnej pamiatky pristúpiť k spracovaniu prípravnej a projektovej dokumentácie potrebnej pre realizáciu samotných prác. Vlastník je tiež povinný pri spracovaní prípravnej a projektovej dokumentácie konzultovať s príslušným krajským pamiatkovým úradom a následne prípravnú a projektovú dokumentáciu predložiť na krajský pamiatkový úrad, ktorý k nej vydá záväzné stanovisko ako podklad pre konanie príslušného stavebného úradu. Uvedený postup sa v zmysle Zákona o ochrane pamiatkového fondu aplikuje nielen v prípade stavebného konania, ale aj v prípade ak práce možno vykonávať iba na základe ohlásenia. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s odborným názorom prvostupňového správneho orgánu vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za dostatočné, preukazujúce historickú a vizuálnu hodnotu existujúcich zatváracích kovových brán na predmetnej národnej kultúrnej pamiatke a pripúšťajúce možnosť výmeny týchto brán, avšak za materiálové a tvarové kópie, prípadne rekonštrukciu existujúcich brán. Tvrdenie žalobcu, že prvostupňový správny orgán principiálne nepripustil výmenu brán považoval za irelevantné, nakoľko z výroku napadnutého prvostupňového rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, že neprijateľný je len konkrétny zámer žiadosti výmeny existujúcich brán za konkrétne bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120. K námietke žalobcu ohľadne proporcionality jeho vlastníckych práv v pomere k právu na ochranu kultúrnej pamiatky podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu žalovaný uviedol, že podľa čl. 3 Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva č. 91/2001 je ochrana kultúrneho dedičstva verejným záujmom. Ako vyplýva z citovaného § 1 ods. 2 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, pamiatkový fond je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky a jeho zachovanie je verejným záujmom. Zároveň zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vymedzuje vzťah vlastníctva a ochrany pamiatkového fondu v Čl. 20 ods. 3. Z uvedeného článku je zrejmé, že Ústavou garantované základné právo na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu kultúrneho dedičstva, ale naopak, tieto dve základné práva sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú koherentný vzťah, keď jedno základné právo dopĺňa a vytvára hranice toho druhého. Ústava teda bráni vlastníkovi vo výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom, pretože právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi Slovenskej republiky. Pokiaľ je predmetom vlastníckeho práva národná kultúrna pamiatka, jej vlastník je vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v súlade s pamiatkovým zákonom, ktorého cieľom je ochrana pamiatkového fondu. Tu je tiež potrebné zdôrazniť, že v súlade s prezumpciou znalosti práva si každý vlastník národnej kultúrnej pamiatky musí byť plne vedomý povinností podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Žalovaný zastával názor, že prvostupňový správny orgán vydaním napadnutého rozhodnutia neobmedzoval neprimerane vlastníka v jeho vlastníckych právach, ale postupoval v zmysle platných právnych predpisov, nakoľko vizuálna stránka brán priamo a vo veľkej miere ovplyvňuje pamiatkové hodnoty predmetnej národnej kultúrnej pamiatky, a to najmä hodnotu autenticity, estetického pôsobenia a hodnotu architektonického diela. Vzhľadom k požiadavkám ochrany pamiatkového fondu, jednoznačne stanoveným vo vyššie uvedených záväzných právnych predpisoch a odborných podkladoch, vyhodnotil žalovaný odvolanie ako neopodstatnené. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca, ktorý navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného a vrátil vec na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že podaním doručeným prvostupňovému správnemu orgánu dňa 15.12.2016 v zmysle § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu žiadal o záväzné stanovisko k zámeru obnovy časti kultúrnej pamiatky - výmena kovových brán za nové bezpečnostné rolovacie brány na národnej kultúrnej pamiatke z dôvodu ohrozenia života a zdravia chodcov. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu žalobca podal v zákonnej lehote dňa 01.02.2017 odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím. Rozhodnutie žalovaného považuje za vecne nesprávne, nedostatočne zohľadňujúce oprávnené požiadavky žalobcu, bez záujmu uviesť do rovnováhy množstvo povinností, ktoré žalobcovi ako vlastníkovi národnej kultúrnej pamiatky zo zákona vyplýva a jeho požiadavky na zvyšovanie prosperity objektu. Hlavným dôvodom výmeny existujúcich brán za nové je ich havarijný stav, ktorý ohrozuje návštevníkov národnej kultúrnej pamiatky, ako aj ľudí prechádzajúcich cez pešiu zónu situovanú cez národnú kultúrnu pamiatku, nakoľko priestory národnej kultúrnej pamiatky sú využívané na prenájom ďalším subjektom. Žalobca naďalej zastáva názor, že práve v prípade, ak brány na národnej kultúrnej pamiatke nevymení, môže dôjsť k jej ohrozeniu alebo zničeniu, a to zo strany vandalov, ktorým by mohli bezpečnostné rolovacie brány zamedziť vstup do pamiatky. Uvedený typ brány aktuálne osadenej na národnej kultúrnej pamiatke nevyhovuje základným požiadavkám na bezpečnosť a ochranu majetku a ani samotnej národnej kultúrnej pamiatky ako takej. Z hľadiska podnikateľských aktivít žalobcu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu natoľko obmedzujúce, že môže viesť k škodám na majetku žalobcu, ako aj v krajnom prípade k ublíženiu na zdraví ľudí prechádzajúcich cez pešiu zónu. Za základný argument považuje žalobca fakt, že v prípade, ak mal žalovaný alebo pred tým už aj prvostupňový správny orgán pochybnosti, resp. námietky k umiestneniu informačných reklamných zariadení na národnej kultúrnej pamiatke, žalobca mal za to, že mal rozhodnúť o prípustnosti zámeru návrhu na výmenu brán na národnej kultúrnej pamiatke a svoje prípadné pripomienky a námietky pretaviť do podmienok, za ktorých udelí súhlas s ich umiestnením. Takýto postup mu umožňuje ustanovenie § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Žalobca s poukazom na § 27 ods. 1 a § 28 ods. 2 písm. a) Zákona o ochrane pamiatkového fondu bol toho názoru, že žalovaný svojím rozhodnutím bráni žalobcovi, aby si riadne plnil povinnosti, ktoré mu ukladá Zákon o ochrane pamiatkového fondu, t. j. že žalovaný priamo núti žalobcu, aby porušoval tento zákon. Žalovaný svojím konaním jednoznačne bráni napĺňaniu základnej požiadavky a priority, nie len štátu, ale taktiež celej spoločnosti, ktorá predstavuje ochranu života a zdravia a zabezpečenie bezpečnosti pre ľudí. Napadnuté rozhodnutie žalovaný riadne neodôvodnil aj napriek tomu, že to je jeho zákonná povinnosť (§ 47 Správneho poriadku), resp. napadnuté rozhodnutie odôvodnil len veľmi všeobecne a až vyhýbavo, pričom s niektorými dôvodmi sa vôbec nevysporiadal. 4. Vo vyjadrení zo dňa 24.08.2017 žalovaný nesúhlasil so žalobou žalobcu v celom jej rozsahu. Žalovaný má za to, že žaloba je zmätočná, nakoľko žalobca uvádza, že žiadal o vydanie záväzného stanoviska podľa § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu k umiestneniu informačných reklamných zariadení na predmetnej národnej kultúrnej pamiatke, pričom súvisle prechádza do námietok o nepovolení osadenia bezpečnostných brán, ktorými podľa jeho tvrdení dochádza k ohrozeniu životov a zdravia každodenne prechádzajúcich ľudí cez národnú kultúrnu pamiatku. Žalovanému teda nie je dostatočne zrejmé, či žalobca namieta voči umiestneniu reklamných informačných zariadení, alebo voči zámeru výmeny zatváracích kovových brán na národnej kultúrnej pamiatke za nové bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120, ktoré boli špecifikované v grafickej prílohe žiadosti žalobcu o vydanie záväzného stanoviska zo dňa 15.12.2016. Z vyššie uvedených dôvodov je žalovaný toho názoru, že žaloba nespĺňa náležitosti správnej žaloby podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP, keďže z dôvodov žaloby nie je dostatočne zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnutý výrok rozhodnutia za nezákonný. V súvislosti s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa výkonu a obmedzenia jeho vlastníckeho práva, žalovaný dáva do pozornosti čl. 20 ako aj čl. 44 Ústavy, z ktorých je zrejmé, že ústavou garantované základné právo na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu kultúrneho dedičstva, ale naopak, tieto dve základné práva sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú koherentný vzťah, keď jedno základné právo dopĺňa a vytvára hranice toho druhého. Ústava teda bráni vlastníkovi vo výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom, pretože právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi Slovenskej republiky. Pokiaľ je predmetom vlastníckeho práva národná kultúrna pamiatka, jej vlastník je vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v súlade s pamiatkovým zákonom, ktorého cieľom je ochrana pamiatkového fondu. Tu je tiež potrebné zdôrazniť, že v súlade s prezumpciou znalosti práva si každý vlastník národnej kultúrnej pamiatky musí byť plne vedomý povinností podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Žalovaný odkazuje aj na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, kde sa na jeho 4. strane píše, že prvostupňový správny orgán, ale aj žalovaný pripúšťa možnosť výmeny existujúcich zatváracích kovových brán, avšak za materiálové a tvarové kópie, prípadne odporúča žalobcovi rekonštrukciu existujúcich brán. Tvrdenie žalobcu, že prvostupňový správny orgán a žalovaný parciálne nepripúšťa výmenu brán považuje žalovaný za irelevantné, nakoľko z výroku napadnutého rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, že žalovaný neobmedzil žalobcove vlastnícke právo a nevylúčil realizáciu zámeru výmeny brán, avšak akýkoľvek zámer využitia národnej kultúrnej pamiatky musí rešpektovať potenciál konkrétnej pamiatky. Neprijateľný z hľadiska záujmov na ochranu pamiatkového fondu je konkrétny zámer žiadosti výmeny existujúcej brány za konkrétne bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120. Žalobca si v žalobe sám odporuje, keď najskôr píše, že žiadal o konkrétny zámer a potom následne uvádza, že prvostupňový správny orgán mal rozhodnúť o prípustnosti zámeru návrhu brán na národnej kultúrnej pamiatke a svoje prípadné pripomienky a návrhy pretaviť do podmienok, za ktorých udelí súhlas s ich umiestnením, ako mu umožňuje postup podľa § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Je nutné poznamenať, že postup podľa uvedeného zákonného ustanovenia upravuje umiestnenie reklamného, informačného alebo technického zariadenia a netýka sa obnovy národnej kultúrnej pamiatky podľa § 32 ods. 2, 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Nemožno sa rovnako stotožniť s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný napadnutým rozhodnutím bráni žalobcovi v riadnom plnení jeho povinností a núti ho, aby porušoval Zákon o ochrane pamiatkového fondu. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia k tejto námietke. Tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa zhodne vyjadrili, že prípustný nie je len konkrétny zámer výmeny existujúcich kovových brán za nové bezpečnostné rolovacie mreže Gala 120, pričom nevylúčili realizáciu zámeru a výmeny brán ako takú. Žalovaný je zároveň toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, bolo vydané podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu a Správneho poriadku, v odôvodnení sa žalovaný vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu, uviedol z akých dôvodov sa stotožnil s odborným názorom prvostupňového správneho orgánu a jeho skutkovým a právnym posúdením veci. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia dbal žalovaný na presvedčivosť a vysvetlenie, z akých dôvodov nie je vhodné použiť na národnú kultúrnu pamiatku umiestnenú v pamiatkovej rezervácii bezpečnostné rolovacie mreže. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdeniami žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočnosť dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalovaný preto navrhol, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 5. V replike zo dňa 05.10.2017 žalobca zotrval na už uvedených žalobných bodoch. Vo vzťahu k výmene brán uviedol nové tvrdenie, že ide o umiestnenie technického zariadenia na kultúrnu pamiatku, a teda žalovaný mal rozhodovať podľa § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Skutočnosť, že ide o technické zariadenie potvrdzuje aj II. časť, písm. e) prílohy č. 1 k Vyhláške č. 508/2009 Z. z. Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2009, ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia, ktoré sa považujú za vyhradené technické zariadenia (ďalej len „Vyhláška č. 508/2009 Z. z.“), kde sa jasne charakterizuje, že technickým zariadením zdvíhacej skupiny B podľa druhu je zvislá posuvná brána s motorovým pohonom s výškou zdvihu nad 2,7 m, čo bezpečnostná rolovacia brána navrhovaná žalobcom jednoznačne spĺňa. Žalovaný teda rozhodoval na základe nesprávneho ustanovenia Zákona o ochrane pamiatkového fondu a preto sú všetky jeho argumenty v napádanom rozhodnutí absolútne irelevantné. Žalovaný síce povolil žalobcovi výmenu brán, avšak za absolútne neprijateľných podmienok, a to že žalobca mohol bránu buď nákladne zrekonštruovať alebo vymeniť za rovnakú, ako bola pôvodná, ktorá je taktiež vo vysokej cene. Je absolútne nereálne a finančne neúnosné, aby žalobca do národnej kultúrnej pamiatky investoval taký obrovský finančný obnos, ako od neho žiada žalovaný. 6. Žalovaný sa v duplike zo dňa 17.10.2017 nestotožnil s tvrdeniami žalobcu v žalobe a replike. Vo vzťahu k námietke o rozhodovaní žalovaného podľa nesprávneho ustanovenia Zákona o ochrane pamiatkového fondu, vzhľadom na to, že podľa názoru žalobcu umiestnenie nových bezpečnostných rolovacích brán Gala 120 je umiestnením technického zariadenia na kultúrnu pamiatku a nie je to obnova národnej kultúrnej pamiatky, žalovaný uviedol, že žalobca svoje tvrdenie odvodzuje z prílohy č. 1 k Vyhláške č. 508/2009 Z. z.. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe dostatočne odôvodnil, prečo pri rozhodovaní neaplikoval ustanovenie § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Bránu národnej kultúrnej pamiatky nemožno z hľadiska pamiatkového zákona považovať za technické zariadenie, aj keď samotná brána obsahuje technické prvky. Brána spolu s kultúrnou pamiatkou tvoria jeden kompaktný funkčný a architektonický celok. Samotný žalobca v odvolaní k rozhodnutiu ako aj v žalobe zdôrazňuje, ako je brána na užívanie stavby potrebná. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 120 ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Vstupná brána národnej kultúrnej pamiatky nie je podľa Zákona o ochrane pamiatkového fondu technickým zariadením, ale je funkčnou súčasťou národnej kultúrnej pamiatky. Preto prvostupňový správny orgán v rozhodnutí uviedol, že ide o zámer obnovy časti národnej kultúrnej pamiatky. Táto časť národnej kultúrnej pamiatky požíva rovnakú ochranu ako aj jej ostatné časti. Žalovaný zastáva názor, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný správne aplikovali pri vydávaní rozhodnutí ustanovenie § 32 ods. 2 v nadväznosti na § 32 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu. Žalovaný súčasne poukázal, že žalobca nikdy nepreukázal rozdiel nákladov na inštaláciu bezpečnostných rolovacích mreží Gala 120 a na obnovu brány, resp. výrobu a inštaláciu jej repliky a v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 28 ods. 1 písm. c) Zákona o ochrane pamiatkového fondu, v zmysle ktorého vlastník kultúrnej pamiatky má právo na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona. Žalovaný preto zastáva názor, že táto námietka je nedôvodná tak z vecného hľadiska (nepreukázanie zvýšených nákladov podľa rozhodnutia žalovaného), ako aj z právneho hľadiska (ochrana kultúrneho dedičstva je garantovaná Ústavou). 7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“) v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP), pričom nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 SSP a dospel k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov: 8. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa Čl. 20 ods. 3 Ústavy, vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa Čl. 44 ods. 3 Ústavy, nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o ochrane pamiatkového fondu v znení účinnom ku dňu 06.04.2017 (právoplatnosť žalobou napadnutého rozhodnutia), pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len „kultúrna pamiatka"), pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Podľa § 2 ods. 2 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany. Podľa § 2 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Podľa § 28 ods. 2 písm. a) Zákona o ochrane pamiatkového fondu, vlastník kultúrnej pamiatky je povinný vykonávať na svoje náklady základnú ochranu kultúrnej pamiatky. Podľa § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, umiestniť reklamu, reklamné, informačné, propagačné alebo technické zariadenie, ktoré nie je stavbou, na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území možno len na základe rozhodnutia krajského pamiatkového úradu. Krajský pamiatkový úrad v rozhodnutí určí, či je predložený návrh z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný a určí podmienky jeho realizácie a umiestnenia. Ak umiestnenie reklamy, reklamného, informačného, propagačného alebo technického zariadenia povoľuje stavebný úrad, krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom a je v konaní stavebného úradu dotknutým orgánom; krajský pamiatkový úrad vydá záväzné stanovisko aj v takomto konaní stavebného úradu v ochrannom pásme. Podľa § 32 ods. 1 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, obnova kultúrnej pamiatky (ďalej len „obnova“) podľa tohto zákona je súbor špecializovaných umelecko-remeselných činností a iných odborných činností, ktorými sa vykonáva údržba, konzervovanie, oprava, adaptácia alebo rekonštrukcia kultúrnej pamiatky alebo jej časti s cieľom zachovať jej pamiatkové hodnoty. Obnovou na účely tohto zákona sa rozumejú aj činnosti, ktoré nepodliehajú ohláseniu ani povoleniu podľa osobitného predpisu. Podľa § 32 ods. 2 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, pred začatím obnovy je vlastník kultúrnej pamiatky povinný krajskému pamiatkovému úradu predložiť žiadosť o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy. Ak vlastník začne obnovu bez právoplatného rozhodnutia o zámere obnovy, krajský pamiatkový úrad začne konanie o obnove vydaním oznámenia o začatí konania o obnove, ktoré doručí vlastníkovi kultúrnej pamiatky, a vyzve ho, aby práce až do vydania rozhodnutia zastavil. Podľa § 32 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, k žiadosti o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy priloží vlastník zámer obnovy, ktorý obsahuje identifikačné údaje o kultúrnej pamiatke, majetkovoprávne údaje o kultúrnej pamiatke, plánované budúce využitie kultúrnej pamiatky a špecifikáciu predpokladaných zmien kultúrnej pamiatky. Podľa § 32 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, v rozhodnutí o zámere obnovy podľa odseku 2 krajský pamiatkový úrad uvedie, či navrhovaný zámer je z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný, a určí podmienky, za ktorých možno predpokladaný zámer obnovy pripravovať a vykonávať tak, aby sa kultúrna pamiatka neohrozila, nepoškodila alebo nezničila, najmä či tento zámer obnovy možno pripravovať iba na základe výskumov a inej prípravnej dokumentácie a projektovej dokumentácie. V rozhodnutí o zámere obnovy podľa odseku 2 krajský pamiatkový úrad zároveň uloží vlastníkovi kultúrnej pamiatky povinnosť oznámiť krajskému pamiatkovému úradu vopred začiatok obnovy a predpokladaný koniec obnovy. Podľa § 44 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, na konanie vo veciach ochrany pamiatkového fondu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak odsek 5 neustanovuje inak. Ak je v správnom konaní počet účastníkov konania väčší ako desať, správny orgán môže doručovať písomnosti účastníkom konania verejnou vyhláškou. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 9. Správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové správne rozhodnutie sú zákonné a tiež pri použití správnej úvahy nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených Zákonom o ochrane pamiatkového fondu. Správny súd sa so žalobnými námietkami nestotožnil z nasledovných dôvodov: 10. Na úvod právneho posúdenia treba konštatovať, že súd meritórne žalobu prejednal, pretože nemal za to, že žaloba je zmätočná (ako to vyjadrení k žalobe tvrdil žalovaný). Podľa žalovaného žaloba je zmätočná, keďže žalobca v nej uvádza, že žalovaný mal námietky voči umiestneniu informačných reklamných zariadení na národnej kultúrnej pamiatke, čo však nebolo predmetom tohto správneho konania. Správny súd má za to, že z ostatných obsahových náležitostí žaloby je zrejmé, že sa jedná len o zrejmú nesprávnosť žaloby a že žalovaný mal námietky voči žiadosti žalobcu o zámere obnovy národnej kultúrnej pamiatky výmenou kovových brán za rolovacie brány. 11. Vo vzťahu k namietanej vade nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia, je krajský súd toho názoru, že písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu /a v konečnom dôsledku aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu/, poskytuje žalobcovi dostatočnú a relevantnú odpoveď na otázku, prečo a z akých konkrétnych dôvodov nebolo možné navrhovanému zámeru na obnovu časti národnej kultúrnej pamiatky vyhovieť, resp. prečo je navrhovaný zámer z hľadiska záujmov chránených Zákonom o ochrane pamiatkového fondu neprípustný. Žalovaný vo svojom rozhodnutí v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku jasným a zrozumiteľným spôsobom vyložil právny záver vo vzťahu k jeho rozhodnutiu, poskytol dostatočný výpočet všetkých relevantných skutočností, ktorými sa zaoberal a ktoré v postačujúcom rozsahu vyhodnotil a svoje závery dostatočne odôvodnil. Rozhodnutie žalovaného teda netrpí vadou namietanou žalobcom, preto odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia posúdil krajský súd ako nedôvodnú. Je tiež potrebné konštatovať, že sám žalobca túto námietku formuloval len všeobecne, keď z nej nie je zrejmé, ktoré konkrétne odvolacie námietky žalobcu neboli v napadnutom rozhodnutí vyhodnotené a ktoré náležitosti v rozhodnutí žalovaného či rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu absentujú. Takéto námietky nie je možné vyhodnotiť inak len ako nedôvodné. Správny súd poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 1 Azs 28/2004 - 41 zo dňa 28.04.2004, ktorý sa vzťahuje k súdnemu prieskumu nekonkretizovaných, resp. všeobecných námietok. 12. Ďalším dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že žalovaný o navrhovanom zámere žalobcu rozhodoval na základe nesprávneho ustanovenia zákona, a to konkrétne podľa ustanovenia § 32 ods. 2 v spojení s ustanovením § 32 ods. 4 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, avšak mal postupovať podľa § 30 ods. 3 vzhľadom na okolnosť, že išlo o zámer výmeny existujúcich kovových brán za nové rolovacie kovové brány Gala 120. To, že sa jedná sa o umiestnenie tzv. technického zariadenia na kultúrnu pamiatku, uviedol až v replike, t. j. po uplynutí lehoty na podanie žaloby. Správny súd uvádza, že v zmysle § 183 SSP lehota na podanie žaloby, aj pre prípadné zmeny a doplnenia žaloby, je prekluzívna (§181 ods. 4 SSP). Uplynutie lehoty procesne uzatvára dispozičné oprávnenia žalobcu so žalobou a s jej obsahom. V žalobe žalobca konštatoval, že žalovaný mal o prípustnosti výmeny brán rozhodnúť podľa § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, čím stanovil mantinely na súdny prieskum po skutkovej aj právnej stránke. Teda vôbec nenamietal, že by správne orgány nesprávne skutkovo a právne kvalifikovali vec preto, že brána má byť technickým zariadením. Konkrétny dôvod, prečo mala byť brána posudzovaná podľa tohto ustanovenia, neuviedol. Tento dôvod doplnil a teda žalobné body rozšíril až po lehote na podanie žaloby. Správny súd preto v zmysle § 183 SSP na takýto žalobný bod, rozšírený po zákonnej lehote, nemôže prihliadnuť a automaticky ho vyhodnocuje ako nedôvodný. 13. K samotnému právnemu posúdeniu veci správnymi orgánmi, t.j. k aplikácii § 30 ods. 3 resp. § 32 ods. 2 Zákona o ochrane pamiatkového fondu súd konštatuje, že správne orgány správne posúdili žiadosť žalobcu ako žiadosť podanú podľa § 32 ods. 2 Zákona o ochrane pamiatkového fondu o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy kultúrnej pamiatky. Správne vyhodnotili, že navrhovaná výmena brány je obnovou kultúrnej pamiatky - nehnuteľnosti, pričom brána je súčasťou veci (domu), na ktorom je brána namontovaná. Ustanovenie § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu nebolo možné aplikovať, keďže brána nie je žiadnym predmetom, ktorý sa za podmienok uvedených v tomto ustanovení mohol na dom umiestniť. Správny súd k vyhodnoteniu brány ako súčasti stavby, (teda nie ako samostatného informačného, propagačného alebo technického zariadenia), uvádza, že z hľadiska tohto zákona je rozhodujúce, či je takéto zariadenie súčasťou stavby a nakoľko plní funkciu stavby. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu, kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je aj nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku. V zmysle zákonného ustanovenia § 32 ods. 1 Zákona o ochrane pamiatkového fondu sa obnovou podľa tohto zákona rozumie súbor špecializovaných umelecko-remeselných činností a iných odborných činností, ktorými sa vykonáva údržba, konzervovanie, oprava, adaptácia alebo rekonštrukcia okrem iného aj časti kultúrnej pamiatky s cieľom zachovať jej pamiatkové hodnoty. Sám žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach v tejto súvislosti, na základe vlastnej úvahy v súlade a s účelom Zákona o ochrane pamiatkového fondu a po posúdení špecifík daného prípadu konštatovali, že existujúce brány sú súčasťou objektu, ktorý má ucelenú materiálovú koncepciu a architektonický výraz, ktorý je potrebné zachovať. Brána spolu so stavbou - národnou kultúrnou pamiatkou - tvorí jeden kompaktný, funkčný a architektonický celok (predstavuje jej funkčnú súčasť), t. j. nepredstavuje také zariadenie, ktoré by mohlo byť na národnej kultúrnej pamiatke umiestnené v zmysle ustanovenia § 30 ods. 3 Zákona o ochrane pamiatkového fondu (takýmto zariadením by napr. mohla byť klimatizačná jednotka). Už táto formulácia (umiestnenie na stavbe) znamená, že takéto zariadenie nemôže byť súčasne súčasťou stavby (súčasť stavby musí byť na stavbe umiestnená, inak stratí svoj účel), ale že ide o zariadenie samostatnej povahy, ktoré tam môže, ale nemusí byť umiestnené. Za týchto okolností, považoval krajský súd námietku aplikácie nesprávneho ustanovenia Zákona o ochrane pamiatkového fondu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom pri vydávaní svojich rozhodnutí za nedôvodnú. 14. Pokiaľ sa jedná o ďalšie námietky žalobcu, týkajúce sa nezohľadnenia oprávnených požiadaviek žalobcu, nezáujem uviesť do rovnováhy množstvo povinností, ktoré žalobcovi ako vlastníkovi národnej kultúrnej pamiatky zo zákona vyplývajú, a že rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je natoľko obmedzujúce, že môže viesť ku škodám na národnej kultúrnej pamiatke a v krajnom prípade aj k ublíženiu na zdraví návštevníkov národnej kultúrnej pamiatky a okoloidúcich s tým, že žalovaný svojim rozhodnutím priamo núti žalobcu, aby porušoval Zákon o ochrane pamiatkového fondu, považuje tieto krajský súd za irelevantné. Prevažne každý vlastník nehnuteľnosti sleduje výlučne svoje súkromné záujmy. Orgány na ochranu pamiatkového fondu sledujú a ochraňujú záujem verejný, t. j. záujem všetkých občanov a štátu na zachovaní pamiatkového fondu, pričom princíp ochrany verejného záujmu v tomto prípade vyplýva aj z Čl. 20 ods. 3 v spojení s Čl. § 44 ods. 3 Ústavy. Krajský súd v tejto súvislosti považuje za relevantné vyjadrenie žalovaného, že Ústavou garantované základné právo vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému právu na ochranu kultúrneho dedičstva, ale naopak tieto dve Ústavou garantované základné práva sú si vo svojej podstate rovnocenné, vzájomne sa dopĺňajú a vytvárajú koherentný vzťah, keď právo na ochranu kultúrneho dedičstva vytvára vlastníckemu právu určité hranice. Ústava v jej vyššie citovaných článkoch teda bráni výkonu vlastníckeho práva, ktoré by presahovalo mieru ustanovenú zákonom. Pokiaľ je teda predmetom vlastníckeho práva nehnuteľnosť, ktorej svedčí status národnej kultúrnej pamiatky, je jej vlastník vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v zmysle príslušných ustanovení Zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktorého primárna úloha spočíva v ochrane hnuteľných a nehnuteľných vecí (kultúrnych pamiatok) tvoriacich pamiatkový fond /§ 1, § 29/. Súčasne je potrebné konštatovať, že každý vlastník národnej kultúrnej pamiatky si musí byť vedomý plnenia povinností v rámci ochrany pamiatkového fondu, vyplývajúcich mu zo Zákona ochrane pamiatkového fondu /§ 28 ods. 2/, ktoré sú však určitým spôsobom vyvažované oprávneniami vyplývajúcimi z uvedeného zákona. Krajský súd však zdôrazňuje, že rozhodnutím žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v žiadnom prípade nedošlo k úplnému obmedzeniu Ústavou garantovaného práva žalobcu na vlastníctvo. Tak žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že neprípustný v danom prípade je len konkrétny navrhovaný zámer žalobcu, a to výmena pôvodných brán za rolovacie mreže Gala 120, špecifikované v grafickej prílohe žiadosti žalobcu. Rozhodnutiami správnych orgánov teda nedošlo k úplnému vylúčeniu realizácie zámeru žalobcu na výmenu existujúcich brán. Preto ani nemôže dochádzať k situácii tvrdenej žalobcom, že žalovaný a prvostupňový správny orgán mu svojimi rozhodnutiami bránia si riadne plniť povinnosti, ktoré mu zákon ukladá, pretože za prijateľnú pripustili správne orgány možnosť výmeny existujúcich kovových brán za materiálové a tvarové kópie, prípadne odporučili žalobcovi ich rekonštrukciu. 15. Námietka o finančnej neúnosnosti riešenia, ktoré v rozhodnutiach navrhujú správne orgány, je taktiež právne irelevantná. Samotný finančný dopad na účastníka pri realizácii zámeru obnovy vôbec nebol predmetom správneho konania. Toto sa výlučne zaoberalo len posúdením podmienok uvedených v § 32 ods. 4 cit. zákona; správne orgány teda zámer posúdili z hľadísk záujmov chránených týmto zákonom, týkajúcich sa výlučne kultúrnej pamiatky (neohrozenie, nepoškodenie nezničenie kultúrnej pamiatky), a nie z hľadísk (finančných či iných) účastníka. Relevantným kritériom pre posúdenie prípustnosti zámeru podľa cit. ustanovenia nie je kritérium finančnej prijateľnosti takejto obnovy pre účastníka. Otázku finančného krytia obnovy pamiatky, ak jej vlastník nemôže čiastočne alebo úplne uhradiť jej náklady, môže byť riešená v osobitnom konaní (napr. § 34 ods. 1 cit. zákona). 16. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, pretože nevznikli podmienky na jeho aplikáciu. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.