Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111237190 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5111237190.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpená Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ F. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX H. XXX, štátny občan SR, 2/ V. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., toho času bydliskom T. XX, XXX XX R., štátny občan SR, 3/ A. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. W., štátny občan SR, o zaplatenie 14.568,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/109/2012-220 zo dňa 31.03.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním (v I. a III. výroku rozsudku) p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o t k n u t ý . Žalovaným 1/ až 3/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcu rozhodol nasledovne : Žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 9.949,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.949,94 eur od 21.03.2015 do zaplatenia zamieta. Konanie o zvyšnej časti žaloby zastavuje. Žalovaným 1/ až 3/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ust. zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v pôvodnom znení účinnom do 10.6.2010, ust. § 39, § 49a, § 52, § 53, § 524 Občianskeho zákonníka, § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení zák. č. 616/2004 Z.z. účinnom od 25.11.2004 do 30.6.2007, ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 552/2008 Z.z. účinnom od 1.1.2009 (predtým ods. 7), ust. § 216 ods. 1 CSP a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: V danom prípade tak bol predmetnou zmluvou o splátkovom úvere č. 0362698952 zo dňa 17.03.2005 založený medzi SlSp ako veriteľom a žalovanými 1/ a 3/ ako dlžníkmi záväzkovo-právny vzťah, z ktorého vyplynula SlSp povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok dlžníkom úver - peňažné prostriedky do sumy 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť SlSp aj s úrokmi a dohodnutými poplatkami v pravidelných mesačných splátkach vo výške 3.893,- Sk (129,22 eur) so splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.04.2005 a poslednej splátky 20.03.2015. Túto zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie účelového úveru PLUS na bývanie - údržba domu zo strany veriteľa dlžníkom nemožno s poukazom na cit. ust. § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. a zákon č. 258/2001 Z. z. sa ani na zmluvný vzťah medzi SlSp a žalovanými 1/ a 2/ založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere č. 0362698952 nevzťahuje. Súd tak vychádzal z toho, že v danom prípade je potrebné posúdiť zmluvu uzavretú medzi SlSp a žalovanými ako zmluvu o úvere podľa cit. ust. § 497 ObZ. Keďže zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom [cit. ust. § 261 ods. 3 písm. d) ObZ] riadil sa záväzkovo-právny vzťah medzi zmluvnými stranami ustanoveniami tretej časti ObZ (§ 261 a nasl.). Ak žalovaná 2/ namietala neplatnosť predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 zo dňa 17.03.2005, a to z dôvodu, že mala byť uvedená zo strany žalovaného 1/ do omylu, súd túto argumentáciu žalovanej neprijal, a to z dôvodu, že právne významný omyl žalovanej by v zmysle ust. § 49a OZ, teda omyl spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu (v danom prípade spornej zmluvy o splátkovom úvere), prichádzal do úvahy len vtedy, ak by tento omyl vyvolala druhá zmluvná strana, t. j. SlSp, alebo by o ňom musela vedieť. V danom prípade je nepochybné, že tomu tak nebolo a omyl mal na strane žalovanej 2/ vyvolať žalovaný 1/, t. j. rovnaká zmluvná strana. V uvedenom kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 3Cz 69/74 zo dňa 06.12.1974, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: "Podľa ust. § 49 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byt dôvodom pre odstúpenie od zmluvy len omyl, ktorý vyvolal druhý účastník zmluvy alebo ktorý musel byť tomuto účastníkovi známy podľa odseku 2 tohto ustanovenia potom len omyl, ktorý bol druhým účastníkom vyvolaný úmyselne. Občiansky zákonník v oboch týchto ustanoveniach uvádza druhého účastníka, z čoho je nutné vyvodiť, že musí ísť o účastníka, ktorý stojí na druhej strane zmluvy ako účastník, ktorý sa chce dovolať omylu ako dôvodu pre odstúpenie od zmluvy; musí ísť teda napr. o vzťah kupujúci - predávajúci, obdarovaný - darca, veriteľ - dlžník a pod. Ak je však na jednej strane zmluvy viac osôb, napr. niekoľko predávajúcich, potom sa nemôže žiadny z účastníkov stojacich na jednej strane zmluvy dovolávať ako dôvodu pre odstúpenie od zmluvy omylu, o ktorom tvrdí, že bol vyvolaný, či už úmyselne, alebo nie, účastníkom stojacim na tej istej strane zmluvy, alebo omylu, ktorý musel byť známy len tomuto účastníkovi zmluvy.". Aj keď podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy danej cit. ust. § 49a OZ uzákonenej novelou zákon č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992, je právnym dôsledkom omylu účastníka právneho úkonu relatívna neplatnosť právneho úkonu, a to na rozdiel do 31.12.1991 účinnej právnej úpravy ust. § 49 OZ, ktorá umožňovala osobe konajúcej v omyle od zmluvy odstúpiť, má súd za to, že citovaný právny názor je možné vztiahnuť aj na súčasnú právnu úpravu cit. ust. § 49a OZ, a to vzhľadom k tomu, že zásadne možno stotožniť druhého zmluvného účastníka s osobou, ktorej bol právny úkon konajúcej osoby určený. Z uvedených dôvodov tak súd pre nadbytočnosť nevykonal dokazovanie v zmysle návrhu žalovanej na pojednávaní dňa 31.03.2017, a to výsluchom ňou označených svedkov. (§ 185 ods. 1 CSP) Pokiaľ ide o záväzkovo-právny vzťah, ktorý mal vzniknúť medzi SlSp ako veriteľom a žalovaným 3/ na základe dohody o ručení zo dňa 17.03.2005, je možné konštatovať, že ručiteľským vyhlásením žalovaného 3/ (podľa ust. § 303 ObZ) bolo nepochybne zabezpečené plnenie peňažných záväzkov žalovaných 1/ a 2/ voči SlSp ako veriteľovi vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952, pričom strany dohody o ručení vylúčili v zmysle cit. ust. § 263 ods. 1 ObZ aplikáciu ust. § 306 ods. 1 ObZ na ich vzájomný záväzkovo-právny vzťah. Žalovanému 3/ tak vznikla povinnosť poskytnúť SlSp za žalovaných 1/ a 2/ plnenie ich peňažných záväzkov z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952, pokiaľ tieto záväzky nesplnenia v lehote splatnosti žalovaní 1/ a 2/. Žalobca tak v ďalšom vyvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore z tvrdenej právnej skutočnosti, že ako postupník postúpením pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 podľa cit. ust. § 524 OZ od SlSp ako pôvodného veriteľa a postupcu nadobudol žalovanú pohľadávku s príslušenstvom vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 spolu s jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými (vrátane zabezpečenia). Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 1/ a 2/, túto žalobca vyvodzoval z ich dlžníckeho záväzku podľa cit. ust. § 497 ObZ a z tej skutkovej okolnosti, že žalovaní 1/ a 2/ nesplnili svoj záväzok splácať splátky úveru riadne a včas v rozsahu žalovanej sumy. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 3/, túto žalobca vyvodzoval z jeho ručiteľského záväzku podľa cit. ust. § 303 ObZ, z ktorého mu vyplynula povinnosť poskytnúť veriteľovi plnenie peňažného záväzku žalovaných 1/ a 2/ z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 v prípade, ak toto plnenie neposkytnú žalovaní 1/ a 2/. Súd vychádzal z toho, že v danom prípade išlo nesporne o pohľadávku pôvodného veriteľa SlSp ako banky, ktorá poskytla predmetný úver dlžníkom - žalovaným 1/ a 2/ (ako klientom). Z tohto dôvodu je potrebné v súvislosti s postúpením tejto pohľadávky brať zreteľ aj na oprávnenie banky postúpiť pohľadávku za podmienok podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Aj napriek tomu, že dotknuté cit. ust. § 92 ods. 8 je systematicky zaradené v 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. upravujúcej ochranu klientov a bankové tajomstvo, nie je možné vykladať ho zužujúco len v rovine povinnosti banky chrániť bankové tajomstvo bez dopadu porušenia povinností banky na jej právne úkony vo vzťahu k iným osobám vstupujúcim s bankou do súkromno-právnych vzťahov. Ak by súd takýto výklad pripustil, poprel by najúčinnejší nástroj pôsobiaci voči banke, aby bolo zamedzené postupovanie "neukončených" ("živých") úverov jej klientov bez ich súhlasu a vedomia na iné subjekty, čím by nepochybne nemohol byť naplnený účel dotknutého ust. § 92 ods. 8, a to je ochrana klienta banky a bankového tajomstva. Výkladu súdu nasvedčuje aj dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne ust. § 92 ods. 7), ktorá doslova uvádza: "V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.". Rovnako vo všeobecnosti neobstojí ani prípadný argument, že OZ v dotknutých ustanoveniach upravujúcich inštitút postúpenia pohľadávky neobsahuje obmedzenie oprávnenia banky postúpiť pohľadávku voči klientovi na iný subjekt (obdobne ani zákon č. 258/2001 Z. z., či zákon č. 129/2010 Z. z.), keďže úpravu podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je v tomto prípade potrebné považovať za právnu úpravu špeciálnu (lex specialis) vo vzťahu k príslušným ustanoveniam OZ (lex generalis). Z cit. ust. § 92 ods. 8 tak možno vyvodiť, že banka je oprávnená (môže) postúpiť inému subjektu bez súhlasu klienta iba tú pohľadávku (resp. jej časť), ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, a to iba za podmienky, že klient (dlžník) je napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením tejto časti svojho peňažného záväzku voči banke. Súd musí konštatovať, že v konaní nevyšlo najavo naplnenie vyššie uvedených podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky postúpiť žalovanú pohľadávku voči klientom (žalovaným 1/ a 2/) z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 aj bez ich súhlasu. Pokiaľ ide o časť pohľadávky zodpovedajúcej splátkam vo výške 129,22 eur splatným v období od 20.01.2011 do 20.03.2015, t. j. celkovo vo výške 6.590,22 eur (51 splátok x 129,22 eur), keďže žalobca v konaní nepreukázal a ani toto nevyšlo najavo, že ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. ku dňu 21.12.2010 vôbec došlo k ich predčasnej splatnosti (žalobca v konaní zásadne tvrdil opak, a to že k "zosplatneniu" pohľadávky došlo až listom spoločnosti Platiť sa oplatí s. r. o. zo dňa 17.02.2011). V zmysle už vyššie uvedeného tak nebolo preukázané, že SlSp ako banka bola bez súhlasu dlžníkov (žalovaní 1/ a 2/), ktorý žalobca v konaní mimo iné nepreukázal, postúpiť nesplatnú časť svojej pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952. Rovnako však nebolo žalobcom preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky bez súhlasu dlžníkov (žalovaných 1/ a 2/) postúpiť pohľadávku z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 aj v ďalšej časti zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.10.2010 do 20.12.2010, t. j. vo výške 387,66 eur (3 splátky x 129,22 eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala pred postúpením pohľadávky, t. j. pred 21.12.2010, avšak omeškanie dlžníkov (žalovaných 1/ a 2/) v prípade týchto splátok netrvalo nepretržite viac ako 90 dní. Napokon žalobcom nebolo preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky bez súhlasu dlžníkov (žalovaných 1/ a 2/) postúpiť pohľadávku z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 aj v zvyšnej časti zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.11.2008 do 20.09.2010, t. j. vo výške 2.972,06 eur (23 splátok x 129,22 eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky (teda dlžníci - žalovaní 1/ a 2/ boli v omeškaní s plnením týchto splátok nepretržite dlhšie ako 90 dní), t. j. pred 21.12.2010, avšak žalobca v konaní nepreukázal, že k tomuto omeškaniu došlo aj napriek písomnej výzve SlSp ako banky podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní aj napriek vedomosti o znení ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a možnosti prieskumu platnosti postúpenia ním uplatňovanej pohľadávky súdom (toto vyplýva jednoznačne implicitne z podania jeho právneho zástupcu zo dňa 22.02.2017), neprodukoval v konaní ani len tvrdenie o takejto výzve banky, nie to ju ešte označil ako dôkaz. Zároveň nevyšlo v konaní najavo (a ani žalobca neprodukoval takéto tvrdenia), že by žalovaný ako dlžník udelil SlSp súhlas na postúpenie (a tento súhlas nie je možné vyvodiť ani zo žalobcom tvrdeného, ale nepreukázaného obsahu ust. bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok SlSp, ktoré mali byť súčasťou predmetnej zmluvy o splátkovom úvere (k tomu viď ďalšie odseky č. 52 až 56 odôvodnenia tohto rozsudku), žalovanej pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952. V zmysle žalobcom tvrdeného ust. bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok SlSp (ďalej len "VOP"), mal klient (dlžník, žalovaní 1/ a 2/) výslovne súhlasiť s tým, že "Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.". Súd na toto vyhlásenie klienta (žalovaných 1/ a 2/ neprihliadal, keďže aj v prípade existencie takéhoto ustanovenia VOP (keďže žalobca ich obsah nepreukázal), by bolo potrebné považovať túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, ktorá je absolútne neplatnou podľa cit. ust. § 53 ods. 4 OZ. Na daný záväzkovo-právny vzťah medzi SlSp a žalovanými ako dlžníkom založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere sa bez akýchkoľvek pochybností primerane vzťahovala úprava podľa cit. ust. § 52 a nasl. OZ, a to aj napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy ust. § 52 ods. 1 OZ definovalo spotrebiteľskú zmluvu, ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ a zmluvu podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Neznamená to však, že by v danom prípade nešlo o zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom k tomu, že táto predmetná zmluva o splátkovom úvere č. 0362698952 má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa cit. ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, teda že bez najmenších pochybností išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Potom v zmysle cit. ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. sa na túto zmluvu vzťahujú primerane ust. § 52 a nasl. OZ v znení zákona č. 150/2004 Z. z. V zmysle cit. ust. § 53 ods. 1 OZ možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku len takú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná (§ 52 ods. 1 OZ) a súčasne (kumulatívne) ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd v danom prípade dospel k záveru o naplnení oboch podmienok a potrebe deklarovať (v prípade jej existencie) neplatnosť dotknutej zmluvnej podmienky podľa ust. bodu 18.14. VOP ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. (neprijateľnosť obsahovo totožnej zmluvnej podmienky SlSp súd judikoval už v rozsudku č. k. 6C/96/2014-82 zo dňa 13.10.2015 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/48/2016-123 zo dňa 23.02.2016, v rozsudku č. k. 6C/177/2014-83 zo dňa 06.10.2015 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/79/2016-128 zo dňa 17.05.2016, rozsudkom č. k. 6C/117/2013-87 zo dňa 22.01.2016 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/199/2016-124 zo dňa 29.06.2016, rozsudkom č. k. 6C/285/2013-172 zo dňa 01.03.2016 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/270/2016-210 zo dňa 26.10.2016; súd má o tom vedomosť zo svojej činnosti - išlo o vec toho istého zákonného sudcu, ako v prejednávanej veci). Splnenie prvého predpokladu pre deklarovanie neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, a to že vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah spotrebiteľ (v danom prípade dlžník - žalovaní 1/ a 2/) nemohol individuálne ovplyvniť, nepochybne plynie už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka mala byť obsiahnutá vo vopred SlSp predformulovaných VOP, ktoré boli účinné od 01.08.2002 (ako sa to udáva v čl. V. bod 2 predmetnej zmluvy o splátkovom úvere, t. j. ešte pred jej uzavretím dňa 17.03.2005) a ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok zmluvy o splátkovom úvere č. 0362698952 zo dňa 17.03.2010 bol nútený dlžník - žalovaní 1/ a 2/ prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s bankou - SlSp ako veriteľom. Naplnenie druhého predpokladu pre deklarovanie neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, t. j. že spôsobovala (v prípade jej existencie) značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, súd videl v tom, že jednak touto zmluvnou podmienkou banka zrejme obchádzala už uvedené ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (resp. v čase účinnosti VOP do 31.12.2008 ods. 7) a súčasne v tom, že spotrebiteľ (v danom prípade dlžník žalovaný) už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi, resp. s prevodom akýchkoľvek záväzkov banky voči nemu, na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke, na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie pohľadávky, resp. prevod záväzku, voči banke na tretiu osobu zásadne s jej predchádzajúcim písomným súhlasom. Takáto úprava práv a povinností dodávateľa (v tomto prípade banky - SlSp) a spotrebiteľa (v tomto prípade dlžníka žalovaných 1/ a 2/) zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k vyššie uvedenému nenaplneniu podmienok podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre vznik oprávnenia SlSp postúpiť žalovanú pohľadávku na žalobcu bez jeho súhlasu, súd hľadel na dvojstranný právny úkon SlSp a žalobcu, t. j. na zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1128/2015/CE zo dňa 29.09.2015 v časti postúpenia žalovanej pohľadávky s príslušenstvom, ako na (absolútne) neplatný právny úkon urobený v rozpore so zákonom podľa cit. ust. § 39 OZ. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd totiž prihliada bez toho, aby to strana sporu namietala, teda z úradnej povinnosti (ex officio). Na základe neplatného právneho úkonu však žalobca nemohol nadobudnúť žalovanú pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol oprávnený požadovať od žalovaných 1/ a 2/ ako dlžníkov a žalovaného 3/ ako ručiteľa uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom. V kontexte argumentácie žalobcu týkajúcej sa možnosti/nemožnosti vyslovenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok z dôvodu nenaplnenia podmienok ustanovených v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ako ju žalobca produkoval v podaní zo dňa 22.02.2017 (súd konštatuje, že o aplikácii tohto ustanovenia v prejednávanej veci zo strany súdu boli strany sporu upovedomené na pojednávaní dňa 31.03.2017, ktorého sa však žalobca a ani jeho právny zástupca nezúčastnili, pričom však ešte pred tým svoju argumentáciu k tejto právnej otázke súdu predložili práve v podaní zo dňa 22.02.2017 zrejme uvedomujúc si, že súd pristúpi k posudzovaniu platnosti časti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1128/2015/CE zo dňa 29.09.2015, ktorou bola postúpená žalovaná pohľadávka, keďže logicky by v opačnom prípade žalobca nemal dôvod takúto argumentáciu v spore súdu predkladať), súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Ak žalobca argumentoval pri výklade ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. odkazujúc na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., resp. zákona č. 258/2001 Z. z., ktoré neodkazujú v žiadnej časti na zákon č. 483/2001 Z. z., z čoho vyvodil, že nie je správne aplikáciou ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., túto argumentáciu je možné považovať vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 129/2010 Z. z. sa nevzťahuje v zmysle cit. ust. § 25 ods. 1 na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože tieto sa spravujú podľa doterajších predpisov, ako aj vzhľadom na uvedené v odseku č. 44 odôvodnenia tohto rozsudku, že daný záväzkovo-právny vzťah medzi SlSp a žalovanými 1/ a 2/ sa nespravoval ani zákonom č. 258/2001 Z. z., keďže v danom prípade nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, za bezpredmetnú. V konečnom dôsledku sa však s touto časťou argumentácie žalobcu súd už vysporiadal v odseku č. 48 odôvodnenia tohto rozsudku. Súd v ďalšom poukazuje na to, že s touto argumentáciou sa vysporiadal aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v rozsudku č. k. 7Co/199/2016-124 zo dňa 29.06.2016, v zmysle ktorého: "...ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je zákonom lex specialis vo vzťahu k ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. a ďalej k ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v spotrebiteľských vzťahoch. Inými slovami, ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné aplikovať na oblasť tých právnych vzťahov, ktoré boli na základe zákona č. 483/2001 Z. z. uzatvárané, do tohto rámca patrí aj oblasť právnych vzťahov, na základe uzatvorených zmlúv o úvere (poskytnutých bankou), pričom subjektom týchto právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby - spotrebitelia. Ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v širokom okruhu právnych vzťahov (z hľadiska predmetu subjektov); avšak ak predmetom právneho vzťahu je poskytnutie úveru bankou, ktorého subjektom (veriteľom) je banka, osobitne zákon o bankách upravuje podmienky, za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe.". (obdobne už aj cit. rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 6Co/257/2016 zo dňa 25.01.2017) Na predmetnom posúdení platnosti dotknutej časti zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 súdom nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobcu spočívajúca v preferencii výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti (s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR rozhodnutia spis. zn. I. ÚS 640/2014 a spis. zn. IV. ÚS 15/2014, resp. Ústavného súdu ČR spis. zn. III. ÚS 3900/2012), a to vzhľadom k tomu, že súd v konaní neposudzoval platnosť dvojstranného právneho úkonu SlSp a žalobcu z dôvodu jeho nedostatkov podľa ust. § 37 ods. 1 OZ, ale v kontexte výkladu právnej normy, konkrétne cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., t. j. v kontexte abstraktného skúmania zákonných podmienok oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi na iný subjekt bez súhlasu klienta a s týmto spojenej platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky banky na iný subjekt. Ako už bolo vyššie uvedené, súd dospel k takému právnemu posúdeniu, že na platné postúpenie pohľadávky banky voči klientovi bez jeho súhlasu je nutné, aby boli naplnené podmienky pre vznik oprávnenia banky postúpiť pohľadávku voči klientovi na iný subjekt podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V prejednávanom prípade naplnenie týchto podmienok preukázané nebolo, z čoho súd vyvodil neplatnosť dotknutej časti zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 podľa cit. ust. § 39 OZ pre rozpor so zákonom. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že zákon č. 483/2001 Z. z. explicitne v znení dotknutého ust. § 92 ods. 8, ani v znení iného ustanovenia, nestanovuje, že by v prípade nenaplnenia podmienok stanovených v ust. § 92 ods. 8 bola zmluva o postúpení pohľadávky banky voči klientovi neplatná. Cit. ust. § 39 OZ postihuje neplatnosťou práve právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo ho obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Samotná skutočnosť, že právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (ako v predmetnom prípade, kde právny úkon odporoval zákonu o bankách, ktorý v ust. § 92 ods. 8 výslovne stanovuje, za splnenia akých podmienok je banka oprávnená bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na iný subjekt ako inú banku, pričom tieto podmienky v danom prípade splnené neboli), ako to predpokladá dotknuté ust. § 39 OZ, vôbec nemusí byť (a ani nie je) explicitne vyjadrená v dotknutom zákone, ktorého obsahu alebo účelu takýto právny úkon odporuje. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej veci žalobu v celom rozsahu, na ktorom žalobca po čiastočných späťvzatiach podaniami zo dňa 31.07.2014 a dňa 22.02.2017, zamietol. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Podľa ust. § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Súd zároveň rozhodol týmto rozsudkom aj o zastavení konania o časti žaloby (§ 145 ods. 2 CSP), ktorou si žalobca uplatňoval nároky prevyšujúce nárok na zaplatenie sumy 9.949,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.949,94 eur od 21.03.2015 do zaplatenia (ako je tento skutkovo opísaný v podaní žalobcu zo dňa 22.02.2017 uvedenom v odseku č. 5 odôvodnenia tohto rozsudku), a to na základe podaní žalobcu zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017, ktoré súd podľa ich obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby podľa ust. § 144 v spojení s ust. § 145 ods. 2 CSP s tým, že žalovaní 1/ až 3/ s uvedeným čiastočným späťvzatím žaloby súhlasili (§ 146 ods. 1 CSP). Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaní 1/ až 3/ boli v konaní v celom rozsahu úspešní, preto im súd v zmysle cit. ust. § 262 ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %. Za úspešných súd považoval žalovaných aj v časti konania, ktoré bolo na základe čiastočných späťvzatí žaloby žalobcom zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017 zastavené a teda žalobca procesne zavinil zastavenie tejto časti konania, keďže žalobu čiastočne zobral späť nie však pre správanie samotných žalovaných. (§ 256 ods. 1 CSP) 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaných zaviaže k úhrade trov konania. Alternatívne navrhoval napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva najmä v nesprávnom právnom posúdení Zákona o bankách, nesprávnom právnom posúdení Zákona o spotrebiteľských úveroch, v nesprávnom postupe a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti, nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Uviedol, že súdu prvej inštancie okrem iného doručil podanie zo dňa 22.2.2017 a 30.3.2017, v ktorom podrobne sa zaoberal Zákonom o bankách a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že nie je správny postup okresného súdu pri aplikácii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu SR a rozhodnutia všeobecných súdov. Tvrdil, že súd prvej inštancie sa jeho argumentáciou vôbec nezaoberal, ani sa s ňou následne nevysporiadal. Pokiaľ osobitne poukazoval na vyše 60 rozhodnutí súdov SR ani týmito sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec bližšie nezaoberá. Osobitne namietal porušenie ustanovení Civilného sporového prostriedku v prostriedkoch procesného útoku a procesnej obrany. Skutočnosti doručenia výzvy banky žalovaným na zaplatenie podľa Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky sporná nebola, z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by žalovaní toto tvrdenie žalobcu v jeho podaní zo dňa 22.2.2017 účinne popreli. Súd prvej inštancie teda mal vychádzať z prostriedku procesného útoku žalobcu - skutkového tvrdenia o doručení výziev banky žalovaným. Namietal, že dokazovanie je v súčasnej fáze konania skončené, a preto žiadal, aby odvolací súd vychádzal z dostupných podkladov, kedy doručovanie výziev banky žalovaným nebolo nijako spochybnené a aby v nadväznosti na to došlo k zmene rozhodnutia tak, že žalobcovi bude ním uplatnený nárok voči žalovaným priznaný. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Predovšetkým namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku v rozpore s ust. § 220 CSP. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. 3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalovaná v 2./ rade. Navrhovala odvolaciemu súdu odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedla, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné, keďže okresný súd vo svojom rozsudku sa vyporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu. Rozhodnutie je riadnym spôsobom odôvodnené s tým, že sa vysporiadal s argumentáciou sporových strán. 4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd udáva, že okresný súd ako dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol skutočnosť, že na predmetnú pohľadávku platí zákaz postúpenia pohľadávky vyplývajúci z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, tak odvolací súd uvedenú námietku nepovažoval za dôvodnú. Zákonné ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd správne konštatoval, keď tvrdil, že v prípade nesplnenia uvedených zákonných podmienok nemôže dôjsť k postúpeniu pohľadávky s poukazom na to, že Zákon o bankách a jeho konkrétne ustanovenie § 92 ods. 8 je zákonom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. s tým, že uvedené zákony všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v obchodno-právnych ako aj občiansko-právnych - spotrebiteľských vzťahoch. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné aplikovať na tie právne vzťahy, ktoré boli na základe zák. č. 438/2001 Z.z. uzatvárané, to znamená aj zmluvy o úvere poskytované bankou, pričom subjektom právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby, t.j. spotrebitelia. Ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v okruhu právnych vzťahov z hľadiska predmetu subjektov avšak v prípade, ak je subjektom - veriteľom, ktorý poskytuje úver banka, tak podmienky, za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe, upravuje Zákon o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách zakotvuje, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok, a to v prípade, ak klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Z uvedeného vyplýva, že je povinnosťou banky najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, pri ktorom je v omeškaní a v prípade, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, je banka oprávnená postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok s príslušenstvom uhradil, ak ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Všeobecne však platí, že vo všetkých prípadoch musí predchádzať písomná výzva na úhradu. V predmetnom spore nebolo preukázané, že bola výzva zo strany právneho predchodcu žalobcu žalovaným zasielaná. 11. Pokiaľ ide o ďalšie námietky uvádzané odvolateľom v podanom odvolaní tak odvolací súd konštatuje, že okresný súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vyjadril sa k základným otázkam a dôkazom v predmetnom spore. 12. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku I., III. potvrdil ako vecne správny. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý. 13. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom konaní mala plný úspech strana žalovaných v 1/ - 3/ rade, z ktorého dôvodu súd priznal žalovaným v 1/ - 3/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP. 14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)