Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/16/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116214513 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116214513.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom X., B.. X. W. X, P.O.X. XX, proti žalovanému SUMMIT, a.s., so sídlom Žilina, Drieňová 755/25, IČO: 36 398 055, právne zastúpenému LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Žilina, Kálov 653/23-2, o zaplatenie 1.144 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 42C/264/2016-251 zo dňa 5. mája 2017 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.144 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 27.5.2016 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvoinštančného konania. Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do skončenia riešenia záležitosti na Protimonopolnom úrade SR, kým tento právoplatne nevyrieši otázku, či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Poukázal na to, že žalovaný už v priebehu roka 2015 inicioval konanie na Protimonopolnom úrade SR, ktorý orgán tento podnet riešil a vyhodnotil vec tak, že sa ňou nebude ďalej zaoberať. Podľa okresného súdu je monopolné postavenie žalobcu dané zákonom, pričom výškou licenčnej odmeny sa zaoberal v merite veci a bezprostredne otázka určenia primeranosti, resp. výšky obvyklej odplaty ani nebola predmetom konania. 2. Vo veci samej vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.144 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 27.5.2016 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv (ďalej len OKS) je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to s odkazom na § 81 ods. 1 písm. i/ zákona č. 618/2003 Z.z. (Autorský zákon; ďalej len AZ), pričom takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo zákona. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 nemal so žalobcom uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so Zväzom hotelov a reštaurácií SR (ďalej len ZHR SR) tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako OKS spravuje práva. 3. Okresný súd konštatoval, že žalovaný je prevádzkovateľom hotelového zariadenia Hotel Summit *** (trojhviezdičkovej kategórie) s kapacitou 22 izieb, v ktorých pre hostí v rozhodnom období poskytoval aj káblovú televíziu, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia síce nepredstavuje verejný prenos, ale poskytovanie signálu prostredníctvom televíznych prijímačov ubytovaným klientom predstavuje (a to nezávisle od používanej techniky prenosu signálu) verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice EP a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 (bližšie rozsudok SD EÚ C-306/05 z 7.1.2006, ako i C-162/10 z 2.3.2012). Nadväzne teda žalovaný bol používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. 4. Okresný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného, že bolo potrebné preukázať funkčnosť TV prijímačov a reálne uskutočnenie prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takýto prístup by totiž popieral samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom OKS. Navyše, vzájomné rokovania medzi žalobcom a žalovaným (prostredníctvom ZHR SR) svedčia o tom, že žalovaný si bol vedomý povinnosti uzavrieť licenčnú zmluvu na získania súhlasu s používaním diel. 5. V otázke licenčných poplatkov okresný súd uviedol, že tieto vyplývajú zo schváleného sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany, ktorými sú akceptované. Preto nemožno dospieť k záveru, že sú pre žalovaného neprijateľné; uvedené podporuje fakt, že so žalobcom uzatvorilo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov, čo žalovaný nespochybňoval a neposkytol ani vlastné tvrdenia k výške odmeny. Okresný súd zhrnul, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je pritom právo, nie povinnosť používať predmety ochrany. Keďže žalovaný nemal udelený súhlas na používanie diel/predmetov ochrany, ktorých správu vykonáva žalobca, je povinný zaplatiť žalobcovi sumu rovnajúcu sa 2-násobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do týchto práv (§ 56 ods. 1 písm. g/ AZ). 6. V konkrétnostiach súdenej veci (v zmysle sadzobníka platného pre rok 2015 ročná odmena za 1 izbu činila 26 eur) ide o sumu 1.144 eur (26 x 22 x 2). Nakoľko žalovaný sa so zaplatením tejto sumy dostal dňa 27.5.2016 do omeškania, zaťažuje ho i povinnosť platiť úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalobca má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, keďže bol v spore plne úspešný (§ 255 ods. 1 CSP). 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Tvrdil, že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu v spore, t.j. nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, v akom rozsahu toho ktorého nositeľa a vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam + uvedené osobitne vo vzťahu len k žalovanému. Súvisiaci CD nosič označoval žalovaný v tomto smere za nedostačujúci. 8. Opakovane uviedol, že okresný súd sa nezaoberal sadzobníkom odmien, ktoré u žalobcu mnohonásobne prevyšujú odmeny iných subjektov zastupujúcich nositeľov práv. Konštatovanie o tom, že 218 subjektov (bližšie nešpecifikovaných) sadzobník akceptovalo, označil za strohé; osobitne, ak ďalších viac ako 1500 subjektov s ním nesúhlasilo. Podľa odvolateľa špekulatívnosť a netransparentnosť sadzobníka dokazuje aj skutočnosť, že pri výpočte odmeny žalobca nezohľadňuje vyťaženosť ubytovacieho zariadenia, pričom iné subjekty zastupujúce nositeľov práv tak činia automaticky. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že neuvádzal vlastné tvrdenia k výške odmeny. Naopak, v priebehu konania poukazoval na licenčné zmluvy uzatvorené so SLOVGRAM a SOZA a z nich vyplývajúce výšky odmien, ktoré sú mnohonásobne nižšie ako odmena uplatňovaná žalobcom. 9. Vo vzťahu k rokovaniam so žalobcom žalovaný uviedol, že nešlo o štandardné zmluvné rokovania, lebo praktiky žalobcu sa priečili poctivému obchodnému styku. Nepripúšťal akúkoľvek dohodu, či kompromis v podmienkach zmluvy a vynucoval si jej uzatvorenie v znení (len) jeho podmienok. V tejto spojitosti odvolateľ dodal, že jednostranné nanútenie (neakceptovateľných) zmluvných podmienok a následné vymáhanie odplaty z nich vyplývajúcej ešte vo vyššej sume („čo má byť akože zákonná sankcia“), nemôže požívať právnu ochranu a je v rozpore s dobrými mravmi. 10. Po pomerne rozsiahlom opise všeobecne akceptovaných východísk ohľadne účelu a náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia žalovaný namietal i nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Domnieval sa, že podstatné závery okresného súdu nie sú relevantným spôsobom odôvodnené. Okresný súd sa vôbec nezaoberal najmä argumentáciou žalovaného týkajúcou sa výšky odmeny žalobcu v porovnaní s inými zástupcami nositeľov práv. Odvolateľ taktiež namietal opomenutie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho nemal možnosť prispôsobiť realizáciu svojich procesných práv a vo zvýšenej miere reagovať na otázky, ktoré bude okresný súd pokladať za najvýznamnejšie. Okresný súd tiež nevykonal riadne dokazovanie listinami, keď len oboznámil s doterajším priebehom konania, pričom zo zápisnice o pojednávaní nie je zrejmé, s ktorými listinami sa súd oboznámil. 11. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu považoval za jednoznačne preukázanú; vyplýva z rozhodnutia Ministerstva kultúry SR, zo zmlúv o zastupovaní so slovenskými aj zahraničnými nositeľmi práv (ich zoznamy boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu a boli tiež doložené do spisu) a tiež z príslušných ustanovení AZ (najmä § 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/, § 84 ods. 1). Žalobca je jedinou organizáciou v SR, ktorá je na základe priameho mandátu oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie prezentované protistranou označil za hlboko odporujúce základným princípom kolektívnej ochrany a inštitútom kolektívnej správy autorských práv; t.j. v konečnom dôsledku za „objektívne nezmyselné a šikanózne“. 12. Vo vzťahu k výške odmeny žalobca uviedol, že v prípade ďalšieho verejného prenosu - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, lebo iný spôsob jej určenia ani objektívne nie je možný. Daný postup je celosvetovo používaný a akceptovaný. Obvyklá výška licenčnej odmeny môže byť len taká, za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie na totožné predmety ochrany iným používateľom. Žalobca v tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých všeobecné súdy mali za nepochybné, že odmena v zmysle jeho sadzobníka bola v roku 2015 odmenou obvyklou v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ AZ. Dodal, že pokiaľ nedôjde k dohode, možno sa určenia obsahu zmluvy domáhať súdnou cestou (§ 82 ods. 1 AZ), čo však žalovaný neurobil. Počas celého roka 2015 mal žalovaný postavenie neoprávneného používateľa predmetov ochrany, je teda povinný znášať následky svojho protiprávneho konania. 13. Žalobca dával do pozornosti, že protistrana nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, nerozlišuje medzi licenčnou (autori) a primeranou odmenou (výkonní umelci). Žalobca a SOZA vykonávajú kolektívnu správu k autorským právam a pri svojich sadzobníkoch nezohľadňujú obsadenosť ubytovacích zariadení; vo vzťahu k SOZA uvedené žalovaný akceptoval, voči žalobcovi už nie. SLOVGRAM a OZIS spravujú práva súvisiace s autorskými právami, a nie autorské práva a v sadzobníku zohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Nadväzne - podľa žalobcu - je nepravdivé a účelové tvrdenie žalovaného, že iné subjekty zastupujúce nositeľov práv zohľadňujú vyťaženosť ubytovacieho zariadenia automaticky. V súvislosti so zmluvnými rokovaniami žalobca uviedol, že pri jednaní so ZHR SR ponúkol žalovanému (ako členovi ZHR SR) zľavu 40 %, čo žalovaný neakceptoval. Na záver vyjadrenia k odvolaniu protistrany dodal, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky kritériá riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia. 14. Žalovaný v následnej reakcii zotrval na svojom odvolaní a „len“ stručne zopakoval najpodstatnejšie odvolacie námietky. 15. Obdobne žalobca vo vyjadrení k reakcii protistrany zotrval na svojom prvotnom stanovisku v rámci odvolacieho konania, vrátane opätovného poukazu na zásadné argumenty. 16. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v odvolaním nenapadnutom výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 17. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná v zmysle § 78 ods. 5, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/ a § 84 ods. 1 AZ (všetky označené ustanovenia sú citované v napadnutom rozsudku). Udelenie oprávnenia žalobcovi Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy je nesporné. Zároveň legislatívna formulácia „domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia...“ je dostatočne jasná vo vzťahu k oprávneniu žalobcu priamo uplatňovať dotknuté zákonné nároky. 18. Krajský súd sa nestotožnil s odvolacím tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, keďže žalobca predložil ich zoznam na CD nosiči. Len pre úplnosť je na mieste uviesť, že povinnosť OKS uverejniť na svojom webovom sídle zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, bola zavedená až zákonom č. 185/2015 Z.z., t.j. „novým“ autorským zákonom s účinnosťou od 1.1.2016, a teda na súdenú vec sa nevzťahuje. Navyše, tak z hľadiska dôkaznej hodnoty, ako i technickej podstaty nie je rozdiel medzi zoznamom nositeľov práv zachyteným na (elektronickom) hmotnom CD nosiči a na (virtuálnom) webovom sídle žalobcu. Odvolacia argumentácia žalovaného, že „spochybňoval autorov, ktorých má žalobca zastupovať“, je príliš všeobecná (nie je zrejmé, z akého hľadiska ich spochybňoval) na to, aby bola spôsobilá podmieniť odlišný postoj odvolacieho súdu v dotknutej otázke. Pokiaľ predmetný argument odvolateľ použil v súvislosti s absenciou individualizácie nárokov jednotlivých autorov, krajský súd odkazuje na nasledujúci bod odôvodnenia tohto rozsudku. 19. Bezpredmetnou je odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal, ktorých konkrétnych nositeľov práv a v akom konkrétnom rozsahu zastupuje (práve a len) vo vzťahu k žalovanému. Tento prístup odvolateľa indikuje nepochopenie princípu kolektívnej (teda nie individuálnej) správy práv. Žalovaný v podstate požaduje, aby žalobca ako OKS v zmysle AZ špecifikoval jednotlivé nároky jednotlivých oprávnených osôb. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že žalobca by mal špecifikovať (a nadväzne aj preukazovať), ktoré konkrétne diela, ktorých konkrétnych autorov boli šírené konkrétne v ubytovacom zariadení žalovaného. Bez ohľadu na právne súvislosti by uvedené fakticky bezprostredne spôsobovalo nielen dôkaznú núdzu žalobcu, ale viedlo k nemožnosti dostatočne konkrétnych skutkových tvrdení; osobitne, ak OKS vystupuje vo vzťahoch k niekoľkým stovkám subjektov. Zaťažovanie niektorej zo strán vzťahu/sporu excesívnym dôkazným bremenom, k čomu predmetná argumentácia žalovaného smeruje, pritom považuje Ústavný súd SR za nezodpovedajúce princípom ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Predovšetkým, ako už bolo uvedené, rozoberaná požiadavka žalovaného nemá zákonné opodstatnenie a je v priamom v rozpore s princípom kolektívnej správy práv nositeľov týchto práv. 20. Len na okraj krajský súd dodáva, že žalovaný jednak individuálne, jednak prostredníctvom/v zastúpení ZHR SR, rokoval so žalobcom o uzatvorení hromadnej, resp. kolektívnej licenčnej zmluvy. K jej uzatvoreniu nedošlo iba pre nedostatok dohody o výške odmeny. To znamená, že žalovaný si nielenže bol vedomý svojich povinností v súvislosti s verejným prenosom, ale ani nespochybňoval (spôsobom prezentovaným v prebiehajúcom konaní už vôbec nie) status a oprávnenia žalobcu. Taktiež táto okolnosť (nepriamo) potvrdzuje záver o opodstatnenosti základu žalobcom uplatňovaného nároku. 21. Odvolacia námietka týkajúca sa neprimeranosti - s odkazom na mnohonásobne nižšie odmeny určené inými subjektmi zastupujúcimi nositeľov práv - výšky odmeny vymedzenej v sadzobníku žalobcu je len zdanlivo korektná a vecná. Žalovaný sa totiž obmedzuje len na porovnanie výšky odmien stanovených jednotlivými OKS v ich absolútnom číselnom vyjadrení, ale úplne opomína vyhodnotenie špecifických kritérií, z hľadiska ktorých by mal mať žalobca sadzbu odmien porovnateľnú so sadzbami iných OKS. Inými slovami, takéto porovnanie odmien rôznych OKS by mohlo mať určitú výpovednú hodnotu vtedy, ak by vychádzalo z obdobných predmetov a rozsahu správy práv; čo vo vzťahu medzi žalobcom a SOZA, resp. SLOVGRAM rozhodne splnené nie je. 22. Zároveň, predmetom aktuálneho konania nie je určenie primeranej (eventuálne i vo vzťahu k výške odmien určených v sadzobníkoch iných OKS) odmeny za získanie licencie. Žalovaný prehliada (nie je podstatné či nevedome alebo úmyselne) možnosť domáhať sa podľa § 82 ods. 1 AZ určenia obsahu licenčnej zmluvy, a teda aj výšky odmeny; ktorú možnosť však nevyužil. V dotknutej súvislosti možno konštatovať, že žalovaný je podnikateľským subjektom s predmetom podnikania „ubytovacie služby“, je - a tiež v rozhodnom čase bol - prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia, preto je dôvodné predpokladať (v zmysle od neho vyžadovať), že bude ovládať zákonnú úpravu súvisiacu s realizáciou predmetu jeho činnosti; vrátane povinností týkajúcich sa verejného prenosu. Pokiaľ žalovaný používal spravované predmety ochrany bez uzatvorenej licenčnej zmluvy, je povinný uhradiť bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva (§ 56 ods. 1 písm. g/ AZ). Svojou povahou ide o sankciu, ktorej (relatívna) výška je určená zákonom, preto nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. 23. V nadväznosti na uvedené bolo čiastkovou otázkou vyhodnotenie obvyklej odmeny v zmysle vyššie označeného ustanovenia AZ. Okresný súd pri súvisiacej úvahe náležite vychádzal z výšky odmeny uvedenej v sadzobníku žalobcu, keď určujúco prihliadol na fakt, že túto výšku akceptovalo 218 subjektov, ktoré uzatvorili so žalobcom hromadné licenčné zmluvy. Zhodne ako žalovaný, tak aj (podľa jeho tvrdenia) ďalších 1.500 subjektov, ktoré neboli spokojné s navrhovanou/OKS v sadzobníku stanovenou výškou odmien, mohlo sa domáhať (či už individuálne alebo prostredníctvom právnickej osoby združujúcej používateľov predmetov ochrany; žalovaný zrejme prostredníctvom ZHR SR) určenia obsahu licenčnej zmluvy, vrátane (či skôr predovšetkým) výšky odmeny. 24. Nie je vylúčené, že pokiaľ by k takémuto uplatňovaniu (tvrdených) práv došlo, mohla byť výška obvyklej odmeny v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ AZ iná. Avšak len samotný nesúhlas, t.j. neakceptovanie výšky odmeny zo strany časti (hoci aj počtom majoritnej) potenciálnych užívateľov predmetov ochrany, nemožno zohľadniť v tom smere, že by mal mať vplyv na stanovenie, resp. zníženie obvyklej odmeny. Zákonite by totiž musela nasledovať otázka, v akom rozsahu by malo dôjsť k zníženiu obvyklej odmeny; v súdenom prípade zodpovedajúcej odmene podľa sadzobníka žalobcu. V podstate by však šlo o určenie nie obvyklej, ale primeranej výšky licenčnej odmeny, čo - ako už bolo opakovane konštatované - nie je predmetom aktuálneho sporu. 25. Z totožného určujúceho východiska neobstojí ani odvolacia námietka o nezohľadňovaní vyťaženosti konkrétneho ubytovacieho zariadenia. Otázka reálnej obsadenosti ubytovacieho zariadenia by mohla byť relevantnou v eventuálnom konaní o určenie (primeranej) licenčnej odmeny v zmysle § 82 ods. 1 AZ, keďže vykazuje znaky relevantnosti vo vzťahu k rozsahu použitia predmetu ochrany; teda aj k výške odmeny. V aktuálnom sporovom konaní je uvedená námietka nepodstatná, lebo jeho predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia, pri určení výšky ktorého sa vychádza z obvyklej licenčnej odmeny. 26. V záujme komplexného pohľadu je žiaduce uviesť, že povinnosť zohľadňovať pri určovaní odmien rozsah použitia predmetu ochrany bola pre OKS explicitne zavedená až „novým“ AZ (§ 169 ods. 2 písm. d/ zákona č. 185/2015 Z.z.). „Predchádzajúci“ (a v súdenej veci aplikovaný) AZ upravoval kritérium rozsahu použitia diela len všeobecne vo vzťahu k určeniu dohodnutej odmeny alebo spôsobu jej určenia (§ 45 ods. 1). Pokiaľ aj žalobca vo svojom sadzobníku nezohľadňuje práve prvok vyťaženosti ubytovacieho zariadenia, neznamená to, že nezohľadňuje (vôbec) rozsah použitia predmetu ochrany. 27. Obdobne v širších (do istej miery skôr hypotetických) súvislostiach možno uviesť, že ak by sa zohľadňovala obsadenosť ubytovacieho zariadenia v zmysle priamej úmery (minimálne) naznačovanej žalovaným, potom pri obsadenosti 50 % by výška bezdôvodného obohatenia predstavovala práve výšku licenčnej odmeny, ktorú by žalovaný musel žalobcovi zaplatiť, pokiaľ by mal uzatvorenú licenčnú zmluvu. Pri nižšej než 50 %-nej obsadenosti ubytovacieho zariadenia, by suma bezdôvodného obohatenia nedosiahla ani výšku licenčnej odmeny. Dotknutým spôsobom by sankčný charakter nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v zásade potlačený. Takémuto užívateľovi by sa viac oplatilo neuzatvoriť licenčnú zmluvu (v ktorom prípade by musel platiť paušálnu licenčnú odmenu) a radšej zaplatiť „sankciu“/ bezdôvodné obohatenie v nižšej sume. Uvedený prístup by motivoval používateľov predmetov ochrany práv k neuzatváraniu licenčných zmlúv a súčasne by tých z nich, ktorí si svoje povinnosti plnia a licenčnú zmluvu uzatvoria, znevýhodňoval pred tými, ktorí predmety ochrany používajú bez licenčnej zmluvy neuzatvoria. 28. V rozoberaných súvislostiach odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 5.5.2017, ktorý uviedol, že obsadenosť jeho hotela sa pohybuje priemerne okolo 50%; pričom v lepšom roku je to cca 55 %, v horšom roku bola len 40 %. 29. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaný relevantne nerozporoval skutočnosť uzatvorenia hromadných licenčných zmlúv medzi žalobcom a 218-mi ďalšími subjektmi, ani výšku v nich dohodnutých odmien, t. j. podľa sadzobníka žalobcu. Takisto neuvádzal vlastné konkrétne tvrdenia vo vzťahu k obvyklej výške odmeny v tom zmysle, že žalobca uzatvoril licenčnú zmluvu s iným subjektom s rovnakým predmetom za nižšiu odmenu, než je uvedená v sadzobníku žalobcu. Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania je vhodné v danej súvislosti poznamenať, že pokiaľ by došlo k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, v ktorej žalobca ponúkol ZHR SR zľavu 40 % z výšky odmeny podľa sadzobníka žalobcu, uvedené by takmer určite malo vplyv na problematiku výšky obvyklej odmeny. 30. Tvrdenie odvolateľa o tom, že okresný súd nepostupoval pri prejednávaní veci podľa § 181 ods. 2 CSP nezodpovedá nielen obsahu zápisnice z pojednávania dňa 27.3.2017 (č.l. 226 až 233), ale predovšetkým zvukovému záznamu z dotknutého úkonu súdu, ktorý záznam je v zmysle § 98 CSP určujúci. Postupom okresného súdu na dotknutom pojednávaní došlo k naplneniu účelu vyššie označeného ustanovenia CSP; vrátane predbežného právneho posúdenia, ktoré v konečnom dôsledku korešponduje s právnymi závermi vyslovenými v napadnutom rozsudku. 31. Obdobne nezodpovedá konkrétnemu spôsobu prejednávania veci okresným súdom námietka riadneho nevykonania dokazovania listinami. Opätovne, tak zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.5.2017 (osobitne č.l. 244 a 245), ako aj z autentického zvukového záznamu vyplýva akceptovateľné vykonanie predmetného dokazovania, spolu s jednoznačným označením oboznamovaných písomností. Navyše, právny zástupca odvolateľa bol osobne prítomný na danom pojednávaní a na priamu otázku súdu, či má pripomienky k oboznámeniu obsahu spisu (t.j. i všetkých označených listín), výslovne uviedol, že pripomienky nemá. 32. Neobstojí ani námietka odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. V danej spojitosti je nutné zdôrazniť, že nie je porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia - ako neoddeliteľnej súčasti základného práva na spravodlivý proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu - ak odôvodnenie napádaného rozhodnutia nekorešponduje s predstavami niektorej zo strán sporu (v súdenom prípade žalovaného). Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavné protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku takúto charakteristiku jednoznačne nespĺňa. 33. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 34. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, teda aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania, ale v tejto časti výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnom výroku zakladá vecnú správnosť aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP). 35. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto protistrane - žalobcovi patrí voči nemu nárok náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. 36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.