Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 31S/148/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200450 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5017200450.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobkyne: J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX M., proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Žilina, so sídlom Národná 34, P.O.BOX B 10, 011 00 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaZA/18956/2017 zo dňa 07. novembra 2017, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Centrum právnej pomoci, Kancelária Žilina rozhodnutím (žalovaný) č. KaZA/18956/2017 zo dňa 07. novembra 2017 nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci J. X., rodenej I., nar. XX. D. XXXX, trvale bytom F. XX, XXX XX M. (žalobkyni). Žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci doručenej centru dňa 10. októbra 2017 požiadala žiadateľka (žalobkyňa) centrum o poskytnutie právnej pomoci vo veci o zaplatenie 10.067,09 Eur s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 12C/197/2004. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žiadateľka predmetnou žiadosťou zo dňa 10. októbra 2017 opakovane požiadala o poskytnutie právnej pomoci v rovnakej veci. V žiadosti o poskytnutie právnej pomoci doložila list zo dňa 09. októbra 2017, v ktorom uviedla, že si opätovne podáva žiadosť o poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že „príjem sa ustálil a existujú ďalšie objektívne dôvody, pre ktoré považuje právne zastúpenie advokátom za potrebné“. Po preskúmaní vyššie uvedených skutočností centrum dospelo k záveru, že žiadateľka nespĺňa s ohľadom na svoje príjem jednu z podmienok na poskytnutie právnej pomoci, nenachádza sa v stave materiálnej núdze a zároveň nezistilo také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.. 2. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 07. novembra 2017 podala žalobkyňa správnu žalobu, podanú osobne správnemu súdu dňa 28.11.2017, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že rozhodnutie je nedôvodné a samotné odôvodnenie je v rozpore so skoršími rozhodnutiami NS SR v skutkovo a právne identických veciach, čiže rozhodnutie nespĺňa ani požiadavku predvídateľnosti. Žalovaný v napádanom rozhodnutí dôvodí, že žalobkyňa nesplnila požiadavky výšky príjmu, pretože: 1,6-násobok sumy životného minima (§ 6a zákona č. 327/2005 Z. z.) je 316,94 Eur, príjem žalobkyne je vo výške 320,60 Eur, čiže príjem je prekročený o 3,66 Eur. Žalobkyňa v žiadosti preukázala, že je ZŤP a nie zanedbateľnú časť príjmu spotrebuje doplatkami za lieky. Žalovaný vedomý si hodnoty sporu, a teda uzrozumený s výškou tarifnej odmeny, ktorá je za jeden úkon právnej pomoci vysoká takmer ako mesačný príjem žalobkyne. Vzhľadom na uvedené má žalobkyňa za to, že existuje nie jeden, ale viacero dôvodov, ktoré objektívne odôvodňujú postup podľa § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.. Poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo 40/2014, kde žiadateľom bol dôchodca s dôchodkom vo výške 500,00 Eur (a spoločne posudzovaná osoba manželka s dôchodkom vo výške 300,00 Eur), súd v tomto rozhodnutí vyčíta žalovanému príliš formalistický prístup, pričom dôvodí: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že procesný postup odporcu zbytočne vystavuje Slovenskú republiku riziku konania pred ESĽP v Štrasburgu s tým, že platný právny poriadok bráni osobám ZŤP v prístupe k spravodlivosti pokiaľ sa nezmestia do paušálne stanovených kritérií príjmu, ktorého zákonný limit nie je výrazným spôsobom prevýšený“. Podobný právny názor je prezentovaný aj v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžo 29/2015, kde rovnako žiadateľov príjem presahuje maximálnu hranicu už viac ako 100,00 Eur, avšak sú zohľadnené výdavky na lieky, ako aj tarifná odmena za úkony právnej pomoci, ktorá z príjmu nemá byť ako uhradená. Vzhľadom na uvedené niet pochybností, že prístup žalovaného bol v tejto veci čisto formalisticky a vôbec neobstojí jeho tvrdenie o neexistencii dôvodov v zmysle ustanovenia § 6a ods. 2. Žalovaný sa vôbec nepozastavil nad hodnotou predmetu konania a s tým súvisiacou tarifnou odmenou za úkony právnej pomoci. Iba 3,66 Eur rozhodlo o tom, či žiadateľka - osoba ZŤP, ktorá len na lieky dáva mesačne niekoľko násobne vyššiu sumu, má nárok na pomoc alebo nemá nárok na pomoc, a teda musí hradiť v plnej výške tarifnú odmenu advokáta, ktorá je takmer sto násobok sumy 3,66 Eur. V žalobe poukázala na § 5 ods. 1 SSP, článok 2 ods. 2 CSP a § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené mala za to, že aj jej vec má žalovaný posúdiť s prihliadnutím na dôvody, ktoré v žalobe uvádza. 3. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí a dôvodoch v ňom uvedených. Centrum postupovalo podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v platnom znení a po preskúmaní podmienok podľa § 6 a § 6a dospelo k záveru, že žalobkyňa nespĺňa jednu z podmienok nároku na poskytnutie právnej pomoci, nenachádza sa v stave materiálnej núdze. Po zistení tejto skutočnosti centrum zvažovalo aj postup podľa § 6b ods. 2 zákona, ktoré umožňuje poskytnúť právnu pomoc žiadateľovi aj v prípade nesplnenia podmienky stavu materiálnej núdze, avšak len ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že poskytnutie právnej pomoci podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, a to s ohľadom na povahu a okolnosti sporu, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie právnej pomoci. Centrum pri posudzovaní nároku podľa tohto ustanovenia postupuje v zmysle interného usmernenia, podľa ktorého pre prípad použitia tohto ustanovenia posudzuje jednak skutočný príjem žiadateľa s ohľadom na jeho nevyhnutné výdavky a zároveň sa zaoberá povahou sporu, či v danom prípade skutkový a právny stav veci a okolnosť prípadu nasvedčujú tomu, že neposkytnutie právnej pomoci by malo vážne následky a spôsobilo vážnu ujmu na právach a oprávnených záujmoch žiadateľa. Centrum tak postupovalo aj v prípade žalobkyne, kde posúdilo jednak jej skutočný príjem s ohľadom na nevyhnutné výdavky a tiež sa zaoberalo povahou a okolnosťami právnej veci, v ktorej žiada o poskytnutie právnej pomoci, pričom svoju úvahu v rozhodnutí náležite odôvodnilo. Pri posudzovaní žiadosti žalobkyne posudzovalo všetky skutočnosti, ktoré boli známe a aj ich zobralo do úvahy, avšak žiadosť žalobkyne posudzovalo aj s ohľadom na povahu sporu, kde sa jedná o spor o zaplatenie sumy z titulu zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti, a v neposlednom rade centrum prihliadlo na skutočnosť, že v uvedenom konaní už mala žalobkyňa poskytnutú právnu pomoc dvakrát, pričom v oboch prípadoch o túto právnu pomoc prišla svojim zavinením (ne)konaním, keď v oboch prípadoch na výzvu centra bezdôvodne nepredložila doklady potrebné na prehodnotenie trvania jej nároku na poskytnutie právnej pomoci. Centrum je správny orgán, ktorý je povinný konať hospodárne a efektívne. Žalobkyňa už mala dvakrát priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, čo znamená, že ďalšie priznanie nároku by znamenalo ďalšiu odmenu advokáta, pričom takýto postup centra by bol nehospodárny. Po dôkladnom preskúmaní žiadosti žalobkyne z vyššie uvedených hľadísk centrum dospelo k jednoznačnému záveru, že v právnej veci, v ktorej žalobkyňa žiada o právnu pomoc neexistujú také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovenia § 6b ods. 2 zákona. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení ničím nevyvrátil žalobné dôvody, konkrétne judikatúru Najvyššieho súdu SR, na ktorú sa odvoláva. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že jej žiadosti nevyhovel z jediného dôvodu a to nesplnenia výšky príjmu o 3,66 Eur. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia nie je žalobkyni zrejmé, prečo žalovaný neprihliadol na jej zdravotný stav, na ktorý v žiadosti odkazuje aj prostredníctvom preukazu ZŤP-S a nie je jej zrejmé, ani na základe čoho dospel k záveru, že početnosť iných súdnych konaní (ktoré sú mu inak zrejmé z jeho úradnej činnosti), v ktorých vystupuje bez právnej pomoci zo strany žalovaného nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa. Rozhodnutie žalovaného je tak v tomto nepreskúmateľné. Pokiaľ žalovaný uvádza, že posudzoval jej žiadosť s ohľadom na povahu sporu, kde sa jedná o spor o zaplatenie sumy z titulu zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti uviedla, že z uvedeného vyplýva, akoby mala menšie právo na právne zastúpenie, keď sa jedná o spor z údajného zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti. Takýto uhol pohľadu je podľa nej scestný, nemajúci ani hypotetickú oporu v právnej úprave a koliduje so zásadou rovnosti strán sporu. Žalobkyňa nesúhlasí ani s argumentáciou žalovaného, ako už dvakrát mala v súdnom konaní poskytnutú právnu pomoc a o ňu prišla svojim zavinením. Práve naopak, v čase, keď jej príjmová situácia prekročila 1,6-násobok životného minima a bola neustálená, aj z dôvodu, že súd vo veci nekonal a nevytýčil pojednávanie, žiadanie konanie pred centrum právnej pomoci prerušiť s tým, že z opatrnosti advokátovi zobrala plnú moc a podľa toho, ako sa príjem vyvinie sa definitívne rozhodne. Nemôže byť teraz na jej ťarchu, že žalovaný konanie neprerušil. Pokiaľ žalovaný poukazuje na hospodárnosť konania a ako by musel pri opätovnom priznaní nároku vyplatiť ďalšiu odmenu advokátovi, uvedené tvrdenie nemá právnu oporu. Z tretej hlavy vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že sa jedná o paušálnu odmenu pri zastupovaní klienta sprostredkovanom CPP. Preto na zastupovanie, hoci bolo „na etapy“ patrí iba jedna odmena za konanie pred Okresným súdom Žilina. Pokiaľ žalovaný neprerušil konanie tak, ako sa žalobkyňa úporne avšak márne domáhala, a ak sa rozhodol vyplácať odmenu advokátovi opakovane, hoci sa jedná iba o pokračovanie zastupovania v tej istej veci a patrí mu v zmysle vyhlášky iba jedna paušálna odmena pre celý spor, nemôže byť na ťarchu žalobkyne. Napokon, žalovaný ani nepreukázal, že právnemu zástupcovi už dvakrát zaplatil. Žalobkyňa má vedomosť, že žalovaný nevypláca odmenu advokátovi hneď, ale až po tom, čo centru predloží právoplatné rozhodnutie vo veci. Preto, ak by teraz priznal nárok na právnu pomoc, po právoplatnom skončení veci by zaplatil iba jedenkrát paušál za konanie. Zároveň sa natíska otázka, na základe čoho žalovaný usúdil, že napokon odmenu advokáta bude znášať on. Predsa prejudikovať výsledok sporu nemôže ani vo veci konajúci súd a nieto žalovaný. Pokiaľ žalovaný poukazuje na odňatie právnej pomoci rozhodnutím 2N541/08 zo dňa 06.07.2009, žalobkyňa uviedla, nárok jej bol odňatý pre zmeškanie lehoty na doloženie potvrdenia o aktuálnej príjmovej situácie, čo neurobila žalobkyňa naschvál, ale z dôvodu jej zlého zdravotného stavu. V napádanom rozhodnutí žalovaný nerozhodol o nepriznaní nároku práve z dôvodu § 10 ods. 7 zákona, preto v tomto konaní vôbec nemôže svoju obranu zakladať na tvrdení, že pre správanie žalobkyne jej bolo poskytovanie pomoc odňaté a ďalší nárok jej už preto nepatrí. Ak napádané rozhodnutie nezaložil na tomto ustanovení, a teda túto možnosť nevyužil, hoci práve od toho toto ustanovenie je, nemôže teraz zákon obchádzať a „novelizovať“ ho s tým, že vytvorí ďalšie nové pravidlá a kritéria hoci existujúce nevyužil. Žalovaný nezobral do úvahy ani skutočnosť známu mu z jeho úradnej činnosti, a to, že žalobkyňa je stranou sporu v ďalších ôsmich súdnych sporoch, v ktorých už koná bez pomoci žalovaného, ktoré navyše prejednávajú súdy v Bratislave a Námestove, čiže aj cestovné administratívne náklady sú prirodzene vyššie. Právo je toto je dominantná skutočnosť, ktorá spolu s preukázaným ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou sprievodcu umocňuje dôvody na priznanie nároku, aj keď príjem prekračuje hornú hranicu o 3,66 Eur. Vzhľadom na uvedené a najmä na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorú v žalobe cituje, navrhla, aby súd žalobe vyhovel a napádané rozhodnutie zrušil a vrátil na nové konanie a rozhodnutie s tým, že žalovaný bude právnym názorom súdu v ďalšom konaní viazaný. 5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v medziach žalobných bodov, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného 13.11.2017, na účely tohto zákona je materiálnou núdzou stav, keď fyzická osoba je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, 1e) alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima 2) a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojím majetkom. 1e) Zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 2) § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004 Z. z. Podľa § 5b ods. 6 citovaného zákona, ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ po predchádzajúcom stanovisku rady rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov centra. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, do príjmu fyzickej osoby, ktorá žiada o poskytnutie právnej pomoci (ďalej len "žiadateľ"), sa započítavajú príjmy obdobne ako pri výpočte príjmu fyzickej osoby na účely určenia súm životného minima; 2a) to neplatí, ak sú spoločne posudzované fyzické osoby účastníkmi sporu v súdnom konaní s protichodným postavením. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy 5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. 2) § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004 Z. z. 5) Zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. Podľa § 6a ods. 1 citovaného zákona, ak príjem fyzickej osoby presahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a súčasne nepresahuje 1,6-násobok uvedenej sumy a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, má právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo centrom pri splnení podmienky finančnej účasti vo výške 20% trov právneho zastúpenia podľa osobitného predpisu;5a) splnenie podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. b) a c) tým nie je dotknuté. Ustanovenie § 6 ods. 2 sa použije primerane. 2) § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004 Z. z. 5a) § 14a a 14b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Podľa § 6b ods. 1 citovaného zákona, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci, môže centrum v prípadoch podľa § 6a ods. 1 poskytnúť právnu pomoc aj bez úhrady finančnej účasti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak príjmy prevyšujú zákonom určenú hranicu materiálnej núdze, centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci. Podľa § 7 ods. 4 citovaného zákona, príjem na účely tohto zákona sa zisťuje za kalendárny mesiac, v ktorom bola podaná žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, pritom sa prihliada na príjem za posledných šesť kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti, a prehodnocuje sa každých 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok na poskytnutie právnej pomoci. Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona, na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. 16) 16) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 6. Žalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku materiálnej núdze žalobkyne na základe jej žiadosti o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci z hľadiska splnenia všetkých zákonných podmienok, čím postupoval v súlade s ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.. 7. V súlade s § 2 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, 1,4-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú samostatne posudzovanú dospelú osobu predstavuje sumu 277,33 Eur a 1,6-násobok sumy životného minima predstavuje sumu 316,94 Eur, sumy platné do 30. júna 2017. Od júla 2017 suma 1,4-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú samostatne posudzovanú dospelú osobu predstavuje sumu 279,28 Eur a jedna 1,6-násobok sumy životného minima predstavuje sumu 319,17 Eur. Žalobkynin započítateľný príjem v posudzovanom období apríl 2017 až október 2017 predstavoval príjem z poberania starobného dôchodku vo výške 320,60 Eur mesačne. Z uvedeného vyplýva, že v mesiaci podania žiadosti (október 2017) a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch žiadateľka nesplnila podmienku materiálnej núdze, ktorá je nevyhnutným predpokladom priznania nároku na poskytovanie právnej pomoci. 8. Z údajov získaných z katastrálneho portálu Úradu geodézie, kartografie a katastra SR dňa 02. novembra 2017 bol vyhotovený výpis z katastra nehnuteľností, ktorý obsahuje dve listiny vlastníctva: - LV č. XXX - pre okres W., obec Q., katastrálne územie M. D. je v časti A majetková podstata evidovaná parcela č. 6237/3 o výmere 7 m2, druh pozemku orná pôda. V časti B listu vlastníctva je zapísaná žalobkyňa ako spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1. Ako titul nadobudnutia je uvedené osvedčenie o dedičstve Z-1239/2007, 5D385/2005-29/08, - LV č. XXXX - okres W., obec W., katastrálne územie W. je v časti A majetková podstata evidovaná parcelné č. 3859/2 o výmere 392 m2, druh pozemku lesné pozemky. V časti B listu vlastníctva je zapísaná žalobkyňa ako spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1. Ako titul nadobudnutia je uvedené osvedčenie o dedičstve Z-1239/2007, 5D385/2005-130/08. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nie je vlastníčkou žiadneho nehnuteľného ani hnuteľného majetku, ktorého predajom alebo prenájmom by si mohla zabezpečiť využívanie právnych služieb na ochranu svojich práv a záujmov. 9. Žalobkyňa je protistranou (po právnej predchodkyni - svojej matke) v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 12C/197/2004 vo veci o zaplatenie 10.067,09 Eur (303.281,20 SK) s príslušenstvom. Z rozhodnutia centra o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci zo dňa 30. júla 2009 vyplýva, že navrhovatelia spolu s odporkyňou (matkou žalobkyne) boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XX, katastrálne územie M., domu č. XXX postaveného na parcelnom čísle 1682 a parcelnom čísle 1682 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 332 m2. V rozhodnutí sa ďalej uvádza, že navrhovatelia rozhodli o nutnosti vykonať v predmetnej nehnuteľnosti stavebné práce, ktorým zrekonštruovali nehnuteľnosť. Nakoľko sa odporkyňa odmietla podieľať na nákladoch, uhradili celú čiastku navrhovatelia a teraz žiadajú uhradiť uvedenú sumu spolu s úrokmi z omeškania od žalobkyne. Proti platobnému rozkazu podaného odporkyňou (žalobkyňou) aj z čestného prehlásenia žalobkyne vyplýva, že navrhovatelia nekomunikovali s odporkyňou o rekonštrukcii nehnuteľnosti, ani ju písomne nevyzývali, keď plánovali prerábanie domu, úkony robili bez súhlasu odporkyne. Na základe predložených listín a vzhľadom na povahu sporu centrum konštatovalo, že v danej veci nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Vzhľadom na povahu sporu, v ktorom žalobkyňa žiada o poskytnutie právnej pomoci sa jedná o sumu 10.067,09 Eur, preto je podmienka hodnoty sporu tým splnená. Na základe vyhodnotenia spisového materiálu však centrum dospelo k záveru, že žiadateľka (žalobkyňa) nespĺňa jednu z podmienok nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to podmienku stavu materiálnej núdze. Centrum posúdilo skutočný príjem žiadateľky, pričom zobralo do úvahy tiež údaj uvedený vo formulári žiadosti týkajúcej sa jej výdavkov, kde uviedla len výdavky na zdravotnú starostlivosť a to priemerne vo výške 35,00 Eur. Ďalej sa centrum zaoberalo povahou sporu, v ktorom žiadateľka žiada o poskytnutie právnej pomoci za účelom posúdenia, či v danej veci existujú také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci napriek nesplneniu podmienky stavu materiálnej núdze. Dospelo k názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti a povahu sporu má za to, že v danej veci nejde o prípad, keď by neposkytnutie právnej pomoci malo vážne následky a spôsobilo by vážnu ujmu na právach a oprávnených záujmoch žiadateľky. V napadnutom rozhodnutí žalovaný poznamenal, že žiadateľka už mala priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci v tejto veci a to dvakrát - vo veciach vedených pod sp. zn. 2N 541/08 a 1N 962/09. Na základe rozhodnutia žalovaného sp. zn. 2N 6541/08 zo dňa 06. júla 2009 bol žalobkyni odňatý nárok na poskytnutie právnej pomoci, keďže táto nedoložila do uplynutia stanovenej lehoty žiadne doklady potrebné na prehodnotenie jej príjmovej a majetkovej situácie a ani žiadnym spôsobom nekontaktovala centrum. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08. júla 2009. Žalobkyňa dňa 13. júla 2009 opätovne požiadala centrum o poskytnutie právnej pomoci v tej istej veci. Centrum rozhodnutím sp. zn. 1N 962/09 zo dňa 30. júla 2009 opätovne priznalo žiadateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci. Výzvou na doplnenie údajov za účelom prehodnotenia príjmov situácie zo dňa 28. júna 2016 bola žiadateľka vyzvaná na doloženie dokladov za účelom prehodnotenia jej príjmu. Nakoľko žiadateľka v stanovenej lehote nedoložila centru žiadne doklady potrebné na prehodnotenie jej príjmovej situácie, centrum dňa 22. augusta 2016 rozhodlo o odňatí nároku na poskytovanie právnej pomoci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. augusta 2016. Žalobkyňa predmetnou žiadosťou zo dňa 10. októbra 2017 opakovanie požiadala žalovaného o poskytnutie právnej pomoci v rovnakej veci. V žiadosti o poskytnutie právnej pomoci doložila list zo dňa 09. októbra 2017, v ktorom uvádza, že opätovne si podáva žiadosť o poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že „príjem sa ustálil a existujú ďalšie objektívne dôvody, pre ktoré považuje právne zastúpenie advokátom za potrebné“. Po preskúmaní vyššie uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa ako žiadateľka nespĺňa s ohľadom na svoj príjem jednu z podmienok na poskytnutie právnej pomoci - nenachádza sa v stave materiálnej núdze a zároveň nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.. 10. Žalobkyňa nie je vlastníkom žiadneho nehnuteľného ani hnuteľného majetku, ktorého predajom alebo prenájmom by si mohla zabezpečiť využívanie právnych služieb na ochranu svojich práv a záujmov. Zákonodarca v zákone č. 327/2005 Z. z. upravuje predmet a rozsah právnej pomoci, ako aj podmienky jej priznania vo vzťahu k žiadateľom a pôsobnosť a úlohy orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti na poskytnutie právnej pomoci. Cieľom zákonodarcu je zabezpečiť reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam fyzických osôb a harmonizovať právo Slovenskej republiky s právom Európskeho spoločenstva všetkým fyzickým osobám, ktoré sa ocitli v materiálnej núdzi bez rozdielu, teda bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Zákonodarca ustanovuje kritéria, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľa o právnu pomoc, aby sa predišlo jej zneužívania neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia a posudzovania žiadostí a samotného poskytovania právnej pomoci, zakotvuje postup pri žiadaní o poskytnutí právnej pomoci, rozhodovanie o jej poskytnutí a možnosť jeho preskúmania súdom. Materiálnu núdzu ustanovuje ako jednu z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci tak, že hranicu materiálnej núdze ustanovuje na úrovni 1,6-násobku sumy životného minima ustanoveného osobitnými predpismi a jej ďalšiu podmienku, že žiadateľ si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojim majetkom. Zákonodarca týmto zákonom súčasne spĺňa podmienku transpozície Smernice Rady č. 2003/8/ES zo dňa 27.01.2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch, a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej únie. 11. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto druhu v absolútne všetkých prípadoch, t. j. bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu oblasti, v ktorých sa právna pomoc vyskytuje (t. j. systému „každému a vo všetkom“). Pozitívny záväzok štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na súde, prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch. 12. Poskytovanie právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi podľa zákona č. 327/2005 Z. z. je možné výlučne len fyzickým osobám, ktoré splnia kumulatívne zákonné podmienky pre priznanie nároku. Pokiaľ žalovaný vyhodnotil žalobcu ako osobu, ktorú pre účely zákona č. 327/2005 Z. z. nemožno považovať za osobu v materiálnej núdzi, tak tento záver žalovaného je správny. Povinnosťou žalovaného však bolo v konaní vyhodnocovať status žalobcu v intenciách komplexnej právnej úpravy zákony č. 327/2005 Z. z., teda vyhodnotiť status žalobcu nielen v rozsahu ustanovenia § 6b ods. 2 citovaného zákona, ale aj v intenciách ustanovenia § 5b ods. 6 tohto zákona (zákon č. 327/2005 Z. z.). Z obsahu rozhodnutia žalovaného, ako aj pripojeného administratívneho spisu takýto postup žalovaného nevyplýva. Podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z., ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ po predchádzajúcom stanovisku Rady rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov centra. Zabezpečenie prístupu k súdu priamo vyplýva z článku 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie). Prístup súdu je vždy individuálnou záležitosťou a nemôže byť limitovaný normatívnymi podmienkami zákonnej právnej úpravy (§ 6 - 8 zákona č. 327/2005 Z. z.). To znamená, že prístup k súdu nemôže byť ponímaný kogentne, iba za podmienok a v rozsahu stanovenom zákonom. Zákon nemôže obsiahnuť všetky modely právne relevantných vzťahov. Zákonodarca preto normatívne upravil generálnu klauzulu zabezpečujúcu súlad s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z.. V osobitných situáciách je nevyhnutné postupovať aj priamou aplikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žalovaný nemôže argumentovať, že ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom ako stanoví zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy SR). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2010-70 z 18. apríla 2012 a sp. zn. IV. ÚS 118/2010-94 z 12. apríla 2012 a iné, z ktorých právne významným záverom bolo, že dbať nad materiálnym zabezpečením prístupu k súdu musia súdy bez ohľadu na to, či to ustanovuje zákon alebo prameň práva. Obrana správnych orgánov i súdov s poukazom, že pri rozhodovaní mohli konať iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon nebola akceptovaná ako súladná s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Povinnosťou žalovaného ako správneho orgánu bolo postupovať v súlade so zákonom č. 327/2005 Z. z. a vyhodnocovať status žalobcu aj v intenciách ustanovenia § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. a v súlade s touto právnou úpravou rozhodnúť ešte pred vydaním rozhodnutia žalovaného. Keďže žalovaný takto nepostupoval, v jeho konaní sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom pre posúdenie veci nie je relevantné, či sa žalobcu postupu a rozhodovania podľa § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. domáhal, keď v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru bolo povinnosťou žalovaného žiadosť žalobcu vyhodnotiť aj v intenciách uvedenej právnej úpravy. Predmetné závery konštatuje Najvyšší súd SR ako súd kasačný vo svojom rozhodnutí sp.zn. 8Sžo/4/2018 zo dňa 25.10.2018. 13. S vyššie uvedeným právnym záverom Najvyššieho súdu SR ako kasačného súdu tunajší správny súd nesúhlasí. Pokiaľ kasačný súd uvádza, že zákonodarca zákonom č. 327/2005 Z. z. v ustanovení § 5b ods. 6 splnil povinnosť transpozície smernice Rady č. 2003/8/ES zo dňa 27.01.2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch, a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej únie, správny súd uvádza, že tomuto záveru mal zákonodarca podriadiť aj slovné znenie ustanovenia § 5b ods. 6, § 6 ods. 1, § 6b ods. 1 a § 6b ods. 2 citovaného zákona. Zákonodarca však v citovaných ustanoveniach použil slová: „..., ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ...“, „... fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti...“, „... ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci, môže centrum...“, resp. „..., centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci.“ Zákonodarca teda zveril právo poskytnúť právnu pomoc žiadateľovi centru, ktorému zároveň udelil oprávnenie rozhodnúť o tom, či právnu pomoc poskytne alebo nie (slovo „môže“) a to v prípade, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci resp. ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti. 14. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováži dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitostí, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Účelom zákonodarcu právnou úpravou v zákone č. 327/2005 Z. z. bolo vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, ako aj prispieť k predchádzaniu vzniku právnych sporov (§ 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Žalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku materiálnej núdze žalobkyne ako žiadateľky na základe jej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci z hľadiska splnenia všetkých zákonných podmienok, čím postupoval v súlade s citovaným zákonným ustanovením. Vzhľadom k tomu, že z dokladov predložených žalobkyňou vyplynulo, že započítateľný príjem, ako žiadateľky presahuje výšku 1,4-násobku životného minima a tiež 1,6-násobku životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu v mesiaci podania žiadosti dospel k správnemu záveru, že žalobkyňu nie je možné považovať za osobu v materiálnej núdzi majúcej právo na poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z.. Žalovaný ako príslušný správny orgán za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci musí skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., a teda musí sa zaoberať aj otázkou sociálneho a materiálneho stavu žiadateľa, ako jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, pretože bez splnenia tejto podmienky, nemožno žiadaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, hoci žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil. Za stavu, že pre účely posudzovania výšky príjmu žiadateľky o poskytnutie právnej pomoci bola rozhodujúca výška jej čistého započítateľného príjmu a nie jej výdavkov, správnemu súdu nezostáva nič iné ako konštatovať, že právny záver správneho orgánu je v súlade so zákonom. Zákonodarca v citovanom zákone upravuje predmet a rozsah právnej pomoci, ako aj podmienky jej priznania vo vzťahu k žiadateľom a pôsobnosť a úlohy orgánu verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti na poskytnutie právnej pomoci. Materiálnu núdzu ustanovuje ako jednu z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci tak, že hranicu materiálnej núdze ustanovuje na úrovni 1,6-násobku sumy životného minima ustanoveného osobitnými predpismi a jej ďalšiu podmienku, že žiadateľ si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojim majetkom. 15. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne nie je dôvodná, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol, podľa § 190 SSP. Zároveň konštatuje, že vydaním napadnutého rozhodnutia zo strany žalovaného správneho orgánu, ktorým z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok nebol žalobkyni ako žiadateľke priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. právo žalobkyne domáhať sa ochrany svojich práv pred príslušným súdom ostalo zachované. Pri rozhodovaní bral na zreteľ, povahu sporu, ktorý sa začal v roku 2004 (12C/197/2004), skutočnosť, že žalobkyni bola žalovaným právna pomoc poskytnutá už dvakrát a v neposlednom rade aj skutočnosť, že samotný správny súd má z preskúmania žalôb v sociálnych veciach preukázané, resp. má vedomosť, že žalobkyňu v týchto konaniach zastupoval advokát JUDr. Mgr. Štefan Bucha. 16. V prejednávanej veci súd v súlade s § 137 ods. 4 SSP rozhodol bez pojednávania, nakoľko nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ustanovenie § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov potreba pojednávanie nariadiť nevznikla. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v konaní úspešná nebola, nárok na náhradu trov konania nepriznal, podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Rovnako náhradu trov konania nepriznal ani žalovanému, podľa § 168 SSP a contrario. 18. Rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.