Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 28Sa/17/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200375 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5019200375.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobcu: T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. M. č. XX/X, M., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 41521-2/2019-BA zo dňa 23. apríla 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Martin, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 1165/2019- MT-DvN zo dňa 27. februára 2019 rozhodla, že účastník T. H. podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení) a podľa čl. 61 nariadenia (ES) EP a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení poukázal na § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a čl. 61 ods. 1, čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 (ďalej základné nariadenie). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin účastníka dňom 05.12.2018 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 20.02.2019 si v Sociálnej poisťovni, pobočka Martin uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 05.12.2014 do 04.12.2018 neboli na území Slovenskej republiky preukázané doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu EÚ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 15.11.2014 do 14.11.2018. Ohľadne zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu bolo zistené, že účastník má dĺžku pobytu na území Írska od augusta 2002 do februára 2010, na území Veľkej Británie od februára 2010 do novembra 2018, t.j. zdržiaval sa mimo územia SR 16 rokov a 3 mesiace. Na území členských štátov mal dlhodobé stabilné zamestnanie, pracoval pre jedného zamestnávateľa, na vlastnú žiadosť sa dal transferovať z Írska do Veľkej Británie, pracovný pomer mal uzavretý na dobu neurčitú. Návraty na Slovensko v roku 2010 boli raz až dvakrát ročne, dovolenku trávil na Slovensku aj mimo Slovenska. Na území SR vlastní 1/3 z rodinného rodičovského domu získaného dedičstvom. Túto nehnuteľnosť nevyužíva na bývanie. Na území Veľkej Británie má otvorený osobný účet, podával tam daňové priznania. Pracovné pohovory na Slovensku počas pobytu v inom členskom štáte účastník neabsolvoval. Na území SR nemal počas pobytu v inom členskom štáte blízku osobu, voči ktorej by mal vyživovaciu povinnosť. Bolo preukázané, že za štát jeho bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte nebolo jeho bydlisko na území SR, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahujú a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 2. Na základe odvolania žalobcu rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím číslo: 41521-2/2019-BA zo dňa 23. apríla 2019 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom prvostupňového orgánu. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie účastník nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území SR. Čo sa týka dôb poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu ÉÚ, príslušná britská inštitúcia osvedčila vo formulári U1, že od 15.11.2014 do 14.11.2018 mal obdobie poisteného zamestnania, ako dôvod ukončenia zamestnania bolo uvedené prepustenie z dôvodu nadbytočnosti a taktiež skutočnosť, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v prvostupňovom konaní navrhovateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Martin povinná skúmať, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Bolo zisťované centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (ďalej vykonávacie nariadenie). Bola posúdená a) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (od augusta 2002 do novembra 2018), b) situácia navrhovateľa vrátane povahy a osobitých vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. Z výsluchu účastníka z 20.02.2019 vyplýva, že odišiel do Spojeného kráľovstva z dôvodu nemožnosti uplatniť si získaný certifikát v angličtine na Slovensku a nedostatku pracovných príležitostí na Slovenku. Po celú dobu na území Spojeného kráľovstva bol zamestnaný v jednom pracovnom pomere u jedného zamestnávateľa v hotelových službách v pozícii team leadera, pracovný pomer mal uzavretý na neurčitý čas, na jeho žiadosť bol preložený v roku 2010 z Írska do Veľkej Británie a tento pracovný pomer bol ukončený z dôvodu nadbytočnosti. Vzhľadom na jeho stabilné zamestnanie možno jeho pracovnú situáciu na území Spojeného kráľovstva hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Ďalej bola zisťovaná jeho situácia vrátane jeho c) rodinného stavu a rodinných väzieb. Navrhovateľ je slobodný. V zahraničí s ním nebola žiadna blízka osoba. Na Slovensku uvádza blízke osoby rodičov (otec zomrel v roku 2010), súrodencov a ostatnú rodinu, ktorých navštevoval raz alebo dvakrát ročne podľa potreby. Ďalej bola posudzovaná jeho d) bytová situácia Navrhovateľ na území Spojeného kráľovstva nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. Býva tam v podnájme sám, zamestnávateľ mu neposkytoval ubytovanie, nájomné zmluvy uzatváral sám, na Slovensku počas návštev a v súčasnosti býva v spoločnej domácnosti s matkou v rodičovskom dome, ktorý zdedil v 1/3. Stále má trvalý pobyt na Slovensku. Ďalej bola skúmaná situácia navrhovateľa vrátane e) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Navrhovateľ bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Spojené kráľovstvo. Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009, podľa ktorého celkovú dĺžku pobytu vrátane stability zamestnania na území Spojeného kráľovstva žalovaný vyhodnotil ako silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodiny na Slovensku, návraty na územie Slovenska vo frekvencii dva - trikrát ročne, krátka pracovná história na Slovensku, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, vlastníctvo 1/3 nehnuteľnosti nadobudnutej v dedičskom konaní), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Spojeného kráľovstva. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Poukázal na to, že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožniť s pojmom bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia, preto nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Nie je preto možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Tiež poukázal na to, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Navrhovateľ má zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nemajú právo výberu členského štátu, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade jej priznania má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky do ktoréhokoľvek členského štátu, t.j. aj na územie SR. Je irelevantný dôvod, pre ktorý si účastník neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve (podľa jeho tvrdenia z dôvodu skončenia nájomnej zmluvy, a teda nemožnosti zostať ešte po určitú dobu na území Spojeného kráľovstva). V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že koordinačné predpisy umožňujú v prípade vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti požiadať príslušnú inštitúciu o skrátenie doby zotrvania na území štátu vyplácajúceho dávku z dôvodu odchodu do krajiny svojho pôvodu. Poukázal na rozsudok ESD č. 76/76 a na záver uviedol, že dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia preukazujú, že navrhovateľ si väzby so SR počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve nezachoval. 3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. V žalobe citoval odôvodnenie uvedené v prvostupňovom rozhodnutí aj v napadnutom rozhodnutí. Ďalej citoval aj obsah svojho odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu. Ako žalobné uviedol, že správne orgány okolnosti, ktoré tvoria pojem bydlisko na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti dôsledne nezisťovali a je nepochybné, že vychádzali z údajov, ktoré uviedol vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska a z jeho výsluchu. Správny orgán nezameral svoje dokazovanie na jeho riadne vypočutie, jeho matky a súrodencov ohľadne odchodu do iného členského štátu a jeho návratu na Slovensko. Tiež považuje napadnuté rozhodnutie za diskriminačné voči občanom Slovenskej republiky, ktorí sa rozhodnú pre dlhodobý pobyt v zahraničí s cieľom získať potrebnú kvalifikáciu na otvorenie si živnosti v SR, pretože jeho základným motívom na odchod do Veľkej Británie bolo zdokonalenie anglického jazyka, čo využil tak, že pri návrate zo zahraničia si založil živnosť na doučovanie cudzích jazykov. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť Slovenska a Veľkej Británie nebolo možno od neho spravodlivo požadovať, aby počas svojich pracovných aktivít vo Veľkej Británii býval, resp. častejšie sa vracal na Slovensko a navštevoval svojich príbuzných. Záver o jeho bydlisku vo Veľkej Británii nemožno vyvodiť ani z toho, že je vlastníkom 1/3 domu na Slovensku, pretože zo zákonných ustanovení nevyplýva, že každý občan na území SR má vlastniť nejakú nehnuteľnosť. Odvolací orgán neskúmal a neprejavil záujem o preskúmanie reálnych podmienok existencie miesta pobytu - výkonu zamestnania. Nebolo vykonané dokazovanie na skúmanie otázky jeho reálneho bydliska v Spojenom kráľovstve. Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U3 z 12.06.2009, konkrétne na tretí výrok, podľa ktorého ak osoba v prípade, že neexistuje žiadny zmluvný zamestnanecký vzťah, už nemá žiadne prepojenie s členským štátom zamestnania, považuje sa za úplne nezamestnanú v súlade s čl. 65 ods. 2 nariadenia a dávky poskytuje inštitúcia v mieste jej trvalého bydliska. Namietal, že v Spojenom kráľovstve nemohol využiť možnosť prihlásenia sa na úrade zamestnanosti, nakoľko jednou z hlavných podmienok je preukázanie trvalého pobytu, čo nemohol urobiť, nakoľko mu vypršala nájomná zmluva, tým pádom mu nemohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti a nemohol požiadať o skrátenie doby zotrvania na území štátu vyplácajúceho túto dávku z dôvodu odchodu do krajiny svojho pôvodu. Odvolací orgán v tejto súvislosti sa nezaoberal prípadom vzniku nároku na dávku v inom členskom štáte a podmienkami na vznik tohto nároku. Opätovne poukázal na rozhodnutie č. U3 z 12.06.2009 odsek 2, podľa ktorého na stanovenie toho, či sa osoba považuje za úplne alebo čiastočne nezamestnanú v zmysle čl. 65 ods. 1, 2 uvedeného nariadenia, sa musia uplatňovať jednotné kritéria spoločenstva. Žiadal prvostupňové a napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 25.07.2019. Zotrval na skutkových zisteniach uvedených v napadnutom rozhodnutí a právnom posúdení veci. Vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu žalovaný považoval za presné a úplné. Poukázal na to, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje Sociálna poisťovňa individuálne v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. Vo vzťahu k dôvodom odchodu uviedol, že dôvody odchodu nie sú rozhodujúcou, ale len doplňujúcou skutočnosťou preukazujúcou miesto bydliska dotknutej osoby a dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí nesvedčí o tom, že by sa jednalo o vzdelávací pobyt. Frekvencia návratov a vlastníctvo nehnuteľnosti sú skutočnosti, ktoré v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia preukazujú dĺžku a trvalosť prítomnosti dotknutej osoby v štáte zamestnania a situáciu dotknutej osoby, konkrétne bytovú situáciu. V kontexte s ostatnými skutočnosťami uvedenými v tomto ustanovení je možné posúdiť bydlisko dotknutej osoby. V súlade s uvedeným bolo na frekvencii návratov žalobcu na Slovensko a jeho bytovú situáciu prihliadané. Na námietku, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či nie je potrebné jeho bývanie vo Veľkej Británii subsumovať pod pojem prechodné bydlisko, uviedol, že keďže vo Veľkej Británii býval takmer 9 rokov, nie je možné v žiadnom prípade jeho pobyt považovať za prechodný. V súvislosti s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U3 z 12.06.2009 uviedol, že toto rozhodnutie vysvetľuje pojem čiastočná nezamestnanosť. Úplne nezamestnanej osobe poskytuje dávku inštitúcia v mieste jej trvalého bydliska, pokiaľ na ňu tejto osobe vznikne nárok v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia v nadväznosti na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. v prípade zachovania bydliska. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného podal repliku zo dňa 16.08.2019. Zotrval na jeho tvrdeniach, že v čase jeho pobytu v Írsku a Veľkej Británii si zachoval väzby k Slovenskej republike, pretože trávil dovolenky na Slovensku a v Írsku nemal samostatné bývanie. Ďalej uvádzal jeho dôvody, prečo odcestoval do Írska, a to zdokonalenie sa v angličtine. Z dôvodu, že na Slovensku nebola priaznivá situácia na pracovnom trhu, preto v Írsku zotrval. Ďalej upresnil, prečo sa neevidoval na Úrade práce vo Veľkej Británii, a to z dôvodu, že mu vypršala nájomná zmluva, ktorá je podmienkou na registráciu na úrade práce. Čo sa týka jeho rodinnej situácie, pokiaľ otec žil do roku 2010, navštevoval ho dvakrát do roka počas jeho dovolenky. Poukázal na zdravotný stav matky, ktorá trpí depresiou, pričom jej stav sa po jeho príchode na Slovensko zlepšil. Poukázal na to, že v zápisnici spísanej s ním na prvostupňovom správnom orgáne 26. februára 2019 nie je uvedené, že mal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú, napriek tomu žalovaný tvrdí, že mal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú. Opätovne konštatoval, že nemohol požiadať o skrátenie doby zotrvania na území štátu, pretože nemal uzavretú nájomnú zmluvu a ubytovanie by si mohol nájsť, len keby bol zamestnaný. Žalovaný mu navrhuje niečo, čo sa podľa právnych predpisov štátu, kde pracoval, nedá splniť. V zápisnici z výsluchu uviedol, že zatiaľ nechce vykonať výsluch ďalších svedkov, i keď to nie je problém. Žalovaný sa snaží manipulovať s faktami a poskytuje nesprávne vysvetlenie pojmov s tendenciou diskriminovať a uvádza nepravdivé tvrdenia. Tvrdil, že na Slovensko sa vrátil hlavne kvôli zdravotnému stavu matky. Poukázal na rozsudok ESD C76/76. 6. K replike žalobcu žalovaný dupliku nepodal. 7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP), pričom nebol viazaný žalobnými bodmi (§ 203 ods. 2 SSP), pričom zistil, že žaloba je v plnom rozsahu nedôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov: 8. Z administratívneho spisu bolo zistené, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin žalobcu dňom 05.12.2018 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 20.02.2019 účastník žiadosťou datovanou 20.12.2018 požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Martin o dávku v nezamestnanosti. Žalobca orgánu verejnej správy prvého stupňa predložil vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 20.02.2019, formulár U1 zo dňa 09.01.2019, ktorým preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 15.04.2014 do 14.11.2018 na území Veľkej Británie, čestné prehlásenie, ktoré je súčasťou zápisnice, v ktorom vyhlásil, že údaje, ktoré sú uvedené v tejto zápisnici sú pravdivé. Ďalej predložil časť rozhodnutia neidentifikovaného orgánu sp.zn. 17D/246/2010 (strana 11 bez ďalších súčastí), z ktorej vyplýva rodinný dom súp.č. XX na parcele č. 5 kat. úz. T. v 1/3 zdedil žalobca. Z evidencie Sociálnej poisťovne vyplýva, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 05.12.2014 do 04.12.2018 na území SR nemal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Na území Spojeného kráľovstva boli preukázané tieto doby poisteného zamestnania: od 15. novembra 2014 do 14. novembra 2018. Uvedené vyplýva z osvedčenia vo formulári U1 zo dňa 09. januára 2019. Z tohto formulára ďalej vyplýva, že dôvodom ukončenia zamestnania bolo prepustenie z dôvodu nadbytočnosti a tiež, že držiteľ nemá nárok na dávku v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov v zmysle čl. 65 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia zo dňa 20.02.2019 uviedol, že do členského štátu odišiel 21.08.2002 a vrátil sa 14.11.2018. Od roku 2002 do 2010 sa vracal do SR 2 krát ročne. Bol zamestnaný u posledného zamestnávateľa od 07.02.2011 do 07.11.2018 ako lead shift engineer. Pracovný pomer mal uzavretý na dobu neurčitú, dôvod ukončenia pracovného pomeru bol zo strany zamestnávateľa, nemá manželku ani deti, na Slovensku boli rodičia a súrodenci. Počas pobytu v členskom štáte nemal žiadne členstvo v športových, záujmových kluboch, neziskových organizáciách, počas pobytu v členskom štáte býval v nájme, ktorý zmenil 3 krát počas celého pobytu. Na Slovensku vlastní 1/3 rodinného domu v T., zdedenom po otcovi, počas návratov na Slovensko býval u rodičov a v tomto rodinnom dome. Súčasťou vyhlásenia bola príloha. Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia prvostupňový správny orgán vykonal výsluch žalobcu, o čom bola spísaná zápisnica v zmysle § 195 a § 196 zákona o sociálnom poistení zo dňa 26.02.2019. Z nej vyplýva, že na území Írska mal pobyt od augusta 2002 do februára 2010 a vo Veľkej Británii od februára 2010 do novembra 2018. Na Slovensko sa vracal do roku 2010 dvakrát do roka na Vianoce a na letnú dovolenku z dôvodu choroby otca a po jeho smrti navštevoval matku raz alebo dvakrát ročne podľa potreby. Doklady o cestovnom nemá. Výmera dovolenky je 20 dní plus 8 dní sviatky. Počas pobytu vo Veľkej Británii dovolenku trávil aj v juhovýchodnej Ázii. Do Írska a Veľkej Británie vycestoval z dôvodu, že si na Slovensku spravil certifikát v angličtine a chcel ho uplatniť a na Slovensku to nebolo možné. Plánoval tam ostať rok, ale v práci sa mu darilo a na Slovensku bola zlá situácia so zamestnaním. Na území Veľkej Británie bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa v manažmente hotelov. Do Veľkej Británie sa dal transferovať z Írska z dôvodu bližšej vzdialenosti do SR. Bol zamestnaný ako team leader. Po poslednom zamestnaní sa nemohol zaregistrovať na britskom úrade práce a poberať dávku na území Veľkej Británie, lebo mu skončila nájomná zmluva z dôvodu, že bol prepustený z práce ako nadbytočný, čím stratil kontrakt na ubytovanie. Nájomné zmluvy vždy podpisoval a mal ich k dispozícii. Pred odchodom do Írska bol na Slovensku zamestnaný od 01.10.2001 do 08.08.2002 u zamestnávateľa Volkswagen Slovakia, a.s.. Je slobodný, bezdetný. Na území Slovenska ostali rodičia a súrodenci. Otec zomrel po chorobe v roku 2010. Matka má ťažké depresie rovnako ako jeho brat, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti. Na území Veľkej Británie má otvorený osobný účet. Daňové priznania podával v Írsku prostredníctvom zamestnávateľa. Na území SR nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť počas výkonu práce vo Veľkej Británie. Zdedil 1/3 z rodinného domu v T. po otcovi. V súčasnosti býva s matkou vo M.. Na území Veľkej Británie bol ubytovaný v podnájme sám, a to na základe nájomných zmlúv, ktoré uzatváral. Nemal žiadne námietky voči obsahu zápisnice a nechcel zatiaľ vykonať výsluch ďalších svedkov, i keď to nie je problém. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nebolo možné považovať centrum záujmov a bydlisko počas posledného zamestnania žalobcu v členskom štáte EÚ za zachované na území Slovenskej republiky. O odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, že jeho odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. 9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 26.04.2019 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 10. Medzi žalobcom a žalovaným bolo predovšetkým sporné určenie bydliska, resp. centra záujmov žalobcu ako podmienka pre zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej podľa britskej legislatívy na nadobudnutie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Totiž výnimku z pravidla, že za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území iného členského štátu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Správny súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že v danom prípade boli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré svedčia o tom, že žalobca si nezachoval väzby na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 11. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, preto bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Veľkej Británie. 12. Podkladom rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu boli listiny tvoriace administratívny spis žalovaného, ktorý posúdil pracovný pomer žalobcu ako stabilné zamestnanie. Vychádzal pritom predovšetkým zo žalobcom predložených tlačív, dokumentov a vyhlásení, ako aj ústneho výsluchu žalobcu. Všetky tieto dôkazné prostriedky boli kľúčové pri posúdení, že za štát bydliska žalobcu je potrebné považovať štát jeho zamestnania, t.j. Veľkú Britániu, a preto jeho bydlisko počas pracovného pomeru žalobcu vo Veľkej Británii nebolo zachované na území Slovenskej republiky. 13. Správny súd má za to, že prvostupňový správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci a správne dospel k záveru, že žalobca mal bydlisko na území Veľkej Británie. Správny súd konštatuje, že na posúdenie centra záujmov a bydliska dotknutej osoby je potrebné aplikovať čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V ňom sú uvedené kritéria, ktoré sú rozhodné pre toto posúdenie. Pokiaľ by tieto kritéria nepostačovali pre riadne zistenie skutkového stavu, potom by v zmysle čl. 11 ods. 2 bolo potrebné zisťovať samotný úmysel žalobcu, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel v roku 2002 do Írska a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovensko v roku 2018. Správny súd však dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vykonali dostatočné dokazovanie a vo vzťahu k tomu zistili všetky relevantné skutkové okolnosti, preto sa v ďalšom nevyžadoval postup v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a nebolo potrebné zisťovať úmysel žalobcu pre jeho odchod do Írska v roku 2002 ani pre jeho príchod na Slovensko v roku 2018. 14. Správne orgány v kontexte kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia správne posúdili dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Írska a Veľkej Británie, keď zistili, že žalobca sa na území týchto štátov zdržiaval nepretržite od augusta 2002 do novembra 2018, pričom bol zamestnaný stále u rovnakého zamestnávateľa v hotelierstve a k zmene miesta výkonu práce z Írska do Veľkej Británie došlo vo februári 2010 z dôvodu vyhovenia jeho žiadosti. Ďalej vyhodnotil situáciu žalobcu z pohľadu jeho vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania pracovnej zmluvy. Zistil, že žalobca vykonával prácu na území Írska a Veľkej Británie pre jedného zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú v hotelových službách. Samotný pracovný pomer vo Veľkej Británii nebol ukončený na základe žiadosti žalobcu, ale bol ukončený z dôvodu na strane jeho zamestnávateľa. Správne orgány preto správne vyhodnotili jeho pracovnú situáciu ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Ďalej vyhodnocovali jeho situáciu vrátane jeho rodinného stavu a rodinných väzieb. Zistili, že žalobca je slobodný a bezdetný. Na Slovensku má matku a súrodencov. Rodičov do smrti jeho otca v roku 2010 navštevoval dvakrát ročne, po roku 2010 matku raz alebo dvakrát ročne, a to v čase jeho dovolenky. Z uvedeného vyplýva, že na Slovensku si nezaložil rodinu (manželka, deti), ale počas celého obdobia výkonu jeho pracovného pomeru v Írsku a Veľkej Británii navštevoval len rodičov (od roku 2010 len matku) v minimálnom rozsahu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že návštevy rodičov v krajine pôvodu jednoznačne nepreukazujú zachovanie bydliska vzhľadom na to, že žalobca je plnoletý a prirodzene sa očakáva jeho osamostatnenie a vytvorenie vlastnej domácnosti, čo napokon žalobca aj učinil tým, že po dobu 16 rokov mal samostatnú domácnosť v inom členskom štáte a matku navštevoval minimálne. Ďalej bola vyhodnotená jeho bytová situácia, pričom bolo zistené, že na Slovensku vlastní 1/3 domu v Obci T., ktorý zdedil s ostatnými súrodencami po otcovi (podľa jeho tvrdenia). Vo Veľkej Británii a Írsku bol ubytovaný v troch nájomných bytoch za celú dobu pobytu 16 rokov. Bankový účet má založený vo Veľkej Británii, na Slovensku bankový účet založený nemá. Z uvedeného vyplýva, že žalobca na Slovensku nenadobudol nehnuteľnosť kúpou ani nemal žiadne finančné aktivity na území Slovenskej republiky, ale jediná nehnuteľnosť, ktorú má v spoluvlastníctve, je zdedená. Ďalej posudzoval, či v čase pobytu v Írsku a Veľkej Británii vykonával na území Slovenska akúkoľvek nezárobkovú činnosť, pričom zistil, že žiadnu takúto činnosť ani občianske a podobné aktivity na Slovensku nevykonával. Nakoniec správne orgány posudzovali, ktorý členský štát sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Zistili pritom, že všetky daňové povinnosti si plnil na území Spojeného kráľovstva, preto za takýto štát je potrebné považovať Spojené kráľovstvo. 15. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že súčasťou skúmania „miesta bydliska“ správnymi orgánmi nebolo len preukázanie skutočností, ktoré by svedčili o nezachovaní bydliska na území Slovenskej republiky, ale zároveň aj zisťovanie reálnych podmienok existencie väzieb, napr. bývania, v mieste výkonu zamestnania. Za takto zistených skutkových okolností potom nad akékoľvek pochybnosti vyplýva, že v danom prípade došlo správne k určeniu bydliska dotknutej osoby podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia na území Veľkej Británie. 16. Správny súd vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné. V konkrétnostiach uvádza: 17. Čo sa týka námietky, že správne orgány vychádzali z údajov, ktoré uviedol vo vyhlásení a výpovedi žiadateľ a nezamerali svoje dokazovanie na jeho riadne vypočutie, jeho matky a súrodencov, uvádza, že táto námietka je účelová. Naopak, správny orgán prvého stupňa žalobcu ako účastníka správneho konania riadne vypočul, o čom bola spísaná zápisnica v zmysle § 195 a § 196 zákona o sociálnom poistení. S obsahom tejto zápisnice žalobca v celom rozsahu súhlasil a čestné vyhlásil, že údaje uvedené v tejto zápisnici sú pravdivé. Mal možnosť, aby sa k tejto zápisnici vyjadril a aby ju doplnil o ďalšie skutočnosti alebo návrhy, ako i o tú skutočnosť, či chce navrhnúť výsluch ďalších svedkov. Žalobca výslovne v zápisnici o výsluchu uviedol, že zatiaľ nechce vykonať výsluch ďalších svedkov. Neuviedol taktiež ani, že by mal k zápisnici pripomienky, alebo že by bola v nejakej časti nepravdivá. Naopak prehlásil, že údaje uvedené v zápisnici sú pravdivé. Pokiaľ teda prvostupňový správny orgán vychádzal z obsahu tejto zápisnice, ako aj z vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 20.02.2019, ktorý vyplnil samotný žalobca, potom nie je možné takémuto postupu správnych orgánov nič vytknúť. Žalobca namieta, že nebol riadne vypočutý. Pokiaľ by však chcel do zápisnice o jeho výsluchu uviesť ďalšie skutočnosti, mohol tak urobiť, na čo bol osobitne vyzvaný. Žalobca v žalobe ani netvrdí, na ktoré ďalšie konkrétne skutočnosti by mal byť vypočutý a ktoré skutočnosti neboli posúdené a sú pritom relevantné. K námietke, že správne orgány mali vypočuť jeho matku a súrodencov, správny súd uvádza, že tento návrh žalobca nepodal pred prvostupňovým orgánom, hoci bol na návrhy na doplnenie dokazovania osobitne vyzvaný a taktiež nežiadal o výsluch týchto osôb ani v podanom odvolaní. 18. Pokiaľ žalobca namieta, že neboli zohľadnené okolnosti jeho odchodu do iného členského štátu a jeho príchodu na Slovensko, ako bolo uvedené vyššie, tieto okolnosti sa skúmajú len v tom prípade, ak nie je možné posúdiť daný prípad v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Jedná sa len o doplňujúce okolnosti v zmysle čl. 11 ods. 2 citovaného nariadenia. V danom prípade však na dostatočné zistenie skutkového stavu postačovali kritéria uvedené v § 11 ods. 1 citovaného nariadenia, teda úmysel podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami podľa čl. 11 ods. 1. 19. Len na okraj správny súd uvádza, že zamestnanie sa žalobcu po príchode do Írska na riadny pracovný pomer na dobu neurčitú, a nie absolvovanie vzdelávacích kurzov alebo jazykového štúdia, nesvedčí o tom, že by jeho hlavným dôvodom odchodu do zahraničia bolo zdokonalenie sa v anglickom jazyku, ako to tvrdí v žalobe, ale naopak zarábanie finančných prostriedkov. Ani dĺžka pobytu viac ako 16 rokov nesvedčí o tomto úmysle, pretože takto dlhý pobyt nie je možné charakterizovať ako vzdelávací pobyt vykonávaný jedine z dôvodu zdokonalenia sa v anglickom jazyku, ale má charakter trvalého pobytu. Napokon aj zo zápisnice z jeho výsluchu vyplýva, že chcel uplatniť certifikát v angličtine a na Slovensku to nebolo možné, čo znamená, že odišiel za prácou, pretože tam mohol využiť certifikát. Čo sa týka jeho návratu na Slovensko, žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uvádza, že na Slovensko sa vrátil hlavne kvôli zdravotnému stavu jeho matky. Z administratívneho spisu však vyplýva, že dôvodom jeho návratu bolo prepustenie z pracovného pomeru zamestnávateľom z dôvodu nadbytočnosti, čo vyplýva aj z jeho vyhlásenia žiadateľa zo dňa 20.02.2019. V týchto súvislostiach sa potom javí žalobcovho tvrdenie o jeho úmysle návratu na Slovensko ako účelové. V žalobe uvádza, že po príchode si založil živnosť, ktorej podmienkou bol 10 ročný pobyt v anglicky hovoriacich krajinách. Neuvádza, že toto by malo byť dôvodom jeho návratu, preto súd toto tvrdenie považuje za právne irelevantné. V tejto súvislosti však žalobca namieta diskrimináciu občanov SR, ktorí sa rozhodnú pre dlhodobý pobyt v zahraničí s cieľom získať potrebnú kvalifikáciu. V prvom rade žalobca nenamieta svoju diskrimináciu, ale tretích osôb, čo je námietka, ktorá nemôže byť uplatňovaná pred správnym súdom. Okrem toho, každý prípad musí byť posudzovaný individuálne, preto nie je možné prezumovať (ako to robí žalobca), že vo všetkých prípadoch osôb platiacich poistné v nezamestnanosti v inom členskom štáte nebude preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. 20. Pokiaľ žalobca v súvislosti s jeho námietkou nedostatočne zisťovaných okolností pre určenie bydliska namieta, že odvolací orgán neprejavil záujem o preskúmanie reálnych podmienok existencie miesta pobytu - výkonu zamestnania, správny súd musí konštatovať, že opak je pravdou. Výsluch žalobcu sa zameral aj na túto skutočnosť, a to či už vo vzťahu k zisťovaniu konkrétneho zamestnávateľa, jeho bytových pomerov vo Veľkej Británii a Írsku, jeho pracovnej pozície, miesta výkonu jeho práce, atď.. 21. Rovnako nedôvodná je i námietka, že nemôže byť relevantné, že na území Slovenska je spoluvlastníkom domu, ktorý zdedil, že vo Veľkej Británii býval sám v podnájme a že tam platil miestne dane a poplatky. Všetky tieto skutočnosti sú samozrejme právnym poriadkom dovolené, ale vo svojom súhrne vykresľujú taký skutkový stav, ktorý je potrebné právne posúdiť tak, že žalobca si nezachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. 22. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza, že samotná jeho prítomnosť vo Veľkej Británii nemohla byť bez ďalšieho považovaná za trvalú a stabilnú a namieta, že žalovaný sa nevysporiadal, či nešlo len o prechodné bydlisko, podľa názoru súdu žalobcov pobyt vo Veľkej Británii a Írsku v dĺžke vyše 16 rokov nie je možné v žiadnom prípade považovať za prechodný. Rovnako tá skutočnosť, že počas celej tejto doby bol v Írsku a Veľkej Británii zamestnaný na dobu neurčitú u zahraničného zamestnávateľa, plnil si daňové povinnosti na území Írska a Veľkej Británie, nemal rodinných príslušníkov na území Slovenskej republiky okrem matky a súrodencov, frekvencia návštev na Slovensko bola jeden až dvakrát ročne, nemal žiadne finančné aktivity (kúpa, založenie si bankového účtu atď.) na území SR počas celého pobytu žalobcu v zahraničí, všetky tieto skutočnosti preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku nezachoval. 23. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U3 z 12. júna 2009. Správny súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutie sa týkalo výkladu pojmu úplne alebo čiastočne nezamestnaná osoba v zmysle čl. 65 ods. 1 a 2 základného nariadenia. Pokiaľ žalobca poukazuje na tretí výrok uvedeného rozhodnutia, uvedený výrok je plne v súlade s napadnutým rozhodnutím, pretože pokiaľ by osoba bola uznaná za úplne nezamestnanú, dávky jej bude poskytovať inštitúcia v mieste trvalého bydliska, avšak len vtedy, pokiaľ na ňu tejto osobe vznikne nárok v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia v nadväznosti na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j. v prípade zachovania bydliska v tomto štáte. Pokiaľ žalobca poukazuje na bod 2 úvodných ustanovení rozhodnutia vyššie uvedeného (v žalobe nesprávne špecifikovaný ako odstavec 2), v tomto ustanovení správna komisia stanovila, že kritéria na posúdenie, či sa jedná o úplne alebo čiastočne nezamestnanú osobu, sa musia uplatňovať jednotne. 24. Posledná žalobná námietka tkvela v tom, že žalobca nemohol využiť možnosť prihlásenia sa o dávku v nezamestnanosti vo Veľkej Británii, nakoľko nemohol preukázať trvalý pobyt na jej území, a tak nemohol požiadať príslušnú inštitúciu o skrátenie doby zotrvania na území Veľkej Británie. K tomu súd uvádza, že v zmysle vzniku nároku na dávku nezamestnanosti v SR je potrebné splniť kritéria stanovené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia v nadväznosti na čl. 11 ods. 1 vykonávanie nariadenia. Skutočnosti, pre ktoré žalobca neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, nemajú vplyv na splnenie kritérií rozhodných pre uplatnenie si nároku na túto dávku na území Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončil zamestnanie z akýchkoľvek dôvodov, uvedené nemá vplyv na posudzovanie kritérií na uplatnenie výnimky z tejto základnej zásady stanovenej v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Inak povedané kritéria na aplikáciu tohto článku nesúvisia s dôvodmi, pre ktoré si žalobca neuplatnil alebo nemohol uplatniť dávku v členskom štáte svojho zamestnania. Len samotná skutočnosť, že žalobcovi bránili v podaní žiadosti o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie subjektívne či objektívne okolnosti, nemá žiaden vplyv na to, aby z tohto dôvodu mu bol priznaný nárok na túto dávku na území Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, a to podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku. Tieto pevné väzby sa pri uplatnení nároku na dávku na území štátu posledného zamestnania (v danom prípade vo Veľkej Británii) neskúmajú. 25. Rovnako nedôvodná je námietka, že odvolací orgán sa nezaoberal vznikom nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte. Predmetom administratívneho konania totiž nebolo priznanie dávky z iného členského štátu (Veľká Británia), ale splnenie podmienok na vznik nároku na túto dávku v Slovenskej republike. Žalovaný teda nemal právomoc vyjadrovať sa a rozhodovať o priznaní či nepriznaní dávky, o ktorej by mal rozhodovať iný členský štát. 26. K námietke žalobcu uvedenej v jeho replike, že zo zápisnice z jeho výsluchu nevyplýva, že by uzavrel pracovný pomer na dobu neurčitú, avšak v napadnutom rozhodnutí je výslovne uvedené, že pracovný pomer uzavrel na neurčitý čas: Správny súd k tomu uvádza, že táto informácia vyplýva priamo z vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 20.02.2019, ktoré vypísal žalobca (bod tri vyhlásenia). 27. Správny súd posúdil všetky zistené skutkové okolnosti rozhodné na posúdenie bydliska žalobcu v priebehu jeho dlhodobého pobytu v Írsku a Veľkej Británii, v plnom rozsahu sa stotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade žalobca počas svojho posledného zamestnania si nezachoval bydlisko na území Slovenskej republiky a preto nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 28. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol. 29. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.