Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sa/7/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201565 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:1019201565.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: F. J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, . XX-XXX V. A., Poľská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: PROMAVIT, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 210, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 15388-5/2019-BA zo dňa 30.09.2019 r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím Číslo: 31654-1/2014-CA zo dňa 08. januára 2014 rozhodla, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PROMAVIT, s.r.o., IČO: 47 237 210, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca dňom 23. júla 2013 podľa slovenskej legislatívy. 2. Proti rozhodnutiu zo dňa 08. januára 2014 podal žalobca (zamestnanec) a zamestnávateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie. Žalovaná rozhodnutím číslo: 50713-2/2015-BA zo dňa 30. septembra 2015 podľa § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie o odvolaniach zamestnanca (žalobcu) a zamestnávateľa prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia účastníkom konania do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne žalovaná ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 08. januára 2014 v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi, preto rozhodnutie Číslo: 15388-5/2019-BA zo dňa 30. septembra 2019 rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca potvrdila a odvolania v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2019. 3. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 30. septembra 2019 podal žalobca správnu žalobu v sociálnych veciach. V žalobe poukázal na porušenie predpisov hmotného práva a porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok vo veci. Požadoval zrušenie rozhodnutia žalovanej zo dňa 30.09.2019 Číslo: 15388-5/2019-BA a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca Číslo: 31654-1/2014-CA zo dňa 08.01.2014 a postúpenie veci k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu, pobočka Čadca s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Žalobu odôvodnil tým, že vykonával podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z tejto činnosti platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.05.2012 žalobca uzavrel dodatočne pracovnú zmluvu s firmou PROMAVIT, s.r.o., so sídlom Čadca, Palárikova 76 na území Slovenskej republiky. Pracoval do 31.12.2016. Žalobca má overený formulár A1. Sociálna poisťovňa určila jeho dátum platnosti od 01.05.2012 do 23.07.2013. Z dôvodu novej zmluvy podal žalobca návrh na Sociálnu poisťovňu (tento návrh bol skutočne informáciou) o určenie príslušnej legislatívy, podľa obsahu článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia číslo 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská, v súlade s obsahom článku 13 ods. 3 základného nariadenia číslo 883/2004, tzn. legislatíva štátu, na ktorého území vykonáva nájomnú prácu. Ako dôkaz žalobca predložil pracovnú zmluvu s firmou PROMAVIT, s.r.o.. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska, práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Dôchodkový orgán nesprávne použil voči žalobcovi článok 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia číslo 883/2004. Vzhľadom na tento fakt, pre žalobcu platí článok 13 ods. 3 základného nariadenia číslo 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia číslo 883/2004 zároveň bol porušený článok 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie, podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Nepoužitie predpisov článku 11 ods. 1 základného nariadenia spôsobil, že žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že podlieha poľskej legislatíve, sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň je príslušný k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia podľa základného nariadenia je neprípustná. Čo sa týka námietok porušenia predpisov konania, ktoré boli dôležité pre výsledok veci, v prvom rade poukázal žalobca na porušenie článku 5 vykonávacieho nariadenia číslo 987/2009, teda, že Sociálna poisťovňa v napadnutom rozhodnutí porušila aj tento článok. Tento predpis rozhoduje, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, pokiaľ nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Na základe predmetnej pracovnej zmluvy žalobca bol zaregistrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike. Príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. V takom prípade treba uznať, že existovali doklady vydané inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálnej postenie, vydané na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom štáte únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúcií s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje hodnotenie inštitúciou miesta bydliska, koho je právny vzťah, z ktorého má žalobca sociálne zabezpečenie v krajine výkonu práce platné podľa práva miesta bydliska žalobcu. Poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobca podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku 48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku, a nie na zistenie skutočnosti. Táto inštitúcia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia široko pripomína okolnosti tejto kontroly, ktorá však nepreukázala žiadne nezrovnalosti, a preto nebol poslaný spoločnosti PROMAVIT, s.r.o. kontrolný protokol, ktorý by ukázal nezrovnalosti, teda nebolo požadované od firmy doplniť predložené doklady spoločnosti alebo zlepšiť jej fungovanie. Rovnako Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi akékoľvek dokumenty. Zamestnávateľ v osobe vlastníka spoločnosti predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Na skutočný účel kontroly tiež poukazuje skutočnosť, že spoločnosť dala príkaz zamestnancom preskúmať dostupnú dokumentáciu zamestnancov PROMAVIT, s.r.o.. Sociálna poisťovňa od začiatku nemala záujem o dokumentáciu spoločnosti a zamestnancov, a tiež nestanovila požiadavky spojené s doplnením materiálu alebo iné odporúčania po kontrole. Zamestnávateľ žalobcu mu na základe zmluvy dáva čas, ktorý zaručí, že jeho práca nepredstavuje marginálnu prácu, pretože predstavovala viac ako 5 % reálneho času vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti. Prácu vykonáva žalobca s príslušnou frekvenciou uvedenou v pracovnej zmluve, podľa vôle svojho zamestnávateľa. Povinnosťou žalobcu vyplývajúcou z pracovnej zmluvy je práca promotóra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. Zamestnávateľ zveruje žalobcovi vykonávanie úloh a činností podľa vlastného uváženia, ale vždy na základe pracovnej zmluvy. Náplň práce žalobcu - kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Zamestnanec (žalobca) vykonáva svoju prácu osobne, s náležitou starostlivosťou, s využitím svojho najlepšieho vedomia a zručností, a zverené úlohy vždy vykonáva včas, sú vykonané včas na žiadosť zamestnávateľa. Práca je žalobcom vykonávaná na území Slovenska, v rôznych mestách, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť s jeho ponukou čo najlepšie publikum a zahŕňa priamo interakciu s podnikmi, ktoré vykonávajú svoje činnosti na Slovensku. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi, a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania práce je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobca systematicky predkladal spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebným pre výkon práce. Za prácu dostáva náležitú odmenu, stanovenú v pracovnej zmluve, na uvedený bankový účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa, žalobca má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímanie zamestnancov v súlade s platnými právnymi slovenskými predpismi, a riadne vedenie evidencie zamestnávateľom. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky, a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo strany Sociálnej poisťovne, že nebola vykonaná práca, sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hoteli, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva svoje činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Spoločnosť, v ktorej je zamestnaný, je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Žalobca bol upozornený spoločnosťou (zamestnávateľom), že nesplnenie pracovných povinností bude mať za následok disciplinárne prepustenie z práce. Spoločnosť má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jej činnosť na území Slovenska je legálna a skutočná. Spoločnosť PROMAVIT, s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci je riadená jednou osobou, predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti, rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch činnosti spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti - O. S. zo spoločnosti ACARTUS, so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť PROMAVIT, s.r.o. je ekonomicky efektívna, čo je spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť, preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Žalobca ďalej uviedol, že na ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych v Poľsku) sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov spoločenstva. Všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným slovenským orgánom (Sociálnej poisťovni), ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné, preto začal obťažovať žalobcu a jeho spolupracovníkov, zamestnaných v spoločnosti PROMAVIT, s.r.o.. V obsahu napadnutého rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa v skutočnosti odvolala na celú radu rôznych predpisov, avšak neuviedla právny základ pre rozhodnutie vzťahujúce sa na žalobcu. Tým sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Tento problém, spolu s ďalšími porušeniami Sociálnej poisťovne, bude prezentovaný žalobcom Európskej komisii v jeho žalobe o porušení zákonov spoločenstva. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje žalobcu k dodatočným nákladom a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ho zamestnáva. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych (ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Z dôvodu, že žalobca a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Zároveň žalovaná poukázala na čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V súvislosti s uvedeným postupom bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oddzial w Czestochowie doručené oznámenie č. 090000/511/638/2018-UBS-OM-IK zo dňa 10. decembra 2018, ktorým ZUS určila, že žalobca od 24. júla 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu, že Sociálne poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Žalovaná postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, existuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Rovnako žalovaná uviedla, že žalobca v celej žalobe neuviedol konkrétne ustanovenia koordinačných nariadení ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenie by sa žalovaná skutočne dopustila. Na základe všetkých skutočností má žalovaná za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, v zmysle ktorých žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01. júna 2014 podľa slovenskej legislatívy, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačných nariadení. Žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 07. októbra 2019 zamietol. 5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania. Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenia) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 6. Z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné podklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a povinností, ktoré z nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp. zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobcovi), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho nariadenia a túto si riadne nesplnili. 7. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaná ako i prvostupňový orgán nemali oprávnenie rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu ako zamestnanca spoločnosti PROMAVIT, s.r.o., je nutné poukázať na právny názor žalovanej, že na základe jej doručeného oznámenia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10. 12.2018 č.090000/511/638/2018-UBSOM-IK v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, ktorým ZUS určila, že žalobca od 1. júna 2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, ktoré Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobcu a táto bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. 8. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych prepisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia čl. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt stanovených právnych predpisov dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto lehoty boli stanovené. 9. Vzhľadom na uvedené závery o určení uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi správny súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, teda že žalobcovi nevzniklo povinné poistenie na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej vydať rozhodnutie o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné sociálnej poistenie na území Slovenskej republiky, je potrebné poukázať na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých je žalovaná oprávnená v sporných nedávkových konaniach okrem iného rozhodnúť aj o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne po tom, čo bola prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa nebezpečnostnej triedy. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie príslušnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. 10. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SžSo 20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní neboli sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ 11. Správny súd zároveň konštatuje, že Sociálne poisťovňa, Pobočka Čadca bola ako orgán príslušná v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, bola teda oprávnená vydať rozhodnutie zo dňa 08. januára 2014 č. 31654-1/2014-CA. V danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy žalobcu, ale rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t.j. v predmetnom prípade Sociálna poisťovňa. Potrebnú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy. V nadväznosti na skutočnosti zistené kontrolou musela pobočka Sociálnej poisťovne za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím teda žalovaná len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi od určeného obdobia nevzniklo nemocenské poistenie, nemocenské dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso 41/2015 zo dňa 22. augusta 2017 - Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1 ako zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd zároveň poukázal na ustanovenie zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorého táto právomoc žalovanej priamo vyplýva (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. Zákona č. 461/2003 Z.z.). Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V prejednávanej veci v súlade s ust. 137 ods. 4 SSP rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov potreba pojednávanie nariadiť nevznikla. 12. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa§ 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Náhradu trov nepriznal ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani ďalšiemu účastníkovi konania (§ 169 SSP), nakoľko mu v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú správny súd uložil žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).