Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 28Sa/19/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200445 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200445.1 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobcu: O. Z.-F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXa/X, Z. P., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: UNIPROWEB, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 47 237 171, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 15956-3/2019-BA zo dňa 21.06.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím číslo: 49681-1/2015-CA zo dňa 25.08.2015 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi UNIPROWEB, s.r.o. od 03.03.2015 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení prvostupňový orgán uviedol, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 12.08.2015 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Opolu, z ktorého vyplýva, že účastníčka od 03.03.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to účastníčke nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi UNIPROWEB, s.r.o. do 03.03.2015 podľa slovenskej legislatívy. 2. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím číslo: 15956-3/2019-BA zo dňa 21.06.2019 jej odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že zamestnávateľ podal 02.03.2015 prihlášku zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou s dátumom vzniku poistenia 03.03.2015. Poukázal na čl. 11 ods. 1 a čl. 11 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, tiež čl. 13 ods. 3 tohto nariadenia a čl. 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Uviedol, že Sociálnej poisťovni v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej ZUS), Oddelenie v Opoli zo dňa 07.08.2015, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade s čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 03.03.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Námietky zamestnávateľa uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Sú irelevantné, pretože pri vydaní napadnutého rozhodnutia Sociálna poisťovňa vychádzala výlučne zo skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi došlo zo strany ZUS k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa stalo v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Napadnutým rozhodnutím prvostupňový orgán deklaroval, že zamestnancovi povinné poistenia od 03.03.2015 podľa slovenskej legislatívy nevznikli. Zamestnávateľ totiž podal prihlášku zamestnanca do registra poistencov s dátumom vzniku 03.03.2015, pričom však z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnanec v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca. Poukázal na porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci. Poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, ktorým žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 03.03.2015 do 31.01.2017, poukázal na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, neuvedenie právneho základu prijatého rozhodnutia, vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli robené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce, porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce, neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. Ďalej namietal porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov, nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly u zamestnávateľa žalobcu. Podľa názoru žalobcu pre neho platí čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa § 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázal na to, že bol registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike na Registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. ZUS prispel k situácii, v ktorej navrhovateľ podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Kontrola, ktorá bola vykonaná Sociálnou poisťovňou u zamestnávateľa žalobcu, bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčiť navrhovateľa zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Namietal ďalej skutkové okolnosti pri realizovaní tejto kontroly a procesné pochybenia zamestnancov Sociálnej poisťovne, ktorí ju vykonávali. Ďalej tvrdil skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú, že prácu vykonával na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska, čo je v rozpore s tvrdením Sociálnej poisťovne, že práca nie je vykonávaná. Dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi. Činnosť zamestnávateľa na území Slovenska je legálna a skutočná. Poukázal na to, že ZUS sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov spoločenstva, pritom navrhovateľ všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným slovenským orgánom, ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné. Poukázal na diskrimináciu poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 09.09.2019. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom posúdení veci ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. K námietke, že poľská ZUS nemá právoplatné rozhodnutie, ktoré by určilo, že sa na žalobcu uplatňujú poľské právne predpisy, uviedol, že jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda konečným, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. V súvislosti s porušením čl. 5 vykonávacieho nariadenia uviedol, že z odseku 1 tohto článku vyplýva, že uvedený článok sa týka výhradne dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, osvedčujúcich situáciu osoby a podporných dokladov, na základe ktorých boli tieto dokumenty vydané. Samotná prihláška do systému sociálneho poistenia nie je dokladom vydaným Sociálnou poisťovňou, ale ide o úkon účastníka konania. K námietke, že v danom období žalobca podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, uviedol, že keďže ZUS má za to, že neexistuje súbeh v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, žalobca preto podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaný iba deklaroval, že zamestnávateľ neoprávnene prihlásil zamestnanca do registra poistencov, avšak týmto rozhodnutím nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Žalobca v celej žalobe neuviedol konkrétne ustanovenia koordinačných nariadení ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenie by sa žalovaný skutočne dopustil. Žiadal, aby súd žalobu zamietol. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. 6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril. 7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keď žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania a správny súd sám nezistil potrebu jeho nariadenia. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica. 8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v zmysle § 199 a nasl. SSP v medziach žaloby a tiež v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov: 9. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu (ďalší účastník) prihlásil žalobcu do registrov Sociálnej poisťovne ako svojho zamestnanca prihláškou zo dňa 02.03.2015. Podľa Registračného listu FO vznik poistenia bol ohlásený na 03.03.2015. Sociálnej poisťovni bol dňa 12.08.2015 doručený list ZUS zo dňa 07. augusta 2015, na základe ktorého Sociálna poisťovňa zistila, že ZUS, pobočka v Opoli na základe čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a v súlade s čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia stanovil žalobcovi poľské právne predpisy sociálneho poistenia ako uplatniteľné pre obdobie od 03.03.2015. Toto určenie poľských právnych predpisov uplatniteľných bolo predbežné podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Jeho právoplatnosť mohla byť anulovaná, pokiaľ bude mať slovenská inštitúcia opodstatnené námietky v lehote dvoch mesiacov od dátumu doručenia informácií slovenskej inštitúcii. Z administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že v stanovenej lehote dva mesiace od doručenia tohto oznámenia Sociálna poisťovňa nepredložila ZUS žiadne námietky k predbežnému určeniu poľských právnych predpisov pre žalobcu. 10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 07.07.2019 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi UNIPROWEB, s.r.o. od 03.03.2015. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 03.03.2015 a zároveň, že sa na žalobcu od tohto dňa vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo určenie poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. 12. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení doručenom žalovanému. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný. 13. Ďalej v súvislosti s otázkou, či žalovaný mal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenia zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje. 14. Na záver k tomuto bodu správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel od Správneho poriadku upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať § 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto spôsobov. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať. 15. Čo sa týka konkrétnych žalobných bodov, súd ich v plnom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka námietky, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 03.03.2015, správny súd konštatuje, že na určenie uplatniteľnej legislatívy vykonávacie nariadenie ani základne nariadenie nestanovujú konkrétnu formu, teda ani formu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia v zmysle ako ho pozná slovenský právny poriadok. Uplatniteľnú legislatívu určí buď inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo sa určí dohodou inštitúcii sociálneho zabezpečenia členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť vo forme zamestnania a samostatne zárobkovej činnosti podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia. V danom prípade nedošlo k dohode inštitúcií sociálneho zabezpečenia v zmysle čl. 16 ods. 4 nariadenia medzi poľským ZUS a Sociálnou poisťovňou, ale uplatniteľnú legislatívu určila inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie uplatniteľných právnych predpisov v zmysle citovaného článku musí byť určité čo obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytené v akomkoľvek formáte napríklad písomne, na elektronickom nosiči, atď. a založené do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu. V danom prípade je takéto podanie súčasťou administratívneho spisu na č.l. 5 spolu s jeho prekladom. Následne podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym po dvoch mesiacoch odo dňa, keď bola určená inštitúcia v súlade s odsekom 2 o ňom informovaná. V danom prípade sa tak stalo márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie námietok počítanej od doručenia tohto oznámenia Sociálnej poisťovni. 16. Čo sa týka námietky neprimeraného použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, správny súd konštatuje, že tento článok žalovaným ani prvostupňovým správnym orgánom aplikovaný nebol. Rozhodnutie žalovaného síce obsahuje citáciu čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, avšak toto ustanovenie nebolo aplikované, pretože žalovaný výhradne vychádzal z definitívneho určenia legislatívy podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Samotné oznámenie o určení predbežnej legislatívy zo dňa 07.08.2015 obsahuje citáciu čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, avšak toto ustanovenie aplikoval poľský ZUS a nie žalovaný, preto námietka jeho aplikácie nemôže byť uplatnená v administratívnom konaní, kde rozhodoval žalovaný ako správny orgán. 17. Podľa ďalšej námietky v napadnutom rozhodnutí nebol uvedený právny základ prijatého rozhodnutia. Táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie jednoznačne uviedlo, z akého právneho dôvodu potvrdilo deklarovanie právneho statusu žalobcu, a to definitívne určenie poľskej legislatívy v zmysle čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. 18. Pokiaľ žalobca v žalobe namieta porušenie Zákonníka práce, správny súd musí konštatovať, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne na území Slovenskej republiky vykonával prácu ako zamestnanec a či teda došlo k reálnemu naplneniu platne uzavretej pracovnej zmluvy medzi ním a ďalším účastníkom. Tieto námietky teda sú právne irelevantné. 19. Ďalej žalobca namietal neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. K tejto námietke treba uviesť, že nemôže byť uplatnená v rámci súdneho prieskumu administratívneho konania Sociálnej poisťovne, pretože sa týka procesného postupu iného orgánu, a to poľského ZUS. Ak by aj poľský ZUS nezákonne predbežne určil uplatniteľné právne predpisy v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, tieto námietky nemôžu byť uplatňované voči orgánu iného členského štátu, ktorý čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vôbec neaplikoval. Rovnako je tak tomu aj pri námietke o neoprávnenom predpoklade, že žalobca vykonáva práce marginálneho charakteru alebo že práce vykonáva doma. Všetky tieto námietky sú právne irelevantné, pretože správne orgány svoje rozhodnutia nezaložili na marginálnom charaktere práce žalobcu ako zamestnanca u ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky, ale na tom, že bola poľským ZUS určená uplatniteľná legislatíva, ktorá sa stala definitívnou, a preto, keďže na žalobcu nemôžu byť uplatnené legislatívy dvoch členských štátov súčasne, žalobcovi nevznikli poistenia na území Slovenskej republiky. 20. K námietke, že došlo k porušeniu čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy a prihlášky do registra Sociálnej poisťovne, správny súd konštatuje, že sa nejedná o dokumenty vydané inštitúciou členského štátu v zmysle tohto článku. Samotná pracovná zmluva je súkromno-právny úkon uzavretý medzi žalobcom a ďalším účastníkom a prihláška do registra Sociálnej poisťovne je taktiež súkromno-právnym úkonom osoby, ktorá túto prihlášku podala. Samotný Registračný list fyzickej osoby je automaticky vygenerovaný doklad o tom, že bola táto prihláška skutočne podaná. Nejde teda o taký dokument vydaný Sociálnou poisťovňou, ktorý by osvedčoval situáciu osoby na účely uplatnenia základného alebo vykonávacieho nariadenia. 21. Žalobca tiež namietal ľubovoľné a nie slobodné hodnotenie dôkazov, čo však správny súd vyhodnocuje taktiež ako nedôvodné, pretože jediným relevantným dôkazom v danom prípade bol dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu poľským ZUS v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a preto ďalšie dôkazy už nemajú právnu relevanciu. Uvedené je spôsobené tým, že pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, týmto určením je Sociálna poisťovňa viazaná a nie je v jej kompetencii ďalej vo veci rozhodovať, konať a teda ani vykonávať žiadne dokazovanie. V tejto súvislosti je potom potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné všetky námietky, ktoré sa týkali nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré podľa žalobcu preukazujú jeho reálny výkon práce ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Ide najmä o hodnotenie zápisnice z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca u zamestnávateľa žalobcu a dôkazy podľa žalobcu preukazujúce skutočný výkon jeho práce na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa neodôvodnila svoje rozhodnutia tým, že tvrdí, že práca nebola vykonávaná alebo že by mala marginálny charakter. Je preto v rozpore s obsahom administratívneho spisu a odôvodnením napadnutých rozhodnutí námietka, že Sociálna poisťovňa z neznámych navrhovateľovi dôvodov tvrdí, že práca nie je vykonávaná. Nie sú potom namieste žiadne žalobné námietky, podľa ktorých bolo preukázané, že prácu žalobca skutočne vykonával (napr. že dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy, že za prácu dostáva náležitú odmenu atď.). 22. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené ani na tom, že by činnosť zamestnávateľa žalobcu na území Slovenskej republiky bola nelegálna alebo nereálna, preto sú nedôvodné aj námietky žalobcu, že činnosť zamestnávateľa je na území Slovenska legálna a skutočná a že jeho zamestnávateľ je ekonomicky efektívny. 23. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ZUS sa na neho obrátil s otázkou na skutočný výkon práce, avšak žalobca chcel všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce predstaviť len slovenským orgánom, teda Sociálnej poisťovni, čo však ZUS neakceptoval, a preto ho začal obťažovať, aj túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Jednak sa týkala procesného postupu pred poľským orgánom ZUS, ktorý ako orgán uvedený v čl. 16 ods. 2, t.j. určená inštitúcia členského štátu bydliska, rozhodoval o bezodkladnom určení uplatniteľných právnych predpisov a jednak konštatovanie žalobcu, že dôkazy nechcel predložil tomuto orgánu (priamo stanovenému vykonávacím nariadením), ale inému orgánu, t.j. Sociálnej poisťovni, je nenáležitá, keďže Sociálna poisťovňa v zmysle čl. 16 ods. 2 nemá kompetenciu rozhodovať. Ak teda žalobca zvolil takýto postup, z vlastnej vôle sa vystavoval tomu, že nepredloží relevantné dôkazy orgánu, ktorý disponoval právomocou na určenie legislatívy v zmysle citovaného článku. 24. Námietka diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku je nejasná, pretože žalobca uvádza, že „Sociálna poisťovňa sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované.“ Pokiaľ má žalobca na mysli, že občania Poľskej republiky sú diskriminovaní na území Slovenska, správny súd konštatuje, že žalobca by mohol namietať jedine porušenie svojich vlastných hmotných alebo procesných práv v danom administratívnom konaní, a teda svoju vlastnú diskrimináciu. Táto však nebola preukázaná, keďže v jeho prípade boli správne aplikované koordinačné nariadenia, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom a ktoré boli aplikované práve z dôvodu, že žalobca je občanom iného štátu Európskej únie ako Slovenskej republiky. Pokiaľ by žalobca nebol občanom takéhoto štátu, potom by sa koordinačné nariadenia vôbec neaplikovali. Samotná ich aplikácia nemôže byť dôvodom diskriminácie žalobcu. 25. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - Registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo určené definitívnym spôsobom, že pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom je potrebné formálnym spôsobom ukončiť toto konanie vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 03.03.2015. Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva (pričom žalovaný o jej určení nerozhodoval), potom bolo potrebné deklarovať, že zároveň nebol poistencom aj na území Slovenskej republiky, pretože nemôže byť zároveň poistencom na územiach dvoch členských štátov. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. Ani z tohto dôvodu nemôže byť tento procesný postup voči žalobcovi diskriminačný. 26. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo v zmysle § 203 ods. 2 SSP žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 27. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.