Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 26Sa/21/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200461 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200461.1 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veronikou Poláčkovou, v právnej veci žalobcu: K. L. U.B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.R. X, XX-XXX Q. L.B., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: LONEVYL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 180, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 12421-8/2019-BA zo dňa 14.05.2019 r o z h o d o l : Správny súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím č.: 48939-1/2013-CA zo dňa 18. novembra 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 11 ods. 3 základného nariadenia EP a Rady č. 883/2004, ako aj článok 13 ods. 1 základného naradenia. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení ďalej uviedol, že dňa 26. februára 2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na Palárikovej ulici č. 76, Čadca, v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že K. L. U. reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. 2. Na základe odvolania žalobcu a jeho zamestnávateľa vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č.: 12421-8/2019-BA zo dňa 14.05.2019 odvolanie žalobcu a odvolanie zamestnávateľa zamietol v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutie pobočky Čadca potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a konkrétne poukázal na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie) a súčasne na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Žalovaný poukázal na článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúciou každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov ustanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4. Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial w Olsztynie (ďalej len ZUS) č. UBS-230000-503-UE/893/2013/ IR zo dňa 27. novembra 2013 zistila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 (3) a základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 03. februára 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určila, že zamestnanec od 03. februára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sa na zamestnanca nemôže uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ podľa výpisu z obchodného registra sídla, t.j. legislatíva Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniknutí sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Samotné námietky žalobcu (zamestnanca a zamestnávateľa) uvedené v odvolaní žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné, čo sa týka registračného listu fyzickej osoby - prihláška uviedol, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia, ani ďalších povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočností, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 03.02.2012 zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 16 vykonávacieho nariadenia. Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi povinné poistenie od 03.02.2012. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. V žalobe uviedol, že dňa 03.02.2012 dodatočne uzavrel pracovnú zmluvu s LONEVYL, s.r.o.. Z dôvodu novej zmluvy navrhovateľ podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa obsahu článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená slovenská legislatíva v súlade s obsahom článku 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, to znamená legislatíva štátu, na ktorom území žalobca vykonával prácu na základe pracovnej zmluvy. Žalobca podľa pracovnej zmluvy plnil úlohy na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach ako tie, ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004 osoba, ktorá pracuje ako zamestnanec v inom členskom štáte únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy ako zamestnanec. Žalobca prácu vykonával na území Slovenska. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré žalobca odovzdával zamestnávateľovi. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že vykonávanie práce na území Slovenska dostatočne preukázal zamestnávateľ, vyplácal aj dohodnutú mzdu. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zisteným skutočným stavom veci a v tomto ohľade rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukazovanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Žiadal preto rozhodnutia zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 21.08.2019, súdu doručené dňa 22.08.2019. Zotrval na právnom posúdení veci, ako uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Waršava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 01. februára 2012 do 26. februára 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V čase vykonanej prvej kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti nenachádzal žiadny zo zamestnancov zamestnávateľa. Zamestnávateľ na adrese registrovaného sídla samostatnú kanceláriu alebo priestory nemá. Realizáciu predmetu činnosti majú zamestnanci dohodnutú v pracovnej zmluve, ako miesto výkonu práce „Slovenská republika“, čo v zmysle Zákonníka práce nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych miestach na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom ústne, telefonicky alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas administratívneho konania neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov dochádza. Sociálna poisťovňa, ústredie v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oznámením č. UBS-230000-503-UE/893/2013/IR zo dňa 27. novembra 2013 určila, že žalobca od 03. februára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Práve definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. K námietke žalobcu, že poľská ZUS nemá právoplatné rozhodnutie, ktoré by určilo, že sa na žalobcu uplatňujú poľské právne predpisy, žalovaný uviedol, že jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti použitia článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a s tým súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov žalovaný uviedol, že keďže ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle článku 13 ods. 3 základného nariadenia, ako naznačil žalobca. Žalobca preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Zamestnávateľ síce prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená v systéme slovenského sociálneho poistenia od 03.02.2012, v súvislosti s čím bolo žalobcovi automaticky vygenerované za účelom registrovania rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že žalobca podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky. Vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaná síce deklarovala, že zamestnávateľ neoprávnene prihlásil zamestnanca do registra poistencov, avšak uvedeným rozhodnutím nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov. Tvrdenie žalobcu, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Žalovaná postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhuje, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. Ďalší účastník sa na výzvu správneho súdu k žalobe nevyjadril. 6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe repliku nepodal. 7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. z. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, (SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 8. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 9. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Olsztynie podaním zo dňa 27.11.2013 doručila žalovanej oznámenie podľa § 16 ods. 2 nariadenia EP a Rady č. 987/2009, že žalobca podlieha poľskej legislatíve podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia EP a Rady č. 883/2004. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietal. Tým je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. 10. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi LONEVYL, s.r.o. od 03.02.2012. Bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 03.02.2012 a zároveň, že od 03.02.2012 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v Oddzial zo dňa 27. novembra 2013. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. 11. Prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 27.11.2013 adresovanom žalovanému. Potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky vznikol. 12. V súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvostupňový orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovaného, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona, hoci právomocou konať nedisponuje. 13. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 27.11.2013. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Správny súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva od 03.02.2012 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 27.11.2013, voči ktorému určeniu žalovaný v lehote 2 mesiacov nenamietal. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 03.02.2012 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi Poľskej republiky. 14. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 15. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.