Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 26Sa/11/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200477 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200477.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veroniku Poláčkovou, v právnej veci žalobcu: L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. N. XXD/XX, XX-XXX H.-., Poľská republika, právne zastúpený JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom J. M. A. XXX/X, XXX XX L., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: PLATINUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 795 430, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12612-3/2019-BA zo dňa 20.05.2019 r o z h o d o l : Správny súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 48429-1/2013-CA zo dňa 07.11.2013 (prvostupňový správny orgán) podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení), rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o. od 01.01.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009, článok 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia. Ďalej konštatovala, že dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Nezistili pritom prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiadny z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že účastník reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. 2. Na základe odvolania účastníka konania rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 12612-3/2019-BA zo dňa 20.05.2019, ktorý odvolanie zamestnanca zamietol v celom rozsahu a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. V odôvodnení uviedol, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.01.2013. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Poukázal na podmienky relevantné pri určovaní uplatniteľnej legislatívy pri súbehu poistení. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívny na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Išlo o kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonanú v období od 26.02.2013 do 06.03.2013 Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Z dôvodu, že zamestnávateľ a zamestnanec nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z článku 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Následne dňa 06.11.2013 ZUS, pobočka v Opoli vydal rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že ZUS určila, že účastník konania podlieha od 01.01.2013 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra poisťovne od 01.01.2013, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 01.01.2013 príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky nevznikla. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím sa zosúladil skutkový stav s právnym. 3. V zákonnej lehote podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol: Otázka aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotno-právneho posúdenia. Z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Namietal oprávnenie žalovaného vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení. Namietal samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Vs 1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá a zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Ďalej namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom. Ďalej namietal absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytnutia dávok podľa nariadenia č. 883/2004. Mal za to, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z toho titulu mal prebehnúť medzi ZUS Poznań a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda súčasťou administratívneho spisu. V administratívnom spise však takýto dôkaz absentuje. Ďalej namietal nezákonné prerušenie konania o odvolaní rozhodnutím č. 16047-2/2015-BA zo dňa 15.10.2015. Mal za to, že prerušenie konania bol účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. Podľa žalobcu žalovaná mala povinnosť preveriť a dopytovať ZUS, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Ďalej žalobca namietal, že právne úvahy týkajúce sa preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území SR vykonával a tiež čo sa týka miesta registrového sídla zamestnávateľa, sú pre rozhodnutie vo veci nadbytočné. Žalovaná sa v rozhodnutí nevysporiadala so záznamom o vykonaní kontrol odo dňa 26.02.2013 do 06.03.2013 u zamestnávateľa PLATINUS, s.r.o.. Reálnosť výkonu činnosti žalobcu mala žalovaná posudzovať a preverovať v rámci zmierovacieho dialógu. Žalovaná nesprávne právne posúdila vec, keď nevyhodnotila tento dôkaz získaný v prvostupňovom konaní. Žalobca má za to, že otázka reálneho výkonu činnosti bola prejudiciálne vyriešená predmetným záznamom z kontroly tak, že neboli zistené žiadne nedostatky. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.08.2019. Poukázal na to, že kontrola u zamestnávateľa žalobcu smerovala k zisteniu relevantných skutočností, ktoré následne v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia žalovaný oznámil poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Bolo prioritne povinnosťou ZUS ako inštitúcie príslušnej na určenie uplatniteľnej legislatívy preskúmať situáciu žalobcu skôr, ako predbežne určila uplatniteľnú legislatívu, a to v zmysle článku 16 ods.1, 2 vykonávacieho nariadenia. Z koordinačných nariadení totiž nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Sociálna poisťovňa už tento krok uskutočnila v rámci vzájomnej komunikácie a spolupráce so ZUS v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia, keď oznámila ZUS skutočnosti zistené vykonanou kontrolou. V súvislosti s týmto postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni 21.11.2013 v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS zo dňa 06.11.2013, ktorým ZUS na základe analýzy zhromaždených dokumentov určila, že žalobca podlieha od 01.01.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, a preto predmetné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu uviedol, že prijatý záver sa týka prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Čo sa týka námietky absencie zmierovacieho dialógu, tento medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi stanovenými v článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. 6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril. 7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.08.2020. 8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle § 177 a nasl. SSP v spojení s § 199 a nasl. SSP, pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať úspech a sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP. Preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov: 9. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu - ďalší účastník PLATINUS, s.r.o. prihlásil žalobcu Registračným listom fyzickej osoby do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom s dátumom vzniku poistenia 01.01.2013. V sídle zamestnávateľa žalobcu bola vykonaná kontrola pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu v dňoch od 26.02.2013 do 06.03.2013, kedy bol vypracovaný záznam o kontrole, ktorého súčasťou bola správa o kontrole. Predmetom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Z oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej ZUS), pobočka v Opoli zo dňa 06.11.2013 vyplýva, že ZUS v ňom informovala Sociálnu poisťovňu, ústredie, že v súvislosti s článkom 13 ods. 3 základného nariadenia ako aj v súlade s článkom 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) ZUS, pobočka Opole určila od 01.01.2013 pre žalobcu ako príslušnú poľskú legislatívu. Slovenská inštitúcia ju upovedomila, že u konkrétnych zamestnávateľov vykonala kontroly, počas ktorých zistila, že na území SR nedochádza k skutočnému výkonu práce zamestnancami spoločnosti REPRUF, s.r.o. a GM consulting. Toto určenie poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 nariadenia 987/2009). Môže byť zrušené, ak príslušná slovenská inštitúcia bude mať vážne výhrady voči určenej príslušnej legislatíve. Určenie poľskej legislatívy stane sa právoplatné do dvoch mesiacov od upovedomenia o tejto skutočnosti slovenskej príslušnej inštitúcie poľskou ZUS, pobočka v Opoli. Žalovaný proti určeniu poľskej legislatívy pre žalobcu nenamietal. 10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 03.02.2019 do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1) 1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia. 11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie tohto rozhodnutia mal žalovaný dostatok skutkových podkladov, a preto mu nič nebránilo vydať toto rozhodnutie. Námietky žalobcu sú v plnom rozsahu nedôvodné z nasledovných dôvodov. 12. Základnou námietkou bolo, že žalovaný nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia skutočne o určení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského štátu bydliska. To znamená, že v danom prípade je to poľský ZUS. Táto inštitúcia v danom prípade aj uplatniteľnú legislatívu určila, a to oznámením zo dňa 06.11.2013, ktoré došlo Sociálnej poisťovni dňa 21.11.2013. Žalovaný proti tomuto určeniu uplatniteľných predpisov v zmysle článku 16 ods. 3 nenamietal, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty od jeho oznámenia stalo definitívnym. Žalovaný teda nevydal napadnuté rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia - v zmysle týchto článkov sa určuje uplatniteľná legislatíva. Pokiaľ sa určuje uplatniteľná legislatíva, potom je na jej určenie príslušný orgán uvedený v týchto článkoch (v danom prípade poľský ZUS) a taktiež aj procesný postup je v týchto článkoch uvedený, čo nie je daný prípad. 13. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí poľská legislatíva (avšak nie napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.01.2013. Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. V preskúmanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať, a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. V tomto kontexte je potom nedôvodná námietka žalobcu, že namieta spornosť ako predpoklad aplikácie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. 14. Správny súd zdôrazňuje, že zákon o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru správneho súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je v súlade s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. 15. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V danom prípade však prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý bol daný podaním prihlášky. 16. V tomto kontexte je aj námietka ohľadne použitia záverov Veľkého senátu správneho kolégia NS SR v uznesení č.k. 1Vs 1/2018 nedôvodná. Správny súd v súlade s názorom Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V súdenej veci však nešlo o takúto situáciu, pretože Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia nerozhodovala. Zároveň je nenáležitá námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Naopak, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná legislatíva poľským ZUS, keď žalovaný uviedol, že poľský ZUS, pobočka v Opoli určil, že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Požadovanie preukázania dohody medzi žalovaným a ZUS v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je nenáležité, pretože v danom prípade vôbec nebol aplikovaný článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keďže došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. 17. S touto námietkou taktiež súvisí námietka, že nebol dodržaný postup podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009, a to absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa uvedeného rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu, v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a rozhodnutia č. A1 mal prebehnúť medzi ZUS Poznań a žalovaným dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, avšak v administratívnom spise absentuje akýkoľvek dôkaz o nej. Správny súd opätovne poukazuje na to, že v danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, teda vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcii členských štátov, pretože v danom prípade bola uplatniteľná legislatíva určená v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupom ustanoveným v článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia tak, že po oznámení predbežného určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským ZUS slovenskej Sociálnej poisťovni, sa toto určenie stalo definitívnym, pretože do dvoch mesiacov od oznámenia tohto určenia Sociálna poisťovňa neoznámila, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala v tejto veci odlišné stanovisko. Tiež bolo preukázané, že uplatniteľné právne predpisy predtým neboli definitívne určené na základe článku 16 ods. 4. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 v spojení s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Samotné rozhodnutie č. A1 uvádza, že pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu sa použijú v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade však takýto rozdiel v stanoviskách neexistoval, keďže slovenská inštitúcia v plnom rozsahu akceptovala určenie uplatniteľnej legislatívy tak, ako ho určila poľská ZUS. Je teda nedôvodná námietka žalobcu, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Toto tvrdenie z obsahu administratívneho spisu nevyplýva a je v priamom rozpore s listinným dôkazom o určení uplatniteľnej legislatívy zo strany poľského ZUS a s postojom žalovaného, ktorý proti takémuto určeniu v zákonnej lehote nenamietal. 18. Ďalšia žalobná námietka sa týkala tvrdenej nezákonnosti prerušenia konania rozhodnutím žalovaného zo dňa 15.10.2015, ktoré žalobca považuje za účelový postup, nakoľko žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedol a nezaoberal sa tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že toto rozhodnutie nemôže byť samostatne predmetom súdneho prieskumu, pretože sa jedná o procesné rozhodnutie, ktoré je vecou vedenia konania. Preto sa správny súd v zmysle § 27 ods. 1 SSP zaoberal zákonnosťou tohto rozhodnutia. Konštatuje pritom, že toto rozhodnutie nemôže mať žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci. Jedná sa o procesné rozhodnutie, ktoré spôsobilo tie právne účinky, že počas prerušenia konania sa vo veci nevykonávalo dokazovanie a neplynuli lehoty. Vydaním takéhoto rozhodnutia žalobcovi nemohli byť odopreté žiadne konkrétne procesné či hmotné práva, ani mu týmto rozhodnutím neboli konštituované nové. Pokiaľ mal žalobca za to, že v konaní sa malo ďalej pokračovať a že žalovaný je z tohto dôvodu nečinný, bolo potrebné využiť konkrétne prostriedky súdnej a inej ochrany. 19. V tejto námietke žalobca tiež konštatoval, že počas prerušenia konania žalovaný nevykonal činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, pričom podľa neho mal prinajmenšom preveriť a dopytovať poľský ZUS, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či prebiehajú súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná a v rozpore s obsahom inštitútu prerušenia konania. Pokiaľ sa konanie preruší, nemôžu sa v konaní vykonávať žiadne procesné úkony. Teda ani vykonávať dokazovanie, ako to žiadal žalobca. Je tiež neakceptovateľná požiadavka žalobcu, aby žalovaný zisťoval, či v Poľskej republike prebiehajú súdne alebo iné konania ohľadne určenia uplatniteľnej legislatívy. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných nariadení príslušnými správnymi orgánmi, ich postup správny súd nepreskúmava a nevyhodnocuje. 20. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalovanému. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho nariadenia je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií iného členského štátu zasahovať do uvedeného procesu. Pokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu, pod ktorého legislatívu žalobca patrí, zrušené, prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného členského štátu došlo k zrušeniu tohto určenia, túto skutočnosť (ktorá by mohla mať právny význam) by musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca, pretože pre súd a taktiež aj žalovaného je definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných nariadení záväzné. Súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe namietal, že Sociálna poisťovňa sama ex offo nepreverila, či žalobca toto určenie poľskej legislatívy nenapadol pred orgánmi v Poľskej republike (žalobca ani netvrdil, že toto určenie napadol). Žalobca teda požadoval od žalovaného, aby preukázal prípadné konanie samotného žalobcu, pričom ak by skutočne žalobca podnikol právne kroky voči určeniu legislatívy poľskou inštitúciou, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti jednak tvrdiť a zároveň ich aj preukázať. Neuniklo pozornosti správnemu súdu tiež to, že pokiaľ žalobca žiadal, aby žalovaný z vlastnej iniciatívy vykonával dokazovanie a preskúmal všetky rozhodujúce skutočnosti, v rozpore s touto požiadavkou v inej časti žaloby tvrdil, že žalovaný nemá právomoc vydať napadnuté rozhodnutie a teda ani vykonávať dokazovanie. Z uvedeného vyplýva, že tieto námietky sú uvedené len z dôvodu, aby žalobca akýmkoľvek spôsobom spochybnil napadnuté rozhodnutie. 21. Poslednou námietkou je nevyhodnotenie záznamu o vykonaní kontrol od 26.02.2013 do 06.03.2013 u zamestnávateľa PLATINUS, s.r.o.. Táto námietka je vnútorne rozporná. Na jednej strane žalobca tvrdí, že tieto kontroly, ktoré mali podľa neho preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, boli vykonané nadbytočne, ale na druhej strane žiada, aby žalovaný tieto záznamy vyhodnotil s výsledkom, že kontroly preukázali reálny výkon činnosti zamestnanca. Odhliadnuc od tohto nedostatku správny súd konštatuje, že pre vydanie napadnutého rozhodnutia výsledky z kontrol u zamestnávateľa z februára a marca 2013 podkladom neboli. Žalovaný svoje rozhodnutie na týchto skutkových okolnostiach nezaložil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia kontrolné zistenia na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky uvádzal v dvoch rovinách: V prvej rovine poukázal na tieto zistenia z dôvodu, že boli použité pri vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaného. V druhej rovine poukázal na to, že tieto zistenia boli poskytnuté inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v rámci spolupráce medzi príslušnými orgánmi a inštitúciami členských štátov v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia. Táto inštitúcia potom aj na základe týchto informácií vydala oznámenie o určení poľskej legislatívy pre žalobcu. Napadnuté rozhodnutie, čo sa týka skutkových okolností, tak nevychádzalo z vykonaných kontrol reálneho výkonu činnosti žalobcu v Slovenskej republike, ale je opreté o základnú skutkovú okolnosť, ktorou je oznámenie ZUS o určení, že žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Je preto potrebné konštatovať, že žalovaný posudzoval všetky skutočnosti rozhodné pre prijatie záveru o neexistencii povinných poistení žalobcu. 22. Nebolo teda potrebné ani možné v napadnutom rozhodnutí vyhodnocovať jednotlivé výsledky kontrol zo dňa 26.02.2013 až 06.03.2013 s dopadom na skutkové okolnosti o reálnom výkone práce zamestnancov, a teda aj žalobcu. Tieto kontroly ani nemohli byť vyhodnotené s dopadom na skutkový stav v danej veci, pretože, ako bolo vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovalo, že žalobcovi od určitého dátumu nevznikli jednotlivé povinné poistenia na území Slovenskej republiky, a to jedine z dôvodu, že bola pre neho ako uplatniteľná legislatíva určená legislatíva Poľskej republiky. Naopak, výsledky týchto kontrol boli podkladom pre určenie uplatniteľných právnych predpisov poľským ZUS, avšak toto určenie nie je predmetom napadnutého rozhodnutia. Žalovaný z týchto dôkazov nevychádzal a ani nemohol vychádzať, pretože nerozhodoval, ako sa mylne domnieva žalobca na strane 8 žaloby, či sú alebo nie sú splnené materiálne (hmotnoprávne) predpoklady na vznik povinného poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Uvedeným spôsobom by mohol žalovaný rozhodnúť jedine vtedy, pokiaľ by ako uplatniteľné právne predpisy boli podľa koordinačných nariadení určené právne predpisy Slovenskej republiky. 23. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 24. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP a contrario nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú by mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.