Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 29Sa/37/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200671 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200671.1 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X. H., R. č. XXXX/XX, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Bratislava, Špitálska č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/97-0023 Sp zo dňa 20.09.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Správny orgán prvého stupňa - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto rozhodnutím č. ZA3/PKNM/SOC/2019/28299-72 zo dňa 24.07.2019 podľa § 33 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 417/2013 Z.z.) v nadväznosti na § 25 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 599/2003 Z.z.), podľa § 2, § 10, § 11, § 13, § 25 ods. 5 zákona č. 599/2003 Z.z., podľa § 2, § 4, § 9 ods. 1, § 10 ods. 2 písm. a), § 14, § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. a zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 601/2003 Z.z.) priznal žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 € mesačne od 01.12.2012 do 31.12.2013, v sume 61,60 € mesačne od 01.01.2014 do 30.09.2015 a v sume 14,20 € od 01.10.2015 do 31.10.2015 s tým, že pomoc v hmotnej núdzi nebude poskytnutá z dôvodu už realizovanej výplaty v danom posudzovanom období. V dôvodoch rozhodnutia správny orgán prvého stupňa poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40, ktorým došlo k zrušeniu druhostupňového rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/10362-0002 Tk zo dňa 13.11.2015 ako aj prvostupňového rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto č. ZA3/PKNM/SOC/2015/72578-0010 zo dňa 28.08.2015 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Správny súd určil správnemu orgánu postup v konaní na prvom stupni vo veci rozhodovania nároku na priznanie pomoci v hmotnej núdzi žalobcovi. Správny orgán v intenciách záväzného právneho názoru správneho súdu začal opakované konanie v prvom stupni, v ktorom odstránil vytýkané procesné nedostatky. Vysporiadal sa s námietkou zaujatosti, ktorú žalobca podal elektronicky dňa 13.10.2015 a taktiež s návrhom na pristúpenie J. Y. do konania v postavení prenajímateľky nehnuteľnosti, ktorú podal žalobca elektronicky 03.11.2015. Správny orgán rozhodnutím č. 2018/379851 zo dňa 04.12.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22.12.2018 nevyhovel námietke zaujatosti podanej žalobcom. Rozhodnutím č. 2018/394 502 zo dňa 19.12.2018, správny orgán nepriznal J. Y., v konaní žiadateľa E. Y. postavenie účastníčky konania vo veci žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi zo dňa 21.12.2012. Správny orgán ďalej v dôvodoch rozhodnutia vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu žiadosti žalobcu poukázal na záväzný právny názor správneho súdu, podľa ktorého správny orgán rozhoduje o pomoci v hmotnej núdzi, resp. podľa zákona č. 599/2003 Z.z. o dávke a príspevkoch v celku, nie o priznaní, či nepriznaní jednotlivých príspevkov, nie je preto potrebné, aby správny orgán rozhodol samostatným výrokom o nepriznaní nároku na príspevok na bývanie. Žalobca požiadal o pomoc v hmotnej núdzi a o pomoci v hmotnej núdzi správny orgán aj rozhodol. V odôvodnení rozhodnutia ďalej správny orgán podrobne rozviedol priebeh administratívneho konania. Uviedol, že žiadosťou, ktorá bola doručená poštou dňa 21.12.2012 žalobca požiadal o pomoc v hmotnej núdzi. Nakoľko žiadosť neobsahovala všetky náležitosti, účastník konania bol vyzvaný listom na doplnenie dokladov do 8 dní od doručenia výzvy. Výzvu si prevzal 04.01.2013. Všetky požadované doklady podľa zaslanej výzvy neboli doložené v určenej lehote, preto správny orgán dňa 15.01.2013 rozhodol o zastavení konania. Voči tomuto rozhodnutiu podal účastník konania odvolanie dňa 04.02.2013. Žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ2012/4058 zo dňa 30.03.2013 vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po doplnení a zhodnotení nových skutočností správny orgán vydal nové rozhodnutie č. k. ZA3/RPVHN/SOC/2013/56710-014 zo dňa 03.05.2013, podľa ktorého sa žalobca nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky. Voči tomuto rozhodnutiu sa účastník konania opäť odvolal. Žalovaný odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu. Rozhodnutie žalovaného č. k. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/4058-1 zo dňa 27.06.2013 nadobudlo právoplatnosť 03.07.2013. Voči uvedenému rozhodnutiu podala Krajská prokuratúra Bratislava 16.06.2014 protest prokuratúra. Žalovaný, nevyhovel protestu prokurátora. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vyhovelo protestu prokurátora a zrušilo právoplatné rozhodnutie žalovaného. Následne žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/BEZ2015/15182 zo dňa 22.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.06.2015 zrušilo rozhodnutie č. ZA3/RPVHN/SOC/2013/56710-014 zo dňa 03.05.2013 a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. Na základe uvedeného boli opätovne zhodnotené splatnými právnymi predpismi v sociálnej oblasti majetkové a sociálne pomery pána Y.. Správny orgán dňa 28.08.2015 vydal rozhodnutie č. ZA3/PKNM/SOC/2015/72578-0010 podľa § 33 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 25 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 2, § 10, §11, §13, § 25 ods. 5 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 2, § 4, §9 ods. 1, §10 ods. 2 písm. a), § 14 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým priznáva účastníkovi konania pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 Eur mesačne od 01.12.2012 do 31.12.2013 a v sume 61,60 Eur mesačne od 01.01.2014. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia okrem iného je uvedené, že účastník konania v určenej lehote do 17.08.2015 nedoložil nájomnú zmluvu a potvrdenie o úhrade nájomného, preto nespĺňa nárok na príspevok na bývanie. Od 01.12.2013 do 31.12.2013 má nárok na dávku v hmotnej núdzi vo výške 60,50 Eur a príspevok na starostlivosť vo výške 2,00 Eur. Celková suma nárokov bola vo výške 62,50 Eur. V súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi sa od 01.01.2014 dávka v hmotnej núdzi upravuje na sumu 61,60 Eur. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 23.09.2015 odvolanie v zákonom stanovenej lehote. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC2015/10362-002 Tk zo dňa 13.11.2015, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie žalovaného Č. ZA3/PKNM/ SOC/2015/72578-0010 zo dňa 28.08.2015 potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 04.12.2015. Vzhľadom k tomu, že žalobca nedoložil i napriek opakovanej výzve prvostupňovému orgánu po predĺžení lehoty do 17.08.2015 úradu dokumenty potrebné k priznaniu príspevku na bývanie a to nájomnú zmluvu a potvrdenie o úhrade nájomného, nesplnil nárok na príspevok na bývanie. Až v rámci odvolacieho konania doložil 08.10.2015 Nájomnú zmluvu o prenájme bytu uzatvorenú 1.110.2013 s prenajímateľom J. Y., nar. XX.XX.XXXX a nájomcom E. Y., nar. XX.XX.XXXX a písomnosť „ Uznanie záväzku dlžníkom a potvrdeniek zo dňa 15.07.2014, 10.01.2015, 07.10.2015 a 10.07.2015. V rámci odvolacieho konania taktiež zaslal 08.10.2018 potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti podľa ktorej bol dočasne práceneschopný od 22.07,2015 do 06.09.2015. Správny orgán po preskúmaní nájomnej zmluvy dospel k záveru, že účastníkovi konania príspevok na bývanie nepatrí a to vzhľadom na to, že účastník konania je nájomcom bytu, ktorý však neužíva v celosti, nakoľko byt mu bol prenechaný do spoluužívania prenajímateľom bytu (matkou účastníka konania). Správny orgán posudzuje nároky účastníka konania na príspevok na bývanie za obdobie od 01.12.2013 do 31.12.2013 podľa zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a za obdobie od 01.01.2014 podľa zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ustanoveniach spomínaných zákonov, ktoré pojednávajú o podmienkach nároku príspevku na bývanie sú jednoznačne stanovené podmienky, za ktorých vzniká občanovi v hmotnej núdzi tento nárok. Z dikcie zákonných ustanovení (§ 13 ods.3 písm. a zákona č. 599/2003 Z. z. a § 14 ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 417/2013 Z. z. vyplýva, že sa musí jednať o vlastníka bytu, alebo vlastníka rodinného domu alebo nájomcu bytu, alebo nájomcu rodinného domu alebo nájomcu obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Žalobca nie je žiadnou z týchto osôb, ale je nájomcom časti bytu. Z predloženej nájomnej zmluvy vyplýva, že žalobcovi je byt prenechaný do spoluužívania s prenajímateľom matkou žalobcu. Nie je možné považovať nájom časti bytu za splnenú podmienku pre priznanie príspevku na bývanie tak, ako je uvedené v § 13 ods. 3 písm. a zákona č. 599/2003 Z.z. a § 14 ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 417/2013 Z.z. v ustanovení , ktoré pojednávajú o podmienkach nároku príspevku na bývanie. Správny orgán ďalej zistil, že podľa výpisu z katastra nehnuteľností - list vlastníctva č. XXXX vlastníkom bytu č. XX je Y. R., r. Y., nar. XX.XX.XXXX a J. Y., r. R., nar. XX.XX.XXXX, R. XXXX/XX F. X. H. spoluvlastnícky podiel 1/1. Teda nájomná zmluva nebola uzatvorená s obidvoma vlastníkmi bytu. V rámci odvolacieho konania predložil dňa 08.10.2015 žalobca potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti č. 256477, podľa ktorej bol dočasne práceneschopný od 22.07.2015 do 06.09.2015. Od 07.09.2015 bol práceschopný. Nakoľko nebola žalobcom správnemu orgánu predložené potvrdenie o začiatku dočasnej pracovnej neschopnosti ani o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti t.j. v lehote ustanovenej zákonom (povinnosť fyzickej osoby ohlásiť úradu do 8 dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky a na ich výplatu) a ani ku dňu vydania rozhodnutia o priznaní pomoci v hmotnej núdzi, t.j. ku dňu 28.08.2015, ochranný príspevok nemohol byť riešený v relevantnom čase. Pomoc v hmotnej núdzi pozostáva z dávky v hmotnej núdzi a príspevkov. Jednotlivé príspevky sa poskytujú spolu s dávkou v hmotnej núdzi a tvoria jeden celok. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z.z. a § 15 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. sa určuje výška dávky a príspevkov, resp. suma pomoci v hmotnej núdzi. Osobe v hmotnej núdzi sa priznáva pomoc v hmotnej núdzi ako jedna suma, ktorá je výsledkom zákonom určeného matematického úkonu, nie každý príspevok samostatne. Na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. ZA3/PKNM/SOC/2015/72578-0010 zo dňa 28.08.2015 bola žalobcovi priznaná a vyplatená pomoc v hmotnej núdzi dňa 14.03.2016 v celkovej sume 2 120,30 Eur a to za obdobie od 12/2012 do 10/2015. Na základe zmeny skutočnosti rozhodujúcich na nárok na pomoc v hmotnej núdzi bola rozhodnutím Č.ZA3/PKNM/SOC/2016/63956-0046 zo dňa 08.03.2016 žalobcovi znížená pomoc v hmotnej núdzi na sumu 14,20 Eur od 01.10.2015. Žalovaný odvolanie žalobcu zamietol rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2016/599-0008 Št zo dňa 12.05.2016 a rozhodnutie Úradu práce č. ZA3/PKNM7SOC/2016/63956-0046 zo dňa 08.03.2016 potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 03.06.2016. Žalobca začal vykonávať zárobkovú činnosť od 07.09.2015 na základe dohody o pracovnej činnosti. Od 01.10.2015 mu bola znížená pomoc v hmotnej núdzi na sumu 14,20 Eur vzhľadom na dosiahnutý príjem z vykonávania zárobkovej činnosti. Pomoc hmotnej núdzi bola E. Y. na základe rozhodnutia č. ZA3/PKNM/SOC/2016/63956-0049 zo dňa 10.03.2016 odňatá od 01.11.2015. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31.03.2016 . Správny orgán prvého stupňa v závere odôvodnenia súdom preskúmavaného rozhodnutia poukázal na ust. § 33 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi č. 417/2013 Z.z., podľa ktorého o nárokoch pred 01.01.2014 sa aj po 31.12.2013 rozhoduje podľa zákona účinného do 31.12.2013. Podľa § 33 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi č. 417/2013 Z.z. úrad z vlastného podnetu prehodnotí dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke, na ktoré trval nárok k 31.12.2013 a rozhodne o nároku na pomoc v hmotnej núdzi podľa zákona účinného od 01.01.2014. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 599/2003 z. z výška dávky a príspevkov sa určí ako rozdiel medzi sumou nárokov uvedených v §10 ods. 2 a 9 a § 11 ods. 2, § 32 ods.2, §13 ods. 2 a § 14 ods. 2 alebo 3 a príjmom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 30 ods. 2 a3, § 11 ods. 2, §12 ods. 2, §13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4. Správny orgán po citácii zákonných ustanovení konštatoval, že postupoval spôsobom, ktorý v Rozsudku č.k. 21 S/83/2016-40 z 18.01.2017 určil Krajský súd v Žiline. Rozhodol o námietke zaujatosti a taktiež sa zaoberal námietkou žalobcu - oznámením vstupu do konania . Správny orgán týmto rozhodnutím vydáva prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo zrušené rozhodnutím súdu z dôvodu zachovania zásad správneho konania. Pomoc v hmotnej núdzi bola priznaná za obdobie od 01.12.2012 do 31.10.2015, ale aktuálne sa nedopláca, nakoľko bolo plnenie už uskutočnené dňa 14.03.2016. Pomoc v hmotnej núdzi bola odňatá od 01.11.2015 rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31.03.2016 2. O odvolaní žalobcu voči vyššie označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol žalovaný rozhodnutím Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/97-0023 Sp zo dňa 20.09.2018, ktorým rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol poukazujúc na skutkové a právne dôvody, ktoré boli obsiahnuté v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa (bod 1. tohto rozsudku), pričom na dôvažok po citácii ust. § 2, § 9 ods. 1, § 14 ods. 1, 2 písm. a), 3 písm. b), § 15 ods. 1, § 25 ods. 3, § 33 ods. 1, 3 zákona č. 417/2013 Z.z. a § 17 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z.z. v nadväznosti na žalobcom vymedzený odvolací dôvod (nepriznanie príspevku na bývanie) dodal, že má žalovaný zo spisovej dokumentácie správneho orgánu prvého stupňa preukázané, že žalobcovi sa neposkytoval príspevok na bývanie v sume 55,80 € mesačne z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky nároku na príspevok na bývanie. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi v ust. § 14 jednoznačne stanovuje podmienky, za ktorých vzniká občanovi v hmotnej núdzi nárok na príspevok na bývanie, to znamená, za akých podmienok možno príspevok na bývanie započítať do úhrnu súm nárokov. Žalovaný mal so spisovej dokumentácie preukázané, že žalobca býva v byte, ktorého vlastníkom je matka a otec žalobcu, ktorí v byte tiež bývajú. Žalobca nie je teda nájomcom celého bytu v zariadení určenom na trvalé bývanie, a preto nesplnil podmienky pre vznik nároku na príspevok na bývanie podľa § 14 citovaného zákona. Na podporu uvedeného poukazuje žalovaný aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v intenciách ktorého bývanie s vlastníkom (vlastníkmi), prípadne s nájomcami bytu nenapĺňa požiadavky vlastného nájmu alebo vlastníctva podľa § 14 zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Z ust. § 14 vyplýva, že na nárok na príspevok na bývanie musí žiadateľ preukázať splnenie podmienky zmluvy o nájme (celého) bytu a súčasne preukázať, že náklady spojené s týmto nájmom aj uhrádza. Pokiaľ ide o obytnú miestnosť, musí ísť o obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie - takým zariadením sa rozumejú napr. slobodárne, podnikové ubytovne, penzióny a podobne, nie byty. Žalovaný mal preukázané, že žalobca býva v byte, ktorého vlastníkmi sú jeho rodičia, ktorí v byte tiež bývajú. Žalobca teda nie je vlastníkom bytu, nie je vlastníkom rodinného domu a ani nájomcom celého bytu alebo nájomcom celého rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Bývanie v byte rodičov nemožno podľa názoru žalovaného stotožňovať s užívaním obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (§ 717 Občianskeho zákonníka). Také bývanie nie je ani spoločným nájmom bytu podľa § 700 Občianskeho zákonníka, ktorá skutočnosť plynie z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015. 3. Voči rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci na nové konanie a rozhodnutie. V žalobe žalobca predovšetkým namieta, že rozhodnutie správne orgány vydávajú antidatovane. Správne orgány nevedia reálne preukázať, kedy skutočne rozhodli, kedy nastali skutočnosti rozhodnutia, teda majú možnosť neoprávnene manipulovať so vznikom rozhodnutia. Vydané rozhodnutia doručujú aj s niekoľkomesačným odstupom. Žalobca je toho názoru, že pokiaľ v spise neexistuje iný objektívny dôkaz o dátume rozhodnutí, mal by sa za dátum rozhodnutia považovať deň, kedy je akékoľvek rozhodnutie fyzicky zachytené na hmotný nosič. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného vznikli v deň podania na poštovú prepravu. Ďalej žalobca namieta, že správne orgány od počiatku nezákonne ignorujú celý obsah žiadosti, v ktorej bola aj požiadavka žalobcu na resocializačný príspevok po výkone trestu, o ktorom doteraz nebolo rozhodnuté. Žalobca ďalej namieta nepriznanie príspevku na bývanie s tým, že interpretácia nájomnej zmluvy správnymi orgánmi je zjavne nesprávna a v rozpore so zákonom o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý explicitne umožňuje v jednej nehnuteľnosti nájom viacerými osobami, dokonca viacerými osobami v hmotnej núdzi, čím dokonca zvyšuje príspevok na bývanie tzv. spolunájom, v žiadnom prípade sa nejedná o údajný nájom „jednej izby“ ako fiktívne tvrdia v príkrom rozpore s obsahom nájomnej zmluvy a v rozpore so skutočnosťou správne orgány. Žalobca ďalej namietal, že správne orgány neskúmali skutkový a právny stav v prospech žalobcu v celosti, a to v celosti obdobie odo dňa podania žiadosti v roku 2012 do dňa rozhodnutia o vrátenej veci, pričom žalobca bol v hmotnej núdzi do 01.07.2018. Akékoľvek rozhodnutia o zastavení či odňatí pomoci v hmotnej núdzi vydané pred tým ako naposledy správne orgány právoplatne rozhodli, stratili už svoj podklad po súdnom zrušení predchádzajúcich nezákonných rozhodnutí a nepriznaní pomoci v hmotnej núdzi. Napokon žalobca namieta, že vo veci konal a rozhodoval opakovane zaujatý prvostupňový správny funkcionár, pričom nezákonným konaním a rozhodnutím vznikla žalobcovi rozsiahla majetková a nemajetková ujma, najmä pokusom zabiť žalobcu opakovaným nezákonným upretím pomoci, čo zakladá silné pochybnosti o nestrannosti funkcionára. Zároveň žalobca „preventívne“ namieta, že v odvolaní konal a rozhodoval neoprávnený funkcionár v rozpore so zákonom. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zopakoval skutkové a právne dôvody preskúmavaného rozhodnutia. 5. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 20.01.2020 namieta, že žalovaný sa snaží sugestívne vnucovať, že má žalobca prenajatú len jednu izbu, čo sa nezakladá na pravde a je vyslovene aj v rozpore s obsahom nájomnej zmluvy. Ako je zrejmé z rozsudku NS SR sp.zn. 9Sžso/13/2014 z 30.09.2015 žiadateľ je povinný preukázať splnenie podmienky zmluvy o nájme (celého) bytu a súčasne preukázať, že náklady spojené s týmto nájmom aj uhrádza. Pokiaľ ide o obytnú miestnosť, musí ísť o obytnú miestnosť v zariadení určenom na bývanie - takým zariadením sa rozumejú napr. slobodárne, podnikové ubytovne, penzióny a podobne, nie byty. Žalobca zdôrazňuje, že mal prenajatý celý byt a žalovaný ho len diskriminuje pre rodinné príbuzenstvo k vlastníkom bytu, pričom ak by tu býval s inými osobami v hmotnej núdzi, žalovaný opomína, že by musel poskytnúť ešte vyšší príspevok na bývanie, teda zákon bez pochýb predpokladá spoločný nájom viacerých osôb v jednej celej nehnuteľnosti, bez ohľadu na to, či sú v hmotnej núdzi alebo nie sú všetci alebo niektorí z nich. Žalobca podotýka, že o resocializačný príspevok riadne písomne požiadal a je obsahom žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi, a teda mal byť predmetom rozhodovania správnych orgánov, pretože účelom zákona nie je pinpongovať žalobcu od dverí úradu k iným dverám, od jedného úradníka k druhému. 6. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom rozsudok bol verejne vyhlásený Krajským súdom v Žiline dňa 19. mája 2020. 7. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v zmysle § 203, § 199 ods. 3 v spojení s § 177 SSP a nasl. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto sú s poukazom na citované ust. § 190 SSP zamietol vychádzajúc z nasledovných úvah: 8. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len zákon č. 417/2003 Z.z.), o nárokoch pred 01.01.2014 sa aj po 31.12.2013 rozhoduje podľa zákona účinného do 31.12.2013. Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z.z., úrad z vlastného podnetu prehodnotí dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke v hmotnej núdzi, na ktoré trval nárok k 31.12.2013, a rozhodne o nároku na pomoc v hmotnej núdzi podľa zákona účinného od 01.01.2014. Podľa § 2 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi (ďalej len zákon č. 599/2003 Z.z.), hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú nedosahuje životné minimum (§ 2 a § 5 ods. 6 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime) a občana fyzickej osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. Podľa § 2 zákona č. 417/2013 Z.z., hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. Základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Príjemca na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorej sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z.z., príspevok na bývanie je určený na čiastočnú úhradu nákladov spojených s bývaním. Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z., občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, majú nárok na príspevok na bývanie, ak občan v hmotnej núdzi alebo niektorá z fyzických osôb, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje podľa § 4 a) je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie 25b) a b) uhrádza náklady spojené s bývaním a predloží doklad o zaplatení týchto nákladov za predchádzajúcich šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo preukáže uznanie dlhu a dohodu o splátkach v prípade, že má nedoplatky spojené s úhradou nákladov spojených s bývaním. Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 417/2003 Z.z., príspevok na bývanie patrí, ak niektorý člen domácnosti je a) vlastníkom alebo spoluvlastníkom bytu, vlastníkom alebo spoluvlastníkom rodinného domu, ktorý domácnosť užíva na bývanie, b) nájomcom bytu, nájomcom rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie,43) ktoré domácnosť užíva na bývanie. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 417/2013 Z.z., príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v a) zariadení podporovaného bývania, zariadení pre seniorov, domove sociálnych služieb alebo špecializovanom zariadení, ak sa v nich poskytuje sociálna služba plnoletej fyzickej osobe celoročnou pobytovou formou, v útulku, domove na polceste, zariadení núdzového bývania alebo v krízovom stredisku alebo b) byte alebo v rodinnom dome na základe práva doživotného užívania; preukazovanie uhrádzania nákladov za služby spojené s bývaním sa nevyžaduje. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z., výška dávky a príspevkov sa určí ako rozdiel medzi sumou nárokov uvedených v § 10 ods. 2 a 9, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 alebo3 a príjmom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z., suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4. Podľa § 25 ods. 1, 2 zákona č. 599/2003 Z. z., na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní zákon č. 71/1967 Zb., ak tento zákon neustanovuje inak. Na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi sa nevzťahujú ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2 a § 60 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 599/2003 Z.z., nárok na dávku a príspevky vzniká právoplatným rozhodnutím úradu o ich priznaní. Podľa § 25 ods. 6 zákona č. 599/2003 Z.z., žiadosť o posúdenie hmotnej núdze, zabezpečenie základných životných podmienok a pomoc v hmotnej núdzi sa podáva na úrade, podľa miesta trvalého pobytu občana. Podľa § 25 ods. 10 zákona č. 599/2003 Z.z., právoplatné rozhodnutie o hmotnej núdzi, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami je preskúmateľné súdom podľa osobitného predpisu. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 62 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní, ak v odseku 3, § 19 ods. 1 a v § 28 ods. 2 písm. a/ nie je ustanovené inak. Podľa § 90 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2014 na konanie o dočasnom zverení dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom, o výchovných opatreniach, o zapisovaní do zoznamu žiadateľov, o vyradení zo zoznamu žiadateľov, o úhrade za poskytnutú starostlivosť podľa § 56 ods. 4 a § 57, o poskytovaní resocializačného príspevku, o udelení akreditácie, predĺžení platnosti akreditácie, o zmene akreditácie a o zrušení akreditácie, o pokutách, o neposkytnutí príspevku na stravu, o poskytnutí príspevku na uľahčenie osamostatnenia sa mladého dospelého vo vecnej forme, o poskytnutí príspevku na uľahčenie osamostatnenia sa mladého dospelého v kombinovanej forme, o určení iného spôsobu poskytnutia peňažnej formy príspevku na uľahčenie osamostatnenia sa mladého dospelého, ako navrhol mladý dospelý, o neposkytnutí príspevku na uľahčenie osamostatnenia sa mladého dospelého vzťahujú sa § 1 až 25, § 27 až 59, § 61, 69 a 85 zákona o správnom konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok), ak je na konanie vecne príslušný orgán, ktorý sa vnútorne člení na útvary oprávnené podľa zákona samostatne konať, správnym orgánom príslušným konať v prvom stupni je útvar, ktorý ustanovuje zákon. Podľa § 6 ods. 2 Správneho poriadku ak je na konanie vecne príslušný správny orgán, ktorý sa vnútorne člení, orgánom príslušným konať v mene tohto správneho orgánu v prvom stupni je útvar určený zákonom, inak útvar určený štatútom alebo iným predpisom upravujúcim jeho vnútorné pomery (ďalej len "štatút"). Ak štatút takýto útvar neurčuje, príslušným na konanie je štatutárny orgán správneho orgánu. Podľa § 6 ods. 3 Správneho poriadku, osobitné zákony ustanovia, v ktorých veciach sú na konanie príslušné komisie, rady alebo inak označené kolektívne orgány (ďalej len "komisia"). Podľa § 9 ods. 1 Správneho poriadku, zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti. Podľa § 10 Správneho poriadku, účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie. Podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku, o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania. Podľa § 20 Správneho poriadku, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), tento zákon upravuje elektronické podanie, elektronický úradný dokument a niektoré podmienky a spôsob výkonu verejnej moci elektronicky a elektronickej komunikácie. Podľa § 23 ods. 1 zákona o e -Governemnte, orgán verejnej moci vykoná pri výkone verejnej moci autorizáciu elektronického podania alebo elektronického úradného dokumentu kvalifikovaným elektronickým podpisom17) vyhotoveným s použitím mandátneho certifikátu20) alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou,18) ku ktorým pripojí kvalifikovanú elektronickú časovú pečiatku,19) a to spôsobom podľa odseku 3. Osoba, ktorá nie je orgánom verejnej moci, vykoná autorizáciu elektronického podania, a) ak sa podľa zákona podáva v elektronickej podobe a zákon neustanovuje iný spôsob autorizácie alebo ak je podľa osobitného predpisu náležitosťou podania vlastnoručný podpis 1. kvalifikovaným elektronickým podpisom17) alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou,18) 2. použitím na to určenej funkcie informačného systému prístupového miesta a po úspešnej autentifikácii osoby ktorá autorizáciu vykonáva, zodpovedajúcej najmenej úrovni zabezpečenia "pokročilá" podľa osobitného predpisu,20a) ak sa zabezpečí uvedenie tejto osoby ako odosielateľa elektronickej správy, nemennosť obsahu autorizovaného dokumentu do momentu uloženia v elektronickej schránke adresáta, spojenie autorizovaného dokumentu s identifikátorom osoby odosielateľa a zachovanie väzby medzi nimi, ak to osobitný predpis nezakazuje alebo 3. uznaným spôsobom autorizácie, ak to osobitný predpis nezakazuje, b) kvalifikovaným elektronickým podpisom,17) ktorého kvalifikovaný certifikát obsahuje minimálny súbor osobných identifikačných údajov reprezentujúcich jedinečným spôsobom fyzickú osobu podľa osobitného predpisu,20aa) a ktorý zahrnul do autorizácie aj kvalifikovanú elektronickú časovú pečiatku,19) ktorá určuje dátum a čas, po ktorom nastala autorizácia, ak je podľa osobitného predpisu náležitosťou podania vlastnoručný podpis, ktorý musí byť úradne osvedčený. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 85/2018 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe vyhotovenia a náležitostiach listinného rovnopisu elektronického úradného dokumentu (ďalej len vyhláška č. 85/2018 Z.z.), listinný rovnopis elektronického úradného dokumentu podľa § 31a ods. 2 zákona (ďalej len "listinný rovnopis") sa vyhotovuje vytvorením doložky o autorizácii k elektronickému úradnému dokumentu (ďalej len "doložka"), ktorá obsahuje náležitosti podľa § 2 ods. 3 a 4 a jej priložením k listinnej podobe elektronického úradného dokumentu; doložka sa nevyhotovuje k prílohám elektronického úradného dokumentu. Podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č. 85/2018 Z.z., doložka obsahuje a) spôsob autorizácie elektronického úradného dokumentu podľa § 23 ods. 1 zákona, b) meno a priezvisko osoby, ktorá elektronický úradný dokument autorizovala, oprávnenie a názov orgánu; v prípade použitia kvalifikovanej elektronickej pečate názov a identifikačné číslo orgánu, c) meno, priezvisko, podpis, pracovné zaradenie alebo funkciu fyzickej osoby, ktorá doložku o autorizácii vyhotovila, a označenie orgánu, ktorý doložku vyhotovil; ak sa listinný rovnopis vyhotovuje podľa § 1 ods. 2, označenie osoby, ktorá doložku vyhotovila, a informáciu o automatizovanom vyhotovení, d) dátum a čas vystavenia kvalifikovanej elektronickej časovej pečiatky, e) dátum a čas autorizácie elektronického úradného dokumentu, f) dátum vytvorenia doložky, g) identifikáciu dokumentu, ku ktorému sa doložka vyhotovuje; identifikáciou dokumentu je číslo dokumentu alebo číslo konania, pod ktorým orgán verejnej moci elektronický úradný dokument vydal,1) h) názov dokumentu, ku ktorému sa doložka vyhotovuje, a i) informáciu o autorizácii príloh k elektronickému úradnému dokumentu, ak také existujú. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 9. K námietke žalobcu o antidatovaní rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, správny súd uvádza nasledovné. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie s vyznačením dňom vydania 24.07.2019. Z potvrdenia o doručení uvedeného rozhodnutia žalobcovi je zrejmé, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo žalobcovi doručené dňa 09.08.2019 (00:12). Žalobca proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie, ktoré bolo správnemu orgánu prvého stupňa doručené dňa 13.08.2019. Žalovaný rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a zamietol odvolanie žalobcu, datoval dňom 20.09.2018. Z elektronickej doručenky je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 16.10.2019 (00:48). Správny súd z obsahu administratívneho spisu nemal preukázané tvrdenie žalobcu o úmyselnom pozmeňovaní dátumu vydania rozhodnutí správneho orgánu prvého a druhého stupňa. Z časového sledu jednotlivých úkonov správneho orgánu a účastníka (podaného odvolania) je evidentné, že pri uvedení dňa vydania rozhodnutia žalovaného 20.09.2018 (správne malo byť 20.09.2019) došlo k zrejmej nesprávnosti ako má na mysli citované ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku, v zmysle ktorého chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia, správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Z obsahu administratívneho spisu správny súd nemal preukázané, že správny orgán postupoval v súlade s citovaným ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku a uvedenú zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia opravil, avšak uvedený procesný nedostatok (porušenie ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku) sám o sebe nie je takým podstatným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). V tomto smere správny súd poukazuje na Rozhodnutie č. 122 zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR 6/2003, v zmysle ktorého rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie pre účastníka. Na dôvažok správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech. Pokiaľ žalobca na dôvažok na podporu svojich tvrdení o „antidatovaní“ rozhodnutia uvádza, že „dôkazom toho je bez pochýb aj TSA časová pečiatka doručeného rozhodnutia z 25.09.2019 a nie 20.09.2019 ako falšuje správny orgán, iné rozhodnutie s iným skorším dátumom ani neexistuje.“ Správny súd podotýka, že aj táto námietka je nedôvodná. Na úvod k uvedenej námietke považuje správny súd za potrebné ozrejmiť, že deň vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy nemusí byť (a spravidla ani nie je) totožný s dňom autorizácie elektronického úradného dokumentu, ktoré môže byť realizované v zmysle citovaného ust. § 23 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. kvalifikovaným elektronickým podpisom vyhotoveným s použitím mandátneho certifikátu alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou, ku ktorým sa pripojí kvalifikovaná elektronická časová pečiatka. Pokiaľ poukazuje žalobca na dátum vyznačenia časovej pečiatky 25.09.2019, správny súd podotýka, že z administratívneho spisu je zrejmé, že k rovnopisu žalovaného zo dňa 20.09.2018 (správne malo byť uvedené 20.09.2019) bol v súlade s citovaným ust. § 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 85/2018 Z.z. pripojená doložka o autorizácii, ktorá obsahovala náležitosti podľa citovaného ust. § 2 ods. 3 citovanej vyhlášky okrem iného aj označenie spôsobu autorizácie: kvalifikovaná elektronická pečať, dátum a čas o autorizácii: 25.09.2019 (10:54:06). Pri vyhotovení dokumentu o autorizácii, ktorý je pripojený k rovnopisu rozhodnutia žalovaného postupoval tak žalovaný v súlade s citovanými ustanoveniami vyhlášky. 10. Správny súd ako nedôvodnú ďalej vyhodnotil aj námietku nezákonnosti rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, ktorá mala podľa názoru žalobcu spočívať v nerozhodnutí o žiadosti žalobcu na resocializačný príspevok. Správny súd na úvod podotýka, že uvedenú námietku vzniesol žalobca už v konaní pred Krajským súdom v Žiline sp.zn. 21S/83/2016, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 z 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018. Ako je zrejmé z označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018 kasačný súd posudzujúc obsah žiadosti žalobcu zo dňa 21.12.2012 ustálil, že žiadosť žalobcu o „pomoc v hmotnej núdzi“ obsahovala „kolónky“ ako sociálne postavenie žiadateľa, údaje o ďalších spoločne posudzovaných osobách, príjmové a majetkové pomery žiadateľa, nie však vymedzenie, ktoré príspevky žalobca žiada a ktoré nie. Najvyšší súd v bode 33. veta druhá rozsudku konštatoval, že žalobca žiadal o „pomoc v hmotnej núdzi“ a o pomoci v hmotnej núdzi správny orgán aj rozhodol. Správny súd podotýka, že z uvedeného, pre správne orgány právne záväzného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, možno dovodiť, že správne orgány vyčerpali predmet konania vymedzený žiadosťou žalobcu zo dňa 21.12.2012. Odhliadnuc od uvedeného správny súd (len hypoteticky) obiter diktum dodáva, že pokiaľ by aj bola posúdená žiadosť žalobcu zo dňa 21.12.2012 podľa jej obsahu ako žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi (podľa zákona č. 595/2003 Z.z.) a súčasne aj ako žiadosť o resocializačný príspevok podľa zákona č. 305/2005 Z.z. a bola by daná povinnosť správneho orgánu postúpiť žiadosť zo dňa 21.12.2012 v časti dotýkajúcej sa žiadosti o priznanie resocializačného príspevku podľa § 20 Správneho poriadku (v nadväznosti na ust. § 90 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2014 v spojení s § 6 Správneho poriadku) vecne príslušnému útvaru (oddeleniu) Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately), nemala byť táto vada - porušenie procesného predpisu (§ 20 Správneho poriadku) - vplyv na vecnú správnosť žalobou napadnutého a preskúmavaného rozhodnutia, nakoľko správny orgán (útvar) vecne príslušný na konanie o pomoci v hmotnej núdzi podľa zákona č. 599/2003 Z.z. a zákona č. 417/2013 Z.z. o žiadosti žalobcu na priznanie pomoci v hmotnej núdzi aj rozhodol. Predmetom zákona č. 599/2003 Z.z. (resp. zákona č. 417/2013 Z.z) bola (je) úprava právnych vzťahov pri posudzovaní hmotnej núdze občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, pričom žiadaný resocializačný príspevok tento zákon neupravuje, a teda v konaní vo veciach hmotnej núdze o ňom nemôže byť správnym orgánom rozhodnuté. Správny súd pre úplnosť dodáva, že žalobca bol v rozhodnutí žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHN/ BEZ/2013/4058 zo dňa 20.03.2013 správnym orgánom poučený, že o nároku na resocializačný príspevok, ktorý slúži na zabezpečenie potrebných dokladov a nevyhnutných vecí osobnej potreby po návrate z výkonu väzby rozhoduje sociálny kurátor s tým, že žalobca sa môže obrátiť so žiadosťou o tento príspevok na oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Pre úplnosť je potrebné dodať, že pôvodné rozhodnutie žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2015-10362-0002 Tk zo dňa 13.11.2015 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 zo dňa 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018 „len z troch dôvodov“ a vrátená vec žalovanému na ďalšie konanie „len“ z troch dôvodov AD 1. rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom postupom podľa § 9 nasl. Správneho poriadku, AD 2. zaoberať sa námietkou žalobcu - oznámením vstupu do konania, AD 3. viesť spis riadnym spôsobom. Uvedené vytýkané nedostatky správny orgán prvého stupňa v novom konaní odstránil. 11. Žalobca ďalej namieta „nezákonné nepriznanie“ príspevku na bývanie vychádzajúc z úvahy, že interpretácia nájomnej zmluvy správnymi orgánmi je v rozpore so znením zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý explicitne umožňuje v jednej nehnuteľnosti nájom viacerými osobami s tým, že sa v žiadnom prípade nejedná o údajný nájom „jednej izby“ ako to tvrdia v rozpore s nájomnou zmluvou správne orgány. Zákon predpokladá spoločný nájom viacerých osôb bez ohľadu na to, či sú v hmotnej núdzi alebo nie. Na úvod považuje správny súd za potrebné ozrejmiť, že zákon č. 599/2003 Z.z., pokiaľ ide o posudzovanie nárokov, ktoré vznikli do 31.12.2013 (v ustanoveniach § 13 ods. 3 pís. a), b), a zákon č. 417/2013 Z.z., pokiaľ ide o posudzovanie nárokov, ktoré vznikli od 01.01.2014 (v ustanoveniach § 14 ods. 3,4) taxatívne vymedzuje, kto má nárok na príspevok na bývanie. Ide o domácnosti, ktorých členovia vlastnia alebo sú spoluvlastníkmi bytu alebo rodinného domu, užívaného touto domácnosťou na bývanie, majú v nájme byt, rodinný dom alebo obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktoré domácnosť užíva na bývanie, prípadne ak domácnosť býva v zariadení podporovaného bývania v zariadení pre seniorov, domove sociálnych služieb alebo špecializovanom zariadení, ak sa v nich poskytuje sociálna služba plnoletej fyzickej osobe celoročnou pobytovou formou, útulku, domove na polceste, zariadení núdzového bývania alebo v krízovom stredisku alebo býva v byte alebo v rodinnom dome na základe práva doživotného užívania (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/84/2016 zo dňa 31.01.2018). Z ust. § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 417/2013 Z.z. vyplýva, že žiadateľ o pomoc v hmotnej núdzi a žiadateľ o osobitný príspevok sú povinní preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok. 12. V prejednávanej veci správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca na preukázanie svojho nároku na pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok predložil správnemu orgánu nájomnú zmluvu zo dňa 01.10.2013 a listinu s názvom „Uznanie záväzku dlžníkom a potvrdenie„ zo dňa 10.01.2015, 15.07.2014, 07.10.2015 a 10.07.2015. Z nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2013 uzavretej medzi J. Y., nar. XX.XX.XXXX (ako prenajímateľom) a žalobcom ako nájomcom obaja bytom R. XXXX/ XX/XX, F. X. H. zistil, že prenajímateľka sa v článku I. zmluvy zaviazala prenechať nájomcovi do (spolu) užívania byt č. XX., ktorý sa nachádza na X.. (nadzemnom) podlaží v bytovom dome súpisné č. XXXX/ XX na ul. R. v F. X. H.. Byt vo vlastníctve prenajímateľa je zapísaný na LV č. XXXX vedenom na relevantnom mieste v príslušnom katastrálnom úrade. S prenájmom sa neposkytujú iné než základné služby spojené s prenájmom. V článku VI., bod 1. veta prvá sa opätovne prenajímateľka zaviazala, že byt sa odovzdá do spoluužívania nájomcovi pri podpise tejto zmluvy, ak ešte nebol odovzdaný. Správny súd ďalej z výpisu listu vlastníctva č. XXXX, ktorý tvorí súčasť administratívneho spisu zistil, že k predmetu nájmu je zapísané vlastnícke právo v prospech manželov R. Y., nar. XX.XX.XXXX a J. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX. Zo žalobcom predložených listín s označením „Uznanie záväzku dlžníkom a potvrdenie“ (datované dňami 15.07.2014, 10.01.2015, 10.07.2015 a 07.10.2015), v ktorých je bližšie špecifikovaná dlžná suma za jednotlivé obdobia, správny súd zistil, že sa žalobca zaviazal, že zaplatí v listinách bližšie špecifikované sumy za jednotlivé mesiace definované ako nezaplatené nájomné za nájom (spolunájom) bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. nadzemnom podlaží v bytovom dome súpisné č. XXXX/XX na ul. R. v F. X. H. s tým, že dlžník E. Y. ako aj označený veriteľ J. Y., nar. XX.XX.XXXX boli v písomných dokladoch obaja označení rovnakým bydliskom a to R. XXXX/XX/XX F. X. H.. Z vyššie označených listinných dôkazov, ktoré žalobca predložil správnemu orgánu na preukázanie svojho nároku správny súd zistil, že byt č. XX nachádzajúci sa na 6. nadzemnom podlaží v bytovom dome súpisné č. XXXX/XX je vo vlastníctve rodičov žalobcu a žalobca predmetný byt užíva spoločne so svojou matkou. V prejednávanej veci podstatou sporu je otázka, či žalobca spĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na príspevok na bývanie. 13. Dôkazné bremeno o splnení zákonných podmienok pre priznanie príspevku na bývanie v zmysle zákona č. 599/2003 Z.z. ako aj zákona č. 417/2013 Z.z. zaťažuje žiadateľa o pomoc v hmotnej núdzi. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015, v ktorom konštatoval, že „...Pri uplatnení nároku na príspevok na bývanie musí žiadateľ preukázať splnenie podmienky o nájme (celého) bytu a súčasne preukázať, že náklady spojené s týmto nájmom aj uhrádza. Pokiaľ ide o obytnú miestnosť, musí ísť o obytnú miestnosť v zariadení určenom na bývanie - takým zariadením sa rozumie napr. slobodárne, podnikové ubytovne, penzióny a podobne, nie byty. 14. Správny súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že nebolo vykonaným dokazovaním preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré má na mysli citované ust. § 13 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 599/2003 Z.z. (pokiaľ ide o nárok žalobcu za obdobie od 21.12.2012 do 31.12.2013), resp. citované ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 417/2013 Z.z. (pokiaľ ide o nárok žalobcu za obdobie od 01.01.2014) pre vznik nároku žalobcu na príspevok na bývanie. AD 1. Žalobca nepreukázal (ani v administratívnom konaní netvrdil), že je vlastníkom (alebo spoluvlastníkom) bytu (rodinného domu), ktorý domácnosť užíva na bývanie. AD 2. Žalobca nepreukázal (ani v administratívnom konaní netvrdil), že mu vznikol nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. AD 3. Žalobca nepreukázal (v administratívnom konaní ani netvrdil), že mu vznikol nájom k rodinnému domu. AD 4. Žalobca v administratívnom konaní nepreukázal ani vznik nájomného vzťahu k celému bytu. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je spoluužívateľom bytu spolu so svojou matkou (ktorá je na liste vlastníctva zapísaná spoločne s otcom žalobcu ako bezpodielová spoluvlastníčka predmetného bytu). Správny súd z obsahu administratívneho spisu nemal preukázaný záver žalovaného, resp. správneho orgánu prvého stupňa, že v byte býva aj otec žalobcu, uvedené však pre právne posúdenie veci nie je právne významné. Z citovaného ust. § 13 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z. (resp. § 14 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z.z.) jednoznačne plynie, že bývanie s vlastníkom (vlastníkmi), prípadne nájomcom (nájomcami) bytu nenapĺňa požiadavky vlastného nájmu bytu žalobcom. V tejto súvislosti správny súd podporne poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozhodnutí sp. zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015, podľa ktorého bývanie s vlastníkom (vlastníkmi), prípadne s nájomcami bytu nenapĺňa požiadavky vlastného nájmu bytu alebo vlastníctva bytu žalobcom na účely § 14 ods. 3 písm. a) zákona č. 417/2013 Z.z.. Správne orgány dospeli z vykonaného dokazovania k správnemu skutkovému záveru, že žalobca býva v byte, ktorého vlastníkmi sú jeho rodičia s tým, že v byte býva spolu so žalobcom aj vlastník bytu. Žalobca teda nie je vlastníkom (spoluvlastníkom) bytu, nie je ani vlastníkom (spoluvlastníkom) rodinného domu, nie je ani nájomcom celého bytu, resp. celého rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Bývanie v byte rodičov nemožno stotožňovať s užívaním obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktoré má na mysli ust. § 717 Občianskeho zákonníka a rovnako uvedený skutkový stav nemožno subsumovať ani pod spoločný nájom bytu v zmysle ust. § 700 Občianskeho zákonníka (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015). Na tomto mieste je potrebné dodať, že právna úprava nájmu bytu obsiahnutá v ustanoveniach štvrtého oddielu siedmej hlavy Občianskeho zákonníka je právnou úpravou kogentnou. Z kogentnej občianskoprávnej úpravy vyplýva, že Občiansky zákonník nepredpokladá možnosť vzniku nájmu k časti bytu, ale len k celému bytu (§ 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rovnako občianskoprávna úprava striktne umožňuje vznik tzv. spoločného nájmu bytu len medzi manželmi (§ 703 a nasl. OZ) a podľa § 700 môže vzniknúť právo spoločného nájmu zmluvou medzi viacerými nájomcami a prenajímateľom, zmluvou medzi doterajším nájomcom, ďalšou osobou a prenajímateľom, na základe ktorej nájomca nasťahuje do bytu po dohode s prenajímateľom inú osobu. Právo spoločného nájmu bytu môže vzniknúť aj v dôsledku prechodu práva v zmysle § 706 Občianskeho zákonníka. Záverom je preto potrebné dodať, že „zmluva o nájme bytu“ uzatvorená medzi žalobcom a jeho matkou nezaložila spoločný nájom v zmysle Občianskeho zákonníka a rovnako z prejavu vôle obsiahnutého v označenej zmluve vyjadreného v článku I. a článku VI. zmluvy je zrejmé, že nebolo zámerom vlastníka bytu prenechať celý byt do užívania žalobcovi, ale že vlastníčka obýva byt spoločne so žalobcom. Matku žalobcu nemožno považovať za spoločného nájomcu. Matka žalobcu ako vlastníčka bytu nemôže požívať k tomu istému bytu de iure status vlastníčky a nájomcu zároveň. 15. Žalobca ďalej vidí nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov v skutočnosti, že tieto nerozhodli o celej žiadosti žalobcu, a to za obdobie odo dňa podania žiadosti v roku 2012 do dňa rozhodnutia o vrátenej veci, pričom účastník konania bol v hmotnej núdzi do 01.07.2018 s tým, že akékoľvek rozhodnutia o odňatí, či zastavení pomoci v hmotnej núdzi „stratili“ už svoj podklad po zrušení predchádzajúcich nezákonných rozhodnutí o nepriznaní pomoci v hmotnej núdzi. K uvedenej námietke žalobcu správny súd uvádza, že o písomnej žiadosti žalobcu, ktorá bola správnemu orgánu prvého stupňa doručená dňa 31.12.2012, ktorou žalobca požiadal o priznanie pomoci v hmotnej núdzi pôvodne rozhodoval správny orgán prvého stupňa, ktorý rozhodnutím č.: ZA3/RPVHN/SOC/2013/56710-003 z 15.01.2013 konanie vo veci žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi zastavil dôvodiac nepredložením žiadaných dokladov na podklade výzvy správneho orgánu. Uvedené prvotné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo rozhodnutím žalovaného č. UPS/US1/ SSVOPHN/BEZ/2012/4058 z 30.03.2013 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Po doplnení a zhodnotení nových skutočností správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie č. ZA3/RPVHN/SOC/2013/56710-014 zo dňa 03.05.2013, podľa ktorého sa žalobca nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky. O odvolaní žalobcu voči označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol žalovaný rozhodnutí č. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/4058-1 z 28.06.2013, ktoré bolo na podklade protestu prokurátora Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny zrušené. Následne žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/BEZ/2015/15182 zo dňa 22.05.2015 zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 03.05.2013 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom zhodnotení majetkových a sociálnych pomerov žalobcu správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. ZA3/PKNM/SOC/2015/72578-0010 zo dňa 28.08.2015 priznal žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 € mesačne od 01.12.2012 do 31.12.2013 a v sume 61,60 mesačne od 01.01.2014. Rozhodnutím žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/10362-002 Tk zo dňa 13.11.2015 bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 28.08.2015 potvrdené. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 13.11.2015 bolo napadnuté v zákonnej lehote správnou žalobou, na podklade ktorej správny súd v konaní vedenom pred Krajským súdom v Žiline pod sp.zn. 21S/83/2016 rozhodnutím č.k. 21S/83/2016-40 zo dňa 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018 rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie s vysloveným záväzným právnym názorom. V intenciách záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu bolo o žiadosti žalobcu o priznanie pomoci v hmotnej núdzi zo dňa 21.12.2012 správnym orgánom prvého stupňa opätovne rozhodnuté rozhodnutím č. ZA3/PKNM/SOC/2019/28299-72 zo dňa 24.07.2019, ktorým bol žalobca uznaný za fyzickú osobu v hmotnej núdzi a priznala sa mu pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 € mesačne od 01.12.2012 do 31.12.2013, v sume 61,60 € mesačne od 01.01.2014 do 30.09.2015 a v sume 14,20 € mesačne od 01.10.2015 do 31.10.2015 s tým, že pomoc v hmotnej núdzi nebude poskytnutá z dôvodu, že realizované výplaty v danom posudzovanom období. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 24.07.2019 bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/97-0023 Sp zo dňa 20.09.2018 (správne malo byť uvedené 20.09.2019), ktoré rozhodnutie tvorí predmet tohto správneho súdneho prieskumu. Žaloba žalobcu doručená správnemu súdu 20.10.2019 vymedzuje v rozsudočnom návrhu, ktorému korešponduje aj obsah podanej žaloby predmet správneho súdneho prieskumu a týmto predmetom je prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 20.09.2019 v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 24.07.2019. Správnemu súdu v tomto konaní neprináleží preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. ZA3/PKNM/SOC/2016/63956-0049 zo dňa 10.03.2016, ktorým bola žalobcovi s účinnosťou od 01.11.2015 pomoc v hmotnej núdzi odňatá, nakoľko toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2016, nebolo žalobcom v zákonom stanovenej lehote napadnuté odvolaním a netvorilo ani predmet správneho súdneho prieskumu. Pokiaľ žalobca nesúhlasil so závermi správneho orgánu prvého stupňa obsiahnutými v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 10.03.2016 o odňatí pomoci v hmotnej núdzi od 01.11.2015 bol oprávnený podať riadny opravný prostriedok voči označenému rozhodnutiu a pre prípad zamietnutia tohto opravného prostriedku žalovaným bol oprávnený v zákonom stanovenej lehote podať voči rozhodnutiu žalovaného žalobu. Na dôvažok je potrebné podotknúť, že zrušenie pôvodného rozhodnutia žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/10362-0002 Tk z 13.11.2015 rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 z 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018 nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o odňatí dávky v hmotnej núdzi s účinnosťou od 01.11.2015, nakoľko predmetom správneho súdneho prieskumu v konaní vedenom pred Krajským súdom v Žiline sp.zn. 21S/83/2016 bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi priznal status fyzickej osoby v hmotnej núdzi a pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 € za obdobie od 01.12.2012 do 31.12.2013 a v sume 61,60 € mesačne od 01.01.2014. 16. Žalobca na ostatok v žalobe namieta nezákonnosť rozhodnutia dôvodiac, že vo veci konal a rozhodoval zaujatý „prvostupňový správny funkcionár“, ktorý mal byť vylúčený, nakoľko jeho konaním, nezákonným nekonaním a nezákonným rozhodovaním už vznikla žalobcovi majetková aj nemajetková rozsiahla ujma najmä pokusom zabiť žalobcu opakovaným nezákonným upretím pomoci v hmotnej núdzi, čo zakladá u žalobcu silné pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti funkcionára. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že pôvodné rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2015/10362-0002 Tk zo dňa 13.11.2015 ako aj súvisiace rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 28.08.2015 bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30. mája 2018, ktorým správny súd (okrem iného) zaviazal správny orgán vysporiadať sa s námietkou zaujatosti podanou žalobcom elektronicky dňa 13.10.2015 s tým, že správny orgán vyzve žalobcu, aby špecifikoval konkrétne osoby, vo vzťahu ku ktorým námietku zaujatosti vznáša. Správny orgán prvého stupňa dňa 18.10.2018 do elektronickej schránky účastníka konania doručil výzvu v intenciách záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, na ktorú žalobca nereagoval, resp. neupresnil dôvody, ani nekonkretizoval zamestnancov úradu, voči ktorým námietku zaujatosti vznáša. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. záznamu: 2018/379851 zo dňa 04.12.2018 o námietke zaujatosti podanej žalobcom proti zamestnancom správneho orgánu prvého stupňa, ktorí rozhodovali v prvom stupni o nároku na pomoc v hmotnej núdzi žiadosťou zo dňa 21.12.2012 rozhodol tak, že tejto námietke nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa konštatuje, že žalobca podal námietku zaujatosti vo všeobecnosti proti všetkým zamestnancom správneho orgánu s tým, že správny orgán nemal v konaní preukázané dôvody, ktoré má na mysli ust. § 9 ods. 1 Správneho poriadku pre vylúčenie zamestnancov z prejednávania a rozhodovania veci. Správny orgán konštatoval, že pochybnosti pre vylúčenie zamestnanca musia byť odôvodnené a sú dané pomerom zamestnanca správneho orgánu k veci, ktorá sa prejednáva alebo k účastníkom konania alebo aj k ich zástupcom. Správny orgán zdôrazňuje, že za predpojatého zamestnanca nemožno považovať zamestnanca len preto, že v konaní rozhodoval spôsobom, s ktorým účastník konania nesúhlasí. Pre tieto prípady slúži účastníkovi konania riadny opravný prostriedok. Správny orgán dospel k záveru, že v danej veci neboli predpoklady pre vylúčenie zamestnanca správneho orgánu z konania. Správny súd sa stotožnil s právnym záverom správneho orgánu, v zmysle ktorého do kategórie dôvodov, pre ktoré správny orgán vylúči zamestnanca z prejednávania a rozhodovania veci, nepatrí situácia, kedy zamestnanec rozhodoval spôsobom, s ktorým sa účastník konania nestotožňuje. Žalobca napriek výzve správneho orgánu nešpecifikoval konkrétne dôvody, ktoré by boli spôsobilé osvedčiť skutočnosti v relevantnom zmysle citovaného ust. § 9 ods. 1 pre vylúčenie konkrétneho zamestnanca, resp. zamestnancov z prejednávania a rozhodovania veci, t.j. okolnosti osvetľujúce pomer zamestnancov k veci, k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom. Napokon nešpecifikoval ani konkrétne osoby vo vzťahu, ku ktorým túto námietku zaujatosti vznáša. Pokiaľ ďalej ide o námietku žalobcu, ktorou „preventívne“ namieta v správnej žalobe vo veci konal a rozhodoval neoprávnený funkcionár o odvolaní v rozpore so zákonom, správny súd túto námietku vyhodnotil rovnako ako nedôvodnú. Predovšetkým je potrebné poznamenať, že správnemu súdu prináleží sa vysporadúvať len s námietkou majúcou charakter tzv. námietky konkrétnej (špecifickej), resp. formulovanej dostatočne jasným a určitým spôsobom. „Preventívna“ námietka takýto atribút preskúmateľnosti nespĺňa, z uvedených dôvodov ju správny súd ani nemohol vecne vyhodnotiť. 17. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, pričom sám z úradnej moci nezistil žiadne iné dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného žalobu s poukazom na citované ustanovenie § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 18. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov konania správny súd nepriznal, nakoľko v konaní nebol úspešný. Rovnako správny súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.