Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 30S/140/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200691 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200691.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov JUDr. Zuzany Jančárovej, JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: ATLANTA Žilina 1992, s. r. o., M. Rázusa 9, 010 01 Žilina, IČO: 47 480 271 právne zastúpený JUDr. Martinom Špakom, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX D. L. E., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo: 102021721/2019 zo dňa 23. 08. 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 101145676/2019 zo dňa 15.05.2019 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu ATLANTA Žilina 1992, s. r. o. (ďalej aj daňový subjekt) rozdiel dane v sume 9.203,06 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018. Daňový úrad zvýšil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018 zo sumy 613,14 € na sumu 9.816,20 €. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane aj z dodávateľských faktúr od spoločnosti ANATOS s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, do 15.02.2018 sídlo spoločnosti: Pálovická cesta 505/1, Veľký Krtíš, tak ako sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Na preverenie zdaniteľného plnenia správca dane požiadal v dožiadaní Daňový úrad Bratislava, aby preveril najmä, či daňový subjekt ANATOS s.r.o. skutočne dodal pre daňový subjekt tovar v zmysle vyššie uvedených faktúr (jednalo sa napr. o zámok, regulátor vody, prírubu, ochrannú lištu, pánt, potrubie, dymovod, strihačku mrazeného mäsa atď.). Na adrese svojho sídla je však dodávateľ neznámy. Spoločnosť má na adrese Tallerova 4, Bratislava zriadené len virtuálne sídlo a nikto ani nepreberá poštu. Ďalej správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu daňových informácií (MVI) o vypočutie svedkyne Réka - Mária Szücs, bytom v O., dátum narodenia XX.XX.XXXX, ktorá je od 01.10.2016 konateľom dodávateľa. V odpovedi na MVI pani Réka - Mária Szücs uviedla, že nikdy nevlastnila spoločnosť a nebola konateľom v žiadnej spoločnosti v Rumunsku alebo v zahraničí a o spoločnosti ANATOS s.r.o. nič nevie, nemá žiadne účtovné doklady a nevie, kto je zodpovedný za účtovníctvo v spoločnosti ANATOS s.r.o., spoločnosť ATLANTA Žilina 1992, s. r. o. nepozná a nepozná ani Mária Klinca, nikdy neriadila aktivity za spoločnosť ANATOS s.r.o. a ani nikdy nebola v Slovenskej republike a nehovorí po slovensky. Samotný daňový subjekt nepredložil k preverovaným zdaniteľným plneniam žiadne podklady, resp. dôkazy, ktoré by svedčili o skutočnom uskutočnení zdaniteľného plnenia - dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach. Daňový subjekt predložil len faktúry, ktorých samotná existencia a zaúčtovanie v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane. Na základe zhodnotenia všetkých dôkazov správca dane prijal záver, že nebolo preukázané, že preverované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúrach, t.j. spoločnosťou ANATOS s.r.o. Správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru, ale spochybnený bol pôvod tovaru a dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúrach. 2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím číslo: 102021721/2019 zo dňa 23. 08. 2019 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým orgánom. Odvolávajúci ako dôkaz o prijatí plnení uvedených na predmetných faktúrach predložil správcovi dane len samotné faktúry. Iný doklad ku faktúram predložený nebol. Ani samotné faktúry sa neodvolávajú na žiadnu zmluvu. Na faktúrach nie je uvedená žiadna objednávka, dodací list, nie je uvedený spôsob dopravy, ani miesto určenia. Napriek tomu, že vo faktúrach je uvedená ako forma úhrady prevodný príkaz, nie je na nich uvedený názov banky dodávateľa. Faktúry sú vystavené v slovenskom jazyku. Ako osoba, ktorá vyhotovila faktúry, je uvedená Réka - Mária Szücs, pričom podľa zistenia správcu dane táto osoba nevie po slovensky. Predmetom dodávok má byť aj dlhodobý majetok, o ktorom odvolávajúci účtoval na účte 022. Jednalo sa o dúchadlo, vozík dopravný, strihačka mäsa mrazeného 145, odťah pár, atď. K uvedenému obstaranému majetku odvolávajúci nepredložil správcovi dane žiadne záručné listy ani iné dokumenty, ktoré by sa k uvedenému majetku vzťahovali. Dodávateľom fakturovaných plnení mala byť spoločnosť ANATOS s.r.o.. Táto spoločnosť sa na adrese sídla nenachádza. Je nekontaktná, so správcom dane nekomunikuje. Jedinou konateľkou je Réka - Mária Szücs, občianka Rumunska. Podľa jej vyjadrenia nikdy nevlastnila spoločnosť a nebola konateľkou spoločnosti ANATOS s.r.o.. Žalobcu nepozná a nepozná ani jeho konateľa Mária Klinca. Mário Klinec uvádzal, že konateľku dodávateľa mu mal predstaviť pán, tohto však nevedel bližšie identifikovať, tento svoju totožnosť konateľovi Klincovi nepreukázal, nepredložil žiaden doklad, napr. splnomocnenie, ktorý by ho oprávňoval konať za dodávateľa. Komunikácia odvolávajúceho s uvedeným pánom, resp. dodávateľom zostala nepreukázaná. Odvolávajúci nepreukázal ani úhrady predmetných faktúr. Podľa nich bol dátum splatnosti 14.02.2018. Do tejto lehoty neboli na účte dodávateľa prijaté žiadne platby. Prvá platba bola realizovaná až 03.04.2018, avšak tieto platby nie je možné priradiť k faktúram, pretože v nich nie je uvedený žiadny variabilný symbol a nie je ich možné priradiť ani podľa sumy uvedenej na jednotlivých úhradách, lebo sa nezhodujú s faktúrami. Nebola preukázaná ani doprava dodaného tovaru. V sídle dodávateľa tento dodávateľ nevykonáva svoju ekonomickú činnosť, jedná sa o virtuálne sídlo. Nebolo preukázané, že by disponoval nejakými skladovacími priestormi a podľa údajov v informačnom systéme Finančnej správy SR dodávateľ nezamestnával žiadnych zamestnancov. Žalovaný konštatoval, že odvolávajúci mal byť zvlášť opatrný v prípade obchodovania s neznámou spoločnosťou, ktorou jedinou konateľkou bola občianka Rumunska, s ktorou ani nekomunikoval a komunikáciu a realizáciu obchodov zabezpečovala neznáma osoba, ktorá nepreukázala oprávnenosť konať za uvedenú spoločnosť. Odvolávajúci sa neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok odpočítania DPH. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu. Ako žalobné body uviedol: Správca dane ustálil, že tovar, ktorý bol predmetom prieskumu v daňovom konaní (faktúry spoločnosti ANATOS s.r.o.) preukázateľne nemohol byť dodaný osobou uvedenou na faktúre, nakoľko v daňovom konaní sa nepreukázalo, že spoločnosť ANATOS s.r.o. tento tovar reálne nadobudla. Žalobca rozoberal ust. § 2 ods.1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. (ďalej aj zákon o DPH). Z neho vyplýva, že predmetom dane je 1. dodanie tovaru 2. za protihodnotu 3. v tuzemsku 4. uskutočnené zdaniteľnou osobou. K dodaniu tovaru uviedol, že tovar technológia pre mäsovýrobu, z ktorej si žalobca žiada priznať nárok na odpočet, bol reálne dodaný. Správca dane nespochybnil reálnu existenciu dodaného tovaru. Touto skutočnosťou preukazuje, resp. vyčerpáva svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dodania tovaru aj iným spôsobom, ako formálnou cestou, teda predložením iba daňových dokladov alebo preberacích protokolov. Poukázal na rozhodnutie NS SR v konaní 3Sžfk/ 2/2017. Žalobca splnil aj podmienku za protihodnotu, keď konštatuje, že z daňového konania je preukázané, že žalobca si svoju uhradzovaciu povinnosť voči dodávateľovi splnil. Tiež je splnená podmienka v tuzemsku, pretože obchod sa realizoval na území Slovenskej republiky. Bola splnená aj podmienka uskutočnené zdaniteľnou osobou, pretože žalobca je zdaniteľnou osobou v zmysle zákona o DPH. Žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou v jeho podaní zo 17.06.2019, v ktorom ozrejmil žalovanému, že nie je správny jeho záver, že nárok na odpočet nie je možné priznať, ak nebolo preukázané, že tovar bol dodaný osobou uvedenou na faktúre. Žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno preukázania dodania tovaru tým, že správcovi oznámil, kde sa fakturovaný tovar aktuálne nachádza. Ak mal správca dane pochybnosti o tom, že spoločnosť ANATOS s.r.o. nemohla nadobudnúť tento tovar, správca dane mal prerušiť toto daňové konanie, začať nanovo kontrolu spoločnosti ANATOS s.r.o., podľa možnosti zabezpečiť účtovníctvo spoločnosti ANATOS s.r.o., dospieť k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, pokračovať v tomto daňovom konaní, a to tak, aby sa žalobca mohol kvalifikovaným spôsobom vyjadriť k zisteniam správcu dane z daňovej kontroly u ANATOS s.r.o.. Preto je napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie založené výlučne na subjektívnych úvahách, pocitoch a domnienkach správu dane, ktoré žiadnym spôsobom nekorešpondujú s realitou. Rozhodnutie je preto arbitrárne a z tohto dôvodu nezákonné. Ďalej namietal, že vyjadrenia osoby Réka - Mária Szücs sú vyvrátené verejne dostupnými registrami, napr. Obchodným registrom, z ktorého vyplýva, že konateľka spoločnosti ANATOS s.r.o. je spoločníčkou a konateľkou v ďalších troch spoločnostiach, teda aj spoločnosti BERATON s.r.o. aj v spoločnosti Delta Bussines Team s.r.o., atď. Táto osoba teda musela byť na území SR v čase podpisu zmlúv o prevode obchodných podielov, prípadne v čase konania valných zhromaždení. Žalobcovi zostáva záhadou, na základe akých skutočností žalovaný opiera svoje rozhodnutie o výpoveď tohto nedôveryhodného svedka. Žalobca ďalej namietal právny názor, že platiteľovi dane môže byť odňaté právo na odpočet dane, ak nepreukáže, že tovar bol dodaný osobou uvedenou na faktúre. Uvedený právny názor podľa neho nevyplýva zo zákona o DPH. Odborná verejnosť vrátane komentárov k zákonu o DPH preferujú, že primárnou povinnosťou správcu dane je skúmanie, či bol tovar reálne dodaný, teda či plnenie reálne prebehlo. Aj napriek skutočnosti, že správca dane nespochybňoval, že plnenie reálne existuje, žalobca priložil k žalobe fotodokumentáciu fakturovaného tovaru. Ani v jednej vete v § 49 ods. 1 a § 19 zákona o DPH nie je uvedená podmienka dodania tovaru od iného platiteľa. Ak by zákonodarca mal v úmysle podmieniť vznik daňovej povinnosti dodaním tovaru alebo služby od konkrétnej osoby uvedenej na faktúre, tak by potom v § 19 ods. 1 bolo uvedené, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru od iného platiteľa uvedeného na faktúre. Práve znenie § 19 ods. 1 sa jednoznačne prikláňa k unifikovanému výkladu nároku na odpočet dane pri vzniku daňovej povinnosti, a to tak, že vznik daňovej povinnosti sa viaže na preukázanie reálneho plnenia. Poukázal na rozsudok NS SR v konaní 3Sžf/1/2010, ktorý by okrem iného mal byť pre správcu dane poučným najmä v súvislosti s preukazovaním skutočností, za ktoré zodpovedá iný subjekt. Ďalej namietal, že bolo opätovne potrebné vypočuť svedkyňu Réka - Máriu Szücs, pretože rozhodnutie žalovaného je založené do značnej miery iba na tomto svedectve, a preto malo byť žalobcovi umožnené vypočuť túto osobu ako svedka a klásť mu otázky. Správca dane mal povinnosť upovedomiť žalobcu o čase a mieste konania výsluchu svedka. Zo žiadneho znenia Daňového poriadku nevyplýva, že by správca dane nemal túto notifikačnú povinnosť voči daňovému subjektu, ak sa jedná o cudzieho štátneho príslušníka. Žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 26.02.2020. Stotožnil sa s právnym záverom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Uviedol najmä, že podmienkou odpočítania DPH je skutočnosť, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby. K výsluchu konateľky dodávateľa prostredníctvom rumunskej finančnej správy uviedol, že výsluch sa riadil národnou legislatívou, kde bol uskutočnený, preto naň nie je možné aplikovať § 25 ods. 4 Daňového poriadku, t.j. ustanovenia právneho predpisu Slovenskej republiky. K návrhu žalobcu na vykonanie daňovej kontroly u dodávateľa uviedol, že v tejto spoločnosti už vykonal daňovú kontrolu na DPH za rok 2018, dodávateľ však vôbec nespolupracoval so správcom dane a nepredložil žiadne doklady. Daň bola spoločnosti ANATOS s.r.o. určená podľa pomôcok. Žiadal, aby súd žalobu zamietol. 5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou zo dňa 05.05.2019. Opakovane uviedol, že dôvody, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú arbitrárne a právny názor uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia hraničí so svojvoľnosťou. Zopakoval svoje žalobné námietky, pričom rozšíril žalobnú námietku o to, že nemá povinnosť uvádzať variabilné symboly pri jednotlivých platbách, pričom pri úhrade faktúr dodávateľovi postupoval v súlade s § 330 Obchodného zákonníka. Rovnako rozšíril žalobu aj v tom bode, že žalovaný nemôže svoje rozhodnutie odôvodniť absenciou preukázania prepravy tovaru a uviedol, že pokiaľ tovar bol prepravovaný samotným dodávateľom, doklad CMR sa v takom prípade nevydáva. 6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal. 7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 177 a nasl. SSP na základe podanej všeobecnej správnej žaloby v jej medziach (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom vyhodnotil tie žalobné body, ktoré boli podané v zákonom stanovenej lehote na podanie správnej žaloby a na body, ktoré žalobca uplatnil po uplynutí tejto lehoty v replike neprihliadol (§ 183 SSP). Po vyhodnotení žalobných bodov zistil, že žaloba je nedôvodná, a preto je podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov: 8. Z administratívneho spisu bolo zistené, že predmetom uplatneného odpočtu DPH zo strany žalobcu boli faktúry od dodávateľa ANATOS s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava za zdaňovacie obdobie január 2018. Žalobca ako dôkaz o prijatí plnení uvedených na predmetných faktúrach predložil správcovi dane len samotné faktúry. Iné listinné dôkazy nepredložil. Jediným konateľom v čase vystavenia faktúr bola rumunská občianka Réka - Mária Szücs. O jej výsluch bola požiadaná Finančná správa Rumunskej republiky na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Z odpovede na MVI bolo zistené, že táto fyzická osoba poprela, že by poznala žalobcu alebo jeho konateľa Mária Klinca. Uviedla, že nikdy nevlastnila spoločnosť ANATOS s.r.o. a nebola jej konateľkou. Nikdy neriadila aktivity tejto spoločnosti a nikdy nebola v Slovenskej republike a nehovorí po slovensky. Samotná firma ANATOS s.r.o. má len virtuálne sídlo na adrese Tallerova 4, Bratislava, na tejto adrese je neznáma, nemá žiadne skladové priestory a v roku 2018 nemala žiadnych zamestnancov. Nebolo preukázané, že by táto spoločnosť v roku 2018 realizovala akúkoľvek ekonomickú činnosť. Na stránke FinStat sú v prípade tejto spoločnosti uvedené iba údaje za obdobie roka 2016, z ktorých vyplýva, že spoločnosť za tri mesiace roka 2016 dosiahla tržby 100 €. K nadviazaniu spolupráce s dodávateľom sa vyjadril konateľ žalobcu Mário Klinec tak, že za ním prišiel pán jemu neznámy, ktorý mu predstavil osobu Réku - Máriu Szücs ako konateľku spoločnosti ANATOS s.r.o. Svoju totožnosť mu tieto osoby nepreukázali. Máriovi Klincovi tento bližšie nešpecifikovaný muž nepreukázal ani tú skutočnosť, že je oprávnený konať za dodávateľa ANATOS s.r.o., napr. splnomocnenie. Mário Klinec si podľa jeho tvrdenia spoločnosť ANATOS s.r.o. preveril prostredníctvom stránky FinStat. Ďalej podľa tvrdenia Mária Klinca dopravu tovarov uvedených na faktúrach mala zabezpečovať spoločnosť ANATOS s.r.o.. Žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktoré by preukázali realizovanú dopravu. Nepreukázaná zostala aj úhrada faktúr. Tieto mali splatnosť 14.02.2018. Do tejto lehoty neboli na účte dodávateľa prijaté žiadne platby. Prvá platba sa realizovala až 03.04.2018. Platby, ktoré zasielal žalobca na účet dodávateľa, však nie je možné priradiť k jednotlivým faktúram, pretože pri samotných platbách nie je uvedený žiadny variabilný symbol ani iný údaj, podľa ktorého by bolo možné platby priradiť k jednotlivým faktúram a platby nie je možné priradiť ani podľa sumy uvedenej na jednotlivých úhradách, pretože platby sú v odlišných sumách, ako sú sumy uvedené na jednotlivých faktúrach. 9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2018 (zákon o DPH) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z.z.v znení neskorších predpisov. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, na požiadanie žiadajúceho orgánu žiadaný orgán oznamuje informácie uvedené v článku 1 vrátane informácií týkajúcich sa jednotlivého prípadu alebo prípadov. Podľa čl. 7 ods. 2 cit. nariadenia na účely oznamovania informácií uvedeného v odseku 1 žiadaný orgán zabezpečí vykonávanie akýchkoľvek administratívnych vyšetrovaní potrebných na získanie takýchto informácií. Podľa čl. 7 ods. 5 cit. nariadenia aby bolo možné získať požadované informácie alebo vykonať požadované administratívne vyšetrovanie, žiadaný orgán alebo administratívny orgán, na ktorý sa žiadaný orgán obráti, postupuje akoby konal za seba alebo na požiadanie ďalšieho orgánu svojho vlastného členského štátu. Podľa čl. 9 cit. nariadenia na žiadosť žiadajúceho orgánu mu žiadaný orgán oznamuje akékoľvek relevantné informácie, ktoré získa alebo má, rovnako ako aj výsledky administratívnych vyšetrovaní v podobe správ, vyhlásení a ostatných dokumentov alebo ich overených kópií alebo výpisov z nich. 10. V prvom rade je potrebné konštatovať, že sa správny súd v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného a správcu dane, že základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru je skutočnosť, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tohto tovaru. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na uplatnenie si práva na odpočítanie dane. Momentom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa vzniká právo na odpočítanie dane u jeho odberateľa, a to bez ohľadu na to, či si dodávateľ reálne splní svoju daňovú povinnosť. 11. V danom prípade nebolo preukázané, že by dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože nebolo preukázané dodanie tovaru žalobcovi týmto dodávateľom. Preto ani žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na odpočet dane z týchto faktúr. 12. Z vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplynul ten skutkový záver, že dodávateľ ANATOS s.r.o. nedodal žalobcovi tovar uvedený na dodávateľských faktúrach v zdaňovacom období január 2018. Uvedený skutkový záver vyplýva z rozsiahleho dokazovania správcu dane, a to nielen z vykonanej medzinárodnej výmeny informácii, ale aj z ďalších dôkazov, ktoré toto skutkové zistenie vo svojom súhrne jednoznačne preukazujú. Správca dane a žalovaný vyhodnotili dôkazy správne, v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. 13. Čo sa týka konkrétnych žalobných námietok, súd ich v celom rozsahu vyhodnotil ako plne nedôvodné. Konkrétne uvádza nasledovné: 14. Prvým žalobným bodom, ktorý však vo svojej podstate nebol námietkou, ale konštatovaním, bolo, že boli splnené všetky podmienky stanovené v § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, t.j. dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou. Čo sa týka prvej tejto podmienky, a to dodanie tovaru, žalobca uvádzal, že táto podmienka je splnená už vtedy, keď bolo preukázané samotné reálne dodanie tovaru. Poukázal pritom na rozsudok NS SR 3Sžfk/2/2017. Správny súd sa s týmto právnym názorom nestotožňuje. Ako bolo už vyššie uvedené, materiálnou (vecnou) podmienkou na vznik nároku na odpočet DPH je, že bola preukázaná aj tá skutočnosť, že k dodaniu tovaru došlo od osoby uvedenej na dodávateľskej faktúre. Nepostačuje teda len preukázanie, že určitý tovar (špecifikovaný na dodávateľskej faktúre) je v dispozícii daňového subjektu, a že bol mu dodaný. Tento názor správny súd rozvedie ďalej v odôvodnení, pretože aj v ďalšej žalobnej námietke žalobca poukazuje na túto skutočnosť, ako ďalšiu námietku. K rozsudku NS SR 3Sžfk/2/2017 uvádza, že prípad žalobcu nie je identický s prípadom, ktorý bol riešený v tomto rozsudku. Najvyšší súd vo svojom odôvodnení poukázal na rozsudok 5Sžfk/ 2/2017. Oba tieto rozsudky Najvyššieho súdu však mal iný skutkový základ, pretože bola preukázaná vzájomná výmena reálnych plnení medzi dodávateľom a odberateľom. Najvyšší súd vychádzal aj zo skutočností, že dodávateľské, resp. subdodávateľské spoločnosti vykazovali tržby, dosahovali zisk a mali aj zamestnancov. Nebolo možné vylúčiť ich reálny výkon podnikateľskej činnosti aspoň na minimálnom základe, a teda ani to, že žalobcovi, resp. jeho dodávateľom mohli dodať tovar tak, ako to žalobca deklaroval na predložených faktúrach. V prípade žalobcu spoločnosť ANATOS s.r.o. však od roku 2016 nevykazuje žiaden zisk, nevykonáva reálnu ekonomickú činnosť, nemá žiadnych zamestnancov, na adrese svojho sídla je neznáma, nemá žiadne obchodné priestory, nemá žiadne skladové priestory a ani žiadne stroje alebo zariadenia. So správcom dane nespolupracuje, je úplne nekontaktná a jej jediná konateľka sa nachádza v Rumunsku. 15. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že žalovaný sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu v jeho podaní zo dňa 17.06.2019 (jedná sa o odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu - pozn. správneho súdu). V tejto časti je táto námietka len všeobecná. Žalobca nekonkretizuje, s ktorými odvolacími námietkami sa žalovaný nevysporiadal a ktoré odvolacie body zostali otvorené. Žalobca ďalej namieta právny názor vyslovený správcom dane, že nárok na odpočet nie je možné priznať, ak nebolo preukázané, že tovar bol dodaný osobou uvedenou na faktúre. Žalobca zdôrazňuje, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno na preukázanie dodania tovaru, a to tým, že správcovi dane oznámil, kde sa fakturovaný tovar aktuálne nachádza. Správny súd poukazuje na to, že táto žalobná námietka rozširuje prvú žalobnú námietku, a to ohľadne tvrdenia žalobcu, že došlo k dodaniu tovaru už tým, že sa preukáže reálna existencia dodávaného tovaru. K tejto námietke správny súd uvádza nasledovné: Ako už vyššie k predchádzajúcej námietke uviedol, s týmto právnym názorom sa nie je možné stotožniť. Zo zákona o DPH vyplýva, že relevantnou právnou skutočnosťou na vznik nároku na odpočítanie DPH je nielen preukázanie dodania tovaru ako takého, ale aj preukázanie, ktorá konkrétna osoba tento tovar dodala. V prípade, ak by dodanie tovaru uskutočnila nezdaniteľná osoba, nebolo by takéto dodanie tovaru predmetom DPH. Uvedené vyplýva priamo z § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Je preto dôležité jednoznačne identifikovať osobu, ktorá dodala tovar. Uvedené vyplýva aj z dikcie § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, kde sa uvádza, že platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Z uvedenej citácie tiež vyplýva, že právo na odpočet vzniká len vtedy, ak je daň voči nemu uplatnená len takým platiteľom, ktorý mu tovar alebo služby dodá. Je tu teda jednoznačne uvedená podmienka, že sa musí jednať o dodávateľa tovaru („...iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané“). Že týmto platiteľom musí byť práve osoba uvedená na faktúre, vyplýva z § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH („...ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71“). V prípade, ak by tovar dodala iná osoba ako tá, ktorá je uvedená na faktúre, potom by neexistovala faktúra od osoby, ktorá tovar dodala a nebolo by možné uplatniť právo na odpočítanie DPH. Právny názor žalobcu ohľadne toho, že k splneniu podmienky dodania tovaru dôjde už samotným dodaním tovaru od hocijakej osoby, teda aj osoby, ktorá nie je uvedená na faktúre ako dodávateľ, je v rozpore so zákonom a s jeho zmyslom, jeho systematickým, logickým, gramatickým a teleologickým výkladom. Tento právny názor vychádza z judikatúry NS SR, napr. rozsudok sp. zn. 1Sžfk/81/2018 zo dňa 28.04.2020, podľa ktorého obsah pojmu vecných podmienok Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre objasňuje nasledovne: a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napr. rozsudok Súdneho dvora z 12.01.2006 Optigen a i., spojené veci sp. zn. C- 354/03, C-355/03 a C-484/03, bod 54, alebo rozsudok z 29.03.2012 sp. zn. C-414/10 vo veci Véleclair), pričom a. tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku b. inak v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napr. rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26), b) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať výmennú majetkovú hodnotu (use value) pre zdaniteľnú osobu, c) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej registráciu či neregistráciu ( napr. rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marg. body 26 a 33 alebo rozsudok sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marg. Bbody 33 a 26). 16. Na túto okolnosť, t.j. okolnosť, že tovar dodala osoba uvedená na faktúre, mal žalobca primárne dôkazné bremeno. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila tak, že je nepostačujúce predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Správny súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS /705/2017. Aplikácia žalobcom citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2010 sa viac menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle ustálenej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej. 17. V danom prípade správny súd konštatuje, že žalobca okrem dodávateľských faktúr nevyvinul žiadne úsilie k tomu, aby vierohodne preukázal, že v rámci dodávok naplnil skutkovú podstatu zdaniteľného plnenia, ktoré deklaruje v predložených dokladoch. Podľa názoru správneho súdu žalobca mal možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedené sporné zdaniteľné obchody skutočne prebehli zo strany dodávateľa tak, ako sa to deklaruje na dodávateľských faktúrach. 18. Správca dane nepožadoval od žalobcu v rámci vykonanej daňovej kontroly doklady, ktoré by mal zabezpečovať od iného daňového subjektu. Správca dane požadoval predložiť doklady, ktoré sa týkali priamo obchodných prípadov uzavretých medzi ním a dodávateľom. Správny súd poukazuje na to, že jednou zo zmluvných strán týchto obchodných prípadov bol samotný žalobca, ktorý preto mohol disponovať ďalšími dokladmi na preukázanie reálnosti konkrétneho obchodného prípadu medzi ním a dodávateľom (napr. zmluvy, dodacie listy, objednávky, návody na použite strojov, záručné listy výrobkov, komunikácia medzi dodávateľom a žalobcom, označenie osôb, s ktorými konateľ žalobcu obchodoval, atď.). Naopak, konateľ žalobcu na preukázanie týchto rozhodných skutočností správcovi dane tvrdil, že obchodný prípad uzavrel s jemu neznámou fyzickou osobou mužského pohlavia, ktorú nežiadal ani, aby sa mu legitimovala, nežiadal od nej, aby preukázala, že má oprávnenie konať za dodávateľskú firmu, nepodpísal s ňou žiadnu písomnú zmluvu, sám nevyhotovoval ani objednávky a dodávateľ zasa nevyhotovoval dodacie listy. Táto fyzická osoba mu je úplne neznáma, kontakt na ňu nemohol správcovi dane uviesť. Táto fyzická osoba mu mala predstaviť ďalšiu neznámu fyzickú osobu, ktorá podľa jeho tvrdenia mala byť konateľkou dodávateľa, pričom jej identitu si taktiež neskontroloval. Za týchto skutkových okolností vyznievajú takéto tvrdenia konateľa žalobcu o obchodovaní s dodávateľom uvedenom na faktúre ako účelové a špekulatívne. Nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a zostali nepreukázané. 19. Aj ďalšie dôkazy, ktoré vykonal správca dane, odôvodnene spochybňujú tvrdenie žalobcu o reálnom uskutočnení dodávok podľa dodávateľských faktúr. Jedná sa najmä o zistenie, že dodávateľ v čase zdaniteľných plnení v januári 2018 už 2 roky nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, nemal žiadnych zamestnancov, na adrese svojho sídla na ulici Tallerova 4, Bratislava bol neznámy, nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiadne stroje a zariadenia, nebol evidovaný pre daň z motorových vozidiel (hoci podľa žalobcu mal vykonať prepravu dodaného tovaru) a jediným jeho konateľom bola občianka Rumunskej republiky s pobytom v Rumunsku. Neboli tiež preukázané ďalšie skutočnosti, ktoré tvrdil žalobca, a to, že zaplatil úhrady za dodávateľské faktúry, keďže platby, ktoré poukázal na účet dodávateľa, nie je možné priradiť k jednotlivým faktúram, pretože na jednej strane tieto platby nesúhlasia so splatnosťou jednotlivých faktúr (tieto platby boli realizované niekoľko mesiacov po splatnosti faktúr) a na druhej strane ani sumy týchto platieb sa nestotožňujú so sumami uvedenými na jednotlivých faktúrach, pričom samotný platiteľ týchto platieb, t.j. žalobca, nešpecifikoval tieto jednotlivé platby na konkrétny účel. Tiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že prepravu tovarov mal zabezpečovať dodávateľ, teda ANATOS s.r.o., keď nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenú dopravu a samotné tvrdenia konateľa žalobcu o tejto preprave sa taktiež javia ako účelové (žalobca napríklad ako osobu realizujúcu túto prepravu opätovne označil jemu neznámu fyzickú osobu, s ktorou mal jednať, nebol si ani istý, aké vozidlá mali dodávky prepravovať - či sa jednalo o dodávku s autoprepravníkom alebo džíp Nissan Navara). 20. Ďalším dôkazom, ktorý v súhrne s vyššie uvedenými dôkazmi oprávnene spochybňuje vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom k daňovej kontrole, t.j. dodávateľských faktúr, je listinný dôkaz - odpoveď na medzinárodnú výmenu informácií v zmysle článku 7 Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Z odpovede na žiadosť, ktorá bola doručená 20.10.2018, vyplývajú skutočnosti ohľadne jedinej konateľky dodávateľa Réka - Márie Szücs, pobytom v Rumunskej republike. Z uvedených odpovedí jednoznačne vyplýva, že táto osoba nekonala za dodávateľa v rozhodnom zdaňovacom období, nepozná odberateľa, t.j. žalobcu, nepozná ani jeho konateľa Mária Klinca, nikdy neriadila aktivity dodávateľa, nebola v Slovenskej republike a nehovorí po slovensky. 21. Za takto zistených skutkových okolností je potom potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/2009 zo dňa 16.12.2009, ktoré sa zaoberá prenosom dôkazného bremena v daňovom konaní z daňového subjektu na správcu dane a zo správcu dane naspäť na daňový subjekt. Podľa tohto rozhodnutia daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona o účtovníctve. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda i povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. 22. V danom prípade došlo zo strany správcu dane k preukázateľnému spochybneniu vierohodnosti, pravdivosti a aj úplnosti dôkazov predložených daňovým subjektom, ktorými boli v danom prípade len dodávateľské faktúry, preto je potrebné konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade bolo opäť na daňovom subjekte, aby predložil nové alebo navrhol ďalšie dôkazy, ktoré vyvrátia spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. K tomu však nedošlo a žalobca žiadne dôkazy, ktoré by oprávnené spochybnenie dodávateľských faktúr vyvrátili, nepredložil. Tým neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a preto nebolo možné jeho nároku na odpočet dane vyhovieť. Je preto nesprávny jeho názor, že dôkazné bremeno vyčerpal tým, že uviedol, kde sa tovar nachádza (bod 13. a 16. žaloby). 23. Takýmito dôkazmi v žiadnom prípade nie sú navrhované procesné úkony, ako ich uviedol žalobca v žalobe v bode 16, t.j. prerušiť toto daňové konanie za účelom začatia daňovej kontroly u dodávateľa a až potom, ako dôjde k meritórnemu rozhodnutiu v daňovej kontrole u dodávateľa, pokračovať v jeho vlastnom daňovom konaní. Je len na správcovi dane, či začne voči určitému daňovému subjektu daňovú kontrolu a kedy ju začne. Žalobca nemá právo ako účastník daňového konania požadovať vykonanie daňovej kontroly voči tretej osobe. Len na margo však správny súd uvádza, že podľa vyjadrenia žalovaného správca dane vykonal daňovú kontrolu na DPH za rok 2018 u dodávateľa, avšak dodávateľ bol nekontaktný, vôbec nespolupracoval so správcom dane a nepredložil mu žiadne doklady, teda ani účtovníctvo a daň bola určená podľa pomôcok. Aj táto skutočnosť dokresľuje zistený skutkový stav, a to, že nastali oprávnené pochybnosti o správnosti a vierohodnosti dodávateľských faktúr, a to najmä, že dodávateľ nemohol ako nekontaktná a nespolupracujúca osoba dodať tovar žalobcovi. 24. Ďalšia námietka sa týkala výsluchu konateľky dodávateľa Réky - Márie Szücs. Žalobca uvádzal, že sa jedná o nedôveryhodného svedka, pretože uviedla, že nikdy nebola na území SR, čo sa nemôže zakladať na pravde, nakoľko musela byť na území SR v čase podpisu zmlúv o prevode obchodných podielov v tých spoločnostiach, v ktorých podľa obchodného registra figuruje ako konateľka. Správny súd konštatuje, že pokiaľ z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií vyplývajú určité skutočnosti, ktoré sa týkajú konkrétneho daňového prípadu, potom postupoval správca dane a žalovaný správne, keď na tieto výsledky prihliadli. Pokiaľ by došlo k pochybeniu pri zápise tejto fyzickej osoby ako konateľky jednotlivých obchodných spoločnosti do Obchodného registra (napr. zápisom na základe odcudzených dokladov totožnosti), uvedená skutočnosť nemôže mať vplyv na posudzovanú právnu vec. Okrem toho žalobca vôbec nepreukázal, že by Réka - Mária Szücs bola skutočne niekedy na území Slovenskej republiky, pretože len tvrdil, že jemu neznámy pán mu predstavil ďalšiu neznámu osobu, ktorá mala byť Réka - Mária Szücs, avšak svoju totožnosť nepreukázala. Z tohto tvrdenia teda vôbec nie je zrejmé, že by sa fyzická osoba Réka - Mária Szücs niekedy osobne stretla s konateľom žalobcu na území Slovenskej republiky. 25. V ďalšom bode žaloby žalobca opätovne poukazuje na jeho právny názor, že došlo k dodaniu tovaru, pretože plnenie reálne prebehlo, čo preukazuje fotodokumentáciou fakturovaného tovaru. Táto námietka je totožná už s predchádzajúcimi námietkami, ktoré boli správnym súdom vyhodnotené ako nedôvodné. Na margo predloženej fotodokumentácie správny súd uvádza, že uvedené nie je dôkazom, že by jednotlivé tovary, ktoré sú odfotografované na fotografiách, dodala dodávateľská spoločnosť ANATOS s.r.o., dokonca nie je ani zrejmé, či sa jedná o tovary uvedené na faktúrach. Tieto dôkazy sú teda bez výpovednej hodnoty. 26. V ďalšom bode žaloby žalobca poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010. Správny súd konštatuje, že tento rozsudok nie je použiteľný na daný prípad. Zdôrazňuje pritom, že v danom prípade žalobcovi nebolo odmietnuté právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že hoci inak splnil vecné podmienky odpočítania, došlo k podvodnému konaniu u iného daňového subjektu ako u žalobcu, teda u jeho dodávateľa alebo subdodávateľov v obchodnom reťazci. V danom prípade nebolo preukázané dodanie tovaru od priameho dodávateľa žalobcu, teda splnenie vecnej podmienky odpočítania dane priamo na stupni, z ktorého si žalobca odvodzoval svoje právo na odpočítanie dane, teda na stupni dodávateľ - daňový subjekt. Žalobca mal pritom všetky možnosti na to, aby si zaobstaral dostatok potrebných dôkazov, aby bol schopný následne v rámci daňovej kontroly preukázať, že na tomto stupni došlo k dodaniu tovaru podľa dodávateľských faktúr, keďže bol sám jeho účastníkom. Nie je preto dôvodné poukazovať na to, že nemá žiadne prostriedky na to, aby si takéto dôkazy zaobstarával na predchádzajúcich stupňoch dodania tovaru. 27. Posledná námietka sa týkala výsluchu svedkyne Réka - Márie Szücs, keď žalobca namietal, že bol porušený § 25 ods. 4 Daňového poriadku, pretože mu nebolo umožnené klásť tejto svedkyni otázky a zúčastniť sa na jej výsluchu. Uviedol, že zo žiadneho znenia Daňového poriadku nevyplýva, že by správca dane nemal túto notifikačnú povinnosť voči daňovému subjektu, ak sa jedná o cudzieho štátneho príslušníka. Správny súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné poukázať na to, že sa nejednalo o výsluch svedka v zmysle Daňového poriadku, t.j. podľa § 25 Daňového poriadku. Táto osoba bola vypočutá na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií adresovanej rumunskej daňovej správe zo dňa 16.10.2018. Vypočutie tejto osoby sa realizovalo v zmysle článku 7 Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Uskutočnenie tejto medzinárodnej výmeny informácií sa v zmysle čl. 7 ods. 5 cit. nariadenia realizuje na základe procesných predpisov, ktoré sú platné na strane dožiadaného orgánu, v danom prípade rumunskej finančnej správy. Samotný výstup z tejto výmeny informácií je v zmysle čl. 9 cit. nariadenia vo forme odpovede, ktorá v sebe zahŕňa dosiahnuté výsledky relevantné pre dožadujúci daňový orgán. V tejto forme je potom odpoveď listinným dôkazom, ktorý sa tak aj vyhodnocuje. Teda nie je správny právny názor žalobcu, že sa jedná o výsluch v zmysle Daňového poriadku a preto nemôže byť dôvodná ani námietka, že boli porušené jeho procesné práva pri tomto výsluchu v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Správne správca dane s výstupom z medzinárodnej výmeny informácie disponoval ako s listinným dôkazom, ktorý tvorí súčasť administratívneho spisu a ktorý bol zahrnutý v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí v časti opisujúcej zistený skutkový stav veci. Tento listinný dôkaz bol správcom dane a žalovaným posudzovaný ako každý iný listinný dôkaz, a to v zmysle zásady hodnotenia dôkazov uvedených v § 3 ods. 3 Daňového poriadku, a teda aj tento dôkaz bol hodnotený jednotlivo, ale aj v súvislosti s ostatnými dosiahnutými dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti. Nepochybne potom aj tento dôkaz oprávnene spochybnil vierohodnosť jediných dokladov, ktoré predložil žalobca v daňovej kontrole, a to dodávateľských faktúr. 28. Správny súd nevyhodnotil ďalšie žalobné námietky uvedené v replike zo dňa 05.05.2019 (správne malo byť uvedené 2020, poznámka súdu), ktorými žalobca rozšíril žalobné body. Toto rozšírenie spočíva v tom, že uvádza nové pochybenia, ktorých sa mal žalovaný dopustiť: namieta tvrdenie žalovaného o nepreukázaní úhrad za dodávateľské faktúry, keď tvrdí, že žalobca nebol povinný uvádzať variabilné symboly pri jednotlivých platbách a pri úhrade záväzku postupoval v súlade s § 330 Obchodného zákonníka. Ďalšou námietkou, ktorá rozširuje žalobné body, bola, že žalobca namietal tvrdenie žalovaného o tom, že nebola preukázaná preprava tovaru. Obe tieto námietky boli uplatnené až v replike, ktorá bola odoslaná 11.05.2020, pričom lehota na rozširovanie žalobných bodov uplynula dňa 30.10.2019 (§ 181 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP). Uplynutie lehoty procesne uzatvára dispozičné oprávnenia žalobcu so žalobou aj s jej obsahom. Na nové žalobné body, ktoré boli uplatnené po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby, správny súd nie je oprávnený prihliadnuť. Len obiter dictum k bodu týkajúcemu sa úhrady faktúr, správny súd podotýka, že ani samotná úhrada dodávateľských faktúr nie je podľa ustálenej judikatúry správnych súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôkazom o reálnom dodaní tovaru podľa dodávateľských faktúr. K novému žalobnému bodu týkajúcemu sa prepravy tovaru správny súd taktiež obiter dictum konštatuje, že tento bod je zmätočný, keďže tento bod bol odôvodnený nevydávaním CMR listov, avšak žalovaný na preukázanie prepravy nežiadal predložiť CMR listy, naviac, keď samotná preprava sa aj podľa žalobcu mala realizovať len v rámci územia Slovenskej republiky, a nešlo o intrakomunitárne dodania tovarov. 29. Vzhľadom na to, že správny súd všetky žalobné body žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym posúdením veci, ako ho v napadnutom rozhodnutí uviedol žalovaný, žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 30. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.