Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 29Sa/41/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200730 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200730.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. č. XXXX/XX, I., právne zast. Advokátskou kanceláriou BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s.r.o., so sídlom Hlavná č. 979/23, Galanta, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 60663-2/2019-BA zo dňa 09. septembra 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 52224-2/2019- BA zo dňa 12. júna 2019 rozhodla, že P. B., ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 04. júna 1986 podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení), nemá nárok na úrazovú rentu. V odôvodnení uviedol, že poškodený si uplatnil nárok na úrazovú rentu podaním žiadosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 21. mája 2019 v súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 04. júna 1986, ktorý utrpel pri práci baníka. Zodpovedným zamestnávateľom za vznik pracovného úrazu je OKD a.s., Důl Paskov, nástupca DIAMO s.p., so sídlom v Ostrave v Českej republike (vtedy Československá socialistická republika). Poškodený utrpel dňa 04. júna 1986 pracovný úraz - kompresívna fraktúra Th12 - L1, následne mu bola dňom 06. augusta 1986 zistená aj choroba z povolania. Dňom 10.04.1987 bol preradený z práce baníka rubača na pracovníka v údržbe banských diel. Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia v Prahe zo dňa 07. decembra 1988 bol poškodenému priznaný čiastočný invalidný dôchodok odo dňa 10. apríla 1988. Pre ohrozenie chorobou z povolania - uhlokopská pneumokonióza - bol preradený dňa 25.04.1989 na povrch. Dňa 30.04.1990 rozviazal pracovný pomer. Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave mu bol priznaný z dôvodu pracovného úrazu invalidný dôchodok od 21. novembra 1990. Nárok na náhradu za stratu na zárobku poškodenému vznikol až odo dňa 01. januára 1989. Zodpovedný zamestnávateľ mu priznal náhradu na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a po uznaní invalidity podľa vtedy platných predpisov, t.j. podľa právnych predpisov Českej republiky do 31. mája 2019, t.j. do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕšil 65 rokov. Prvostupňový orgán poukázal na koordinačné nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva a jeho vykonávacie nariadenie č. 574/1972, zrušené dňom 01. mája 2010 nariadením č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ako aj na to, že náhrada za stratu na zárobku mu bola poskytovaná zodpovedným zamestnávateľom podľa zákonníka práce platného na území SR. Na základe uvedených skutočností poškodený nespĺňa podmienky nároku na úrazovú rentu podľa § 88 zákona a ani podmienky nároku na transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 až 3 zákona z dôvodu, že zodpovedným zamestnávateľom za vznik pracovného úrazu zo dňa 04. júna 1986 je zamestnávateľ so sídlom v Českej republike. Nárok na náhradu za stratu na zárobku poškodeného sa vyplácal podľa platných predpisov platných a účinných v Českej republike. Po ukončení výplaty z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku poškodeného nie je možné pokračovať v jej výplate podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. 2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ktorý napadnutím rozhodnutím číslo: 60663-2/2019-BA zo dňa 09. septembra 2019 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Poukázal na to, že zodpovedný zamestnávateľ priznal poškodenému náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a po uznaní invalidity podľa vtedy platných právnych predpisov, teda podľa právnych predpisov Českej republiky do dňa 31. mája 2019, a to dohodou zo dňa 06. augusta 1991 do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom poškodený dovŕšil 65 rokov. Je pravdou, že poškodený utrpel pracovný úraz zo dňa 04. júna 1986 za existencie Československej socialistickej republiky, kedy bol poškodený občanom oboch krajín a kedy každá krajina mala vlastnú organizáciu štátnej moci. Po rozdelení ČSSR však sídlo zodpovedného zamestnávateľa zostalo na území Českej republiky, kde poškodenému aj naďalej z dôvodu splnenia podmienok na území ČR bola zodpovedným zamestnávateľom úrazová renta až do 31. mája 2019 vyplácaná. Nie je možné, aby poškodený, ak doberie dávku na území Českej republiky, mal následne nárok na úrazovú rentu podľa platných právnych predpisov Slovenskej republiky, nakoľko je celé konanie o nároku poškodeného na úrazovú rentu realizované v rámci ustanovení zákona o sociálnom poistení, a to od okamihu podania žiadosti poškodeným o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona o sociálnom poistení. K námietke týkajúcej sa vyplácania úrazovej renty aj po dovŕšení dôchodkového veku 65 rokov, uviedol podmienky, v zmysle ktorých podľa § 293o zákona o sociálnom poistení sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50 % jej sumy. Ak by boli splnené tieto podmienky, bolo by ju možné vyplácať, avšak len v prípade, ak by zodpovedný zamestnávateľ mal sídlo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky, čo však v danom prípade nebolo splnené. Zákon o sociálnom poistení za zamestnávateľa považuje len právnickú osobu so sídlom v Slovenskej republike. Toto tvrdenie je legislatívnym ustanovením zákonodarcu, a teda nie je ho možné rozporovať a ani obchádzať. Sociálna poisťovňa je povinná postupovať v súlade s týmto kogentným ustanovením zákona o sociálnom poistení. Zároveň podotkol, že poukaz prvostupňového správneho orgánu na nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie č. 574/1972 nebol správny, nakoľko predmetné nariadenie sa v čase zistenia choroby z povolania u poškodeného nevzťahovalo na Československú socialistickú republiku z dôvodu, že ČSSR vtedy nebola členom Európskej únie. Práca, ktorú žalobca fakticky vykonával na území Českej republiky sa nepovažovala za prácu vykonávanú v zahraničí. V prípade žalovaného je ale rozhodujúca skutočnosť, že sídlo zodpovedného zamestnávateľa sa nachádza na území Českej republiky. Náhrada za stratu na zárobku mu bola vyplácaná podľa českej legislatívy do 65 roku veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený z titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa. 3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol: Namietal v prvom rade nesprávne právne posúdenie svojho nároku zo strany žalovaného. V zmysle § 293o zákona o sociálnom poistení sa úrazová renta vypláca aj po 31.07.2006, pokiaľ vyplácanie trvá k tomuto dňu, aj po priznaní starobného dôchodku alebo dovŕšením 65. roku veku poberateľa, a to vo výške 50 % sumy úrazovej renty. Aj napriek skutočnosti, že ku dňu 31.07.2006 bola žalobcovi vyplácaná úrazová renta, hoci od zamestnávateľa sídliaceho v Českej republike, avšak právneho nástupcu spoločnej Českej a slovenskej federatívnej republiky, Sociálna poisťovňa nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu. Žalobca bol tým oproti občanom SR, ktorí pracovali len v SR, neoprávnene znevýhodnený v dôsledku toho, že zákon o sociálnom poistení za zamestnávateľa považuje len právnickú osobu so sídlom v Slovenskej republike. Pritom ako vyplýva z uznesenia NS SR č.k 1So/44/2015 z 23.05.2017, do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území ČR a na území SR ako členských štátov Československej federácie hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte. Z hľadiska čl. 39 ods. 1 Ústavy zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný nesprávne právne posudzoval ako rozhodné sídlo zamestnávateľa žalobcu tohto času, keďže mal zohľadniť, že v čase, kedy došlo k pracovnému úrazu žalobcu, zamestnanie v ČR sa nepovažovalo za zamestnanie v cudzine. V dôsledku toho došlo k diskriminácii žalobcu nepriznaním nároku na úrazovú rentu, teda k jeho neoprávnenému znevýhodneniu oproti iným občanom SR, ktorým z dôvodu, že zamestnávateľ zodpovedný za ich pracovný úraz má sídlo na území SR, nárok na úrazovú rentu aj po dovŕšení 65. roku veku prizná. Ďalej namietal nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorý videl najmä v tom, že neuviedol správnu úvahu, ktorú použil pri hodnotení dôkazov, nezaoberal sa skutočnosťou o existencii ČSSR v čase vzniku pracovného úrazu. Neprihliadol na zásadu, v zmysle ktorej nesmie byť jej rozdelenie na ujmu občanov nástupnických štátov a tým, že poukázal na chybu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, mal ho zrušiť a vrátiť na nové konanie za účelom dania odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia do súladu s právnym poriadkom. Žiadal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 17.12.2019. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi uvedenými vo svojom rozhodnutí. K námietke právneho zástupcu týkajúcej sa neuvedenia žalovaným, ktorý odsek ust. § 293o zákona sa vzťahuje na žalobcu, uviedol, že už v rozhodnutí bol žalobca upozornený na to, že v jeho prípade nie je možné postupovať podľa tohto ustanovenia, nakoľko sídlo organizačnej zložky zodpovedného zamestnávateľa sa nenachádza na území Slovenskej republiky, čo však zákon vyžaduje. Tvrdenie právneho zástupcu, že správne orgány nie sú viazané len zákonmi, ale predovšetkým Ústavou SR, žalovaný nerozporuje a poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého žalovaný je povinný konať len v medziach zákonov. K námietke o zrušení prvostupňového rozhodnutia, pokiaľ žalovaný zistil nesprávnosť v jeho odôvodnení, poukázal na to, že vytýkaná vada nemala vplyv na vecnú správnosť výroku prvostupňového rozhodnutia. Nestotožnil sa ani s námietkou nedostatku dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. K vyjadreniu žalovaného podal repliku žalobca podaním zo dňa 20.01.2020. Zotrval na právnom názore uvedenom v podanej žalobe. 6. Žalobca v replike zo dňa 20.01.2020 podal zároveň aj návrh na spojenie vecí vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 25Sa/42/2019, 28Sa/41/2019 a 29Sa/41/2019. Správny súd uznesením č.k. 29Sa/41/2019-66 zo dňa 29.01.2020 tento návrh zamietol. 7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) a contrario a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca nežiadal nariadiť pojednávanie. Žalovaný síce vo vyjadrení k žalobe žiadal o jeho nariadenie, ale podaním zo dňa 13.05.2020 súhlasil s tým, aby správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. 8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 199 a nasl. SSP, pričom nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia ani v zmysle žalobných bodov ani postupom podľa § 203 ods. 2 SSP a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov: 9. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca dňa 04. júna 1986 utrpel u zamestnávateľa Ostravsko-Karvinské doly, a.s., Ostrava, Důl Paskov, so sídlom Paskov pracovný úraz - kompresívnu fraktúru. Následne mu bola zistená choroba z povolania dňa 06. augusta 1986 a bol preradený na pracovnú pozíciu - údržba banských diel pod zemou. Dňa 10. apríla 1988 mu bol priznaný profesionálny čiastočný invalidný dôchodok v súvislosti s chorobou z povolania zistenou 06. augusta 1986. Dňa 01. mája 1990 mu bola zistená ďalšia choroba z povolania, preto bol preradený na povrch. Dňa 20.11.1990 mu bol priznaný profesionálny plný invalidný dôchodok. Dňa 06. augusta 1991 bola medzi zodpovedným zamestnávateľom OKD a.s. Ostrava - Důl Paskov v Paskove a žalobcom uzavretá Dohoda o náhrade za stratu na zárobku /o poskytnutí renty/ z titulu pracovného úrazu a choroby z povolania, ktorú mu právny nástupca zodpovedného zamestnávateľa spoločnosť DIAMO s.p., so sídlom Máchova č. 201, Stráž pod Ralskem, Česká republika, platil do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom poškodený dovŕšil 65 rokov, t.j. do 31. mája 2019. Žiadosťou o priznanie úrazovej renty, doručenej Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina 21. mája 2019 si žalobca uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona o sociálnom poistení. Prvostupňovým rozhodnutím ústredia zo dňa 12. júna 2019 bolo rozhodnuté, že nemá nárok na úrazovú rentu, ktoré rozhodnutie bolo napadnutým druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 09. septembra 2019 potvrdené. 10. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 16.09.2019 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) zamestnávateľ podľa tohto zákona je právnická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a jej sídlo alebo sídlo jej organizačnej zložky je na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 citovaného zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Podľa § 89a zákona o sociálnom poistení nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku. Podľa § 272 ods. 1 citovaného zákona Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Podľa § 272 ods. 3 citovaného zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. Podľa § 293o ods. 1 citovaného zákona ak nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31. júlu 2006, úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50 % sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa tohto zákona. Ak nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4, trvá k 31. júlu 2006, pozostalostná úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po 65. roku veku, ktorý by zomretý dovŕšil, a to vo výške 50 % sumy pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu, v ktorom by zomretý dovŕšil 65 rokov veku. Na zvyšovanie úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 rovnako. 11. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že medzi zodpovedným zamestnávateľom a poškodeným došlo k dohode o náhrade za stratu na zárobku dňa 06. augusta 1991, ani tá skutočnosť, že zodpovedným zamestnávateľom je právnická osoba so sídlom v Českej republike. V čase uzavretia dohody o náhrade za stratu na zárobku táto dohoda bola uzavretá so zamestnávateľom, ktorý mal sídlo na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Podľa tejto dohody mu náhradu do 31.05.2019, t.j. do dovŕšenia 65. roku veku, vyplácal zodpovedný zamestnávateľ (jeho právny nástupca) a to podľa právnych predpisov Českej republiky. 12. Žalobca si od dovŕšenia 65. roku veku uplatnil nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 293o zákona o sociálnom poistení. Podľa tohto ustanovenia sa úrazová renta poškodenému vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku vo výške 50 % jej sumy vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení. Jednou z možností je, ak náhrada za stratu zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti bola prekvalifikovaná na úrazovú rentu podľa zákona o sociálnom poistení, teda ide o tzv. transformovanú úrazovú rentu. 13. V danom prípade náhradu za stratu na zárobku žalobcovi vyplácal zamestnávateľ pôvodne so sídlom v Českej a Slovenskej federatívnej republike, následne so sídlom v Českej republike. Základná argumentácia žalovaného tkvie v tom, že náhrada za stratu na zárobku bola vyplácaná podľa českej legislatívy do 65. roku veku, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený z titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa. 14. Správny súd konštatuje, že nakoľko k pracovnému úrazu žalobcu došlo dňa 04. júna 1986 na území Českej republiky, zodpovednosť za škodu vzniknutú týmto úrazom a nárok na náhradu škody z nej sa riadia výlučne príslušnými zákonnými ustanoveniami platnými na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu sa aplikovali právne predpisy platné v Českej republike, ako to vyplýva z Dohody medzi žalobcom a zodpovedným zamestnávateľom z roku 1991 (zákon č. 65/1965 Sb. Zákonník práce). Žalobcovi bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti zo strany zodpovedného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce účinného v Českej republike, a to do dovŕšenia 65. roku veku. Pracovný úraz bol týmto postupom zodpovedného zamestnávateľa odškodnený z toho dôvodu, že zodpovedný zamestnávateľ mal sídlo na území Českej republiky, a preto bol jeho pracovný úraz odškodnený podľa predpisov platných na území Českej republiky. 15. Ust. § 293o zákona o sociálnom poistení vyžaduje na priznanie nároku splnenie dvoch zákonných podmienok, a to, že nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3 trvá k 31.07.2006 a kumulatívne, priznanie starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo dovŕšenie 65. rokov veku žiadateľa. V danom prípade v zmysle § 272 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dňom 01.01.2004 žalovaný nemohol prevziať od zamestnávateľa žalobcu výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze, pretože podmienkou na toto prevzatie bolo, aby sa jednalo o zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky (§ 7 ods. 1 písm. b) cit. zákona). Náhradu straty na zárobku tak žalobcovi aj po tomto dátume vyplácal zodpovedný zamestnávateľ so sídlom v Českej republike. Je teda zrejmé, že nemohlo zo zákona dôjsť k jej transformácii podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na úrazovú rentu. Podmienka trvania nároku na výplatu úrazovej renty ku dňu 31.07.2006 v prípade žalobcu tak nebola splnená, pretože k tomuto dátumu nebola žalobcovi vyplácaná transformovaná úrazová renta, za ktorú by zodpovedal zamestnávateľ so sídlom na území Slovenskej republiky. Druhou zákonnou podmienkou je priznanie starobného dôchodku alebo dovŕšenie 65. roku veku, čo síce navrhovateľ v danom prípade splnil, avšak nebola splnená súčasne prvá podmienka. 16. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 10So/100/2014 zo dňa 29. júla 2015, ktorý riešil obdobný prípad, keď žalobcovi nebola priznaná úrazová renta podľa § 293o zákona o sociálnom poistení za tých skutkových okolností, že žalobca s bývalým zamestnávateľom DIAMO, štátny podnik, so sídlom v Českej republike uzavreli mimosúdnu dohodu, na základe ktorej bola žalobcovi vyplatená náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z titulu pracovného úrazu z roku 1971 podľa právnych predpisov platných na území Českej republiky a žalobca po skončení poberania tejto náhrady, ktorej poberanie bolo ukončené dovŕšením 65. roku jeho veku, požiadal o priznanie úrazovej renty podľa § 293o zákona o sociálnom poistení. 17. Čo sa týka námietok žalobcu v žalobe, najmä poukazovanie na uznesenia NS SR č.k. 1So/44/2015 z 23.05.2017, správny súd poukazuje na to, že sa týka inej právnej otázky, a to priznávania tzv. vyrovnávacích príplatkov k starobným dôchodkom a posudzovania starobných dôchodkov priznaných podľa čl. 20 Zmluvy o sociálnom zabezpečení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou z 29. októbra 1992. 18. Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok NS SR č.k. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016. Predmetom konania v tejto veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku žalobcovi podľa § 65 zákona o sociálnom poistení a čl. 46 nariadenia č. 1408/71. Možnosť diskriminácie tkvela v tom, že Sociálna poisťovňa upravila (dorovnala) dôchodkové dávky viacerým bývalým zamestnancom Českého plynárenského priemyslu, š.p., Odštepný závod Praha, kompresorová stanica č. 4 Ivanka pri Nitre, nakoľko týmto poberateľom Česká správa sociálneho zabezpečenia odmietla priznať starobný dôchodok za dobu poistenia získaného podľa právnych predpisov Českej republiky. U navrhovateľa taký postup neprichádzal do úvahy, nakoľko už mal priznanú a vyplácanú dôchodkovú dávku z Českej republiky, a to v nižšej výške, než na ktorú by mal nárok, ak by boli všetky doby poistenia získané podľa slovenských právnych predpisov. V tomto súd videl odlišný postup v prípade navrhovateľa. 19. V danom prípade však takáto diskriminácia zo strany Sociálnej poisťovne voči žalobcovi nebola preukázaná. Žalobcovi bola zodpovedným zamestnávateľom so sídlom a výkonom činnosti na území Českej republiky vyplácaná náhrada za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania podľa práva platného na území Českej republiky do dovŕšenia 65. rokov veku. Nesplnenie zákonných podmienok na následné transformovanie tejto náhrady na úrazovú rentu a na jej ďalšie vyplácanie po dovŕšení 65. roku veku žalobcu nemožno chápať ako diskrimináciu pri posudzovaní jeho nároku na úrazovú rentu podľa zákona o sociálnom poistení. Podstatné je, že choroba z povolania bola odškodnená podľa predpisov platných na území Českej republiky z dôvodu sídla zodpovedného zamestnávateľa na území Českej republiky, a preto nebola prípustná transformácia na úrazovú rentu v zmysle § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení. Správny súd tak nevzhliadol okolnosti svedčiace o diskriminácii žalobcu pri posudzovaní jeho žiadosti o úrazovú rentu zo strany žalovaného. 20. Rovnako nedôvodnou je aj námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca produkoval námietky meritórneho charakteru týkajúce sa nezákonnosti napadnutého rozhodnutia tak, ako je to uvedené na stranách 4. až 8. žaloby, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobcovi boli zrejmé dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu žalobcovho nároku na úrazovú rentu. Logicky, pokiaľ žalobca namietal konkrétne pochybenia hmotnoprávneho charakteru, ktoré malo obsahovať napadnuté rozhodnutie, potom nie je možné uvažovať o tom, že napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom dôvodov. Žalovaný vo svojom odôvodnení dostatočne konkrétne uviedol, že ust. § 293o zákona o sociálnom poistení sa nemôže vzťahovať na žalobcu (to znamená ani jedna jeho skutková podstata) práve vzhľadom na to, že poškodenému bola vyplácaná strata na zárobku podľa českých právnych predpisov a že sídlo zodpovedného zamestnávateľa sa nachádza na území Českej republiky, pričom podmienky pre priznanie nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu podľa § 272 a nasl. zákona o sociálnom poistení poškodený z titulu sídla zamestnávateľa nespĺňa. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný neprihliadol na zásadu, v zmysle ktorej nesmie byť rozdelenie ČSFR na ujmu občanom nástupnických štátov, správny súd uvádza, že sa žalovaný touto námietkou zaoberal, ako vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia a len samotná tá skutočnosť, že túto námietku žalovaný nevyhodnotil v prospech žalobcu v súlade s jeho očakávaním, nerobí odôvodnenie nepreskúmateľným. 21. Nedôvodná je tiež námietka, že pokiaľ žalovaný konštatoval nesprávnosť v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, mal prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť na nové konanie. Žalovaný v odôvodnení výslovne uviedol, že odkaz v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia na nariadenie č. 1408/71 nebol správny, nakoľko predmetné nariadenie sa v čase pracovného úrazu u poškodeného nevzťahovalo na Československú socialistickú republiku z dôvodu, že Československá socialistická republika nebola vtedy členom Európskej únie. Uviedol tiež, že vytýkaná vada nemá vplyv na skutočnosť, že na základe vyššie uvedenej argumentácie poškodenému nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 04. júna 1986 nevznikol, v dôsledku čoho je samotné prvostupňové rozhodnutie správne. Tiež zdôraznil, že ČSSR bola v tom čase jedným štátom, a preto sa práca, aj keď fakticky vykonávaná na území Českej republiky, nepovažovala za prácu vykonávanú v zahraničí. Správny súd konštatuje, že nie každá vada napadnutého rozhodnutia má takú intenzitu, že spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uvedené sa odráža aj v dikcii § 191 ods. 1 písm. g) SSP, podľa ktorého dôvodom zrušenia rozhodnutia je, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Pokiaľ teda uvedená vada nebola podstatného významu, pričom samotný výrok prvostupňového rozhodnutia je vecne správny, správny súd sa stotožnil s postupom žalovaného, ktorý z tohto dôvodu prvostupňové rozhodnutie nezrušil. 22. Vzhľadom na to, že žalobné námietky správny súd vyhodnotil ako nedôvodné a sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 23. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.