Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 28Sa/14/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200747 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200747.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobcu: S. S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Y. X/X, XX-XXX V., Poľská republika, právne zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom H. XX, L., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: PLATINUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 795 430, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 60633-3/2019-BA zo dňa 13.09.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 42983-2/2019-CA zo dňa 27.06.2019 (prvostupňový správny orgán) podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení), rozhodujúc o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, vydala podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o. od 01.01.2014 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 16 ods. 1, 2 a 3 nar. EP a Rady č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, (vykonávacie nariadenie). Uviedla, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS oznámila dňa 28.01.2019 Sociálnej poisťovni, ústredie listom zo dňa 18.01.2019, že zamestnanec S. S. H. podlieha v období od 09.04.2010 poľskému zákonodarstvu v oblasti sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. 2. Na základe odvolania účastníka konania rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 60633-3/2019-BA zo dňa 13.09.2019, ktorý odvolanie zamestnanca zamietol v celom rozsahu a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. V odôvodnení uviedol, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.01.2014. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Poukázal na podmienky relevantné pri určovaní uplatniteľnej legislatívy pri súbehu poistení. Sociálnej poisťovni bolo doručené oznámenie ZUS, II Oddial w Rybniku zo dňa 18.01.2019, ktorým ZUS podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určila, že účastník konania podlieha od 09.04.2010 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra poisťovne od 01.01.2014, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 01.01.2014 príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky nevznikla. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím sa zosúladil skutkový stav s právnym. 3. V zákonnej lehote podal voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol: Otázka aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotno-právneho posúdenia. Z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Namietal oprávnenie žalovaného vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení. Namietal samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Vs 1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá a zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Ďalej namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom. Ďalej namietal absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytnutia dávok podľa nariadenia č. 883/2004. Mal za to, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z toho titulu mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda súčasťou administratívneho spisu. V administratívnom spise však takýto dôkaz absentuje. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 02.07.2020. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, a preto individuálne určenie poľskej legislatívy žalobcu nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Žalovaný nerozhodoval o určení uplatniteľnej legislatívy, ale o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu. Postup podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia sa v danom prípade nevyužil. Čo sa týka námietky absencie zmierovacieho dialógu, tento medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi stanovenými v článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia a nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009. Žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. 6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril. 7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica. 8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle § 177 a nasl. SSP v spojení s § 199 a nasl. SSP, pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať úspech a sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP. Preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov: 9. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu - ďalší účastník PLATINUS, s.r.o. prihlásil žalobcu Registračným listom fyzickej osoby do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom s dátumom vzniku poistenia 01.01.2014. Z oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej ZUS), pobočka v Rybniku zo dňa 18.01.2019, ktoré bolo žalovanému doručené 28.01.2019, vyplýva, že ZUS v ňom v súlade s článkom 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) ZUS, pobočka Poznaň určila, že od 09.04.2010 žalobca podlieha poľskej legislatíve v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný proti určeniu poľskej legislatívy pre žalobcu nenamietal. 10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 03.07.2019 do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1) 1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie. Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia. 11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým formálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie tohto rozhodnutia mal žalovaný dostatok skutkových podkladov, a preto mu nič nebránilo vydať toto rozhodnutie. Námietky žalobcu sú v plnom rozsahu nedôvodné z nasledovných dôvodov. 12. Základnou námietkou bolo, že žalovaný nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia skutočne o určení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského štátu bydliska. To znamená, že v danom prípade je to poľský ZUS. Táto inštitúcia v danom prípade aj uplatniteľnú legislatívu určila, a to oznámením zo dňa 18.01.2019, ktoré došlo Sociálnej poisťovni dňa 28.01.2019. Žalovaný proti tomuto určeniu uplatniteľných predpisov v zmysle článku 16 ods. 3 nenamietal, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty od jeho oznámenia stalo definitívnym. Žalovaný teda nevydal napadnuté rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia - v zmysle týchto článkov sa určuje uplatniteľná legislatíva. Pokiaľ sa určuje uplatniteľná legislatíva, potom je na jej určenie príslušný orgán uvedený v týchto článkoch (v danom prípade poľský ZUS) a taktiež aj procesný postup je v týchto článkoch uvedený, čo nie je daný prípad. 13. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí poľská legislatíva (avšak nie napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.01.2014. Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. V preskúmanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať, a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. V tomto kontexte je potom nedôvodná námietka žalobcu, že namieta spornosť ako predpoklad aplikácie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. 14. Správny súd zdôrazňuje, že zákon o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru správneho súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je v súlade s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. 15. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V danom prípade však prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý bol daný podaním prihlášky. 16. V tomto kontexte je aj námietka ohľadne použitia záverov Veľkého senátu správneho kolégia NS SR v uznesení č.k. 1Vs 1/2018 nedôvodná. Správny súd v súlade s názorom Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V súdenej veci však nešlo o takúto situáciu, pretože Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia nerozhodovala. Zároveň je nenáležitá námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Naopak, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná legislatíva poľským ZUS, keď žalovaný uviedol, že poľský ZUS, pobočka v Poznani určil, že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Požadovanie preukázania dohody medzi žalovaným a ZUS v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je nenáležité, pretože v danom prípade vôbec nebol aplikovaný článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keďže došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. 17. S touto námietkou taktiež súvisí námietka, že nebol dodržaný postup podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009, a to absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa uvedeného rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu, v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a rozhodnutia č. A1 mal prebehnúť medzi ZUS a žalovaným dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, avšak v administratívnom spise absentuje akýkoľvek dôkaz o nej. Správny súd opätovne poukazuje na to, že v danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, teda vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcii členských štátov, pretože v danom prípade bola uplatniteľná legislatíva určená v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupom ustanoveným v článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia tak, že po oznámení predbežného určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským ZUS slovenskej Sociálnej poisťovni, sa toto určenie stalo definitívnym, pretože do dvoch mesiacov od oznámenia tohto určenia Sociálna poisťovňa neoznámila, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala v tejto veci odlišné stanovisko. Tiež bolo preukázané, že uplatniteľné právne predpisy predtým neboli definitívne určené na základe článku 16 ods. 4. V uvedenom prípade totiž neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 v spojení s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Samotné rozhodnutie č. A1 uvádza, že pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu sa použijú v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade však takýto rozdiel v stanoviskách neexistoval, keďže slovenská inštitúcia v plnom rozsahu akceptovala určenie uplatniteľnej legislatívy tak, ako ho určila poľská ZUS. Je teda nedôvodná námietka žalobcu, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Toto tvrdenie z obsahu administratívneho spisu nevyplýva a je v priamom rozpore s listinným dôkazom o určení uplatniteľnej legislatívy zo strany poľského ZUS a s postojom žalovaného, ktorý proti takémuto určeniu v zákonnej lehote nenamietal. 18. Je tiež nedôvodná námietka, že z rozhodnutia nevyplýva, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva. Obe napadnuté rozhodnutia poukazujú na oznámenie ZUS zo dňa 18.01.2019 o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa stalo definitívnym. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso 20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných nariadení príslušnými správnymi orgánmi, ich postup správny súd nepreskúmava a nevyhodnocuje. 19. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalovanému. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho nariadenia je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií iného členského štátu zasahovať do uvedeného procesu. Pokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu, pod ktorého legislatívu žalobca patrí, zrušené, prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného členského štátu došlo k zrušeniu tohto určenia, túto skutočnosť (ktorá by mohla mať právny význam) by musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca, pretože pre súd a taktiež aj žalovaného je definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných nariadení záväzné. Súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe namietal len to, že nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva. Žalobca teda ani netvrdil, že oznámenie ZUS zo dňa 18.01.2019 akokoľvek právne napadol, pričom ak by skutočne žalobca podnikol právne kroky voči určeniu legislatívy poľskou inštitúciou, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti jednak tvrdiť a zároveň ich aj preukázať. 20. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 21. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP a contrario nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú by mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.