Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/125/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313201610 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5313201610.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: KATEX, s. r. o., so sídlom Rieka 1334, 022 01 Čadca, IČO: 36 388 289, zastúpený: JUDr. Michaela Poláčková, LL.M., advokátka, so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO: 42 071 828, proti žalovanej: Alena Čelková, miesto podnikania Oškerda 106, 023 32 Kysucké Nové Mesto, IČO: 46 707 107, zastúpená: JUDr. Stanislav Záhumenský, advokát, so sídlom N. B. XXXX, XXX XX N., v konaní o zaplatenie 9.600,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/15/2015-297 zo dňa 8.3.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/15/2015-319 zo dňa 17. apríla 2019, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/15/2015-297 zo dňa 8.3.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/15/2015-319 zo dňa 17. apríla 2019 v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- Eur spolu s príslušenstvom a o nároku náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k voči žalovanej na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 1.9.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. Okresný súd vydal dňa 25.2.2014 platobný rozkaz sp.zn. 16Rob/14/2013 (č.l. 59 spisu), voči ktorému podala žalovaná v zákonnej lehote odpor. Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom konateľky žalobcu, žalovanej, podstatným obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, oboznámením podstatného obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Čadci, Odbor kriminálnej polície č. ČVS: ORP-55/OVK-CA-2013. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 447 Obchodného zákonníka, § 448 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaná uzatvorili ústnu kúpnu zmluvu v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka a že ide o obchodno-záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní ústnej kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou nebola prítomná žiadna iná osoba. Za žalobcu pri uzatváraní ústnej kúpnej zmluvy konala konateľka žalobcu Ing. Dagmar Kajánková. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod zariadenia reštaurácie City restaurant, ktoré sa v prevádzke reštaurácie nachádzalo ku dňu 1.6.2012, kedy začala prevádzkovať reštauráciu žalovaná. Žalovaná potvrdila, že zariadenie, a to konvektomat, jedálenské stoly, stoly kaviareň, kreslá + stoličky a pizza pec, ktoré sú uvedené v Dodacom liste č. 01/2012, ktorý tvorí prílohu Faktúry č. 21/2012, prevzala dňa 1.6.2012 a toto zariadenie sa nachádzalo v prevádzke reštaurácie. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že žalovaná dňa 18.6.2012 uhradila na súkromný účet Ing. B. sumu 65.000,- Eur. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi stranami bolo sporné, aká bola dohodnutá kúpna cena, či žalovanou zaplatená suma 65.000,- Eur bola len záloha kúpnej ceny, alebo to bola konečná kúpna cena a či faktúra č. 21/2012 bola uhradená zo sumy 65.000,- Eur. Žalobca tvrdil, že so žalovanou sa dohodli na kúpnej cene 73.000,- Eur, ktorú mala žalovaná zaplatiť, keď jej budú poskytnuté peniaze z úveru a dňa 18.6.2012 jej žalovaná oznámila, že jej môže uhradiť zálohu 65.000,- Eur, pretože banke bude musieť zaplatiť poplatok 8.000,-Eur a že potom jej dá zvyšok peňazí neskôr. Sumu 65.000,- Eur si dala zaslať na jej súkromný účet, pretože išlo o jej súkromný majetok, s ktorým sa podnikalo, tento nebol súčasťou firmy. Následne spornou faktúrou č. 12/2012 fakturovala zariadenia, ktoré boli v majetku spoločnosti KATEX, s.r.o. a fakturovala ňou zostatok kúpnej ceny, na ktorej sa predtým so žalovanou dohodli. Suma 73.000,- Eur, na ktorej sa so žalovanou dohodli, bola kúpna cena za súbor vecí, ktoré sa v prevádzke ku dňu 1.6.2012 nachádzali. Žalovaná namietala, že nebola dohodnutá kúpna cena 73.000,- Eur. Avšak tvrdenia žalovanej k výške dohodnutej kúpnej ceny boli rozporné. V odpore voči platobnému rozkazu žalovaná uviedla, že prevádzku prevzala k 1.6.2012 a so žalobcom sa dohodla, že kúpna cena bude stanovená dodatočne na základe vystavenej faktúry. Dňa 18.6.2012 uhradila na účet určený žalobcom dohodnutú zálohu vo výške 65.000,- Eur, preto faktúra č. 21/2012 bola uhradená zo zálohy vo výške 65.000,- Eur a po zaplatení zálohy kúpnej ceny vo výške 65.000,- Eur vznikol žalovanej nárok na vrátenie zálohy na kúpnu cenu, keďže žalobcovi bola uhradená kúpna cena na základe faktúry č. 21/2012 vo výške 9.600,- Eur, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Následne pri výsluchu na pojednávaní dňa 8.9.2015 uviedla, že so žalobcom sa dohodli na kúpnej cene 65.000,- Eur a že na túto sumu jej bude vystavená faktúra. Suma 65.000,- Eur bola za všetko, čo sa v danej prevádzke vtedy nachádzalo. Zároveň uviedla, že za kúpnu cenu považuje sumu 65.000,- Eur s tým, že bola dohoda, že na 65.000,- Eur jej bude vystavená faktúra a nie na sumu 9.600,- Eur (ako uvádzala aj v odpore). Pri výsluchu na pojednávaní dňa 12.4.2016 na otázku, aby sa vyjadrila, prečo v odpore je uvedené, že uhradila dohodnutú zálohu vo výške 65.000,- Eur, uviedla, že to písal jej právny zástupca, nevie, prečo to tam takto napísal. Okresný súd mal za to, že týmto vysvetlením žalovaná neodstránila rozpor medzi tvrdením uvedeným v odpore, že suma 65.000,- Eur bola záloha kúpnej ceny a tvrdeniami uvádzanými v priebehu konania, že suma 65.000,- Eur bola konečná kúpna cena. V rozpore s týmto tvrdením žalovanej bolo aj jej vyjadrenie uvedené v predžalobnej výzve zo dňa 12.10.2012, ktorá sa nachádza vo vyšetrovacom spise na strane 18, kde žalovaná uviedla, že „zároveň sme sa dohodli, že časť kúpnej ceny vo výške 65.000,- € Vám vyplatím bezodkladne po uzavretí uvedenej zmluvy, druhú časť kúpnej ceny vyplatím v prípade, že celková hodnota predmetu zmluvy bude vyššia ako 65.000,-€, a to na základe Vami vystavenej faktúry na sumu, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi zaplatenou sumou 65.000,- € a skutočnou hodnotou predmetu zmluvy. Dňa 18.6.2012 som Vám uhradila uvedenú časť kúpnej ceny vo výške 65.000,- €.“ Rovnako aj v trestnom oznámení zo dňa 16.1.2013, ktoré sa nachádza vo vyšetrovacom spise na strane 2, žalovaná uviedla, že „zároveň ma ale požiadala o poskytnutie zálohy na kúpu tejto prevádzky vo výške 65.000,- €“. Z trestného spisu ďalej vyplýva, že pri výsluchu dňa 28.2.2013 na strane 27 žalovaná uviedla, že „ešte predtým, ako som sa dozvedela, koľko dostanem z úveru peňazí, som sa s pani Ing. R. B. dohodla na konečnej kúpnej cene 80.000,- €, k čomu som jej povedala, že nech si zoberie to auto a už sme sa na ďalšej konkrétnej sume nedohodli, len mi povedala, že faktúrou jej vyfakturuje konečnú predajnú sumu“. Vzhľadom na tieto rôzne a rozporné vyjadrenia žalovanej ohľadom kúpnej ceny, keď žalovaná v priebehu trestného konania ako aj v odpore voči platobnému rozkazu uvádzala, že suma 65.000,- Eur bola záloha kúpnej ceny, taktiež uviedla, že dohodnutá kúpna cena bola 80.000,- Eur, dospel okresný súd k záveru, že následné tvrdenie žalovanej uvádzané v priebehu súdneho konania, že konečná kúpna cena bola vo výške 65.000,- Eur, považoval okresný súd za nepravdivé a dospel k záveru, že zaplatená suma 65.000,- Eur bola len záloha kúpnej ceny s tým, že zvyšok kúpnej ceny mala žalovaná uhradiť na základe faktúry, ktorú jej žalobca mal následne vystaviť. Žalobca žalovanej následne aj vyúčtoval zvyšok kúpnej ceny vo výške 8.000,- Eur, a to práve spornou faktúrou č. 21/2012. Dohodu medzi žalobcom a žalovanou, že výška kúpnej ceny je 73.000,- Eur, nepriamo preukazuje aj tá skutočnosť, že žalovaná žiadala o úver vo výške 79.500,- Eur a dňa 18.6.2012 jej bol poskytnutý úver vo výške 73.500,- Eur. Žalovaná pri výsluchu na pojednávaní dňa 8.9.2015 uviedla, že úver žiadala vo vyššej výške, pretože vedela, že bude potrebovať peniaze ešte na kúpu tovaru a majiteľom budovy bude musieť zaplatiť kauciu 6.000,- Eur. Keďže žalovaná požiadala o úver vo výške 79.500,- Eur a mala vedomosť, že bude musieť zaplatiť kauciu 6.000,- Eur a tiež zakúpiť nejaký tovar, po odpočítaní tejto kaucie zo sumy žiadaného úveru vychádza práve výška žalobcom tvrdenej kúpnej ceny 73.000,- Eur. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 73.500,- Eur, z ktorej sumy uhradila žalobcovi 65.000,- Eur a zostalo jej 8.500,- Eur, z ktorej sumy mohla zaplatiť kauciu 6.000,- Eur a zakúpiť tovar. Všetky tieto vykonané dôkazy nepriamo potvrdzujú tvrdenie žalobcu, že dohodnutá kúpna cena bola 73.000,- Eur. Nakoľko kúpna zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou ústne bez svedkov, preto okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z týchto nepriamych dôkazov, ktoré vyhodnotil jednotlivo ako i vo vzájomnej súvislosti a na základe týchto dôkazov dospel k záveru, že kúpna cena dohodnutá medzi stranami bola vo výške 73.000,- Eur. Žalovaná uhradila žalobkyni sumu 65.000,- Eur, preto zostáva uhradiť zvyšok kúpnej ceny vo výške 8.000,- Eur, na ktorú sumu bola vystavená i sporná faktúra č. 21/2012. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zaviazal okresný súd žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- Eur. Okresný súd žalobu zamietol v časti sumy 1.600,- Eur, ktorá tvorí daň z pridanej hodnoty 20 % zo sumy 8.000,- Eur, nakoľko žalobca nepreukázal, že by kúpna cena bola dohodnutá vo výške 73.000,- Eur bez DPH, ale práve naopak, v priebehu konania opakovane tvrdil, že celková kúpna cena bola 73.000,- Eur. Okresný súd mal, vzhľadom na uvedené, za to, že celková kúpna cena 73.000,- Eur bola konečná a vrátane dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené okresný súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.600,- Eur ako nedôvodnú zamietol. Žalovaná sa dostala do omeškania so splnením peňažného záväzku voči žalobcovi, preto priznal okresný súd žalobcovi i úroky z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka vo výške 8,75 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 1.9.2012 (odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry) do zaplatenia. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP. 4. Proti výrokom I. a III. napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu podala žalovaná odvolanie z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu s tým, že zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 8.000,- Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že z nepriamych dôkazov mal preukázané uzatvorenie ústnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou vo výške 73.000,- Eur. Poukázal okresný súd na to, že žalovaná uhradila žalobcovi sumu 65.000,- Eur, preto zostáva uhradiť zvyšok kúpnej ceny vo výške 8.000,- Eur, na ktorú sumu bola vystavená i sporná faktúra č. 21/2012 a uviedol, že žalovanej bol poskytnutý úver v hodnote podľa ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy. Žalovaná sa nestotožnila s odôvodnením súdu prvej inštancie. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 9.600,- Eur na základe faktúry č. 21/2012. Uvedená faktúra nie je titulom, na základe ktorej si môže žalobca uplatniť tento nárok. V konaní bolo preukázané, že žalobca predal žalovanej prevádzku so všetkými vecami a zariadeniami, tak ako ležali a stáli. Tento skutkový stav je preukázaný vyjadrením žalobcu zo dňa 06.11.2015. Žalovaná vyplatila žalobcovi uvedenú sumu, žalobca odovzdal žalovanej túto prevádzku so všetkými vecami a zariadeniami. „Podľa § 448 ods. 1 OZ kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Žalovaná uhradila dohodnutú kúpnu cenu vo výške 65 000 €. Žalobca tvrdí, že bola uzatvorená ďalšia ústna kúpna zmluva, na základe ktorej vystavil faktúru č. 21/2012. Dôkazné bremeno v danom prípade je na strane žalobcu. Žalobca musí preukazovať tieto skutočnosti, ktoré sa stali. Vyžadovať od žalovaného preukázanie skutočnosti, ktoré sa nestali je v rozpore so zásadou unesenia dôkazného bremena. 5. V odvolaní žalovaná uviedla, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa žalovanej je odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu jednostranné. Aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov javí sa byť popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Konanie žalobcu je podľa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou. Výkon práva v uskutočňovaní pod ochranou právneho poriadku vylučuje protiprávnosť. Žalovaná je toho názoru, že výkon práv žalobcu je v rozpore s uvedenou zásadou. Takýto výkon práva, ktorý prezentuje žalobca je v rozpore s uvedeným ustanovením a nemôže požívať súdnu ochranu, je v rozpore s dobrými mravmi, je v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva rozhodujúca a z tohto dôvodu takýto žalobný návrh, nemôže požívať ochranu súdu. Navrhla, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žaloba sa zamieta. 6. K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaná len formálne namietla odvolací dôvod nesprávnych skutkových zistení okresného súdu, pretože v dvoch odsekoch, ktoré venovala tomuto dôvodu, neuviedla nič konkrétne. Pokiaľ ale žalovaná tvrdí, že dohodnutá kúpna cena bola 65.000,- Eur, tak žalobca s týmto tvrdením nesúhlasí, pretože, ako správne okresný súd skutkovo zistil a uzavrel, táto suma bola len časťou celkovej kúpnej ceny za predmet prevodu, o ktorý išlo v tomto spore. Žalobca zdôraznil, že žalovaná ohľadom výšky kúpnej ceny nemala jedno, ale niekoľko vzájomne si odporujúcich tvrdení, že kúpna cena bola 120.000,- Eur, resp. 80.000,- Eur, resp. 72.000,- Eur, resp. 65.000,- Eur, resp. žalovaných 9.600,- Eur, pri ktorých sa dokonca považovala za poškodenú a tvrdila, že žalobca jej má vrátiť zvyšný rozdiel vo výške 55.400,- Eur. Na účel tohto vrátenia žalovaná označila zaplatených 65.000,- Eur len za zálohu, z ktorej mal žalobca na základe žalovanej faktúry č. 21/2012 vrátiť rozdiel vo výške „už spomenutej sumy 55.400,00 € (65.000,00 € -9.600,00 €).“ „Pri takýchto rozporoch v tvrdeniach, ktoré súd v rozsudku podrobne rozpísal (najmä body 6., 10. a 13.) nemožno hovoriť ani o tom, že žalovaná si riadne splnila svoju povinnosť tvrdenia, a už vôbec, že si splnila svoju povinnosť dôkaznú. Pritom žalovanú táto dôkazná povinnosť zaťažovala, pretože tvrdila ako jednu z kúpnych cien sumu 65.000,00 €. Navyše žalovanú dôkazná povinnosť ohľadom kúpnej ceny zaťažovala aj ako stranu kúpnej zmluvy rovnako ako žalobcu, a takúto súdnu prax žalobca v spore preukázal. A nakoľko žalovaná mala viacero tvrdení o kúpnej cene, nemožno sa diviť, že súd jej tvrdeniam neuveril, a pri posúdení veci správne pristúpil k vyhodnoteniu skutkového stavu aj na základe nepriamych dôkazov, ktoré jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti preukazovali tvrdenia žalobcu, že kúpna cena bola 73.000,00 €.“ Žalobca považoval odvolanie v tejto časti za samoúčelné a rozsudok okresného súdu čo do skutkového stavu za vecne správny a dôsledne a vyčerpávajúco odôvodnený k napadnutej právnej stránke rozsudku. Žalobca nerozumie podstate právnej námietky žalovanej a vníma ju ako celkovo nezrozumiteľnú, žalovaná opäť len formálne namietla odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia bez toho, aby k nemu uviedla čokoľvek konkrétne. Žalovaná síce v odvolaní apelovala na žalobcom porušené dobré mravy, ale neuvádzala, v čom, ako a prečo ich mal žalobca porušiť. Proti tomuto tvrdeniu sa žalobca ohradil, pretože ak boli porušené dobré mravy, tak práve na strane žalovanej. „Stalo sa tak zneužitím dôvery, ktorú k nej prechovávala p. Kajánková ako konateľka žalobcu a zároveň jej dlhoročná zamestnávateľka a priateľka. Mieru tejto dôvery najlepšie vystihuje fakt, že žalovanej previedla vlastníctvo všetkého v prosperujúcej reštaurácii na ústnu zmluvu, bez jediného dokladu a tak, aby v nej žalovaná mohla podnikať ešte predtým (01.06.2012) ako čokoľvek zaplatila (18.06.2012). Mieru zneužitia dôvery najlepšie vystihuje fakt, že žalovaná krátko po tomto odovzdaní namiesto zaplatenia zvyšku kúpnej ceny podala na p. B. trestné oznámenie a podnety na daňový úrad, ohľadom ktorých p. B. ustala všetky tvrdenia týkajúce sa tohto prevodu, čo v konaní preukázala.“ Žalovaná síce apeluje na jednostrannosť rozsudku okresného súdu, ale neuvádza, v čom, ako a prečo mal byť okresný súd jednostranný. „Proti tomuto tvrdeniu sa žalobca ohradzuje, pretože súd objektívne nebol jednostranný, keďže žalobcovi nepriznal časť žalovanej sumy 1.600,00 €, ktorá predstavovala DPH zo žalovanej faktúry. Za situácie, že k prevodu existovala len ústna zmluva, čo bolo v konaní nesporné, žalobca takéto posúdenie akceptoval ako vecne správne, a preto nepodal voči rozsudku odvolanie.“ Žalobca preto navrhol v súlade s § 387 CSP, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 7. Postupom okresného súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu žalovanej na adresu jej právneho zástupcu v zmysle podania okresného súdu zo dňa 7.5.2019 (č.l. 314 spisu v spojení s doručenku na č.l. 321 rub spisu). K momentu rozhodovania odvolacieho súdu sa žalovaná nevyjadrila. 8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 9. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/125/2019-328 zo dňa 12.2.2020 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 10. Na základe odvolania žalovanej bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi boli námietky v zistení skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovanou. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 16. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v písomne podanom odvolaní zo dňa 13.6.2019 (č.l. 304 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovanou. 17. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). 18. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovanej, krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovanej potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 19. Žalovaná v odvolaní namietala závery okresného súdu v rovine dohody o kúpnej cene, a zvýraznila, že je to práve žalobca, ktorý musí preukazovať skutočnosti, ktoré sa stali, vyžadovať od žalovanej preukázanie skutočností, ktoré sa nestali, je podľa žalovanej v rozpore so zásadou unesenia dôkazného bremena (č.l. 304 rub spisu). V súvislosti s touto argumentáciou odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd venoval dostatočnú pozornosť argumentácii žalovanej v rovine ňou tvrdenej výšky kúpnej ceny a dospel k záveru, že „...Medzi stranami bolo sporné, aká bola dohodnutá kúpna cena, či žalovanou zaplatená suma 65.000,- € bola len záloha kúpnej ceny, alebo to bola konečná kúpna cena a či Faktúra č. 21/2012 bola uhradená zo sumy 65.000,- €. Žalobca tvrdil, že so žalovanou sa dohodli na kúpnej cene 73.000,- €, ktorú mala žalovaná zaplatiť, keď jej budú poskytnuté peniaze z úveru a následne dňa 18. 6. 2012 jej žalovaná oznámila, že jej môže uhradiť zálohu 65.000,- €, pretože banke bude musieť zaplatiť poplatok 8.000,- € a že potom jej dá zvyšok peňazí neskôr. Sumu 65.000,- € si dala zaslať na jej súkromný účet, pretože išlo o jej súkromný majetok, s ktorým sa podnikalo, tento nebol súčasťou firmy. Následne spornou Faktúrou č. 12/2012 fakturovala zariadenia, ktoré boli v majetku spoločnosti KATEX, s. r. o. a fakturovala ňou zostatok kúpnej ceny, na ktorej sa predtým so žalovanou dohodli. Suma 73.000,- €, na ktorej sa so žalovanou dohodli, bola kúpna cena za súbor vecí, ktoré sa v prevádzke ku dňu 1. 6. 2012 nachádzali. Žalované namietala, že nebola dohodnutá kúpna cena 73.000,- €. Avšak tvrdenia žalovanej k výške dohodnutej kúpnej ceny boli rozporné. V odpore voči platobnému rozkazu žalovaná uviedla, že prevádzku prevzala k 1. 6. 2012 a so žalobcom sa dohodla, že kúpna cena bude stanovená dodatočne na základe vystavenej faktúry. Dňa 18. 6. 2012 uhradila na účet určený žalobcom dohodnutú zálohu vo výške 65.000,- € a žalovaná má za to, že Faktúra č. 21/2012 bola uhradená zo zálohy vo výške 65.000,- € a po zaplatení zálohy kúpnej ceny vo výške 65.000,- € vznikol žalovanej nárok na vrátenie zálohy na kúpnu cenu, keďže žalobcovi bola uhradená kúpna cena na základe Faktúry 21/2012 vo výške 9.600,- €, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Následne pri výsluchu na pojednávaní dňa 8. 9. 2015 uviedla, že so žalobcom sa dohodli na kúpnej cene 65.000,- € a že na túto sumu jej bude vystavená faktúra. Suma 65.000,- € bola za všetko, čo sa v danej prevádzke vtedy nachádzalo. Zároveň uviedla, že za kúpnu cenu považuje sumu 65.000,- € s tým, že bola dohoda, že na 65.000,- € jej bude vystavená faktúra a nie sumu 9.600,- € (ako uvádzala v odpore). Pri výsluchu na pojednávaní dňa 12. 4. 2016 na otázku, aby sa vyjadrila, prečo v odpore je uvedené, že uhradila dohodnutú zálohu vo výške 65.000,- €, uviedla, že to písal jej právny zástupca, nevie, prečo to tam takto napísal. Uvedené ohľadom zálohy však nie je pravda, nešlo o zálohu vo výške 65.000,- €. Súd má za to, že týmto vysvetlením žalovaná neodstránila rozpor medzi tvrdením uvedeným v odpore, že suma 65.000,- € bola záloha kúpnej ceny a tvrdeniami uvádzanými v priebehu konania, že suma 65.000,- € bola konečná kúpna cena. V rozpore s týmto tvrdením žalovanej je aj jej vyjadrenie uvedené v predžalobnej výzve zo dňa 12. 10. 2012, ktorá sa nachádza vo vyšetrovacom spise na strane 18, kde žalovaná uviedla, že „zároveň sme sa dohodli, že časť kúpnej ceny vo výške 65.000,- € Vám vyplatím bezodkladne po uzavretí uvedenej zmluvy, druhú časť kúpnej ceny vyplatím v prípade, že celková hodnota predmetu zmluvy bude vyššia ako 65.000,- €, a to na základe Vami vystavenej faktúry na sumu, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi zaplatenou sumou 65.000,- € a skutočnou hodnotou predmetu zmluvy. Dňa 18. 6. 2012 som Vám uhradila uvedenú časť kúpnej ceny vo výške 65.000,- €.“ Rovnako aj v Trestnom oznámení zo dňa 16. 1. 2013, ktoré sa nachádza vo vyšetrovacom spise na strane 2, žalovaná uviedla, že „zároveň ma ale požiadala o poskytnutie zálohy na kúpu tejto prevádzky vo výške 65.000,- €“. Z trestného spisu ďalej vyplýva, že pri výsluchu dňa 28. 2. 2013 na strane 27 žalovaná uviedla, že „ešte predtým, ako som sa dozvedela, koľko dostanem z úveru peňazí, som sa s pani Ing. R. B. dohodla na konečnej kúpnej cene 80.000,- €, k čomu som jej povedala, že nech si zoberie to auto a už sme sa na ďalšej konkrétnej sume nedohodli, len mi povedala, že faktúrou jej vyfakturuje konečnú predajnú sumu“. Vzhľadom na tieto rôzne a rozporné vyjadrenia žalovanej ohľadom kúpnej ceny, keď žalovaná v priebehu trestného konania ako aj v odpore voči platobnému rozkazu uvádzala, že suma 65.000,- € bola záloha kúpnej ceny, taktiež uviedla, že dohodnutá kúpna cena bola 80.000,- €, dospel súd k záveru, že následné tvrdenie žalovanej uvádzané v priebehu súdneho konania, že konečná kúpna cena bola vo výške 65.000,- €, považoval súd za nepravdivé a dospel k záveru, že zaplatená suma 65.000,- € bola len záloha kúpnej ceny s tým, že zvyšok kúpnej ceny mala žalovaná uhradiť na základe faktúry, ktorú jej žalobca mal následne vystaviť. Žalobca žalovanej následne aj vyúčtoval zvyšok kúpnej ceny vo výške 8.000,- €, a to práve spornou faktúrou č. 21/2012. Dohodu medzi žalobcom a žalovanou, že výška kúpnej ceny je 73.000,- €, nepriamo preukazuje aj tá skutočnosť, že žalovaná žiadala o úver vo výške 79.500,- € a dňa 18. 6. 2012 jej bol poskytnutý úver vo výške 73.500,- €. Žalovaná pri výsluchu na pojednávaní dňa 8. 9. 2015 uviedla, že úver žiadala vo vyššej výške, pretože vedela, že bude potrebovať peniaze ešte na kúpu tovaru a majiteľom budovy bude musieť zaplatiť kauciu 6.000,- €. Keďže žalovaná požiadala o úver vo výške 79.500,- € a mala vedomosť, že bude musieť zaplatiť kauciu 6.000,- € a tiež zakúpiť nejaký tovar, po odpočítaní tejto kaucie zo sumy žiadaného úveru vychádza práve výška žalobcom tvrdenej kúpnej ceny 73.000,- €. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 73.500,- €, z ktorej sumy uhradila žalobcovi 65.000,- € a zostalo jej 8.500,- €, z ktorej sumy mohla zaplatiť kauciu 6.000,- € a zakúpiť tovar. Všetky tieto vykonané dôkazy nepriamo potvrdzujú tvrdenie žalobcu, že dohodnutá kúpna cena bola 73.000,- €. Nakoľko kúpna zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou ústne bez svedkov, preto súd pri rozhodovaní vychádzal z týchto nepriamych dôkazov, ktoré vyhodnotil jednotlivo ako i vo vzájomnej súvislosti a na základe týchto dôkazov dospel k záveru, že kúpna cena dohodnutá medzi stranami bola vo výške 73.000,- €. Žalovaná uhradila žalobkyni sumu 65.000,- €, preto zostáva uhradiť zvyšok kúpnej ceny vo výške 8.000,- €, na ktorú sumu bola vystavená i sporná Faktúra č. 21/2012. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zaviazal súd žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- €. Súd žalobu zamietol v časti sumy 1.600,- €, ktorá tvorí daň z pridanej hodnoty 20 % zo sumy 8.000,- €, nakoľko žalobca nepreukázal, že by kúpna cena bola dohodnutá vo výške 73.000,- € bez DPH, ale práve naopak, v priebehu konania opakovane tvrdil, že celková kúpna cena bola 73.000,- €. Súd má, vzhľadom na uvedené, za to, že celková kúpna cena 73.000,- € bola konečná a vrátane dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.600,- € ako nedôvodnú zamietol.“ K citovaným konkrétnym záverom okresného súdu, vzťahujúcim sa ku konkrétnym skutkovým konštatovaniam a na to viažucim sa právnym záverom, žalovaná žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu (primárne v skutkovej rovine) neuviedla. Za tohto skutkového a právneho stavu, neopomínajúc skutočnosti vyplývajúce z obsahu trestného spisu (ktorým okresný súd riadne vykonal dokazovanie), preto odvolací súd len nad rámec a hypoteticky uvádza, že ani uvedenie žalovanej v odvolaní o ďalšej ústnej kúpnej zmluve, by nebolo spôsobilé ovplyvniť správnosť záverov okresného súdom konštatovaných odvolacím súdom, ak z trestného spisu z č.l. 3 vyplýva tvrdenie samotnej žalovanej, že „Kúpna cena v zmysle uzatvorenej dohody bola vo výške 9600 Eur“, k čomu sa žalovaná v odvolaní bližšie nevyjadrila. 20. V súvislosti s vyššie uvedenou odvolacou argumentáciou žalovanej, považuje za podstatné odvolací súd uviesť, že sa ňou zaoberal a vyhodnotil ju ako argumentáciu bez relevancie vo vzťahu ku konštatovanej správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/191/96 zo dňa 21.8.97). Ústavný súd Českej republiky (odvolací súd naň poukazuje len primerane a podporne z eurokonformného prístupu) pojem dobré mravy vymedzil tak, že dobré mravy sú súhrnom etických všeobecne zachovávaných uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 249/97 zo dňa 26.2.98). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Odo 174/2005 (len primerane a podporne a z eurokonformného prístupu), dobré mravy sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnej situácie a jej súladu, so všeobecne užívanými pravidlami slušnosti a poctivého konania. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné v každom prípade posudzovať individuálne, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam účastníka v príslušnom období a k jeho vtedajšiemu postaveniu. Súlad s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy bez ohľadu na to, že obsah bol výsledkom slobodnej dohody medzi účastníkmi a taktiež bez ohľadu na to, kto prípadný rozpor s dobrými mravmi zavinil, alebo či niektorá zo strán bola v dobrej viere (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Odo 174/2005 a sp.zn. 32Cdo 150/2007). Občiansky zákonník najširší a najvšeobecnejší odkaz na aplikáciu dobrých mravov obsahuje v § 3 ods. 1. „Výkon práv, v súlade s rímskou zásadou qui suo iure utitur, neminem laedit, turis enim executio non habet iniuria, zásadne vylučuje na strane oprávneného subjektu protiprávnosť (nedovolenosť), a tým i prípadné uloženie sankcie. Pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 51/2009. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka však zakotvuje základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv. V zmysle teórie súkromného práva takýmito podmienkami je kumulatívne splnenie nasledovných predpokladov: a) existencia práva v dobe výkonu (t. j. aktom aplikácie práva nemôže dôjsť k založeniu neexistujúceho práva alebo povinnosti) Pozri napr. nález Ústavného súdu I. ÚS 505/99, b) musí byť uplatnený v súlade so zákonom, byť primeraný s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý, a zároveň musí byť v súlade s dobrými mravmi“. Prvý predpoklad výkonu práva je jeho existencia. Bez existencie subjektívneho práva nemôžeme hovoriť o výkone práva, ale o protiprávnom úkone. Z hľadiska druhého predpokladu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje, že zákonný rámec výkonu práva nespĺňa takýto výkon, ktorý bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených záujmov iných alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý a musí byť v súlade s dobrými mravmi. 21. Nedodržanie podmienok výkonu práva stanovených v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exces, ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu a vybočenie z rámca zákonných podmienok výkonu práva má za následok, že na inak zákonný výkon práva sa uplatňuje celý rad sankcií. Osobitnou sankciou v prípade výkonu práva v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je odopretie právnej ochrany, čiže nebude možné takýto výkon procesnými prostriedkami vymáhať. Výslovná právna úprava uvedeného inštitútu sa nachádza i v § 265 Obchodného zákonníka, kedy neposkytnutie právnej ochrany nemá za následok zmenu alebo zánik tohto práva len zánik ochrany. Zdôrazňuje odvolací súd, že v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je neakceptovateľná. Žalovaná v odvolaní nekonkretizovala, v čom konkrétne má spočívať rozpor s dobrými mravmi v konaní žalobcu, poukázala iba na všeobecné východiská pri posudzovaní súladu konania a správania sa s dobrými mravmi a následne vyvodila záver, že „výkon práva žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi“. Odvolací súd vzhľadom na tento odvolací dôvod žalovanej, jeho skutkový a právny základ, vyvodený na základe tvrdení žalovanej v odvolaní, po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že táto argumentácia žalovanej uvádzaná len vo všeobecnej rovine, nebola spôsobilá vytvoriť priestor na odklon od skutkových a právnych záverov súdu prvého súdu prvého stupňa a ani pre záver, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi. 22. Podľa krajského súdu je namieste, práve vo vzťahu k vyhodnoteniu (ne)relevantnosti odvolacej argumentácie žalovanej odvolacím súdom pripomenúť, že „...Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena“. Odvolací súd, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovanej konštatuje, že nemal naplnenú dôkaznú povinnosť žalovanou ani v rovine povinnosti tvrdenia ani označenia dôkazov, o výkone práva žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi tak, aby bol vytvorený dostatočný priestor na odklon od záverov súdu prvej inštancie. 23. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je teda jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. 24. Vo vzťahu k vyhodnoteniu odvolacej argumentácie žalovanej odvolací súd akcentuje, že „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ 25. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 26. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 27. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. 28. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. 29. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. 30. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i závislý rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.