Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/66/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5419200701 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5419200701.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. U. XXXX/X, J. W. - P. X., právne zastúpený spoločnosťou Hronček & Partners, s.r.o., AK, so sídlom Národná 10, Žilina, proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín, Nám. P. O. Hviezdoslava 1651/2, Dolný Kubín, IČO: 00314463, právne zastúpenému spoločnosťou ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na základe odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/30/2019-216 zo dňa 18.12.2019 a proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2020, takto r o z h o d o l : I.Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/30/2019-216 zo dňa 18.12.2019 z r u š u j e. II. Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2019 p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku I. o zastavení konania. Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2019 p o t v r dz u j e vo výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania. III.Žiadna zo sporových strán n e m á právo na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : 1.Uznesením č.k. 3C/30/2019-216 zo dňa 18.12.2019 okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) priznal žalovanému náhradu trov vo výške 430,45 eur titulom zavineného odročenia pojednávania konaného dňa 14.11.2019. 2.S poukazom na ustanovenia § 181 ods. 1 až 5 v spojení s § 256 ods. 2 CSP a § 10 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (všetky ustanovenia citované v napadnutom uznesení) súd prvej inštancie východiskovo vymedzil zákonné podmienky priznania náhrady trov vynaložených v súvislosti s (protistranou) zavineným odročením pojednávania. 3.Nadväzne, v okolnostiach súdenej veci okresný súd konštatoval, že na predmetné/nariadené pojednávanie sa dostavili poverený zamestnanec žalovaného a právny zástupca žalovaného zastúpený advokátskym koncipientom. Pojednávanie (konané dňa 14.11.2019) bolo odročené z dôvodu nevyhnutnosti ustálenia predmetu sporu a rozhodnutia o zmenenej žalobe, nakoľko žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním zo dňa 7.11.2019 žiadal pripustiť zmenu žaloby, avšak toto podanie bolo neurčité, absentovali v ňom potrebné údaje a bolo nutné ho doplniť. Zástupca žalobca ani na výzvu súdu nepredložil doklady - geometrický plán a znalecký posudok - a nevedel ani ústne doplniť požadované údaje, na ktoré v petite zmenenej žaloby odkazoval tak, aby súd mohol o zmene žaloby rozhodnúť priamo na pojednávaní. 4.S ohľadom na konštatované dospel okresný súd k záveru, že sú splnené podmienky vyžadované v rámci ust. 181 ods. 5 CSP a priznal žalovanému náhradu v celkovej výške 430,55 eur. 5.Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca a domáhal sa zrušenia napadnutého uznesenia. Okresnému súdu vytýkal predčasnosť rozhodnutia o trovách, nakoľko z ustanovenia § 262 CSP jednoznačne vyplýva, v akom štádiu konania má súd rozhodovať o trovách konania. V danej veci však súd rozhodol o trovách dňa 18.12.2019, t.j. deň pred prvým pojednávaním, ktoré bolo odročené na ďalší termín v januári 2020, s tým, že súd vykoná obhliadku a ďalšie dôkazy navrhnuté ako žalovaným, tak aj žalobcom. 6.Okrem toho, podľa § 170 ods.2 CSP, ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou. Súd prvej inštancie vykonal pokus o „zmierne riešenie veci“ len formálne. Žalobca vo svojej reakcii prejavil záujem o zmierne riešenie veci. V nasledujúcej obsiahlej diskusii navrhol mimosúdne riešiť predmetnú súdnu vec v rámci širšieho usporiadania vzťahov medzi žalobcom a mestom Dolný Kubín, a navrhol uskutočniť o tomto relevantné rokovania. Právny zástupca žalovaného na predmetnú alternatívu zjavne nebol pripravený a vyjadril sa, že nie je schopný vyjadriť sa, „či takáto dohoda medzi stranami priechodná je alebo nie“. Zástupca mesta Dolný Kubín odviedol pozornosť vyjadrením, že „o konkrétnom návrhu (zmierneho riešenia) rozhoduje mestské zastupiteľstvo...“ 7.Ďalej odvolateľ namietal, že v rámci písomných podaní zo dňa 20.06.2019 07.11.2019 doplnil a rozvinul skutkový stav v danej veci, podrobne odôvodnil svoj právny nárok a zadefinoval primárny a eventuálny žalobný petit. Z uvedených podaní je podľa neho absolútne zrejmé, čoho sa predmetný spor týka a čo ním žalobca sleduje. Podľa žalobcu teda nezavinil odročenie pojednávania vytýčeného na 14.11.2019. Išlo totiž o prvé vytýčené pojednávanie v tomto konaní, kde súd ani nevykonal predbežné prejednanie sporu v zmysle ust. § 168 a nasl. CSP, ale odročil „z dôvodu nevyhnutnosti ustálenia predmetu tohto sporu a teda rozhodnutia o zmenenej žalobe“, nie z dôvodu uvedeného v ust. § 181 ods. 4 a 5 CSP. O tom, že išlo o dôvod na strane súdu a nie na strane žalobcu svedčí aj ďalší procesný postup, a to vydanie uznesenia zo dňa 11.12.2019 o pripustení zmeny žaloby. Dokladá to aj skutočnosť, že sám žalovaný na pojednávaní dňa 14.11.2019 odovzdal súdu a žalobcovi dôkazy, s ktorými musí mať žalobca právo sa oboznámiť, relevantným spôsobom ich posúdiť a vyjadriť sa v prebiehajúcom súdnom konaní. Navyše v priebehu ďalšieho pojednávania boli ako žalovaným, tak aj žalobcom navrhnuté vykonanie ďalších dôkazov. Žalobca v podaných vyjadreniach označil dôkazy na podporu svojich tvrdení a dňa 02.12.2019 doručil súdu originál potvrdeného geometrického plánu č. 30216621-163/2019 vyhotoviteľa Geodet Gremium, s.r.o. Skutočnosť, že v danom momente, keď ešte neboli v predmetnom konaní vykonané žiadne dôkazy a súd nemal k dispozícii geometrický plán overený katastrom neznamená, že by boli naplnené zákonné požiadavky uvedené v citovanom ustanovení. 8.Žalobca tiež poukázal na svoje podanie zo dňa 17.12.2019, kde (bod 7 strana 12) rozporoval uplatnený nárok žalobcu na úhradu trov za odročené pojednávanie, avšak súd prvej inštancie sa v napadnutom uznesení predmetnou argumentáciou vôbec nezaoberal. 9.Napokon odvolateľ spochybnil výšku vyčíslených trov a to z dôvodu ich neúčelnosti. Žalovanú stranu, ktorou je okresné mesto zastupuje advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, ktorá je od Okresného súdu Ružomberok vzdialená 263 km, z ktorého dôvodu z uplatnených trov vo výške 430,45 eur predstavuje suma za právne služby 22,61 eur a 11,76 eur režijný paušál. Súčasne podľa neho platí, že pri bránení práv mesta v oblasti, ktorá je oblasťou prenesenej štátnej správy, je pri priznávaní náhrady trov orgánu samosprávy pri výkone prenesenej štátnej správy nevyhnutné prihliadnuť na to, že mesto (žalovaný) disponuje riadne fungujúcim a kvalifikovaným právnym odborom na mestskom úrade, keď na sa pojednávaní sa zúčastňuje vedúci Odboru Právneho a Riadenia projektov a bývalý prednosta mestského úradu - JUDr. Y. I.. 10.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaný navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdiť. Zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom nepribližuje, ako sa mu malo znemožniť, aby uskutočňoval nemu patriace procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že vo veci nebolo vykonané predbežné prejednanie sporu, uvedené nemôže mať vplyv na naplnenie zákonných podmienok zavineného odročenia pojednávania. V zmysle § 168 ods. 1 CSP totiž nie je predbežné prejednanie sporu obligatórnym inštitútom pred nariadením prvého pojednávania. Je zrejmé, že súd môže rozhodnúť aj inak a predbežné prejednanie sporu nenariadiť, čo v tomto súdnom spore bolo naplnené, nakoľko súd rozhodol o nariadení pojednávania. 11.Čo sa týka tvrdeného nevytvorenia priestoru na rokovania o mimosúdnom riešení sporu, s ohľadom na neschopnosť žalobcu predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, toto nespôsobilo nemožnosť naplnenia zákonných podmienok v zmysle § 168 ods. 1 CSP. Uvedené tvrdenia vecne s uznesením nesúvisia. Navyše sú tvrdenia žalobcu o priebehu pokusu o zmierne vyriešenie veci súdom nepravdivé. V zmysle zvukového záznamu z pojednávania je zrejmé, že ako súd, tak aj žalovaný vyvinuli čo najväčšie úsilie pre nájdenie mimosúdneho riešenia veci, pričom žalobca nebol schopný sformulovať ani len základný návrh mimosúdneho vyriešenia veci ani za súčinnosti so žalovaným a súdom. Predmetnému zmiernemu vyriešeniu veci bol poskytnutý viac ako nadštandardný časový úsek v trvaní cca jednu hodinu. Navyše to bol práve žalobca, kto bez relevantného rokovania o možnostiach mimosúdneho riešenia veci so žalovaným podal určovaciu žalobcu, nikdy po podaní žaloby žalovaného nekontaktoval ohľadom možnosti stretnutia sa za účelom mimosúdneho vyriešenia veci, pričom krátko pred pojednávaním doručil súdu podanie s množstvom mnohých nových skutkových tvrdení a návrhom na zmenu žaloby bez toho, aby mal žalovaný možnosť dostatočne včas sa s týmto podaním oboznámiť a zároveň prezentoval v žalobnom návrhu tvrdenia, ktoré boli neurčité, nakoľko informácie ohľadom špecifikácie (výmery) pozemkov, na ktorých stojí stavba, ktorú chce určiť do výlučného vlastníctva alebo pozemkov, ktoré chce prikázať do výlučného vlastníctva alebo ohľadom výšky náhrady za prikázanie pozemkov (ktorá mala byť určená znaleckým posudkom). Kroky žalobcu nevytvárajú dojem, že by mal záujem o zmierne vyriešenie sporu. 12.Je teda podľa žalovaného zrejmé, že v deň, kedy bolo nariadené pojednávanie, t.j. dňa 14.11.2019, žalobcom navrhnutá zmena žaloby neobsahovala podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, pokiaľ ide o určenie - špecifikáciu (výmeru) pozemkov, na ktorých stojí stavba, ktorú chcel žalobca určiť do svojho výlučného vlastníctva alebo pozemkov, ktoré žalobca žiadal určiť alebo prikázať do výlučného vlastníctva, ako ani žiadnu obrazovú identifikáciu alebo akúkoľvek inú identifikáciu, ktorá by preukazovala, na akej časti pozemku s parc. č. 443/3 sa má nachádzať stavba, ktorú chce žalobca určiť do svojho výlučného vlastníctva ani pozemkov, ktoré žalobca žiadal určiť alebo prikázať do výlučného vlastníctva. Žalobca sa pritom snaží navodiť dojem, že v uvedenom prípade súd videl nedostatok iba v samotnom znení žalobného návrhu, avšak žalobný návrh vychádza zo skutkových tvrdení žalobcu v samotnej žalobe a vyjadreniach a žalobný návrh musí korešpondovať s odôvodnením žaloby. Uvedené veci navzájom nerozlučne súvisia. Žalobca nepopiera, že ku dňu 14.11.2019 súdu geometrický plán č. 30216621-163/2019 ani znalecký posudok na určenie hodnoty náhrady za prikázanie pozemku nedoložil, pričom odôvodnenie žaloby, ako aj samotný návrh na zmenu žaloby s uvedenými dôkaznými prostriedkami pracoval a odkazoval na ne. Súd spravidla o zmene žaloby rozhoduje na najbližšom pojednávaní. Vzhľadom na neurčitosť zmeny žaloby nebolo možné o nej rozhodovať a súd nemohol mať ustálený predmet konania. Žalobca ani na výzvu súdu nebol schopný doložiť označený geometrický plán a znalecký posudok. Je teda zjavné, že boli splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia § 181 ods. 4 CSP. 13.Pokiaľ žalobca súdu yvtýka, že sa jeho argumentáciou nezaoberal, žalovaný má za to, že sa súd prvej inštancie s predmetnou argumentáciou žalobcu ani nemohol vysporiadať, nakoľko uznesenie súdu prvej inštancie bolo vypracované skôr, ako bolo vyjadrenie žalobcu doručené súdu. 14.Nesprávnymi sú podľa žalovaného aj námietky vo vzťahu k výške trov. V zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii je totiž advokát oprávnený poskytovať právne služby na celom území Slovenskej republiky a zároveň v zmysle § 20 ods. 1 predmetného zákona má každý právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. Ak má žalovaný právo vybrať si akéhokoľvek advokáta zapísaného v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, nemožno potom tvrdiť, že trovy konania žalovaného sú z dôvodu sídla advokáta v Bratislave neúčelné. Právny zástupca žalovaného je riadne zmluvne dohodnutým zástupcom, s ktorým má žalovaný uzatvorenú zmluvu o poskytovaní právneho poradenstva, v rámci ktorej zabezpečuje aj zastupovanie žalovaného v súdnych konaniach, čo sú verejne dostupné informácie. Zvolenie si advokáta je právom strany sporu bez ohľadu na to, či žalovaný disponuje právnym odborom. Navyše právne služby na území Slovenskej republiky sú oprávnení poskytovať výlučne advokáti. 15.Uznesením č. k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2020 okresný súd pri aplikácii § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP zastavil konanie. 16.Nakoľko žalobca vzal späť svoju žalobu v celom rozsahu v štádiu po začatí pojednávania, zaoberal sa súd prvej inštancie nesúhlasným stanovisko žalovaného k tomuto dispozičnému úkonu, pričom dospel k záveru, že sa nejdená o vážne dôvody, pre ktoré by súd konanie nemal zastaviť. Nestotožnil sa totiž s tvrdením žalovaného, že účel sledovaný podanou žalobou, a to získanie parkovacích miest pre budovu P. žalobcom, v spore preukázaný bol. Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k stavbe nekrytého parkoviska na označených pozemkoch, keď k uplatnenému nároku na určenie vlastníctva žalobca v spore uviedol skutočnosti a predložil dôkazy s cieľom preukázania oprávnenosti svojho uplatneného nároku, pričom skúmaním účelu podanej vlastníckej žaloby sa súd nemal dôvod zaoberať. Je pochopiteľné, že účelom v konečnom dôsledku je dosiahnuť po úspešnom deklarovaní vlastníctva k veci využívanie všetkých oprávnení vlastníka veci k predmetu svojho vlastníctva v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka. Tvrdenie žalovaného, že žalobca sa rôznym spôsobom pokúšal formovať žalobu tak, aby sa predmetné nekryté parkovisko dostalo do jeho vlastníctva je z hľadiska predmetu tohto sporu irelevantné, nakoľko je právom žalobcu koncipovať žalobu podľa svojich predstáv, a to aj v priebehu samotného sporu prostredníctvom využitia inštitútu zmeny žaloby. Z rozhodujúcich skutkových okolností žaloby však nepochybne vyplynulo, že žalobca sa v spore o určenie vlastníckeho práva k stavbe nekrytého parkoviska považoval za vlastníka tejto stavby. 17.Späťvzatím žaloby žalobca prejavil, že na týchto svojich tvrdeniach, resp. na uplatnenom nároku na určenie vlastníctva v prospech svojej osoby viac netrvá, žiada toto konanie zastaviť. Ani v súvislosti so zistenou skutočnosťou, že na predmetnom nekrytom parkovisku prevádzkuje žalovaný systém regulovaného parkovania, nie je potreba s ohľadom na verejný záujem a záujem obyvateľov a návštevníkov mesta Dolný Kubín, aby o vlastníctve stavby nekrytého parkoviska bolo meritórne rozhodnuté v tomto spore. Za daného stavu okresný súd považoval ďalšie trvanie tohto sporu za nedôvodné, nakoľko pozícia žalovaného prestala byť zo strany žalobcu spochybňovaná a teda ani prevádzka systému regulovaného parkovania (verejný záujem) nie je zo strany žalobcu uplatňovaním jeho vlastníctva k stavbe nekrytého parkoviska ohrozená. Dodal, že žaloba v tomto spore nepredstavuje prostriedok ochrany vlastníckeho práva pre žalovaného v tom zmysle, že výsledkom bude rozsudok o určení vlastníctva k stavbe nekrytého parkoviska v jeho prospech a pri ďalšom prípadnom pokračovaní sporu by nebola daná odpoveď na otázku, či je vlastníkom žalovaný, ktorý predmetný pozemok užíva a považuje sa za vlastníka, ale len na otázku vymedzenú ako predmet sporu a tá sa dotýka určenia vlastníctva žalobcu, ktorý však aktuálne na tomto určení netrvá. 18.Tvrdenie žalovaného, že v spore nedošlo k takej zmene skutkových okolností odo dňa posledného pojednávania do dňa späťvzatia žaloby, ktorá by odôvodňovala zmenu postoja žalobcu, nezodpovedá podľa súdu prvej inštancie skutočnosti - pojednávanie konané dňa 04.02.2020 bolo okrem iného odročené aj z dôvodu poskytnutia časového priestoru žalobcovi na písomné vyjadrenie k žalovaným predloženému vyjadreniu P. k užívaniu pozemkov a komunikácií v Dolnom Kubíne zo dňa 16.01.2020, ktoré sa významne dotýka rozhodujúcich skutkových okolností uvádzaných žalobcom v žalobe. Strany sporu v priebehu vykonávania dokazovania priebežne vyhodnocujú dôkaznú situáciu v spore, pričom ich závery v konečnom dôsledku môžu legitímne viesť aj k zmene ich postoja k ďalšiemu trvaniu tohto sporu. Napokon ani poukaz žalovaného na stav konania - jeho štádium tesne pred meritórnym rozhodnutím vo veci, neobstojí, keďže žalobca je dominus litis, prináleží mu dispozičné právo so žalobou, okrem iného žalobca môže svoju žalobu vziať späť a táto možnosť nie je výlučne viazaná na určité štádium sporu, dokonca je späťvzatie žaloby prípustné aj v štádiu nasledujúcom po vyhlásení meritórneho rozhodnutia vo veci. 19.Pokiaľ ide o náhradu trov, tieto okresný súd priznal žalovanému v rozsahu 100%. Poukázal na zásadu procesného zavinenia určujúcu pri zastavení sporového súdneho konania (§ 256 ods. 1 CSP) a zdôraznil, že v danom prípade došlo k procesnému zavineniu zastavenia konania zo strany žalobcu. Žalobca podal žalobu podľa jeho tvrdenia, z dôvodu, že sa domnieval, že vlastníctvo k predmetnej stavbe mu svedčí na základe skutočností uvedených v žalobe a ostatných podaniach zaslaných súdu a tiež s poukazom na správanie sa žalovaného pred podaním žaloby - odpovede žalovaného boli podľa neho nejednoznačné a vyhýbavé. Zmena postoja žalobcu týkajúca sa jeho presvedčenia o existencii vlastníckeho práva k predmetnej stavbe, teda o oprávnenosti uplatneného nároku v priebehu tohto sporu (vykonávaného dokazovania), nepochybne predstavuje prípad procesného zavinenia zastavenia konania žalobcom. Naopak zo strany žalovaného v priebehu celého sporu bol prezentovaný jednoznačný nemenný postoj - žalovaný sa považoval za vlastníka predmetnej stavby, bol aktívny pri uplatňovaní prostriedkov procesnej obrany a neprejavil žiadne pochybnosti v tejto otázke. 20.Tvrdenia o nejednoznačnosti a vyhýbavosti postoja žalovaného v čase pred začatím sporu nie sú podľa názoru okresného súdu pravdivé. Vedomosť žalobcu o prevádzkovaní regulovaného parkovacieho systému na predmetnej stavbe žalovaným, teda užívanie tejto stavby žalovaným vyplýva zo samotnej žaloby, resp. z písomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným pred začatím tohto sporu. Súd z tejto komunikácie zistil, že žalovaný pred začatím sporu reagoval na písomnú žiadosť žalobcu k otázke právneho titulu užívania pozemku - žalovaný poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa majetkoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa považoval za vlastníka stavby nekrytého parkoviska, o čom bol žalobca upovedomený pred začatím sporu. Takéto vysvetlenie podľa názoru súdu je v súlade s obranou žalovaného v spore, ide o vyjadrenie jednoznačného stanoviska a bolo reálne spôsobilé motivovať žalobcu k podaniu tejto žaloby, pokiaľ sa domnieval, že je vlastníkom tejto stavby. 21.Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o trovách konania, podal odvolanie žalobca a domáhal sa zmeny v podobe nepriznania náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu. Namietal, že žalovaný svojim konaním zavinil, že bol žalobca nútený začať predmetné konanie podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti - parkovisku. Žalovaný pri predsúdnych rokovaniach nikdy netvrdil, že je vlastníkom predmetnej stavby a jeho odpovede ohľadom vlastníctva stavby boli vyhýbavé. Žalobca sa z toho dôvodu domnieval, že mu vlastníctvo k predmetnému parkovisku patrí a že ho nadobudol spolu s pozemkom, na ktorom predmetná stavba stojí. Až po podaní žaloby sa žalovaný začal brániť a predkladať do konania dôkazy, ktoré svedčia, že vlastníctvo predmetnej stavby - parkoviska patrí práve žalovanému. Takým dôkazom je napr. vyhlásenie P., H. o tom, že nikdy nevlastnila predmetnú stavbu a preto nemohla prejsť do vlastníctva žalobcu spolu s pozemkom, na ktorom sa stavba nachádza. V prípade, že by žalovaný už počas predsúdnych rokovaní strán sporu uviedol, že je vlastníkom stavby - parkoviska, žalobca by nemal dôvod podávať predmetnú žalobu, čím by nedošlo z zbytočnému vzniku trov predmetného súdneho konania ani na jednej sporovej strane. Prevádzkovanie regulovaného parkovacieho systému na pozemku vo vlastníctve žalobcu nezakladá vedomosť žalobcu o tom, komu patrí stavba, na ktorej sa parkovací systém prevádzkuje. 22.Ďalej odvolateľ poukázal na ustanovenie § 257 CSP predstavujúce odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie. V danej súvislosti akcentoval okolnosti, ktoré sa udiali pred podaním žaloby vo veci samej. Žalobca mal v záujme riešiť vec mimosúdne, pričom pred podaním žaloby prebehli medzi stranami sporu osobné stretnutia, resp. písomná korešpondencia z iniciatívy žalobcu. Je potrebné prihliadať aj na postoj strán sporu, či už pred podaní žaloby, alebo po začatí konania. Až po podaní žaloby začal žalovaný jednoznačne tvrdiť, že vlastníkom predmetnej stavby a uplatňoval prostriedky procesnej obrany v tomto smere. Žalobca má za to, že tieto okolnosti je nutné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce použitie § 257 CSP a nepriznanie náhrady trov konania žiadnej strane sporu. 23.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaný navrhol uznesenie potvrdiť ako vecne správne. 24.Tvrdenia žalobcu označil v celom rozsahu za nesprávne, čo je zrejmé aj z obsahu spisu. Nie je pravdou, že by sa žalovaný začal považovať za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti až po podaní žaloby, čo jednak odporuje logike veci, nakoľko nie je zrejmé, na základe čoho potom žalobca určil žalovaného ako pasívne legitimovanú osobu v tomto konaní, ale taktiež paradoxne už v podanej žalobe sám žalobca potvrdzuje, že žalovaný sa za vlastníka nekrytého parkoviska konzistentne považoval od počiatku, už v odpovediach žalovaného žalobcovi, ktoré mu boli poskytnuté podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré dokonca pripojil k žalobe. Žalovaný vždy a celkom jasne žalobcovi uvádzal, na základe akých ustanovení zákona užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu, nakoľko je vlastníkom nekrytého parkoviska. 25.V danej súvislosti poukázal odvolateľ na vyjadrenia samotného žalobcu v žalobe, v zmysle ktorých (vyjadrení) :„Na základe listu - písomnej odpovede od žalovaného zo dňa 09.07.2018 sa žalobca prvýkrát dozvedel o tom, že jeho vlastnícke právo k Stavbe niekto spochybňuje, a to konkrétne žalovaný, ktorý si vlastnícke právo k Stavbe podľa nášho názoru neoprávnene prisvojuje. Z tohto dôvodu vznikla o vlastnícke právo spornosť, pričom subjektom, ktorý spornosť spôsobuje je žalovaný.“, resp. „...žalovaný spochybňuje vlastnícke právo žalobcu ku Stavbe, ktorá sa nachádza na pozemku žalobcu a výslovne vo svojich odpovediach tvrdí, že táto Stavba mu patrí od čoho odvodzuje ďalšie práva a právne nároky...“. Zároveň sám žalobca uvádzal, že žalovaný na predmetnom nekrytom parkovisku prevádzkuje vo verejnom záujme systém regulovaného parkovania, čo automaticky predpokladá právny titul k tomuto nekrytému parkovisku. 26. Žalovaný doplnil, že CSP kladie na žalobcu určité nároky spočívajúce v povinnosti tvrdenia ako aj v dôkaznej povinnosti. Osoba, ktorá má záujem podať žalobu na súd a vystupovať ako žalobca v súdnom konaní má povinnosť posúdiť svoje možnosti a dôkazy, ktorými disponuje. Dôkazné bremeno v súdnom konaní spočíva prioritne na žalobcovi, ktorý si už v čase podania žaloby mal byť vedomý skutočnosti, že zo znenia Kúpnej zmluvy uzatvorenej s P. H. je zrejmé, že žalobca a ani jeho právny predchodca nikdy nebol vlastníkom nekrytého parkoviska. Žalobca bol v konaní právne zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá musela byť spôsobila posúdiť právny stav veci. Práve žalovanému pre úspech v konaní postačovalo zostať nečinný. Ten ale naopak, aj v predsúdnej komunikácii aj v súdnom konaní produkoval konzistentné vyjadrenia a dôkazy na ich podporu. Je zrejmé, že ak si žalobca nedokáže ustáliť a obhájiť, že je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, nebude v konaní o určení vlastníckeho práva úspešný. Žalobca si taktiež musí byť vedomý, že v prípade neúspechu bude znášať aj trovy konania, a to bez ohľadu na to, či bude vec rozhodnutá meritórne alebo žalobu vezme v celom rozsahu späť, nakoľko má za to, že by v konaní nebol úspešný. Uvedené nemožno dávať za vinu žalovanému. Žalobca si však pred podaním žaloby túto skutočnosť ani dostatočne nevykomunikoval s predchádzajúcim vlastníkom budovy a to práve s P.. Navyše mal vedomosť o obsahu a najmä predmete Kúpnej zmluvy s P., ktorú sám uzatváral. Žalobca v odvolaní dáva za vinu žalovanému že po podaní žaloby začal predkladať dôkazy o tom, že vlastníctvo k stavbe - nekrytému parkovisku patrí práve žalovanému, pričom ako príklad uviedol vyhlásenie P. o tom, že nikdy nevlastnila predmetnú stavbu a preto nemohla prejsť do vlastníctva žalobcu spolu s pozemkom, na ktorom sa stavba nachádza. Uvedené tvrdenie žalobcu je však nonsens. Žalovaný nemal ako disponovať predmetným vyjadrením P. a až na základe iniciovania tohto súdneho konania sa žalovaný obrátil na P. so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázke vlastníctva k stavbe - nekrytému parkovisku. Uvedené nebolo povinnosťou žalovaného v rámci mimosúdneho a predžalobného rokovania. Práve žalobca si mal tieto skutočnosti pred podaním overiť, čím mohol predísť vzniku trov konania. Skutočnosť, že žalovaný pred začatím konania nedodal žalobcovi všetky dostupné a existujúce ako aj potenciálne dôkazy nespôsobuje stav, kedy by bolo možné konštatovať, že takýmto konaním bolo žalovaným spôsobené začatie predmetného súdneho konania. Boli by tým popreté základné procesné práva žalovaného na procesnú obranu, kedy žalovaný má možnosť reagovať na tvrdenia žalobcu. Množstvo tvrdení žalobcu vyvstalo až v súdnom konaní, na ktoré žalovaný následne reagoval. Žalovaný sa pred podaním žaloby dostatočne jasne a zreteľne vyjadril k otázke svojho vlastníctva k stavbe - nekrytému parkovisku a akékoľvek ostatné dôkazy boli v konaní doložené len ako reakcia na ďalšie tvrdenia žalobcu v súdnom konaní. Žalovaný bol v dôsledku tvrdení žalobcu nútený dopytovať rôzne orgány a archívy pre dohľadanie dôkazov, ktorými sám pred podaním žaloby nedisponoval. 27.Záverom žalovaný uviedol, že žalobca pred podaním žaloby nevyvinul dostatočnú aktivitu na mimosúdne vyriešenie veci, čo bolo zrejmé aj z vyjadrení strán sporu pred prvým pojednávaním, kedy sa súd pokúsil o zmierne vyriešenie veci. Žalobca do konania ani nedoložil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by preukazovali snahu o mimosúdne vyriešenie sporu pred podaním žaloby. Na prvom pojednávaní žalobca nebol takmer hodinu spôsobilý dostatočne určito formulovať svoj návrh na mimosúdne vyriešenie sporu. Aj zo strany súdu, ako aj žalovaného bol na pojednávaní konanom dňa 14.11.2019 poskytnutý viac ako dostatočný priestor. Nemožno teda tvrdiť, že by žalovaný nemal záujem sa mimosúdne so žalobcom dohodnúť. 28.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), z dôvodu bezprostrednej procesnej súvislosti (vyplývajúcej z ďalšej časti tohto odôvodnenia) napadnutých uznesení, rozhodoval o oboch odvolaniach žalobcu v rámci jedného uznesenia a to po zistení, že odvolania podala subjektívne legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), keď preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal v rámci uznesenia Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2019 odvolaním nenapadnutý samostatný výrok o zastavení konania) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/30/2019-216 zo dňa 18.12.2019 zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP a uznesenie Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2019 v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne. 29.Náležitou je odvolacia námietka, v zmysle ktorej o nároku na náhradu trov odročeného pojednávania súd rozhoduje spolu s úpravou trov celého konania, t.j. v rozhodnutí ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP - pozri tiež Števček, M. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. C.H.Beck 2016, str. 674). 30.Odhliadnuc od uvedeného, možno síce súhlasiť s tým, že nemožnosť riadneho/úplného priebehu pojednávania konaného dňa 14.11.2019 má svoj pôvod v neúplnom žalobnom návrhu, zároveň je však z chronológie posudzovanej veci evidentné, že k nariadeniu uvedeného pojednávania došlo - referát zo dňa 11.10.2019 na č.l. 147 spisu - bez odstránenia vád žaloby, v zásade bezprostredne (ako prvý úkon) po prikázaní veci tamojšiemu súdu. Až následne uznesením z 15.10.2019 okresný súd vyzval žalobcu na doplnenie určitého, zrozumiteľného o vykonateľného petitu, ku ktorému doplneniu však (s ohľadom na ďalšiu výzvu súdu zo dňa 19.11.2019) v čase (relatívne krátkom) do termínu nariadeného pojednávania nedošlo, čo následne (popri inom) viedlo k jeho odročeniu. Inými slovami, k nariadeniu pojednávania malo dôjsť až po riadnom ustálení žalobného návrhu, t.j. po úkonoch, ku ktorým súd následne (avšak už ex post po odročení pojednávania) aj pristúpil. Konštatované relativizuje zodpovednosť žalobcu za odročenie pojednávania ako primárnej podmienky hypotézy ustanovenia § 181 ods. 5 CSP. 31.Opísané dôvody viedli k zrušeniu uznesenia č. k. 3C/30/2019-216 zo dňa 18.12.2019 a to bez vrátenia veci okresnému súdu, je však potrebné okamžite dodať, že trovy predmetného odročeného pojednávania budú v konečnom dôsledku súčasťou rozhodovania okresného súdu o „celých“ trovách konania (§ 262 ods. 1, 2 CSP) - viď nasledujúci bod tohto odôvodnenia - kde sa súd prvej inštancie vysporiada aj s jednotlivými námietkami žalobcu vznesenými vo vzťahu k účelnosti uplatnených trov. 32.Pokiaľ totiž ide o napadnutý výrok o trovách prvoinštančného konania (uznesenie Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/30/2019-439 zo dňa 28.2.2019), tu sa krajský súd nestotožnil s argumentáciou odvolateľa/žalobcu. Vo všeobecnosti síce širšie okolnosti prípadu v podobe prístupu/postoja sporových strán (ako sa to snaží dosiahnuť/vyargumentovať žalobca) môžu predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa z pohľadu aplikovateľnosti § 257 CSP, súdená vec nevykazuje vecný základ umožňujúci takúto úvahu. Správne totiž tvrdí jednak okresný súd, že zmena postoja žalobcu týkajúca sa jeho presvedčenia o existencii vlastníckeho práva k predmetnej stavbe, teda o oprávnenosti uplatneného nároku v priebehu sporu, napĺňa pojem procesného zavinenia zastavenia konania žalobcom a súčasne v okolnostiach posudzovanej veci skutočne (ako opodstatnene argumentuje žalovaný - viď body 24 - 26 tohto odôvodnenia) nemožno vzhliadnuť takú zásadnú/kvalifikovanú okolnosť v postupe žalovaného (takou okolnosťou nemôže byť žalobcom osobitne zdôrazňovaný dôkaz - vyjadrenie tretieho subjektu - P., H. ktorý je výsledkom procesu dokazovania), ktorá by mohla viesť k prelomeniu určujúcej zásady procesného zavinenia zastavenia konania. Vecné stanovisko žalovaného (založené na tvrdení o jeho vlastníckom práve) a z toho vyplývajúca procesná obrana je konzistentná v priebehu celého sporu a nepripúšťa pochybnosť, ktorá by u iného subjektu, mohla/mala vyvolať „dojem“ spornosti vlastníckeho práva (ako hypotetický dôvod pre aplikáciu § 257 CSP). Okresným súdom zvolená/realizovaná aplikácia princípu procesného zavinenia na zastavení predmetného konania žalobcom preto zodpovedá tak okolnostiam súdenej veci (viď body 19 a 20 tohto odôvodnenia) ako i relevantnej procesnej norme. 33.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Čiastočnému procesnému ne/úspechu oboch sporových strán - žalobca úspešný pri zrušení „prvého“ uznesenia a neúspešný pri potvrdení “druhého“ uznesenia (u žalovaného naopak) najviac korešponduje nepriznanie náhrady trov (ani jednej z nich) vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu. 34.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.