Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/197/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718201816 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718201816.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobkyne 1/: H. I., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. O. XXXX/X, Q., žalobca 2/: X. B., nar. XX.XX.XXXX, Q., proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 335 004, so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, zastúpená advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a iné, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15Csp/86/2018- 137 zo dňa 06. februára 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalovaný m á voči žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v celom rozsahu. Žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 18.05.2018 domáhali vo vzťahu k žalovanému jednak určenia, že Zmluva o mimoriadnom medziúvere č. 2998827202 a stavebnom úvere č. 2998827501 zo dňa 28.07.2006 je neplatná s tým, že je žalovaný z dôvodu neplatnosti tejto zmluvy povinný vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške 2 571,67 eur spolu s ročným úrokom z omeškania podľa aktuálnej sadzby NBS odo dňa právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcov je nedôvodná v celom rozsahu. Bolo nepochybne preukázané, že dňa 04.08.2006 došlo medzi sporovými stranami k uzatvoreniu Zmluvy o úvere, na základe, ktorej bol žalobcom poskytnutý medziúver, ktorý sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 1 124 Sk (t.j. 37,31 eur). Po pridelení cieľovej sumy Zmluvy o stavebnom sporení sa žalobcovia 1/ a 2/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne v pravidelných mesačných splátkach po 1 575 Sk (t.j. 52,28 eur). Čo sa týka samotnej Zmluvy o úvere, vzhľadom k tomu, že úver bol poskytnutý na modernizáciu, rekonštrukciu bytu, nie je možné ju podriadiť pod zákon, ktorý bol v tom čase účinný, a to zákon č. 258/2001 Zb. , ktorý sa nevzťahoval na Zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Napriek tomu je uvedená zmluva spotrebiteľskou, nie však zmluvou o spotrebiteľskom úvere a z tohto dôvodu nie je možné na ňu použiť ani súčasne platný zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Nie je ju možné podriadiť pod citovaný zákon. Ako už vyplýva z názvu zmluvy a v podstate aj z označenia veriteľa, ide o úvery účelovo viazané na stavebné účely a na tie sa teda nevzťahuje § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z., čo znamená, že nemusí mať náležitosti v zmysle citovaného zákona. Na spotrebiteľský vzťah a na uzatvorenú predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 310/1992 Z. z. o stavebnom sporení účinných v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa názoru okresného súdu určovací výrok, ktorým sa domáhali žalobcovia 1/ a 2/ určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov má charakter určenia právnej skutočnosti v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) CSP. Keďže nie je možné použiť zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý umožňuje žalovať určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tak z tohto dôvodu tento výrok, ktorým sa domáhajú určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti je neprípustný. Aj keby súd vyhodnotil tento určovací výrok v zmysle § 137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem v danom prípade absentuje a žalobu by bolo takisto nutné zamietnuť. Súd mal v konaní preukázané, že žalobcovia porušili zmluvne dohodnuté podmienky a prestali už poskytnutý úver riadne a včas splácať. Boli vychádzajúc z výpisov z účtu viackrát vyzývaní zo strany žalovaného na úhradu omeškaných splátok. K dnešnému dňu tento úver nie je splatený, vychádzajúc z výpisov z účtu, ktoré boli predložené zo strany žalovaného v rámci pojednávania. Keďže žalobcovia žiadajú vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 571,67 eur, domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia by bolo možné v prípade, ak by súd posúdil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade neprichádza do úvahy vydanie bezdôvodného obohatenia, a to vzhľadom k tej skutočnosti, že úver nespadá pod právnu úpravu spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa na neho nevzťahuje právna úprava zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch a napadnutý stavebný úver nemôže byť určený ako bezúročný a bezpoplatkový. K otázke platnosti Zmluvy o úvere okresný súd má za to, že Zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti, ktoré mala obsahovať podľa v tom čase platnom zákone č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Podľa názoru súdu neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a aj prípadná neprijateľná zmluvná podmienka by nemala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Na základe uvedeného, preto okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa úspechu vo veci. Žalovaný mal plný úspech vo veci, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom spoločne a nerozdielne. 2. Proti rozsudku okresného súdu podali spoločne žalobcovia 1/ a 2/ dňa 23.04.2019 odvolanie, doplnené na výzvu súdu dňa 31.05.2019. Úver mal byť poskytnutý na stavebné účely. Po neskoršom skúmaní žalobcovia zistili, že predmetná zmluva bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky. Zmluva bola uzavretá v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je tiež nepochybné, že žalobcovia 1/ a 2/ v danom prípade vystupujú ako fyzické osoby, ktoré úverom zabezpečovali svoje potreby, teda ako spotrebitelia, kým žalovaný pri poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Keďže žalovaný nepreukázal opak, zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dojednané. Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník, prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali okrem iného na nedostatočné odôvodnenie záveru prvostupňového súdu o úverovej zmluve, ktorá bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky. Žalovaný po žiadosti žalobcov o úver neskúmal bonitu žalobcov 1/ a 2/, neskúmal ani ich situáciu v rodine. Povinnosť, žalovaného postupovať, pri výkone svojej činnosti obozretne, povinnosť riadiť svoje riziká, je uvedená v ustanovení § 27, ods. 1, písm. d) Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorým sa musia riadiť i stavebné sporiteľne, keďže im boli povolené činnosti spojené s poskytovaním úverov. Prvostupňovému súdu prekážalo, že k sporu nebol privolaný ručiteľ žalobcov, p. U. Z.. Žalobcovia tak urobili z etického dôvodu, že sa jedná o veľmi starého človeka, ktorého zdravotný stav je zlý po telesnej u duševnej stránke. Výber ručiteľa žalovaným bol pochybný a sporný. Ak má byť dodržaný výklad posúdenia vedomosti o bezdôvodnom obohatení, žalobcovia 1/ a 2/ by museli poznať skutočnosť, že na konkrétnu zmluvu o úvere sa vzťahuje zákonná fikcia neplatnosti právneho úkonu (viď. ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Preto plnenie, ktoré spotrebiteľ uhradil nad rámec istiny poskytnutého úveru (teda prostriedkov, ktoré reálne dostal k dispozícii od poskytovateľa úveru), je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie na strane poskytovateľa úveru. Základným pochybením pri použití argumentu je jeho výklad spôsobom, kedy sa na základe neho automaticky odôvodňuje existencia skutočnej vedomosti každého subjektu v akomkoľvek právnom vzťahu o bezdôvodnom obohatení je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny ·moment. V predmetnej zmluve sú práva a povinnosti zmluvných strán v nerovnováhe v neprospech žalobcov 1./ a 2./ ako spotrebiteľov. Z predloženej úverovej zmluvy o mimoriadnom medziúvere je jasné, že ide o typovú zmluvu, ktorá nie je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok. Podotkli, že sadzobník poplatkov nebol súčasťou úverovej zmluvy, žalobcovia 1/ a 2/ neboli s ním oboznámení pred podpisom úverovej zmluvy. Preto sa má za to, že sadzobník poplatkov je vydávaný na základe jednostranného prejavu vôle žalovaného. Preto ak žalobcovia 1/ a 2/ zaplatil žalovanému poplatky, ktoré sú zákonom zakázané a poplatky, ktoré neboli uvedené v úverovej zmluve, tieto poplatky predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcov 1/ a 2/. Preto je i neakceptovateľné, aby prvostupňový súd svojim rozhodnutím podporoval nezákonné konania dodávateľov v spotrebiteľských zmluvách. Prvostupňový súd vo svojom rozsudku neakceptuje aj zákonom stanovenú podmienku, uvedenú v Občianskom zákonníku (§ 53 ods. 4 písm. r/), že umožnenie, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalšou neprijateľnou podmienkou zmluvy, ktorá znevýhodňuje žalobcov 1/ a 2/ a je v rozpore s ust. § 48 ods. 2 Obč. zákonníka je čl. VII. bod 6 zmluvy, podľa ktorého odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Podávajú aj sťažnosť proti výroku o trovách konania, pretože sú nedôvodné, sú v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a únijným právom. Odvolací súd žiadajú, aby doplnil dokazovania a zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie, pričom žalobcom 1/ a 2/ prizná právo na náhradu trov konania. 3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedol, že odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné a príliš abstraktné. Má za to, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin je vecne správny a riadne odôvodnený. Žalobcovia v odvolaní poukazujú na skutočnosť, že žalovaný neskúmal pri uzatváraní Zmluvy ich bonitu, pričom uvádzajú, že námietkami voči tejto skutočnosti sa súd vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho rozhodol svojvoľne. Žalovaný považuje predmetné tvrdenie žalobcov za nepodložené a zavádzajúce. Žalovaný poukazuje na Žiadosť o úver zo dňa 23.07.2006 z ktorej je evidentné, že žalovaný zisťoval bonitu žalobcu, ako aj jeho ručiteľa, a to jednak na základe potvrdení o príjme, výplatných pások, ako aj dopytom do Sociálnej poisťovne (kde preveroval skutočnosti o bonite ručiteľa). Predmetné dôkazy boli súdu predložené spolu s vyjadrením žalovaného zo dňa 13.08.2018. Z takto vyhodnotených dôkazov mal následne za to, že žalovaný konal pri uzatváraní Zmluvy s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho nemal dôvod neuzavrieť so žalobcami Zmluvu o úvere, o ktorej uzatvorenie požiadali. Vo vzťahu k žalobcom namietanému charakteru Zmluvy žalovaný uviedol, že súd sa posúdením charakteru Zmluvy o úvere riadne zaoberal, pričom svoj právny názor vyslovil jednak v bode 7 až 9 a jednak v bode 13 rozsudku, keď uviedol, že predmetná Zmluva bola uzatvorená v súlade s v tom čase platným a účinným (so stavom k 31. 12. 2007) zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. V danom prípade sa podľa názoru súdu jednalo o poskytnutie stavebného úveru v rámci zdrojov stavebného sporenia. Súd mal za preukázanú skutočnosť, že úver bol poskytnutý na účel modernizácie - rekonštrukcie bytu, na ktorý sa zákon č. 258/2001 Z. z. (v zmysle jeho § 1 ods. 2 písm. a) ) nevzťahoval. Na základe vykonaného dokazovania následne vyslovil právny záver, že napriek tomu, že sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je možné ju subsumovať pod zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to práve vzhľadom na účel, na ktorý bol úver poskytnutý. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že im úver nebol poskytnutý na účel modernizácie - rekonštrukcie bytu, podľa názoru žalobcu sa nejedná o pravdivé tvrdenie, a to s poukazom na dôkazy (predložené v konaní), z ktorých táto skutočnosť jednoznačne vyplýva. Z bodu 5 Žiadosti o úver zo dňa 23.07.2006, ako aj zo Zoznamu dokladov účelového použitia zo dňa 24.08.2006, ktoré boli do konania doložené spolu s vyjadrením žalovaného zo dňa 13.08.2018 je jednoznačne zrejmé použitie prostriedkov úveru práve na rekonštrukciu, resp. modernizáciu bytu. Pokiaľ žalobcovia tvrdia iné, bolo potrebné, aby svoje tvrdenia riadne preukázali, čo sa v danom prípade nestalo. Žalobcovia v Odvolaní taktiež poukazujú na skutočnosť, že vo veci preukázali naliehavý právny záujem na určení, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Podľa ustanovenia § 137 ods. c) a d) CSP platí, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu alebo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj s touto otázkou v bode 14 rozsudku, keď uviedol, že určovací výrok, ktorým sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov (zmena žaloby v rozsahu výroku č. I pripustená uznesením zo dňa 28.01.2019 - žalobcovia sa nedomáhajú určenia neplatnosti Zmluvy o úvere, ale jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti) má charakter určenia právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Keďže na daný prípad nie je možné použiť zákon o spotrebiteľských úveroch, z tohto dôvodu nie je prípustný ani výrok, ktorý by určil úver ako bezúročný a bez poplatkov, s čím sa žalovaný v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sumárne uvádza, že Zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pokiaľ sa jedná o vyrubenie poplatkov, všetky poplatky, ktoré boli žalobcovi účtované, boli účtované v súlade s platným Sadzobníkom poplatkov, na ktorý žalovaný poukázal v ustanovení Článku II Zmluvy. V rámci tohto ustanovenia sú jasne vymedzené žalobou dotknuté poplatky, počnúc poplatkom za spracovanie medziúveru, cez poplatok za vydanie biankozmenky až po odkaz na platný Sadzobník poplatkov. Pokiaľ sa jedná o ustanovenie o rozhodcovskej doložke, zo samotného znenia Čl. VIII. ods. 4 Zmluvy je zrejmé, že v danom prípade sa nejednalo o dojednanie, ktoré by malo náležitosti rozhodcovskej doložky. V zmysle § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko žaloba žalobcov bola zamietnutá v celom rozsahu, je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, keď práve žalovanému priznal náhradu trov konania. Žalovaný nevidí dôvod, pre ktorý by mal byť predmetný výrok o náhrade trov konania nedôvodný, resp. v rozpore s dobrými mravmi či s právnym poriadkom. V kontexte vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.02.2019 ako vecne správny vo výrokoch potvrdil a zaviazal žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia. 4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 9. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolatelia k veci samotnej neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazovali odvolatelia aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny. 10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné: 11. Dňa 04.08.2006 došlo medzi sporovými stranami k uzatvoreniu Zmluvy o úvere, na základe, ktorej bol žalobcom poskytnutý medziúver, ktorý sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 1 124 Sk (t.j. 37,31 eur). Po pridelení cieľovej sumy Zmluvy o stavebnom sporení sa žalobcovia 1/ a 2/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne v pravidelných mesačných splátkach po 1 575 Sk (t.j. 52,28 eur). 12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, ktorý vyslovil, že vzhľadom k tomu, že úver bol poskytnutý na modernizáciu, rekonštrukciu bytu v zmysle článku II. bodu 2. Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, nie je možné ju podriadiť pod zákon, ktorý bol v tom čase účinný, a to zákon č. 258/2001 Zb., ktorý sa nevzťahoval na Zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. 13. Zmluva medzi stranami sporu má síce charakter spotrebiteľskej zmluvy, ale nie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto nie je možné na vzťah aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko sa Zmluva nepodriaďuje pod režim zákona č. 258/2001 Z. z. v zmysel § 1 ods. 2 písm. a), nemusí mať náležitosti v zmysle tohto zákona. Na vzťah medzi stranami sa preto aplikuje Občiansky zákonník a zákon č. 310/1992 Z. z. o stavebnom sporení účinný v čase uzavretia Zmluvy. 14. Odvolací súd je tiež názoru, že veriteľ sa dostatočne zaoberal bonitou dlžníka. V Žiadosti o úver zo dňa 23.07.2006 vyplýva, že žalovaný zisťoval bonitu žalobcu, ako aj osobu, ktorá vystupuje v ručiteľskom vzťahu, a to na základe potvrdení o príjme, výplatných pások, ako aj dopytom do Sociálnej poisťovne. 15. V dôsledku nemožnosti uplatnenia zákona o spotrebiteľských úveroch sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom okresného súdu, že výrok, ktorým sa domáhali žalobcovia 1/ a 2/ určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov má charakter určenia právnej skutočnosti v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) CSP, a preto je neprípustný. 16. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia boli vyzývaní zo strany žalovaného na úhradu omeškaných splátok v dôsledku porušenia zmluvných podmienok. Napriek výzvam tento úver nesplatili. Nakoľko úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobcom nepatrí právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. 17. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetnú Zmluvu nie je možné podriadiť pod režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a preto nemusí mať všetky náležitosti v zmysle tohto zákona. Ani odvolací súd nespozoroval v Zmluve neprijateľné zmluvné podmienky. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 19. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a preto odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)