Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 8CoCsp/11/2024 5117216131 04. 03. 2025 JUDr. Jozef Turza ECLI:SK:KSZA:2025:5117216131.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu: A. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. E. XXX/XX, F., zastúpený advokátom: JUDr. Michal Mudrák, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 42 173 353, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpená: Advokátska kancelária HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6Csp/104/2017-329 z 05.10.2023, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v nadväzujúcom výroku III. potvrdzuje. Vo výroku I., odvolaním nenapadnutom, ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 48 ods. 1,2, § 52 ods. 1,3,4, § 517 ods. 1,2, § 563, § 663, § 679 ods. 3 OZ, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 100,- EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 24.08.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II.) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, druhoinštančného a dovolacieho konania v rozsahu 100 % (III). Vychádzal z toho, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože úspešne uplatnil porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, od toho, kto za porušenie zodpovedá. Tvrdenie žalobcu o úspechu v konaní bolo preukázané uznesením Okresného súdu Žilina z 09.05.2016 sp. zn. 2C/202/2015-38, ktorým bolo konanie o určenie neplatnosti výpovede dňa 16.03.2015 zo zmluvy o nájme bezpečnostnej schránky zastavené z dôvodu správania sa právneho predchodcu žalovaného, ktorý výpoveď vystornoval, a preto bol žalobca v konaní fakticky (z materiálneho hľadiska) úspešný (1Cdo/173/2022). Aj keď právny predchodca žalovaného vypovedal nájomnú zmluvu pre nezaplatenie nájomného, podľa obsahu sa jedná o odstúpenie od zmluvy podľa § 679 ods. 3 OZ, kedy môže prenajímateľ od zmluvy odstúpiť, ak nájomca, hoci upovedomený, nezaplatil nájomné do splatnosti ďalšieho nájomného. Žalobca ešte počas plynutia lehoty na zaplatenie podľa upomienky z 03.03.2015 nájomné uhradil, pričom takéto odstúpenie bolo žalobcovi odoslané a doručené pred uplynutím lehoty v upomienke, ktorá navyše nezodpovedala lehote zákonnej podľa § 679 ods. 3 OZ. Právny predchodca žalovaného preto takýmto úkonom porušil ustanovenia Občianskeho zákonníka ako
osobitného zákona, a to navyše vo vzťahu k spotrebiteľovi ako slabšej strane. Ďalej vychádzal z toho, že primerané finančné zadosťučinenie predstavuje istú formu satisfakcie pre spotrebiteľa, preto jeho výška musí zohľadniť aj rozsah, v akom spotrebiteľ v spore o porušení jeho práva uspel. Nemôže však predstavovať nástroj na istú formu obohatenia, či neprimeranú sankciu voči neúspešnému dodávateľovi. Uvedené platí najmä za predpokladu, že už samotný úspech v konaní o porušení práva je základom pre priznanie nároku. Prijatie názoru, že akákoľvek požiadavka spotrebiteľa je akceptovateľná, popiera zmysel daného právneho inštitútu slúžiaceho prednostne ako „bonus“ pre spotrebiteľa a zároveň ako sankcia pre dodávateľa porušujúceho jeho povinnosti vo vzťahu k slabšej zmluvnej strane. Ak sa má vytvoriť nástroj, ktorý bude viesť dodávateľov k obmedzeniu nekalých praktík v spotrebiteľských vzťahoch, potom tento nemôže znamenať neprimeraný trest, či absolútnu demotiváciu pri vstupovaní do ďalších zmluvných vzťahov s dlžníkmi. Základom pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia je primeranosť, ktorú určí na základnej vlastnej úvahy v intenciách konkrétneho sporu vychádzajúc z konkrétnych zistených skutkových okolností, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o jeho priznanie. Prihliadne sa pritom na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. K závažnosti a intenzite protiprávneho konania zo strany právneho predchodcu žalovaného uviedol, že výpoveď z nájomnej zmluvy žalobcovi doručil 19.03.2015 a odpoveď na žiadosť žalobcu spolu s ospravedlnením za doručenie výpovede bola žalobcovi doručená 11.05.2015, teda zásah trval menej ako dva mesiace, kedy nedošlo k zjavnému zásahu vo vzťahu k bezpečnostnej schránke. Vplyv protiprávneho konania zo strany právneho predchodcu žalovaného na žalobcu spočíval v znepríjemnení tohto obdobia jeho života, v ktorom tento zásah trval. Žalobca okrem riešenia organizačných záležitostí týkajúcich sa hrubej stavby jeho rodinného domu, záležitostí týkajúcich sa ukončenia spolupráce partnerky jeho advokátskej kancelárie, záležitostí spojených s podaním daňového priznania, prípravy na filmový festival, ktorého sa zúčastňoval v Olomouci počas 5 dní v mesiaci apríl 2015, bol prinútený venovať sa aj riešeniu, resp. aktivitám, účelom ktorých bolo odvrátiť neoprávnený zásah právneho predchodcu žalobcu. Tieto aktivity spočívali v príprave návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podanie žaloby vo veci samej o určenie neplatnosti výpovede, ako aj v príprave výzvy na upustenie protiprávneho konania adresovanej právnemu predchodcovi žalobcu. Žalobca v žalobe prezentoval, že v období, kedy k zásahu došlo, bol nadmieru zaneprázdnený a zásah zo strany predchodcu žalobcu mu toto obdobie ešte viac znepríjemnil, pričom v dôsledku preťaženia bol v lete 2015 práceneschopný. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia zobral do úvahy aj prístup predchodcu žalovaného, ktorý ešte predtým ako mu bolo zo strany súdu doručené neodkladné opatrenie zo 06.05.2015, ktoré mu zakazoval bez súhlasu žalobcu otvoriť bezpečnostnú schránku, koncipoval a následne doručil žalobcovi list z 05.05.2015, v ktorom uviedol, že z jeho strany došlo pri generovaní výpovede k zlyhaniu interného procesu, výpoveď vystornoval a za vzniknutú situáciu a problémy s tým spojené sa ospravedlnil, keď už v tomto ospravedlnení došlo k určitej forme satisfakcie pre žalobcu za protiprávne konanie zo strany právneho predchodcu žalovaného. S prihliadnutím na tieto konkrétne okolnosti, najmä na čas trvania zásahu, následky zásahu, ktoré spočívali v znepríjemnení prežívania už v tom čase dosť stresujúceho obdobia v živote žalobcu, avšak aj vzhľadom na ospravedlnenie učinené a adresované žalobcovi do jedného mesiaca po výzve žalobcu predchodcovi žalovaného, považoval výšku primeraného zadosťučinenia v sume 100,EUR za primeranú, a to aj s prihliadnutím na okolnosť, že výška ročného nájomného za nájom bezpečnostnej schránky predstavovala 129,60 EUR v roku 2015 (teda v čase vykonania zásahu). Priznanie zadosťučinenia v takejto výške bude aj s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa výšky nájmu mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv. Vo zvyšnej časti z uvedených dôvodov žalobu žalobcu vo výroku II. zamietol (v časti o zaplatenie 4.900,- EUR s príslušným úrokom z omeškania z uvedenej sumy). Keďže nárok žalobcu vzniká samotným úspešným uplatnením porušenia práva, čo nastalo, ako bolo vyššie uvedené, zastavením konania o určenie neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy, z ktorého dôvodu rozhodnutie, ktorým priznal primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (nie je teda konštitutívnym rozhodnutím), preto podľa ust. § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. K vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy došlo dňom nasledujúcom po dni, v ktorom došla predchodcovi žalovaného výzva žalobcu na zaplatenie finančného zadosťučinenia (dôjdenie 22.08.2016, nasledujúci deň 23.08.2016), a teda predchodca žalovaného sa dostal do omeškania s plnením finančného zadosťučinenia žalobcovi nasledujúcim dňom, t. j. 24.08.2016, odkedy mu priznal úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. z priznanej sumy 100,- EUR od 24.08.2016 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3, § 453 ods. 3 CSP, keďže rozhodoval o trovách prvoinštančného, druhoinštančného a dovolacieho konania ako o jednom celku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže výška priznaného nároku závisela od jeho úvahy. V takých prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže nemožno žalobcu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. 2. Proti výroku II. a nadväzujúcemu výroku III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcu, podľa obsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žalovaný mu bude povinný zaplatiť 4.900,- EUR spolu s ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 24.08.2016 do zaplatenia a priznaný mu bude nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že výška priznaného zadosťučinenia neplní svoju sankčnú funkciu, keďže nemá vo vzťahu k dodávateľovi odstrašujúci účinok od recidívy protiprávneho konania. Žalovaný je veľká banka, jeden z najväčších dodávateľov v Slovenskej republike, a preto 100,- EUR nemôže na neho pôsobiť odradzujúco a nemotivuje ho, aby zlepšil vnútorné procesy tak, aby k chybám nedošlo, keďže investície na ich nápravu zadosťučinenie rádovo prevyšujú, navyše za situácie, keď sa spolieha, že len nepatrná časť spotrebiteľov sa bude domáhať svojich práv na súde. Súd nezohľadnil rozsah a charakter protiprávneho konania. Súd sa nevysporiadal s jeho preukázanou argumentáciou, že išlo sériu pochybení ústiacich v ukončení nájomného vzťahu (žalovaný odoslal a doručil upomienku po zaplatení nájomného, poskytol mu na splnenie povinnosti namiesto zákonných troch mesiacov 15 dní, výpoveď vyhotovil a odoslal a doručil pred uplynutím lehoty a po zaplatení nájomného, keď navyše žalovaný ich učinil v čase, kedy nájomné nebolo ani splatné). Hoci uviedol žalovanému, že si bude faktúry preberať v jeho sídle, žalovaný ju pre neho nielen v čase splatnosti, ale ani s dlhším časovým odstupom nemal pripravenú. Pritom sa nejednalo o ojedinelý prípad, keďže situácia sa opakovala aj v roku 2017, z čoho vyplýva, že priznané finančné zadosťučinenie nesplnilo svoj odradzujúci účinok a sankčnú funkciu. Mal za to, že ani zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR nebude plniť dostatočnú sankčnú funkciu a motivovať žalovaného k úprave jeho procesov tak, aby k daným situáciám nedochádzalo. Ďalej mal za to, že primerané zadosťučinenie nespĺňa ani funkciu satisfakčnú, popisujúc, aký vplyv mala výpoveď (a výzva) na jednotlivé aspekty jeho života, ktoré skutočnosti aj doložil a ktoré tvrdenia neboli žalovaným nijako rozporované. Poukázal na to, že do miesta bydliska v F. sa vrátil z Bratislavy na víkend po namáhavom pracovnom dni v piatok 20.03.2015, kde si našiel výpoveď (aj výzvu), ktorá ho veľmi pobúrila a hlavne veľmi rozrušila najmä svojou nepravdivosťou a neuplynutím lehoty na odstránenie údajného porušenia zmluvy, čo bolo umocnené aj tým, že v bezpečnostnej schránke mal majetok vysokej hodnoty (viď zvýšenú hodnotu poistného a cenník), ku ktorému mu žalovaný chcel neoprávnene zakázať prístup k 31.05.2015, z čoho sa taktiež dalo usudzovať, že pristúpi k jej násilnému otvoreniu a jej vyprázdneniu, ktorá možnosť vyplývala z nájomnej zmluvy, v prípade ukončenia nájmu, čo v ňom vzbudilo aj dôvodný strach, že by žalovaný (jeho zamestnanci) v prípade otvorenia zatajil jej obsah a tento si privlastnil. Preto cez víkend musel myslieť na to, ako sa môže brániť a trápenie, pobúrenie, rozrušenie a pocit obavy ho sprevádzali aj v ďalšom období, kedy uskutočňoval úkony voči žalovanému, resp. keď preberal vec so svojím advokátom, a to v podstate až do doby, kedy súd vydal proti žalovanému 06.05.2016 predbežné opatrenie a on sa o ňom dozvedel. Pritom veľmi stresujúcou bola aj situácia pred nariadením neodkladného opatrenia, keďže išlo o veľké riziko, či bude nariadené a doručené žalovanému do 31. mája 2015 pri možnom odstraňovaní jeho nedostatkov, navyše keď pri jeho zamietnutí a nutnosti podať odvolanie by odvolaciemu súdu do 31. mája 2015 ani neuplynula lehota na rozhodnutie o odvolaní. Súčasne v danom čase zažíval časovú tieseň a stres spojený s dokončovaním hrubej stavby rodinného domu v Rusovciach, v súvislosti s ktorou musel riešiť aj financovanie a taktiež musel riešiť ukončenie pôsobenia bývalej partnerky v advokátskej kancelárii a podanie daňového priznania, keďže s partnermi podniká, čo všetko si vyžadovalo veľa času, keď navyše sa mal zúčastniť aj filmového festivalu. Preto výpoveď a hrozba núteného otvorenia a vyprázdnenia bezpečnostnej schránky uvedenú situáciu ešte zhoršila a dostala ho ešte pod väčší tlak a časovú tieseň, pokiaľ ide o možnosť sa efektívne brániť. Koncom leta 2015 z dôvodu preťaženosti dostal aj závrate, ktoré ho obmedzili mesiac v práci, k čomu prispelo aj konanie žalovaného a nutnosť naň reagovať. Súd sa pritom v podstate stotožnil s rozsahom takéhoto zásahu, avšak finančné zadosťučinenie 100,- EUR nemôže plniť satisfakčnú funkciu za uvedenú ujmu. Mal za to, že súd nemal pri určení finančného zadosťučinenia prihliadať na ospravedlnenie žalovaného, keďže jeho nárok nie je nijako ním podmienený, ak by ospravedlnenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 OZ), pretože
ospravedlnenie spotrebiteľom nijako nepomôže a satisfakčnú funkciu vo forme primeraného finančného zadosťučinenia neplní a nepredstavuje ani žiadnu sankciu. Preto nemôže slúžiť na zníženie výšky primeraného zadosťučinenia a len jeho prípadná absencia pre ľahostajnosť dodávateľa by mohla slúžiť na určenie jeho výšky v neprospech dodávateľa. Nejednalo sa pritom o riadne ospravedlnenie, ale nútenú formuláciu uvádzanú v listoch v prípade vyhovenia žiadosti druhej strany. Ospravedlnenie je neúprimné, keďže žalovaný v podstate uvádza, že daná situácia by nenastala, ak by si preberal faktúry na pobočke, hoci keď sa 05.03.2015 za účelom jej prevzatia na pobočku dostavil, ju pripravenú nemal a tým žalovaný zvaľuje vinu na neho, prihliadnuc aj k tomu, že jeho výzvu na upustenie od protiprávneho konania, ktorú považoval samotný žalovaný za reklamáciu vybavil, napriek jeho vlastným interným predpisom, až po uplynutí 30-dňovej lehoty. Za irelevantnú považoval skutočnosť, že žalovaný počas danej doby neotvoril bezpečnostnú schránku, čo súd vyhodnotil v prospech žalovaného, keďže to bolo spôsobené uznaním jeho pochybenia pred 31.05.2015. Súd nesprávne pri určení primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil výšku nájomného 129,60 EUR, keďže predmetom základného súdneho sporu nebolo zaplatenie tejto sumy, ale bezpečnostná schránka a zachovanie jej obsahu, predstavujúceho majetok vysokej hodnoty, ktorý mal poistený až na 33.200,- EUR, z ktorého dôvodu mesačné nájomné predstavovalo až 3-násobok 9,- EUR, t. j. predmetom ochrany v základnom konaní bola ochrana značných majetkových hodnôt. Zo strany žalovaného sa súčasne jednalo o agresívnu obchodnú politiku, počas zmluvného vzťahu (§ 2 písm. q/ zákona o ochrane spotrebiteľa) z dôvodu hrozby zamedzenia prístupu k bezpečnostnej schránke bez právneho dôvodu, ktorej cieľom bolo zbaviť sa spotrebiteľa a donútiť ho prestať používať služby dodávateľa, keďže významne zhoršuje slobodu výberu, resp. jeho správanie. Navyše okolnosti, za ktorých bola výpoveď uskutočnená (poskytnutie nápravnej lehoty 15 dní a uskutočnenie výpovede pred jej uplynutím už po 5 dňoch) zhoršujú túto situáciu, nakoľko predstavujú obťažovanie a nátlak na neho, z ktorého dôvodu bol v zúfalej situácii, keďže toto konanie u neho vzbudzovalo obavu, že žalovaný bude v tomto nekalom konaní pokračovať pri aplikácii VI. ods. 6 nájomnej zmluvy, ktoré mu umožňuje násilné otvorenie bezpečnostnej schránky obsahujúcej predmety vysokej hodnoty len v prítomnosti dvoch zamestnancov, kedy by si mohol jej obsah prisvojiť. Žalobou o určenie neplatnosti výpovede sa žalovaný bránil vyššie uvedenej agresívnej obchodnej praktike. Súčasne mal za to, že konanie žalovaného bolo aj v rozpore s dobrými mravmi, keďže už len samotné nerešpektovanie nápravnej lehoty, ktorú stanovil sám žalovaný, je v rozpore so vžitými tradíciami, preto je zrejmé, že konanie žalovaného predstavuje agresívnu obchodnú praktiku ako aj konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom súdom priznané nízke zadosťučinenie dokáže žalovaného ako dodávateľa len utvrdiť v tom, že v tomto konaní môže pokračovať, preto ním požadovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia nie je neprimeraná. Súčasne poukázal na to, že žalovaný mu nedoručil faktúru v zmluve dohodnutým spôsobom, a preto nemohla byť ani podľa čl. III. ods. 2 písm. b/ nájomnej zmluvy splatná, a preto deň, keď si ju u žalovaného prevzal a zaplatil na základe jeho žiadosti o preberanie v sídle žalovaného, nemohol byť s jej úhradou v omeškaní, keď žalovaný ho ani neinformoval, kedy bude mať u neho faktúru vystavenú, aby sa po ňu mohol zastaviť. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho skutkovými a právnymi závermi. Mal za to, že aj keď žalobca opísal zásahy, na základe ktorých malo dôjsť najmä k jeho psychickej ujme, nijako ich ani ich následky nepreukazuje. Ďalej mal za to, že pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia sa prihliada na závažnosť a intenzitu, čo znamená, že nie akákoľvek požiadavka spotrebiteľa je akceptovateľná. Za nedôvodné považoval tvrdenie žalobcu, že uložená povinnosť zaplatiť 100,- EUR nemôže pri tak veľkej banke plniť sankčnú funkciu a pôsobiť odradzujúco, keďže v konaní o určenie neplatnosti výpovede sa rozhodovalo o vnútorných procesoch jeho právneho predchodcu G. H. I., a.s. v roku 2015, ktoré boli výsledkom chyby jej jednotlivých zamestnancov a nie systémovej chyby interných procesov, ktoré sa v súčasnosti neaplikujú. Preto požadovaným vysokým finančným plnením nemá byť ako motivovaný niečo zmeniť, z ktorého dôvodu túto argumentáciu považoval za účelovú. Ak bola žalobcovi spôsobená ujma, dostáva sa do popredia kompenzačná funkcia, t. j. uvedenie do pôvodného stavu. Zmluva o nájme bola obnovená a nedošlo k žiadnemu zásahu vo vzťahu k bezpečnostnej schránke ani k finančnej strate, keď sa navyše žalobcovi ospravedlnil, čo je určitá forma satisfakcie, ku ktorej sa musí prihliadnuť, ako aj k tomu, že zásah trval menej ako dva mesiace, ktoré skutočnosti okresný súd zobral pri určení výšky zadosťučinenia do úvahy, prihliadnuc aj k výške mesačného nájmu. Úvahy žalobcu o neúprimnosti ospravedlnenia sú pritom nepreukázané. Výšku finančného zadosťučinenia žalobca odvodzoval od utrpenej psychickej ujmy a následne zmätočne od hodnoty obsahu bezpečnostnej schránky, ktorý však odmietal vyčísliť, pričom jej poistenie až do sumy 33.000,- EUR nijako neprepojil s nárokom vo výške 5.000,- EUR. Okresný súd naopak priznanú sumu správne dôvodil výškou mesačného nájmu. Za
nedôvodné považoval tvrdenie žalobcu, že jeho konanie predstavuje agresívnu obchodnú politiku a je v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu ho nízke zadosťučinenie dokáže utvrdiť v tom, že môže pokračovať v takomto konaní, keďže spor sa týka postupu jeho právneho predchodcu, a preto odmietol akékoľvek opísané protiprávne správanie voči žalobcovi ako spotrebiteľovi. Pokiaľ žalobca poukazoval na doručovanie a preberanie faktúr, uvedené bolo predmetom sporu o určenie neplatnosti výpovede, a preto je irelevantné. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Ďalej uviedol, že presne popísal, ako zásah žalovaného zasiahol do jednotlivých zložiek jeho fungovania, k čomu doložil listinné dôkazy, pričom žalovaný jeho tvrdenia nepoprel, len spochybňoval, že by za to mal zaplatiť akékoľvek primerané finančné zadosťučinenie, preto sa jeho skutkové tvrdenia považujú za nesporné a nebolo ich ani potrebné preukazovať. Nárok na finančné zadosťučinenie vznikol voči právnemu predchodcovi žalovaného v určitom rozsahu, v ktorom ho mal motivovať urobiť nápravu v interných procesoch, a keď žalovaný zlúčením vstúpil do jeho právneho postavenia, nemôže to mať za následok zmenu nároku, keďže každý dodávateľ by sa vedel zbaviť zodpovednosti prevodom podniku na tretiu osobu, čo platí aj o tvrdeniach týkajúcich sa agresívnej obchodnej politiky. Navrátenie do pôvodného stavu, ktorého sa domáhal žalobou o určenie neplatnosti výpovede, neplní kompenzačnú funkciu konzumujúcu primerané zadosťučinenie, keďže ide o dva samostatné nároky, na ktoré má nárok. Žalovaný nereagoval na argumentáciu, ktorou preukazoval neúprimnosť ospravedlnenia. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu ďalej uviedol, že nepreukázanie ujmy namietal už v priebehu prvostupňového konania, čo vylučuje aplikáciu § 151 ods. 1 CSP. 6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) vo výroku II. a nadväzujúcom výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku I., odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. 7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal za tým účelom potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi atribúty ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia v tejto časti pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. 8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacej námietke žalobcu o nenaplnení satisfakčnej funkcie priznaného zadosťučinenia vzhľadom na ohrozenie, pobúrenie, rozrušenie, trápenie a nutnosť cez víkend po doručení a následne, zamyslieť sa nad tým, ako sa môže proti protiprávnej výpovedi (aj výzve) brániť, krajský súd dopĺňa, že samotný žalobca v priebehu prvostupňového konania uvádzal, že je partnerom v advokátskej kancelárii, t. j. advokátom, u ktorého sa pre výkon advokácie zákonom vyžaduje vysokoškolské právnické vzdelanie, niekoľkoročná prax a zloženie advokátskej skúšky, teda u ktorého je na rozdiel od bežného spotrebiteľa nutné predpokladať, že vie, ako sa má proti ním popísanému konaniu žalovaného brániť, čo sa potvrdilo aj jeho úspechom v konaní o určenie neplatnosti výpovede, vrátane vyhovenia jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, a u ktorého sa predpokladá, vzhľadom na výkon advokácie aj vyššia odolnosť proti takémuto konaniu, vychádzajúc aj z jeho tvrdenia na pojednávaní 24.04.2018, že v priebehu jej výkonu sa už stretol so strašne zákernými a nekorektnými vecami. Pritom sám žalobca v priebehu konania tvrdil, že v danom čase už prežíval časovú tieseň a stres spojený s dokončovaním hrubej stavby rodinného domu v J., v súvislosti s ktorou musel riešiť aj financovanie a taktiež musel riešiť ukončenie pôsobenia bývalej partnerky v advokátskej kancelárii a podanie daňového priznania, keďže s partnermi podniká, keď navyše sa mal zúčastniť aj filmového festivalu, čo viedlo aj k následným závratom a práceneschopnosti, k čomu konanie žalovaného prispelo, t. j. sám uviedol, že nebolo toho prvotnou príčinou. Pokiaľ žalobca tvrdil, že následky zásahu žalovaného do jeho života nebolo potrebné preukazovať, keďže jeho tvrdenia
nepoprel, a preto sa považujú za nesporné, krajský súd dopĺňa, že žalovaný už v písomnom vyjadrení k žalobe ako aj na uvedenom pojednávaní namietal, že listinné dôkazy predložené žalobcom skutočnosti tvrdené žalobcom nepreukazujú, t. j. nejedná sa o skutkové tvrdenia preukázané. Pokiaľ žalobca tvrdil aj obavu a strach z otvorenia schránky, pretože v nej mal mať uložený majetok vysokej hodnoty, uvedené tvrdenie nijako nepreukazoval a nepreukazuje ho ani to, že jej obsah mal poistený až na 33.200,- EUR, a preto súd správne pri určení výšky zadosťučinenia prihliadal k výške nájomného 129,60 EUR. Pritom ničím nepodloženým zostalo aj jeho tvrdenie, že žalovaný by po násilnom otvorení schránky zatajil a prisvojil si jej obsah, keď žalovaný naopak korektne svoje pochybenie ešte pred nariadením predbežného opatrenia uznal a výpoveď stornoval a žalobcovi prístup a užívanie schránky od stanovenej lehoty neznemožnil. Neobstojí ani námietka žalobcu, že vysvetlenie nebolo úprimné a jednalo sa len o nútenú formuláciu uvádzanú v listoch, ak je vyhovené druhej strane, keďže žalovaný sa mu ospravedlnil niekoľkokrát aj osobne na pojednávaní 24.04.2018, pričom z písomného znenia ospravedlnenia nevyplýva, že by vinu zvaľoval na neho. Žalobca síce tvrdil, že ospravedlnenie nemôže slúžiť na zníženie výšky zadosťučinenia, avšak sám uvádza, že jeho absencia (z ľahostajnosti) by slúžila na určenie výšky zadosťučinenia v neprospech žalovaného. Vzhľadom na uvedené sa preto nemôže jednať ani o agresívnu obchodnú praktiku a nerešpektovanie nápravnej lehoty za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže sa jedná o konanie porušujúce zákonné ustanovenia, ktoré bolo predmetom sporu o neplatnosť výpovede. K namietanému nenaplneniu sankčnej funkcie zadosťučinenia krajský súd dopĺňa, že žalobcom vytýkaného konania sa dopustil právny predchodca žalovaného, G. H. I., a.s., ktorá zanikla zlúčením so žalovaným, z ktorého dôvodu, aj keď na žalovaného prešli práva a povinnosti, sankčná funkcia zadosťučinenia už nemôže motivovať na zlepšenie vnútorných procesov a odradiť ju od jej ďalšieho protiprávneho konania, keď žalobca ani netvrdil nieto preukazoval, že by takéto vnútorné procesy, resp. protiprávne konanie uskutočňoval, resp. uskutočňuje žalovaný. 9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už v prvostupňovom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny potvrdil, keďže pri určení primeranej výšky finančného zadosťučinenia správne zobral do úvahy závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov a subjektívny prístup strán k protiprávnemu konaniu, v dôsledku čoho bola správne naplnená aj jeho satisfakčná a sankčná funkcia. Súčasne ako vecne správny potvrdil aj výrok III. napadnutého rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania priznaného mu podľa § 255 ods. 1 CSP, vzhľadom na plný úspech vo veci, v rozsahu 100 %, keďže o nároku bolo rozhodované na základe voľnej úvahy súdu. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému ho priznal v rozsahu 100 %. 11. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov (za) : 0 (proti).
3
Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie
nie
je
prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).