Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 6Co/58/2025 5314201635 30. 04. 2025 Mgr. Andrej Kekely ECLI:SK:KSZA:2025:5314201635.2
Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. - E. F., zastúpeného obchodnou spoločnosťou V4 Legal, s. r. o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: 1/ Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpenému obchodnou spoločnosťou soukeník – štrpka s. r. o., so sídlom Strážnická 8141/5, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 2.060,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. CA-9C/17/2024-287 zo dňa 29. januára 2025, takto rozhodol: I. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. CA-9C/17/2024-287 zo dňa 29. januára 2025 vo výroku II. potvrdzuje. II. Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. III. Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. CA-9C/17/2024-287 zo dňa 29. januára 2025 vo výrokoch I. a III. zostáva nedotknuté. odôvodnenie: 1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zastavil konanie (výrok I.). Zároveň žalobcovi a žalovanému 1/ nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok II.) a žalovanému 1/ proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia (výrok III.). 2. Na odôvodnenie uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa pôvodne žalobou domáhal voči žalovanému 1/ a pôvodnej žalovanej 2/ zaplatenia sumy 4.120,- eur. Uznesením č. k. 9C/17/2014-189 z 21.01.2022 súd prvej inštancie pokračoval v spore s dedičom pôvodnej žalovanej 2/ (žalovaný 2a/). 3. Súd prvej inštancie potom vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 9C/17/2014-199 zo dňa 10.03.2022, pričom vo výroku I. uložil žalovaným 1/ a 2a/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 4.120,- eur a vo výroku II. priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti uloženej peňažnej povinnosti v sume 2.060,- eur Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co/149/2022-244 zo dňa 19.03.2024 rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ v časti uloženia povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne so žalovaným 2a/ sumu 2.060,- eur a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušil. Vo zvyšnej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ (čo do zaplatenia sumy 2.060,- eur) a vo vzťahu k žalovanému 2a/ (v celom rozsahu) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Napokon odvolanie žalovaného 1/ čo do uloženia povinnosti žalovanému 2a/ zaplatiť žalobcovi sumu 2.060,- eur Krajský súd v Žiline odmietol. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie tak nadobudol právoplatnosť vo vzťahu k žalovanému 1/ čo
do uloženia peňažnej povinnosti v sume 2.060,- eur a vo vzťahu k žalovanému 2a/ v celom rozsahu. Predmetom ďalšieho konania a rozhodovania na súde prvej inštancie tak zostal nárok žalobcu na zaplatenia sumy 2.060,- eur voči žalovanému 1/ a nároky strán na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 6. Následne žalobca podaním zo dňa 07.01.2025 oznámil súdu, že netrvá na časti žaloby, ktorej nebolo Krajským súdom v Žiline vyhovené. Vzal preto žalobu čiastočne späť v rozsahu, v akom Krajský súd v Žiline zrušil rozsudok súdu prvej inštancie. Navrhol tak, aby súd prvej inštancie zastavil konanie v časti, o ktorej nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Žalovaný 1/ so späťvzatím zvyšku žaloby vyjadril súhlas v podaní zo dňa 22.01.2025. Tým, že žalobca vzal podanú žalobu späť v celom zostávajúcom rozsahu, uplatnil si svoje dispozičné právo, ktoré súd prvej inštancie rešpektoval a konanie podľa ust. § 144 a § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil. 7. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Považuje za podstatné poznamenať, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. V súdenom prípade bol žalobca voči žalovanému 1/ úspešný čo do sumy 2.060,- eur, ktorú sumu súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ zaplatiť výrokom I. rozsudku č. k. 9C/17/2014-199 zo dňa 10.03.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2022. Vo zvyšnej časti (nárok o zaplatenie sumy 2.060,- eur) vzal žalobca žalobu späť, čím zavinil zastavenie konania. V tejto časti uplatneného nároku tak prináležala náhrada trov konania žalovanému. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi a žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania navzájom nepriznal, keďže obidve strany sporu mali rovnaký úspech v prvoinštančnom konaní. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania (vedeného na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 8Co/149/2022) rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 396 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, keďže jeho odvolaniu bolo vyhovené a rozsudok súdu prvej inštancie bol v napadnutom rozsahu zrušený a vec v tomto rozsahu vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo výroku II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. zmenil tak, že každej strane sporu (žalobcovi a žalovanému 1/) prizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 50 % a zároveň žalobcovi proti žalovanému prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 10. Žalobca v odvolaní namietal, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca argumentoval tým, že 11. počnúc podaním žaloby znášal okrem trov konania aj samotné trovy právneho zastúpenia v rámci konania. V nadväznosti na to je podľa neho účelným aj zdôrazniť, že výška jeho trov právneho zastúpenia bola počas celého konania podstatne vyššia v porovnaní s trovami právneho zastúpenia, ktoré znášal žalovaný 1, a to najmä s poukazom na fakt, že žalovaný 1 nebol v konaní počas celého jeho trvania takmer vôbec právne zastúpený. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil a poukazoval aj na procesnú pasivitu žalovaného 1/, ktorý sa nezúčastnil žiadneho z nariadených pojednávaní, ktoré sa týkali predmetu sporu. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že procesná pasivita žalovaného 1/ prispela k predĺženiu konania a zvýšeniu trov, ktoré musel vynaložiť na jeho vedenie. Neúčasť žalovaného 1 na pojednávaniach viedla k potrebe opakovaných procesných úkonov a zvýšeným nákladom na právne zastúpenie, čo predstavuje ďalší dôvod, pre ktorý by malo byť rozhodnuté o priznaní trov konania navzájom medzi stranami. Podľa názoru žalobcu tak existoval rozumný dôvod, aby boli trovy konania rozdelené navzájom medzi stranami. Takéto rozhodnutie by spravodlivo reflektovalo skutočné procesné postavenie strán, najmä výrazne vyššie trovy žalobcu v porovnaní so žalovaným 1/, jeho procesnú pasivitu počas konania a skutočnosť, že vo vzťahu k žalovanému 2a/ stále nebolo vydané uznesenie o výške náhrady trov konania. Žalobca si bol v ďalšom vedomý svojho čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 07.01.2025, ktorým procesne zavinil zastavenie konania, avšak vzhľadom na skutočnosti uvedené v odvolaní považoval za spravodlivé, aby odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol na tieto okolnosti a priznal stranám nárok na náhradu trov konania navzájom v pomere na polovicu. 12. Zhrnúc uvedené sa žalobca domnieval, že pochybenie súdu prvej inštancie v intenciách odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie
pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov a z toho vyplývajúcich nárokov na náhradu trov konania. Takýmto postupom bol podľa žalobcu negatívne ovplyvnený proces vytvárania skutkového základu, na základe ktorého rozhodol súd prvej inštancie v napadnutom uznesení o trovách prvoinštančného konania nesprávne. Súd prvej inštancie nezohľadnil preukázateľne vyššie trovy žalobcu, čím došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu skutkového stavu. Hoci bol úspech strán vo veci v pomere 50/50, samotná výška trov konania nebola medzi stranami vyrovnaná, keďže žalobca musel vynaložiť podstatne vyššie náklady na trovy právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôležitosť vykonaných dôkazov, keď neakceptoval reálne náklady strán, čo viedlo k nesprávnemu záveru premietnutého do výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie. V posudzovanom prípade došlo zároveň k nesprávnej aplikácii právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, konkrétne ust. § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Hoci súd prvej inštancie správne vychádzal z uvedených ustanovení CSP, jeho závery pri rozhodovaní o trovách neboli v súlade so zistenými skutočnosťami, teda s tým, že žalobca preukázateľne vynaložil v konaní podstatne vyššie trovy právneho zastúpenia oproti žalovanému 1/. 13. Žalovaný 1/ vyjadrenie k odvolaniu nepodal a odvolaciemu súdu neboli predložené ani žiadne iné podania strán v odvolacom konaní. 14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo výroku II. bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – žalobcom, ktorému nebol priznaný nárok na náhradu trov konania (§ 359 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výroku II. tohto uznesenia a viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti, t. j. v časti jeho výroku II. ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výroku I. a vo výroku III., zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie v napadnutom výroku založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o náhrade trov konania na súde prvej inštancie, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 v spojení s ust. § 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 16. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia procesných podmienok. 17. Ďalej považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 18. Žalobca v odvolaní zásadne nenamietal záver súdu prvej inštancie o vo vzájomnom pomere rovnakom čiastočnom procesnom úspechu strán (žalobcu a žalovaného 1/) v spore. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu založil na tom, že každej zo strán sporu vznikol nepomerne iný rozsah trov konania. Žalobcovi v spore vznikli trovy konania v oveľa väčšom rozsahu ako žalovanému, a to z dôvodu, že sa na rozdiel od žalovaného 1 zúčastnil osobne úkonov súdu prvej inštancie a zároveň bol v spore po celý čas zastúpený advokátom, zatiaľ čo žalovaný len počas určitej časti konania. Žalobca tak zásadne
navrhoval, aby boli strany povinné vzájomne si nahradiť im vzniknuté trovy konania, a to tá-ktorá strana sporu druhej strane sporu nahradiť trovy konania v rozsahu 50 %. 19. V kontexte s odvolacou argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej ak nejde o prípad, keď bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v podľa ust. § 255 ods. 2 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu víťaznej strany odčítať jej neúspech (t. j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana právo, aby jej druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok konania), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi [v režime § 256 ods. 1 CSP] otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť sčasti zastavené a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 255 ods. 2 CSP) celkovú otázku, z akej časti bola tá-ktorá strana úspešná. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu ust. § 255 ods. 2 CSP dedukovať, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu (k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6MCdo/19/2010 zo dňa 26.01.2011). 20. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného ustáleného výkladu ust. § 255 ods. 2 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny skutkové zistenie súdu prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] o vzájomne rovnako rozsahu trov konania vzniknutej každej zo sporových strán, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie takéto skutkové zistenie v napadnutom rozhodnutí ani neformuloval a takéto prípadné skutkové zistenie by v posudzovanom prípade nemalo ani žiadnu právnu relevanciu. Ako už bolo vyššie uvedené pri rozhodovaní podľa ust. § 255 ods. 2 CSP a formulovaní záveru o procesnom úspechu tej-ktorej strany sporu nie je rozhodná výška trov konania (ich rozsah), ktoré vznikla tej-ktorej strane sporu. Táto výška je rozhodná až vo fáze rozhodovania podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, teda až potom, ak je tej-ktorej strane priznaný nárok na náhradu trov konania v určitom (pomernom) rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP). Ak potom v kontexte s jeho skutkovou argumentáciou žalobca v odvolaní tiež namietal, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], odvolací súd sa ani s touto námietkou nestotožnil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku naopak vychádza z vyššie uvedených princípov pomerného rozhodovania o náhrade trov konania podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie považoval za čiastočný procesný úspech žalobcu, že mu bol rozsudkom č. k. 9C/17/2014-199 zo dňa 10.03.2022 priznaný proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 2.060,- eur a za čiastočný procesný úspech žalovaného 1/ skutočnosť, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 2.060,- eur (§ 256 ods. 1 CSP). Obidve strany sporu tak mali čiastočný procesný úspech v zhodnom pomere (50 %: 50 %). Naopak odvolacia argumentácia žalobcu nemá oporu v doterajšej rozhodovacej praxi, od ktorej nemal odvolací súd dôvod sa odchýliť. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobcu, že žalovaný 1/ mal svojou procesnou pasivitou spôsobiť vznik trov konania) na strane žalobcu. V prípade zmarenia úkonu súdu jednou zo strán sporu (čo však z tvrdení žalobcu nevyplýva, naopak ako vyplýva z obsahu zápisníc o týchto pojednávaniach, pojednávania súdom prvej inštancie neboli bez prejednania veci odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaného 1/), má druhá strana sporu v zmysle ust. § 256 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania. Ide o tzv. separáciu trov konania, o ktorej rozhoduje súd bez ohľadu na procesný výsledok sporu, teda mimo rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania. 21. Len na okraj odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi bol v spore proti žalovanému 2a/ priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %, a to rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 9C/17/2014-199 zo dňa 10.03.2022. Pritom trovy konania, ktoré žalobca vynaložil, neboli vynakladané oddelenie vo vzťahu k obidvom žalovaným, ale išlo o spoločne vynaložené trovy, keďže voči žalovaným si žalobca uplatňoval nárok ako voči solidárnym (spoločne a nerozdielne povinným) dlžníkom. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že o výške žalobcovi priznanej náhrady trov konania proti žalovanému 2a/ nebolo doposiaľ rozhodnuté. 22. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výroku I. a III., zostalo uznesenie súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 23. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a mal by tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal náhradu trov tohto odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaný nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018. 24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].