Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV 16Cpr/1/2024 1324200041 28. 11. 2024 JUDr. Michal Kubiš ECLI:SK:MSBA4:2024:1324200041.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: PR Transport Slovakia s. r. o., so sídlom Súmračná 3258/11, 821 02 Bratislava, IČO: 46 940 359, zastúpený Mgr. Luciou Gajdošovou, LL.M., PhD., trvale bytom E. XX, XXX XX E., o zaplatenie 33.495 eura s príslušenstvom, takto rozhodol: -216Cpr/1/2024 I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou na Mestský súd Bratislava III dňa 04.01.2024, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 31.01.2024, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 33.495 eura s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy a nevyčerpanej dovolenky za obdobie od 30.11.2020 do 30.11.2023 podľa pracovnej zmluvy zo dňa 21.11.2016. 2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 12Cpr/6/2021 zo dňa 26.05.2022 zamietol obdobnú žalobu žalobcu podanú proti nemu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 25.254,20 eura s príslušenstvom titulom pracovnoprávnych nárokov, pričom súd žalobu zamietol z dôvodu, že pracovný pomer so žalobcom bol riadne skončený dňa 31.12.207. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10CoPr/9/2022 zo dňa 27.10.2022 a dovolanie podané žalobcom proti nemu bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/5/2023 zo dňa 30.10.2023. 3. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na termín 28.11.2024. Žalobcovi bolo predvolanie riadne doručené dňa 23.08.2024, na pojednávanie sa nedostavil, pričom svoju neúčasť neospravedlnil a nepožiadal ani z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, preto súd v zmysle § 180 C.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti. 4. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu: 4.1. Dňa 21.11.2016 uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu „vodič MKD“, s dňom nástupu do práce 22.11.2016, na dobu neurčitú.
4.2. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/6/2021-68 zo dňa 54/2003-142 zo dňa 26.05.2022 súd zamietol žalobu totožného žalobcu proti totožnému žalovanému o zaplatenie sumy 25.254,20 eura s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy, nepreplatenej dovolenky a neuhradených cestovných náhrad za roky 2018 až 2020, a to podľa rovnakej pracovnej zmluvy zo dňa 21.11.2016. Súd svoje zamietajúce rozhodnutie založil na tom, že pracovný pomer medzi stranami platne skončil k 31.12.2017 na základe dohody o skončení pracovného pomeru. 4.3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 10CoPr/9/2022-100 zo dňa 27.10.2022 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/6/2021-68 zo dňa 54/2003-142 zo dňa 26.05.2022, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu. 4.4. Uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 9CdoPr/5/2023 zo dňa 30.10.2023 bolo dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 10CoPr/9/2022-100 zo dňa 27.10.2022 odmietnuté. 5. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne: 5.1. Podľa § 42 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník prác (ďalej len „ZP“) pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. 5.2. Podľa § 60 ods. 1 ZP ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. 5.3. Podľa § 118 ods. 1 ZP zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. 5.4. Podľa § 101 prvej vety ZP zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. 6. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu nevyplatenej mzdy a nevyčerpanej dovolenky za obdobie od 30.11.2020 do 30.11.2023 podľa pracovnej zmluvy zo dňa 21.11.2016. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že pracovný pomer so žalobcom bol skončený na základe ústne uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2017, o čom už právoplatne rozhodli súdy v obdobnej veci rovnakého žalobcu. 8. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že pokiaľ už bola v súdnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu sporových strán, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010 zo dňa 31. januára 2012, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov slovenskej republiky 3/2013 pod č. 40, obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 133/2009 zo dňa 29. apríla 2010). V uznesení sp. zn. 1 Cdo 44/2010 zo dňa 31. januára 2012 najvyšší súd konštatoval cit.: „Právoplatným rozsudkom súdu, ktorým sa ukladá povinnosť, sa adresátom účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označeným v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (porovnaj napr. F., G. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha 2009, str. 425). Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech žalovanému určitú povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti tomuto žalovanému ten istý nárok, ktorý mu už bol priznaný právoplatným rozhodnutím priznaný. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá
právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť [viď najmä rozsudky vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003]“. 9. S poukazom na uvedené, keďže rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/6/2021-68 zo dňa 26.05.2022, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 10CoPr/9/2022-100 zo dňa 27.10.2022 (dovolanie proti ktorému bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 9CdoPr/5/2023 zo dňa 30.10.2023) v spore rovnakého žalobcu proti rovnakému žalovanému o obdobných nárokoch za skoršie obdobie, ktoré mali vyplývať z rovnakého pracovného pomeru založeného rovnakou pracovnou zmluvou zo dňa 21.11.2016, už bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že pracovný pomer medzi stranami platne skončil k 31.12.2017 na základe dohody o skončení pracovného pomeru, súd už nemohol túto otázku (prejudiciálnu) nijako prehodnocovať ani sa ňou žiadnym spôsobom zaoberať, ale bol viazaný jej vyriešením v skoršom rozhodnutí súdu a musel z neho vychádzať pri svojom rozhodovaní, v dôsledku čoho potom nemohol byť nárok žalobcu (na zaplatenie mzdy a nevyčerpanej dovolenky za obdobie od 30.11.2020 do 30.11.2023) odvodzovaný z existencie toho istého pracovného pomeru založeného rovnakou pracovnou zmluvou dôvodný a súdu neostávalo iné ako jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 10. Na záver súd poukazuje na to, že vzhľadom na predchádzajúci postup žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12Cpr/6/2021, v ktorom sa súd zaoberal všetkými námietkami a argumentmi žalobcu a podrobne sa s nimi vo svojom rozhodnutí vysporiadal, dal tak žalobcovi odpoveď na všetky skutkové a právne otázky podstatné pre rozhodnutie danej veci (a tým aj tejto veci), žalobca využil všetky dostupné riadne aj mimoriadne opravné prostriedky proti danému rozhodnutiu, jeho vecou sa tak zaoberali všetky inštancie súdnej sústavy Slovenskej republiky, žalobca však napriek tomu podal ďalšiu v podstate rovnakú žalobu proti rovnakému žalovanému založenú na rovnakom základe (len za neskoršie obdobie), a to bezprostredne po rozhodnutí najvyššieho súdu o jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v danej veci, svedčí o absencii elementárneho rešpektu k autorite súdov a ich rozhodnutiam (právoplatným a záväzným), pričom aj vzhľadom na postup žalobcu v tomto konaní (absolútna pasivita po podaní žaloby), nedáva súdu inú možnosť ako hodnotiť toto konanie žalobcu ako absolútne neúčelné zaťažovanie (už tak preťaženého) súdneho systému a sporových strán (žalovaného), čo pri prípadnom opakovaní takéhoto
konania žalobcu v budúcnosti môže napĺňať znaky skutkovej podstaty zneužitia práva podľa Čl. 5 C.s.p. s možnosťou nastúpenia tam uvedených následkov. 11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorému ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil (žiadne trovy mu zo spisu ani nevyplývajú). Poučenie: -216Cpr/1/2024 Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). V Bratislave 28.11.2024