Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B5-42C/16/2022 1522201596 23. 05. 2025 Mgr. Lívia Piervolová ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudkyňou Mgr. Líviou Piervolovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanej: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, tr. bytom: C. XXXX/XX, XXX XX A. o zaplatenie 455,- EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovanej nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou súdu dňa 18.3.2022 sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 455,EUR s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 24.9.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 19.3.2020 do 23.4.2020. Faktúra bola vystavená na sumu 455,- EUR, so splatnosťou do 24.10.2020. Keďže pohľadávka nebola v lehote splatnosti zaplatená, žalobca vyzval žalovanú na jej úhradu výzvami zo dňa 4.12.2020 a 31.1.2022. Ani napriek výzvam nedošlo k úhrade splatnej pohľadávky. Žalovaná je od 25.10.2020 v omeškaní, preto si žalobca uplatnil aj nárok na úrok z omeškania z požadovanej istiny vo výške 5 % ročne až do zaplatenia. Žalobca odvodzoval uplatnený nárok z § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Uvedená povinnosť je v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v zmysle platných právnych predpisov a žalovanej stravu zabezpečil. Žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov a zákonom č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu v znení neskorších predpisov. 2. Žalobca k žalobe priložil listinné dôkazné prostriedky: faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.9.2020 s doručenkou zo dňa 14.10.2020, výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 4.12.2020, výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 31.1.2022 s doručenkou zo dňa 4.2.2022. 3. Dňa 22.3.2022 vydal súd platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel.
4. Proti platobnému rozkazu podala žalovaná dňa 25.4.2022 odpor s vecným odôvodnením. Nárok v celom rozsahu odmietla čo do právneho dôvodu, aj výšky. Stravu si počas izolácie zabezpečila z iných zdrojov, osobne si žiadnu stravu od žalobcu neobjednala, ani neprijala. Žalobca vystavil na meno žalovanej iba faktúru, ktorá nie je aktom orgánu verejnej správy, ani rozhodnutím. Medzi žalobcom a žalovanou by preto mohlo ísť iba o súkromnoprávny zmluvný vzťah, avšak žalobca nepreukázal, že by tento vzťah vznikol. Okrem toho neuviedol ani opis nákladov, teda na základe čoho dospel k žalovanej sume. V žalobe absentuje pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, preto žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia. Namietala aj formu a obsah faktúry, keďže v nej chýba jasná špecifikácia položky v merných jednotkách a vyjadrenie množstva. Vzniesla námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal, že by bol nositeľom hmotnoprávneho vzťahu a že by bol splnomocnený zákonom na uloženie požadovanej povinnosti. 5. Uznesením zo dňa 9.5.2022 súd zrušil platobný rozkaz. 6. Žalobca vo svojej replike zo dňa 31.5.2022 zotrval na podanej žalobe. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.3.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.3.2020 zmenil. Podľa písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 zo dňa 15.3.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 355/2007 Z.z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení. Ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z.z. ukladá povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Žalovaná s poukazom na to absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení. V § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. je určený okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených týmto zákonom. Nerieši však prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý nie je orgánom verejného zdravotníctva a ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z.z. Žalobca pri vystavení faktúr nebol v postavení orgánu verejného zdravotníctva, z tohto dôvodu nemohol postupovať podľa § 59 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z. Faktúry preto nemôžu byť rozhodnutím, na ktoré by sa vzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSK“). Predstavujú len výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu. Fyzické osoby sú podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z.z. povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam. Žalovaná mala povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré vznikli pri plnení povinností ustanovených zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba určenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako, pričom žalovaná nepredložila žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, že zabezpečenú stravu neprijala. Žalobca v rámci špecifikácie žalovanej sumy uviedol, že vychádzal zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, a to zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z.z. o sumách stravného (ďalej len „opatrenie“). Podľa § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 EUR, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 EUR za plastový obal. Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- EUR za deň. V zmysle § 2 ods. 10 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 269/2020 Z.z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu na zabezpečenie riešenia druhej vlny koronavírusu COVID-19: „Financovanie karanténnych zariadení sa riadi usmernením generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SKR-COKP1-2020/000496-006 o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania zverejnenom na stránke D..“. Podľa čl. 3 ods. 4 usmernenia
generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č.p: SKRCOKP1-2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020 o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania: „Stravnou jednotkou je denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s DPH vrátane plastového obalu, ak ubytovanému bola dodaná celodenná strava (raňajky, obed, večera). Ak ubytovanému nebola dodaná celodenná strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa dodanej stravy vo výške 3,- EUR za raňajky, 5,- EUR za obed a 5,- EUR za večeru“. Vzhľadom na to, že žalovanej bola dodaná strava počas nariadenej izolácie v zariadení Gabčíkovo, ktorú absolvovala v období od 19.3.2020 do 23.4.2020, jej bola vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX na sumu 455,- EUR. Žalobca nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Žalobca nebol povinný vystavovať faktúru; v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek tomu žalobca vystavil faktúru, ktorá obsahuje všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahuje aj údaje nad rámec zákonnej povinnosti. Námietky žalovanej vo vzťahu k fakturácii tak považoval za bezpredmetné. 7. V duplike zo dňa 12.8.2022 žalovaná zotrvala na svojej obrane. Okrem toho namietala právomoc civilného súd. Podľa jej názoru patrila vec pod režim ZoSK, čo vyvodzovala z § 6 ods. 3 písm. l) a § 6 ods. 4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z.z. Uviedla, že v jej prípade ani nemala byť karanténa v štátnom zdravotníckom zariadení nariadená, ale jej malo byť umožnené realizovať ju v domácej karanténe (v súlade s vyhláškou č. OLP/2567/2020 a opatrením č. OLP/2640/2020). Na základe nariadenia vlády č. 269/2020 Z.z. uhrádzali náklady za pobyt v štátnej karanténe iba osoby, ktoré boli v zariadeniach dobrovoľne ubytované (mali teda na výber). Taktiež poukázala na to, že žalobca prvotne používal pojem faktúra a následne tvrdí, že ide iba o výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov. K špecifikácii žalovanej sumy zo strany žalobcu uviedla, že spôsob určenia nákladov nevyplýva priamo zo zákona č. 355/2007 Z.z. Žalobca pri vyčíslení nákladov vychádzal zo zákona č. 283/2020 Z.z. Takáto analógia je v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/41/2008 vylúčená. Vyjadrenie žalobcu je navyše zmätočné a nezrozumiteľné, keď na jednej strane ohľadom výpočtu odkazuje na zákon č. 283/2020 Z.z. a na strane druhej na nariadenie vlády č. 269/2020 Z.z. To naviac nadobudlo účinnosť až 1.10.2020, pričom karanténa prebiehala v mesiaci marec 2020. V čase izolácie žalovanej v karanténnom zariadení predmetné nariadenie ešte neplatilo, preto ho nemožno aplikovať na danú vec. Namietla, že v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nie je povinná preukazovať neobjednanie a nespotrebovanie tovaru (stravy). Naopak, je povinnosťou žalobcu preukázať, že medzi sporovými stranami vznikol súkromnoprávny vzťah, na základe ktorého jej poskytol plnenie a toto plnenie prijala. 8. Žalovaná k duplike priložila listinné dôkazné prostriedky: verejná vyhláška ÚVZ SR č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020, opatrenie ÚVZ SR č. OLP/2640/2020 zo dňa 18.3.2020. Zároveň navrhla svoj výsluch a výsluch jej manžela E. B., a to k priebehu cesty späť na Slovensko, prístupu štátnych zamestnancov na letisku v Budapešti, okolnostiam a podmienkam dopravy na Slovensko, zabezpečeniu a podmienkam ubytovania, (ne)poskytovaniu stravy. Taktiež navrhla výsluch bližšie nešpecifikovaných osôb, ktorí žalovanej zabezpečovali stravu počas izolácie. 9. Žalobca podaním zo dňa 13.9.2022 nad rozsah už prezentovanej argumentácie uviedol, že karanténne zariadenie Gabčíkovo dlhodobo užíval na základe zmluvy o poskytovaní služieb č. U-5/2001 zo dňa 25.6.2001 v znení neskorších predpisov pre potreby migračnej politiky. Žalobca, ako objednávateľ, uzatvoril dňa 16.3.2020 rámcovú dohodu o poskytovaní služieb s poskytovateľom: KOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA (ďalej len „Dohoda“). Predmetom Dohody bol záväzok poskytovateľa zabezpečovať pre objednávateľa služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a Verejnej vyhlášky č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020. Išlo o záchranárske služby a logistickú podporu, stravovacie služby a strážnu službu, vykonávané v miestach určených objednávateľom. Obsahom Dohody bol aj záväzok objednávateľa uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté služby dojednanú cenu. Podľa článku I bod 1.2. Dohody si objednávateľ vyhradzuje právo stanoviť konkrétny rozsah služieb formou písomných objednávok v závislosti od jeho reálnej potreby. Miesto plnenia bude presne špecifikované v konkrétnej objednávke objednávateľa. V súlade s Dohodou vystavil žalobca pre poskytovateľa objednávku č. XXXXXXXXXX. Na základe zabezpečených stravovacích služieb vystavil poskytovateľ dňa 31.3.2022 faktúru č. XXXXXXXXX a dňa 27.4.2020 faktúru č. XXXXXXXXX. Zároveň poukázal na rozhodnutia súdov prvej inštancie, ktoré v obdobných veciach žalobám žalobcu vyhoveli.
10. Žalobca k vyjadreniu predložil listinné dôkazné prostriedky: rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 16.3.2020, objednávka č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.3.2020, faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 31.3.2020 a faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 27.4.2020. 11. Na prejednanie veci nariadil súd pojednávanie na deň 23.5.2025, na ktoré predvolal obe sporové strany. Podaním doručeným súdu dňa 22.4.2025 žalobca ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu hospodárnosti a požiadal súd, aby konal v jeho neprítomnosti. Žalovaná sa pojednávania zúčastnila a zotrvala na svojej procesnej obrane. Poukázala na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach. Predložila súdu písomné vyjadrenie, ktorého obsah bol zhodný s ústnym prednesom žalovanej na pojednávaní. K tomuto priložila listinné dôkazné prostriedky, na ktoré však súd v zmysle § 153 CSP neprihliadol. Ak by na nich súd mal prihliadnuť, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Naviac, žalovaná ich mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaná navrhla aj vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu. Súd tomuto návrhu žalovanej nevyhovel, keďže žalobca svoju neúčasť ospravedlnil riadne a včas a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti. Za týchto okolností neboli splnené podmienky na postup súdu podľa § 278 CSP. 12. Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesom žalovanej a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil skutkový stav veci: 13. Dňa 24.9.2020 vystavil žalobca žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu vo výške 455,- EUR, a to titulom nákladov za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Gabčíkovo za obdobie od 19.3.2020 do 23.4.2020. Faktúra bola splatná do 24.10.2020. Faktúra bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa 14.10.2020. 14. Výzvami zo dňa 4.12.2020 a 31.1.2022 vyzval žalobca žalovanú na úhradu dlžnej sumy, fakturovanej faktúrou č. XXXXXXXXXX. Výzva zo dňa 31.1.2021 bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa 4.2.2022. 15. Z opatrenia ÚVZ SR pri ohrození verejného zdravia č. OLP/2640/2020 zo dňa 18.3.2020 a verejnej vyhlášky ÚVZ SR č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020 vyplýva, že boli prijaté opatrenia z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19. 16. V rámcovej dohode o poskytovaní služieb zo dňa 16.3.2020 sa žalobca s poskytovateľom KOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA dohodli, že poskytovateľ zabezpečí pre žalobcu služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19. Na základe tejto dohody vystavil žalobca objednávku č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.3.2020 (predložená bez elektronickej autorizácie). Za poskytnuté služby bola žalobcovi vystavená faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 31.3.2020 a faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 27.4.2020. 17. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne: 18. Podľa § 2 CSP: „Podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.“. 19. Podľa § 3 CSP: „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“. 20. Podľa § 1 ods. 1 ZoSK: „Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“. 21. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“): „V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.“. 22. Podľa § 7 písm. d) SSP: „Správne súdy nepreskúmavajú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese.“. 23. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. 24. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase karantény žalovanej: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“. 25. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (ďalej len „nález“): „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.“ (ods. 109); „Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“ (ods. 110); „Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.“ (ods. 157);
„Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.“ (ods. 158). 26. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc citované ustanovenia a vychádzajúc z nálezu, dospel súd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanej je nedôvodný. Z hypotézy § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením ÚVZ SR znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (obdobne aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v ods. 157 nálezu) ide o zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim osobnú slobodu - patrí sem napríklad povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie (ods. 158 nálezu). Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. má výrazný súkromnoprávny presah, keďže stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa predmetného zákona. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnosťou fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (napr. kúpa rúšok, respirátorov, dezinfekcie). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia súkromnoprávneho vzťahu, ktorým prijímateľ ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ SR. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho (§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.). Ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny podľa § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, nie na základe § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. Totožne to platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanej, kde nárok domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. 27. Žalobca v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovanú, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu žalovanej poskytlo. Nepreukázal existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej. Netvrdil ani iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok žalobcu voči žalovanej. O to viac, ak žalovaná výslovne popierala, že si službu u žalobcu neobjednala a táto jej ani nebola dodaná. V otázke uzavretia zmluvného vzťahu a dodania služby spočíva bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcovi. Každý preukazuje svoje vlastné skutkové tvrdenia, pričom od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. 28. Súd nemal za preukázané, že by medzi sporovými stranami vznikol súkromnoprávny záväzkový vzťah. Na tomto závere nič nemení ani žalobcom predložená rámcová zmluva a súvisiaca objednávka s faktúrami. Tieto listiny preukazujú iba vzťah medzi žalobcom a poskytovateľom zdravotníckeho zariadenia, nie však vzťah medzi žalobcom a žalovanou. 29. Vzhľadom na nepreukázanie vzťahu medzi sporovými stranami súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalovanej, ani (bližšie nešpecifikovaných) svedkov. Okolnosti, ku ktorým žalovaná navrhovala predmetné výsluchy, nesúviseli s uplatneným nárokom, resp. by neviedli k zisteniu takých skutočností, ktoré by boli relevantné pre toto konanie. Vykonanie týchto dôkazov by bolo nadbytočné a nehospodárne.
30. Pokiaľ ide o právomoc súdu, v tomto smere sa súd nestotožňuje s námietkou žalovanej. Ako vyplýva z plenárneho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, v danom prípade je potrebné preukázať existenciu súkromnoprávneho vzťahu. Na prejednanie a rozhodnutie súkromnoprávnych sporov je daná právomoc súdu v zmysle § 3 CSP. Pri takýchto konaniach je právomoc správneho súdu vylúčená priamo ustanovením § 7 písm. d) SSP. Na aplikáciu ZoSK a konanie pred správnym orgánom sa vyžaduje, aby išlo o oblasť verejnej správy, do ktorej predmetná vec taktiež nespadá (vzhľadom na jej súkromnoprávny charakter). S poukazom na uvedené bola a je daná právomoc konajúceho súdu na konanie a rozhodnutie vo veci. 31. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalobu zamietol. 32. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná, preto by jej podľa § 255 ods. 1 CSP prináležal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanej však v konaní žiadne trovy nevznikli a na pojednávaní dňa 23.5.2025 uviedla, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. V záujme rozumného a spravodlivého usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP) a s prihliadnutím na hospodárnosť konania preto súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 72/2018): „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 359 CSP, § 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 CSP, § 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2 a 3 CSP).